Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/61/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317218874
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2317218874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:

JUDr. Daša Kontríková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobkyne: S. B., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX,
XXX XX V., štátny občan SR, zastúpená: JUDr. Juraj Tibenský, advokát so sídlom Štefánikova 15,
949 01 Nitra, proti žalovanému: JUDr. Ľubomír Pekár, súdny exekútor, so sídlom P. Pázmáňa 49/3,
927 01 Šaľa, IČO: 34 046 917, zastúpený: Advokátska kancelária LÖWY & LÖWY s.r.o., so sídlom
Slowackého 56, 821 04 Bratislava, IČO: 47 236 230, za účasti intervenienta vystupujúceho v konaní na
strane žalovaného: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17,
811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpený: JUDr. Felix Neupauer, advokát so sídlom Dvořákovo

nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 19.147,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 27C/27/2017-212 zo dňa 5. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného sa p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému a intervenientovi

priznal právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

2. Súd rozsudok po citovaní § 2, § 3, § 33 ods. 1, § 200 ods. 1, § 146 ods. 1,§ 148ods. 1, § 154 ods. 1, §
155, § 160 ods. 1, 2, § 164 ods. 1, § 165 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej iba „EP“), vecne odôvodnil
tým, že vyhodnotením v konaní vykonaných dôkazov produkovaných stranami uzavrel, že žaloba nie
je dôvodná. V konaní sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 19.147,42 eur s príslušenstvom titulom
náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť tým, že súdny exekútor si v exekučnom konaní vedenom na

Okresnom súde Nitra pod sp. zn. Er 1621/01 v rozpore s § 16 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995
Z. z. nesprávne určil sumu na svoju odmenu v rámci rozvrhového pojednávania, keď správne mal si
na svoju odmenu určiť sumu 14.046,50 eur (teda 20 % z vymoženej pohľadávky) a tento si na svoju
odmenu určil sumu 33.193,92 eur, v dôsledku čoho potom bola pohľadávka oprávneného, za ktorú
žalobkyňa spoločne so svojím nebohým manželom prevzala ručiteľský záväzok, a ktorá pohľadávka v
prospechoprávnenéhobolatiežvymáhanážalovanýmvneprospechžalobkyneajjejnebohéhomanžela
v exekučnom konaní vedenom na OS Nitra pod sp. zn. Er 921/2002, uspokojená len v sume 51.084,

20 eur, pričom správne mala byť táto uspokojená v sume 70.231,62 eur. Teda v dôsledku nesprávneho
postupu súdneho exekútora bola žalovaná poškodená tým, že oprávnený vo vzťahu ku ktorému prevzala
ručiteľský záväzok, bol v konaní Er 1621/01 uspokojený v nižšej sume, než ako byť mal, na úkor
nesprávne tam vypočítanej odmeny súdneho exekútora.3. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že u žalovaného ako súdneho exekútora boli vedené dve
exekučné konania - jedno v neprospech hlavného dlžníka (EX 240/2001, Er 1621/01) a druhé v

neprospech ručiteľov, t.j. aj žalobkyne (EX 129/2002, Er 921/02). V exekučnom konaní EX 240/2001, Er
1621/01(vedenéOkresnýmsúdomNitra)žalovanýakosúdnyexekútorpreoprávnenéhoUniCreditBank
Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky /pôvodne Poľnobanka, a.s./ (ďalej aj ako
„oprávnený") vymáhal proti povinnému TIROL s.r.o., IČO: 36526088, pohľadávku v sume 100.985,31
eur s príslušenstvom, vyplývajúcu z úverovej zmluvy č. 003/99/031 zo dňa 19.03.1999. Predmetná

pohľadávka bola zabezpečená ručením zo strany žalobkyne spoločne s jej nebohým manželom, a to
v zmysle ručiteľskej listiny č. 003/99/031. Na základe rozhodnutia Krajského súdu Nitra č. k. 16Cb
92/01-47 zo dňa 17.09.2001, bola pohľadávka vymáhaná aj voči ručiteľom, avšak už v samostatnom
inom exekučnom konaní pod sp. zn.: Er 921/02 (vedené Okresným súdom Nitra) a to rovnako u
súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára pod číslom exekúcie EX 129/2002. Súd konštatuje, že aj
keď v oboch exekučných konaniach sa vymáhala tá istá pohľadávka primárny záväzok a ručiteľský

záväzok majú samostatný charakter, pričom dlžník a ručiteľ nie sú v postavení solidárnych dlžníkov,
ktorí by zodpovedali za dlh spoločne a nerozdielne. Bolo preto legitímne, že boli vedené dve exekučné
konania, hoci aj za účelom uspokojenia tej istej pohľadávky, keď jedno exekučné konanie prebiehalo na
majetok dlžníka TIROL s.r.o. a druhé exekučné konanie na majetok ručiteľov, okrem iného aj žalobkyne.
Exekučný súd predmetné konania nespojil do jedného a súdny exekútor ich viedol legitímne na podklade

poverenia na vykonanie exekúcie a v rozsahu vymáhanej pohľadávky. V týchto exekučných konaniach
žalovaný vymáhal peňažnú pohľadávku, okrem iného aj speňažovaním majetku povinného, za čo mu v
súlade s ustanovením § 196 EP patrila odmena.

4. V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 1621/ 2001 bola žalovanému dňa 17.9.2015 doručená

výzva na realizáciu rozvrhu výťažku z dražby s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.
5M Cdo 5/2008 zo dňa 14.10.2008, v súlade s ktorým, aj napriek zastavenému konaniu musí byť
dokončené rozvrhové pojednávanie. Žalovanému bolo doručené uznesenie Okresného súdu Nitra sp.
zn. 0Er/1621/2001 zo dňa 20.8.2014, ktorým bolo rozhodnuté o zastavení exekučného konania z
dôvodu, že spoločnosť TIROL, s.r.o. ako povinný bol vymazaný dňom 9.6.2012 z obchodného registra.

V tomto uznesení zároveň bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie vo výške 40.783,08 eur. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej
lehote odvolanie, čo do výroku o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy konania.
O podanom odvolaní rozhodol Okresný súd Nitra uznesením číslo konania Er/1621/2001-720 zo dňa
7.12.2016 tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že dňa 9.10.2015 vykonal súdny exekútor rozvrhové pojednávanie. Okresný súd Nitra uznesením
č. k. Er/1621/2001-675 zo dňa 29.10.2015 schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti, pričom trovy
exekúcie boli uspokojené z rozvrhovanej podstaty. Okresný súd Nitra uznesením č. k. Er 1621/01-155
zo dňa 29.1.2003, právoplatné dňa 18.2.2003 schválil podľa § 148 a nasl. účinného v tom čase príklep
udelený súdnym exekútor na dražbe nehnuteľností vedených na LV č. XXXX vo vlastníctve povinného

TIROL, s.r.o. za najvyššie podanie v sume 83.771,05 eur. Následne súdny exekútor vykonal v poradí
už piate rozvrhové pojednávania podľa § 154 a nasl. EP účinného v tom čase, keď predchádzajúce
rozvrhy výťažku z dotknutej dražby boli zo strany súdu neschválené z dôvodu rozporu s exekučným
poriadkom. Uznesením zo dňa 29.10.2015, č. k. Er/1621/2001-675, Okresný súd Nitra podľa § 164 EP
účinného v tom čase schválil tento v poradí piaty rozvrh výťažku, vrátane trov súdneho exekútora, z toho

odmena súdneho exekútora vo výške 33.193,92 eur plus DPH. V predmetnom uznesení samotný súd
konštatoval, že trovy súdneho exekútora sa uspokojujú vo výške 34.144,30 eur, t.j. odmena súdneho
exekútora ako základ vymáhanej pohľadávky. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri
preskúmavaní zápisnice z rozvrhu výťažku z dražby skontroloval postup súdneho exekútora, pričom
dospel k záveru, že tento je v súlade so zákonom a súdny exekútor pri určení výšky a poradia

uspokojovania jednotlivých pohľadávok postupoval v súlade s § 157 ods. 1 EP.

5. Pre vyriešenie otázky, či ten - ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny je
nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok
(predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Civilné

sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú
povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je
vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo
obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť podhypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie,
prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také
skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája
nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec
(spor) podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie
NS SR zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009, nález I. ÚS 122/2012-47 z 03. 10. 2012). Je teda
vecou súdu, aby podal právnu kvalifikáciu nároku, bez ohľadu na to, či žalobca nárok v žalobe aj právne

vyhodnotil.

6. Súd s poukazom na uvedené nárok uplatnený žalobou kvalifikoval ako nárok na náhradu škody
uplatnený podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu začatia exekučného konania
Er 1621/01.

7. Exekútor je v zmysle § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na
vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“). Podľa § 3
Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej
činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. Z definície

právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom (viď vyššie) vyplýva,
že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je
ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Na súdneho exekútora
vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je

zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom
a subsidiárne Civilným sporovým súdnym poriadkom. Exekútor, ako to vyplýva priamo zo zákona, je
viazaný rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. V inom konaní táto viazanosť nejestvuje,
pretože výsledok iného konania (súdneho alebo správneho) je iba vyriešením prejudiciálnej otázky,
ktorým je súdny exekútor, ale aj exekučný súd viazaný z iných dôvodov, než sú tie, ktoré sú uvedené

v § 3 EP.

8. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú
spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom.
Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle Exekučného poriadku je koncipovaná ako

objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu
na to, či ku vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu.
Zodpovednosť exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je širšia ako podľa zákona č.
514/2003 Z. z. (porovnaj II ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003
Z. z. nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe

zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri
výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu zodpovedá vedľa
štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods.
1 Exekučného poriadku.

