Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/158/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312201055
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2312201055.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s.,
so sídlom Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 02, IČO: 35 838 825 zastúpeného:
Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti
žalovaným: 1. Z. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária
JUDr. Belovič & JUDr. Szikorová, so sídlom Hollého 1854/9, 927 01 Šaľa, IČO: 37961713, 2. S. E., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, N. zastúpenému: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, 3. T. E., nar. XX.XX.XXXX,

zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N.-N., zastúpenej: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS
s.r.o., so sídlom Hlavná 6 , Šaľa, IČO: 47 241 543, o zaplatenie sumy 3.067,02 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu a žalovaného 2 proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26C/78/2012-506
zo dňa 15.02.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd pokračuje v konaní na strane žalovanej 3 s jej právnymi nástupcami ako žalovanou 3. T.
U., rod. Krkošková, nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, N.-N. a žalovaným 4. Q. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. XXXX/XX, N..

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1 z r u
š u j e a konanie z a s t a v u j e .

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. m e n í tak,
že žaloba sa zamieta.

IV. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. p o t v r
d z u j e .

V. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III. a IV. m e n í tak, že žalovaným 1 až 4
priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovaným 1 a 2 povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1812,29 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne od 21.6.2014 do zaplatenia,
do 3 dní, pričom plnením jedného zo žalovaných v danom rozsahu zaniká povinnosť druhému
žalovanému. Vo výroku II. vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Vo výroku III. súd žalovaným 1 a 2

priznal 42% náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Vo výroku IV. súd žalovanému 3 priznal
100% náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 2 písm. b), § 4 ods.
1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 37 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Vecne argumentoval tým, že aktívna legitimácia žalobcu v predmetnom konaní (vzhľadom

na skutočnosť, že nebol účastníkom zmluvného vzťahu definovaného zmluvou o úvere), bola podľa
právneho záveru Krajského súdu v Trnave vysloveného v uznesení č.k. 24Co/330/2013-345 zo dňa
4.6.2014, ktorým názorom je prvoinštančný súd viazaný, bola v konaní preukázaná Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Zároveň odvolací súd vyslovil názor, že k platnému zosplatneniu
pohľadávky žalobcom nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti po čiastočnom späťvzatí žaloby

žalobcom (vo vzťahu k premlčaným splátkam úveru) predmet konania ďalej predstavuje nárok žalobcu
na zaplatenie už len nepremlčaných splátok úveru v počte 66 splátok po 46,47 eur od 20.2.2009 do
20.7.2014 (žaloba bola podaná dňa 24.1.2012). Súd sa stotožnil s názorom žalobcu o tom, že splátky
po 46,47 eur mesačne od 20.2.2009 do 20.7.2014 (konečná splatnosť úveru podľa čl. I zmluvy o
splátkovom úvere), t.j. počet splátok 66, predstavuje nepremlčanú časť úveru vzhľadom na dátum
začatia konania vo veci samej. Ide o celkovú sumu úveru 3067,02 eur istiny úveru. Zároveň bolo

preukázané, že na úvere žalovaní zaplatili do vyhlásenia veci samej sumu 1254,73 eur, nie je zrejmé,
kedy k zaplateniu uvedenej sumy došlo (uvedenú skutočnosť žalobca nepreukázal), pričom suma
mala byť vo výške 15,97 eur započítaná na úhradu úroku z omeškania za obdobie od 21.9.2004 do
23.11.2006 a časť platieb 1238,76 eur bola započítaná na úhradu istiny, úrokov a poplatkov. Súd mal
za to, že vzhľadom na predmet konania vo výške istiny aktuálne 3067,02 eur (66 nepremlčaných

mesačných splátok úveru) ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nebolo sporným, že na úvere bolo
doposiaľ zaplatené 1254,73 eur, avšak žalobca nepreukázal a z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
kedy a akým spôsobom k uvedenej úhrade došlo, pričom k zaplatenej sume žalobca len nejasne
uviedol, že časť sumy bola započítaná na úrok z omeškania a zvyšná časť na úrok, úrok z omeškania
a poplatky (bez uvedenia súm a dátumov), súd nemohol posúdiť správnosť prípadného započítania

vykonaného žalobcom, nemohol posúdiť vzhľadom na absenciu dátumu zaplatenia časti úveru, či
uvedené platby boli (správne) započítané na premlčanú časť úveru v konaní už neuplatnenom alebo
nie, pričom súd zároveň ne existenciu časovo neurčenej platby časti úveru vo výške 1254,73 eur
neprihliadnuť nemohol, preto vzhľadom na nesporne spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy s
potrebnou pozitívnou diskrimináciou spotrebiteľa (žalovaných) v prípade nejasností (vychádzajúc z

konceptu a účelu spotrebiteľskej úpravy § 52 a nasl. OZ), súd mal za to, stotožniac sa s názorom
žalovaného 1/, že sumu 1254,73 eur predstavujúcu žalovanými zaplatenú časť úveru treba odrátať
od celkovej sumy nezaplatených nepremlčaných splátok úveru 3067,02 eur, ktorú sumu znižuje
týmto rozdiel vo výške 1812,29 eur. Je povinnosťou žalobcu v konaní preukázať všetky ním tvrdené
skutočnosti, ak teda na jednej strane tvrdí, že v priebehu úverového vzťahu žalovaní zaplatili 1254,73

eur, je potrebné preukázať, kedy presne k platbám (platbe) došlo, ako bolo s platbami naložené (či boli
prípadne správne započítané na úhradu už premlčanej časti úveru nepredstavujúcej predmet konania,
ktorý postup by bol v zásade možný a v ktorom prípade by vykonaná platba neponížila aktuálnu výšku
nepremlčanéhodlhu),ktorúskutočnosťžalobcanepreukázal,nazákladečohoniejedôvodneprihliadnuť
na vykonanú platbu a vzhľadom na nejasnosť času jej platby ju nezapočítať na úhradu časti aktuálneho

dlhu žalovaných, a teda v súlade s účelom a koncepciou spotrebiteľskej úpravy vyriešiť danú nejasnosť v
prospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného súd žalobe v časti istiny 1812,29 eur vyhovel, vo zvyšnej
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. Žalobca si žalobou v znení jej čiastočného späťvzatia uplatnil aj zaplatenie úrokov z omeškania

