Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, July 19, 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7C/16/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111201097
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6111201097.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci

žalobcu Mesto Banská Bystrica, so sídlom Banská Bystrica, Československej armády 26, IČO: 00
313 271, v konaní zastúpeného JUDr. Jánom Geregom, advokátom, Advokátska kancelária GEREG
& MESSINGEROVÁ, s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Horná Strieborná 4, IČO: 47 253 011, proti
žalovanému Slovenská republika, zastúpená (za ktorú koná) Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody vo výške 1 455 029,16 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu z a m i e t a.

Súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 1 455 029,16 Eur za
obdobie od 01. 12. 2000 do 03. 06. 2011 z a s t a v u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorý je povinný uhradiť
žalovanému žalobca vo výške tak, ako bude o nej rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podanou žalobou zo dňa 18. 01. 2011 žiadal, aby žalovaný mu zaplatil sumu 1 455 029,16
Eur spolu s 7 % ročným úrokom z omeškania z titulu ustanovenia § 5 ods.1 a § 9 zákona č. 514/2003 Z.

z. Žalobca na odôvodnenie svojho žalobného návrhu uviedol, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 15. 02. 2006 pod sp. zn. 12CoE 69/2005 došlo k zmene I. stupňového rozhodnutia
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. 09. 2005 pod č. k. 1Er 254/2001-144 tak, že návrh žalobcu
(v uvedenom konaní povinného) na zastavenie exekúcie bol zamietnutý a predmetné rozhodnutie sa
stalo právoplatným, na základe čoho došlo k pokračovaniu v exekučnom konaní proti Mestu Banská
Bystrica a odpísaniu sumy 43 834 208,50 Sk, t. j. 1 455 029,10 Eur.

2. Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 zo dňa 30. 07. 2018 zrušil uvedené
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE 69/2005 zo dňa 15. 02. 2006 vo výroku,
ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 1Er 254/2001-144 zo dňa 12. 09.
2005 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie sa zamieta
a vec bola vrátená v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením pod sp. zn. 12CoE/91/2008 zo dňa 16. 12. 2008 rešpektujúc

takýto názor NS SR potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým vyhlásil
exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom so sídlom Mičinská 35, Banská Bystrica
pod sp. zn. EX 198/02 proti povinnému Mesto Banská Bystrica za neprípustnú. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 16. 07. 2009.4. Žalobca teda uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu škody v súvislosti s nezákonným rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 a následným nesprávnym

úradným postupom so súhlasom súdov do 16. 12. 2008, kedy došlo k odpísaniu finančných prostriedkov
z účtu žalobcu.

5. Žalobca ďalej uviedol, že na základe uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli
poukázané finančné prostriedky oprávnenému T. X. Q. a v tomto smere poukázal na príčinnú súvislosť

nezákonného rozhodnutia krajského súdu a odpísania finančných prostriedkov z účtu žalobcu, teda k
vzniku reálnej škody. Žaloba zároveň poukázal na to, že pokiaľ ide o uplatnenie nároku, ktorý by bolo
možné uplatniť si voči oprávnenému ako subjektu, ktorému boli poukázané tieto finančné prostriedky
v rámci exekučného konania, uvedené riešenie nie je možné vzhľadom k tomu, že ubehla objektívna
premlčacia lehota a takýto nárok by bol neúspešný.

6. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko uplatnený nárok nepredstavuje škodu voči žalobcovi v
dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu, pričom žalobcovi vznikol voči oprávnenému v exekučnom
konaní záväzok z vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko plnil bez právneho dôvodu. Žalovaný
uvádza, že žalobca nepreukázal skutočnosti, že v súvislosti s exekučným konaním došlo skutočne k
odpísaniu finančných prostriedkov vo výške, ktorá zodpovedá uplatnenému nároku. Žalobca tak podľa

tvrdenia žalovaného disponuje voči oprávnenému z exekúcie pohľadávkou, ktorá môže byť uspokojená
a môže sa jej domáhať jednak súdnou alebo mimosúdnou cestou a oprávnený má záväzok toto
bezdôvodné obohatenie vydať. Na strane žalobcu teda nedošlo k vzniku škody, a až v prípade, že
by takéto bezúspešné uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia prichádzalo do úvahy,
existuje možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že v majetkovo

právnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nie je univerzálnym ani singulárnym sukcesorom
preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb pokiaľ je možné uspokojenie takýchto
záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa a prečítaním listinných dôkazov predloženými

stranami sporu, a to žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 11. 06. 2009,
listom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 14. 01. 2010 a to stanoviskom k predbežnému prerokovaniu
nárokunanáhraduškody,doplnenímžiadostižalobcunaministerstvospravodlivostizodňa04.11.2010,
spisom Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 ako aj ďalšími dôkazmi vykonanými
v priebehu konania.

8. Zo žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 11. 06. 2009 podanej
na Ministerstve spravodlivosti SR súd zistil, že žalobca v súlade s ustanovením § 15 zákona č. 514/2003
Z. z. žiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 1 455 029,16 Eur v súvislosti
s exekučným konaním, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001

(EX 198/02). Svoj nárok si uplatnil z dôvodu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
v súlade s § 9 citovaného zákona a škody, ktorá mu bola spôsobená súdnym exekútorom nesprávnym
úradným postupom v rámci výkonu tejto exekúcie.

9. Z listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 04. 01. 2009 súd zistil, že žalovaný predbežne prerokoval

nárok žalobcu na náhradu škody, ktorému nevyhovel z dôvodov, že žalobca vo svojom podaní neuviedol
nesprávny úradný postup súdneho exekútora, nešpecifikoval, v čom vidí namietanú nesprávnosť alebo
nezákonnosť jeho nesprávneho postupu, pričom žalovaný sám nezistil, žiadny nesprávny úradný postup
exekútora.

10.Žalobcalistomzodňa04.11.2010adresovanomMinisterstvuspravodlivostiSRuvádza,žežiadosťo
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje titulom
nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že do vyslovenia právneho názoru rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR došlo ku škode, ktorá vznikla žalobcovi tým, že mu bola z jeho účtu odpísaná finančná suma 1
455 029,16 Eur v prospech oprávneného v tejto exekúcii a tým mu vznikla škoda, pretože v exekučnom

konaní nebol pasívne legitimovaným subjektom a v dôsledku mylného právneho názoru súdov, ktoré je
nutné označiť ako nezákonné rozhodnutie vrátane postupov, pričom takýto názor vyplýva z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 zo dňa 30. 07. 2008, kedy konštatoval, že exekútor
vykonanou zámenou účastníkov exekučného konania na strane povinného spôsobom, ktorý zákonnepozná a súdy napriek tomu pokračovali ako s povinným s Mestom Banská Bystrica. Žalobca sa o
existencii týchto nezákonných rozhodnutí dozvedel až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorými boli
zrušené nezákonné rozhodnutia súdov nižšieho stupňa a to Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.

zn. 12CoE/69/2005 zo dňa 15. 02. 2006. V príčinnej súvislosti teda medzi uvedeným a nárokovanou
škodou je podľa názoru žiadateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody daná existencia
nielen nezákonného rozhodnutia, ale aj nesprávneho úradného postupu, ktorý je v príčinnej súvislosti s
nárokovanou škodou, čím sú splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu.

11. Zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 súd zistil, že súdny exekútor
požiadal oddelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice č. R. X/XXXX, R.
X/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX. Na základe uvedeného bolo vydané Okresným súdom Banská Bystrica
poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Dopravná banka, a.s., správca
konkurznej podstaty JUDr. Milan Chovanec proti povinnému Investorský útvar mesta Banská Bystrica
na vymoženie pohľadávky istiny vo výške 64 617 319,-- Sk spolu s príslušenstvom. Rozhodnutím

Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 01. 2002 došlo k vyhoveniu žiadosti oprávneného o zmenu
súdneho exekútora a súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Petra Kohúta. Exekútor
v rámci tejto exekúcie vydal exekučný príkaz EX 198/02-I na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky
z účtu proti povinnému Mestu Banská Bystrica ako zriaďovateľovi Investorského útvaru mesta Banská
Bystrica v prospech oprávneného T. X. Q., so sídlom Cyprus ako postupníkovi tejto pohľadávky.