9. V zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 EP predpokladom zodpovednosti exekútora za škodu je v prvom
rade porušenie právnej povinnosti, a to predovšetkým povinností obsiahnutých v Exekučnom poriadku,
ale aj v iných právnych predpisoch platných na území SR, ďalej vznik škody alebo ujmy, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno vyjadriť v peniazoch, ďalej príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou a zároveň je daná možnosť liberácie súdneho

exekútora, kedy liberačným dôvodom je, že k škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno na ňom požadovať. V súlade s publikovanou judikatúrou možno za vynaloženie
všetkého úsilia, ktoré možno požadovať rozumieť všetku objektívnu možnú starostlivosť, ktorú mohol
exekútor vyvinúť, aby škodu odvrátil. Exekútor teda zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil svojim osobným
konaní a tiež za škodu, ktorá bola pri výkone činnosti spôsobená jeho zamestnancom. Právna teória

vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Takýto rozpor
je protiprávny bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť, teda zavinenie. Nie je rozhodné, o aké predpisy
objektívneho práva, prípadne akého právneho odvetvia ide. Porušenie právnej povinnosti preto môže
spočívať buď v konaní aktívnom alebo v opomenutí, pokiaľ existovala povinnosť určitým spôsobomkonať. K pojmovému vymedzeniu protiprávneho úkonu nie je nutné, aby jeho pôvodným javom, prípadne
následkom, bola škoda. Škoda ako ďalšia kategória zodpovednosti za škodu môže existovať aj popri
alebo bez protiprávneho úkonu. Rovnako nie je rozhodujúce, či konajúca osoba vedela, že porušuje

právne povinnosti, t. z. či ich chcela alebo nechcela porušiť, prípadne či chcela, či nechcela spôsobiť
škodu. To je otázka zavinenia, čo nie je pojmovým znakom protiprávneho úkonu. Porušením práva
je aj porušenie ust. § 415 Obč. zákonníka týkajúce sa občianskoprávnej prevencie, ktorá má voči
iným právnym predpisom subsidiárnu povahu. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu
je samotná existencia škody. Tretím predpokladom zodpovednosti za škodu je objektívna existencia

príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a škodou, vrátane jej rozsahu ako
následku. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú
na zavinení alebo zodpovednosť objektívnu. Z hľadiska časovej súvislosti medzi porušením právnej
povinnosti škodcu a skutkovou udalosťou, z ktorej vznikla škoda, nie je sama o sebe rozhodujúca. Vecná
súvislosťpríčinyanásledkujerozhodujúca,zatiaľčočasovásúvislosťnapomáhapriposudzovanívecnej
súvislosti.

10. Rozhodovacia prax zastáva názor, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k
rozhodovaniu o trovách konania prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné
povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové
práva môže byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté (II ÚS 4/2012). Súdny exekútor

vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolania (I ÚS 199/07, III ÚS 26/08), a teda aj
ako podnikateľskú činnosť na účely tvorby zisku. V súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo
odmene exekútora je exekútor nositeľom základných práv a slobôd. V tejto pozícii nemôže byť zároveň
v postavení nositeľa štátnej moci. V tomto štádiu exekučného konania má postavenie účastníka konania
a o jeho právach a povinnostiach rozhoduje exekučný súd. Pričom vychádzajúc z dikcie ustanovenia §

3 Exekučného poriadku, súdny exekútor je viazaný rozhodnutím exekučného súdu.

11. V nadväznosti na vyššie uvedený výklad a jeho dopad na posudzovanú vec súd dospel k záveru,
že súdny exekútor v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. ER 1621/01
neporušil svoje povinnosti pri exekúcii predajom nehnuteľnosti vyplývajúce mu z Exekučného poriadku a

to z § 134 až 178. Súd mal preukázané, že súdny exekútor po tom, ako súd schválil ním udelený príklep
na dražbe nehnuteľností na LV č. XXXX za najvyššie podanie v sume 83.771,05 eur, uskutočnil dňa
9.10.2015 v poradí už piate rozvrhové pojednávanie, o ktorom spísal zápisnicu a následne súdu podal
návrh na schválenie rozvrhu výťažku dražby. Exekútor teda o rozvrhu výťažku nevydáva rozhodnutie,
ale spíše o ňom zápisnicu, ktorá obsahuje rozvrh výťažku podľa zásad a poradia pohľadávok uvedeného

v predošlých ustanoveniach Exekučného poriadku. Exekútor o rozvrhu výťažku nerozhoduje, len ho
zapíšedozápisnice,pretožerozvrhvýťažkuobsiahnutývtejtozápisnicipodliehaschváleniuexekučného
súdu. Táto zápisnica o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti je v podstate len návrhom na rozvrh
tohto výťažku, ktorý možno napadnúť i preskúmať v súdno-exekučnom konaní. Návrh na schválenie
rozvrhu výťažku z dražby zaslal súdny exekútor Okresnému Nitra dňa 27.10.2015 a tento o ňom

právoplatnerozhodoluznesenímč.k.Er/1621/2001-675zodňa29.10.2015,pričomakoužbolouvedené
vyššie, súdny exekútor bol týmto rozhodnutím exekučného súdu v zmysle § 3 EP viazaný. Pokiaľ by
súdny exekútor aj pri určení svojej odmeny nepostupoval správne, bolo na príslušnom exekučnom
súde, aby rozvrh výťažku neschválil. Zároveň možno tiež logicky predpokladať, že ak by odmena bola
súdnym exekútorom vyčíslená nesprávne, bol to práve oprávnený, aby proti takémuto rozhodnutiu

podal odvolanie, keď výška odmeny by bola stanovená na úkor možného uspokojenia pohľadávky
oprávneného s čím by, možno uzavrieť, tento nesúhlasil. Proti tomuto rozvrhu ale oprávnený námietky
nepodal, čo vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Nitra, č. k. Er/1621/2001-675. Zároveň
v predmetnom uznesení exekučný súd konštatoval, že rozvrh výťažku je v súlade so zákonom. V ďalšom
potom súdny exekútor podľa rozvrhu poukáže oprávneným osobám prikázané sumy do siedmich dní,

ktoré sa počítajú od doručenia právoplatného rozhodnutia o schválení rozvrhu výťažku a po úplnom
zaplatení najvyššieho podania. Vychádzajúc z uvedeného, je potom nesprávna obrana žalobkyne
spočívajúca v tom, že je to práve súdny exekútor, ktorý trovy exekúcie vrátane jeho odmeny určuje, a
ktorý vymáha a rozdeľuje odmenu, ktorý vykonáva rozvrh výťažku, a súd len schvaľuje rozvrh, keď práve
súdnym exekútorom zostavený rozvrh výťažku je de facto a de iure len návrhom podliehajúcim dozorovej

činnosti súdu a až keď príslušný exekučný súd vysloví, že tento návrh rozvrhu výťažku z dražby
pripravený exekútorom je súladný so zákonom a teda ho schváli, tak až následne po doručení takéhoto
pozitívneho rozhodnutia je súdny exekútor oprávnený a zároveň aj povinný, poukázať oprávneným
osobám prikázané sumy. V opačnom prípade by týmto osobám súdny exekútor okrem iného zodpovedalaj za škodu, ktorá by im v dôsledku tohto jeho konania vznikla. S ohľadom na tieto závery možno zhrnúť,
že súdnym exekútorom zostavený rozvrh výťažku z dražby nevyvoláva účinky prikázania rozvrhnutých
súm oprávneným osobám, keď tieto účinky nastanú až keď tento rozvrh výťažku z dražby je právoplatne

schválený súdom, ktorým rozhodnutím je súdny exekútor viazaný.

12. V nadväznosti na uvedené potom súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia
a podanú žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, keď dospel k záveru, že nie sú splnené
podmienky pre vyvodenie zodpovednosti súdneho exekútora za škodu uplatnenú žalobou v zmysle

horecitovaného § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.

13. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a žalovanému a intervenientovi na strane žalovanej, ktorí mali v spore plný úspech, priznal právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa a s poukazom na § 388 CSP
navrhla zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že odvolací súd žalobe žalobkyne vyhovie a
žalovanému uloží povinnosť žalobkyni zaplatiť sumu 19.147,42 eur s príslušenstvom a žalobkyni prizná
právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa odvolanie odôvodnila tým, že v konaní preukázala, že súdny
exekútor viedol pre vymoženie jednej a tej istej pohľadávky dve exekučné konania. Jedno voči hlavnému

dlžníkovi TIROL s.r.o. (na základe jedného exekučného titul) a druhé voči ručiteľom (žalobkyni a jej
zosnulému manželovi - na základe druhého exekučného titulu). Preukázala, že exekučné konanie voči
hlavnému dlžníkovi TIROL s.r.o. bolo zastavené (z dôvodu jeho zániku - výmaz z OR) a že v tejto
súvislosti si súdny exekútor mohol a mal účtovať odmenu len zo sumy vymoženej pohľadávky (§16
ods. 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z.) a nie vymáhanej pohľadávky, ako si ju nesprávne skutočne

účtoval. Nesprávne určenie (výpočet) odmeny súdneho exekútora v jednom konaní (voči hlavnému
dlžníkovi TIROL s.r.o.) malo priamy dopad na výšku zostatku vymáhanej pohľadávky (tej istej) v druhom
konaní, t.j. pokiaľ by si súdny exekútor správne vypočítal odmenu v konaní voči hlavnému dlžníkovi, o to
nižšia by bola pohľadávka, ktorú je žalobkyňa povinná uhradiť veriteľovi titulom ručenia. Uvedený rozdiel
medzi správne a nesprávne vyčíslenou odmenou exekútora (a tým aj rozdiel v zostatku neuhradenej

pohľadávky, za ktorú žalobkyňa ručí), je potom škodou, ktorá žalobkyni vznikla a ktorú v konaní presne
vyčíslila a odôvodnila.

