Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/181/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218203369
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2218203369.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a.s., IČO: 47967692, Vajnorská 100/A, Bratislava, proti žalovanému: H. U., nar.
XX.XX.XXXX, S. XXX/XX, U., o zaplatenie 4.000,- eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 19Csp/153/2018-168 zo dňa 16.05.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti
náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 4.000 €, so zmluvným úrokom za obdobie do 26.10.2015 vyčísleným v sume 524,15 € a s
5,05 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.000 € od 01.07.2018 do zaplatenia v mesačných
splátkach po 74 € splatných vždy do 20. dňa príslušného mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku
s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo výroku
II. žalobu zamietol v časti o zaplatenie 39,65 €, zmluvného úroku a úroku z omeškania vyčíslených
za obdobie od 27.10.2015 do 30.06.2018 v sume 2.083,90 € a pokračujúceho 14,9 %-ného ročného

zmluvného úroku zo sumy 4.000 € od 01.07.2018 do zaplatenia. Vo výroku III. súd žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu 27,96 % trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497, § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka, § 2 písm. b), c), d), § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods.
1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1 a 2, § 565, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

3. Vecne argumentoval tým, že podpísaním zmluvy došlo medzi pôvodným žalobcom a žalovaným dňa
09.12.2014 k uzatvoreniu zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“). Súd
mal za preukázané, že zmluva bola platne uzavretá a obsahovala podstatné náležitosti, ktoré zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pre takúto formu spotrebiteľského úveru. Zo
zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý úver 4.000 € v súlade s § 497
OZ. V zmysle bodu 5.1 zmluvy bol potom povinný pôžičku vrátiť 120 mesačnými splátkami po 65 € v
zmysle § 497 OZ. Keďže splátky prestal platiť, dostal sa do omeškania (§ 365 ods. 1 OBZ). Žalobca si

napokon po upozornení žalovaného na možnosť „zosplatnenia“ dlhu podľa § 53 ods. 9 OZ uplatnil právo
dohodnuté na základe § 565 OZ v čl. 6 ods. 6.8 OP a úver „zosplatnil“. Tým žalobcovi vzniklo právo
žiadať od žalovaného vrátenie celého dlhu naraz. Žalobca žiadal z pôvodne poskytnutej sumy pôžičky
4.000 € priznať na istine sumu 4.000 €, keďže žalovaný do zosplatnenia zaplatil len jednu splátku 65 €,ktorú pôvodný žalobca v súlade s čl. 5.17 zmluvy započítal na príslušenstvo pohľadávky, preto zostáva
celá istina nesplatená. V dôsledku omeškania žalovaného so splátkami a so zaplatením dlhu po jeho
zosplatnení má žalobca aj nárok na úrok z omeškania z tejto sumy v súlade s § 369 ods. 2 a 3 OBZ v

spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v ročnej sadzbe 5,05 %. Tento jeho nárok je opodstatnený.

4. Žalobca si ale zároveň uplatnil úrok, ktorý bol žalovaný v súlade s čl. 5 ods. 5.1 zmluvy a § 502
ods. 1 OBZ povinný zaplatiť v zmluvne dohodnutej ročnej sadzbe 14,9 %. Do 30.06.2018 tak žalobca
žiadal úroky vyčíslené v sume 2.608,05 € (2.121,10 € zmluvný úrok + 551,84 € úrok z omeškania).