12. Rozhodnutím zo dňa 12. 09. 2005 Okresný súd Banská Bystrica pod č. k. 1Er/254/01-144 vyhlásil
exekúciu vedenú súdnym exekútorom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú a zamietol návrh
Mesta Banská Bystrica na odklad exekúcie a taktiež námietky Mesta Banská Bystrica proti exekučnému
príkazu.

13. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí pod č. k. 12CoE/69/2005-190 rozhodol o odvolaní
oprávneného tak, že uznesenie Okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu proti Mestu
Banská Bystrica za neprípustnú zmenil tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že došlo k prechodu práv a povinností z Investorského útvaru mesta Banská

Bystrica na Mesto Banská Bystrica a ako povinného v rozhodnutí označil Mesto Banská Bystrica. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 03. 2006.

14. Proti uvedenému rozhodnutiu podalo Mesto Banská Bystrica dňa 21. 03. 2006 dovolanie voči
predmetnému rozhodnutiu, pričom malo za to, že exekúcia je v danom prípade neprípustná a žiadalo

zároveň odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

15. Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím zo dňa 30. 07. 2008 pod č. k. 5Cdo/2/2007 rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým bolo zmenené
uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 12.09. 2005 pod č.k. 1Er/254/2001-144 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie sa zamieta, a ktorým bolo
rozhodnuté o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec vrátil na ďalšie konanie (ako povinný v
rozhodnutíjeoznačenýInvestorskýútvarmestaBanskáBystrica).NajvyššísúdSRuvedenérozhodnutie
zrušil z dôvodu, že exekútor bez dodržania procesného postup a bez vydania rozhodnutia súdu o
zámene účastníkov na strane povinného pokračoval bez ďalšieho v exekučnom konaní ako s povinnou

osobou s Mestom Banská Bystrica, pričom poukázal zároveň na nesprávny právny názor odvolacieho
súdu ohľadne prechodu práv a povinností z uvedenej exekúcie na Mesto Banská Bystrica. Uvedené
rozhodnutie bolo doručené Mestu Banská Bystrica dňa 04. 10. 2008.

16. Na základe uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní

pod č.k. 12CoE/91/2008-312 zo dňa 16. 12. 2008 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu pod č. k.
1Er/254/01-144 zo dňa 12. 09. 2005 vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom
JUDr. Petrom Kohútom pod sp. zn. EX 198/02 proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú tak, že toto
rozhodnutie potvrdil a uvedené rozhodnutie bolo doručené Mestu Banská Bystrica dňa 22. 12. 2008.

17. Súd ďalej zistil, že exekútor vyúčtoval trovy vymoženej pohľadávky vo veci oprávneného T. X. Q.
tak, že vymohol pohľadávku vo výške 43 834 208,50 Sk, pričom oprávnenému vyplatil sumu 42 933
319,-- Sk a trovy exekúcie boli vo výške 900 889,59 Sk. Suma oprávnenému bola vyplatená na jeho účet
vedený v ČSOB, a.s., číslo účtu: XXXXXXXXX/XXXX. Uvedené vyúčtovanie je zo dňa 07. 03. 2006.18. Na základe uvedeného takto zisteného skutkového stavu potom súd konštatoval, že nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom

konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Škoda môže
vzniknúť žalobcovi až vtedy, keď bude zrejmé, že jeho právo voči tomu, kto má bezdôvodné obohatenie
vydať, sa stane nevymáhateľným a je vylúčené, aby vôbec bol jeho nárok z titulu bezdôvodného
obohateniauspokojený,tedavznikškodynastranežalobcupredpokladájehoprávonaplneniezostrany,

kto získal takéto bezdôvodné obohatenie a nie je možné ho uspokojiť.

19. Na základe uvedeného potom súd v rozhodnutí pod č. k. 7C/16/2011-72 zo dňa 17. 10. 2011 žalobu
žalobcu zamietol.

20. Na odvolanie žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozhodnutím z 16. 05.

2012 pod č. k. 17Co/353/2011-99. Krajský súd v Banskej Bystrici v tomto rozhodnutí rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu vysloveného právneho názoru, že v zmysle zákona o
zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci je potrebné jednotlivé ustanovenia tohto zákona
vykladať ústavným komfortným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom aj účinne realizované.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení teda nemožno obmedziť uvedené právo v rozpore s jeho
podstatou a zmyslom, keď zároveň platí, že zodpovednosť štátu za škodu je absolútne objektívnou
zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie okolnosti ako skutočnosti
predkladané zákonom najmä nie skutočnosti, či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať sa
plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý je toto plnenie povinný vydať.

21. Následným rozsudkom prvostupňového súdu zo dňa 07. 11. 2012 pod č. k. 7C/16/2011-134 súd
vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 455 029,16 Eur spolu so 7 %
ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Súd návrh žalobcu vo zvyšnej časti zamietol pokiaľ sa tento domáhal priznania úroku z

omeškania od 01. 12. 2010 do zaplatenia. Teda priznal úrok z omeškania od 04. 06. 2011.

22. Z uvedeného rozhodnutia potom vyplynulo, že súd rešpektujúc názor Krajského súdu v Banskej
Bystrici doplnil dokazovanie a mal v konaní za preukázané, že nárok žalobcu je v súlade so zákonom o
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci tak, že sú splnené všetky atribúty pre priznanie nároku

na náhradu škody a z uvedeného potom v prevažnej miere žalobnému návrhu vyhovel.

23. Na odvolanie žalovaného rozhodoval vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozhodnutím zo
dňa 26. 02. 2014 pod č. k. 17Co/2/2013-188. Z výroku tohto rozhodnutia potom vyplynulo, že rozsudok
okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 455 029,16 Eur so 7

% ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia zmenil tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 455 029,16 Eur spolu so 7
% ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote 90 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Rozhodnutie potom nadobudlo právoplatnosť dňom 05. 03. 2014.

24. Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí uviedol, že po oboznámení sa s viacerými
citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej
republiky vzťahujúcimi sa skutkovo k totožným veciam, aká je prejednávaná v tomto konaní a tak isto
rozhodnutiami Ústavného súdu SR považuje názor, že nárok na náhradu škody podľa zodpovednosti
štátu spôsobenej pri výkone verejnej moci môže byť v súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu

až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získa a je povinný ho vydať za prevažujúci, avšak nie jednotný vzhľadom na
iné uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/48/2010 zo dňa 21. 12. 2010 a 2Cdo/155/2011
zo dňa 21. 12. 2011. Aj pri akceptácii prevažujúceho názoru vzhľadom na rozhodnutia Ústavného
súdu SR pod sp. zn. II.ÚS 165/2012, II.ÚS 17/2013 a II.ÚS 570/2013, podľa ktorých existencia

pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým
aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia,
v dôsledku čoho nie je na slobodnej vôli oprávneného, či bude požadovať vydanie bezdôvodného
obohatenia alebo náhradu škody, zostáva stále nezodpovedaná otázka, a či pre účely preukázaniavzniku škody je vždy nevyhnutné, aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v
súdnom konaní, aby bol známy výsledok súdneho konania alebo môže sám súd rozhodujúci v konaní
o žalobe na náhradu škody proti štátu ako predbežnú otázku posúdiť úspešnosť prípadného sporu

o vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd zotrval na názore, že za podmienku úspešného
uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou
objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti.
Na základe uvedeného potom Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že bolo potrebné žalobe

žalobcuvyhovieť,pretoželentakétorozhodnutiezodpovedáspravodlivémuusporiadaniuvzťahovmedzi
účastníkmi. Zároveň odvolací súd uviedol, že je bezvýznamné, či za dátum vzniku škody sa bude
považovať deň, kedy sa v dôsledku odpísania finančných prostriedkov z účtu žalobcu zasiahlo do jeho
majetkovej sféry alebo až od momentu zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok Mesta Banská
Bystrica proti exekúcii a jeho nahradenie právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo námietkam
vyhovené.