jednotlivo vychádzajúc z úrokových sadzieb a dátumu splatnosti každej splátky zvlášť, pričom však
vzhľadom na predchádzajúci výklad nie je zrejmé, aká časť pôvodne dôvodného nároku a kedy bola
úhradou vykonanou žalovanými vo výške 1254,73 eur uspokojená, čo jednoznačne ovplyvňuje aj
správnosťadôvodnosťúrokuzomeškaniazjednotlivýchsplátok.Vychádzajúczust.§517ods.2OZmal
súdzvykonanéhodokazovaniazapreukázané,ževzhľadomnavýškučiastkovejplatbydlhuvporovnaní

k celej výške nepremlčaného úveru, najneskôr boli žalovaní v 1/ až v 3/ rade (vzhľadom na už uvedenú
absenciu preukázania času platby) v omeškaní s platením dlhu v čase dňa nasledujúceho po splatnosti
poslednej splátky úveru, t.j. 21.6.2014 pri zákonnej výške 5,15% ročne. Procesná obrana žalovaného
2/ ako ručiteľa z predmetného úveru spočívajúca v tvrdenom nepreukázaní ním podpísaných VOP v
znení účinnom ku dňu podpísania Dohody o ručení (16.8.2004) zo strany žalobcu je podľa názoru súdu

irelevantná, nakoľko oboznámenie sa s VOP žalovaný 2/ potvrdil podpisom Dohody o ručení, kde v čl. III.
Bod 3 je oboznámenie sa a súhlas s VOP účinnými ku dňu 1.8.2002 výslovne uvedený, pričom veľkosť
písma daného zmluvného ustanovenia je v porovnaní so zvyškom Dohody totožná, listina Dohody
o ručení je zrozumiteľná a čitateľná, nevykazuje známky snahy o zavádzanie spotrebiteľa, pričomneprihliadnutie na takýto súhlas by bolo podľa názoru súdu prehnaným a nepodloženým formalizmom
vytvárajúcim (aj s prihliadnutím na zásadu pozitívnej diskriminácie spotrebiteľa) príkru nevyváženosť
právnej istoty medzi stranami sporu. Zároveň mal súd za to, že ak aj žalovaný 2/ uzavrel predmetnú

Dohodu pod vplyvom alkoholu a teda zníženej psychickej rovnováhy, nepreukázal, že by ho do stavu
psychickej otupenosti priviedla iná strana sporu v úmysle nech Dohodu o ručení uzavrie, na základe
čoho je jeho procesná obrana irelevantná.

4. Procesnú obranu žalovaného 3/ však súd posúdil ako plne dôvodnú, nakoľko z vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný 3/ ako ručiteľ úveru Dohodu o ručení podpísal
vychádzajúc z jej obsahu dňa 16.8.2004, pričom v ten istý deň podľa lekárskej správy z 19.8.2004
(č.l. 361) bol žalovaný 3/ prijatý na oddelenie NsP Šaľa gynekologické, v nasledujúci deň 17.8.2004
bol na ňom vykonaný operačný zákrok, 19.8.2004 bol žalovaný 3/ prepustený z nemocničnej liečby. Z
uvedeného sa javí vysoko pravdepodobným, že žalovaný 3/ podpísal Dohodu o ručení v nemocničnom
bufete, deň pred operačným zákrokom, čo sa javí ako postup banky minimálne netradičný, pričom

podľa názoru súdu bez potreby bližšieho dokazovania psychického stavu žalovaného 3/ v čase podpisu
Dohody možno dôvodne pochybovať o vážnej a slobodnej vôli žalovaného 3/ prevziať na seba ručiteľský
záväzok, pričom v prípade, ak by súd na uvedenú skutočnosť neprihliadol, dostal by žalovaného 3/ ako
spotrebiteľa do výrazne nevýhodného postavenia vo vzťahu k žalobcovi ako veriteľovi a teda mal za to,
že vo vzťahu k žalovanému 3/ je Dohoda o ručení absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 37 ods.

1 OZ pre nedostatok vážnej a slobodnej vôle žalovaného 3/ predmetný právny úkon urobiť. Vzhľadom
na uvedené súd žalobu vo vzťahu k žalovanému 3/ v plnom rozsahu zamietol.

5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom na čiastočné späťvzatie
vykonané v priebehu konania žalobcom prihliadol ako na neúspech vychádzajúc z konštantnej judikatúty

(v časti späťvzatia žaloby išlo o premlčanú časť úveru, v ktorej časti by bol žalobca v konaní neúspešný,
čiastočné zastavenie konania teda spôsobil žalobca). V danom svetle úspech žalovaného 3/ bol v
pomere 100% (vo vzťahu k nemu súd žalobu zamietol v plnom rozsahu), vo vzťahu k žalovaným 1/ a
2/ majú títo vzhľadom na 71% -ný (žalovaná suma 6.294,02 eur, úspech žalobcu 1812,29 eur) úspech
v konaní právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia po zohľadnení 29%-ného úspechu

žalobcu právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 42%.

6. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch II., III. a IV. podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, uplatniac si náhradu trov konania. Podľa odvolateľa neboli splnené procesné podmienky,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva najmä v
nesprávnom právnom posúdení zániku záväzku, splnenia podmienok pre zánik záväzku, tvrdení a
preukazovaní stranami sporu, opomenutí skutočností už v spore zistenými, v nesprávnom postupe a
rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia, možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti,
nepredvídateľnom postupe konajúceho súdu. Podstatou zamietnutia nároku žalobcu v ostávajúcej

časti (druhý výrok) ako i priznania žalovaným 42 % náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ bolo to, že súd určil, že časť nároku uplatňovaného žalobcom v tomto
konaní zanikla v dôsledku jeho splnenia, nakoľko žalobca nepreukázal, na ktoré splátky boli platby
vo výške celkom I 254,73 EUR započítané, s čím nemožno súhlasiť. Všeobecne platí, že žalobca si
uplatňuje nárok a žalovaný sa voči uplatnenému nároku môže brániť tým, že ten nárok v dôsledku

