Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/298/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234142
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8113234142.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcov: X. T. P., B.. XX.X.XXXX,

X. P. Š.Q. XX, XXX XX L., X. K. P., B.. XX.X.XXXX, X. P. Š. XX, XXX XX L., X. Z. P., B.. X.XX.XXXX, X.
P. Š. XX, XXX XX L. H. X. H. P., B.. X.X.XXXX, X. P. Š. XX, všetci zastúpení JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 25.11.2013 sa žalobcovia domáhali, aby súd rozhodol o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne sumu (po oprave chyby v písaní
- viď bod 9. tohto odôvodnenia) vo výške 6.448,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ďalej
o určení, že „poplatok v časti dvoch tretín zahŕňajúci náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou uvedený vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru v zmluve č. 8630643 zo dňa 17.4.2009 je neprijateľný“, a o povinnosti žalovaného
nahradiť im trovy konania.

2. V žalobe tvrdili (§ 220 ods. 2 CSP), že nebohá T. P.Á. st., naposledy bytom P. Š. XX, uzavrela dňa
17.4.2009 so žalovanou, z dôvodu že sa ocitla vo finančnej tiesni, zmluvu o úvere č. 8630643 v sume
800,- Eur, za poplatok 772,- Eur na 12 mesiacov. Spolu teda mala vrátiť žalovanej 1.572,- Eur, a podľa
prehľadu práv, povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere ku dňu 22.3.2011 uhradila 1.700,-
Eur, poplatok tak predstavuje 96,49% ročne.

3. Ďalej žalobcovia uviedli, že Okresný súd Prešov pod sp. zn. 35D 290/2013 zo dňa 31.5.2013 vydal

osvedčenie o dedičstve po poručiteľke T. P., zomrelej dňa 19.2.2013, naposledy bytom P. Š. XX, a
že dedičmi po poručiteľke sú oni žalobcovia (pozn. súdu: z osvedčenia o dedičstve pritom vyplýva
len to, že dedičia v ňom uvedení sú, v rozsahu podielov uvedených v tomto osvedčení, dedičmi v
ňom uvedeného dedičstva). Tvrdili, že po smrti poručiteľky uhradili (pozn.: bez toho aby uviedli kto a v
akom rozsahu) dlh z predmetnej zmluvy o úvere v hotovosti dňa 22.3.2013 vo výške 3.500,- Eur a dňa
11.4.2013 vo výške 2.048,- Eur. Už na prvý pohľad ide podľa nich o veľmi úžerný poplatok, ktorý je v
rozpore s dobrými mravmi. Poukázali na to, že na stránke Ministerstva spravodlivosti SR sa nachádza

rozhodnutie nemeckého súdu o tom, že administratívny poplatok za vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy je neprijateľný. Takýto poplatok predstavuje 2/3-iny z predmetného poplatku (64,32%). Žalovaný
neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľný. Naviac je podľa nich neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možnézistiť o aké administratívne plnenie sa jedná s tým, že neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s
údajnou administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku.

4. Následne žalobcovia poukázali na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. mája 2010
č. k. AZ 17 U 192/2010 o neprijateľnosti bankových poplatkov za spracovanie úveru (pozn. súdu: v
konaní o abstraktnej kontrole neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a nie v individuálnom spotrebiteľskom
spore) a uviedli, že predmetný úver je úžerný, preto odporuje dobrým mravom a je neplatný podľa
§ 39 Obč. zákonníka (pozn. súdu: určujúci absolútnu neplatnosť právnych úkonov) s tým, že trvajú

na neplatnosti v časti úžerných úrokov a neprijateľného administratívneho poplatku. Dodali, že oproti
bankám sú úroky a poplatok niekoľkonásobne vyššie, a že zmluvou boli porušené aj spotrebiteľské
práva, pretože žalovaný neuviedol RPMN. Z toho dôvodu je tu aj iný dôvod na vydanie bezdôvodného
obohatenia,pretožespotrebiteľskýúverjebezúročnýabezpoplatkovpodľazákona129/2010Z.z.(pozn.
súdu: zmluva bola uzavretá v r. 2009) .Vzhľadom na viaceré úvery a každý v rozpore so zákonom je
podľa nich nemysliteľné, že by takéto konanie sa dalo označiť len ako nedbanlivostné. Bezdôvodné