15. Škodu možno definovať tak, že ide o majetkovú ujmu, teda o ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu

poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu
veci do predošlého stavu. V konaní bolo nesporne preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (zákonom
postupe exekútora - nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) pohľadávka, za ktorú
žalobkyňa ručila, by bola už priamo z majetku dlžníka uspokojená vo väčšom rozsahu a teda v menšom
rozsahu by za ňu a na ňu musela ručiť a plniť žalobkyňa a teda by jej škoda nevznikla.

16. Protiprávnosť postupu, resp. protiprávny úkon, súdneho exekútora spočíval v tom, že v exekučnom
konaní a v súvislosti s činnosťou súdneho exekútora, porušil svoje povinnosti ustanovené zákonom.
Protiprávnosť vo všeobecnosti spočíva v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom,
ktorý je jednotnou kategóriou. Protiprávnym konaním (nesprávnym úradným postupom) teda nesporne

je aj to, ak súdny exekútor, znalý práva a stavu veci, vykoná rozvrhové konanie v rozpore so zákonom,
resp.vrozvrhovomkonanísivyčísliaurčí(rozvrhne)svojuodmenuvrozporesozákonom.Protiprávnosť
(nesprávny úradný postup) súdneho exekútora spočívala práve v tom, že si svoju odmenu vypočítal a
v rozvrhu uspokojil v rozpore s objektívnym právom (aplikácia nesprávneho právneho predpisu), resp.
v tom, že porušil svoju právnu povinnosť postupovať v súlade so zákonom (postupovať len tak, ako mu

to umožňuje zákon §3 EP a článok 2 odsek 2 Ústavy SR).

17. Výška škody bola v konaní vyčíslená a zodpovedá rozdielu medzi nesprávne (ako bola) a
správne (ako mala byť) rozvrhnutou odmenou súdneho exekútora v rámci rozvrhu výťažku z dražby
podľa Exekučného poriadku. Týmto je daná a preukázaná aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody

(skutočnosťou, že vymáhaná pohľadávka nezanikla v takom rozsahu, v akom by pri zákonom postupe
zaniknúť mala a v akom v dôsledku toho bolo z titulu ručiteľského záväzku plnené z majetku žalobkyne)
a konaním súdneho exekútora v rozpore so zákonom (nesprávnym úradným postupom).18.Vrozporesozákonomsisúdnyexekútorvrozvrhovompojednávanínaodmenuurčilsumu33.193,92
eur a pre oprávneného (veriteľa aj žalobkyne) len sumu 51.084,20 eur. Odmena exekútora tak bola
v zastavenom exekučnom konaní vo výške 64,98 % (!!) z vymoženej sumy 51.084,20 eur. Súdny

exekútor si na svoju odmenu určil o 19.147,42 eur viac, ako mu umožňovali platné právne predpisy a
túto sumu preto žalobkyňa požaduje nahradiť ako škodu. Mimo istiny pohľadávky ručila žalobkyňa aj
za jej príslušenstvo, a to najmä úroky z omeškania vo výške 19,5 % p. a. zo sumy 100.985,31 eur od
07.06.2001 do zaplatenia. Nakoľko v dôsledku nesprávne vypočítanej odmeny súdneho exekútora bola
na pohľadávku - istinu oprávneného poukázaná nižšia suma, z predmetného rozdielu bola žalobkyňa

i naďalej povinná platiť úroky z omeškania a preto aj tieto požaduje ako škodu nahradiť, t.j. v rozsahu
19,5 % p. a. zo sumy 19.147,42 eur od 09.10.2015 (deň vykonania rozvrhu) do zaplatenia.

19. Je nesporné, že vždy je potrebné hľadať a posudzovať príčinu vzniku škody a nie iba vznik
škody samotnej. Príčinou vzniku škody bol práve nesprávny postup súdneho exekútora, spočívajúci
v nezákonne vyčíslenej odmene a nesprávne vykonanom rozvrhu. Nebyť tejto príčiny, bez ohľadu na

ďalšie skutočnosti, nebola by žalobkyňa týmto titulom škoda vznikla. Vznik škody je už len následok
príčinyškodyatýmtonásledkomboloto,ževymáhanápohľadávkabolazrozvrhuuspokojenávmenšom
rozsahu než mala byť a o to väčšom rozsahu bola uspokojená z majetku žalobkyne. Z uvedeného
je potom daná aj príčinná súvislosť medzi konaním príčinou škody (protiprávnosťou - nesprávnym
úradným postupom súdneho exekútora - nesprávnym vyčíslením si odmeny) a vzniknutou škodou.

Je teda potrebné posudzovať samotnú príčinu vzniku škody, t.j. vplyvom akého úkonu, resp. vplyvom
zanedbania akých povinností ku škode prišlo. V danom prípade je nesporne, že ku škode prišlo
vplyvom nesprávneho určenia odmeny a nesprávne vykonaného rozvrhu exekútorom. Skutočnosť,
že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu, ktorú spôsobí pri výkone činnosti podľa Exekučného
poriadku, je osobitným druhom zodpovednosti, ktorá je viazaná práve na činnosť súdneho exekútora a

je zodpovednosťou objektívnou, t.j. zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie, správne vyhodnotil aj súd
prvej inštancie - viď bod 31. napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti odkazuje aj na bod 2. záverečného
vyjadrenia žalobkyne.

20. V tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení z 23.03.2016

sp. zn.: 3Cdo75/2015 (R 74/2016) konštatuje, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa
niekdajšieho ustanovenia § 33 ods. 1 zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti,

sa vzájomne nevylučujú.

21. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že prvoinštančný súd zamietol žalobu podanú žalobkyňou z
dôvodu, že považoval súdneho exekútora v čase, keď exekučný súd rozhodol o schválení súdnym
exekútorom vykonaného rozvrhového pojednávania, za účastníka exekučného konania na základe

čoho súd dôvodil, že súdny exekútor bol viazaný rozhodnutím exekučného súdu o schválení rozvrhu.
Zároveň prvoinštančný súd v odôvodnení uviedol, že ak by výpočet odmeny súdnym exekútorom bol
nesprávny, exekučný súd by rozvrh výťažku určite neschválil. Zároveň mal za to, že ak by bol výpočet
odmeny súdneho exekútora nesprávny, oprávnený by sa určite voči nemu odvolal, čo však oprávnený
v exekučnom konaní neurobil.

22. Na základe uvedeného prvoinštančný súd považoval obranu žalobkyne spočívajúcu v tom, že je
to práve súdny exekútor, kto pri rozvrhu určuje svoju odmenu a kto nesprávnym postupom zapríčinil
žalobkyne škodu, za nesprávnu. Súd prvej inštancie mal za to, že je to práve exekučný súd, ktorý
rozhoduje o odmene súdneho exekútora (a teda nie samotný exekútor) a súdny exekútor je potom

takýmto rozhodnutím exekučného súdu viazaný a nemôže preto poukázať oprávneným osobám iné
sumy ako tie, o ktorých rozhodol exekučný súd.

23. Má za to, že prvoinštančný súd vec neprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobkyňa,
ktorá nebola účastníčkou exekučného konania EX 240/2001, Er 1621/01 (vedené voči hlavnému

dlžníkovi), je viazaná rozhodnutím exekučného súdu o schválení rozvrhu. Bola síce ručiteľkou
vymáhanej pohľadávky ale bola účastníčkou iného konania, ktoré bolo vedené proti nej a nie hlavnému
dlžníkovi.Jenesporné,žežalobkyňasavexekučnomkonanívedenomvočihlavnémudlžníkovinemohla
aktívne brániť a uplatňovať svoje nároky a práva (hlavný dlžník zanikol); nemohla podávať námietky protirozvrhu (nikto ju naň nepredvolal) a nemohla podať ani odvolanie proti uzneseniu o schválení rozvrhu.
V tomto smere, ako aj z pohľadu posúdenia nezákonnosti postupu súdneho exekútora, je celkom
irelevantné, či túto nezákonnosť nenamietal alebo nenamietal oprávnený alebo či túto nezákonnosť mal

zistiť exekučný súd.

24. Je toho právneho názoru, že výrok uznesenia exekučného súdu o schválení rozvrhu je záväzný
len pre účastníkov daného konkrétneho exekučného konania. Zároveň preto ani uznesenie exekučného
súdu o schválení rozvrhu netvorí prekážku rozhodnutej veci v tomto konaní, pretože nie je daná

totožnosťvecianiúčastníkov.VtejtosúvislostiopätovnepoukazujenanázorÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky vyslovený v uznesení č. k.: II.ÚS 142/2016-14 zo dňa 11.02.2016, v ktorom prejednával práve
sťažnosť žalobkyne a posudzoval jej postavenie vo vzťahu k exekučnému konaniu vedenému voči
hlavnému dlžníkovi, a v ktorom konštatoval: „Treba vychádzať z toho, že pre sťažovateľku, ktorá nebola
účastníčkou exekučného konania vedeného pod sp. zn. Er 1621/01 nie je uznesenie o rozvrhu výťažku
z dražby záväzné (§ 159 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Nemôže

byť na ťarchu sťažovateľky to, že nebola účastníčkou konania.” V zmysle uvedeného názoru ústavného
súdu žalobkyňa má právo, aby bol výpočet odmeny žalovaného v inom konaní preskúmaný, hoc aj
bol schválený súdom, no má nepochybne vplyv na rozsah jej povinností. Uvedené uviedla už v žalobe
na strane č.4. Súd prvého stupňa sa s touto skutočnosťou (záväzným právnym názorom súdu vyššie
stupňa) žiadnym spôsobom nevysporiadal a neodôvodnil svoje odlišné stanovisko (právny názor).

