Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114227027
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6114227027.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a

sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu 1/ Q.. T.
K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S. XXX/X, XXX XX D. nad S. a žalobcu 2/ Bc. Q. V., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom M. XX, XXX XX W., obidvoch zastúpených Nezávislou odborovou organizáciou
zamestnancov Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, so sídlom Hviezdoslavova 274/9, 965 01
Žiar nad Hronom, IČO: 42 307 104, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o určenie práva na priznanie služobnej
praxe, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 15Cpr/4/2014-411 zo

dňa 14.10.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu 1/ aj návrh žalobcu 2/ na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby (I. výrok) p o t v r d z u j e .

III. Odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu žalobcu 1/ a návrhu žalobcu 2/ na prerušenie konania
(II. výrok) o d m i e t a .

IV. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania (III. výrok) z r u š u j e a vec
mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa
14.10.2019 zamietol žalobu žalobcov (I. výrok) aj ich návrh na prerušenie konania (II. výrok) a uložil
žalobcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%,
do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške (III. výrok).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že predmetom konania (po pripustení zmeny
žaloby) bolo určenie, že žalobca 1/ má spätne odo dňa 01.01.2012 právo na priznanie služobnej praxe
v dĺžke 20 rokov a 60 dní a určenie, že žalobca 2/ má spätne odo dňa 01.01.2012 právo na priznanie
služobnej praxe v dĺžke 18 rokov a 96 dní, každý z nich podľa § 85 ods. 2 písm. a) zákona č. 400/2009
Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Na zdôvodnenie
žaloby žalobcovia uviedli, že obidvaja boli ku dňu 31.12.2011 colníkmi v služobnom pomere, založenom
k Slovenskej republike podľa § 2 ods. 4 zák. č. 200/1998 Z. z.. V dôsledku organizačných zmien boli

ich miesta zrušené a bezprostredne z nich vznikli podľa zákona č. 200/1998 Z. z. dňom 01.01.2012
miesta štátnozamestnanecké, s rovnakým obsahom činnosti, na ktoré boli obaja prijatí do stálej štátnej
služby bez výberového konania podľa ust. § 24 zák. č. 400/2009 Z. z.. Aj štátna služba sa vykonáva
v štátnozamestnaneckom pomere k Slovenskej republike podľa § 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z.. Žalobcovia boli teda nútení skončiť služobný pomer colníka (zákon č. 200/1998 Z. z.) a formálne
opätovne požiadať o prijatie do štátnozamestnaneckého pomeru (zákon č. 400/2009 Z. z.). Žalobcovia
namietali porušenie ust. § 4 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. v nadväznosti na porušenie doložky č. 4

Smernice Rady č. 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli
ETUC, UNICE a CEEP (ďalej len „rámcová dohoda“ alebo „smernica 1999/70/ES“ alebo „Smernica"),
keďže výklad § 84 ods. 2 v spojení s § 85 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z. zo strany žalovaného
nezohľadňuje počet odpracovaných rokov dosiahnutých žalobcami v služobnom pomere podľa zák. č.
200/1998 Z. z., hoci obaja naďalej vykonávajú u žalovaného rovnaké alebo veľmi príbuzné pracovné

činnosti. Podľa ich názoru žalovaný nepostupoval v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania,
keď žalobcov vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalovaného znevýhodňuje pri zohľadnení
počtu odpracovaných rokov a nadobudnutých skúseností (v zák. č. 400/2009 Z. z. označované ako
„služobná prax“) na účely odmeňovania (zvýšenia platovej tarify podľa § 84 ods. 2 zák. č. 400/2009
Z. z.). Žalovaný zohľadňovaním iba času trvania štátnozamestnaneckého pomeru do dĺžky služobnej
praxe preferuje len jednu skupinu zamestnancov, a to zamestnancov svojho právneho predchodcu t.

j. Daňového riaditeľstva SR a znevýhodňuje žalobcov, ktorí boli služobne zaradení na E. úrade A.
A.. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) zdôvodnili tým, že bez určenia, či tu existuje ich právo na započítanie času
výkonu štátnej služby u právneho predchodcu žalovaného do dĺžky služobnej praxe podľa § 85 ods. 2
zák. č. 400/2009 Z. z. a s tým súvisiace priznanie nároku na zvýšenie platových taríf podľa § 84 ods. 2

zákona č. 400/2009 Z. z. by bolo ohrozené ich právo na rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o podmienky
vykonávania štátnej služby a odmeňovanie podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. a zároveň
by ich postavenie zostalo neistým. Poukázali na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-149/79, v
zmysle ktorého je verejná služba definovaná ako séria postov alebo miest zahŕňajúcich priamu alebo
nepriamu účasť na výkone právomocí udelených verejným právom a povinností určených na ochranu

všeobecných záujmov štátu alebo iných štátnych orgánov. V zmysle rozsudku Európskeho súdneho
dvora C-307/05 sa požiadavky uvedené v rámcovej dohode použijú aj na pracovno-právne vzťahy
uzavreté so správnymi orgánmi a inými subjektmi verejného sektora. Zdôraznili nutnosť využitia analógie
iuris, pretože pri riešení spornej otázky neexistuje v právnom poriadku Slovenskej republiky podobná
právna norma. Doložka 4 rámcovej dohody stanovuje, že kritériá týkajúce sa počtu odpracovaných

rokov súvisiace s osobitnými pracovnoprávnymi podmienkami musia byť pre pracovníkov na určitú dobu
rovnaké ako pre pracovníkov na dobu neurčitú. Podľa názorov žalobcov analogicky aj kritériá týkajúce
sa služobného a štátnozamestnaneckého pomeru vo vzťahu k tomu istému zamestnávateľovi musia
byť rovnaké, pokiaľ rozdielne kritériá nie sú objektívne odôvodnené. Pojem objektívne dôvody v zmysle
doložky 4 bodov 1 - 4 rámcovej dohody sa má v zmysle ustálenej judikatúry chápať tak, že neumožňuje

odôvodniť rozdielne zaobchádzanie medzi pracovníkmi na dobu určitú a pracovníkmi na dobu neurčitú
na základe toho, že rozdielne zaobchádzanie je stanovené vo vnútroštátnej všeobecnej abstraktnej
norme (§ 85 zák. č. 400/2009 Z. z.); poukázali na rozsudky Európskeho súdneho dvora C-444/09
a C-456/09, uznesenie C-273/10. Podľa žalobcov v intenciách uvedeného neobstojí odvolanie sa
žalovaného na rozdielnu právnu úpravu štátnozamestnaneckého (zák. č. 400/2009 Z. z.) a služobného

pomerucolníkov(zák.č.200/1998Z.z.),keďžeobidvapracovnoprávnevzťahysúzaloženékSlovenskej
republike a boli vykonávané s tým istým obsahom činnosti k tomu istému zamestnávateľovi, resp. jeho
právnemu predchodcovi (rozsudok Európskeho súdneho dvora C-444/09 a C-456/09). Nemôže ísť ani
o tzv. obrátenú diskrimináciu na úkor stálych štátnych zamestnancov prijatých na základe úspešného
verejného výberového konania, pretože účinnosťou zák. č. 333/2011 Z. z. došlo k vytvoreniu Finančného

riaditeľstva SR ako zamestnávateľa a dňom 31.12.2011 k zrušeniu služobných úradov, ktorými boli colné
úrady, Colný kriminálny úrad, Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky a Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky.

1.1.1. Uviedli, že na základe Personálneho rozkazu GR CR SR č. 174/2011-1461 zo dňa 22.12.2011

právny predchodca žalovaného rozhodol, že z funkčných miest podľa zákona č. 200/1998 Z. z., ktoré
existovali do 31.12.2011, vytvorí dňom 01.01.2012 služobné miesta na Y. právnom E. úradu A. A. podľa
ust. § 24 zákona č. 400/2009 Z. z.. Z uvedeného dôvodu boli žalobcovia nútení skončiť služobný pomer
colníka (zákon č. 200/1998 Z. z.) a formálne opätovne požiadať o prijatie do štátnozamestnaneckého
pomeru (zákon č. 400/2009 Z. z.). Na podporu svojich tvrdení predložili uznesenie vlády č. 805 zo dňa

17.11.2010. Tvrdili, že ich sloboda rozhodovania bola pri skončení služobného pomeru colníka výrazne
limitovaná tým, že pokiaľ by dobrovoľne neskončili služobný pomer colníka, reálne im hrozilo skončenie
služobného pomeru z organizačných dôvodov, nakoľko ich funkčné miesta už odo dňa 01.01.2012
neexistovali. Štátnozamestnanecký pomer oboch žalobcov nebol totiž založený služobnou zmluvou zodňa 16.10.2012, ale pôvodne služobnou zmluvou zn. XXXXX/XXXX-XXXX zo dňa 29.12.2011 u žalobcu
1/ a služobnou zmluvou zn. XXXXX/XXXX-XXXX zo dňa 29.12.2011 u žalobcu 2/. Obe služobné zmluvy
boli na podpis žalobcom predložené dňa 03.01.2012 bez prílohy č. 2 "Oznámenie o výške a zložení

funkčného platu" (ktorá im bola predložená až 26.01.2012). Pri podpise služobných zmlúv, ktorými
bol pôvodne založený štátnozamestnanecký pomer žalobcov, teda ani jeden z nich nemal akékoľvek
informácie o priznaní či nepriznaní služobnej praxe. Služobné zmluvy zo dňa 16.10.2012 (zn. XXXXX/
X/XXXXXXX/XXXX a zn. XXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX) parafované žalobcami boli len výsledkom snahy
žalovaného uviesť vzniknuté pochybenia do súladu s právnymi predpismi. Žalovaný písomným právnym

úkonom označeným ako "Úradný záznam" zn. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 16.10.2012
konštatoval, že služobné zmluvy datované ku dňu 29.12.2011 považuje za absolútne neplatné právne
úkony z tam uvedených dôvodov. Žalovaným predložené služobné zmluvy zo dňa 16.10.2012 v článku I.
bod 1 na túto právnu skutočnosť priamo odkazujú, a to aj s poukazom na list z Odboru vnútornej kontroly
a inšpekcie FR SR zn. XXXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 24.09.2012. Všetky uvedené dôkazy,
ako aj žaloba zo dňa 25.09.2012 vedená pod spisovou značkou 20Cpr/6/2012 na Okresnom súde