žalovaným tvrdenej a preukázanej skutočnosti zanikol. Nie je úlohou žalobcu tvrdiť, kedy a ktorý
nárok žalovaného zanikol. Už v žalobnom návrhu žalobcu zo dňa 16.1.2012 žalobca uviedol, z čoho
pozostáva uplatnená pohľadávka. Pohľadávka navrhovateľa zo Zmluvy o úvere bola ku dňu postúpenia,
t.j. 21.12.2010 vo výške celkom 6294.02 EUR, z toho istina vo výške 3765,08 EUR, úroky vo výške
11,87 EUR a nezaplatené úroky z omeškania vo výške 2517.07 EUR. Istinu vo výške 3765.08 EUR

navrhovateľ ďalej úročí riadnym úrokom vo výške 10.30 % p.a. a úrokom z omeškania v zákonnej výške
ku dňu konečnej splatnosti úveru vo výške 9 % p.a. Súd prvej inštancie už vo svojom skoršom rozsudku v
tejto veci zo dňa 23.4.2013 uviedol, z čoho sa má postúpená pohľadávku ku dňu 21.12.2010 skladať, čo
korešponduje s tým, čo žalobca uviedol vo svojom žalobnom návrhu zo dňa 16.1.2012. Toto vyčísleniepritom už zahŕňa platby vo výške celkom 1 254,73 EUR, opak, či niečo iné v tomto konaní preukázané
nebolo. Podaním žalobcu zo dňa 22.4.2015 došlo k čiastočnému späťvzatiu žalobného návrhu žalobcu
(vzhľadom na právne závery Krajského súdu v Trnave vyplývajúce z jeho uznesenia zo dňa 4.6.2014,

sp. zn. 24Co/330/2013, o tom, že v prejednávanej veci nedošlo k platného zosplatneniu pohľadávky
vyplývajúcej zo Zmluvy o splátkovom úvere číslo 02018771 16) tak, že žalobca sa v tomto konaní
domáha zaplatenia nepremlčaných splátok v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
splatných od 20.2.2009 do 20.7.2014, t.j. spolu 66 splátok po 46,47 EUR (pôvodne 1 400,- Sk), čo
predstavuje spolu sumu vo výške 3.067,02 EUR vrátane zákonných úrokov z omeškania. Vo vzťahu

k týmto splátkam, žalobca zaplatenie akejkoľvek časti dlžnej sumy netvrdil, ani nemohol, lebo k nej
ani nedošlo. Popri úlohe žalovaných preukázať zánik žalobcom uplatneného nároku splnením (čo sa
nestalo), teda žalobca týmto podaním znížil uplatňovaný nárok, z čoho je zrejmé aj to, že záver súdu
prvej inštancie má popri primárnom nedostatku v tom, že žalovaní zánik záväzku splnením nepreukázali,
nedostatok i v tom, že súd prvej inštancie nevysvetlil, ako a prečo sumu 1 254,73 EUR, ktorá bola
zakalkulovaná už v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 21.12.2010, a ktorú súd prvej inštancie

uviedol už vo svojom skoršom rozsudku v tejto veci zo dňa 23.4.2013, tento (súd prvej inštancie) zrazu
kalkuloval ku podaniu žalobcu zo dňa 22.4.2015. Vyčíslenie pohľadávky postupcom potom zahŕňa i
platby žalovaných, kedy opak netvrdili a nepreukázali ani samotní žalovaní a sumu 1 254,73 EUR nie
je možné priraďovať na sumu po späťvzatí z 22.4.2015 a to už vôbec nie súdom prvej inštancie tak,
ako to tento urobil.

7. Vo vzťahu k zamietnutiu nároku voči žalovanému 3, závery súdu prvej inštancie uvedené v bode
24. odôvodnenia napadnutého rozsudku nie sú ničím podložené, kedy z napadnutého rozhodnutia
nevyplýva to, čo je podkladom pre takéto závery. Tieto závery sú skôr len dohady, ktoré však nemôže
predstavovať základ pre zamietnutie nároku žalobcu voči žalovanému 3. Z napadnutého rozsudku nijako

nevyplýva, prečo by malo dôjsť k podpisu dohody o ručení v nemocničnom bufete, tu súd tvrdí, že to
je vysoko pravdepodobné, z napadnutého rozsudku však nevyplýva, na čom súd prvej inštancie túto
vysokú pravdepodobnosť zakladá. Následne už na tomto základe (nijakým spôsobom nepreukázanom)
súd hodnotí postup banky ako netradičný. Súd prvej inštancie ďalej priamo priznáva, že bez bližšieho
dokazovania psychického stavu žalovaného 3/ možno dôvodne pochybovať o vážnej a slobodnej vôli

žalovaného 3/. Súd teda dokazovanie nevykonal, prijal však záver, akoby ho s negatívnym dôsledkom
pre žalobcu vykonal. Súd pritom nie je osobou oprávnenou (z hľadiska nutných odborných poznatkov
a schopností) na to, aby takýto záver mohol sám prijať. Na tomto potom súd prvej inštancie založil
svoj záver o absolútnej neplatnosti dohody o ručení uzavretej so žalovaným 3/. Odvolateľ namieta i
nesprávnosť výrokov o náhrade trov konania, poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 MCdo 3/2012,

keď kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje
tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo vecí závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Pokiaľ súd
prvej inštancie žalovaného 1/ a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 812,29 EUR (z 3 067,02
EUR), tento mal žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania vo výške 18,16 %, čo však neurobil.

8. Napadnutý rozsudok je zásadne postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a to z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia, kedy súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. V rozhodnutí súdu prvej inštancie bolo nutné uviesť a vysvetliť minimálne nasledovné: prečo

nemali splnenie nároku žalobcu tvrdiť a preukázať žalovaní, prečo by súd mohol ponížiť nárok žalobcu
i vzhľadom na to. čo žalobca v tomto konaní od počiatku tvrdil a predkladal, resp. čo uviedol sám súd
prvej inštancie, čí odvolací súd (napr. 1 tretia, štvrtá a piata odrážka tohto odseku), ako a prečo súd prvej
inštancie opomenul to, že ako súčasť svojho podania zo dňa 24.5.2012 žalobca súdu predložil výpis č.
1 z účtu žalovaného 1/ od 16.8.2004 do 31.12.2008 a výpis č. 2 z účtu žalovaného 1/ od 31.1.2009 do