25. Má za to, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že ak exekučný
súd schválil postup súdneho exekútora pri vykonávaní rozvrhového pojednávania, táto skutočnosť
súdneho exekútora zbavuje zodpovednosti za škodu spôsobenú zanedbaním si svojich zákonných
povinností pri vykonávaní rozvrhového pojednávania, vplyvom ktorých došlo ku škode.

26. Aj v tejto súvislosti už v žalobe (strana 13) poukázala na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky,
najmä uznesenie Ústavného súdu SR č. k.: IV. ÚS 308/2010-16 zo dňa 09.09.2010, podľa ktorého aj
napriek tomu, že v exekučnom konaní postup súdneho exekútora schvaľoval súd a aj ho schválil (v
uvedenom prípade schválenie udelenia príklepu), ústavný súd vyvodil, že ani táto skutočnosť súdneho

exekútora nezbavuje zodpovednosti za škodu spôsobenú zanedbaním si svojich zákonných povinností
vplyvom ktorých došlo ku škode.

27. O zodpovednosti súdneho exekútora v súvislosti s udeleným príklepom, hoc aj schváleným súdom,
pojednáva aj nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 289/08 zo dňa 5.11.2008: „Ak sa skutočný vlastník exekvovanej

veci nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného
súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods.
1 EP.

28. Jedná sa nesporne o obdobné prípady. Aj pri príklepe je podstatný úkon súdneho exekútora, ktorý

realizuje ako prejav svojej moci, rovnako ako tomu je aj pri rozvrhu. Aj pri príklepe, rovnako ako pri
rozvrhu, súd tento úkon, ako súčasť exekučnej činnosti (výkonu verejnej moci) súdneho exekútora, len
schvaľuje. Rovnako ako pri príklepe ani pri rozvrhu, samotné schválenie tohto úkonu súdom, nezbavuje
súdneho exekútora zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnosťou tohto úkonu (zanedbaním
zákonných povinností, resp. nesprávnym postupom / postupom v rozpore s objektívnym právom)

VPLYVOM ktorého došlo ku škode. Súdny exekútor teda nesie plnú zodpovednosť za to, ako rozvrh
vykonal a ako ho, ako orgán verejnej moci, súdu predložil súdu na schválenie. Už samotný nesprávny
úradný postup súdneho exekútora (v rozpore s objektívnym právom), zakladá jeho zodpovednosť za
škodu.

29. Z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 398/2012, III.ÚS 185/2012) ale aj z názorov právnej vedy
(napr. JUDr. Marek Števček, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, „Postavenie
a funkcia inštitútu súdneho exekútora v systéme orgánov ochrany práva Slovenskej republiky v kontexte
hrozby tzv. súkromnej justície“) vyplýva, že súdny exekútor poverený exekučným súdom na vykonanie
exekúcie tvorí súčasť súdnej moci, má postavenie orgánu verejnej moci, je „predĺženou rukou súdu“.

Exekučný súd si nemusí overovať tvrdenia inej zložky justičného systému. Opačný prístup by viedol
k absurdným záverom a bol by v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania. Exekútor má
postavenie účastníka konania len vtedy (v zmysle § 37 ods. 1 EP), ak sa rozhoduje o jeho trovách
exekúcie, inak je orgánom verejnej moci, podobne ako napr. notár poverený súdom konať ako súdnykomisár, ktorý nesie zodpovednosť za ním vydané písomnosti, či stanoviská, a to obzvlášť ak môžu byť
podkladom pre rozhodovanie súdu. Exekútor síce nemá právomoc rozhodovať o zastavení exekúcie, na
to je oprávnený iba exekučný súd, avšak nesie zodpovednosť za podklady pre toto rozhodnutie, ktoré

súdu ako orgán verejnej moci predkladá.

30. Rovnako, už v predošlých vyjadrenia, ak v tomto smere poukázala aj na rozhodnutie NS SR (R
48/2009): Zásada, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené (§ 61 EP),
znamená, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť

exekúciou dotknuté. Uvedená zásada však nevylučuje, aby za podmienok ustanovených zákonom došlo
k zrušeniu rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní s cieľom napraviť nesprávnosti týchto rozhodnutí.
Uvedené nesporne potom musí platiť aj na rozhodnutia, úkony a postup súdneho exekútora a aj v
tom smere, že ani schválenie rozvrhu súdom neznamená, že takéto rozhodnutie dodatočne konvaliduje
všetky predošlé nesprávne postupy a že osoba, ktorá naviac ani nebola účastníkom daného konania,
by sa nemohla domáhať nápravy a preskúmania týchto úkonov a s poukazom na vyššie citovaný nález

ÚS SR sp. zn. II.ÚS 289/08 zo dňa 5.11.2008, aj náhrady škody voči súdnemu exekútorovi spôsobenej
v dôsledku jeho nesprávneho úradného postupu.

31. Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že súdny exekútor mohol z rozvrhu plniť len tak, ako
bol rozvrh súdom právoplatne schválený, je v tomto prípade úplne irelevantné a mimo prejednávanú

podstatu. Žalobkyňa sa žalobou nedomáha toho, aby žalovaný plnil v rozpore so schváleným rozvrhom.
Podstata spočíva v tom, že k takémuto nesprávnemu plneniu by neprišlo, nebyť pochybenia súdneho
exekútora. To prečo nesprávne plnil (škoda samotná) bolo spôsobené práve tým, že si nesprávne
vypočítal a rozvrhol svoju odmenu a že takto predložil rozvrh na schválenie súdu (príčina škody) a škody
v tejto súvislosti sa žalobkyňa žalobou domáhala.

32. V zmysle uvedeného mal prvoinštančný súd preskúmať určenie odmeny súdnym exekútorom, a teda
či výška odmeny bola určená v súlade so zákonom alebo nie a nemal sa spoliehať na to, že exekučný
súd postup súdneho exekútora už preskúmal a tento schválil ako zákonný. Ani v tomto prípade sa však
súd prvej inštancie s vyššie uvedenými záväznými právnymi názormi súdov vyššieho stupňa žiadnym

spôsobom nevysporiadal a neodôvodnil svoje odlišné stanoviská (právny názor).

33. Má za to, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil aj skutočnosť, že o odmene súdneho
exekútora v rámci rozvrhu rozhoduje súd a teda, že súdny exekútor má len postavenie účastníka
konania.

34. Podľa § 154 ods. 1 EP [v znení účinnom dodnes, s drobnou úpravou]: Po schválení príklepu súdom
(§ 148) uskutoční exekútor rozvrhové pojednávanie. Na rozvrhové pojednávanie predvolá vydražiteľa
a osoby, ktorým sa doručuje dražobná vyhláška podľa § 141 ods. 1 alebo ktoré prihlásili svoje nároky
podľa § 140 ods. 2 písm. i).

Podľa § 155 ods. 1 EP [v znení účinnom dodnes, s drobnou úpravou]: Na rozvrhovom pojednávaní sa
určí poradie a spôsob úhrady nárokov, na ktoré treba prihliadať.
Podľa § 160 ods. 1 EP [v znení platnom dodnes, s drobnou úpravou]: O rozvrhnutí výťažku dražby
nehnuteľnosti (ďalej len "rozvrh výťažku") spíše exekútor zápisnicu.
Podľa § 200 EP [v znení účinnom do 31.01.2002]: Trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada

hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor
majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Trovy exekúcie vymôže exekútor
niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov
exekúcie.
Podľa § 201 ods. 1 EP [v znení účinnom do 14.10.2008]: Predbežné trovy exekúcie určuje exekútor

podľa osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie.
Podľa § 202 ods. 1 EP [v znení účinnom do 31.10.2013]: Ak počas vykonávania exekúcie vzniknú ďalšie
trovy exekúcie, upovedomí o nich exekútor oprávneného a povinného.

35. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že trovy exekúcie, vrátane odmeny súdneho exekútora, určuje

(vypočíta) súdny exekútor a tento si ich aj vymôže. Rozsah trov exekúcie, vrátane odmeny súdneho
exekútora, boli až do 31.03.2017 dané Exekučným poriadkom a príslušnou vykonávacou Vyhláškou MS
SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. V zmysle zásady, že súdny exekútor
je viazaný zákonom a môže konať len to a len tak, ako mu to umožňuje zákon, pokiaľ si svoju odmenuvypočítal a v konečnom dôsledku aj vymohol (v rámci exekučného konania predajom nehnuteľnosti) v
rozpore so zákonom (hoc len v dôsledku toho, že aplikoval nesprávne ustanovenie zákona), jedná sa
nesporne o jeho nesprávny úradný postup a jeho zavinenie.

36. Súdny exekútor je teda ten, kto vykonáva exekúciu, kto si určuje (vypočítava) a vymáha (rozdeľuje)
odmenu a je aj ten, kto vykonáva rozvrh, v ktorom určuje poradie a spôsob úhrady nárokov (vrátane
vlastnej odmeny), na ktoré treba prihliadať. Tieto úkony, ako aj jednotlivé nároky a ich rozsah, na ktoré
treba v rozvrhu prihliadať sú dané zákonom. Súdny exekútor je teda ten, kto zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. konaním v rozpore s objektívnym právo, spočívajúcu
v tom, že exekučné konanie (ktorého súčasťou je aj predaj nehnuteľnosti a rozvrhové konanie) vykonal
v rozpore so zákonom, keď nezohľadnil aktuálny stav konania a spoju odmenu si jednak nesprávne
vypočítal a jednak nesprávne v rozvrhu určil, že sa má na ňu prihliadať v takejto nesprávnej výške.
Pokiaľ teda ide o vyslovený názor, že vo vzťahu a ohľadne trov, vrátane odmeny súdneho exekútora,
je tento účastníkom konania a teda, že v tejto súvislosti nemôže byť zároveň aj orgánom verejnej moci

tvrdí, že je potrebné rozlišovať, o aké štádium konania sa jedná a o čom sa vlastne rozhoduje, resp.
kto a v akom postavení.