Banská Bystrica svedčia o tom, že žalobcovia sa domáhali svojich práv a právom chránených záujmov
práve v súvislosti so scivilňovaním. Formálny podpis oboch služobných zmlúv zo dňa 16.10.2012 a
ich dodatkov bol teda len výsledok konsenzu oboch zmluvných strán v spornej veci. Odhliadnuc od
skutočnosti, že právny predchodca žalovaného vybral na scivilnenie práve miesta obsadené žalobcami,
hoci na dotknutom oddelení bolo vytvorených ďalších 10 funkčných miest obsadených porovnateľnými

zamestnancami, tak týmto rozhodnutím objektívne zmenil podmienky žalobcov na výkon štátnej služby
z času neurčitého na čas určitý, a to do dňa 31.12.2011. Týmto spôsobom právny predchodca presne
vymedzilkoniecplatnostivýkonuštátnejslužbyžalobcovvslužobnompomerepodľazákonač.200/1998
Z. z.. Na základe uvedeného mali žalobcovia za to, že v prejednávanej veci možno analogicky použiť
rámcovú dohodu, nakoľko obaja spĺňajú okrem iného podmienky pre pracovníka na dobu určitú podľa

doložky 3 bod 1 rámcovej dohody. Výsluhový dôchodok je dávkou sociálneho zabezpečenia podľa
zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom znení, tvorený prispievateľmi do fondu sociálneho zabezpečenia, z ktorého pri
splnení zákonom stanovených podmienok prispievateľom vyplácaná jeho pomerná časť vo forme
výsluhového dôchodku. Tvrdenia žalovaného, že vo výsluhovom dôchodku je zohľadnená práve prax

podľa zákona č. 200/1998 Z. z. nemá podľa nich racionálny základ ani oporu v žiadnom právnom
predpise. Nakoľko výsluhový dôchodok nie je zložkou služobného platu a s prejednávanou vecou vôbec
nesúvisí, navrhli, aby súd na toto tvrdenie v konaní neprihliadal.

1.2. Žalovaný namietol nedostatok právneho záujmu na požadovanom určení tvrdiac, že v prípade

povinnosti priznať služobnú prax ide o žalobu na plnenie a on nemá možnosť vzniesť prípadnú námietku
premlčania, ktorá by mu pri žalobe na plnenie patrila. Štátnozamestnanecký pomer v zmysle zák. č.
400/2009 Z. z. vzniká ako dvojstranný právny úkon služobnou zmluvou, ktorú obaja žalobcovia uzatvorili
dobrovoľne 16.10.2012. V prípade ich nesúhlasu so zložkou služobného platu, týkajúcou sa zvýšenia za
služobnú prax mohli služobnú zmluvu neuzatvoriť a odmietnuť. Služobná prax štátneho zamestnanca

zisťovaná na účely zvýšenia platovej tarify zahŕňa v zmysle § 85 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. čas trvania
štátnozamestnaneckého pomeru podľa tejto právnej úpravy aj podľa zák. č. 312/2001 Z. z. platného
do 31.10.2009. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel započítať aj čas vykonávania štátnej služby podľa
osobitných predpisov, uviedol by to v § 85 ods. 2 písm. a) zák. č. 400/2009 Z. z.. Štátna služba je zvlášť
definovaná na účely zákona č. 400/2009 Z. z. v § 5 a v § 2a zák. č. 200/1998 Z. z.. Žalobcom prijatým

do štátnej služby podľa zák. č. 400/2009 Z. z. nie je možné do dĺžky služobnej praxe započítať čas
vykonávania štátnej služby podľa zák. č. 200/1998 Z. z.. Použitie analógie práva je vzhľadom na presnú
definíciu služobnej praxe v § 85 zák. č. 400/2009 Z. z. bezdôvodné.

1.2.1. Za nedôvodnú žalovaný označil požiadavku žalobcov na priamu aplikáciu rámcovej dohody,

pretože jej účelom je ochrana zamestnancov zamestnaných na dobu určitú, ktorými žalobcovia nie
sú. Do 31.12.2011 boli v služobnom pomere v stálej štátnej službe (neurčitý čas), aj v súčasnom
štátnozamestnaneckom pomere sú v stálej štátnej službe na neurčitý čas. V súvislosti s prijatím zák. č.
333/2011Z.z.oorgánochštátnejsprávyvoblastidaní,poplatkovacolníctvasúčinnosťouod01.01.2012
prešli práva a povinnosti zo služobného úradu - Daňového riaditeľstva SR a Colného riaditeľstva SR

na Finančné riaditeľstvo SR. Podľa § 31 ods. 1 písm. e) a § 32 a nasl. zák. č. 400/2009 Z. z. nedošlo
u štátnych zamestnancov Daňového riaditeľstva SR ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru,
ale k trvalému preloženiu bez dopadu na služobnú prax. Žalobcov nemožno porovnávať s bývalými
štátnymi zamestnancami Daňového riaditeľstva SR, pretože do 31.12.2011 boli v služobnom pomerecolníka (zamestnanci bývalého Daňového riaditeľstva SR boli štátnymi zamestnancami). Žalobcovia
skončili služobný pomer na vlastnú žiadosť a boli prijatí do štátnozamestnaneckého pomeru, pri
štátnych zamestnancoch išlo o trvalé preloženie. Žalobcovia sú v stálej štátnej službe a nemuseli sa

zúčastniť výberového konania. Ich prax podľa zák. č. 200/1998 Z. z. je zohľadnená vo výsluhovom
dôchodku,ktorýpoberajú.Nezapočítanietrvaniaslužobnéhopomerunaúčelyzapočítaniapraxevštátno
zamestnaneckom pomere je zrejmé z účelu sledovaného § 85 zák. č. 400/2009 Z. z., ako vyplýva z
dôvodovej správy k tomuto zákonu (služobná prax štátneho zamestnanca zisťovaná na účely zvýšenia
platovej tarify bude zahŕňať časť štátnozamestnaneckého pomeru podľa tohto zákona a tiež podľa

doterajšieho zákona o štátnej službe). Rozhodnutia vydané v rámci konania podľa zák. č. 200/1998
Z. z. sú záväzné a spôsobujú právne účinky v súlade s týmto zákonom. Žalobcovia sa ich zrušenia
v relevantnom čase nedomáhali. Dokument Doba výkonu štátnej služby bol vydaný za účelom vzniku
nároku na dávku výsluhového zabezpečenia (zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov v znení neskorších predpisov).

1.3. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhované žalobcami, aby žalovaný predložil všetky výkazy
dochádzky za rok 2011, rozkazy riaditeľa E. úradu A. A., ktorými vysielal žalobcov na služobnú cestu v
roku 2011, Organizačný poriadok E. úradu A. A. platný v roku 2011 a v roku 2012, všetky rozhodnutia
riaditeľa E. úradu A. A. o prevedení alebo o preložení žalobcov opatrené doložkou právoplatnosti a
vykonateľnosti spolu s opisom funkcie oboch žalobcov, opisy funkcií žalobcov od vzniku ich služobného

pomeru, opisy činností štátnozamestnaneckého miesta oboch žalobcov od roku 2012, všetky právne
úkony vyhotovené žalobcami počas výkonu štátnej služby v roku 2011 a v roku 2012, zápisnicu z
rokovania vo veciach služobného pomeru, ktorá by predstavovala písomný záznam o ponuke iných
voľných funkčných miest pre žalobcov, počet miest, ktoré boli scivilnené ku dňu 01.01.2012 v rámci
platne schválenej systematizácie v colnej správe na rok 2012, počet preložených alebo prevedených

colníkovkudňu01.01.2012podľaustanovenia§34ods.1písm.a)zák.č.200/1998Z.z.oštátnejslužbe
colníkov, počet voľných colníckych miest ku dňu 01.01.2012 v rámci platne schválenej systematizácie
v colnej správe na rok 2012, počet colníkov, ktorí boli dňom 01.01.2012 zaradení do platenej zálohy
podľa § 40 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 200/1998 Z. z., počet zamestnancov v štátnozamestnaneckom
pomere Daňového riaditeľstva a daňových úradov ku dňu 31.12.2003 a z toho počet zamestnancov,

ktorých štátno zamestnanecký pomer trval aj ku dňu 01.01.2012, potvrdenie o zamestnaní podľa § 190
zákona č. 200/1998 Z. z., ktoré sa malo týkať žalobcu 1/ a žalobcu 2/.

1.4. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z § 137 písm. c), § 470 ods. 1, 2, Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „C.s.p.“), § 1 ods. 1, 4, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 16 ods. 1 prvej vety, § 20

ods. 1, 2, § 26 ods. 1, § 27 ods. 1 a 5, § 84 ods. 2, § 85 ods. 2 a § 132 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2a ods. 1 zák. č. 200/1998 Z. z. o štátnej
službe colníkov, § 4 ods. 1, 2, 5 zák. č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. V rozhodnutí citoval doložku 2 bod 1 a doložku 3 a doložku 4 rámcovej dohody a poukázal
na odôvodnenie smernice č. 1999/70/ES. Mal za preukázané, že pasívne legitimovaným subjektom je

Finančné riaditeľstvo SR ako rozpočtová organizácia, za ktorú v zmysle § 4 zák. č. 35/2019 Z. z. pred
súdom koná jej prezident, ktorý môže poveriť na konanie pred súdmi iného príslušníka finančnej správy.

1.5. Okresný súd konštatoval, že určovaciu žalobu posudzoval podľa § 137 písm. c) C.s.p. v spojení
s prechodným ustanovením § 470 C.s.p., v zmysle ktorého právne účinky úkonov vykonaných v čase

účinnosti Občianskeho súdneho poriadku zostávajú zachované. Žalobcov aj v čase účinnosti O. s. p.
zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení práva majú naliehavý
právny záujem. Určovacia žaloba má povahu preventívnu a jej účelom je poskytnutie ochrany právneho
postavenia žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, teda vtedy, keď sa
nemožno domáhať ochrany žalobou na plnenie. Podľa názoru okresného súdu žalobcovia neosvedčili

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože určenie, ktorého sa domáhajú neznamená
automatickypredídeniežalobenaplnenie.Žalobcoviasamalidomáhaťsvojhoprávažalobounaplnenie,
v rámci ktorej by súd posudzoval, či tu právo na priznanie služobnej praxe je alebo nie je. Žalobný nárok
na plnenie konzumuje určovací návrh.