obohatenie žalujú „vo výške rozdielu medzi platbami dlžníčky a žalobcov a výškou úveru“. Napokon ešte
uviedli, že „rozhodcovské konanie (pozn. súdu: nijako bližšie nešpecifikované) neuznávajú“, pretože
dlžníčka si takéto konanie osobitne nevyjednala a bola to takmer (?) ultimatívna požiadavka žalovaného.
Tvrdili, že rozhodcovská zmluva je neplatná z dôvodu nevýhodnosti miesta rozhodcovského konania pre
spotrebiteľa vo vzdialenosti až do 500 km (pozn. súdu: neuviedli o aké konanie by malo ísť, či sa k nemu

vzhľadom na námietku vzdialenosti aspoň nejako písomne vyjadrili, a ani či ho vôbec nejako napadli).

5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti s tým, že žalobcom
nemožno priznať postavenie spotrebiteľov. Na túto námietku však súd neprihliadol (§ 42 CSP),
nakoľko žalobcovia tvrdené práva uplatnené v tomto konaní odvodzovali od práv ich právnej

predchodkyne ako údajnej spotrebiteľky vo vzťahu k žalovanému ako dodávateľovi, a z hľadiska ich
(všeobecným poukazom na dedenie) tvrdenej sukcesie do jej práv tak podľa žaloby predmetné konanie
spotrebiteľským sporom je (žalobný nárok bol vymedzený a odôvodnený spotrebiteľským právom).

6. Vo vzťahu k tvrdenej finančnej tiesni žalovaný uviedol, že nedostatok hotovosti je motívom každého

dlžníka vedúceho k uzavretiu zmluvy o úvere, a je preto sama o sebe irelevantná. K rozhodnutiu
Vrchného súdu v Karlsruhe uviedol, že nakoľko z dôvodov ktoré uviedol ďalej (nakoľko 1. dlžníčka
vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky
použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu s tým, že 2. podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. účinného v čase uzavretia zmlúv je spotrebiteľom

fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania, a 3. dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na
aký účel dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil) zmluva uzavretá medzi žalovaným
a dlžníčkou nie je spotrebiteľská, je podľa neho zrejmé, že sa nemožno dovolávať spotrebiteľskej
ochrany. Navyše cena plnenia podľa § 53 ods. 1 OZ nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Uviedol tiež,

že ide o rozhodnutie súdu cudzieho štátu a podľa cudzieho práva s tým, že slovenská právna úprava
v oblasti spotrebiteľských úverov „účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni. Poplatok za poskytnutie úveru
nie je podľa žalovaného neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým
subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám,
a tento v 1/3 tretine predstavuje úrok v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a v 2/3 náklady na

vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou.

7. K vydaniu bezdôvodného obohatenia žalovaný uviedol, že zo zmluvy o úvere č. 8630643 nenastala
ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Dlžníčka ako aj žalobcovia plnili
na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy

o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový
prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Zároveň bol vo veci dňa 14.2.2011 vydaný rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 14808/10, ktorým
rozhodcovský súd vo svojom rozsudku priznal žalovanému (v rozhodcovskom konaní žalobcovi) plnenie
na základe zmluvy o úvere, a že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity

predmetu konania a účastníkov konania prekážku rozhodnutej veci. S poukazom na rozhodnutia iných
súdov uviedol, že rozhodcovský rozsudok možno preskúmať len postupom podľa § 37, § 40 a § 45
zák. č. 244/2002 Z.z., ale nemožno znovu v konaní pred súdom riešiť to, čím sa mal prejudiciálne
zaoberať rozhodcovský súd, a že keďže navrhovateľ plnil na základe právoplatného a vykonateľnéhorozhodcovského rozsudku, nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení na strane odporcu, nakoľko
nešlo o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného úkonu,
či plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove

č.k. 1Co/79/2011-93 rozhodujúceho v obdobnom prípade, ktorý uviedol, že ak navrhovateľka plnila
dobrovoľne na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku nedošlo k bezdôvodnému obohateniu.