37. Exekútor ma v exekúcii dvojaké postavenie a to: 1.) ak súd rozhoduje o trovách exekútora, kedy je
exekútor účastníkom konania a kedy sa rozhoduje o jeho práva a povinnostiach; 2.) pri výkone vlastnej

exekučnej činnosti, kedy je exekútor organom verejnej moci a v takomto postavení je súdny exekútor
nesporne aj vo veci vykonávania exekúcie predajom nehnuteľnosti, vrátane vykonania nedielnej súčasti
tohto postup, ktorým je vykonania rozvrhu, spočívajúceho v určení porada a rozsahu v akom sa nároky
majú uspokojiť. V danom prípade (schvaľovania rozvrhu) nesporne nešlo o zastavenie exekúcie a ani
o konanie o námietkach proti trovám exekúcie a teda súd nerozhodoval o trovách exekútora. Exekučné

konanie síce bolo zastavené ale súd v danom prípade o trovách exekútora nerozhodoval; spôsob
a rozsah ich uspokojenia mal byť a bol predmetom a súčasťou rozvrhu a nie rozhodnutia súdu o
zastavení exekúcie; predmetom a súčasťou rozvrhu, ktorý realizoval súdny exekútor. Trovy exekúcie
teda neurčoval a nerozhodoval o nich súd ale spôsob a rozsah ich uspokojenia určoval súdny exekútor.

38. Súd v rámci rozvrhu rozhoduje len o námietkach proti rozvrhu (§161 EP) a o nárokoch, ktoré boli na
pojednávaní o rozvrhu zaprené čo do pravosti, výšky, poradia alebo spôsobu úhrady, ak o nich možno
rozhodnúť bez vykonávania dôkazov (§162 EP).

39. Súd teda rozvrh nevykonáva ale ho len schvaľuje; rozhoduje o schválení alebo neschválení rozvrhu;

nerozhoduje o nárokoch samotných (o právach z úradnej moci) a to ani o trovách exekútora (pokiaľ sa
nejedná o námietky alebo zapretie), nakoľko súd nie je tým, kto určuje poradie a spôsob úhrady nárokov,
na ktoré treba prihliadať (vrátane určenia rozsahu a dôvodnosti týchto nárokov).

40. Ako už poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 398/2012, III.ÚS 185/2012) ale aj z

názorov právnej vedy (napr. JUDr. Marek Števček, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická
fakulta, „Postavenie a funkcia inštitútu súdneho exekútora v systéme orgánov ochrany práva Slovenskej
republiky v kontexte hrozby tzv. súkromnej justície“): súdny exekútor poverený exekučným súdom na
vykonanie exekúcie tvorí súčasť súdnej moci, má postavenie orgánu verejnej moci, je „predĺženou rukou
súdu“. Exekučný súd si nemusí overovať tvrdenia inej zložky justičného systému. Opačný prístup by

viedol k absurdným záverom a bol by v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania. Exekútor
má postavenie účastníka konania len vtedy (v zmysle § 37 ods. 1 EP), ak sa rozhoduje o jeho trovách
exekúcie, inak je orgánom verejnej moci, podobne ako napr. notár poverený súdom konať ako súdny
komisár, ktorý nesie zodpovednosť za ním vydané písomnosti, či stanoviská, a to obzvlášť ak môžu byť
podkladom pre rozhodovanie súdu. Exekútor síce nemá právomoc rozhodovať o zastavení exekúcie, na

to je oprávnený iba exekučný súd, avšak nesie zodpovednosť za podklady pre toto rozhodnutie, ktoré
súdu ako orgán verejnej moci predkladá.

41. Právne názory najvyšších súdnych autorít z citovaných rozhodnutí, na ktoré v konaní poukazovala
a s ktorými sa prvoinštančný súd nevysporiadal, resp. neuviedol, prečo rozhodol v rozpore s nimi (svoj

odlišný právny názor):
- právny názor, že ani schválenie postupu súdneho exekútora exekučným súdom súdneho exekútora
nezbavuje zodpovednosti za škodu spôsobenú zanedbaním si svojich zákonných povinností vplyvom
ktorých došlo ku škode (IV. ÚS 308/2010-16 zo dňa 09.09.2010);- právny názor, že uznesenie exekučného súdu o rozvrhu výťažku v konaní EX 240/2001, Er 1621/01
nie je pre žalobkyňu právne záväzné (II. ÚS 142/2016-14 zo dňa 11. 02. 2016);
- právny názor, že žalobkyňa má právo, aby bol výpočet odmeny žalovaného v konaní EX 240/2001, Er

1621/01 preskúmaný súdom v konaní v ktorom je žalobkyňa účastníčkou, hoc aj bol schválený súdom,
no má nepochybne vplyv na rozsah jej povinností (II. ÚS 142/2016-14 zo dňa 11. 02. 2016);
- právny názor, že v prípade zastavenia exekúcie sa odmena súdneho exekútora ráta podľa iných
ustanovení a to podľa § 16 ods. 2 Vyhlášky (5M Cdo 5/2008 zo dňa 14.10.2008).

42. V tejto súvislosti poukazuje na základné princípy zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších právnych predpisov, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít. Prvoinštančný súd vôbec nerešpektoval právny názor najvyšších súdnych
autorít vo vzťahu k zodpovednosti súdneho exekútora voči tretím osobám v prípade, keď postup
súdneho exekútora je schválený exekučným súdom a na ktoré sme v žalobe a vo svojich vyjadreniach

poukazovali. Prvoinštančný súd nielen že v Rozsudku neuviedol, prečo sa odchyľuje od právnych
názorov najvyšších súdnych autorít, ale ani tieto nami uvádzané právne názory najvyšších súdnych
autorít vôbec v Rozsudku neuviedol, a teda sa nimi nezaoberal.

43. Ďalej je toho právneho názoru, že odôvodnenie napadnutého Rozsudku musí byť jasné a

zrozumiteľné a musí dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Prvoinštančný
súd nemusel dať odpoveď na všetky nami nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia a za takéto otázky
jednoznačne považuje ňou uvádzané právne stanoviská najvyšších súdnych autorít (najmä IV. ÚS

308/2010-16 zo dňa 09.09.2010; II. ÚS 142/2016-14 zo dňa 11.02.2016; II. ÚS 289/08-32 zo dňa
05.11.2008; 5M Cdo 5/2008 zo dňa 14.10.2008).

44. Záverom opätovne poukazuje na to, že je teda potrebné posudzovať samotnú príčinu vzniku škody,
t. j. vplyvom akého úkonu, resp. vplyvom zanedbania akých povinností ku škode prišlo. V danom prípade

je nesporne, že ku škode prišlo VPLYVOM nesprávneho určenia odmeny a nesprávne vykonaného
rozvrhu súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, t. j. nezákonným a nesprávnym postupom
žalovaného, ktorý si v rámci svojej exekučnej činnosti a ako súčasť súdnej moci, nesprávne určil
(vypočítal) odmenu a takto ju nesprávne rozvrhol v rámci rozvrhu a takýto nesprávny rozvrh predložil
exekučnému súdu na schválenie.

45. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súdu napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v
celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného nahradiť žalobkyni škodu vo výške 19.147,42 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % p. a. od 09.10.2015 do zaplatenia a nahradiť trovy súdneho
konania a trovy právneho zastúpenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, alebo aby

napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

46. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa v podanom odvolaní zopakovala
tvrdenia pred súdom prvej inštancie. Konštatovala, že nebyť protiprávneho konania žalovaného, ktoré

bolovkonanípreukázané,škodabyjejnevznikla.Opätovnevymedzila,včomspočívalprotiprávnyúkon,
resp. protiprávne konanie žalovaného v rozpore s Ústavou SR, ako aj so zákonmi. Opätovne zdôraznila
podľa nej výšku nezákonne vymoženej sumy.

47. Uviedol, že Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny tak po skutkovej ako aj po

právnej stránke. Súd sa riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami prejednávanej veci, ako aj
podstatnými námietkami žalobkyne, tieto náležite posúdil a svoje postupy zodpovedajúco vysvetlil v
rámci odôvodnenia Rozsudku. Má tak za to, že Rozsudok či konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí
žiadnou vadou a snaha žalobkyne o spochybnenie jeho legitímnosti pramení výlučne z jej nespokojnosti
s výsledkom sporu, keďže v ňom bola neúspešná.

48. Žalobkyňa v rámci odvolania neuviedla žiadnu novú skutočnosť a výlučne sa zamerala na
vytrhávanie izolovaných viet či myšlienok z kontextu v intenciách odôvodnenia rozhodnutia, prekrúcanie
faktov a bagatelizovanie listín, ktoré majú jednoznačný obsah a zásadné dôsledky na celú prejednávanúvec. Žalobkyňa sa teda za pomoci účelovej argumentácie snaží v rámci odvolania spochybniť jasné a
relevantné skutkové závery súdu, zľahčovať jeho zistenia či právne relevantné skutočnosti a naopak
- nepodstatné a nepreukázané okolnosti zveličovať. Pokúša sa tiež prezentovať právne závery, ktoré

nemajú oporu v platnom právnom poriadku.