Postup, akým žalobca dospel k tejto sume, je zrejmý z tabuliek na č. l. 111 a 112, ktoré obsahujú v
poslednom stĺpci výpočet úrokov vo vzťahu k jednotlivým splátkam a rozsahu omeškania žalovaného s
ich plnením. Zmluvné úroky 2.121,10 € však zahŕňali aj obdobie po zosplatnení pôžičky od 26.10.2015.
Popri úroku do zosplatnenia si totiž žalobca uplatnil aj ďalší 14,9 %-ný ročný úrok z nesplatenej istiny aj
po zosplatnení dlhu. Tento nárok však nie je dôvodný. Nemožno súhlasiť s predpokladom žalobcu, že
nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie. Ustanovenie

§ 503 ods. 3 OBZ je ustanovením na prospech dlžníka, a nemožno ho vykladať tak, ako to vyplýva zo
žaloby. Dôvodom je, že jeho prvá veta upravuje právo (nie povinnosť) dlžníka vrátiť peňažné prostriedky
pred dobou určenou v zmluve. Druhú vetu tohto ustanovenia treba vykladať v nadväznosti na prvú
vetu, ktorou sa toto právo zakotvuje. Druhá veta síce hovorí o „povinnosti“ dlžníka zaplatiť úroky, no
táto povinnosť je konkretizovaná tak, že sa týka „len [obdobia] od poskytnutia do vrátenia peňažných

prostriedkov“. Z druhej vety nemožno odvodiť záver, že veriteľovi zakladá právo požadovať úroky aj po
zosplatnení dlhu. Z naznačeného vzťahu prvej a druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom
druhej vety je práve vylúčiť právo veriteľa požadovať úroky za obdobie do pôvodnej splatnosti dlhu.
Dlžník mu totiž vracia peňažné prostriedky predčasne, čím veriteľ opätovne nadobúda právo disponovať
s nimi. Úrok pritom predstavuje odmenu veriteľa za poskytnutie peňazí dlžníkovi, ktorý má v tomto

prípade právo splácať dlh v splátkach. Pokiaľ sa strany vyslovene neodchýlia od tohto dispozitívneho
pravidla(čobybolomožnéviných,nežspotrebiteľskýchvzťahoch-porov.§52ods.2OZ),nietprávneho
ani ekonomického dôvodu pre to, aby veriteľovi zostalo zachované právo požadovať úroky aj po tom, čo
mu dlžník vrátil všetky peňažné prostriedky. Druhá veta § 503 ods. 3 OBZ jednoducho len spresňuje, že
veriteľ má nárok na úroky do (predčasného) vrátania peňažných prostriedkov. Preto nie je správny názor,

že toto ustanovenie je použiteľné aj na práve opačný prípad, keď dlžník vôbec nie je schopný peňažné
prostriedky vrátiť, a to o to viac, ako ho za to veriteľ sankcionuje zosplatnením dlhu. Využitím práva
vyplývajúceho z § 565 OZ sa mení splatnosť dlhu tak, že dlžník stráca výhodu splátok a veriteľ môže
požadovať okamžité zaplatenie celého dlhu naraz, čím sa situácia veriteľa zlepšuje. Preto nemožno
prisvedčiť ani argumentácii, že uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy podľa § 506 OBZ by sa

v prípade straty nároku na ďalšie úroky dostal veriteľ do horšieho postavenia. Toto ustanovenie totiž
vyvoláva účinky obdobné účinkom zosplatnenia podľa § 565 OZ, teda aj v tomto prípade sa veriteľova
situácia zlepšuje v tom zmysle, že môže požadovať vrátenie celého dlhu predčasne. Opačný výklad
je jednostranný a nezohľadňuje všetky účinky právnych úkonov vyplývajúcich z ustanovení § 565 OZ
a 506 OBZ. Správny je preto len záver, podľa ktorého po zosplatnení zostáva veriteľovi len právo na

úrok z omeškania, ktorý upravuje § 517 ods. 2 OZ (či § 369 OBZ). Pokiaľ by mu mal naďalej patriť aj
úrok z pôžičky, či úveru, došlo by tým k neoprávnenému zvýhodneniu veriteľov pôžičiek a úverov oproti
iným veriteľom s peňažnými pohľadávkami, ktorým zákon umožňuje požadovať po omeškaní dlžníka len
úrok z omeškania. Okrem toho súd poukazuje na staršiu judikatúru, keď aj Najvyšší súd SR v obdobnej
veci vyslovil názor, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho

splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (uznesenie NS SR vo veci
sp. zn. 4Obo/143/98). Nemožnosť uplatňovania úrokov z úveru po zosplatnení úveru bola predmetom
prieskumu aj Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 považoval za ústavne
konformný postup súdov, ktorým sa veriteľovi nepriznali úroky z úveru po jeho zosplatnení. Rovnaký
názor vyslovil aj Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku z 13.12.2017, sp. zn. 10Co/409/2016.

