Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. apríl 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612204409
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:8612204409.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej vo veci žalobcov 1. E. Q., bývajúcej v V., F. X, 2. K.. T. Q.,
bývajúceho v Košiciach, V. X, 3. X. N., bývajúcej v V., X. M. XX, zastúpených JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom, so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovaným X.M. V., W. XX. E.,
bývajúcemu v V., Q. XX, 2. UNIQA poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 15, IČO: 00 653
501, zastúpenej PRK Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hurbanovo námestie 3, IČO: 35 978 643, o
náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného
súdu Košice II zo dňa 7. septembra 2015 č.k. 19C/218/2012-212 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 7. septembra
2015 č.k. 19C/218/2012-212 uložil žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu
16.595 €, žalobcovi v 2. rade sumu 8.298 € a žalobkyni v 3. rade sumu 8.298 €, všetko do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol. O trovách konania si súd
vymienil rozhodnúť osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 13. marca 2007 o
10.10 hod. viedol žalovaný v 1. rade po ulici Trieda SNP v Košiciach smerom ku kruhovému objazdu
sanitné vozidlo zn. Toyota Hiace , EČ V. XXXDX so zapnutým výstražným svetelným a zvukovým
zariadením, na použitie ktorého nemal dôvod. Pred križovatkou s ulicou Šafárikovou nerešpektoval pre
smer svojej jazdy rozsvietenú červenú svetelnú signalizáciu a s vozidlom vošiel do križovatky rýchlosťou
v rozpätí 51,6 až 63,2 km/hod., pričom došlo k zrážke s osobným motorovým vozidlom zn. Škoda Favorit,

ktoré viedol vodič Ing. K. H. prichádzajúci do križovatky z ľavej strany smerom od ulice Bernolákovej
pri rozsvietenej zelenej svetelnej signalizácii. Pri dopravnej nehode utrpel zranenie chodec Ing. N. Q.,
V. stal na ostrovčeku pred priechodom pre chodcov. K.. N. Q. utrpeným zraneniam na mieste nehody
podľahol. Nebohý bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov v 2. a 3. rade.

3. Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 22. augusta 2008 č.k. 5T 112/07-223 bol obžalovaný M.
V. podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby námestníka Okresnej prokuratúry

Košice II zo dňa 20. septembra 2007 sp. zn. 2Pv/293/07-13 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákonníka, nakoľko skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal súd poškodenú s nárokom na náhradu škody na
občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25. júna 2009.4. Okresná prokuratúra Košice II uznesením zo dňa 4. septembra 2011 sp.zn. 2Pv/1028/09-34 v trestnej
veci vedenej proti obvinenému K.. K. H. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona

zastavila trestné stíhanie, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. decembra 2011. V dôvodoch uznesenia je uvedené, že
poškodení si svoje práva na náhradu škody môžu uplatniť v občianskom súdnom konaní na príslušnom
súde.

5. Z výpovedí účastníkov vzal súd za preukázané, že žalobcovia s (t.č. už nebohým) N. Q. tvorili plne
hodnotnú fungujúcu rodinu. Žalobkyňa v 1. rade s nebohým manželom mala veľmi pekné manželstvo,
ktoré uzavreli v roku 1960. Z manželstva pochádzajú dve deti. Ich manželstvo bolo harmonické, žili v
spoločnejdomácnostiavzájomnesipomáhali.Žalobkyňajenastarobnomdôchodku.Manželbolzdravý.
Smrť manžela je pre žalobkyňu v 1. rade veľkou stratou, lebo stratila človeka, ktorý jej bol veľmi blízky
a s ktorým prežila celý život. Na všetko boli dvaja. Po smrti manžela začala mať zdravotné problémy a

prekonala ťažkú operáciu. K dopravnej nehode došlo neďaleko od ich bytu, a ten „ostrovček“ stále vidí,
a je to pre ňu ťažké. Po tragickej nehode sa o ňu starali jej deti, ktoré u nej aj spávali. Dcéra k nej chodila
každý deň, až pokiaľ sa „pozbierala“. Žalobca v 2.rade vypovedal, že vyrastal v harmonickej rodine.
Jeho rodičia sa nikdy nehádali. S rodičmi chodili na výlety, a spolu trávili prázdniny. Jeho otec mu bol
veľkým vzorom, nie len preto, že bol dobrý človek, ale aj špičkový zamestnanec. Otec mu pomáhal

aj počas štúdia. Vytvorilo sa medzi nimi silné citové puto. Bol mu nápomocný aj vtedy, keď sa oženil, a
osobitne vtedy, keď mu diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Otec ho učil opätovne tešiť sa zo života
a tešil sa na každé stretnutia u rodičov na obede. Smrť otca je preň veľkou traumou a citovou ranou,
ktorá sa nikdy nezahojí.