1.6. Súd prvej inštancie na základe skutkových tvrdení žalobcov, nepopretých skutočností zo strany
žalovaného a listinných dôkazov zistil, že žalobca 1/ bol v služobnom pomere colníka vo vzťahu k
právnemu predchodcovi žalovaného od 01.05.1993 do 31.12.2011. Celková doba trvania služobného
pomeru podľa zákona č. 200/1998 Z. z. mu bola priznaná v dĺžke 20 rokov a 60 dní (list označený ako"Doba výkonu štátnej služby" zn. XXXXX/XXXX-XXXX zo dňa 28.12.2011). Žalobca 2/ bol v služobnom
pomere colníka vo vzťahu k právnemu predchodcovi Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky od
01.10.1994 do 31.12.2011. Celková doba trvania služobného pomeru podľa zákona č. 200/1998 Z.

z. mu bola priznaná v dĺžke 18 rokov a 96 dní (list označený ako "Doba výkonu štátnej služby" zn.
XXXXX/XXXX-XXXX zo dňa 29.12.2011). Tieto dokumenty boli vydané za účelom vzniku nároku na
dávku výsluhového zabezpečenia a pre výšku týchto dávok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom
zabezpečenípolicajtovavojakovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov
a odkazujú na § 58 zákona č. 328/2002 Z. z. Dňom 31.12.2011 žalobcovia 1/ a 2/ na základe vlastnej

žiadosti skončili služobný pomer colníka uvoľnením v zmysle rozhodnutia riaditeľa CÚ A. A. podľa § 182
ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. Žalobcovia podali písomné žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru
v štátnej službe colníka podľa § 182 zák. č. 200/1998 Z .z. z dôvodu pripravovaných organizačných
zmien v colnej správe, v dôsledku ktorých mali byť zrušené ich systematizované miesta, na ktoré
boli zaradení. Následne boli prijatí podľa § 24 zákona č. 400/2009 Z. z. do stálej štátnej služby v
štátnozamestnaneckom pomeru, a to na základe písomnej žiadosti žalobcu 1/ zo dňa 21.12.2011

a písomnej žiadosti žalobcu 2/ zo dňa 23.12. 2011. Žalobca 1/ dňa 16.10.2012 dobrovoľne uzavrel
služobnú zmluvu, ktorej súčasťou bolo aj oznámenie o výške a zložení funkčného platu bez zvýšenia
za služobnú prax. Rovnako žalobca 2/ dňa 16.10.2012 dobrovoľne uzatvoril služobnú zmluvu, ktorej
súčasťou bolo aj oznámenie o výške a zložení funkčného platu bez zvýšenia za služobnú prax. Z
obsahu úradného záznamu z osobného úradu FR SR sp. zn. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa

16.10.2012, podpísaného riaditeľkou osobného úradu, vyplýva, že služobné zmluvy č. XXXXX/XXXX-
XXXX a č. XXXXX/XXXX-XXXX zo dňa 29.12.2011 sú absolútne neplatné a na základe uvedeného boli
s účinnosťou od 01.11.2012 vytvorené nové služobné zmluvy zo dňa 16.10.2012.

1.7. K námietke žalobcov, že individuálne správne akty, teda rozhodnutia vydané v rámci konania podľa

zákona č. 200/1998 Z. z. neboli vydané v súlade so zákonom okresný súd uviedol, že žalobcovia mali
možnosť domáhať sa zrušenia týchto rozhodnutí v primeranom čase.

1.8. V právnom zdôvodnení rozsudku okresný súd konštatoval, že úprava služobnej praxe je presne
špecifikovaná v § 85 zák. č. 400/2009 Z. z., ktorý stanovuje, čo sa započítava do služobnej praxe

štátneho zamestnanca. Použitie analógie je v tomto prípade nedôvodné, pretože výklad tohto paragrafu
je nepochybný a inštitút analógie legis sa používa len v prípadoch, keď neexistuje právna úprava, resp.
podobná právna norma. Nie je možná ani aplikácia priameho účinku smernice č. 1999/70/ES z 28. júna
1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú. Účelom rámcovej dohody je ochrana zamestnancov na
dobu určitú. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovia nie sú v pozícii zamestnancov na dobu určitú

a nevzťahuje sa na nich pojem pracovník na dobu určitú. Do 31.12.2011 boli v služobnom pomere v
stálej štátnej služby (neurčitý čas), v súčasnom štátnozamestnaneckom pomere sú tiež v stálej štátnej
službe, t.j. na neurčitý čas. Aplikácia priameho účinku smernice nie je možná aj preto, že smernica
Rady č. 1999/70/ES z 28. 06. 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú je riadne transponovaná
do právneho poriadku SR ako príloha 2 Zákonníka práce s prihliadnutím na jeho použitie vo vzťahu k

štátnym zamestnancom (§ 1 ods. 4 v spojení s ustanovením § 120 zákona o štátnej službe).

1.10. Žalobcovia navrhli prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. (podaním zo dňa
22.10.2018) s tým, aby súd prvej inštancie podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny
dvor EÚ za účelom vyriešenia otázky, či je možné na prejednávaný spor priamo aplikovať rámcovú

dohodu, resp. použiť analogicky výklady jednotlivých článkov a či proces „scivilňovania“ je okolnosťou
podľadoložky3rámcovejdohody,ktorámalaskutočnývplyvnaskončenieslužobnéhopomeružalobcov.
Súd prvej inštancie tento návrh zamietol uvedúc, že nepochyboval o spôsobe vyriešenia tejto otázky.
RozsudkyEurópskehosúdnehodvoravspojenýchveciachC-302-305/2011boliprejudiciálnymkonaním
o výklade doložky 4 a 5 rámcovej dohody, kde nedošlo k zohľadneniu obdobia služby odpracovanej

v tom istom orgáne verejnej moci v rámci pracovných zmlúv na dobu určitú pri prijatí do zamestnania
na dobu neurčitú ako úradníkov v stálej službe. Doložka 4 bod 1 rámcovej dohody stanovuje zákaz
znevýhodňovania pracovníkov na dobu určitú voči porovnateľným pracovníkom na dobu neurčitú a
bod 4 stanovuje rovnaký zákaz aj ohľadom kritérií vzťahujúcich sa na obdobie odpracovaných rokov,
týkajúcich sa osobitných pracovnoprávnych podmienok. Žalobcovia dňom 31.12.2001 na základe

vlastných žiadostí skončili služobný pomer colníka, a to uvoľnením v zmysle rozhodnutia riaditeľa E.
úradu A. A. podľa § 182 ods. 1 zák. č. 200/1998 Z. z. Následne boli prijatí podľa § 24 zák. č. 400/2009
Z. z. do štátnozamestnaneckého pomeru, do stálej štátnej služby, a to na základe ich písomných
žiadostí o prijatie do stálej štátnej služby zo dňa 23.12.2011. Žalobcov nemožno porovnávať s bývalýmištátnymi zamestnancami Daňového riaditeľstva SR, lebo žalobcovia boli v služobnom pomere colníka
a zamestnanci bývalého Daňového riaditeľstva SR boli štátnymi zamestnancami. Žalobcovia skončili
služobný pomer na vlastnú žiadosť a boli prijatí do štátnozamestnaneckého pomeru, pri štátnych

zamestnancoch išlo o trvalé preloženie. Žalobcovia tiež uvádzali, že išlo o organizačnú zmenu. Keďže
žalobcovia požiadali o skončenie služobného pomeru a ich služobný pomer skončil na ich vlastnú
žiadosť, postup podľa § 33 ods. 1 písm. a) zák. č. 200/1998 Z. z. nebol realizovaný. Podľa § 182 ods.
1 zákona č. 200/1998 Z. z. platí, že colník musí byť uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada.
Súd prvej inštancie uzavrel, že služobný pomer žalobcov podľa zákona č. 200/1998 Z. z. nie je možné

považovať za pracovnoprávny vzťah, ktorého skončenie je určené "určitou udalosťou" v zmysle doložky
3 bodu 1 rámcovej dohody len preto, že došlo k zrušeniu ich colníckych miest.

2. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15Cpr/4/2014-292 zo dňa 25.10.2016,
ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12CoPr/3/2017-366 zo dňa 20.
apríla 2018. Dôvodom tohto postupu odvolacieho súdu bolo nejednoznačné označenie žalovaného ako

strany sporu žalobcami (Slovenská republika, Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 42 499 500), nebolo teda zrejmé, či je stranou sporu Slovenská republika, za
ktorú koná Finančné riaditeľstvo SR alebo je ňou Finančné riaditeľstvo SR ako (samostatná) právnická
osoba. Odvolací súd preto uložil súdu prvej inštancie povinnosť zákonom predpísaným spôsobom
odstrániť uvedený nedostatok, v súčinnosti so žalobcami jednoznačne ustáliť subjekt, proti ktorému

žaloba smeruje a po vykonaní dokazovania rozhodnúť, pričom v novom rozhodnutí sa okresný súd
vyporiada aj s pasívnou legitimáciou žalobcami označeného žalovaného v spore.

3. Proti (v poradí druhému) rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 14.10.2019 podali žalobcovia
(spoločne) odvolanie tvrdiac, že súd prvej inštancie sa odklonil od právneho názoru odvolacieho súdu a

jehorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,keďžesúdprvejinštancievrozpore
s právnym názorom odvolacieho súdu nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a na základe dôkazov, ktoré vykonal, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhli,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a po vykonanom dokazovaní a náležitom zistení
skutkového stavu žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania.