Vzhľadom na to nie je nárok žalobcu v tomto rozsahu dôvodný a nepatria mu ním uplatnené úroky za
čas po zosplatnení (teda od 26.10.2015), a to 1.596,95 € + 541,25 € (úrok vyčíslený za obdobie od
26.10.2015 do 30.06.2018, č. l. 111 a 112) po odčítaní žalovaným zaplatenej sumy 65 € celkovo 2.083,90
€, ani pokračujúci ročný úrok 14,9 % zo sumy 4.000 € od 01.06.2018 do zaplatenia. Opodstatnený je
tak len jeho nárok na úroky vyčíslené za obdobie od 09.12.2014 do 26.10.2015 predstavujúce sumu

524,15 €.

5. Okrem toho si žalobca uplatnil sumu 39,65 € z titulu „bankových poplatkov“. Skutkovým vymedzením
žaloby je súd v sporovom konaní viazaný. Len žalobca je oprávnený určiť skutkový základ žalobouuplatneného nároku, čo vyplýva aj z viacerých ustanovení Civilného sporového poriadku. V prvom
rade je žalobca podľa čl. 8 základných princípov CSP povinný označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie vo veci. Táto povinnosť sa odzrkadľuje aj v § 132 ods. 1 CSP, ktorý za všeobecnú obsahovú

náležitosť žaloby považuje okrem iného aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností.
Zdôrazňuje sa aj v § 150 ods. 1 CSP, podľa ktorého má žalobca povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. V spotrebiteľských sporoch (§ 290 CSP),
v ktorých je žalovaným spotrebiteľ, sa kladie na skutkové vymedzenie žaloby ešte väčší dôraz. Podľa
§ 294 CSP totiž zmena rozhodujúcich skutočností, teda zmena žaloby (§ 140 ods. 2 CSP), nie je v

takýchto sporoch vôbec prípustná. To všetko platí aj pre vec prejednávanú v tomto konaní. V žalobe
ani vo vyjadrení na základe výzvy súdu však žalobca nijakým spôsobom nevysvetlil, o aké konkrétne
bankovépoplatkyide.Žalobcatentonárokskutkovonijakonepodložil,pretoženikdenetvrdil,žebytakýto
nárok vznikol na základe určitého konania strán, či už v podobe poskytnutých služieb zo strany žalobcu
ako banky alebo z iného dôvodu. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP), hoci v prejednávanej veci žaloba takýto odkaz ani neobsahovala.

Nedostatočné skutkové vymedzenie uplatňovaného nároku má za následok stratu sporu v dotknutej
časti, a teda zamietnutie žaloby (pozri BAJÁNKOVÁ, J. In: ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s 486). Vzhľadom na to súd žalobe vyhovel v časti nezaplatenej
istiny 4.000 €, úrokov do zosplatnenia 524,15 € a ďalšieho úroku z omeškania (výrok I) a žalobu v časti o
zaplatenie bankových poplatkov 39,65 €, vyčíslených úrokov 2.083,90 €, ako aj pokračujúceho ročného

úroku 14,9 % zo sumy 4.000 od 01.07.2018 do zaplatenia zamietol (výrok II).