25. Krajský súd v Banskej Bystrici potom konštatoval, že okresný súd dospel k správnemu právnemu
záveru, že škoda vo výške 1 455 029,16 Eur vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/69/2005 z 15. 02. 2006. Súdny
exekútor v rámci exekučného konania vymohol od žalobcu pohľadávku vo výške 1 455 029,16 Eur,

ktoré si čiastočne ponechal a veľkú väčšinu vyplatil oprávnenému z exekučného konania. Vzhľadom
k tomu, že žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku žalovaný dobrovoľne škodu žalobcovi
nenahradil, prvostupňový súd správne rozhodol o povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu spolu s
príslušenstvom.

26. Zároveň odvolací súd uviedol, že za otázku zásadného právneho významu, pre ktorú odvolací súd
pripustil dovolanie, odvolací súd považuje to: či je podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúnezákonnýmrozhodnutímpodľa§3ods.1písm.a/zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka (tretej osoby), ak zákon č.

514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z
(osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti.
27.Odvolacísúdnatakútootázkuposkytolodpoveďvtomzmysle,žepodmienkouvznikuzodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003
Z. z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od

dlžníka(tretejosoby),pretožezákonč.514/2003Z.z.upravujúciosobitnýdruhzodpovednostinedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti.

28. Po podanom dovolaní žalovaným vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý vo veci vydal
rozhodnutie zo dňa 22. 02. 2017 pod č. k. 6Cdo/9/2016-296. V tomto rozhodnutí rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 26. 02. 2014 pod sp. zn. 17Co/2/2013 a rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 07. 11. 2012 pod č. k. 7C/16/2011-134 vo vyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

29. Na základe takto formulovaného výroku uznesenia Najvyššieho súdu SR potom vyplynulo, že

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 7C/16/2011-134 zo dňa 07. 11. 2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č.k. 17Co/2/2013-188 zo dňa 26. 02. 2014 v časti,
kde súd žalobu žalobcu zamietol v časti príslušenstva od 01. 12. 2010 do 03. 06. 2011 nadobudol
právoplatnosť dňa 05. 03. 2014.

30. Keďže v danej časti nároku žalobcu sa vo veci už právoplatne rozhodlo, nemohol súd túto časť
nároku žalobcu prejednať znova a preto konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 7 %
ročne zo sumy 1 455 029,16 Eur za obdobie od 01. 12. 2010 do 03. 06. 2011 zastavil s poukazom na
ustanovenie § 230 CSP.

31. Najvyšší súd SR ďalej vo svojom rozhodnutí nariadil odstrániť vady konania, ktoré viedli k
zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 písm.e) OSP. Jednalo sa o to, že v konaniach prvostupňového
aj odvolacieho súdu došlo k priznaniu žalujúcemu úrokov z omeškania, hoc pôvodnou žalobou bolo
požadované iné príslušenstvo v podobe úrokov a až v priebehu konania došlo ku korekcii takejtopožiadavky, ktoré čiastočne vykazovali znaky opravy žaloby a čiastočne jej zmeny. Vzhľadom k tomu,
že súd prvého a druhého stupňa nijakým spôsobom na takúto zmenu žaloby nereagovali rozhodnutím,
došlo k vade konania, pre ktoré bolo potrebné tieto rozhodnutia zo strany Najvyššieho súdu SR zrušiť.

Zároveň Najvyšší súd SR považoval za vadu odvolacieho, ale aj prvoinštančného konania okolnosť
ohľadne označenia žalovaného, kedy mať práva a povinnosť a spôsobilým účastníkom konania teda
procesnousubjektivitoupatríjednakštátunesúcemunázovSlovenskárepublikaatakistoajpríslušnému
rezortnému ministerstvu, v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti SR. Vzhľadom k uvedenému nie
je možné akceptovať označenie žalovaného zložením názvov oboch takýchto právnických osôb, pretože

„Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR“ nie je právnickou ani žiadnou inou osobou s
potrebnými zákonom vyžadovanými vlastnosťami.

32. Prvostupňový súd výzvou žiadal tieto nedostatky od žalobcu odstrániť, ktorý na ne reagoval podaním
zo dňa 22. 05. 2017, v ktorom uviedol, že ako žalobcu označuje Slovenskú republiku, zastúpenú
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Zároveň žiadal, aby súd vyhovel prednesenému

procesnému návrhu týkajúceho sa zmeny žaloby tak, že žiadal, aby súd takúto zmenu pripustil vo
formulácii žalobného návrhu: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 455 029,16 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 1 455 029,16 Eur od 01. 12. 2010 do zaplatenia“.

33. Súd návrhu žalobcu v tejto časti na zmenu žaloby vyhovel a to rozhodnutím zo dňa 07. 06. 2017

pod č. k. 7C/16/2011-314.

34. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR od sp. zn. 6Cdo/9/2016 ďalej vyplýva,
že odvolacím súdom sformulovanú otázku odôvodňujúcu pripustenie ním dovolania a uvedenú v
odôvodnenídovolanímnapadnutéhorozsudkunešlochápaťdoslovne,tedaibaakopotrebuujasneniasi,

či preukázania bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je de facto ďalšou
v zodpovednostnom zákone priamo neupravenou zákonnou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci, ale širšie. Takýmto širším
ponímaním dovolací súd rozumie poskytnutie konkrétnej, teda objektívne uspokojivej odpovede na
otázku, ako pristupovať k vyriešeniu problému konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia a okrem nej však i na ďalšiu súvisiacu otázku, kde treba hľadať
medze, po ktorých prekročení už nemôže byť obhájiteľný názor o nemožnosti kvalifikácie majetkovej
ujmy vzniknutej niekomu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu za škodu, za
ktorú zodpovedá štát. Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení ďalej uviedol, že vo vzťahu k prvej zhora
položených otázok nemôže inak než prisvedčiť tým námietkam z dovolania, podstatou ktorých bolo

zaštítenie sa odvolacím súdom judikatúrou, ktorá nebola v prejednávanej veci použiteľnou, a to na
úkor na inej judikatúry, ktorá naopak použiteľnou a aj použitou byť mala. Tým z pohľadu použiteľnosti
resp. nepoužiteľnosti judikatúry celkom kľúčovým pri tom bolo, že odvolací súd nerozlišoval medzi
prípadmi existencie nárokov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči
rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má

povahu doplnkového záložného titulu v takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ)
i zaviazaný (dlžník) figurujú tie isté osoby. Práve a len na prvú z takýchto dvoch skupín prípadov
dopadajúirozsudkynajvyššiehosúduauzneseniaústavnéhosúdu,naktoréupriamovaloajministerstvo
spravodlivosti, pričom účelom je zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť
uspokojenia na báze inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je

osobou od štátu odlišnou. U druhej skupiny prípadov zhora, ale ide o riešenie inej a od prejednávanej
veci odchýlnej situácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej,
nevylučuje uspokojenie „titulom bezdôvodného obohatenia“. Až do vydania uznesenia Najvyššieho
súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/48/2010 sa medzi týmito skupinami prípadov dôsledne rozlišovalo. Najvyšší
súd SR poukázal na to, že uvedené rozhodnutie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, ale aj v

teórii považované za exces tak, ako na to neskôr poukázal Najvyšší súd SR v uznesení pod sp. zn.
6Cdo/27/2016 zo dňa 29. 11. 2016.

35. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že v prípade druhej z otázok tak, ako ich uvádzal vyššie, potom
odvolací súd síce principiálne správne uvažoval o spravodlivosti usporiadania veci a v takomto rámci i o

možnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať pred uplatnením nároku na náhradu škody proti štátu vedenie
sporu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, pričom úmerne vyhodnotil vyhliadky žalujúceho
na úspech v takomto spore ako nereálny uzavrel, že škoda, za ktorú zodpovedá štát, už žalujúcemu
vznikla a je na mieste ju uhradiť. Dovolací súd však úvahy odvolacieho súdu vedúceho k prijatiu takýchtozáverov považuje za výsledok nesprávneho resp. nedostatočne úplného právneho posúdenia vo veci.
Najvyšší súd SR ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že z ustanovení § 451 a § 454 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že tieto vymedzujú všeobecnú povinnosť na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia zodpovedajúcej úprave vzniku záväzkového vzťahu aj v prípadoch ustanovení § 488 a
§ 489 Občianskeho zákonníka, ale tiež jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, z
ktorých prvé štyri zákonodarca urobil súčasťou ustanovenia § 451 ods.2 a piatu súčasťou ustanovenia
§ 454 Občianskeho zákonníka. Takéto rozdelenie má svoje rácio, ktoré pramení z toho, že kým pre
všetky skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia uvedené v § 451 ods.2 Občianskeho zákonníka

je spoločnou popri neexistencii záväzku na strane toho, na koho úkor bolo obohatenie získané - aj
neexistencia práva toho, kto sa obohatil (veriteľa) na plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného
obohatenia. Jedná sa o 1. pre absolútne neexistenciu právneho dôvodu plnenia, 2. pre neplatnosť
právneho úkonu predstavujúceho len domnelý právny dôvod, 3. pre odpadnutie pôvodne existujúceho
právneho dôvodu alebo 4. pre nepoctivosť zdrojov získaného prospechu. Osobitosťou skutkovej
podstatypodľa§454Občianskehozákonníkajepresnýopakpráveuvedeného,tedaprávoveriteľaprijať

predmet plnenia a bezdôvodné obohatenie vznikajúce nezávisle na jeho osobe tým, že mu plnil niekto
iný než ten, kto mal takúto povinnosť, teda v ktorom prípade preto záväzkový vzťah z bezdôvodného
obohatenia vzniká medzi skutočným dlžníkom a tým, kto za neho plnil.

36. Zo záverov odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ďalej potom vyplýva, že v danej právnej

veci obsah nasvedčuje, že splnenie žalujúcim povinnosti vzniknutej jeho príspevkovej organizácie, teda
Investorského útvaru mesta Banská Bystrica ide práve o prípad skutkovej podstaty bezdôvodného
obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka. Teda plnenie za iného, čo podľa práva mal plniť
on. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že s vykonaným dokazovaním nejde
vyvodiť, že by oprávnená z exekučného konania uspokojená z prostriedkov získaných od žalujúceho

a súdny exekútor, ktorý si ponechal časť z exekvovanej sumy, nemali byť nositeľmi práv oprávňujúcich
ich na prijatie nimi si ponechaných plnení. Tak ani to, že by inak zjavne nemajetnej dosiaľ ale
preukázateľne nezrušenej príspevkovej organizácie žalujúceho nemalo prislúchať postavenie dlžníka
aj zodpovedajúca povinnosť plniť. Uvedený pohľad najvyššieho súdu na posudzovaný problém je
teda zásadným spôsobom zmenený tým spôsobom, že závery o bezpredmetnom či pri najmenšom

nemožnom, od žalujúceho spravodlivo žiadať vedenie sporu s cyperskou schránkovou spoločnosťou,
ak tým za koho mesto v tomto prípade plnilo a proti komu by malo viesť spor o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, bola jeho vlastná príspevková organizácia. Osoba obohacujúca sa na úkor
žalujúceho pritom tomuto musela byť známa od momentu vymoženia povinnosti prináležiacej jeho
príspevkovej organizácii v exekúcii vystupujúcej v procesnom postavení povinného. Najvyšší súd SR

ďalej poukázal aj na chybnú úvahu o premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
ešte pred právoplatným vyriešením otázky dôvodnosti návrhu Mesta Banská Bystrica na zastavenie
exekúcie vedenej proti nemu bolo to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 aj
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalujúcemu doručené
ešte pred uplynutím objektívnej premlčacej doby, čas nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí

nemal žiaden právny význam a najneskôr od získania možnosti oboznámiť sa už s prvým z nich, žalujúci
nemal dôvod s uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia otáľať. Pokiaľ takúto
žalobu nepodalo nielen že potvrdili opodstatnenosť námietky o nedostatočnej bdelosti pri uplatňovaní
svojichpráv,ktorázpohľaduúspechužalobyonáhraduškodyprotištáturozhodneniejezanedbateľnou,
ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno usudzovať i na dôvod takejto nečinnosti, ktorá

spočívala v evidentnom uvedomení si ním bezvýslednosti konania vedeného ako proti spoločnosti
sídliacejnaCypre,takajprotivlastnejnemajetnejpríspevkovejorganizácieavrozhodnutísazatakéhoto
stavu veci pre žalobu proti štátu.

37. Záverom Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že je potrebné pokúsiť sa aj zodpovedať

otázku, či spravodlivému usporiadaniu vecí odporuje, ak zriaďovateľa dlžníka neschopného plniť svoje
záväzky oprávneného rozhodnúť o zrušení takéhoto dlžníka a neochotného na takýto krok nepochybne
i z obavy pred prechodom záväzkov dlžníka práve na zriaďovateľa takpovediac dostihlo to, na čom
mal podiel, teda že obrazný „Čierny Peter“ pri vymáhaní plnenia z bezdôvodného obohatenia ostane
v jeho rukách, keď jedinou predstaviteľnou alternatívou k takémuto usporiadaniu je zaplatenie dlhu

vyprodukovaného príspevkovou organizáciou mesta, štátom.

38. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že
žalobca trvá na podanej žalobe a doposiaľ tvrdených skutkových okolnostiach, ktoré prednášal v tomtokonaní. Uviedol, že žalobca si opiera svoje nároky o zákon č. 514/2003 Z. z. jeho ustanovenia § 3
ods.1 písm.d), § 5 ods.1 a 3 a § 6 ods.1 spolu s poukazom na ustanovenie § 9 ods.1 tohto zákona.
Žalobcaďalejuviedol,ževtomtozákoneniejeustanovenáakoobligatórnapovinnosťuplatniťsináhradu

škody voči štátu vo vzťahu k tretiemu subjektu a až následne uplatňovať takýto nárok voči štátu. Otázka
konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia napriek
uplatňovanej judikatúre je podľa názoru žalobcu kontroverznou, resp. názorovo nejednotnou. Tento
rozdiel v ponímaní na túto problematiku v dvoch názorových prúdoch je podľa neho aj nárok na vydanie
plneniazbezdôvodnéhoobohateniavovzťahukinýmnárokomvčítanenárokunanáhraduškodyakoiba

subsidiárnou povahou. Žalobca uviedol, že odvolací súd sformuloval otázku a tým aj pripustil dovolanie
ohľadne preukázania bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia ako ďalšej
zákonnej podmienky, pričom v zákone priamo neupravenej. Dovolací súd širším ponímaním vo svojom
rozhodnutí skúmal možnosť objektívneho uspokojenia nároku pri riešení problému konkurencie nárokov
na náhradu škody a nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a taktiež súvisiacu
otázku, kde treba hľadať medze, po prekročení ktorých už nie je obhájiteľný názor o nemožnosti

kvalifikácie majetkovej ujmy vzniknutej niekomu v priamej príčinnosti s nezákonným rozhodnutím súdu
za škodu, za ktorú zodpovedá štát. Úvahy o nemožnosti žalobcu viesť spor o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia a kto sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, je podľa jeho názoru v tomto
rozhodnutí vyjadrený nepriliehavo s poukazom na ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka a nie
podľa ustanovenia § 451 ods.2 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že nemal vedomosť o tom,