3.1. V časti odvolania označenej ako právny rámec citovali žalobcovia (ďalej aj „odvolatelia“) článok
7 ods. 4 a článok 154 ods. 4 Ústavy SR, § 4 ods. 1, § 84 ods. 2, § 85 ods. 2 zák. č. 400/2009
Z. z., § 5 zák. č. 200/1998 Z. z. účinného ku dňu 31. 12. 2011, § 33 ods. 1, § 34 ods. 1 písm. a),
ods. 2 zák. č. 200/1992 Z. z., článok 6 ods. 1 a článok 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, článok 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Citovali aj doložku 1, doložku 2
bod 1, doložku 3, doložku 4 bod 1 rámcovej dohody (Smernice Rady č. 1999/70/ES). Poukázali na
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12CoPr/3/2017-366 z 20.04.2018, v ktorom odvolací
súd konštatoval, že odvolanie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, čo podľa názoru žalobcov znamená vyhovenie ich odvolaniu v celom

rozsahu. Za podstatu ich odvolania označili námietku procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý
v medziach riadneho odôvodnenia nevykonal veľkú časť dôkazov navrhnutých žalobcami. Zdôraznili
povinnosť súdov riadne zdôvodniť svoje rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkli, že na argumenty
žalobcov vo forme navrhovaných dôkazov zareagoval len stručným konštatovaním v bode 18 odvolaním
napadnutého rozsudku o tom, že ich nevykoná. Porovnali rozsah svojej argumentácie - len v prvom

odvolaní 17 strán s rozsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie - 2 strany. Rozsudok súdu
prvej inštancie sa podľa odvolateľov vôbec nezaoberá skutočnosťami zásadného právneho významu
pre posúdenie možnosti priamej aplikácie rámcovej dohody, resp. analogického použitia judikovaného
výkladu v obdobných veciach. Nedostatočne zistený skutkový stav namietli aj v tom, že nikdy netvrdili
potrebu riadne odôvodnenej žiadosti o uvoľnenie zo služobného pracovného pomeru ako podmienku

jej platnosti. Chceli preukázať svoje tvrdenie, že ich rozhodnutie požiadať o uvoľnenie zo služobného
pomeru nebolo ich spontánnym vyjadrením vôle, ale bolo vyvolané špecifickou situáciou, keď ich miesta
mali byť v krátkom čase preukázateľne zrušené. Ich štátnozamestnanecké pomery neboli založené
služobnými zmluvami zo 16.10 2012, ale pôvodnými služobnými zmluvami z 29.12.2011. Opakovane za
nedostatočne zistený skutkový stav označili záver súdu prvej inštancie, že ich služobné pomery vznikli

až 16.10.2012.

3.2. Nedostatočné zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie videli žalobcovia v tom, že sa
priklonil k tvrdeniu žalovaného, že listiny označené ako Doba výkonu štátnej služby zn. XXXXX/XXXX-XXXX z 29.12.2011 a Doba výkonu štátnej služby zn. XXXXX/XXXX-XXXX z 28.12.2011 boli vydané len
za účelom vzniku nároku na dávku výsluhového zabezpečenia miesto toho, aby vykonal dokazovanie
potvrdením o zamestnaní na preukázanie skutočnej doby trvania služobného pomeru každého zo

žalobcov.

3.3. Namietli nedostatok nesprávneho právneho posúdenia postavenia žalobcov vo vzťahu k štátu.
Právna úprava štátnozamestnaneckého aj služobného pomeru colníkov je založená vo vzťahu k
Slovenskej republike, obidva boli a sú vykonávané s tým istým obsahom činnosti, vo vzťahu k tomu

istému zamestnávateľovi, resp. jeho právnemu predchodcovi. Poukázali na definíciu verejnej služby v
rozsudku Európskeho súdneho dvora C-149/79 a na jeho rozsudok C-307/05 aj na potrebu výkladu a
uplatňovania právnych predpisov v súlade s Ústavou SR. Z ustálenej judikatúry podľa žalobcov vyplýva,
že jednotlivci sa môžu odvolávať na ustanovenia Smernice vo všetkých prípadoch, kde sa z hľadiska
ich obsahu zdajú byť nepodmienené a dostatočne presné, a to voči štátu, najmä ak je v postavení
zamestnávateľa. Služobný pomer žalobcov (zák. č. 200/1998 Z. z.) a naň kontinuálne nadväzujúci

štátnozamestnanecký pomer (zák. č. 400/2009 Z. z.) preto možno v širšom zmysle definovať ako verejnú
službu (rozsudok C-149/79 Európskeho súdneho dvora) a požiadavky uvedené v rámcovej dohode sa
musia použiť aj na pracovnoprávne vzťahy (verejnú službu), ktoré v relevantnom čase existovali medzi
žalobcami a žalovaným (rozsudok C-307/2005 Európskeho súdneho dvora). Sporný výklad týkajúci sa
priznania alebo nepriznania služobnej praxe je situáciou, kedy majú súdy povinnosť uplatňovať právo

únie v celom rozsahu a neuplatniť sporné vnútroštátne ustanovenia. Nesúhlasili so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobcovia nespadajú pod pojem pracovník na dobu určitú a vytkli mu, že sa k citovanej
judikatúre vôbec nevyjadril.

3.4. Odvolatelia nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie o tom, že ich nemožno porovnávať

s bývalými štátnymi zamestnancami Daňového riaditeľstva SR, pretože boli v služobnom pomere
colníka a zamestnanci bývalého Daňového riaditeľstva SR boli štátnymi zamestnancami, pri ktorých
išlo o preloženie, u žalobcov išlo o ukončenie služobného pomeru na vlastnú žiadosť a prijatie do
štátnozamestnaneckého pomeru. Služobný pomer žalobcov podľa zák. č. 200/1998 Z. z. nie je možné
považovať za pracovnoprávny vzťah, ktorého skončenie je určené určitou udalosťou v zmysle doložky

3 bod 1 rámcovej dohody len preto, že došlo k zrušeniu ich colníckych miest. Zopakovali tvrdenie,
že § 34 ods. 2 písm. a) zák. č. 200/1998 Z. z. nie je možné chápať tak, že dôjde k zrušeniu
systemizovaného miesta bez postupu stanoveného zákonom a automatické nevytvorenie novej funkcie
sa má chápať ako dôvod pre aplikáciu § 34 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona. Podľa § 5 ods. 5
zák. č. 200/1998 Z. z. obsadzovanie miest colníkov vo všetkých druhoch štátnej služby bolo možné

len za predpokladu voľného miesta vytvoreného podľa schválenej systemizácie. Miesta žalobcov boli
predmetom systemizácie, preto ich zmena podliehala schváleniu v zmysle § 5 ods. 3 uvedenej právnej
úpravy. Opäť poukázali na uznesenie vlády č. 805 zo 17.11.2010 a citovali z dôvodovej správy k § 24
zák. č. 400/2009 Z. z. aj § 44 ods. 3 zák. č. 200/1998 Z. z. Uviedli, že riaditelia colných úradov dostali
pokyn nadriadeného orgánu obsahujúci podrobný popis postupu pri výbere funkčných miest vhodných

na scivilnenie, aj postup colníkov, ktorých sa scivilňovanie priamo dotýka. Ide o právny úkon spĺňajúci
požadovanénáležitostiformálneajobsahové(e-mailprávnehopredchodcužalovanéhoz22.11.2011a z
12.12.2011, adresovaný podriadeným colným úradom); tieto pokyny boli realizované v praxi. Vytkli súdu
prvej inštancie, že sa posúdením tejto právnej skutočnosti nezaoberal, hoci splnenie týchto pokynov
zo strany riaditeľa E. úradu A. A. zásadným spôsobom zasiahlo do ich práv a právom chránených

záujmov. Žalobcovia chceli preukázať, že i keď zák. č. 200/1998 Z. z. nezaviedol termín scivilňovanie,
neznamená to, že nebol objektívne spájaný s organizačnými zmenami vykonanými žalovaným na
prelomerokov2011/2012.Do31.12.2011žalobcomneboloponúknutéžiadneinévoľnéfunkčnécolnícke
miesto v rámci SR, ani im nebolo oznámené ich zaradenie do zálohy. V polovici decembra 2011 im
bolo oznámené zrušenie ich funkčných miest v dôsledku organizačných zmien dňom 31.12.2011 a

namiesto nich vytvorenie dňom 01.01. 012 služobných miest štátnozamestnaneckých. V prílohe č. 4
zák. č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 je vo výdavkovej časti Ministerstva financií SR
program s názvom „UNITAS“, ktorý okrem iného zahŕňa aj zmenu funkčných miest (colníckych) na
colných úradoch a colnom riaditeľstve na miesta štátnozamestnanecké. Právny predchodca žalovaného
personálnym rozkazom GR CR SR č. 174/2011-1461 z 22.12.2011 rozhodol, že z funkčných miest

existujúcichdo31.12.2011(colníckych)vytvorídňom01.01.2012služobnémiestaštátnozamestnanecké
na Oddelení výkonu a podpory E. úradu A. A. podľa § 24 zák. č. 400/2009 Z. z. Žalobcovia na základe
tejto právnej situácie požiadali riadne odôvodnenou žiadosťou o uvoľnenie zo služobného pomeru.
Týmto skutočnostiam súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevenoval žiadnu pozornosť. Kebyžalobcovia formálne nepožiadali o uvoľnenie zo služobného pomeru a v tom istom okamihu o prijatie
do štátnozamestnaneckého pomeru, museli by byť zo štátnej služby prepustení. Právny predchodca
žalovaného týmto rozhodnutím objektívne zmenil podmienky žalobcov na výkon štátnej služby z

neurčitého času na čas určitý. Išlo o systémovú zmenu zo strany štátu, nie zo strany žalobcov. Súd prvej
inštancie sa k otázke scivilňovania vôbec nevyjadril a nevykonal žalobcami navrhnuté dôkazy, a to počet
miest scivilnených k 01.01.2012 v rámci platne schválenej systemizácie v colnej správe na rok 2012,
počet preložených alebo prevedených colníkov k 01.01.2012 podľa § 34 ods. 1 písm. a) zák. č. 200/1998
Z. z. a počet voľných colníckych miest ku dňu 01.01.2012 v rámci platne schválenej systemizácie v

colnej správe na rok 2012. Odkázali na rozsudok NS SR sp. zn. 1S 299/2015 z 01.02.2018.