21.12.2010, kedy z týchto výpisov presne vyplýva to, kedy bola aká suma na poskytnutý úver zaplatená,
ako a prečo súd prvej inštancie opomenul to, že spôsob výpočtu postúpenej pohľadávky sa uvádza
už v žalobnom návrhu zo dňa 16.1.2012, čo sa potom opätovne potvrdzuje v skoršom rozsudku súdu
prvej inštancie v tejto veci zo dňa 23.4.2013, kde je uvedené, z čoho sa má postúpená pohľadávku
ku dňu 21.12.2010 skladať, čo korešponduje s tým, čo žalobca uviedol vo svojom žalobnom návrhu

zo dňa 16.1.2012, kedy toto vyčíslenie pritom už zahŕňa platby vo výške celkom 1 254.73 EUR, ako
a prečo súd prvej inštancie opomenul to (pre úplnosť), že opak, resp. niečo iné ako to, že uvedené
vyčíslenie už zahŕňa platby vo výške celkom I 254,73 EUR, preukázané nebolo, ako a prečo súd prvej
inštancie určil, že by malo dôjsť k podpisu dohody o ručení v nemocničnom bufete, ako a prečo súdprvej inštancie dospel k záveru o vysokej pravdepodobnosti toho, že k podpisu dohody o ručení by malo
dôjsť v nemocničnom bufete, aké poznatky má súd prvej inštancie na to, aby mohol prijať záver (bez
bližšieho dokazovania psychického stavu žalovaného 3/) o dôvodnej pochybnosti o vážnej a slobodnej

vôli žalovaného 3/, prečo súd nevykonal bližšie dokazovanie psychického stavu žalovaného 3/, keď
musel, či mohol predpokladať, že na negatívnom závere založí i negatívny záver pre žalobcu v tomto
konaní, ako a prečo súd prvej inštancie určil (keď už sa do toho sám pustil), že možný vplyv prostredia,
či očakávanie operačného zákroku (tento však nie Je v rozsudku nijako špecifikovaný, čo je ďalší
nedostatok úvah súdu), (keď súd prvej inštancie tvrdí, že k podpisu dohody malo dôjsť k nemocničnom

bufete (prečo vlastne ?, prečo nie niekde inde ?)) malo taký dosah, či účinok, že malo za následok
nevážnosť, či neplatnosť slobodnej vôle žalovaného 3/, aký zákrok súd vlastne posudzoval (keď prijal
záver o následku nevážnosti, či neplatnosti slobodnej vôle žalovaného 3/), aký zákrok vplyv na vážnosť
a platnosť slobodnej vôle človeka (akého ? priemerného ? aký to je ?) ešte nemá, aký zákrok už takýto
vplyv má, čo všetko ovplyvňuje vážnosť a platnosť slobodnej vôle človeka - je.to len samotný zákrok,
alebo sú tu iné faktory ? aké ?, čo vlastne súd posudzoval, keď prijal záver o následku nevážnosti, či

neplatnosti slobodnej vôle žalovaného 3/ ?

9. Poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sp. zn. 8 Sžo 191/2010, sp.
zn. 2 M Cdo 7/2009, účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.i. s uplatnením nárokov a ohranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových,
ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti
o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené.
Rozhodovacia činnosť súdov predstavuje jeden zo spôsobov realizácie objektívneho práva za účelom
nápravy jeho nesprávneho chápania zo strany fyzických a právnických osôb pri realizácii právnych

vzťahov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nenapĺňa požiadavky v zmysle ustanovenia § 220 odsek
1Civilnéhosporovéhoporiadku.PoukazujúcnavýňatokzrozhodnutiauverejnenéhovZbierkestanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 37/1985, výklad opodstatnenosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je
predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu

súdu pri vydávaní rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd
oprelsvojeskutkovézistenia,úvahy,ktorýmisaspravovalprihodnotenídôkazovaskutočností,ktorémal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti a nie je preskúmateľný. Odvolateľ v tejto súvislosti

poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR, ÚS SR i ESĽP.

10. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti voči žalovanému 2 podal odvolanie žalovaný 2
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti zmeniť a žalobu zamietnuť, namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne

právne posúdenie veci. Žalovaný 2 už pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobca vierohodne
nepreukázal obsah listiny, ktorá mala byť žalovanému 2 predložená, obsah konkrétnych zmluvných
dojednaní. Žalobca nepredložil podpísané znenie VOP a ani nepreukázal, aké vlastne malo byť znenie
VOP predložené pri podpise, nepreukázal dodržanie zmluvných podmienok zmeny VOP v súlade
s ich predchádzajúcim znením. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o obsahu VOP predložených

žalobcom pri podpise dohody o ručení žalovanému 2, ani o prvotnom znení VOP dňa 16.08.2004, ani
o vyčíslení uplatneného nároku v súlade so zmluvnou úpravou úverového zmluvného vzťahu. Žalobca
nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, keď zmluvou o postúpení pohľadávky z 21.12.2010 neprišlo
(v konaní namietaná neplatnosť) k platnému postúpeniu pohľadávky vo výške 6.294,02 eur veriteľa
Slovenská sporiteľňa, a.s. voči žalovanému 2 na žalobcu. Odvolateľ zároveň poukázal na obsah svojich

predchádzajúcich vyjadrení a podaní.

11. Žalovaný 1 odvolanie nepodal, súdu prvej inštancie zaslal písomné vyjadrenie. Oznámil, že
uznesením Okresného súdu Trnava v právnej veci dlžníka : Z. R., M. XXX, vedené pod spis. zn.
25K/45/2016, zo dňa 24.01.2017 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz, ktorý bol zároveň citovaným

uznesením uznaný za malý. Citované uznesenie bolo uverejnené v OV č. 23/2017 zo dňa 02.02.2017.
S poukazom na ust. § 47 zákona č. 7/2005 Z.z. ZKR sa vyhlásením konkurzu prerušujú všetky súdne a
iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. K odvolaniu žalobcu
uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne správny a dostatočne zdôvodnený a pretonavrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil. K odvolaniu žalovaného 2 sa nevyjadruje, nakoľko sa týka
najmä posúdenia existencie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2 ako ručiteľom. K námietke
žalobcu o nesprávnom posúdení nároku na náhradu trov konania v nadväznosti na argumentáciu

žalobcu rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č.k. 4 MCdo 3/2012 poukazuje na ust. § 294 CSP o
neprípustnosti zmeny žaloby v spotrebiteľských sporoch. Žalovaný 1 k zmene žaloby, o ktorej do
rozhodnutia vo veci samej nebolo procesne rozhodnuté, na pojednávaní dňa 02.02.2017 uviedol, že so
zmenou s poukazom.na vyššie cit. ust. CSP nesúhlasí. Použiteľným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
v tejto procesnej situácii je rozhodnutie NS SR, č.k. 7 MCdo 4/2010. V danej veci žalobca pri začatí

konania tvrdil, že po postúpení pohľadávky oprávnený subjekt zosplatnil celý úver, čo sa však v konaní
nepreukázalo a v nadväznosti na neunesenie dôkazného bremena o tomto tvrdení žalobca upravil
obsah žaloby. Zodpovednosť za vzniknuté trovy konania, resp. ich náhradu na strane žalovaných, nesie
žalobca.