6. Žalobkyňa v 3. rade vypovedala, že je dcérou nebohého N. Q.I.. Vyrastala v harmonickej rodine a
mala krásne detstvo. V čase, keď došlo k tragickej udalosti, bola vydatá a mala dve deti vo veku 5 a 13
rokov. Rodičia sa jej venovali. Osobitne otec sa staral o vnúčatá, a keď staršia dcéra mala problémy v
škole, pomáhal jej a venoval sa jej. Celé hodiny dokázali študovať encyklopédie. Po smrti otca nastali
problémy aj u jej staršej dcéry. Musela s ňou absolvovať aj psychiatrické vyšetrenie. Smrť otca mala

negatívny dopad aj na jej manželstvo.

7. Po citácii § 11 Obč. zák., § 13 ods. 1,2,3 Obč. zák., § 427 ods. 1 Obč. zák., § 2 písm. g/ zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel (ďalej len zákon č. 381/2001 Z.z.), § 4 ods. 1,2 zák. č. 381/2001 Z.z., § 15 ods.

1 zákona č. 381/2001 Z.z. a rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24. októbra 2013 sp. zn.
C-22/12, osobitne odsekov tohto rozsudku 47 až 56, súd konštatoval, že Článok 3 ods. 1 Smernice
rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra

1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
aRady2005/14/ESzodňa11.mája2005,ačlánok1prvýodsektretejsmerniceRady90/232/EHSzodňa
14.mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej“.

8. K vznesenej námietke premlčania práva zo strany žalovanej (v 2. rade) súd uviedol, že nárok žalobcov
nie je premlčaný, lebo nároky si uplatnili v trestnom konaní a trestnými rozhodnutiami boli odkázaní na
konania vo veciach občianskoprávnych.

9. Súd konštatoval, že žalovaná v 2. rade je pasívne legitimovaná z dôvodu toho, že vozidlo, ktoré riadil

žalovaný v 1. rade bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej v 2. rade.

10. Pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal súd na to, že žalobkyňa v 1.
rade a nebohý K.. N. Q. boli manželmi , ktorí viedli príkladné manželstvo. Nebohý bol stabilným členomdomácnosti,ktorýzabezpečovalbežnýchodrodiny.Bolnielenvzornýmmanželom,aleajvzornýmotcom
pre žalobcov v 2. a 3. rade. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že vzťahy medzi
nebohým Ladislavom a žalobcami boli intenzívne, plné lásky a porozumenia. Predčasná tragická smrť

N. Q.É. bola jednoznačne tak zásadným zásahom do práv žalobcov na ochranu súkromia, že ich nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy u žalobkyne v 1. rade, (t.j. manželky) v sume 16.595 € a u žalobcov v 2 a
3. rade (detí nebohého K.. N. Q.ého) po 8.298 € sú po práve. Ide o nezvratné následky dopravnej nehody
(smrť manžela a otca), ako aj pochopiteľné traumatické zážitky žalobcov bezprostredne po nehode a
zistení úmrtia K.. N. Q..

11. Nárok žalobcov voči žalovanej v 2. rade (ďalej už len „žalovanej“) je priamo uplatniteľný podľa §
15 zákona č. 381/2001 Z.z. Žalovaný v 1. rade bol oslobodený spod skutku kvalifikovaného ako prečin
usmrtenia, nakoľko skutok nie je trestným činom, a preto súd žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol.