či bezdôvodné obohatenie vzniklo a takúto vedomosť nemá ani dodnes. Žalobca vedel len o odpísaní
peňažných prostriedkov z jeho účtu na pracovný účet exekútora. Žalobca zastáva názor, že žaloba na
vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia je požiadavkou prekračujúcou právne možnosti vymáhania
nárokov bezdôvodného obohatenia ak došlo k bezprostrednému nezákonnému postupu štátu. Žalobca
zdôraznil to, že on sám nikdy nebol účastníkom exekučného konania, nebol účastníkom konania, ktoré

tvorilo právny titul pre nezákonne vedenú exekúciu, keď pri začatí exekúcie nebol označovaný ako
pasívne legitimovaný a do exekučného konania sa dostal len nezákonným postupom bez rozhodnutia
súdu o zmene pasívnej legitimácie. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že on sám osobne zisťoval,
kedy vycestoval na Cyprus a snažil sa získať informácie v sídle tejto obchodnej spoločnosti teda T. X.,
pričom zistil, že sa jedná o adresu, na ktorej sa mala nachádzať advokátska kancelária a teda jednalo

sa len o schránkovú firmu. Z uvedeného dôvodu teda bolo nemožné spravodlivo žiadať od žalobcu
vedenie súdneho sporu s takouto cyperskou spoločnosťou spor o vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia. Zástupca žalovaného vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že Najvyšší súd SR vo
svojom zrušujúcom uznesení sa stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadne aplikácie zákona č.
514/2003Z.z.,podľaktorejtentoprávnypredpisvýslovnepodmienkuuplatneniavydaniabezdôvodného

obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu neustanovuje, avšak z výkladu zákona
a z dlhodobej ustálenej judikatúry je zrejmé, že predpokladom vzniku samotnej škody je tá skutočnosť,
žemedziveriteľomadlžníkomniejemožnédosiahnuťuspokojenieinýmspôsobomaažvtakomprípade
veriteľ, ktorý alebo na jeho strane došlo k majetkovej ujme tým spôsobom, že došlo k pochybeniu zo
strany štátneho orgánu a nie je schopný svoje plnenie získať od dlžníka, ktorý sa na jeho úkor obohatil,

nastáva zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu. Uviedol, že takýto názor vyplýva jednoznačne zo
zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý sa vysporiadal s použitou judikatúrou a súdnymi
rozhodnutiamitak,akobolivkonaníprezentované.ZrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRvyplýva,ženieje
zrejmé, či spoločnosť T. X. Q. ako oprávnená v spornom exekučnom konaní bola vecne legitimovaná na
prijatie plnenia, ktoré mu bolo stiahnuté z účtov žalobcu a táto skutočnosť môže byť ozrejmená zo spisov

vedených na tunajšom súde vo veci žaloby o neplatnosť právnych úkonov, tak ako to uvádzal právny
zástupca žalobcu. Z uvedeného potom bude zrejmé, či subjektom, ktorý mohol sa bezdôvodne obohatiť
na úkor žalobcu bola táto spoločnosť, ktorá by nebola pasívne vecne legitimovaná na prijatie plnenia
od žalobcu, resp. týmto subjektom bol Investorský útvar mesta Banská Bystrica ako jeho príspevková
organizácia, ktorá vyprodukovala dlh, ktorý v exekučnom konaní za ňu uhradil žalobca ako zriaďovateľ.

39. Súd vo veci vypočul ako svedka S.. S. K., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že v predchádzajúcom
období bol právnym zástupcom v konaní, kde Investorský útvar mesta Banská Bystrica bol vedľajším
účastníkom. Uviedol, že bol na Cypre dvakrát, pričom prvýkrát to bolo v roku 2001, kedy bol správca
konkurznej podstaty v konaní, ktorá je v súčasnej dobe vedená na Krajskom súde v Banskej Bystrici.

V tomto období v R.Ó. na Cypre bol vedený obchodný register pri Ministerstve priemyslu, obchodu
a cestovného ruchu, kde hľadal informácie o tejto cyperskej spoločnosti, ktorá si voči subjektom v
Slovenskej republike uplatnila pohľadávky v rozsahu rádovo 13 miliárd Sk. Pokúsil sa nahliadnuť do
takéhoto obchodného registra, avšak listiny boli vyhotovované v gréckom jazyku, písané gréckympísmom a z uvedeného musel zaobstarať výpisy v anglickom jazyku. Pokiaľ aj navštívil aj sídlo tejto
obchodnej spoločnosti podľa zápisu, táto obchodná spoločnosť sa tam nenachádzala. Svedok vo svojej
výpovedi ďalej uviedol, že druhýkrát bol na Cypre v roku 2006, kedy si táto obchodná spoločnosť teda

T. X. Q. uplatnila pohľadávku voči Mesto Banská Bystrica v rozsahu rádovo 170 mil. Sk. Uviedol, že
navštívili obchodný register v R. a situácia bola obdobná tak, ako pri jeho prvej návšteve, kedy tento
register bol vedený v gréckom jazyku písaný gréckym písmom a z uvedeného teda nevedeli identifikovať
požadované údaje. Uviedol, že žiadali o vydanie certifikátov v anglickom jazyku, z ktorého potom zistili
sídlo tejto obchodnej spoločnosti. Pokiaľ toto sídlo navštívil, nachádzalo sa v budove na 10. poschodí,

pričom na tomto poschodí sa nachádzala len právna kancelária advokátskej kancelárie, pričom žiadna
obchodná spoločnosť s uvedeným obchodným menom teda T. X. Q. sa tam nenachádzala.

40. Súd vo veci ďalej vykonal dokazovanie listinou a to osvedčením vydaným Ministerstvom energetiky,
obchodu, priemyslu a cestovného ruchu, odborom registrácie spoločností a správy konkurznej podstaty
R., Cyperskej republiky zo dňa 08. 06. 2017, z ktorej vyplynulo, že obchodná spoločnosť T. X. Q. bola

zrušená v rámci dobrovoľnej likvidácie spoločnosti a za zrušenú sa považuje od 23. 11. 2016.

41.Súdzároveňvykonaldokazovanievýpisomzoživnostenskéhoregistrazodňa19.07.2018,zktorého
vyplývalo, že Investorský útvar mesta Banská Bystrica so sídlom Banská Bystrica, ČSA 26, IČO: 00 518
476, je stále zapísaný v živnostenskom registri ako subjekt práva.

42. Súd ďalej vo veci vykonal dokazovanie rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29.
12. 2008 pod č. k. 60Cb/75/05-333 v právnej veci žalobcu Mesta Banská Bystrica proti žalovanému v 1/
rade Dopravnej banke, a.s., žalovanému v 2/ rade Ozeta Neo, a.s. so sídlom Trenčín a žalovanému v 3 /
rade T. X. Q., so sídlom R., Cyprus, o neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok tak, že konanie vo veci

zastavil. Predmetom tohto konania bolo určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok zo strany
žalovaného v 1/ rade na žalovaných v 2/ a 3/ rade. Toto konanie bolo zastavené, pričom rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 01. 2009.

43. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu záverom uviedol, že v otázke konkurencie

nárokov na náhradu škody a vydania bezdôvodného obohatenia žalobca neprekročil žiadne medze
do takej miery, aby po takejto medzi bolo možné konštatovať nezákonný spôsob domáhania sa
svojho nároku voči Slovenskej republike teda štátu na náhradu škody, ktorú spôsobil štát, pričom tieto
skutočnosti sú preukazované v rámci tohto súdneho konania. Uviedol, že škodu spôsobil slovenský
exekútor, slovenské súdy, za ktoré zodpovedá žalovaný. Žalobca v konaní pri vykonávaní exekúcie

nebol pasívne legitimovaný, pričom ku škode došlo na území Slovenskej republiky slovenskými orgánmi
a takúto škodu nespôsobila zahraničná spoločnosť, kedy orgány Slovenskej republiky spôsobili to, že
bol realizovaný peňažný tok na neznáme účty spoločnosti v daňových rajoch odpísaním finančných
prostriedkov z účtu žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. ako zákonná norma
nekladie podmienku pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody predchádzajúce konanie vo veci

žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom takýto postup by bol určite v rozpore s dobrými
mravmi, Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne článku 47 ods.3. Z uvedeného dôvodu žiadal žalobe
vyhovieť.