8. K výške požadovaného bezdôvodného obohatenia 6.648,- Eur žalovaný uviedol, že k predmetnej
zmluve o úvere č. 8630643 eviduje úhrady (iba) vo výške 6.118,- Eur.

9. Počas prípravy pojednávania predchádzajúca zákonná sudkyňa vyzvala žalobcov (cestou ich
advokáta), aby predložili dôkaz v akom rozsahu a ktorý so žalobcov realizoval úhrady dňa 22.3.2013 v
sume 3.500,- Eur a 11.4.2013 v sume 2.048,- Eur po smrti poručiteľky, a zdôvodnili uplatnený nárok nad
uvedenú sumu, t.j. nad sumu 5.548,- Eur s predložením listinného dôkazu o jeho úhrade. Žalobcovia na
to reagovali tak, že je podľa nich irelevantné ktorý žalobca predmetné úhrady realizoval, nakoľko „ich

zaplatenie je preukázateľné z predloženej listiny - splátky a pokuty z 21.1.2014“ (pozn. súdu: nevedno
kým), a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nad sumu 5.548,- Eur je daný celkovo zaplatenou
sumou na úver (spolu s úhradou 1.700,- Eur nebohou T. P.) a poskytnutým úverom 800,- Eur tak ako je
to uvedené v podanej žalobe. Pripustili iba, že v petite žaloby došlo k chybe v písaní, nakoľko správny
rozdiel vyššie uvedených platieb je 6.448,- Eur.

10.Napojednávanídňa14.5.2014bolzástupcažalobcovzostranypredchádzajúcehozákonnéhosudcu
v tejto veci upozornený, že bude potrebné preukázať existenciu zmluvnej podmienky, ktorej určenia ako
neprijateľnej sa domáhajú, nakoľko predmetná zmluva o úvere takúto zmluvnú podmienku v uvedenom
znení neobsahuje a všeobecné obchodné podmienky, z ktorých by takáto podmienka vyplývať mohla,

predložené neboli, a zároveň dôkazy preukazujúce ktorý so žalobcov mal po smrti poručiteľky realizovať
dve tvrdené úhrady zo dňa 22.3.2013 a dňa 11.4.2013 s tým, že právny zástupca žalobcov ich mal
predložiť. Žalobcovia tak však neurobili, hoci ich na to súd (po zmene zákonného sudcu) opätovne
2 x písomne vyzval s tým, aby zároveň predložili resp. označili listinné dôkazy o tom, že sú dedičmi
pohľadávky uplatnenej v tomto konaní, keďže podľa predloženého osvedčenia o dedičstve uplatnená

pohľadávka nebola predmetom dedičského konania, prípadne aby oznámili, aký procesný návrh v tejto
súvislosti robia.

11. Žalobcovia k výzve súdu oznámili, že určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa domáhajú na
základe skutočnosti, že podľa ich zistenia „žalovaná v rozhodnom období používala len jeden typ tlačiva

obchodných podmienok“ a vychádzajú z predpokladu, že súdu je to z jeho rozhodovacej činnosti (pozn.
súdu: neuviedli ktorým konkrétnym procesným postupom) známe. Čo sa týka predmetu dedičského
konania, tak podľa ich názoru „vychádzajúc v dedičskom práve z inštitútu hereditas iacens“ (pozn. súdu:
rímskej koncepcie tzv. ležiacej resp. spočívajúcej pozostalosti, podľa ktorej nevedno kto bude dedičom a
v medziobdobí patrí pozostalosť po smrti poručiteľa stále zomrelému a len potenciálne dedičovi do doby,

než dedič nadobudne vlastnícke právo k dedičstvo) dedičstvo sa nadobúda momentom smrti poručiteľa
a nie rozhodnutím o dedičstve. Dodali tiež, že súd ich nemôže nútiť uniesť dôkazné bremeno na ich
tvrdenia, a že neunesenie dôkazného bremena by sa malo odraziť v rozhodnutí o veci samej.

12. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil, svoju neúčasť

však ospravedlnil z dôvodu vysokej pracovnej zaneprázdnenosti a súhlasil, aby sa súdne konanie
uskutočnilovjehoneprítomnosti,apretosúdvecvzmysleust.§180CSPprejednalvjehoneprítomnosti.