6. Keďže žalobca súhlasil s postupným splácaním dlhu žalovaným mesačnými splátkami po 74 €, súd
povolil žalovanému podľa § 232 ods. 3 a 4 CSP splácať priznanú pohľadávku splátkami s tým, že hrozba
okamžitej splatnosti celého plnenia v prípade omeškania čo i len s jednou splátkou má žalovaného

primäť k tomu, aby splátky platil riadne a včas. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods.
1 CSP) vychádzal súd z toho, že žalobca mal čiastočný úspech (§ 255 ods. 2 CSP) v časti 4.000 €,
zmluvného úroku 524,15 € a úroku z omeškania do vyhlásenia rozsudku (za 320 dní) v sume 177 €,
spolu teda 4.646,74 €. Žalovaný bol úspešný v časti bankových poplatkov 39,65 €, vyčíslených úrokov
2.083,90 € a pokračujúceho zmluvného úroku do vyhlásenia rozsudku vyčísleného v sume 522,52 €,

spolu teda 2.646,07 €. Pomer úspechu strán potom predstavuje 4.701,15 € : 2.646,07 €, t. j. 63,98 % :
36,02 %. Z tohto dôvodu súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na pomernú náhradu 27,96 %
trov konania (výrok III).

7. Žalobca podal odvolanie proti výroku II. napádaného rozsudku, ktorým sa domáhal, aby odvolací

súd rozsudok v tejto časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. ho zmenil
a žalobe v celom rozsahu vyhovel, uplatniac si trovy konania. alobca má za to, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd
vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na
dohodnuté zmluvné úroky. Pokiaľ by sme uvažovali o tom, že otázka nároku na zmluvný úrok po

vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná Uznesením Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4 Obo 143/1998, tak, ako to uvádza vo svojom odôvodnení súd, s týmto záverom sa stotožniť
nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže
po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho
právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie

smerodajné. V tejto súvislosti odvolateľ poukazuje napríklad na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch podľa ktorého: „Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou
lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za
časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“ Výkladom a contrario, v

prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny
dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s
dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania
zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu,
poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR. V prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné

plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou
úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (Žalobcu) za
poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok Žalobcu na zmluvné úroky,
pričom Žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazaluhrádzať. Znenie § 503 ods. 3 ObZ upravuje obdobie, za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok. Už
z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru
je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil,

dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak
platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej
zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia
peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky

z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia
poskytnutého úveru.

8. V zmysle vyššie uvedeného s ohľadom na bod 6.4 Obchodných podmienok: „V prípade, ak sa
stane úver predčasne splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou
sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči

Banke.“ Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do
úplného splatenia bolo úmyslom Žalobcu a Žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu
jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa Žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil
svojím podpisom na Zmluve. Tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR
Rozsudkom 32Cdo 3830/2014. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ

nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku Žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej
uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. V prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za
poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany Žalovaného
doposiaľ nedošlo, na základe čoho je Žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Ad
absurdum, v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po

čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru
a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej trhovými mechanizmami.
Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi
predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu.
Žalobca taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z

omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným
právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Zároveň týmto
žalobca dáva súdu do pozornosti ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak ide o omeškanie s
plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona daná
povinnosť platiť poplatok z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak pribúda ďalšia platobná

povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný
ako hlavý alebo vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah
vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším
a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý
vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté

úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za
porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť
veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky
z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie
tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže

veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať pri
omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe,
a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca uvádza, že
zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku.
Žalobca taktiež uvádza, že napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania

pozosplatneníúveruvrozhodnutiachÚstavnéhosúduIV476/2012aNajvyššiehosúdu4Obo143/1998,
nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní. Žalobca si dovoľuje poukázať
na Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.: 41Co/13/2018 zo dňa 16.08.2018, Rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 11Co/22/2018 zo dňa 28.06.2018, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn.: 43Co/1/2018 zo dňa 25.01.2018, ako aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň

podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka, ktoré preukazujú správnosť
argumentácie žalobcu.

9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je

namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny s použitím
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

12. Vzhľadom na to, že žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu
zamietnutia nároku vo výroku II., vo zvyšnej vyhovujúcej časti vo výroku I., rozsudok súdu prvej inštancie

nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.

14. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnej miere zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na prevažne správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodný žalobca ako banka a žalovaný ako spotrebiteľ podpísali

dňa 09.12.2014 „zmluvu o úvere/dobrá pôžička“ č. 1476261424 (ďalej len „zmluva“), v ktorej sa o. i.
dohodli na týchto parametroch úveru: Výška schváleného úveru 4 000,00 eur, počet mesačných splátok
120, úroková sadzba 14,90 % p.a., výška mesačnej úhrady 65 €, dátum prvej mesačnej úhrady do
20.01.2015, RPMN banky 15,98 % p.a., priemerná RPMN na trhu v % 17,33 % p.a., celková čiastka
úveru 7.690,45 €, dátum konečnej splatnosti úveru 20.12.2024. V čl. 5 ods. 5.17 žalovaný v súvislosti

s tým, či súhlasí, aby sa „platby započítavali v nasledujúcom poradí: a] poplatky podľa zmluvy, b] úrok
z omeškania, c] zmluvný úrok z úveru, d] splátka istiny úveru, pričom platí, že v prípade viacerých
pohľadávok Banky voči Dlžníkovi… sa platby… započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné“,
vyznačil krížikom políčko „áno“. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy bol aj Obchodné podmienky pre
spotrebiteľské úvery, účinné od 28.06.2014 (č. l. 9 ďalej len „OP“), ktoré obsahovali o. i. ustanovenie

6.8 Ak Dlžník… je v omeškaní s platením čo i len jednej Splátky alebo jej časti,…Banka je oprávnená
vyhlásiť úver za predčasne splatný“. Nebolo zistené, čoho sa týkajú bankové poplatky v sume 39,65 €.
Pôvodný žalobca výzvou z 26.10.2015 (č. l. 60) po predchádzajúcom upozornení (č. l. 62), odoslanými
na adresu žalovaného, žalovanému oznámil, že jeho pohľadávka sa stala predčasne splatnou v celom
rozsahu. Zásielka bola pre žalovaného uložená na pošte 29.10.2015 (obálka, č. l. 61). Žalovaný vykonal

len jednu platbu v sume 65 €, ktorú pôvodný žalobca započítal na zmluvný úrok a úrok z omeškania
(nesporná skutočnosť, č. l. 110).

16. Podstatnou spornou otázkou zostalo, aký má vplyv zosplatnenie úveru na ďalšie úročenie, t. j. či má
veriteľ nárok na zmluvne dohodnuté úroky z úveru aj po zosplatnení, alebo po takomto zosplatnení má

nárok len na zákonné úroky z omeškania.

17. Pre jednoznačné určenie plnení, ktoré má veriteľ právo od dlžníka požadovať, je potrebné jasne
rozlíšiť úrok zmluvný od úroku z omeškania, a to najmä z časového hľadiska. Zmluvný úrok je plnenie,ktoré má akcesorickú povahu. Je teda spojené s istinou úveru a od jej existencie závisí aj samotný
zmluvný úrok. Veriteľ sa môže rozhodnúť, či bude úrok z poskytnutého úveru požadovať. Zmluvný úrok
je vlastne odmena veriteľa za to, že poskytol finančné prostriedky dlžníkovi. Veriteľovi, ktorý poskytne

dlžníkovi úver, popri nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné úroky, teda
na akúsi odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške, ktoré si
dohodnú v zmluve.

18. Oproti zmluvným úrokom je úrok z omeškania odlišným inštitútom definovaným v ustanovení §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Dlžník sa dostane do omeškania so splatením dlhu, ten sa stane splatným a následne nastupuje
právo veriteľa požadovať úrok z omeškania a prípadne aj zmluvnú pokutu.