44. Žalovaný vo svojom záverečnom vyjadrení uviedol, že v konaní bolo preukázané vydanie

nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené neskôr uznesením Najvyššieho súdu SR, ktorým bola
umožnená exekúcia voči žalobcovi a taktiež bola preukázaná tá skutočnosť, že došlo k odpísaniu
finančných prostriedkov z účtu žalobcu. Žalovaný však ďalej uviedol, že nenesie zodpovednosť za
takto tvrdenú škodu ako ju uvádza žalobca, pričom túto skutočnosť uznal aj vo svojom poslednom
rozhodnutí Najvyšší súd SR. Z uvedeného rozhodnutia teda vyplynulo, že žalobca riadnym spôsobom

nepreukázal, že by sa domáhal uspokojenia svojho plnenia od subjektov, ktoré sa na jeho úkor obohatili,
či už oprávneného v exekučnom konaní spoločnosti T. X. Q. alebo Investorského útvaru mesta Banská
Bystrica. Žalovaný uviedol, že dokazovaním bolo preukázané, že žalobca podal žalobu o neplatnosť
právnehoúkonu,ktorýmbolprevodpohľadávoknaspoločnosťT.X.Q.resp.jehoprávnychpredchodcov.
Napriek takémuto presvedčeniu o nezákonnosti takéhoto prevodu pohľadávky zobral túto žalobu neskôr

späť a konanie bolo zastavené, teda nekonal v tom smere, aby všetkými prostriedkami, ktoré mal
možnosť uplatniť sa domáhalo tohto subjektu vydania takéhoto plnenia. Poukázal ďalej na to, že
pokiaľ žalobca uvádza, že išlo o zrušenú schránkovú firmu so sídlom na P., kde boli komplikované
právne vzťahy, poukazoval na to, že táto spoločnosť vystupovala v právnych vzťahoch a tak isto aj vsúdnych konaniach na území Slovenskej republiky zastúpená Slovenskou advokátkou kanceláriou, teda
mohol byť postup aj v opačnom smere teda žalobca sa mohol nechal zastúpiť cyperskou advokátskou
kanceláriou. Subjektom, ktorý sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, by mal byť teda Investorský

útvar mesta Banská Bystrica ako jeho príspevková organizácia, ktorej dlhy fakticky výkonmi exekúcie
na majetok žalobcu boli uhradené. Tieto záväzky príspevkovej organizácie na žalobcu neprešli a to z
toho dôvodu, že žalobca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť podľa zákona o rozpočtových pravidlách,
kedy mal takúto spoločnosť zrušiť, pokiaľ táto vykazovala dlhodobo negatívne hospodárske výsledky a
čím by následne došlo k prechodu týchto záväzkov na žalobcu. K spravodlivému usporiadaniu vzťahov

by teda nedošlo tým spôsobom, že by žalovaný mal uhradiť záväzky žalobcu, ktoré on sám odmietol
svojím konaním na seba prevziať. Z uvedeného dôvodu žiadal žalovaný žalobu zamietnuť.

45. Podľa § 3 ods.1 písm.a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

46. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

47. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

48. Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal v konaní
za preukázané, že na Okresnom súde Banská Bystrica bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn.
1Er/254/2001, kde na strane oprávneného vystupovala spoločnosť T. X. Q. I. I. XX J. K. O., E. H., XXth
F., O. V., XXXX, R., P., H..E.. XXXXXX, a za povinného bol označený Investorský útvar mesta Banská

Bystrica, príspevková organizácia, so sídlom v Banskej Bystrici. Súdny exekútor vykonával exekúciu na
základe poverenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica 16. 03. 2000
- zriaďovateľom povinného Investorský útvar mesta Banská Bystrica bolo Mesto Banská Bystrica,
ktorému súdny exekútor doručil príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke
dňa 11. 07. 2005. Mesto Banská Bystrica vznieslo námietky proti exekúcii s tvrdením, že Investorský

útvar Mesta Banská Bystrica je príspevková organizácia s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá nebola
zrušená a Mesto Banská Bystrica nie je právnym nástupcom povinného v exekučnom konaní
- Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 1Er/254/2001-144 z 12. 09. 2005, v ktorom za povinnú
osobu označil Investorský útvar mesta Banská Bystrica, vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom
Mgr. Petrom Kohútom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
- Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 uznesenie okresného
súdu v napadnutom výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zmenil tak, že návrh Mesta
BanskáBystricanazastavenieexekúciezamietolsodôvodnením,ževzhľadomnašpecificképostavenie
Investorského útvaru mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie zriadenej Mestom Banská

Bystrica došlo zrušením konkurzu po zistení, že majetok úpadcu (Investorského útvaru Mesta Banská
Bystrica) nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzného konania k zrušeniu príspevkovej organizácie
Investorský útvar mesta Banská Bystrica analogicky podľa § 68 Obchodného zákonníka a došlo k
prechodu práv a povinností z Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica na Mesto Banská Bystrica
ako zriaďovateľa podľa § 21 ods. 13 druhej vety zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách

verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov
- po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/05 z 15. 02. 2006 boli
z viacerých účtov Mesta Banská Bystrica na základe exekučného príkazu súdneho exekútora v dňoch
15., 16., 17., 18., 19. a 22. 08. 2005 v prospech účtu súdneho exekútora odpísané sumy 1.455.029,16
Eur

- sumu 1.455.029,16 Eur, ktorú súdny exekútor získal odpísaním z účtov Mesta Banská Bystrica rozdelil
súdny exekútor JUDr. Peter Kohút tak, že oprávnenému 07. 03. 2006 poukázal 1.425.125,10 Eur a pre
seba na úhradu trov exekúcie si z vymoženej sumy totožného dňa 07. 03. 2006 ponechal 29.904,55 Eur- na dovolanie Mesta Banská Bystrica Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 07. 2008
sp. zn. 5Cdo 2/2007 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára 2006, sp. zn.
12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 12.

09. 2005 č. k. 1Er/254/2001-144 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného (Mesta
Banská Bystrica) na zastavenie exekúcie zamietol a v tomto rozsahu vrátil vec odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie s odôvodnením, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 1Er/254/2001 začalo na návrh oprávneného proti povinnému Investorský útvar mesta Banská
Bystrica, ktorý bol označený aj v exekučnom titule. Voči takto označenej povinnej osobe 27. 03. 2001

vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie, ale v ďalšom konaní bez vykonania príslušných
procesných úkonov označil za povinnú osobu Mesto Banská Bystrica. V exekučnej veci exekútor ale aj
súd bez dodržania procesného postupu v zmysle § 92 O. s. p. a § 37 Exekučného poriadku (rozhodnutia
súdu o zámene účastníka na strane povinného) bez ďalšieho pokračovali ako s povinnou osobou s
Mestom Banská Bystrica, čoho dôsledkom bolo, že konanie súdov vykazovalo vadu v zmysle § 237
písm. e/ O. s. p.. S argumentáciou odvolacieho súdu o analogickej aplikácii ustanovení Obchodného

zákonníka v súvislosti so zrušením konkurzu z dôvodu absencie právnej úpravy zániku príspevkovej
organizácie nesúhlasil. Poukázal aj na to, ktoré práva a povinnosti príspevkovej organizácie by mohli
prejesť na zriaďovateľa
- Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 12CoE/91/2008 zo 16. 12. 2008 potvrdil uznesenie
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/254/01-149 z 12. 09. 2005, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú

súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú. Toto
rozhodnutie bolo Mestu Banská Bystrica doručené 22. 12. 2008, ale právoplatnosť nadobudlo až 16.
07. 2009
- Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky adresoval navrhovateľ žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 11. 06. 2009, v ktorom poukázal

na tri rovnaké exekučné konania vedené na Okresnom súde Banská Bystrica, v ktorých namiesto
Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie súdny exekútor vykonal
exekúciu voči jeho zriaďovateľovi Mestu Banská Bystrica. Z nesprávneho úradného postupu súdneho
exekútora si uplatnil navrhovateľ škodu vo výške súm odpísaných z účtu navrhovateľa vo všetkých
exekučných konaniach

- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v liste zo 04. 01. 2010 oznámilo Mestu Banská
Bystrica, že jeho žiadosti o náhradu škody nevyhovie z dôvodu, že oprávnená osoba nešpecifikovala, v
čom vidí namietanú nesprávnosť alebo nezákonnosť úradného postupu súdneho exekútora Mgr. Petra
Kohúta
- v podaní zo 04. 11. 2010 upresnil žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku tak, že sa náhrady

škody domáha titulom nezákonných rozhodnutí súdu, o ktorých sa dozvedel až doručením rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 232/2006 a 5Cdo 2/2007. Na túto žiadosť žalovaný
neodpovedal.