12. Žalovaná 3 odvolanie nepodala, súdu prvej inštancie zaslala písomné vyjadrenie, v ktorom navrhla

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaná 3 považuje predmetný výrok napadnutého rozsudku za správny a
námietky, resp. odvolacie dôvody žalobcu vzťahujúce sa k tomuto výroku za nedôvodné. Skutkový
stav zistený súdom, že žalovaná 3 podpisovala Dohodu o ručení v nemocničnom bufete počas jej
predoperačnej hospitalizácie a prípravy na operačný zákrok, nie je nepodložený ani nepreukázaný, ako

to uvádza žalobca vo svojom odvolaní, ale tento skutkový stav vychádza z vykonaného dokazovania,
konkrétne zo skutkového tvrdenia žalovanej 3 predneseného ešte na pojednávaní dňa 04.12.2014, kde
žalovaná uviedla, že Dohodu o ručení podpisovala v nemocničnom bufete po tom, čo ju tam vyhľadal
žalovaný 1 ako dlžník, v sprievode ženy, ktorá uviedla, že je pracovníčkou banky. Skutočnosť, že Dohodu
o ručení žalovaná 3 podpisovala v priestoroch nemocnice pripustil pri svojom výsluchu aj žalovaný

1 na pojednávaní dňa 24.05.2016. Táto skutočnosť zrejme žalobcovi unikla z dôvodu, že žalobca sa
uvedených pojednávaní, ako ani následných ústnych pojednávaní nezúčastnil, čo však ide na škodu
žalobcu. Keďže ide o skutkové tvrdenie žalovanej 3, pričom žalobca toto skutkové tvrdenie v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie nikdy nepoprel, ani nespochybnil, teda neuplatnil prostriedky
procesnej obrany podľa § 149 CSP, v zmysle § 151 ods. 1 CSP sa toto tvrdenie považuje za nesporné

a preto z neho i súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne vychádzal. Rovnako nespornými
tvrdeniami, z dôvodu, že žalobca ich nepoprel, boli v konaní i ďalšie skutkové tvrdenia žalovanej 3, z
ktorých okrem skutočnosti, že Dohodu o ručení podpisovala žalovaná 3 v nemocničnom bufete, teda
mimo pobočky banky, vyplýva aj to, že v rozhodnom čase bola žalovaná v predoperačnej príprave na
ťažký operačný zákrok (odstránenie rakovinového nádoru) a pod vplyvom liekov, ktoré jej za účelom tejto

prípravy boli podávané, a tiež, že k podpísaniu predmetnej Dohody o ručení žalovanou 3 došlo v časovej
tiesni bez toho, aby žalovaná 3 bola vôbec oboznámená so všeobecnými obchodnými podmienkami
právneho predchodcu žalobcu (tieto jej neboli fyzicky predložené a ak žalobca tvrdil, že boli zverejnené
na internete, žalovaná 3 sa s nimi z dôvodu, že bola hospitalizovaná, nemohla oboznámiť ani touto
cestou). V konaní boli ako svedkyne vypočuté aj p. A. N. a p. K. C., ktoré za právneho predchodcu

žalobcu podpisovali Dohodu o ručení uzatvorenú so žalovanou 3. Svedkyňa N. v rámci svojho výsluchu
uviedla, že v prípadoch, kedy banka uzatvárala právne úkony mimo svojej pobočky, resp. u osôb, s
ktorými sa mal právny úkon uzavrieť, musel o tomto spôsobe uzatvorenia právneho úkonu rozhodnúť
riaditeľ pobočky, a na miesto museli ísť spolu dvaja pracovníci banky. Svedkyňa C. dokonca uviedla, že
takýto postup mali zakázaný. Napriek tomu, ako už bolo uvedené, v konaní bolo preukázané, že Dohodu

o ručení uzatvorila žalovaná 3 v nemocničných priestoroch, teda mimo pobočky banky po tom, ako ju v
týchtopriestorochspožiadavkouoposkytnutieručeniavyhľadalžalovaný1akodlžníkvsprievodejednej
ženy,ktorásapredstavilaakopracovníčkabanky(právnehopredchodcužalobcu).Žalovaná3poukazuje
na § 27 ods. 1 písm. d) zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase podpisovania
Dohody o ručení, podľa ktorého „Banka a pobočka zahraničnej banky vykonávajú obchody so svojimi

klientmi na zmluvnom základe. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri výkone svojej činnosti
postupovať obozretne, najmä sú povinné riadiť svoje riziká a vykonávať obchody tak, aby pri každom
obchode za ne konali najmenej dve osoby". Citované ustanovenie teda potvrdzuje svedeckú výpoveď
p. N., ktorá uviedla, že v prípadoch právnych úkonov uzatváraných mimo pobočky banky museli ísť
na miesto dvaja pracovníci banky, čo sa však v prípade podpisovania Dohody o ručení žalovanou 3

neuskutočnilo. Takto zistený skutkový stav žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nikdy
nepoprel ani nespochybnil a teda sa má za preukázaný, pričom súd z takto zisteného a preukázaného
skutkového stavu v napadnutom rozsudku vychádzal. Žalovaná 3 sa stotožňuje so záverom súdu, ktorý
zohľadniac všetky vyššie uvedené okolnosti podpísania Dohody o ručení žalovanou 3 vyplývajúce zvykonanéhodokazovaniaposúdilakoskutočnosti,ktorévosvojomsúhrneavovzájomnýchsúvislostiach
založili stav, kedy došlo k zneužitiu aktuálneho postavenia žalovanej 3 pri podpisovaní Dohody onačení v
rozsahu, ktorý zakladá absolútnu neplatnosť predmetného právneho úkonu. Ako vyplýva z odôvodnenia

napadnutého rozsudku (bod č. 4), súd pri zisťovaní tohto skutkového stavu (okolnosti podpisovania
Dohody onačení žalovanou 3) vychádzal z vykonaného dokazovania, okrem iného aj z podkladov
zdôraznených žalovanou 3 v tomto vyjadrení, teda z výpovedí žalovaných, čí vyjadrení ich právnych
zástupcov, lekárskej správy a výpovedí svedkov, bližšie zdôvodnených v bode 24. rozsudku, preto
odvolacie dôvody žalobcu, ktorý tvrdí, že súd neuviedol, z čoho vchádzal pri svojom závere o neplatnosti