19. Odpoveď na otázku, či možno zmluvné úroky požadovať aj po splatnosti úveru, spočíva primárne
v posúdení, či je potrebné ustanovenie § 517 ods. 2 OZ považovať za kogentné (bez možnosti sa
od neho odchýliť) alebo plne dispozitívne (dá sa od jeho znenia odchýliť). Kogentný výklad znamená,
že ak je dlžník v omeškaní, môže veriteľ požadovať iba samotné plnenie dlžnej istiny a následne
úrok z omeškania, ktorý je pre spotrebiteľské úverové vzťahy limitovaný (na rozdiel od úpravy podľa

Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa strany môžu dohodnúť na výške úroku a táto nie je pre
obchodnoprávne vzťahy limitovaná).

20. Je nesporným, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie
finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do

splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa
prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet
zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných

prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta).

21. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa
iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.

Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci
zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a ide o nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe

kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.

22. Podľa názoru vyslovenom i v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn.
6Co/190/2014)inýstavjevšakpríznačnýprepredčasnéamimoriadnezosplatnenieúveru,kdeveriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu

zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.

Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal
stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
dlžník by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by
naďalej mal nárok na úroky zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. Išlo by o právny stav, podľa
ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval,ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi - spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké
práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

23. Odvolací súd si je vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho
predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia
krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky z
úveru len na čas do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba
úroky z omeškania. V danom prípade si strany v zmluve dojednali zmluvný úrok ako fixný do doby

splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá, žalobca však v zmysle zmluvných
dojednanípristúpilkzosplatneniuceléhoúveruskôr.Jenesporné,žeúverovývzťahspočívav poskytnutí
peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru
si pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky
až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové
obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevrátil, prichádzajú do úvahy za

obdobie od splatnosti úveru úroky z omeškania. Odvolací súd sa pritom opiera o judikatúru vyšších
súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v
rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4Cdo/143/98), boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského
súdu v Prešove č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný
súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, keď uviedol, že k záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ

pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré
bynasvedčovalitomu,žebynamietanérozhodnutiekrajskéhosúdubolo možnépovažovaťzasvojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru

a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

24. Ústavný súd sa teda v tomto svojom rozhodnutí vyjadril aj k meritu odvolania. Aj odvolací súd
zastáva názor, že ak spotrebiteľ po zosplatnení už nemá právny titul peňažné prostriedky veriteľa užívať,
niet dôvodu, aby veriteľ inkasoval úroky náležiace mu pri oprávnenej držbe finančných prostriedkov

spotrebiteľom, náležia mu ale úroky z omeškania. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru
vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať

peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by na ťarchu
spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z
omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

25. K uvedenému odvolací súd uvádza, že na podporu právneho názoru vysloveného súdom prvej
inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, existuje množstvo rozhodnutí s vyslovením rovnakého
právneho názoru o neopodstatnenosti nároku na úroky aj za obdobie po splatnosti pohľadávky, napr.
rozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.12Co/16/2018z12.4.2018,sp.zn.15Co/193/2018
z 7.11.2018, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/70/2018 z 25.10.2018, Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 8Co/221/2016 z 28.11.2017, sp. zn. 24Co/99/2017 z 27.3.2018, sp. zn. 17Co/110/2018 z
8.11.2018, Krajského súd v Trnave sp. zn. 10Co/403/2016 z 27.3.2018, sp. zn. 24Co/189/2018 z
6.3.2019 atď.. Aj keď judikatúra nie je formálnym prameňom práva, súdy majú povinnosť v záujme
právnej istoty rozhodovať o rovnakých veciach rovnako. Pokiaľ ani žalobca v odvolaní neuviedol žiadne
iné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR s odlišnými právnymi závermi, nebolo

možné jeho odvolaniu vyhovieť.

26. Žiada sa dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu
na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu
(do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku

prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia peňažných prostriedkov, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo
splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokochz omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho
peňažných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom)
alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok

absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav
nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí
vzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestouto
nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok)
veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti

úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky
u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. V opačnom prípade by
bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol dlžník vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli

účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby ku zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by tak došlo k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol
tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej
nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.