49. Ďalej mal súd za preukázané, že obchodná spoločnosť T. X. Q. so sídlom v R. na Cypre bola v roku

2016 zrušená. Zároveň mal súd za preukázané, že Investorský útvar mesta Banská Bystrica je stále
subjektom práva a právne existuje aj v súčasnej dobe teda v čase rozhodovania súdu.

50. Súd pri riešení otázky, či nárok žalobcu je dôvodný, potom vychádzal z naznačeného právneho
názoru dovolacím súdom vyjadrený v rozhodnutí pod sp.zn. 6Cdo/9/2016. Z uvedeného právneho

názorupotomvyplýva,žejepotrebnédôslednerozlišovaťmedziprípadnéexistencienárokovnavydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia a náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých
nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového - záložného titulu v
takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený - veriteľ i zaviazaný - dlžník figurujú tie isté
osoby. Práve a len na prvú z týchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky najvyššieho súdu a

uznesenia ústavného súdu, na ktoré upriamoval pozornosť žalovaný, pričom účelom je zabrániť nástupu
zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na báze inštitútu bezdôvodného
obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu odlišnou. Najvyšší súd
SR ďalej uviedol, že až do vydania uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. 2Cdo/48/2010 sa
medzi týmito skupinami prípadov dôsledne rozlišovalo a na tejto skutočnosti nič nemení, že v tej

istej sporovej veci rozhodoval neskôr dovolací súd v konaní pod sp. zn. 2Cdo/155/2011, v ktorom si
dovolací súd podržal právny názor, ktorý už ním bol skôr vyslovený v rámci uznesenia pod sp. zn.
2Cdo/48/2010. Uvedené rozhodnutia kvalifikoval Najvyšší súd SR ako rozhodnutia v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu aj v teórii práva za exces tak, ako na to poukázal Najvyššieho súdu SR užv uznesení pod sp. zn. 6Cdo/27/2016 zo dňa 29. 11. 2016. Právny názor, ktorý vyslovil prvostupňový
a neskôr aj odvolací súd v predchádzajúcej časti konania označil Najvyšší súd SR ako nesprávny,
keďže v danom prípade sa jednalo o nesprávne nedostatočne úplne zistené právne posúdenie veci,

keď súdy v prejednávanej veci uzatvorili, že od žalujúceho nebolo možné spravodlivo žiadať v čase
pred uplatnením nároku na náhradu škody proti štátu vedením sporu o vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia. Najvyšší súd SR uviedol, že skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia tak, ako sú
uvedené v ustanovení § 451 ods.2 majú spoločný znak v tom, že popri neexistencii záväzku na strane
toho, na koho úkor bolo obohatenie získané, aj neexistencia práva toho, kto sa obohatil (veriteľa) na

plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného obohatenia. Osobitosťou skutkovej podstaty podľa §
454 Občianskeho zákonníka je presný opak uvedeného teda právo veriteľa prijať predmet plnenia a
bezdôvodné obohatenie vznikajúce nezávisle na jeho osobe tým, že mu plnil niekto iný, než ten, kto mal
takúto povinnosť. V takomto prípade preto záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká medzi
skutočným dlžníkom a tým, kto za neho plnil. Z uvedeného potom vyplýva, že subjektom, ktorý mal plniť,
bol Investorský útvar mesta banská Bystrica a zo strany žalobcu došlo k plneniu za neho, teda ide o

prípad skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka. V konaní
nijakým spôsobom nebolo preukázané, že by oprávnená z exekučného konania, ktorá bola uspokojená
z prostriedkov získaných od žalujúceho a súdny exekútor, ktorý si ponechal časť zexekvovanej sumy,
nemali byť nositeľmi práv oprávňujúci ich prijatie a takéto plnenie si aj ponechať. Z uvedeného je
potom možné konštatovať, že obchodná spoločnosť TIKKA INVESTMENTS LIMITED bola v exekučnom

konaní oprávneným subjektom, keďže v konaní sa preukázalo, že ani žalobou, ktorou sa pôvodne
žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých táto obchodná spoločnosť
získala túto pohľadávku voči Investorskému útvaru mesta Banská Bystrica bolo zastavené a nedošlo
k meritórnemu rozhodnutiu o určení platnosti či neplatnosti takéhoto postúpenia. V danom prípade sa
teda jedná o iný pohľad vyjadrený v rozhodnutí dovolacieho súdu o tom, že subjektom, ktorý získal

bezdôvodné obohatenie voči žalobcovi, je práve jeho príspevková organizácia, teda Investorský útvar
mesta Banská Bystrica. Teda úvaha o tom, že by žalobca sa mal domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia od obchodnej spoločnosti T. X. Q. je teda nesprávne, pretože subjektom, za ktorého žalobca
plnil a proti ktorému mal viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, bola jeho vlastná
príspevková organizácia. Táto skutočnosť o tom, že práve tento subjekt je osobou obohacujúcou sa na

úkor žalujúceho, musel byť známy od momentu vymoženia povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej
organizácii v rámci exekúcii vystupujúcej v procesnom postavení povinného. Najvyšší súd SR ďalej
poukázal na to, že doposiaľ v prejednávanej veci súdy nižších stupňov postupovali tak, že sa riadili
chybnouúvahouopremlčanítakéhotopráva,tedaprávanavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia
ešte pred právoplatným vyriešením otázky dôvodnosti návrhu žalobcu na zastavenie exekúcie vedenej

proti nemu bolo to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 aj uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalujúcemu doručené ešte pred uplynutím
objektívnej premlčacej doby, čas nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí nemal žiadny právny
význam a najneskôr od získania možnosti oboznámiť sa už prvým z nich, žalujúci nemal dôvod s
uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia otáľať. Pokiaľ žalobca takúto žalobu

nepodal, potvrdil opodstatnenosť námietky o tom, že bol nedostatočne bdelý pri uplatňovaní svojich práv,
ktorázpohľaduúspechužalobyonáhraduškodyprotištátuniejezanedbateľnou.Spravdepodobnosťou
hraničiacou istotou možno teda usudzovať, že možno teda usudzovať, že dôvod takejto nečinnosti
spočíval v evidentnom uvedomení si v bezvýslednosť konania, jednak vedenia takéhoto konania proti
obchodnej spoločnosti sídliacej na Cypre, ale taktiež v zmysle vyššie uvedených úvah voči vlastnej

nemajetnej príspevkovej organizácii a za takéhoto skutkového stavu sa potom rozhodol pre žalobu proti
štátu. Z pohľadu spravodlivého usporiadania veci potom nie je možné sa stotožniť so záverom pokiaľ
zriaďovateľdlžníkaneschopnéhoplniťsvojezáväzkyoprávnenéhorozhodnúťozrušenítakéhotodlžníka
a neochote k takémuto kroku, a to aj z obavy pred prechodom takýchto záväzkov dlžníka práve na
zriaďovateľa, teda na Mesto Banská Bystrica ho dostihne to, na čo mal podiel a na jeho strane vznikne

povinnosť pri vymáhaní plnenia z bezdôvodného obohatenia. Keďže toto je jedinou predstaviteľnou
alternatívou k usporiadaniu vzájomných vzťahov tak, že zaplatenie dlhu, ktoré vyprodukovala jeho
príspevková organizácia, presunie na štát.