3.5. V ďalšej časti odvolania zopakovali žalobcovia tvrdenia, že zamestnanci právneho predchodcu
žalovaného (Daňového riaditeľstva SR) spĺňajú všetky kritériá pre termín porovnateľný stály pracovník,
pretože na rozdiel od žalobcov im bola pri trvalom preložení do nového služobného úradu (Finančné
riaditeľstvo SR) do dĺžky služobnej praxe započítaná aj predchádzajúca pracovná činnosť rovnakého

alebo obdobného charakteru ako činnosť vykonávaná na príslušnom štátnozamestnaneckom mieste,
ako aj ďalšie právne skutočnosti. Na preukázanie existencie porovnateľných stálych pracovníkov navrhli,
aby žalovaný predložil počet zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere Daňového riaditeľstva
a daňových úradov k 31.12.2003 a z toho počet zamestnancov, ktorých štátnozamestnanecký pomer
trval aj k 01.01.2012; súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal. Považujú sa za diskriminovaných

zo strany žalovaného tým, že súd prvej inštancie neprihliadol na pojem porovnateľný stály pracovník.
Za irelevantné žalobcovia považujú tvrdenie súdu prvej inštancie, že služobná prax je zohľadnená vo
výsluhovom dôchodku, pretože sa domáhajú priznania služobnej praxe vo vzťahu k funkčnému platu.
Namietli,žesúdprvejinštancienerozlišujepojmydobavýkonuštátnejslužbyaodbornápraxanevykonal
dôkaz označený ako počet zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere Daňového riaditeľstva a

daňových úradov k 31.12.2003 a z toho počet zamestnancov, ktorých štátnozamestnanecký pomer trval
aj k 01.01.2012.

3.6. Súdu prvej inštancie odvolatelia vytkli, že sa nezaoberal otázkou, či nároky žalobcov vyplývajúce
z celkového počtu odpracovaných rokov sú rovnaké ako u ostatných stálych zamestnancov, a či teda

prípadné vylúčenie uplatňovania účelu a zmyslu rámcovej dohody v situáciách aká je v prejednávanej
veci nie je v rozpore s cieľom uvedeným v doložke 4 rámcovej dohody a neznamená obmedzenie
rozsahu ochrany proti diskriminácii priznanej žalobcom. Zopakovali tvrdenia prednášané v konaní
pred súdom prvej inštancie o porušení zásady rovnakého zaobchádzania znevýhodnením žalobcov
voči porovnateľným zamestnancom pri zohľadnení počtu odpracovaných rokov a nadobudnutých

skúseností označovaných v zák. č. 400/2009 Z. z. ako služobná prax, zohľadňovaním iba času trvania
štátnozamestnaneckého pomeru do dĺžky služobnej praxe žalobcov. Podľa ustanovení doložky č. 4
rámcovej dohody kritériá týkajúce sa počtu odpracovaných rokov musia byť rovnaké pre pracovníkov na
dobu určitú aj pre pracovníkov na dobu neurčitú, podľa názoru žalobcov analogicky aj kritériá týkajúce
sa služobného a štátnozamestnaneckého pomeru vo vzťahu k tomu istému zamestnávateľovi, pokiaľ

rozdielne kritériá nie sú objektívne odôvodnené. Vytkli súdu prvej inštancie, že pri výklade § 4 ods. 1
zákona č. 400/2009 Z. z. ako interpretačné pravidlo nepoužil smernicu rady č. 200/78/ES; poukázali
na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-144/04, Mangold, z 22.11.2005. Národné súdy sú podľa
žalobcov povinné neaplikovať tie ustanovenia domáceho právneho poriadku, ktoré nie sú v súlade s
princípom nediskriminácie. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcami na preukázanie

existencie porovnateľných stálych pracovníkov, a to počet zamestnancov v štátnozamestnaneckom
pomere Daňového riaditeľstva a daňových úradov k 31.12.2003 a z toho počet zamestnancov, ktorých
štátnozamestnanecký pomer trval aj k 01. 01. 2012.

3.7. Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na

požadovanomurčení,keďmalipodaťžalobunaplnenie.Tentozáverokresnéhosúdupovažujúzaodklon
od právneho záveru odvolacieho súdu, ktorý nejudikoval, že by žalobcovia neosvedčili naliehavý právny
záujem na požadovanom určení.

3.8. Oba pracovnoprávne vzťahy žalobcov boli a sú vykonávané vo verejnej správe ako verejná služba a

iné ako rovnaké zaobchádzanie so žalobcami a porovnateľnými zamestnancami, ktorí pracovali u iného
právneho predchodcu žalovaného v štátnozamestnaneckom pomere, nemôže predstavovať objektívny
dôvod v zmysle doložky 4 bodu 1 alebo 4 rámcovej dohody.3.9. Žalobcovia súdu prvej inštancie vytkli, že sa nezaoberal otázkou zásadného právneho významu,
či bol proces „scivilňovania“ okolnosťou (podľa doložky 3 rámcovej dohody udalosťou), ktorá mala
alebo nemala skutočný vplyv na skončenie služobného pomeru žalobcov (zák. č. 200/1998 Z. z.) a

nezaoberal sa, či vzťah žalobcov k zamestnávateľovi (štátu) v roku 2011 a 2012 trval kontinuálne, alebo
bol prerušený. Súd prvej inštancie podľa odvolateľov neposudzoval, či je striktné dodržanie § 85 ods.
2 zák. č. 400/2009 Z. z. vzhľadom na všetky objektívne a špecifické okolnosti daného prípadu súladné
s ponímaním materiálneho právneho štátu a či výlučne formalistická aplikácia zákona č. 400/2009 Z.
z. nie je absolútne nespravodlivá a v príkrom rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Súd

prvej inštancie neformuloval zmysel a účel aplikovaných právnych predpisov v spojení s komunitárnou
právnou úpravou, ale bez ďalšieho si osvojil argumentáciu žalovaného spolu s výslovnými pokynmi v
zákonnomtexte.Podľarozsudkusúduprvejinštancievdecembri2011spontánnepožiadalooskončenie
služobného pomeru cca 300 colníkov (cca 1/10 z celkového počtu colníkov v r. 2011) a zhruba ten istý
počet colníkov znova spontánne požiadal o prijatie do štátnozamestnaneckého pomeru na miesta, ktoré
sa už vo finančnej správe nečakane vytvorili. Dôkazná situácia, ktorá vznikla postupom okresného súdu

svedčí v neprospech žalobcov. Keďže súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, nemohol
relevantným spôsobom vec správne právne posúdiť. Pri priznávaní služobnej praxe podľa § 85 ods.
2 zák. č. 400/2009 Z. z. je medzera v platnej právnej úprave, ktorú je potrebné riešiť analógiou. Štát
prostredníctvomprávnychnoriemhonorujedĺžkuslužobnejpraxeštátnehozamestnancapercentuálnym
zvýšením jeho tarifného platu pri univerzálnej sukcesii, ku ktorej došlo. V prípade vzniku žalovaného

od 01.01.2012 boli nepriznaním akejkoľvek služobnej praxe z dôvodov tvrdených žalovaným vyvolané
pochybnosti o odbornosti žalobcov aj o ich dôveryhodnosti a dochádza k degradácii ich vzdelania a
doteraz získanej odbornej praxe. Žalobcovia sa pri vzniku štátno zamestnaneckého pomeru dostali na
odbornú úroveň absolventa vysokej školy napriek ich dlhoročným odborným skúsenostiam získaných
práve v služobnom pomere. Navrhli preto použitie komunitárnej úpravy svojím obsahom najbližšej k

danému spoločenskému vzťahu. Súd prvej inštancie nimi navrhnuté dôkazy (Organizačný poriadok
Colného úradu Banská Bystrica za roky 2011 a 2012, opisy funkcií žalobcov od vzniku služobného
pomeru a opisy činností štátnozamestnaneckého miesta žalobcov od roku 2012, ich výkazy dochádzky
za rok 2011) nevykonal.

3.10. V závere odvolania žalobcovia zosumarizovali prípady, kedy sa v zmysle judikatúry Európskeho
súdneho dvora možno domáhať priameho účinku smernice (márne uplynutie lehoty na transpozíciu
smernice, v prípade ak nie je žiadna alebo nesprávna implementácia smernice, v prípade dostatočnej
jasnosti smernice umožňujúcej bezprostrednú aplikáciu, v prípade nepodmieneného vzniku práva
vyplývajúceho zo smernice, ktoré si na vyvolanie právnych účinkov nevyžaduje prijatie ďalšieho

právneho aktu, pričom priamy účinok nesmie založiť povinnosť jednotlivcom, ako aj právnickej osobe).
Uviedli, že rozsudky Európskeho súdneho dvora, na ktoré poukazujú, sú relevantným prameňom práva
pokiaľ sa nepreukáže opak. Navrhli, aby odvolací súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) zák. č.
160/2015 Z. z. prerušil, obrátil sa na Súdny dvor EÚ s návrhom na začatie prejudiciálneho konania za
účelom vyriešenia otázky, či na prejednávaný spor je alebo nie je možné priamo aplikovať rámcovú

dohodu, resp. použiť analogicky výklady jednotlivých článkov, či žalobcovia spĺňajú podmienky pre
definíciu pojmu pracovník na dobu určitú, či je proces scivilňovania okolnosťou podľa doložky 3 rámcovej
dohody, ktorá mala skutočný vplyv na skončenie služobného pomeru žalobcov, či u žalovaného existuje
porovnateľný stály pracovník a či nároky žalobcov vyplývajúce z celkového počtu odpracovaných rokov
sú rovnaké ako u ostatných pracovníkov žalovaného.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie ako nedôvodné odmietnuť podľa § 386 písm.
d) C.s.p., alebo rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

4.1. Uviedol, že súčasná právna úprava umožňuje rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnúť odvolaním

len z dôvodov uvedených taxatívne v § 365 C.s.p. V odvolaní musí byť jasne a zrozumiteľne uvedené,
v čom odvolateľ vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu tak, aby z jeho
obsahu bolo zrejmé, z ktorého taxatívne uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľ odvolanie uplatňuje.
Žalobcovia neodôvodnili jednotlivé odvolacie dôvody, uviedli ich len stroho.