12. O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.

13. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná spoločnosť UNIQA v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla
zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. a/, písm. c/, písm. d/, písm. f/ O.s.p. Vyčítala súdu, že vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci, lebo nesprávne určil pasívnu legitimáciu žalovanej. Poznamenala, že súd pri
rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len rozsudku „SDEÚ“) vo
veci C 22/12 z 24.10.2013, v ktorom bol vyslovený právny názor, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe

zodpovednosti poisteného na škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Žalovaná má za to, že súd nesprávne vyložil tento rozsudok SDEÚ. Do pozornosti odvolacieho súdu
odvolateľka dala aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.4.2011, sp.zn. 4 Cdo 168/2009, v ktorom
Najvyšší súd SR poukázal na zásadné rozdiely medzi náhradou škody a náhradou nemajetkovej ujmy.
Časť odvolania odvolateľka venovala priamemu účinku smerníc, lebo súd nesprávne právne posúdil vec

a nesprávne určil priamy účinok smerníc upravujúcich zodpovednosť za škodu prevádzkou motorových
vozidiel. Žalovaná v odvolaní vyčíta súdu, že sa nedostatočne zaoberal aj námietkou premlčania
vznesenou spoločnosťou UNIQA. Žalobcovia podali žalobu dňa 26.6.2012 na Okresný súd Svidník.
V žalobe žiadali škodcu (žalovaného v 1. rade) a spoločnosť UNIQA (žalovanú v 2. rade) o náhradu
nemajetkovej ujmy. Odvolateľka poukázala na to, že rozhodujúcim dňom pre začatie plynutia premlčacej

doby bol deň 14.3.2007, t.j. nasledujúci deň po smrti poškodeného. Podľa ustálenej judikatúry, ak
poškodený si uplatní právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní riadne a
včas, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania „nebeží“. V rozsudku Okresného
súdu Košice II zo dňa 22.8.2008 bolo rozhodnuté o oslobodení škodcu spod obžaloby a žalobkyňa bola
odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych so svojím nárokom. Pretože svoj nárok uplatnila

až 26.6.2012, trojročná lehota na uplatnenie práva uplynula bez ohľadu na spočívanie lehoty počas
trestného konania. Odvolateľka poukázala aj na okruh blízkych osôb podľa § 15 OZ a vyslovila názor,
že žalobcovia sú blízkymi osobami poškodeného, lebo žalobkyňa bola manželkou poškodeného a
žalobcovia v 2. a 3. rade boli deti poškodeného. Vyslovila ale právny názor, že zákonodarca do okruhu
blízkych osôb mal na mysli deti, ktoré ešte nie sú zaopatrené, ktorým strata rodiča by spôsobovala dennú

citovú útrapu a ochudobnenie vo sfére výchovy zo strany otca. Žalobcovia v 2. a 3. rade sú už dospelí a
nemala im byť priznaná nemajetková ujma. Na záver odvolania odvolateľka vyčítala súdu nedostatočné
odôvodnenie rozsudku.

14. Žalobcovia zostali v odvolacom konaní nečinní.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny vo vyhovujúcich výrokoch, a preto ho odvolací súd
v tejto napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.4.2017 o 12.50 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 21.4.2017 podľa § 219 ods. 1, 3 CSP.

18. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku súdu dňa 10.11.2015, t.j. za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku. Odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. CSP, ktorý
nadobudol účinnosť dňom 1.7.2016.

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Keďže odvolanie žalovanej bolo podané pred 1.7.2016, krajský súd posúdil vec podľa právneho
stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

22. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej
ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,

vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za
účinnosti skoršej právnej úpravy procesného práva (Článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj o potrebe ústavne
konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods. 1 CSP).

23. Žalovaná v odvolaní označila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, písm. c/, písm. d/, písm.

f/ O.s.p.

24. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., kde boli taxatívne vymenované dôvody pre zrušenie rozhodnutia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

25. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je treba uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z

hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už
boli preukázané iným spôsobom, alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania. Neúplné
zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných
skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy

účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý hoci bol
navrhnutý, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré boli tvrdené, ale súd prvého
stupňa ich nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pre súdom prvého stupňa.

26. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

27. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p.28. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo, ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

29. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

30. Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Svoje
rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky
skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených
v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania.

31. Podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

32. K dôvodom rozsudku súdu prvého stupňa a osobitne k odvolacím námietkam žalovanej odvolací
súd uvádza nasledovné :

33. Otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy, osobám
blízkym obetiam dopravných nehôd nie je súdnou praxou jednoznačne vyriešená, a aj keď doterajšia

rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 168/2009
zo dňa 20.4.2011 a sp.zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016) vychádza zo záveru nedostatku pasívnej
legitimácie poisťovne v takýchto konaniach, rozhodnutie s takýmto záverom nebolo prijaté na zasadnutí
kolégia Najvyššieho súdu SR na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky a odvolací súd sa preto riadil aj rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu

SR, ktorá podporuje záver, v zmysle ktorého pasívna legitimácia poisťovne je daná.

34. Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci KOOPERATÍVA poisťovne, a.s. ako sťažovateľky už vo
svojich uzneseniach I.ÚS 206/2015 zo dňa 29.4.2012 a III.ÚS 646/2015 zo dňa 16.12.2015 považoval
za ústavne akceptovateľný záver všeobecných súdov v otázke výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona

č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého eurokonformným výkladom tohto ustanovenia je nutné náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. považovať za škodu na zdraví v zmysle ust. § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, čím je daná povinnosť poisťovne ako poistiteľa poskytnúť plnenie
poškodeným, a teda pasívna legitimácia v sporoch o takúto náhradu nemajetkovej ujmy.

35. V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 646/2015-30 zo dňa 16.12.2012 ústavný
súd uviedol, že sa oboznámil s úplným znením rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 zo dňa
24.10.2013, ako aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn.
C-277/12 (Vitalijs Drozdovs c/a AAS Baltikums), citoval rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-22/12 z

24.10.2013, v zmysle ktorého citované články tzv. motorových smerníc sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej a v súvislosti s týmto rozsudkom konštatoval, že vnútroštátne právo Slovenskej

republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a 13) umožňuje
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mábyťkrytázpovinnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.
Povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou pritom upravuje zákon č. 381/2001 Z.z..

36. Zo záverov vyššie uvedených uznesení vychádza aj uznesenie ústavného súdu I.ÚS 474/2016
zo dňa 17.8.2016 (po rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016
- poznámka odvolacieho súdu) vo veci inej sťažovateľky, taktiež poisťovne vykonávajúcej poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tomto uznesení dodal, že ksvojmu záveru v zmysle vyššie spomínaných uznesení, na ktoré odkazuje (že náhrada nemajetkovej
ujmy má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla - poznámka odvolacieho súdu) dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody.

37. Na otázky odvolateľky ohľadom pasívnej legitimácie žalovanej v spore, výkladu účinku predmetných

smerníc a k extenzívnemu pojmu „škoda“ použitému v zákone č. 381/2001 Z.z., a k rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3 Cdo 301/2012, dal jednoznačnú odpoveď Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 11. októbra 2016, sp.zn. III. ÚS 666/2016.

38. Ústavný súd v uvedenom uznesení uviedol, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá
je inkorporovaná aj v základnom práve sťažovateľa na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale

aj eurokonformná interpretácia zákonov. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo
(aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej
regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch
postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v
samotnej Ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ale

aj viazanosť Ústavou (teda i jej čl. 7 ods.2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy.
Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom,
nie však jediným organom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej
sily. Nemožno opomenúť ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie.
Vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity

štátu v prospech Európskej únie. Pritom ide aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní
spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy.
K výkladu pojmu "škoda" na podklade systematických súvislostí Občianskeho zákonníka, ako aj
dlhodobo sa vyvíjajúcich názorov o materiálnej substancii pojmu "škoda" a o imateriálnej podstate
odlišného pojmu "ujma" v slovenskej civilistike ústavný súd uviedol; že Ústavný súd nespochybňuje,

že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku
skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia
poškodeného. Lenže aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie zásadným
prelomom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho interpretácie, pretože okrem
vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu

do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj
únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou
rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota
dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej
únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými

predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o
uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie. Ústavný súd hovorí o
maximálnej, nie absolútnej snahe, lebo v tomto bode myšlienkovej línie už je potrebné vziať do úvahy
charakter právneho predpisu vydaného únijným normotvorcom vyplývajúci z primárneho práva Únie.

39. Smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú na rozdiel od nariadení typické
absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských
štátoch. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej
úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že svoju povinnosť nesplní,
vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku

smerníc. Pre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, pretože
záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred
vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku "každému členskému štátu, ktorému je určená". Z toho
vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinností jednotlivcom a že ustanovenia smernice
ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc

- pri aplikácii vnútroštátneho práva je vnútroštátny súd povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné
vo svetle dikcie a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou. Ak vnútroštátne
právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie
vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátnehopráva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len
do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy,
aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (rozsudok vo vecí Pfeiffer a ďalší C-397/01 až 403/01).