Dohody o ručení podpísanej žalovanou 3, neobstoja, a v žiadnom prípade odôvodnenie súdu v tejto
časti nemožno považovať za arbitrárne len z dôvodu, že súd v napadnutom rozsudku nedáva žalobcovi
podrobné odpovede na tie otázky žalobcu, ktoré navyše žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani
vôbec neuvádzal a uviedol ich až vo svojom odvolaní. Keďže žalobca nielenže tieto tvrdenia nepoprel,
ale ich ani nijako nespochybnil, nevyslovil žiadne argumenty proti týmto tvrdeniam, v čase rozhodnutia
súdu ani neexistovali žiadne rozhodné argumenty žalobcu, s ktorými by sa súd v napadnutom rozsudku

mal alebo mohol vysporiadať. Žalovaná 3 zdôrazňuje, že kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozhodnutia súdu neznamenajú povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka
konania o to viac, ak tieto predstavy samotným účastníkom nie sú v konaní ani vyslovené.

13. Na výzvu odvolacieho súdu k aplikácii ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 39 Obč.

zákonníka a judikátu R 60/2018, žalobca nereagoval, žalovaní 1 až 3 vyjadrili súhlas s ich aplikáciou.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
žalobcu i žalovaného 2 bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné
náležitosti (akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok,

ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok

súdu prvej inštancie je v zamietajúcej časti vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP, no odvolanie žalovaného 2 považoval za dôvodné,
rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti nie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 CSP.

16. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je len
právne posúdenie preukázania nároku uplatneného žalobou, odvolací súd nepovažoval za potrebné a
účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

17. Dňa 22.10.2019 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie, ktorým advokátska kancelária
FARDOUS PARTNERS s.r.o., oznámila, že žalovaná 3 dňa XX.XX.XXXX zomrela. Zároveň doručila aj
uznesenie Okresného súdu Galanta zo dňa 10.09.2019, sp. zn. 17D/75/2019.

18. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ak strana
zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má
konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.19. Podľa § 63 ods. 2 CSP v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne,
že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania
prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

20. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., ( ďalej aj „Občiansky zákonník“),
dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom
poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.

21. Podľa § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady
poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

22. Vzhľadom na to, že žalovaná 3 zomrela po začatí predmetného konania, odvolací súd skúmal, či
má konanie zastaviť, prerušiť ho, alebo či v ňom môže pokračovať.

23. Odvolací súd z obsahu uznesenia Okresného súdu Galanta sp. zn. 17D/75/2019, D not. 157/2019
z 10. septembra 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26. septembra 2019 zistil, že ako dedičia zo
zákona po žalovanej 3 pripadali do úvahy jej dve deti: Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, N.
a T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, N.-N.. Predmetným uznesením bola schválená dohoda
dedičov o vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej dedičstvo po zomrelej žalovanej 3 nadobudli jej deti syn Q.

X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, N. a dcéra T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, N.-N..
Vzhľadom k tomu, že pôvodná žalovaná 3 v priebehu odvolacieho konania zomrela, čím stratila svoju
procesnú subjektivitu, a keďže ide o majetkový spor a je známy výsledok dedičského konania, odvolací
súd vo výroku I. tohto rozsudku podľa § 63 ods. 1 a 2 CSP rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi
nástupcami - dedičmi žalovanej 3. Títo prijímajú stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho

predchodcu (§ 65 ods. 1 CSP).
24. Skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, žalovaný 1 súdu oznámil, že na majetok
žalovaného 1 bol vyhlásený konkurz a bol oddlžený.

25. Z Obchodného vestníka č. 205/2019 vydaného 23.10.2019 pod K093483 vyplýva, že Okresný súd

Trnava uznesením sp. zn. 25NcKR/9/2019 zo dňa 16.10.2019 dlžníka - žalovaného 1 oddlžil.

26. Podľa § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii ak bol vyhlásený konkurz,
súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť
uspokojená iba v konkurze (§ 166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

27. Podľa § 166a cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze
alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky: a) pohľadávka, ktorá vznikla pred
kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej
len „rozhodujúci deň“), b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne

pohľadávka voči dlžníkovi, ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom, c)
pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy (§ 167d), ak
ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu. (ods. 1) Pohľadávky podľa odseku 1 sa v konkurze
uplatňujú prihláškou. (ods. 2)

28. Podľa § 166b cit. zákona za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považuje a)
príslušenstvo pohľadávky, ktoré presahuje 5 % istiny pohľadávky za každý kalendárny rok existencie
pohľadávky, na ktoré vznikol nárok pred rozhodujúcim dňom; za obdobie kratšie ako kalendárny rok
zostáva vymáhateľná alikvotná časť príslušenstva, b) príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok
v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni; to neplatí pre pohľadávku z úveru na bývanie, ibaže bola

prihlásená do konkurzu, c) pohľadávka zo zmenky, ak bola podpísaná dlžníkom pred rozhodujúcim
dňom, d) zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť,
ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim
dňom, e) peňažné pohľadávky, ktoré patria alebo patrili osobe spriaznenej s dlžníkom a vznikli pred
rozhodujúcim dňom, f) trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s účasťou v konkurznom

konaní alebo v konaní o určení splátkového kalendára (ods. 1) Nevymáhateľnosť podľa odseku 1 sa
nevzťahuje na oddlžením nedotknuté pohľadávky. (ods. 2)29. Podľa § 166c ods. 1 cit. zákona oddlžením sú nedotknuté tieto pohľadávky: a) pohľadávka
veriteľa - fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom s výnimkou
dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom

písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým
nie je dotknuté, b) pohľadávka z právnej pomoci poskytnutej dlžníkovi Centrom právnej pomoci v
súvislosti s konaním o oddlžení, c) zabezpečená pohľadávka v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou
predmetu zabezpečovacieho práva; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté, d)
pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú úmyselným konaním

vrátane príslušenstva takejto pohľadávky, e) pohľadávka dieťaťa na výživné vrátane príslušenstva
takejto pohľadávky, f) pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi, g) peňažný trest podľa Trestného zákona,
h) nepeňažná pohľadávka.