4.2. Rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 25.10.2016 bol ako vyplýva z uznesenia Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoPr/3/2017 zrušený z dôvodu nesprávneho a nedostatočného
označenia žalovaného. Okresný súd Banská Bystrica sa v novom konaní s touto námietkou riadnevysporiadal. Vychádzal teda z právneho názoru odvolacieho súdu. Rozsudok súdu prvej inštancie je
riadne odôvodnený.

4.3. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument strany sporu, ale z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre
rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

4.4. Predmetom sporu nie je preukazovanie trvania služobného pracovného pomeru žalobcov, ktorí

vytýkajú súdu prvej inštancie, že nevykonal dôkaz a nežiadal žalovaného predložiť potvrdenie podľa §
190 zákona č. 200/1998 Z. z. Predmetom sporu je započítanie praxe podľa § 85 zákona č. 400/2009 Z.
z. Trvanie služobného pomeru nemožno započítať.

4.5. Scivilňovanie colníkov bolo z právneho hľadiska zmenou systemizácie, s ktorou bolo spojené
skončenie služobného pomeru colníka, prevedenie alebo preloženie colníka na inú voľnú funkciu

alebo zaradenie do zálohy pre prechodne nezaradených colníkov. Z relevantných právnych predpisov
nevyplýva tvrdenie žalobcov, že nemali inú možnosť len prijať scivilnené miesta a podať žiadosť o
uvoľnenie.

4.6. Reforma UNITAS znamená reformu daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní,

cla a poistných odvodov. Jej konečným zámerom bolo v priebehu niektorých rokov zlúčiť daňové orgány
a colnú správu do jednej inštitúcie. Prvou kľúčovou oblasťou, v ktorej sa realizácia uskutočnila, bolo
zlúčenie daňovej správy a colnej správy a vytvorenie nového systému riadenia a organizovania výberu
štátnych príjmov prostredníctvom novovzniknutej finančnej správy. Uvedená reforma vôbec nesúvisí so
scivilňovaním a už vôbec nie s prejednávaným sporom. Označil za objektívne a právne nemožné zrušiť,

resp. zmeniť štátnu službu z neurčitého času na čas určitý. Aj pri pracovnom pomere uzatvorenom na
neurčitý čas môže dôjsť ku skutočnosti, ktorá raz tento pracovný pomer skončí, čo neznamená, že ňou
bol pracovný pomer zmenený na dobu určitú.

4.7. Do času odbornej praxe štátneho zamestnanca, ktorá vyplývala ešte zo zákona č. 312/2001 Z. z.

sa započítaval čas vykonávania štátnej služby od účinnosti zákona č. 213/2001 Z. z., t.j. od 01.04.2001 a
čas odbornej praxe získanej pred vymenovaním do štátnej služby, ak predchádzajúca pracovná činnosť
mala rovnaký alebo obdobný charakter ako činnosť vykonávaná na príslušnom štátnozamestnaneckom
mieste. Pri určovaní času odbornej praxe získanej pred vymenovaním do štátnej služby sa vychádzalo z
§ 159 ods. 5 zák. č. 312/2001 Z. z., podľa ktorého bola časom odbornej praxe na účely § 81 ods. 1 prax

priznaná zamestnávateľom podľa § 6 ods. 1 písm. a) nar. č. 249/92 Zb. S účinnosťou od 01.01.2004
došlo k zmene spôsobu odmeňovania štátnych zamestnancov - upustilo sa od systému odmeňovania
na základe započítanej praxe. Tarifný plat potom tvoril len súčet platovej tarify a zvýšenia platovej tarify
na základe valorizácie a výsledkov služobného hodnotenia. Žalobcovia neboli účastníkmi štátnej služby
podľa zákona č. 312/2001 Z. z., preto započítanie odbornej praxe v nadväznosti na § 85 ods. 2 písm.

b) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. nie je možné.

4.8. Okresný súd podľa odvolacieho vyjadrenia žalovaného správne uviedol, že žalobcovia mali
možnosť domáhať sa zrušenia individuálnych správnych aktov (rozhodnutia o uvoľnení) v primeranom
čase. Použitie analógie je nedôvodné, nakoľko § 85 zákona č. 400/2009 Z. s. je jasným. Súd prvej

inštancie tiež zdôvodnil, prečo žalobcov nie je možné považovať za zamestnancov na dobu určitú (lebo
sú v stálej štátnej službe). Už vo vyjadrení z 11.09.2015 žalovaný namietol neurčitosť žaloby, ktorá mala
byť žalobou na plnenie, nie na určenie právneho vzťahu.

4.9. Rozhodnutia, na ktoré žalobcovia odkazujú, vychádzajúce z aplikácie rámcovej dohody s

prejednávaným sporom nesúvisia, pretože žalobcovia nie sú pracovníkmi na dobu určitú, ale sú v stálej
štátnejslužbe.VkonaníOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.15Cpr/4/2014ideopriznanieslužobnej
praxe, ktoré nemá žiadnu súvislosť so smernicou 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú.

4.10. K návrhu na prerušenie konania žalovaný uviedol, že Súdny dvor opakovane judikoval, že nepodá

odpoveď na predloženú otázku, pokiaľ je zrejmé, že výklad komunitárneho práva, ktorého sa domáha
národný súd, nemá žiadny význam alebo zmysel pre národný súd, alebo položená otázka je hypotetická
a súdny dvor nemá dostatok faktických alebo právnych podkladov k jej zodpovedaniu (rozsudok Cilfit,
rozsudok Foglia v. Novelo).5. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli (§ 374 C.s.p.).

6. Súdne konanie bolo začaté za účinnosti procesného kódexu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok
účinný do 30.06.2016. Od 01.07.2016 sú súdy povinné aplikovať Civilný sporový poriadok v zmysle
jeho prechodného ustanovenia § 470 ods. 1. Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd
odvolací (§ 34 C.s.p.) vec prejednal v medziach daných odvolaním každého žalobcu, v rozsahu určenom
ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario za použitia

§ 177 ods. 2 písm. c) C.s.p. a rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby (I. výrok) potvrdil
ako vecne správny s poukazom na § 387 ods. 1 C.s.p. a vo výroku o trovách konania (III. výrok) podľa §
389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p. zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolanie žalobcov proti výroku o zamietnutí ich návrhov na prerušenie konania (II. výrok) odvolací súd
postupom podľa § 386 písm. c) C.s.p odmietol, lebo smeruje voči rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie
prípustné nie je (§ 357 písm. n) C.s.p.). Odvolací súd sa (v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p.) sčasti stotožňuje

s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktoré je dostatočne jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, čím
spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v § 220 ods. 2 C.s.p.. Na zdôraznenie správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobcov v odvolaní odvolací
súd stručne dopĺňa ďalšie dôvody.

7. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v
nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm.
f) C.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie

skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také
predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009).

8. Odvolací súd nemohol vyhovieť návrhu žalobcov na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1
písm. c) C.s.p., podľa ktorého časti po bodkočiarku súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou
je Slovenská republika viazaná. Ide o prípad obligatórneho prerušenia konania z dôvodu začatia
prejudiciálneho konania pred súdom Európskej únie. Vnútroštátne súdne orgány sa môžu (v niektorých

prípadoch musia) obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s cieľom zabezpečiť účinné a jednotné
uplatňovanie komunitárneho práva a s cieľom zabrániť jeho rozdielnemu výkladu. Vnútroštátny súdny
orgán položí Súdnemu dvoru otázky súvisiace s výkladom alebo s platnosťou právnej normy Európskej
únie. Význam konania o predbežnej otázke spočíva aj v účinkoch, ktoré má právo Európskej únie na
právne poriadky členských štátov. Výsledkom konania o prejudiciálnej otázke je riešenie čiastkového

problému, od vyriešenia ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej v inom konaní (bez jeho vyriešenia
by nebolo možné rozhodnúť vo veci samej). Odvolací súd vzhľadom na skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie ani v odvolacom prieskume nezistil existenciu sporných otázok výkladu alebo platnosti
komunitárneho práva a návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol. Právna úprava otázok, ktoré
označili žalobcovia za sporné je jednoznačná a korešponduje s právom Európskej únie. Rozsudky

Európskeho súdneho dvora aj rámcová dohoda, z ktorých sa žalobcovia snažia vyvodzovať svoje právo
sa na ich právne postavenie nemôžu vzťahovať čo je bližšie zdôvodnené nižšie.

9. Následne sa v odvolacom konaní odvolací súd v prvom rade v súlade s pokynom, ktorý udelil súdu
prvej inštancie už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, zaoberal otázkou pasívnej legitimácie

žalovaného, ktorého žalobcovia označili (po rozhodnutí odvolacieho súdu) ako Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky. Nakoľko je predmetom konania nárok žalobcov zo štátnozamestnaneckého
pomeru smerujúci voči ich zamestnávateľovi, pasívna legitimácia žalovaného vyplýva z § 125 zák.
č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého spory
medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov

prejednávajú a rozhodujú súdy a z § 9 ods. 1 písm. c) tejto správnej úpravy, podľa ktorého služobným
úradom je na účely tohto zákona iný orgán štátnej správy, ak osobitným predpis neustanovuje inak. V
zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva
účinného od 01.01.2012 do 31.03.2019 služobným úradom colníkov a štátnych zamestnancov, ktorívykonávali štátnu službu na finančnom riaditeľstve, daňových úradoch, colných úradoch, Kriminálnom
úrade finančnej správy a Kompetenčnom centre finančných operácií bolo finančné riaditeľstvo (§ 4
ods. 2 písm. b/). Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, účinného od 01.04.2019 je služobným úradom príslušníkov finančnej
správy Finančné riaditeľstvo.

9.1. V súvislosti s procesnými otázkami sa odvolací súd zaoberal aj právomocou súdu v občianskom
súdnom konaní. Dospel k záveru, že táto je daná, nakoľko predmetom konania je priznanie služobnej

praxe v zmysle zákona o štátnej službe, ktorá je obdobou pracovnoprávnych nárokov, hoci je potrebné
aplikovať aj ustanovenia zákona č. 200/98 Z. z. o štátnej službe colníkov účinného k 31.12.2011, ktorý
je lex specialis.