40. Ústavný súd ďalej v odôvodnení poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová C-22/12,
v ktorom Súdny dvor zaujal názor, podľa ktorého čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla
1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovedností, čl

1 ods. 1a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Aktedaslovenskýzákonodarcadozákonnéhopojmu"škoda"použitéhovzákoneopovinnomzmluvnom
poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul
aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na

záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie
identifikovaným Súdnym dvorom.

41. Všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci boli preto povinné skúmať možnosť implementácie
eurokonformnéno výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Záver

o možnosti extenzívneho výkladu pojmu "škoda" použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení
Ústavný súd nepovažoval za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný. V tejto súvislosti Ústavný súd
poukázal na obsah a závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Q., v ktorom Súdny dvor konštatoval,
že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovedností poisteného za škodu sa vzťahuje aj
na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu

vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. Ďalším podporným argumentom
pre záver o ústavnej akceptovateľnosti týchto právnych záverov je fakt, že Občiansky zákonník v
samotnej šiestej časti "Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie", kladie škodu aj do polohy
nemateriálnej. Dokazuje to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa
jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho i spoločenského uplatnenia. Prijať teda

záver, že pojem "škoda" nevykazuje žiadne imateriálne konotácie, nezodpovedá podľa Ústavného súdu
dokonca ani dikcii a podstate dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka.

42. Za osobitne významný považuje odvolací súd právny postoj Ústavného súdu SR k záverom
obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.marca 2016, 3Cdo/301/2012 , na ktoré odkazovala

žalovaná a ktoré prezentujú opozitnú argumentačnú líniu k otázke odškodňovania náhrady nemajetkovej
ujmy v rámci povinného zmluvného poistenia. Ústavný súd SR osobitne zdôraznil, že "nemá dôvod
odchýliť sa od svojho meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich
sťažnosti sťažovateľa (poisťovne) ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho
súdu z 31. marca 2016 vo veci sp. zn. 3 Cdo 301/2012.".

Je dôležité podotknúť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo výsledkom dovolacieho
prieskumu podľa § 238 ods. 3 OSP, keďže prípustnosť dovolania založil priamo odvolací súd vo vzťahu k
právnemu posúdeniu konkrétne vymedzených otázok. Otázky zásadného právneho významu, na ktoré
mal odpovedať Najvyšší súd SR zneli nasledovne:
- "či odporkyňa 2/je v spore pasívne legitimovaná na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

za zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený úmrtím
ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 pism. a/ a § 15 ods. 1 veta. druhá zákona č.
381/2001 Z.z.., ak nárok navrhovateľov nie je možné priznať podľa zákona č. 381/2001 Z.z.;
- či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s

rozhodovacou činnosťou SD ".
Predmetom dovolacieho konania môže byť len správnosť riešenia uvedených právnych otázok, pretože
najvyšší súd je ich obsahom bezpodmienečne viazaný. Najvyšší súd SR riešil výlučné problematiku
aplikácie priameho účinku smernice a nebol nútený vyjadriť sa k otázke prípustnosti extenzívneho(eurokonformného) výkladu pojmu "škoda na zdraví", v snahe rešpektovať účel a ciele smernice. Z
tohto dôvodu nemôže mať uvedené rozhodnutie judikátórnu záväznosť vo vzťahu k otázke prípustnosti
eurokonformného výkladu sporných pojmov zák. č. 381/2001 Z.z.. Podľa Ústavného súdu SR "súd sa

explicitne pýtal len na prípadný priamy účinok týchto smerníc, čo najvyšší súd celkom prirodzene muselo
viesť k negatívnej odpovedi.".

43. Odvolací súd vychádzajúc zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti, podporenej aj vyššie
uvedenými závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky a vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora

vo veci C-22/12 Q. zo dňa 24.10.2013 aj v tejto prejednávanej veci zotrváva na svojom závere, že
eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001
Z.z. je nutné za škodu na zdraví považovať aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. (viď napr.
rozsudok 6Co/157/2014 zo dňa 20.1.2015, 6Co/883/2014 zo dňa 19.1.2016, 11Co/12/2009 zo dňa 3.
marca 2010, 11 Co152/2016 zo dňa 16.11.2016 a iné).

44. Súdny dvor EÚ rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/2012 Q. z 24.10.2013 rozhodol, že čl. 3 ods. 1
smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/EHS z 11.5.2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo dňa
14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.