27. Na doplnenie odvolací súd ešte uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi v podstate dve výhody, keď
prvou je možnosť dlžníka použiť cudzí kapitál často väčšieho objemu v porovnaní s jeho aktuálnymi
vlastnými finančnými možnosťami a druhou je možnosť vrátiť požičaný kapitál až po uplynutí určitej
doby, počas ktorej veriteľ nie je oprávnený kapitál požadovať späť. Pokiaľ ide o zosplatnenie, ako už

bolo uvedené, ide o dôsledok protiprávneho správania sa dlžníka, teda reakciu veriteľa na neplatenie
splátok istiny spolu s úrokmi. Formálne zosplatnením dochádza k posunu splatnosti pohľadávky. Týmto
spôsobom dlžník stráca vyššie uvedené výhody, predovšetkým vrátiť požičané peňažné prostriedky
v splátkach. Z hľadiska výhodnosti alebo nevýhodnosti postavenia spotrebiteľa, ako aj postavenia
veriteľa, sa žiada doplniť, že veriteľ poskytuje peňažné prostriedky s určitým obchodným zámerom a

obchodnoupolitikou,kedynazákladeajponukyadopytuposkytujepeňažnéprostriedkyspredpokladom
čo najvyššieho zisku, z tohto dôvodu poskytuje úver s dobou návratnosti v určitej lehote, pričom
ako odplatu dojednáva úroky v určitej výške. Výška týchto úrokov súvisí s tým, za akých okolností
podmienokjeveriteľochotnýpeňažnéprostriedkypožičať,resp.stratiťdispozíciusnimiajzarizika,čiich
predpokladaná ziskovosť bude v zmysle obchodnej politiky veriteľa. Veriteľ v takomto prípade získava

väčší objem peňazí, ktoré aktuálne môže použiť s tým, že predpokladá, že v určitom časovom horizonte
tieto bude schopný vrátiť. Pokiaľ nastane situácia, že dlžník peňažné prostriedky nie je schopný vrátiť,
teda plniť v súlade so svojím záväzkom, veriteľ nemusí pristúpiť k zosplatneniu úveru, pričom nezanikne
ani nárok veriteľa počas tohto obdobia na úrok ako odplatu (v takomto prípade nevzniká nárok na úroky
z omeškania z celej sumy).

28. Taktiež pokiaľ žalobca argumentuje, že úroky predstavujú cenu finančných prostriedkov, ktoré
žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi, odvolací súd poznamenáva, že tento názor
nijako nespochybňuje a úroky predstavujú vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd
poznamenáva,žebankaakoveriteľpočasprocesukontraktácieurčujesvojeúverovépodmienky,vrámci

ktorých stanovuje aj odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého
veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za dané
ohraničené úverové obdobie, na ktoré sa úverový vzťah uzatvára. Preto práve cena za úver za úverové
obdobie do splatnosti úveru je pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu
voči veriteľovi. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade,

ak by bol zachovaný stav, že veriteľ (banka) a dlžník (spotrebiteľ) budú plniť podľa podmienok a v
termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany
veriteľa. K predčasnému zosplatneniu úveru spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa a bol to

veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku
svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Úroky preto predstavujú cenu peňazí v zmysle ceny
obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto voľne
nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrývajú veriteľovi práve úroky splácané spolu s istinou vrámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti splatenia úveru tak
vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných
podľa splatenia úveru. Pokiaľ teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné

prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietnutej časti vo výroku II. a v závislom výroku o náhrade trov konania vo výroku III., odvolacími

dôvodmi osobitne nenapadnutom, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z
dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

30. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. žalovanému ako úspešnej strane sporu vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, odvolací súd však vychádzal z toho, že
žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, keď sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, ani si

náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto bolo dôvodné žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznať.

31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).