10. Ďalšou procesnou otázkou, s ktorou sa musel vysporiadať súd prvej inštancie aj odvolací súd
bola otázka existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení. Súd prvej

inštancie konštatoval, že žalobcovia neosvedčili naliehavý právny záujem na požadovanom určení (bod
52 rozsudku), pretože nie je zachovaný preventívny charakter určovacej žaloby, keď sa žalobcovia mali
domáhať svojho práva žalobou na plnenie (súdom prvej inštancie bližšie neoznačeného). Súd prvej
inštancie aplikoval § 137 písm. c) C.s.p. bez bližšieho vysvetlenia (napr. či sa žalobcovia
nedomáhali určenia právnej skutočnosti, podmienkou ktorého je, že to vyplýva z osobitného predpisu).

Podstatné však je, že súd prvej inštancie, ak dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení žalobcov pochybil, keď vo veci vykonával ďalšie dokazovanie. Právnym
následkomnedostatkunaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomurčeníjetotižzamietnutiežaloby
bez ďalšieho, pretože ide o (procesnú) podmienku konania.

10.1. Podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) návrhom na začatie konania možno
uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavý právny záujem.

10. 2. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie, zohľadňujúc všetky aspekty a individuálnosť

prejednávaného sporu aj okolnosť, že konanie bolo začaté dva roky pred účinnosťou Civilného
sporového poriadku dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobcov je
potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. Jeho posudzovanie podľa § 137
C.s.p. v dôsledku zmeny procesnej právnej úpravy, ku ktorej došlo po začatí súdneho konania, vylučuje
aplikácia § 470 ods. 2 prvej vety C.s.p. (právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované). Právnym účinkom žaloby podanej dňa
18.12.2014 bolo totiž aj posudzovanie existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
podľa právnej úpravy účinnej ku dňu začatia občianskeho súdneho konania. Súdna prax judikovala
(R 17/1972, R 53/1973), že naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by

sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba na určenie nemôže byť spravidla
opodstatnená tam, kde možno žalovať na splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p. Predpoklad,
že podanie žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na určovacej žalobe, nemožno chápať
všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo
určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno

mu určovaciu žalobu odoprieť ako nedovolenú. Pri možnosti žaloby na plnenie možno považovať
určovaciu žalobu za neprípustnú len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale viedla by k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny
vzťah strán sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek
tomu, že je možná i žaloba na plnenie (Zo súdnej praxe č. 40/1996). Podľa názoru odvolacieho súdu v

prejednávanom spore ide o takýto prípad. Rozhodnutie o určení dĺžky služobnej praxe žalobcov (ktoré
je podstatou žaloby) odstraňuje nielen neistotu v právnom postavení každého zo žalobcov, ale vytvára aj
právny rámec pre správne určenie ich platových náležitostí, čím predchádza ďalším právnym sporom. V
kontexte uvedeného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil (ne)existenciu naliehavého právneho
záujmu žalobcov na požadovanom určení.

10. 3. Odvolací súd sa v zrušujúcom rozhodnutí (uznesenie č. k. 12Copr/3/2017-366 z 20.04.2018)
vzhľadom na nedostatok procesného označenia žalovaného a na to nadväzujúcej nejasnej pasívnej
legitimácii žalovaného existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nezaoberal.Aj podmienkou jej posudzovania je totiž riadne označenie subjektov, s ktorými má súd konať, ktoré je
odvodené aj od ich riadneho označenia.

10.4. Záver odvolateľov, že Krajský súd v Banskej Bystrici vyhovel ich odvolaniu uznesením č.
k. 12Copr/3/2017-366 z 20.04.2018, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 15Cpr/4/2014-292 zo dňa 25.10.2016, je správny. Odvolací súd však rozhodoval čisto
z procesných dôvodov týkajúcich sa nejasného označenia žalovaného žalobcami, čoho dôsledkom
bola aj nemožnosť posúdenia jeho pasívnej legitimácie. Odvolací súd sa k meritu veci vo svojom

rozhodnutí nevyjadril, pretože sa ním v dôsledku existencie uvedenej procesnej vady ani nemohol
zaoberať. Aktuálne odvolacie tvrdenie odvolateľov, že okresný súd sa významným spôsobom odklonil
od právneho názoru odvolacieho súdu nie je potom pravdivé. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí
nijaký právny názor týkajúci sa posúdenia samotnej veci nevyslovil. K záveru o dôvodnosti odvolania
odvolací súd dospel iba v spojitosti s uvedeným nedostatkom v procesnom postupe žalobcov aj súdu
prvej inštancie.

11. K jednotlivým odvolacím tvrdeniam žalobcov odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu. Žalobcami označované dôkazy nevykonané súdom prvej inštancie,
vzhľadom na správnosť skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje
a vzhľadom na ich následné správne právne hodnotenie nebolo potrebné doplniť ani v odvolacom

konaní. Odvolací súd na doplnenie argumentácie súdu prvej inštancie zdôrazňuje, že základnou
otázkou pre vyriešenie tohto sporu je rozlišovanie medzi služobným pomerom colníka, v ktorom
bol každý zo žalobcov do 31.12.2011 k E. úradu Banská A. a štátnou službou vykonávanou
žalobcami v štátnozamestnaneckom vzťahu ako štátnymi zamestnancami vo vzťahu k žalovanému.
Potrebné je rozlišovať medzi výkonom štátnej služby podľa vtedy platného zákona č. 200/98 Z. z.

a podľa zákona č. 400/2009 Z. z.. Hlavným rozdiel spočíva v tom, že štátna služba podľa zákona č.
200/1998 Z. z. (účinného do 31.03.2019) bola vykonávaná v služobnom pomere, ktorý je na rozdiel
od štátnozamestnaneckého pomeru vykonávaného podľa zákona č. 400/2009 Z. z. charakterizovaný
najmä vzťahom nadriadenosti a podriadenosti v hierarchii osôb zaradených do služobného pomeru,
kde na rozdiel od štátnozamestnaneckého pomeru nižšie postavené osoby plnia rozkazy služobne

nadriadených (obdobou je služobný pomer vojaka, policajta, člena Justičnej a väzenskej stráže, hasiča).
Vonkajším znakom služobného pomeru je nosenie uniformy, ku ktorému v štátnozamestnaneckom
pomere nedochádza.

11.1. V tejto súvislosti k argumentu odvolateľov o potrebe aplikácie rámcovej dohody (Smernica č.

1999/70/ES) aj na pracovnoprávne vzťahy vzniknuté vo verejnom sektore odvolací súd udáva, že
vnútroštátnu právnu úpravu v prejednávanom spore možno aplikovať a vykladať plne v súlade s
požiadavkami komunitárneho práva. Nie je dôvodné vnútroštátnu právnu úpravu v otázke rozlišovania
služobného pomeru a štátnozamestnaneckého pomeru nahradiť aplikáciou práva EÚ. Týmto záverom
odvolací súd nepopiera závery rozsudkov Európskeho súdneho dvora C-307/05 alebo C-103/88,

C-208/05, C-429/09, ktoré však riešia aplikáciu komunitárneho práva v úplne odlišných skutkových
veciach.

12. Štátna služba podľa zákona č. 400/2009 Z. z. sa vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere k
štátu, štátna služba colníkov sa podľa § 2 ods. 2 poslednej vety zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej

službe colníkov účinného k 31.12.2011 (ktorými sa spravuje právny vzťah strán sporu v čase jeho vzniku)
vykonávala v služobnom pomere, ktorý bol založený podľa ods. 4 tohto zákonného ustanovenia k štátu.
Pre porovnanie je potrebné podotknúť, že právna úprava zákona č. 200/1998 Z. z. vzťahujúca sa na
štátnu službu colníkov (teda ich služobný pomer) bola nahradená právnou úpravou zák. č. 35/2019 Z.
z. o finančnej správe účinnou od 01.04.2019; aj podľa jej § 30 ods. 1 je príslušník finančnej správy v

služobnom pomere podľa tohto zákona a podľa § 71 ods. 2 sa štátna služba vykonáva v služobnom
pomere. Nespornou skutočnosťou je, že služobný pomer každého zo žalobcov bol ukončený dňom
31.12.2011. Týmto okamihom prestali vykonávať štátu službu v služobnom pomere a vykonávajú štátu
službu v štátnozamestnaneckom pomere (žalobcovia prešli do „civilu“). Od 01.01.2012 sa teda všetky
ich štátnozamestnanecké pracovnoprávne práva a povinnosti spravujú výlučne zákonom č. 400/2009

Z. z. o štátnej službe v platnom znení. Žalobcovia skončili služobný pomer colníka uvoľnením na
základe vlastných žiadostí dňom 31.12.2011. Motívom ich podania boli pripravované organizačné
zmeny colnej správy a zrušenie ich systematizovaných miest. Ak by takto nepostupovali a zostali by v
služobnom pomere colníka, postup služobného úradu v prípade organizačnej zmeny, kedy by žalobcovianepožiadali o uvoľnenie zo služobného pomeru colníka, upravoval § 34 ods. 1, 2 (prevedenie na inú
funkciu a preloženie), § 38 (zaradenie do zálohy) a § 183 ods. 1 písm. a) (prepustenie zo služobného
pomerucolníka,akprenehovdôsledkuzníženiapočetnýchstavovcolnejsprávyschválenýchvládounie

je v štátnej službe voľná iná funkcia) vtedajšieho zák. č. 200/1998 Z. z.. Vzhľadom na uvoľnenie žalobcov
zo služobného pomeru colníkov na vlastnú žiadosť je irelevantné preukazovanie počtu scivilnených
miest ku dňu 01.01.2012, počtu preložených alebo prevedených colníkov a počtu voľných colníckych
miest.Podaniežiadostiouvoľneniezoslužobnéhopomerucolníkovpodľanázoruodvolaciehosúdubolo
motivované práve získaním zamestnania v stálom štátnozamestnaneckom pomere, čím sa žalobcovia

vyhli vyššie uvedeným postupom platným v prípade, ak by zo služobného pomeru colníkov neboli
uvoľnení a ich colnícke miesta boli zrušené; nemožno preto hovoriť, že žalobcovia nekonali slobodne.