30. V zmysle § 166e citovaného zákona o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu
alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu

byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú
uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných
ustanovení, ktoré upravujú o ktoré dlhy ide (ods. 1). Oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť
uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) bez ohľadu na to, či boli alebo
neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov (ods.

2). Pohľadávka, ktorá sa v dôsledku oddlženia stáva voči dlžníkovi nevymáhateľná, je aj naďalej
vymáhateľná voči ručiteľovi alebo inej osobe, ktorá pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečuje (ods. 3). Na
nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci
je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by
na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

31. Odvolací súd vo vzťahu k procesnému inštitútu zbavenia sa dlhov dlžníka (oddlženie) vo
všeobecnosti uvádza, že ide o procesný nástroj určený výlučne pre dlžníka, ktorým možno za
podmienok ustanovených v zákone (zákon č. 5/2007 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii) dosiahnuť
nevymáhateľnosť rozhodujúcej množiny pohľadávok v rozsahu, v ktorom tieto nie sú kryté hodnotou

majetku dlžníka, pričom v predmetnom konaní sa nerozlišuje medzi fyzickou osobou - podnikateľom a
nepodnikateľom. Oddlžiť sa možno dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej časti, druhej hlavy
zákonač.7/2005Z.z.)alebosplátkovýmkalendárom(podľaštvrtejčasti,tretejhlavyuvedenéhozákona).
Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, tento nepodáva všeobecný návrh na oddlženie, kde by
vhodnú formu určil súd, príp. správca, ale voľbu spôsobu oddlženia vykoná dlžník podaním príslušného

návrhu. Samotným následným zrušením konkurzu (§ 167v cit. zák.) nedochádza k zrušeniu oddlženia,
dotknuté pohľadávky zostávajú naďalej nevymáhateľné.

32. K procesnoprávnym účinkom vyhlásenia konkurzu podľa štvrtej časti konkurzného zákona odvolací
súd zdôrazňuje, že na rozdiel od likvidačného konkurzu (druhá časť, prvá hlava konkurzného zákona),

súdne konania, v ktorých sa uplatňujú pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v oddlžovacom konkurze (§ 166a
a nasl.) a pohľadávky, ktoré sú v tomto konkurze vylúčené z uspokojenia a sú nevymáhateľné (§ 166b)
sa neprerušujú, ale súd je povinný tieto konania bez zbytočného odkladu zastaviť (§ 167e), a to bez
ohľadunaprocesnéštádiumkonania.Zákonnápovinnosťsúduzastaviťcelékonanievzmyslecit.§167e
konkurzného zákona má prednosť pred zastavením iba odvolacieho konania pre späťvzatie odvolania.

33. Žalobca si žalobným návrhom uplatnil voči žalovanému 1 pohľadávku zo spotrebiteľskej úverovej
zmluvy, ktorá mala podľa žalobcu vzniknúť pred vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného 1.
Vzhľadom na to, že zverejnením rozhodnutia v Obchodnom vestníku žalovaný 1 bol súdom oddlžený,
ako aj na skutočnosť, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba

v konkurze, boli naplnené zákonné predpoklady na zastavenie predmetného konania, s poukazom na §
167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., k čomu potom odvolací súd i pristúpil. Žalovaný 1 bol predmetným
oddlžením zbavený aj žalovaného dlhu, táto pohľadávka sa stala voči žalovanému nevymáhateľná,
na čo musí súd i bez námietky ex offo prihliadať. Preto odvolací súd vo výroku II. zrušil napadnutý
rozsudok prvoinštančného súdu vo vzťahu k žalovanému 1, s analogickým použitím § 391 ods. 1

v spojení s § § 389 ods. 1 písm. d) CSP (dôvody pre vydanie napadnutého rozhodnutia neskôr
odpadli), vychádzajúc pritom tiež zo znenia čl. 4 ods. 1 CSP (umožňujúceho použiť analógiu ako
špecifický prostriedok interpretácie práva), keďže zákonodarca pri koncipovaní na vec sa vzťahujúcej
právnej normy výslovne neriešil všetky do úvahy prichádzajúce situácie, za ktorých môže dôjsť knaplneniu zákonných predpokladov na zastavenie konania podľa § 167e, teda že sa tak môže stať aj v
odvolacom konaní. Účelom predmetného zákonného ustanovenia je jednoznačne zastavenie konania
bez rozhodnutia o uplatnenej pohľadávke, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze, preto podľa

odvolacieho súdu zastaveniu konania musí predchádzať zrušenie napadnutého rozsudku o predmetnej
pohľadávke, na čom je v podstate koncipovaný aj sám Civilný sporový poriadok, ktorý so zastavením
konania odvolacím súdom vždy spája i zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

34. Predmetom vecného prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania

žalobcuažalovaného2boloposúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávne,akžalobečiastočne
vyhovel (výrok I.) a vo zvyšnej časti ju zamietol (výrok II.), a to s poukazom na odvolacie argumenty
uplatnené odvolateľmi.

35. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na potrebu skúmať
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a v rámci nej platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pôvodného

veriteľa. Pre vyhodnotenie resp. zaujatie stanoviska k aktívnej legitimácii žalobcu je nevyhnutné
ako predbežnú otázku vyriešiť platnosť zmluvy o postúpení, ktorou mala byť predmetná pohľadávka
postúpená pôvodným veriteľom na žalobcu Táto zmluva sa ako listinný dôkaz v spise nachádza. Keďže
platí, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku
(ex tunc) voči každému, pričom každý, kto má na tom naliehavý právny záujem, môže sa jej aj bez

časového obmedzenia dovolávať súdnou i mimosúdnou cestou a súd je povinný na túto neplatnosť
prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex offo - z úradnej povinnosti), musí tak
postupovať i v prípade prípadnej absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Toto oprávnenie
a zároveň povinnosť súdu nevylučuje ani ust. § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený dožadovať sa preukázania

zmluvy o postúpení. Toto ustanovenie upravuje výslovne iba nemožnosť oprávneného dožadovať sa
preukázania zmluvy o postúpení, ak mu bolo postúpenie pohľadávky oznámené postupcom. Z tohto
ustanovenia však nie je možné vyvodiť, že dlžník nemá právo v súdnom konaní namietať neplatnosť
takejto zmluvy, ani že súd nemôže otázku príp. absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení riešiť ako
otázku predbežnú.