49. V priebehu konania sa vo veci podrobne vyjadril, a ponúkol podrobné právne analýzy zisteného
skutkového stavu, ktorý bol ustálený na základe dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie.
Relevantná bola najmä právna stránka aspektu príčinnej súvislosti medzi údajným protiprávnym

konaním súdneho exekútora a vznikom škody, ktorú si žalobkyňa v konaní uplatňovala, keď v tomto
smere ponúkol rozsiahlu právnu analýzu v kontexte argumentov žalobkyne, ako aj s poukazom na
relevantné rozhodnutia a názory odborných autorít. Týmto by chcel v podrobnostiach odkázať na všetky
jeho doterajšie písomné podania ako aj ústne vyjadrenia. Osobitne potom odkazuje na jeho záverečné
zhrnutie, kde sa zaoberal každým argumentom žalobkyne osobitne a následne aj vo vzájomnej
súvislosti, pričom za podstatné považuje aj to, že s jeho obranou sa súd plne stotožnil, čo vyplýva zo

samotného odôvodnenia Rozsudku.

50. Dovolí si na tomto mieste zdôrazniť, že žalobkyňa vníma rozhodnutie čisto zo svojho subjektívneho
pohľadu, keď v ňom hľadá odpovede na otázky, ktoré sú predovšetkým rozhodujúce pre ňu samotnú.
Podmienka náležitého odôvodnenia rozhodnutia v intenciách práva na spravodlivý proces ale vyžaduje,

aby rozhodnutie poskytovalo odpovede na námietky zásadne, t.j. také, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci
podstatné a kľúčové. Má za to, že s námietkami tohto druhu sa súd relevantne vysporiadal.

51. Tak ako v konaní zdôrazňuje žalobkyňa, bolo kľúčovým sa vysporiadať práve s otázkou príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním a uplatnenou škodou, a to aj potom, čo bude stabilizovaný

protiprávny úkon a kto sa dopustil protiprávneho úkonu.

52. Súd poukázal na to, že uplatnený nárok posudzoval aj v intenciách ustanoveniach § 33 Exekučného
poriadku v znení účinnom a platnom v čase začatia exekučného konania. Zdôraznil, že súdny exekútor
je viazaný rozhodnutím súdu v exekučnom konaní v intenciách § 3 Exekučného poriadku. Súd veľmi

podrobne vysvetlil svoje logické úvahy o absencii protiprávneho úkonu a príčinnej súvislosti vo vzťahu ku
konaniu súdneho exekútora, keď v súvislosti s rozvrhom výťažku nie je osobou, ktorá určuje a vymáha
svoju odmenu, ale táto podlieha kontrole a schváleniu súdom, a až následne si ju môže tento uspokojiť
z rozvrhu výťažku z dražby (bod 33. odôvodnenia). V týchto intenciách mal preto za kľúčové, že nie je
daná zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v súlade s § 33 Exekučného poriadku.

53. Pre doplnenie v intenciách rozhodnutí, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, uvádza, že žalobkyňa v
kontexte ňou citovaných ustanovení ignoruje § 164 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré predstavuje lex
specialis k všeobecnej úprave trov exekúcie, vrátane odmeny súdneho exekútora.

54. Ustanovenie § 164 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje povinnosť schvaľovať rozvrh nielen v
prípade, ak boli podané námietky, ale aj v prípade, že námietky podané neboli. Je teda zrejmá povinnosť
súdu vykonať kontrolu postupu exekútora pri určovaní nielen jeho odmeny, ale aj pri vymedzení postupu
a rozsahu uspokojovania jednotlivých pohľadávok. Pokiaľ by táto kontrola nemala byť vykonaná, je
zrejmé, že zákonodarca by rozvrh výťažku, a to v prípade, ak námietky neboli podané, schválením

nepodmienil.

55. Predmetné zdôrazňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi. V súlade
s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2007 „Úprava prípustnosti
odvolania proti rozhodnutiu o rozvrhu výťažku zodpovedá mimoriadnemu významu rozvrhu výťažku

v rámci exekučného konania, ktorý bezprostredne predchádza zavŕšeniu exekučného konania. So
zreteľom na význam tohto štádia exekučného konania podlieha rozvrh výťažku schváleniu súdom (§ 164
ods. 1 Exekučného poriadku). Rozvrh výťažku uskutočňuje súdny exekútor po schválení príklepu súdom
(viď § 154 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku), pričom na rozvrhovom pojednávaní určí poradie
a spôsob úhrady nárokov, na ktoré treba prihliadať (§ 155 Exekučného poriadku). Podľa výsledkov

rozvrhového pojednávania sa z podstaty uspokojujú pohľadávky v poradí, ktoré je uvedené v ustanovení
§ 157 ods. 1 Exekučného poriadku (pohľadávky sa rozdeľujú do určitých skupín, pričom platí, že až po
uspokojenípohľadávokvprednejšejskupinemožnopristúpiťkuspokojeniupohľadávokvďalšejskupine;
ak nemožno plne uspokojiť pohľadávky toho istého poradia, uspokoja sa pomerne).“56. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom rozhodnutí tiež zdôraznil, že: „V rozsudku sp.
zn. 3 Cdo 161/2005 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na § 37 ods. 1 veta druhá Exekučného

poriadku (v zmysle ktorého je súdom poverený exekútor účastníkom konania pri rozhodovaní o trovách
exekúcie)auviedol,ževčastiexekučnéhokonania,vktorejsúdrozhodujeoschváleníaleboneschválení
rozvrhu výťažku dražby na základe výsledkov rozvrhového konania, prináleží postavenie účastníka
konania aj súdnemu exekútorovi, lebo v rámci tohto rozhodovania súd skúma okrem iného aj otázku
dôvodnostiavýškytrovexekúcie,ktorejriešeniemánepochybnezásadnývýznamprekonečný(celkový)

rozvrh výťažku. Pri rozhodovaní o schválení alebo neschválení rozvrhu výťažku súd skutočne explicitne
nerozhoduje o trovách exekúcie (v tom zmysle, že by jeho rozhodnutie obsahovalo bežný výrok o
priznaní alebo nepriznaní náhrady trov konania). Rozhodnutie súdu ale napriek tomu je implicitným
rozhodnutím o trovách exekúcie v tom zmysle, že sa ním určuje, či a ktoré trovy exekúcie a v akej výške
budú z výťažku uspokojené.“

57. Žalovaný si je zrejmý svojho postavenia ako verejného činiteľa, ale predmetné nič nemení na tom,
kto zapríčinil vznik škody na strane žalobcu.

58. Argumentácia žalobkyne s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 289/2008 nie
je absolútne na mieste. Predmetné rozhodnutie vychádza z absolútne odlišných skutkových okolností,

ako je v tomto prípade. Bezprostrednou a priamou príčinnou vzniku škody bolo pochybenie súdneho
exekútora, keď napriek podanej vylučovacej žalobe predmetné nevyhodnotil ako dôvod pre povolenie
odkladu exekúcie, čím prišlo k realizácií dražby a speňaženiu nehnuteľností. Ústavný súd SR aj v
prejednávanej veci zdôraznil a identifikoval priamu a bezprostrednú príčinu škody.

59. Zároveň predmetné rozhodnutie nespochybňuje priamo zákonnú dikciu vyplývajúcu z Exekučného
poriadku, kedy exekučný súd je povinný preskúmať nielen postup súdneho exekútora pri schvaľovaní
príklepu, ale aj rozvrh výťažku, a to z hľadiska identifikácie a stanovenia výšky jednotlivých uplatnených
položiek.

60. Samotné vyčíslenie a špecifikovanie nároku na odmenu v rozvrhu výťažku ešte nezakladá nárok
na túto odmenu a teda nemôže ani spôsobiť škodu na strane žalobkyne, nakoľko nárok na odmenu
súdnemu exekútorovi vzniká až a len na podklade právoplatného rozhodnutia súdu o jej schválení v
rámci rozvrhu výťažku. V týchto intenciách sú preto názory súdu správne.

61. Nie sú preto pravdivé závery žalobkyne o tom, že súd nepreskúmava rozvrh, že vychádza len zo
skutočností, ktoré súdny exekútor exekučnému súdu predloží, že v tomto smere nevykonáva žiadnu
kontrolu, a je tak viazaný ním predloženými podkladmi ako inej zložky justičného systému a, že súdny
exekútor musí zodpovedať ako iná zložka justičného orgánu, ktorá súdu predložila nesprávne podklady.
Samotné vyčíslenie a špecifikovanie nároku na odmenu v rozvrhu výťažku ešte nezakladá nárok na túto

odmenu a teda nemôže ani spôsobiť škodu na strane žalobkyne, nakoľko nárok na odmenu súdnemu
exekútorovi vzniká až a len na podklade právoplatného rozhodnutia súdu o jej schválení v rámci rozvrhu
výťažku.

62. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj s odkazom na závery súdu uvedené v

odôvodnení rozhodnutia tak nemôže byť daná zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v intenciách
§ 33 Exekučného poriadku, a to aj v kontexte jednotlivých predpokladov stanovených všeobecným
súkromným právom.

63. Napokon zdôrazňuje názor súdu prvej inštancie, že súdny exekútor pri uspokojení svojej odmeny

vychádzal z rozhodnutia, ktorým bol viazaný, a to uznesenia Okresného súdu Nitra číslo konania
Er/1621/2001-675. Exekútor ako účastník exekučného konania v časti o jeho odmene (k tomu je
dostupná ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít) je takýmto uznesením priamo viazaný
a nemôže sa od neho odchýliť. To znamená, že exekútor nie je oprávnený postupovať v rámci exekúcie
inak ako mu prikáže exekučný súd. V tomto smere nie je potom relevantné, že žalobkyňa nebola

účastníckou konania a že pre ňu predmetné rozhodnutie záväzné nie je, ale naopak je relevantné, že
súdny exekútor je viazaný týmto rozhodnutím v intenciách § 3 Exekučného poriadku.64. V závere uvádza, že argumentácia súdnymi rozhodnutiami je namieste najmä tam, kde je primárne
predmetnom konania sporná právna otázka, a to aj (najmä) za kumulácie, že je sporová strana
zastúpená advokátom. Myslí si ale, že argumentácia individuálnymi súdnymi rozhodnutiami musí byť

vždy relevantná a v súvislostiach konkrétneho (prejednávaného) prípadu. Vytrhávanie právnych viet
sporovou stranou z kontextu, v prospech argumentácie, ktorá sa práve hodí, je z hľadiska procesnej
taktiky prípustná, avšak rozhodne nie objektívna, správna a spravodlivá. Je preto správny postup súdu,
keď túto skutočnosť pri odôvodňovaní rozhodnutia zobral na zreteľ a s irelevantnými a zjavne s vecou
nesúvisiacimi argumentami žalobkyne sa v ďalších podrobnostiach nezaoberal. Súd sa v odôvodnení

rozhodnutia nemusí vysporiadať s každou námietkou sporovou strany, ale len takou, ktorá je a bola pre
rozhodnutie a prejednanie veci relevantná, kľúčová a zásadná.