13. Na právny pomer žalobcov bolo teda potrebné počnúc dňom 01.01.2012 aplikovať ustanovenia
zákonač.400/2009Z.z.oštátnejslužbevovtedyplatnomznení,atoajjeho§85ods.2odĺžkeslužobnej
praxe. Ustanovenie § 85 ods. 1 nie je možné aplikovať, pretože rieši otázku zápočtu času trvania

štátnozamestnaneckého pomeru do dĺžky služobnej praxe štátneho zamestnanca. Žalobcovia vstúpili
do štátnozamestnaneckého pomeru až od 01.01.2012; dovtedy síce vykonávali štátnu službu, avšak nie
v štátnozamestnaneckom, ale v služobnom pomere. Toto ustanovenie je potrebné aplikovať vo vzťahu
k štátnej službe vykonávanej v štátnozamestnaneckom pomere podľa predošlého zákona o štátnej
službe č. 312/2001 Z. z., ktorý bol účinný od 01.04.2002 do 31.10.2009 a bol zrušený práve zákonom

č. 400/2009 Z. z. Na právne postavenie žalobcov nie je možné aplikovať ani ustanovenie § 85 ods. 2
písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z., podľa ktorého sa do dĺžky služobnej praxe štátneho zamestnanca
započítava aj čas vykonávania štátnej služby, vrátane času, ktorý sa posudzuje za vykonávanie štátnej
služby podľa predpisov platných do 31.10.2009. Týmto predpisom je práve zákon č. 312/2001 Z. z.
Žalobcovia však do 31.12.2011 nevykonávali štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere, ale ako

už odvolací súd niekoľkokrát uviedol, boli v služobnom pomere colníkov podľa zákona č. 200/1998 Z.
z. Do dĺžky služobnej praxe štátneho zamestnanca podľa § 85 ods. 2 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.
z. je možné započítať aj odbornú prax podľa § 132 ods. 1. Paragraf 132 ods. 1 zákona č. 400/2009
Z. z. spresňuje, že štátnemu zamestnancovi, ktorého štátnozamestnanecký pomer nepretržite trvá aj
po 31.12.2003 do nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostáva zachovaná odborná prax priznaná k

31.12.2003 podľa predpisov platných do 31.10.2009. K tomuto odvolací súd len stručne udáva, že ide
o priznávanie právnej praxe podľa doterajšej právnej úpravy zák. č. 312/2001. Ide o prax priznávanú
podľa nariadenia vlády č. 249/92 Z. z. Aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 132 vyplýva, že sa
navrhuje zvýšenie platovej tarify za služobnú prax, ktorou bude vykonávanie štátnej služby podľa
tohto zákona, podľa zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe alebo vykonávanie štátnej služby podľa

osobitného predpisu. Navrhovaným znením odseku 2 sa zachoval nárok štátneho zamestnanca, ktorý
mal k 31.12.2003 priznaných viac ako 32 rokov odbornej praxe. Ods. 1 a 2 sa podľa dôvodovej správy
týka štátnych zamestnancov, ktorí sú v štátnozamestnaneckom pomere nepretržite po 31.12.2003. U
štátnych zamestnancov, ktorým štátnozamestnanecký pomer vznikol od 01.01.2004 sa pri započítaní
služobnej praxe postupuje podľa § 85. Výklad týkajúci sa priznania predchádzajúcej služobnej praxe

získanej v služobnom pomere pre účely posudzovania zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere
nie je sporným.

14. Argumentácia žalobcov o potrebe aplikácie Smernice Rady č. 1999/70/ES o rámcovej dohode o
práci na dobu určitú nie je udržateľná. Táto dohoda sa totiž vzťahuje na pracovníkov na dobu určitú,

ktorých definuje v doložke 3 bod 1 ako osoby, ktoré uzatvorili pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne
vzťahy priamo so zamestnávateľom, ktorých koniec platnosti je vymedzený objektívnymi podmienkami,
ako napr. určitým dátumom splnenia určitej úlohy alebo určitou udalosťou. Služobný pomer žalobcov
k E. úradu A. A. nebol založený na dobu určitú, legislatívnou zmenou nedošlo k objektívnej zmene
podmienok žalobcov na výkon štátnej služby podľa zákona č. 200/1998 Z. z. z času neurčitého na

čas určitý. K organizačným zmenám u zamestnávateľov vo všeobecnosti dochádza bežne, spojené
je s tým aj ukončovanie pracovných pomerov uzatvorených na neurčitú dobu. Právna úprava obvykle
poskytuje takýmto zamestnancom benefity napr. vo forme odchodného alebo odstupného. Aj zákon
č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov priznával colníkovi, ktorý bol prevedený na inú funkciu
alebo preložený, doterajší služobný plat ešte po dobu 6 mesiacov, ak je to pre neho výhodnejšie, čo

neplatilo, ak mu patrila náhrada za stratu na služobnom plate podľa osobitného predpisu. Navyše,
ak by došlo k zmene výkonu štátnej služby v služobnom pomere z neurčitého času na čas určitý,
potom by žalobcovia nemohli byť prijatí do štátnozamestnaneckého pomeru do stálej štátnej služby
(definovanej v § 16 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. ako štátna služba na neurčitý čas). Žalobcovia totižboli do štátnozamestnaneckého pomeru prijatí v zmysle § 24 zák. č. 400/2009 Z. z. bez výberového
konania ako fyzické osoby, ktoré vykonávali štátnu službu podľa osobitného predpisu, požiadali o prijatie
na štátnozamestnanecké miesto, ktoré vzniklo bezprostredne zo služobného miesta v štátnej službe

podľa osobitného predpisu a vykonávali činnosť v stálej štátnej službe podľa osobitného predpisu na
tomto mieste. Ustanovenie § 24 pritom odkazuje napríklad na zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe
colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

14.1. Použitie inštitútu porovnateľného stáleho pracovníka definovaného v bode 2 doložky 3

rámcovej dohody vo vzťahu medzi žalobcami a inými zamestnancami žalovaného je bez právneho
významu.Zjednodušenepovedané,tentopredpiskomunitárnehoprávadefinujeporovnateľnéhostáleho
pracovníka na účely tejto dohody ako pracovníka v pracovnoprávnom vzťahu na dobu neurčitú v tom
istom podniku, kde vykonáva prácu pracovník na dobu určitú. Žalobcovia v stálej štátnej službe (na
rozdiel od zamestnancov v štátnej službe dočasnej) nie sú pracovníkmi na dobu určitú, ako správne
vyhodnotil okresný súd.

15. Odvolací súd vzhľadom na zhora uvedené závery vo vzťahu k neaplikovaniu rámcovej dohody
na prejednávaný spor nezistil obmedzenie rozsahu ochrany proti diskriminácii priznanej žalobcom.
Žalobcovia totiž tvrdili, že sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou, či sú ich nároky vyplývajúce
z celkového počtu odpracovaných rokov rovnaké ako u ostatných stálych zamestnancov, a či teda

prípadné vylúčenie uplatňovania účelu a zmyslu rámcovej dohody v situáciách aká je v prejednávanej
veci nie je v rozpore s cieľom uvedeným v doložke 4 rámcovej dohody a neznamená obmedzenie
rozsahu ochrany proti diskriminácii priznanej žalobcom. Okresný súd, ako vyplýva z obsahu spisu,
sa otázkou, či sú nároky žalobcov vyplývajúce z celkového počtu odpracovaných rokov rovnaké
ako u ostatných stálych zamestnancov zaoberal. Vzhľadom na jednoznačnú relevantnú vnútroštátnu

právnu úpravu a konanie žalobcov, ktoré predchádzalo vzniku ich štátnozamestnaneckého pomeru
v stálej štátnej službe (ukončenie služobného pomeru uvoľnením) dospel k záveru, že aj žalobcovia
sú stálymi zamestnancami, ale ich štátnozamestnanecký pomer vznikol až po ukončení služobného
pomeru, ktorého dĺžka sa do doby trvania stálej štátnej služby nezapočítava. Ak zákonodarca zvolil
iný postup v prípade zamestnancov bývalého Daňového riaditeľstva, urobil tak zrejme z dôvodu, že

títo v služobnom pomere (so všetkými nárokmi z neho plynúcimi) neboli. Listiny označené ako Doba
výkonu štátnej služby vymedzujú dobu trvania služobného pomeru (nie stálej štátnej služby) na účely
dávky výsluhového zabezpečenia, k čomu okresný súd dospel správne. Žalobcovia voči porovnateľným
zamestnancom pri zohľadnení počtu odpracovaných rokov a nadobudnutých skúseností neboli právnou
úpravou znevýhodnení, nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

16. Výrok o trovách konania v rozsudku okresného súdu (III. výrok) odvolací súd zrušil pre jeho
nepreskúmateľnosť. Okresný súd aplikoval správne ustanovenia zákona (§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
C.s.p.) a správne konštatoval úspech žalovaného v konaní. Nezaoberal sa však druhom procesného
spoločenstva žalobcov (samostatné, nerozlučné a nútené) a nevysvetlil, prečo im uložil povinnosť

náhrady trov konania žalovanému spoločne a nerozdielne. v ďalšom konaní okresný súd ustáli, či sú
predmetom konania samostatné práva a povinnosti každého žalobcu a či každý z nich koná sám za
seba (§ 76 C.s.p.), alebo ide o také spoločné práva a povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať
na každého, kto vystupuje ako žalobca (§ 77 ods. 1 C.s.p.), alebo ide o procesné spoločenstvo, v
ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu (§ 78

C.s.p.). Po zodpovedaní tejto otázky môže súd prvej inštancie rozhodnúť správne o trovách celého, teda
aj odvolacieho konania (uloží povinnosť ich náhrady každému žalobcovi samostatne, alebo obidvom
žalobcom solidárne) s odkazom aj na § 396 ods. 3 C.s.p..

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu

odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).