13. Na pojednávaní strana žalobcov na otázku súdu vo vzťahu k ich skutkovým tvrdeniam o úhrade
sumy 6.448,- Eur žalovanému (ktoré žalovaný poprel poukazom na to, že eviduje na dotknutej zmluve

iba úhrady vo výške 6.118,- Eur) strana žalobcov poukázala (iba) na listinu označenú ako prehľad práv,
povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, ktorý mal tvoriť prílohu zmluvy (pozn. súdu:
teda zrejme nie prehľad úhrad realizovaných po jej uzavretí), a vo vzťahu k popretiu skutkových tvrdení
žalovaného o tom, že úver bol poskytnutý na účel výkonu povolania (ktorý bol vyznačený aj v zmluve),
čo žalobcovia namietali, poukázali iba na potvrdenie zo sociálnej poisťovne o tom, že poručiteľka bola

poberateľom čiastočného invalidného dôchodku, a namietali, že spotrebiteľský úver môže napokon
zobrať aj podnikateľ, a žiadne iné dôkazy nepredložili a ani nenavrhli.14. Súd sa oboznámil so žalobou i obranou žalovaného, vykonal dokazovanie všetkými predloženými
listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na
pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP), a na základe vykonaných dôkazov zistil tento skutkový

stav:

15. Z predloženého písomného vyhotovenia zmluvy o úvere č. 8630643 vyplýva, že ju uzavrel žalovaný
ako veriteľ s T. P., B.. XX.X.XXXX ako dlžníkom na sumu úveru 800,- Eur s písomným prehlásením
dlžníka (vyznačením príslušného políčka na predtlačenom zmluvnom formulári vyplnenom rukou), že

finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania.

16. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný (vychádzajúc z jeho tvrdení) k tejto zmluve eviduje
úhrady vo výške 6.118,- Eur, avšak bez toho aby bolo zrejmé kto tieto úhrady, najmä po smrti dlžníka,
urobil. Z evidencie žalovaného zo dňa 21.4.2014 (na č.l. 21), na ktorú pôvodne poukazovala aj strana
žalobcov (na č.l. 46) pritom vyplýva (splátkový kalendár je v tejto listine podľa jej obsahu vľavo a

úhrady vpravo), že pred smrťou dlžníka (T. P., B.. XX.X.XXXX) bolo na túto zmluvu (naposledy dňa
23.10.2012) uhradených spolu 570,- Eur, no v konaní nebolo nijako preukázané, že by bolo pred jej
smrťou uhradených 1.700,- Eur tak ako to tvrdili žalobcovia (v ľavej časti evidencie je uvedený iba
pravidelný splátkový kalendár, o ktorom však nevedno, či bol dodržaný). Dôkazné bremeno (o úhradách,
z ktorých má bezdôvodné obohatenie pochádzať) pritom zaťažuje žalobcov.

17. V konaní však nebolo taktiež ničím preukázané ani to, že dotknutý úver bol dlžníčke pani T. P.,
B.. XX.X.XXXX v skutočnosti poskytnutý na iný účel než na výkon povolania, ktorý bol uvedený v
písomnejzmluve(adôkazopakutakbolnastranežalobcov),najmäkeďtakáto(iná)možnosťvpísomnej
zmluve (zmluvnom formulári) podpísanej dlžníkom predtlačená (bez jej vyznačenia) bola, no využitá

(rukouoznačená)nebola(kzachovaniumožnostiuvedeniaodlišnéhoúčeluposkytnutiaúverunazmluve
obdobne k tomu porovnaj aj právnu vetu o možnosti vyjadriť nesúhlas resp. vyznačiť aj inú možnosť
- obdobne ako pri rozhodcovskej doložke - viď analytická právna veta publikovaná na web stránke
ÚS SR k nálezu III. ÚS 438/2018 a rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017), a žalobcovia k tomu
neuviedli žiadne konkrétne skutkové tvrdenia. Žalobcovia totiž v tejto súvislosti poukázali len na to, že

