Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/95/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116206458
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3116206458.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek

Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť
výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo- obrazových záznamov, Bratislava so sídlom
Jakubovo námestie č.14, 813 48 Bratislava, ČO 17 310 598, zast. LEGAL CARTEL, s.r.o., so sídlom
Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava- Staré Mesto, IČO 36 677 175 proti žalovanému Romanovi
Janušekovido31.12.2015podnikajúcimpodobchodnýmmenomRomanJanušekFITNESS-CENTRUM
M+R, IČO 34 534 253, bytom Ilavčianska dolina 2091/91, 019 01 Ilava, zast. Mgr. Erikou Ranušovou,
advokátkou so sídlom 1200/12, 018 41 Dubnica nad Váhom, o zaplatenie 240,- eur s príslušenstvom, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.apríla 2019, č. k. 23C/156/2016-87
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trovkonania. Navecaplikoval ust.§63ods.2,§65ods.1,2,§67ods.2,§5ods.14,§78ods.4písm.b/,
§81ods.1písm.j/,§84ods.1 zákonač.618/2003oautorskompráveaprávachsúvisiacichsautorským

právom. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.04.2016 domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 240 € s 5,05% úrokom z omeškania od 07.10.2015
do zaplatenia. Žalobca je nezávislou spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov,
výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov
na základe oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry na výkon kolektívnej správy autorských práv.
Na základe toho, že žalovaný disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo
k verejnému prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov, je žalovaný povinný uhradiť primerané

odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových a audiovizuálnych záznamov. Nakoľko
žalovaný tak doteraz neučinil, žalobca ho vyzval na úhradu sumy 240 €, t.j. 80 € ročne za obdobia
roku 2013, 2014 a 2015.Ročný paušál 80 € bol určený v zmysle Sadzobníka žalobcu. Žalobca ďalej
uviedol, že v období rokov 2013-2015 bol u žalovaného vykonávaný verejný prenos chránených
výkonov a záznamov. Za účelom preukázania, že žalovaný vykonával prenos predložil fotografiu z
Facebooku. Uviedol, že výška odmien je záväzná pre všetky subjekty. Výška odmien nie je svojvoľná,
ale zohľadňuje rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany ako aj ekonomickú hodnotu

použitia predmetov ochrany. Súd prvej inštancie zistil, že z oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry
vyplýva, že žalobca má oprávnenie na výkon kolektívnej správy práva v odbore verejný prenos záznamu
umeleckého výkonu, vysielaného nezaznamenaného umeleckého výkonu, zvukového a obrazovo-
zvukového záznamu, predvedený alebo šírený akýmikoľvek technickými prostriedkami, za ktorý sauhrádza primeraná odmena. Z fotografie z Facebooku žalovaného zo dňa 30.07.2013 vyplýva, že v
čase vyhotovenia sa v prevádzke žalobcu nachádzal televízor, ktorý niečo premietal, pričom v čase
vyhotovenia tejto fotografie sa tam nenachádzali okrem zhotoviteľa fotografie žiadne iné osoby. Spornou

otázkou medzi stranami bolo či vôbec dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu v prevádzke
žalobcu, ako i to či k verejnému prenosu dochádzalo počas rokov 2013-2015. Žalobca nepreukázal,
že k verejnému prenosu chránených výkonov, zvukových záznamov a zvukovoobrazových záznamov
dochádzalo. Z fotografie vyplýva, že v čase umiestnenia technického zariadenia a jeho prevádzky
sa tam žiadna verejnosť nenachádzala, a preto žalobca nepreukázal, že k verejnému prenosu vôbec

dochádzalo. Žalobca preukázal, že televízor tam bol umiestnený len v čase vyhotovenia fotografie,
avšak vôbec nepreukázal, že tam bol umiestnený počas obdobia celých troch rokov. Platí že výkonný
umelec, výrobca zvukového záznamu výrobca zvukovo-obrazového záznamu, ak nemá výhradné právo
udeľovať súhlas na verejný prenos svojho výkonu či záznamu, majú právo na primeranú odmenu za
tento verejný prenos. Základným predpokladom nato, aby žalobca mohol s úspechom uplatniť právo na
primeranú odmenu bolo preukázanie, že k verejnému prenosu u žalovaného skutočne dochádzalo. Z

ustanovení § 84 a § 81 ods. 1 písm. h) AZ vyplýva, že v prípade, ak sa nositeľ práva sám nedomáha
svojich práv, vrátane práva na premeranú odmenu, je oprávnená sa bezdôvodného obohatenia domáhať
organizácia kolektívnej správy v rozsahu udeleného oprávnenia. Takouto organizáciou je aj žalobca,
ktorý má oprávnenie na správu práv v odbore verejný prenos záznamu umeleckého výkonu, vysielaného
nezaznamenanéhoumeleckéhovýkonuzvukovéhoaobrazovozvukovéhozáznamupredvedenímalebo