51. Súd na základe uvedeného potom konštatuje, že napriek tomu, že v konaní na Krajskom súde

v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/69/2005 bolo vydané uznesenie, ktorým žalobca mal procesné
postavenie povinného a na jeho majetok bolo možné vykonať exekúciu, pričom neskôr toto rozhodnutie
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 5Cdo/2/2007 zrušené, teda toto rozhodnutie napĺňa
formálne znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., nie je možné ďalejkonštatovať, že boli splnené aj ďalšie predpoklady pre úspešné vedenie žaloby a priznanie nároku na
náhradu škody. Súd uvádza, že v prípade, že finančné prostriedky, ktoré boli odpísané z účtu žalobcu a
boliprevedenénaúčetoprávnenéhovexekučnomkonaní,tedaspoločnosťT.X.Q.sosídlomR.,Cyprus,

nepredstavujú škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia. ich prevodom na účet
oprávneného vznikol oprávnenému voči žalobcovi záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle §
454 Občianskeho zákonníka voči tomu, za ktorého žalobca plnil, čo podľa práva mal plniť on, teda
Investorský útvar mesta Banská Bystrica. Žalobca tak teda voči povinnému z tejto exekúcie disponuje
pohľadávkou, ktorého uspokojenia sa mohol domáhať mimosúdnou aj súdnou cestou a povinný mal teda

záväzok takéto bezdôvodné obohatenie vydať. Na strane žalobcu teda nedošlo k vzniku škody, nakoľko
až v prípade bezúspešného uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia by prichádzala
do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu, ktorej náhrady je možné sa v prípade
preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním orgánu verejnej moci domáhať od
štátu. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa vydania predmetného plnenia z
bezdôvodného obohatenia od povinného domáhal resp. že by vyvinul akúkoľvek aktivitu vo vzťahu k

povinnému smerujúcu k nahradeniu toho, čo za povinného v exekúcii plnil. Z uvedeného potom vyplýva,
že nie je preukázaný vznik samotnej škody, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím
súdu.

52. Takýto názor sa opiera o judikatúru súdov Slovenskej republiky, ale aj Českej republiky tak, ako

boli tieto publikované pod sp. zn. 4Cdo/199/2005, 4Cz/110/84, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
pod sp. zn. 25CDo/105/2004, uznesenie Ústavného súdu SR pod sp. zn. III.ÚS 361/09, z ktorých
vyplýva, že vo veciach zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci je dlhodobo ustálený právny výklad v tom zmysle, že nárok na náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal
a je povinný ho vydať. Pokiaľ teda účastník má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb., pričom takýto právny názor je možné aplikovať aj za súčasného právneho stavu
úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia totiž

vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu
správnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania takéhoto
obohatenia, pričom takáto bezúspešnosť ním nebola zavinená, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody. Skutočnou škodou je totižto ujma,

ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, ktorý spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu
oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je
aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhrady požaduje od
štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda
však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. jeho omeškania, ale až okamihom, keď

sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Riešenie otázky súbehu
nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikli medzi dvomi rovnakými
subjektmi boli riešené v stanoviskách publikované pod R1/1979 a R25/1986. V uvedenom konaní
však medzi žalobcom a žalovanou je predmetom konania náhrada škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, kde subjektu, ktorého je daná pasívna vecná legitimácia pre žalobu o náhradu škody,

v danom prípade Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR nie je totožný so
subjektom, v tomto prípade povinným z exekučného konania, ktorý sa na úkor toho, kto utrpel ujmu v
majetkovej sfére, v danom prípade žalobca obohatil tak, že plnil za iného. Vznik škody je teda jednou
zo základných podmienok vzniku nároku na náhradu škody proti štátu, ktorá musí byť zo strany žalobcu
preukázaná škoda, za ktorú by mal byť štát zodpovedný, pričom nevznikne skôr ako je preukázaná

nemožnosť uspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej rozsahu uplatnenej škody iným spôsobom vrátane
teda vydania bezdôvodného obohatenia subjektom, ktorý sa bez právneho dôvodu na úkor toho, komu
bolo zasiahnuté do majetkovej sféry obohatil, resp. ako je to v danom prípade plnil za iného. Preukázanie
takejto nemožnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia teda nie je
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody výslovne ustanovenej v zákone č. 514/2003 Z. z., je

všakpodmienkouprepreukázanievznikuškodyakojednéhozozákladnýchpredpokladovvznikunároku
na náhradu škody. Pokiaľ nie je preukázaný vznik samotnej škody a to aj preukázaním nemožnosti
domôcť sa vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia nie je možné hovoriť ani o vzniku nároku na
jej náhradu. Odpísaním finančných prostriedkov z účtu žalobcu došlo k zásahu do majetkovej sférytak, že došlo k reálnemu zmenšeniu majetku, avšak k tomuto došlo riadnym výkonom exekúcie na
základevtomčaseprávoplatnéhorozhodnutiasúduozamietnutínámietokžalobcuprotiexekúcii.Keďže
k takémuto zásahu došlo v súlade s vtedy platným právnym stavom, nie je možné hovoriť o vzniku

škody. Až momentom zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok a jeho nahradenie iným právoplatným
rozhodnutím súdu, ktorým súd námietkam vyhovel a exekúcia na majetok žalobcu bola vyhlásená za
neprípustné, by bolo možné odpísanie finančných prostriedkov z účtu žalobcu považovať za škodnú
udalosť, ktorá potom vyústila k vzniku škody. O vzniku škody teda nie je možné hovoriť v takom prípade,
keď u žalobcu existovala pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia.

53. Súd ďalej konštatuje, že v danej veci nie je možné ani ustáliť a táto skutočnosť v konaní ani
nijakým spôsobom preukazovaná nebola, že konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia by bolo
zjavne neúspešné a jednalo by sa o prakticky nevymožiteľný nárok napríklad z dôvodu jeho premlčania.
Napriek záveru dovolacieho súdu o tom, že úvahy súdom nižšieho stupňa v predchádzajúcom konaní
sa spravovali milnou úvahou o plynutí premlčacích lehôt, je potrebné zdôrazniť, že na premlčanie súd

prihliadalennanámietkudlžníka,pričomtakétopremlčanieniejedôvodomnazánikpohľadávky,pretože
na ňu súd teda nemusí prihliadať z úradnej povinnosti. Otázka o tom, či bude alebo bola vznesená
námietka premlčania nároku nemôže byť súdom prejudikovaná v konaní o vydaní bezdôvodného
obohatenia od povinného. Nie je možné predpokladať postup a úkony strán sporu v konaní a súd
si tak isto nemôže urobiť predbežný záver o zjavnej bezúspešnosti prípadného uplatnenia nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia len na základe tej skutočnosti, že žalovaná strana v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia by mala možnosť vzniesť námietku premlčania nároku. V prípade, že by aj
taká námietka bola vznesená, došlo by k uplynutiu objektívnej premlčacej doby pre uplatnenie nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, nebola spôsobená činnosťou žalovanej resp. orgánov štátu, ale
nečinnosťou žalobcu pri uplatňovaní svojich práv. Takáto nečinnosť žalobcu, ktorý sa napriek vedomosti

o existencii rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie nedomáhal svojich práv oprávneného v čase, keď by
prípadná námietka premlčania nároku bola neúčinná, nemôže byť na ujmu žalovanej a súčasne vylučuje
súdompredpokladanúmimoriadnuavýnimočnúokolnosťoprávňujúcusúdopomenúťpovinnosťžalobcu
preukázať bezúspešnosť uplatnenia jeho nároku proti jeho dlžníkovi.

54. Vzhľadom k tomu, že súd v konaní nemal preukázaný jeden zo znakov - atribútov pre úspešné
priznanie nároku na náhradu škody a to v tej časti, že žalobca nepreukázal vznik škody, za ktorú by bol
zodpovedný štát, súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

55. Súd zároveň rozhodol v zmysle § 255 CSP o nároku na náhradu trov konania, ktoré priznal

žalovanému v rozsahu 100 %, ktorý je povinný uhradiť žalobca vo výške tak, ako o nej bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho
písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie

je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č.

233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.