45. Takouto vnútroštátnou úpravou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti - §

11 a 13, ktoré umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu
nemajetkovej ujmy.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zák. za
zásah do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode,

mábyťkrytázpovinnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla,
ktorú upravuje zákon č. 381/2001 Z.z..

47. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na vyjadrenie Európskej komisie zo dňa 23.3.2012,
adresovanej predsedovi a členom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/2012 v obdobnom

skutkovom prípade, ktorá podáva výklad smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 a smernice Rady
9/232/EHS zo 14.5.1990 a v zmysle ktorého je s vyššie uvedenými smernicami nezlučiteľná taká
vnútroštátna úprava, ktorá umožňuje vylúčenie alebo obmedzenie nároku pozostalej osoby po obeti
dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného poistného krytia zodpovednej osoby.

48. V kontexte aj tohto stanoviska preto odvolací súd uzavrel, že žalovaná je povinná plniť aj náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z.z..

49. Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného
zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov,jepredovšetkýmzabezpečiťreálneuspokojenieprávpoškodenýchprivzniknutýchškodových
udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov,
resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť tieto zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom
spojenýmstoutonebezpečnoučinnosťou.Najprirodzenejšouanajefektívnejšouochranoupoškodeného

je taká zákonná úprava, ktorá umožňuje poškodenému uplatniť svoj nárok na náhradu škody (právo
na poistné plnenie) priamo voči poistiteľovi škodcu, po preukázaní zodpovednostného vzťahu medzi
ním a poisteným škodcom, ktorý tvorí základ pre plnenie poistiteľom. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. §
15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovizodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe,
preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či
nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči

obidvom súčasne. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za
poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom
predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu,
ktorá poškodenému vznikla.

50. Priame právo poškodeného na žalobu proti poisťovni zodpovednej osoby (poisteného) bolo
v cit. zákone ustanovené transpozíciou smerníc Rady č. 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, č. 90/232/EHS zo
14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Tretej smernice), ako aj smernice č. 2000/26/

ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16.5.2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene
a doplnení smerníc Rady 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel)
- ďalej len „cit. smernice“, ktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie (EÚ). Slovenská
republika s účinnosťou od 1.5.2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, ktorá podľa čl.

7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi SR. Z členstva Slovenskej republiky
v Európskej únii vyplýva i povinnosť dodržiavať a podľa zásady prednosti práva aplikovať úniové
právo, teda právo EÚ a orgánov EÚ, súčasťou ktorého sú aj cit. smernice a rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Základnou charakteristikou úniového práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym,
preto v prípade, že dôjde ku konfliktu úniového práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou

orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom úniovým (tzv. eurokonformný
výklad), a pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou
orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje úniovému právu.

51. Právny vzťah medzi žalobcami a žalovanou je založený osobitným zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ust. § 15 cit. zákona), v ktorom žalobcovia ako poškodení uplatňujú
voči žalovanej ako poistiteľovi zodpovedného vodiča motorového vozidla (zodpovedného subjektu)
nárok na náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok. V
danom právnom vzťahu, keďže ide o spor medzi súkromnoprávnymi osobami, nie sú cit. smernice

EÚ priamo aplikovateľné (smernice sú právne akty so všeobecnou pôsobnosťou ukladajúce pozitívny
záväzok členskému štátu), avšak prichádza do úvahy ich nepriama aplikácia, ktorá je založená na tzv.
eurokonformnomvýkladepojmovčiustanovenízákonač.381/2001Z.z.vsúladespríslušnousmernicou
EÚ.

52. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase vzniku škody dňa 13.marca 2007 (ďalej len „cit. zákon“) poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na
každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej
zmluve.

53. Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri
usmrtení (písm. a/).

54. Podľa § 4 ods. 4 cit. zákona poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému
poistné plnenie v rozsahu podľa ods. 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

55. Podľa § 7 ods. 1 cit. zákona limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia

poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.56. Podľa § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť
najmenej 5 mil. € za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet
zranených alebo usmrtených.

57. Podľa § 15 ods. 1 (Priamy nárok poškodeného) cit. zákona náhradu škody uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

58. Z ust. § 4 ods.1 cit. zákona vyplýva, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Z
poistenia zodpovednosti má poistený právo , ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a
za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a podľa poistných
podmienok, t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu o.i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení

(§ 4 ods. 2 písm. a/). V § 15 cit. zákona je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na
náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.