65. V tomto smere aj z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
SR, sp. zn. I. ÚS 97/97 v súlade s ktorým „do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadriť sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
dôkazov.“ Na základe vyššie uvedených rozhodujúcich skutočností a právneho rozboru veci navrhuje,

aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Galanta, č. k. 27C/27/2017-212 zo dňa 05.12.2018 potvrdil
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni vo výške 100 %.

66. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nebolo.

67. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľke. Odvolací súd však dodáva ešte nasledovné:

68. Predmetom nároku žalobkyne bola náhrada škody vo výške 19.147,42 eur s príslušenstvom titulom
náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora v
exekučnom konaní EX 240/2001 (Er 1621/2001), v ktorom si mal žalovaný ako súdny exekútor, v rozpore
so zákonom zúčtovať odmenu z vymáhanej sumy, namiesto zo sumy vymoženej.

69. V konaní sporným nie je, že súdny exekútor (žalovaný) viedol dve exekučné konania týkajúce
sa záväzku spoločnosti TIROL, s.r.o., pričom jedno konanie sa viedlo voči dlžníkovi to je spoločnosti
TIROL, s.r.o. ako povinnému a druhé voči ručiteľom (žalobkyni a jej manželovi). Žalobkyňa uviedla, že
pri pravidelnom behu vecí (zákonnom postupe exekútora- nebyť protiprávneho konania škodcu alebo

škodnej udalosti) pohľadávka, za ktorú žalobkyňa ručila, by bola už priamo z majetku dlžníka uspokojená
vo väčšom rozsahu a teda by jej škoda nevznikla. V rozpore so zákonom si súdny exekútor na odmenu
určil odmenu o 19.147,42 eur viac, ako mu umožňovali platné právne predpisy.

70. Žalobkyňa v odvolaní namietala tú skutočnosť, súd sa mal zaoberať príčinou vzniku škody,

nezaoberal sa nálezom ÚS II. ÚS 142/2016, tiež poukázala na nesprávne právne posúdenie pokiaľ ide
o postavenie súdneho exekútora v štádiu rozhodovania o schvaľovaní rozvrhu výťažku, že súd prvej
inštanciesanevysporiadalsnázormivyššíchsúdnychautorítvrozhodnutiachnaktorépoukázala,taktiežpoukazovala na tú skutočnosť, že súd sa nevysporiadal s tým, že súdny exekútor postupoval v rozpore s
vyhláškouprivyčíslenísvojejodmenyažerozhodnutiesúduprvejinštanciejenejasnéanezrozumiteľné.

71. Pokiaľ ide odvolaciu námietku žalobkyne v tom, či súdny exekútor konal ako orgán verejnej moci tu
odvolacípoukazujenato,ževčaserozhodovaniaexekučnéhosúduvoveciEX240/2001(Er1621/2001)
so zreteľom na dôležitý význam štádia exekučného konania podliehal rozvrh výťažku schváleniu súdom
(§ 164 ods. 1 Exekučného poriadku). V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2007 na ktorý
poukázal aj žalovaný : Rozvrh výťažku uskutočňuje súdny exekútor po schválení príklepu súdom (viď §

154 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku), pričom na rozvrhovom pojednávaní určí poradie a spôsob
úhrady nárokov, na ktoré treba prihliadať (§ 155 Exekučného poriadku). Podľa výsledkov rozvrhového
pojednávania sa z podstaty uspokojujú pohľadávky v poradí, ktoré je uvedené v ustanovení § 157
ods. 1 Exekučného poriadku (pohľadávky sa rozdeľujú do určitých skupín, pričom platí, že až po
uspokojenípohľadávokvprednejšejskupinemožnopristúpiťkuspokojeniupohľadávokvďalšejskupine;
ak nemožno plne uspokojiť pohľadávky toho istého poradia, uspokoja sa pomerne). V najprednejšom

poradí sa pri tom uspokojujú súdne trovy a trovy exekúcie (viď § 157 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku).Trovamiexekúciesúvzmysle§200ods.1Exekučnéhoporiadkuodmenaexekútora,náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.

72. V rozsudku sp. zn. 3 Cdo 161/2005 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na § 37 ods. 1

veta druhá Exekučného poriadku (v zmysle ktorého je súdom poverený exekútor účastníkom konania
pri rozhodovaní o trovách exekúcie) a uviedol, že v časti exekučného konania, v ktorej súd rozhoduje
o schválení alebo neschválení rozvrhu výťažku dražby na základe výsledkov rozvrhového konania,
prináleží postavenie účastníka konania aj súdnemu exekútorovi, lebo v rámci tohto rozhodovania súd
skúma okrem iného aj otázku dôvodnosti a výšky trov exekúcie, ktorej riešenie má nepochybne zásadný

význam pre konečný (celkový) rozvrh výťažku. Pokiaľ teda uznesenie súdu o rozvrhu výťažku dražby
(tak o jeho schválení, ako aj neschválení) možno napadnúť odvolaním v zmysle § 164 ods. l Exekučného
poriadku,niejeopodstatnenývýklad,vzmyslektoréhobyprocesnéoprávnenienapadnúťtotouznesenie
odvolaním nemalo prislúchať aj súdnemu exekútorovi. Na tomto právnom názore zotrváva dovolací súd
aj v prejednávanej veci.

73. Pri rozhodovaní o schválení alebo neschválení rozvrhu výťažku súd skutočne explicitne nerozhoduje
o trovách exekúcie (v tom zmysle, že by jeho rozhodnutie obsahovalo bežný výrok o priznaní alebo
nepriznaní náhrady trov konania). Rozhodnutie súdu ale napriek tomu je implicitným rozhodnutím o
trovách exekúcie v tom zmysle, že sa ním určuje, či a ktoré trovy exekúcie a v akej výške budú z

výťažku uspokojené. Pri tomto rozhodovaní (v časti týkajúcej sa trov exekúcie) má preto súdny exekútor
postavenie účastníka konania (viď § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), ktorý je oprávnený napadnúť
rozhodnutie súdu odvolaním. Bolo by aj nelogické, pokiaľ by Exekučný poriadok toto postavenie a
oprávnenie nepriznával tomu, nároky koho sa pri rozvrhu výťažku uspokojujú v najprednejšom poradí
(viď § 157 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku). (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2007)

74. Vyššie uvedené však nie je v rozpore s tvrdením žalobkyne, ktorá zároveň poukázala rozhodnutia
Ústavného súdu I. ÚS 398/2012, III. ÚS 185/2012, pretože exekútor v exekučnom konaní vykonáva
úkony štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej ) moci v rozsahu ustanovenom
Exekučným poriadkom.

75. Žalobkyňa sama uviedla, že náhradu škody si uplatňuje v zmysle ust. § 33 EP. Aby bol nárok
žalobkyne dôvodný, bolo potrebné aby preukázala splnenie všetkých podmienok, ktoré sú potrebné
na priznanie nároku z titulu náhrady škody. Medzi ne patrí jednak vznik škody, protiprávne konanie
alebo opomenutie exekútora (resp. jeho zamestnancov) súvisiace s inou činnosťou podľa Exekučného

poriadku, ale aj samotná príčinná súvislosť medzi týmto konaním a vznikom škody. Predpoklady musí
preukázať poškodený. (viď uznesenie NS SR z 25. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 138/2008).

76. Podľa obsahu spisového materiálu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 1621/2001 bola
žalovanému dňa 17.9.2015 doručená výzva na realizáciu rozvrhu výťažku z dražby s poukazom na

rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5M Cdo 5/2008 zo dňa 14.10.2008, v súlade s ktorým, aj
napriekzastavenémukonaniumusíbyťdokončenérozvrhovépojednávanie.Žalovanémubolodoručené
uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 0Er/1621/2001 zo dňa 20.8.2014, ktorým bolo rozhodnuté
o zastavení exekučného konania z dôvodu, že spoločnosť TIROL, s.r.o. ako povinný bol vymazanýdňom 9.6.2012 z obchodného registra. V tomto uznesení zároveň bola oprávnenému uložená povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40.783,08 eur. Proti tomuto uzneseniu podal
oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, čo do výroku o povinnosti oprávneného nahradiť

súdnemu exekútorovi trovy konania. O podanom odvolaní rozhodol Okresný súd Nitra uznesením
číslo konania Er/1621/2001-720 zo dňa 7.12.2016 tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
nepriznáva. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 9.10.2015 vykonal súdny exekútor rozvrhové
pojednávanie. Okresný súd Nitra uznesením č. k. Er/1621/2001-675 zo dňa 29.10.2015 schválil rozvrh
výťažku z dražby nehnuteľnosti, pričom trovy exekúcie boli uspokojené z rozvrhovanej podstaty.