36. Žalobca na preukázanie svojej aktívnej legitimácie predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo
dňa 21.12.2010 spolu s prílohou, ktorá obsahuje dostatočnú identifikáciu postupovanej pohľadávky
a to číslom úverového účtu, ktoré je zároveň aj číslom úverovej zmluvy, označením žalovaného 1
jeho menom, bydliskom, rodným číslom, dátumom uzavretia zmluvy, výškou poskytnutého úveru,

zostatkom pohľadávky ako aj formou zabezpečenia záväzku. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí posudzoval názor prvostupňového súdu o nepreukázaní aktívnej legitimácie
žalobcu len z hľadiska určitosti zmluvy o postúpení pohľadávok a v tejto súvislosti vyslovil názor o
preukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V čase predchádzajúceho rozhodovania odvolacieho
súdu (04.06.2014) súdna prax nepristupovala k posudzovaniu platnosti postúpenia pohľadávky aj s

ohľadom na osobitnú právnu úpravu § 92 ods. 8 zákona o bankách. Vzhľadom na vývin rozhodovacej
súdnej praxe a najmä zohľadniac judikát Najvyššieho súdu SR č. R 60/2018, napriek tomu, že odvolací
súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval preukázanie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, je odvolací súd povinný tento záver prehodnotiť.

37. Z obsahu spisu a dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa
stal veriteľom spornej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010,
v ktorej ako postupca bola Slovenská sporiteľňa a.s. Tomášikova 48, Bratislava a postupníkom
žalobca. Postupca je banka, postupník obchodná spoločnosť zaoberajúca sa správou a vymáhaním
pohľadávok. Postupujú sa pohľadávky postupcu voči dlžníkovi, vrátane príslušenstva pohľadávky, tie,

ktoré sú uvedené a špecifikované v Prílohe č. 1 patriacej k zmluve, ktoré vznikli z bankových činností
vykonávaných postupcom alebo v súvislosti s nimi. Podľa Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok
banka postupovala pohľadávku voči žalovanému 1 zloženú tak ako uvádzal žalobca v žalobe a doplnení
žaloby.

38. Predmetom sporu je teda pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník
pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto
potrebné, aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe
uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že žalobca na preukázanie svojej aktívnejlegitimácie súdu prvej inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010
uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobcom. Stranou v spore sa niekto môže stať bez
toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v

takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa
stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z
hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom
povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná

legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá
fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale
vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten,
kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-

právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

39. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ak je
napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to

neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo

pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

40. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní

a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Obdobne rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.

7Cdo/26/2017: „Podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách za splnenia ktorých
môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia
ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úprava má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“. Podľa judikátu
Najvyššieho súdu SR č. R 60/2018, ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky.
Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny
úkon.

41. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli

oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa

požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákonao bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

42. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a

povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú

výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a
aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky
nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá

pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej
„postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no

voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi
postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu
v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný
plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

43. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má
za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak
je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v
cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku
uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie,

teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka jej splatnosti,
predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na splnenie si
povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného
povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na splnenie

jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

44. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť pohľadávka
Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému 1 ako dlžníkovi a voči žalovaným 2 a 3 ako ručiteľom naňho

dňa 21.12.2010 postúpená, boli podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené.
Teda žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaného
1 ako dlžníka a žalovaných 2 a 3 ako ručiteľov na splnenie ich záväzku (§ 92 ods. 8 zákona o bankách
vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný), čo žalobca v konaní
nepreukázal. Žalobca teda nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky,

nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.

45. Podľa odvolacieho súdu je teda nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť
a relevantným spôsobom nepreukázal existenciu a ani doručenie výzvy (keďže § 92 ods. 8 zákona
o bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný) pred

uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným
bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby
zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanžm doručené oznámenie postupcu o postúpenípohľadávky a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom). Keďže
podľa preukázaného, v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola, žalobca v tomto smere
neuniesol svoje dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu

došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatný.

46. K prípadnej argumentácii, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom

na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho
úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti
ex offo aj bez toho, aby ju niektorá zo strán namietal (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ďalej odvolací
súd dáva do pozornosti, že vzhľadom na charakter daného sporu, ktorého predmetom sú záväzky
zo spotrebiteľského vzťahu, je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu oprava práva zo
spotrebiteľských právnych vzťahov, čo vyplýva okrem iného aj z ust. § 295 CSP, ktoré súdu dáva

možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Pokiaľ teda by aj v konaní žalovaný nepodal
žiadne písomné vyjadrenie k žalobe a nárok žalobcu nepopieral, bolo povinnosťou súdu aj bez toho, aby
sa žalovaný tohto dovolával, prihliadnuť na prípadnú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod brániaci
uplatniť alebo priznať plnenie žalobcovi voči žalovanému, ktorý je v pozícii spotrebiteľa.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené závery o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bolo dôvodné
jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti vo výroku I. s použitím § 388 CPS zmeniť a žalobu zamietnuť a v napadnutej
zamietajúcej časti vo výroku II. s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

48. S poukazom na vyššie uvádzané, odôvodňujúce úplné vyhovenie žalobe, odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie s použitím § 388 CPS zmenil a žalovanú zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu 648,- eur
a úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 648,- eur od 09. 12.2016 do zaplatenia.

49. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

50. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,

ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

52. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

53. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa cit. ust. § 396 ods. 1, ods. 2 CSP v
spojení s cit. ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v prvoinštančnom ako aj v odvolacom konaní v celom

rozsahu neúspešný, keď súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol, a teda procesne úspešní v celom
rozsahu boli žalovaný 1 až 4, a zároveň neboli tvrdené ani zistené žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa,ktorébyodôvodňovalivýnimočneimnáhradutrovkonanianepriznať(§257CSP),pretoodvolací
súd žalovaným 1 až 4 voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolaciehokonania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

54. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).