59. V právnej teórii i súdnej praxi sa pojem „škoda“ (ako kategória občianskeho práva) chápe ako
ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako

všeobecným ekvivalentom, a teda je v prípade, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii, napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Náhradu škody možno priznať
za škodu na veci alebo za škodu na zdraví. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú
nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.),
ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie

spoločenského uplatnenia (§ 444 Obč.zák.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje
zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z
porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym,
morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej
úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel

v cit. smerniciach sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich
území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd, a aby
akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali
neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel o.i. vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za
ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča
vyplývajúcu z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS, čl. 1 smernice 90/232/EHS) a aby
bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového
vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej

osoby, pričom podľa cit. smerníc za „poškodeného“ sa považuje akákoľvek osoba (ktorá utrpela ujmu
alebo škodu následkom dopravných nehôd) oprávnená na náhradu (odškodné), pokiaľ ide o akúkoľvek
škodualeboujmuspôsobenúmotorovýmivozidlami(čl.1ods.2smernice72/166/EHS,čl.3ai.smernice
90/232/EHS).

60. So zreteľom na uvedené, s použitím eurokonformného výkladu (v súlade s cit. smernicami a
ich cieľmi) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. a s
prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, odvolací súd je toho názoru, že z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci

náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako
poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2
a 3 Obč.zák., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/
zák. č. 381/2001 Z.z. V posudzovanom prípade žalobcami (ako poškodenými) požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč.zák. preto spadá do rozsahu povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
podľa cit. zákona. Správnosti záveru, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spadajú do
rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla v zmysle cit. zákona okrem vyššie uvedeného nasvedčuje tiež samotná výška limitu poistnéhoplnenia (najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti), ktorá v § 7 ods. 2
písm. a/ cit. zákona v znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená najmenej vo výške 5 miliónov
€ za škodu podľa § 4 ods.2 písm. a/ a náklady podľa § 4 ods. 3.

61. Vyššie uvedené závery sú v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013
vo veci C-22/2012 (vec skutkovo a právne obdobná ako je prejednávaná vec).

62.Ztohtorozhodnutiavyplýva,žepovinnosťkrytiapoistenímzodpovednostizaškoduspôsobenútretím

osobámmotorovýmivozidlamisaodlišujeodrozsahunáhradytejtoškodyvyplývajúcejzozodpovednosti
poisteného za škodu. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou
úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marqeus
Almeida). Členské štáty Únie sú teda v zásade oprávnené v rámci svojich režimov zodpovednosti za
škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady
a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok. Členské štáty musia pri výkone právomoci v tejto oblasti

dodržiavať právo únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách
spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať prvej, druhej a tretej smernici potrebný
účinok (rozsudok Marqeus Almeida). Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho
práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Z toho vyplýva,

že sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia,
bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých
škôd v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 3 ods. 1
druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku
z 20. júna 2008, Celina Nguyen/The Norwegian State, pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma,

ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj
psychickú traumu. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou
a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Na základe žiadneho ustanovenia v

prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu
zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské
štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z
dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej
nehody,bolakrytápovinnýmpoistenímvurčitýchminimálnychsumáchurčenýchvčlánku3ods.1druhej

smernice.

63. Súdny dvor teda uzavrel, že v prejednávanej veci C-22/12 (ktorá je skutkovo a právne obdobná ako
je táto prejednávaná vec) by to tak malo byť, pretože osoby v postavení žalobkyne a jej deti v súlade s
§ 11 a 13 Obč. zák. majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela,

resp. otca. Uviedol ďalej, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou
vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahu do
ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti
za škodu v pravom zmysle slova. Keď totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho
súdu v tomto prípade vyplýva z §§ 11 a 13 Obč. zák., vznikla na základe dopravnej nehody a mala

občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Z týchto dôvodov rozhodol
Súdny dvor tak, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166 EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontrolyplneniapovinnostipoisteniatejtozodpovednosti,čl.1ods.1a2druhejsmerniceRady84/5/EHS

z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a čl. I prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo
14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.64. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora konštatuje, že ak
vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu

utrpenej nemajetkovej ujmy (§ 11 a nasl. Obč. zák.), náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným
poistením motorového vozidla.