dlžníčka bola poberateľom invalidného dôchodku, a že ani podnikateľovi nič nebráni stať sa účastníkom
spotrebiteľskéhoprávnehovzťahu(sčímmožnonepochybnesúhlasiť),čovšakhovorílenomožnosti,no
bez akékoľvek konkrétneho tvrdenia žalobcov a jeho súčasného vysvetlenia a zároveň aspoň nejakého
osvedčenia takýchto (neuvedených) tvrdení, i akýchkoľvek ďalších dôkazných návrhov k tomu, podľa
názoru súdu nijako nevysvetľuje konkrétne okolnosti a nepreukazuje, že úver bol v danom konkrétnom

prípade ponúkaný alebo poskytnutý na iný účel. Jednoducho žalobcovia k tomu nie len že nepreukázali,
ale ani len zrozumiteľne netvrdili žiadne také konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré by svedčili o tom,
že v tomto konkrétnom prípade nešlo úver na výkon povolania, a nenavrhli k tomu ani žiadny iný dôkaz,
a preto takéto skutočnosti, ktoré nikto riadne netvrdil a na ich preukázanie ani žiadne dôkazné návrhy
nepredložil, súd nezistil (a vlastne ani zistiť nemohol).

18.Vtejtosúvislostisúdpripomína,ževnávrhovomkonaníjevýlučnenažalobcoviajehozodpovednosti
(najmä ak je zastúpený advokátom, viď aj § 291 ods. 3 CSP) čoho (akého práva) a na základe akých
skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v
žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok

(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom
je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie

rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Súd nemôže nahrádzať a vyhľadávať skutkové tvrdenia a skutočnosti (i okolnosti), ktoré žalobca
netvrdil a predmetom konania neurobil (ktorými svoj nárok neodôvodnil).

19. V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu
tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v
zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať
za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádzaz tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých

(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
jednoduchých nesporných skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností
vyplývajúcich z verejných registrov alebo ktoré vyšli najavo) podkladom rozhodnutia nie sú (aj dôkazy
sa na súde vykonávajú len na preukázanie konkrétne tvrdených skutočností, a nie na vyšetrovanie

všetkých možných súvislostí: „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a
niezisťovaťto,čostranynetvrdili.“(in:Števček,M.,Ficová,S.,Baricová,J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571). Inými
slovami teda možno povedať, že iné skutočnosti než tie ktorými žalobca odôvodnil svoju žalobu (z
ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu a jeho súvislosti), ktoré žalobca určite
a zrozumiteľne netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní

tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania
práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným
postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké
dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia

a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne
posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva
(neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby
musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

20. Z osvedčenia o dedičstve predloženého žalobcami ďalej vyplýva už len to, že úverový dlžník T. P.,
B.. XX.X.XXXX dňa 19.2.2013 zomrela, a že žalobcovia ako jej dedičia nadobudli po nej dedením, v
podieloch uvedených v tomto osvedčení, majetok, resp. práva a povinnosti v ňom uvedené. V tomto
osvedčení o dedičstve však nie sú nijako uvedené práva, resp. pohľadávky z dotknutej zmluvy o
úvere, ktoré sú predmetom tohto konania, a že by prešli (v žalovaných podieloch) práve na žalobcov.

Z osvedčenia o dedičstve teda vyplýva len to, že žalobcovia po úverovom dlžníkovi T. P. zdedili (v
rôznych podieloch) iný majetok uvedený v tomto osvedčení, nie je však preukázané, že by predmetom
dedičského konania bola aj nejaká jej pohľadávka resp. práva uplatnené v tomto konaní, a na koho (a
v akom pomere) prešli.

21. Žiadne iné než vyššie uvedené skutočnosti v súvislosti s okolnosťami a úhradami evidovanými pri
zmluve o úvere č. 8630643 stranami určite a zrozumiteľne tvrdené neboli a ani zákonom ustanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) počas konania do ukončenia dokazovania zistené
neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

22. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých strán, súd už len pre úplnosť pripomína, že
v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich
vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než

tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku
a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán v konaní určite a zrozumiteľne netvrdila, predmetom konania
a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a
§ 185 ods. 2 CSP) - čo v tomto prípade platí najmä vo vzťahu k všeobecným tvrdeniam žalobcov o
úhradách urobených na dotknutú zmluvu bez toho aby bolo zrejmé kto, prípadne ktorý žalovaný alebo

v akom podiele tieto úhrady urobil. Žalobcovia pritom pred ukončením dokazovania žiadne návrhy na
jeho doplnenie nemali. To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné
dopĺňanieďalšíchpodstatnýchskutočností,resp.skutkovýchtvrdení(§153ods.1vspojenís§149CSP)
a dôkazov, ktoré (ako novoty - doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, okrem stanovených výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 CSP). V

tejto súvislosti pritom súd osobitne pripomína, že žalobcovia (ktorí dokonca vzhľadom na ich skutkové
tvrdenia napokon v tomto spore vlastne vo vzťahu k žalovanému ani spotrebiteľmi v užšom zmysle
slova nie sú) sú zastúpení advokátom, a ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnejkoncentrácii konania sa tak na nich v tejto veci v zmysle ust. § 291 ods. 3 CSP (i vzhľadom na ich
neochotu doplniť rozhodujúce skutočnosti) v celom rozsahu vzťahujú.

23. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu

bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu (pozn. súdu: nepochybne i
žalovaného) neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania.
Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k
ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému (pozn. súdu: a primerane naopak aj žalobcovi) musí

byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo
nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe
vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti.
Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP,
nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové

tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia
v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.)
a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú
zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje
sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in:

tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť
uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe,
resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny
rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých

podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania
(vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné
skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme
od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností
povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“

na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už
v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor
k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v
sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v
pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri

aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

24. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ - kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. Podľa § 454 OZ bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.26. Podľa § 455 ods. 1 OZ za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie
premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

27. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

28. V danom prípade žalobcovia svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzujú od
celkovo evidovaných úhrad resp. plnení prijatých žalovaným na zmluvu o úvere č. 8630643 a od ich

dedenia, avšak ich aktívna vecná legitimácia k tomu, že by žalovaný mal byť povinný zaplatiť im
(spoločne a nerozdielne) nimi požadovanú sumu, im v tomto konaní z nimi tvrdených skutočností a
vykonaných dôkazov nesvedčí.

29. Žalobcovia svoje práva odvodzujú od poručiteľky a jej postavenia spotrebiteľky, avšak v konaní
riadne netvrdili a nepreukázali viaceré podstatné skutočnosti. Predpokladom na to, aby dedič mohol

úspešne uplatniť svoje práva po poručiteľovi, je najmä to, aby (podľa výsledkov dedičského konania)
bolo preukázané, že právo (poručiteľky), ktoré uplatňuje, naňho riadne prešlo. Nestačí pritom, že je
potenciálnym dedičom, alebo že po poručiteľke zdedil iný majetok. Jednotlivé majetkové hodnoty z
dedičstva (vrátane sporných nárokov resp. pohľadávok poručiteľa) môžu totiž pripadnúť aj len jednému
z dedičov poručiteľa alebo sa medzi jeho dedičov delia rôznym pomerom (či už napr. na základe závetu

alebo dohôd dedičov o vyporiadaní dedičstva) - viď aj situácia priamo dotknutých žalobcov opísaná
nižšie - a pre rozhodnutie v konaní sú teda rozhodujúce, obdobne ako to v ust. § 63 ods. 2 CSP výslovne
stanovuje aj zákon, (až) výsledky dedičského konania (po jeho skončení) určujúce na koho konkrétne
právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, prešlo (prípadne aj v akom podiele).

30. Napríklad aj priamo u dotknutých žalobcov z predloženého uznesenia o dedičstve po dlžníčke
vyplýva, že podľa výsledku dedičského konania tam uvedené hnuteľné veci z prejednaného dedičstva
po nej nadobudla (z jej štyroch dedičov) iba jedna J. T. P., a jednotlivé nehnuteľnosti z tam prejednaného
dedičstva po jej nadobudli (spravidla v celosti - bez podielu ostatných) vždy len niektorí z jej štyroch
dedičov (teda konkrétne majetkové právo poručiteľky prešlo len na niektorého dediča). Z uvedených

výsledkov dedičského konania a osvedčenia o dedičstve po dlžníčke však nie je zrejmé, že by
predmetom dedičského konania boli aj jej (eventuálne) nároky voči žalovanému (zo zmluvy o úvere
č. 8630643), a na koho, a prípadne v akom pomere, prešli. Súd pritom na túto skutočnosť (výzvou,
aby predložili listinné dôkazy o tom, že sú dedičmi pohľadávky uplatnenej v tomto konaní, keďže
podľa predloženého osvedčenia o dedičstve uplatnená pohľadávka nebola predmetom dedičského