77. Exekúcia predajom nehnuteľnosti pozostáva z viacerých na seba nadväzujúcich úkonov
exekučného súdu, exekútora a ostatných subjektov zúčastnených na tomto nútenom vymáhaní nárokov
oprávnených. Podľa EP sa cieľ tejto exekúcie dosahuje po upovedomení o začatí exekúcie a po
vydaní exekučného príkazu vykonaním dražby, ktorej predchádza odhad exekvovaných nehnuteľností a
exekúcia sa spravidla končí rozvrhovými úkonmi, resp. rozvrhovým pojednávaním exekútora. Exekútor

o rozvrhu výťažku nevydáva rozhodnutie, ale spíše o ňom zápisnicu, ktorá obsahuje rozvrh výťažku
podľa zásad a poradia pohľadávok uvedeného v EP, pričom predmetný rozvrh výťažku obsiahnutý v tejto
zápisnici podlieha schváleniu exekučným súdom. Výsledkami rozvrhového pojednávania pritom treba
rozumieť zistenia, ktoré nároky sa s definitívnou platnosťou budú uspokojovať z rozdeľovanej podstaty.
Tieto nároky musí exekútor zoradiť podľa poradia ustanoveného zákonom, teda pravidiel určených v

ustanovení § 157 Exekučného poriadku. Zápisnica o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti je preto v
podstate len návrhom na rozvrh tohto výťažku, ktorý možno napadnúť i preskúmať v exekučnom konaní.
Po rozvrhu výťažku teda nasleduje prieskumná a schvaľovacia činnosť exekučného súdu týkajúca sa
rozhodovania o schválení rozvrhu výťažku. Exekučné konanie v tejto fáze už nemá charakter sporového
konania, ale mení sa na konanie nesporové. Pri schvaľovaní rozvrhu výťažku exekučný súd skúma, či

sa rozvrh výťažku uskutočnil podľa § 155 až 158 Exekučného poriadku. Pri tomto schvaľovaní prihliadne
súd aj na výsledky konania o zapretí nárokov v zmysle § 162 ods. 1 Exekučného poriadku a len ak pri
rozvrhovom pojednávaní nedošlo k procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na správnosť rozvrhu,
alebo k inému porušeniu zákona, uznesením rozvrh výťažku schváli. Dôvodmi na neschválenie rozvrhu
sú prípady, ak súd vyhovel námietkam v zmysle § 161 a § 162 Exekučného poriadku, ak je rozvrh

nesprávny, alebo ak je tu iné porušenie zákona.

78. Ako je už vyššie uvedené zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú ním (alebo jeho
zamestnancami) v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti je upravená v ustanovení § 33
Exekučného poriadku ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie. Predpokladmi vzniku

zodpovednosti za škodu ( tak ako vo všeobecnosti za škodu ) sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora pri výkone exekučnej činnosti, pričom protiprávnosť
tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti ( pozri rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 81/01). Predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať
poškodený. Súdny exekútor sa nemôže zodpovednosti zbaviť, t. j. neexistuje žiadny deliberačný dôvod,

ktorý by vylúčil zodpovednosť, ak sú splnené predpoklady jej vzniku. Teda predpokladom vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu podľa citovaného ustanovenia je predovšetkým vznik škody. V
zmysle ust. § 164 EP, platného a účinného v čase rozhodovania Okresného súdu Nitra vo veci vedenej
pod sp. zn. Er/1621/2001-675 zo dňa 29.10.2015, súd schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti
(bližšie špecifikovanej v uznesení). Rozdeľovaná podstata (§ 156 EP) vo výške 85.228,50 eur bola

rozdelená podľa § 157 EP na súdne trovy a trovy exekúcie - trovy súdneho exekútora sa uspokojujú
vo výške 34.144,30 eur z toho odmena súdneho exekútora 33.193,92 eur, hotové výdavky vrátane
DPH 950,38 eur. V zmysle odôvodnenia predmetného uznesenia, súd uviedol, že súd preskúmal
návrh rozvrhu výťažku predložený súdnym exekútorom a zistil, že je v súlade so zákonom, a nároky
oprávnených boli uspokojené tak, ako vyplýva zo zápisnice o rozvrhu výťažku zo dňa 9.10.2015, pričom

žiadna z oprávnených osôb nevzniesla námietku proti rozvrhu výťažku. Z uvedeného ustanovenia
vyplýva, že rozvrh výťažku podlieha schváleniu exekučným súdom. Dôvodom na neschválenie rozvrhu
výťažku je rozhodnutie o vyhovení námietkam podľa § 161 EP alebo vady konania o rozvrhu výťažku
a to aj v prípade, že neboli namietané, teda dôvodmi na neschválenie rozvrhu sú prípady, ak súd
vyhovel námietkam v zmysle § 161 a § 162 Exekučného poriadku, ak je rozvrh nesprávny, alebo ak

je tu iné porušenie zákona. Z daného nie je možné vyvodiť iný záver, než ten, že i v prípade ak
by si súdny exekútor nevyčíslil svoje trovy exekúcie správne, neučinil rozvrh v súlade so zákonom,
v konečnom dôsledku o schválení rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností navrhnutých súdnychexekútorom rozhodoval exekučný súd, ktorý navrhnutý rozvrh výťažku vyššie uvedeným uznesením
preskúmal a schválil.

79. Žalobkyňa poukazovala na uznesenie ÚS č. k. II. ÚS 142/2016-14 zo dňa 11.02.2016, ktorý odmietol
jej ústavnú sťažnosť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou. Avšak sám ústavný súd konštatoval, že
táto má právo na to, aby v exekučnom konaní vedenom proti nej sa v zmysle jej námietok preskúmal
rozsah uspokojenia oprávnenej z výťažku dražby. Uviedol tiež, že nemôže byť na ťarchu sťažovateľky
to, že nebola účastníčkou konania vedeného pod sp. zn. Er 1621/01, ale rovnako nemôže byť na jej

ťarchu ani prípadná pasivita oprávnenej, ktorá sa podľa všetkého nedomáhala nápravy tých údajných
pochybení, ku ktorým malo dôjsť podľa právneho názoru sťažovateľky. Ak k takýmto pochybeniam došlo,
potom by tieto mala znášať oprávnená.

80. Tak ako je už vyššie uvedené, pokiaľ majú byť naplnené znaky zodpovednosti za škodu, je potrebné
preukázať aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a škodou. Pokiaľ aj mala žalobkyni vzniknúť

škoda, zjavne tu chýba príčinná súvislosť medzi touto škodou a konaním súdneho exekútora. Totižto
iba tým, že súdny exekútor navrhol rozvrh výťažku (a teda aj výšku svojich trov) spôsobom, akým to
urobil, ešte nemôže spôsobiť škodu žalobkyni, keďže predmetný rozvrh výťažku podlieha schváleniu
súdu. Už súd prvej inštancie skonštatoval, že až schválením rozvrhu výťažku zo strany súdu, si súdny
exekútor mohol uspokojiť svoje trovy exekúcie vo výške ako bolo schválené. ÚS č. k. II. ÚS 142/2016-14

zo dňa 11.02.2016 vo svojom rozhodnutí jasne definoval ako má postupovať žalobkyňa v konaní
vedenom proti jej osobe ako povinnej (EX 129/2002). O odvolaní v tomto konaní rozhodol odvolací súd
s konečnou platnosťou rozhodnutím pod č. k. 26 CoE 369/2016-898 zo dňa 31.1.2017 a pod č. k. 26
CoE 370/2016-909 zo dňa 31.1.2017, pričom sa zaoberal odvolacími námietkami žalobkyne.

81. Aj keď je možné dospieť k rovnakému záveru ako žalobkyňa v tom, že výrok uznesenia o rozvrhu
výťažku je záväzný len pre účastníkov daného konkrétneho exekučného konania, ktorú skutočnosť
uviedol aj ÚS vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 142/2016-14 zo dňa 11.02.2016, nie je možné
sa stotožniť s jej ďalšími námietkami. V prvom rade je žalobkyňa povinná preukázať, že práve
konaním súdneho exekútora (ktorý predložil rozvrh na schválenie súdu s výpočtom odmeny), mu bola

súdom (schválením rozvrhu) priznaná odmena, ktorou mala byť žalobkyni spôsobená škoda. Príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v
logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik
škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či

okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by
škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky
právnesystémyEurópskejúnie),čibyškodlivýnásledoknastalbezkonaniaškodcu.Akbytomutakbolo,

príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť
je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym
dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny
nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou
je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje,

či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má
byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je

protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.
Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z
príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či vkomplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu. (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/126/2009).

82. V prejednávanej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol postup exekútora tou podstatnou,
priamou príčinou vzniku možnej škody na strane žalobkyne. Ako je už vyššie uvedené, táto skutočnosť
preukázaná nebola. Aj keď žalobkyňa poukazuje na viaceré rozhodnutia ako napr. IV. ÚS 308/2010,
resp. II. ÚS 289/2008, v týchto prípadoch ide o iné skutkové okolnosti, ktoré nemožno s touto vecou
porovnávať.

83. Žalovaná tiež namietala, že napadnutý rozsudok možno považovať za nedostatočne odôvodnený,
nezrozumiteľný, a že sa súd nevysporiadal, resp. neuviedol, prečo rozhodol s v rozpore s rozhodnutiami,
na ktoré poukázala. Odvolací súd k tomu uvádza, že akceptoval postup prvoinštančného súdu, keď
sa zaoberal v odôvodnení len príhodnou judikatúrou. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie
napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Súd prvej inštancie postačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako
celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP), je v ňom totiž dostatočne

vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne
posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek účastníka, ktorý je nespokojný s právnymi
závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyni na spravodlivý súdny proces. Do práva na
spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Na základe všetkého uvedeného preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

84. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému ako aj intervenientovi na strane žalovaného vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v
odvolaní neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudkusamostatnýmuznesením,ktorévydásúdnyúradník.

85. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).