65.Otakýtoprípadideajvprejednávanejveci,kdežalobcoviasúrodinnýmipríslušníkmiobetedopravnej
nehodyatitulomneoprávnenéhozásahudoprávanaichsúkromnýarodinnýživotmajúprávopožadovať

náhradu nemajetkovej ujmy od žalovanej, u ktorej bola poistená zodpovednosť za škodu spôsobená
prevádzkou motorového vozidla, ktorým bola ujma spôsobená. V konaní bolo nepochybne preukázané,
že žalobcovia s neb. K.. N. Q. tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými
väzbami.

66. Smrťou (manžela a otca) došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich

základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým ak k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv,
práva na súkromie a rodinný život.
Vzhľadom na závažnosť im vzniknutej ujmy, ktorá je daná mierou intenzity zásahu a časom trvania
nepriaznivého následku považoval aj odvolací súd nárok žalobcov na náhradu imateriálnej ujmy v
peniazoch za dôvodný.

67. S prihliadnutím na závažnosť žalobcom vzniknutej ujmy, (smrťou manžela a otca) a osobitne za
okolnosti, za akých k zásahu došlo, (i keď zo strany žalovaného v 1.rade a K.. K. H. - nešlo o úmyselné
konanie) považoval súd výšky náhrad nemajetkovej ujmy za primerané, zohľadňujúc aj to, že išlo o
odškodnenie manželky a dvoch detí.

68. Za stavu, že vnútroštátne (slovenské) právo umožňuje žalobcom požadovať náhradu nemajetkovej
ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného
zmluvného poistenia.

69. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc
Európskej únie ako aj smernice Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009, ktorá dňom 27.10.2009 zrušila
predchádzajúce smernice (72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS) a takáto právna úprava sa nesmie
použiť.

70. Odvolací súd považuje za neopodstatnené námietky žalovanej k nedostatku jej pasívnej legitimácie
v predmetnom spore, k pojmu škoda v zákone č. 381/2001 Z.z. a k aplikácii smerníc upravujúcich
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

71. Na uvedené námietky dal odpoveď Ústavný súd SR v uznesení z 11.10.2016 sp.zn. III.ÚS

666/2016-36, s ktorou sa odvolací súd stotožňuje a nevidí dôvod na odklon od tohto záveru.

72. Neopodstatnená je aj námietka premlčania práva vznesená zo strany žalovanej. Žalobcovia podali
žalobu na súd 26.júna 2012. Svoje nároky na náhradu škody uplatnili žalobcovia v trestných konaniach,
ktoré sa viedlo proti obžalovanému M. V. na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 5T 112/2007,

a obvinenému K.. K. H. na Okresnej prokuratúre Košice II pod sp.zn. 2 Pv 1028/2009. Rozsudok
Okresného súdu Košice II z 22.augusta 2008 sp.zn. 5T/112/07, ktorým bol obžalovaný Tomáš Krukó
oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako prečin usmrtenia nadobudol právoplatnosť
25.júna 2009. Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 4.septembra 2011 č.k. 2 Pv 1028/09-34
o zastavení trestného stíhania proti K.. K. H.V. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1,2 písm. b/

Trestného zákona nadobudlo právoplatnosť 6.decembra 2011. V adhéznom konaní boli žalobcovia
odkázaní s nárokom na náhradu škody na konanie v občianskom súdnom konaní. Svoj nárok uplatnili
v zákonnej 3-ročnej lehote. Nepatričná je námietka žalovanej, že náhrada nemajetkovej ujmy patrí iba
nezaopatreným deťom a nie zaopatreným.

73. Súdna prax a teória sú vo vzájomnej zhode v tom, že medzi blízke osoby patria deti, bez ohľadu
na (ne)zaopatrenosť.74. V rozhodovacej činnosti súdov sa uplatňuje jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na
ochranu súkromia chráneného ustanovení § 11 Obč.zák., je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní
a rozvíjaní citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami (manželka a deti) a

konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim
znaky neoprávneného zásahu do chránených práv pozostalých členov rodiny.

75.Ztýchtodôvodovaosobitnezdôvodov,ktorésúobsiahnutévrozsudkusúduprvéhostupňa,odvolací
súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny potvrdil.

76. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 O.s.p. Žalovaná nebola úspešná v odvolacom konaní. Žalobcovia mali úspech v odvolacom
konaní, a preto odvolací súd rozhodol o nároku tak, že priznal žalobcom náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

77. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).