konania), upozornil aj žalobcov, títo však na to nereagovali. Pre určenie prechodu práva a jeho nositeľa
sú pritom nepochybne potrebné konečné výsledky dedičského konania o tomto práve - na koho a
v akom pomere prešlo. Súvisí to napokon aj s tým, že v sporovom konaní súd nemôže nahrádzať
dedičské konanie, ktoré má svoj osobitný postup a môže sa dotýkať aj práv iných osôb (potenciálnych
dedičov). Dokonca ani „jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c) OSP

určenia, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) veci (pozn. súdu: a nepochybne aj zaplatenia pohľadávky)
patriacej do dedičstva, pokiaľ táto nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom ktorej mu nebolo
potvrdené nadobudnutie dedičstva. Nemožno teda obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva
a určovacím výrokom vyhovieť žalobe podľa § 80 písm. c) OSP uplatňujúcej, že dedič je vlastníkom
veci patriacej do dedičstva a v konaní o dedičstve doposiaľ neprejednanej (pozn. súdu: a obdobne pri

žalobách na plnenie, že dedič má nárok na plnenie patriace do dedičstva po jeho poručiteľovi, ktorý však
v konaní o dedičstve doposiaľ prejednaný nebol), pretože takouto deklaráciou súdu by sa legalizovalo
nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve, čo nie
je prípustné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 30 Cdo 3368/2010, dostupné
na www.nsoud.cz).

31. V danom prípade teda v konaní podľa zisteného skutkového stavu v čase ukončenia dokazovania
a vyhlásenia rozsudku nebolo riadne preukázané a ani len tvrdené už to, že na žalobcov prešlo
právo (spoločne a nerozdielne), o ktoré v tomto konaní ide, čo už samo o sebe vylučuje jeho
priznanie voči žalobcovi. Okrem toho, nad rámec uvedeného (vzhľadom na poukaz žalovaného na

písomné vyhlásenie dlžníčky v zmluve o poskytnutí finančných prostriedkov na výkon povolania)
žalobcovia v konaní dostatočne konkrétne (ničím) neodôvodnili, nevysvetlili a nepreukázali samotnú
spotrebiteľskú povahu jej zmluvného vzťahu so žalovaným v zmysle ust. § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, taktiež dostatočne konkrétne neodôvodnili, nevysvetlili a nepreukázalineplatnosť rozhodcovského rozsudku (v súvislosti s obranou žalovaného o dobrovoľnom plnení na
základe právoplatného rozsudku, i s jeho námietkou nedostatku právomoci tunajšieho súdu a prekážky
res iudicata), a v tejto súvislosti ani konkrétny rozsah a dôvod bezdôvodného obohatenia (s poukazom

na to, že v zmysle ust. § 455 ods. 1 OZ za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje prijaté plnenie dlhu
neplatného len pre nedostatok formy), a zároveň kto sa v danom prípade a akým spôsobom (prečo
žalovaný a nie nejaký konkrétny dedič dlžníčky, ak sa plnilo po jej smrti v prospech jej pozostalosti to,
čo mala plniť sama) obohatil a na čí úkor k obohateniu došlo (kto po jej smrti plnil), a preto súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

32. Z obdobných dôvodov pritom súd zamietol žalobu aj v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, ktorej konkrétne znenie (keďže určiť neprijateľnosť možno len vo vzťahu ku konkrétnemu
zneniu zmluvnej podmienky) žalobcovia jednak ani len netvrdili a nepreukázali, a nevysvetlili a
neodôvodnili tak ani jej neprijateľnosť, a hlavne ich oprávnenie dožadovať sa jej určenia a možnosť jej
určenia vo vzťahu k nim (ako tretím osobám), keďže žalobcovia účastníkmi zmluvy o úvere neboli.

33. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

35. Žalovaná bola v konaní procesne úspešná v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262
ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí, priznať jej podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal

súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ
žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešní žalobcovia na náhradu trov konania nemajú
právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.