šírením akýmikoľvek technickými prostriedkami, za ktorý sa uhrádza primeraná odmena. Teda má
právo domáhať sa primeranej odmeny za verejný prenos. Nie však každý prípad, keď sa dielo prehráva
na verejne prístupnom mieste naplňuje znaky pojmu verejný prenos diela. Pojem verejný prenos vyložil
Súdny dvor EÚ, ktorý je oprávnený vykladať právo Európskej únie, a keďže pojem verejný prenos sa
nachádza v smerniciach, ktoré boli to AZ transponované, je jeho výklad záväzný aj pre tento pojem

nachádzajúci sa v AZ. Ako sa podáva, napr. z rozhodnutia SD EÚ C-135/10, je pojem verejný prenos
potrebné posudzovať individuálne (bod 76). Na účely posúdenia, či používateľ uskutočňuje verejný
prenos, treba totiž posúdiť situáciu konkrétneho používateľa, ako aj situáciu všetkých osôb, ktorým bol
sprístupnený predmet ochrany. Na účely takého posúdenia treba zohľadniť viacero dodatočných kritérií,
ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Preto ich treba uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo

vzájomnej súvislosti, keďže je zrejmé, že v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú
intenzitu (bod 79). Čo sa týka toho, aby bol prenos označený za verejný tak tento pojem sa týka
neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahrnuje celkom významný počet osôb a v tejto
súvislosti je nielen relevantné, koľko osôb má paralelne prístup k dielu, ale takisto koľko z týchto osôb má
postupne prístup k tomuto dielu. Konkrétne Súdny dvor už rozhodol, že sprostredkovanie prístupu k dielu

prevádzkovateľom hotelového zariadenia prostredníctvom rozhlasového vysielania pre jeho klientov
sa musí považovať za poskytnutie dodatočnej služby s cieľom dosiahnuť určitý zisk, keďže ponuka
tejto služby ovplyvňuje úroveň jeho zariadenia a tým aj cenu izieb. Podobne Súdny dvor rozhodol,
že transmisia diel, ktoré vysiela prevádzkovateľ kaviarne, sa uskutočňuje s určitým cieľom a môže sa
odrážať na pravidelnosti návštev tohto zariadenia a napokon na jeho hospodárskych výsledkoch (bod

90). Verejnosť, ktorej je určený prenos, jednak predstavuje cieľovú skupinu používateľa a jednak je
určitým spôsobom prijímateľom prenosu, a nie je „zachytená“ náhodou (bod 91). Obdobne viď napr.
nálezy Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 3076/13 či IV.ÚS 2445/14.

2. V danej veci žalobca, ktorý sa domáhal primeranej odmeny mal dôkazné bremeno na preukázanie,

že v prípade prevádzky žalovaného bol vykonávaný verejný prenos, teda bol povinný preukázať
okolnosti preukazujúce a odôvodňujúce záver, že technické zariadenie - televízor , bolo spustené
a nachádzalo sa v prevádzke žalovaného aj v čase, keď sa tam nachádzali iné osoby - verejnosť,
teda že v čase prítomnosti iných osôb dochádzalo k prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových
záznamov či audiovizuálnych záznamov. Inak povedané musel preukázať, že prenos prijímali aj iné

osoby ako zhotoviteľ fotografie. Zo zisteného skutkového stravu však tento záver nemožno vyvodiť.
Dôkaz predložený žalobcom vôbec nepreukazuje medzi stranami spornú skutočnosť, že by v čase
prenosu obrazového záznamu zachyteného na fotografii, ale aj v inom období rokov 2013-2015 bol
niekto iný okrem zhotoviteľa fotografie prítomný v prevádzke žalovaného, a preto nemožno hovoriť, že
šlo o verejný prenos, keď pojem verejnosť predstavuje celkom významný počet osôb. Z uvedeného

dôvodusúdžalobuzamietol,nakoľkožalobcanepreukázal,ževdanomprípadesaoverejnýprenosdiela
jednalo, že sa v prevádzke žalovaného vykonával verejný prenos, keďže neboli preukázané okolnosti, z
ktorých možno dovodiť, že by prenos prostredníctvom televízora zachytila verejnosť, t.j. iné osoby než
len používateľ- žalovaný, resp. fotograf, pričom, ak by aj fotograf bol odlišnou osobou od žalovanéhostále sa nejedná o významný počet osôb. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a
žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech , priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške
proti žalobcovi.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci . Nestotožnil sa so závermi súdu prvej
inštancie, ktorý má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný vykonával činnosti , ktoré

zakladajú právny nárok žalobcu na vyplatenie odmeny ako i skutočnosť, že by žalovaný v priestoroch
svojej prevádzky vykonával verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov prostredníctvom
technického zariadenia. Poukázal na ust. § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. a § 5 ods. 14 z.
č. 618/2003 Z. z., keď verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými
prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo
bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli

vnímať, verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Prenos
satýkaakéhokoľvekšíreniachránenýchdielbezohľadunapoužitýtechnickýprostriedokalebotechnický
postup / rozsudok zo 4.10,2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08. Verejný
sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátova okrem toho zahrňuje dosť významný počet osôb/
rozsudok zo 7.3 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11/. Je dôležité vedieť, koľko osôb má prístup

súčasne či postupne k tomu istému dielu /rozsudky zo 7.12.2006, SGAE, C-306/05, Zb.s. I-11519,
bod 39, ako aj ITV Broadcasting a i., bod 33/. Samotná prítomnosť technického zariadenia, ktoré
je schopné prijímať televízny či rádiový signál, v priestoroch prevádzky, do ktorej má zabezpečený
prístup, súčasne alebo postupne, významný počet osôb, považuje sa za verejné rozširovanie diel teda
za verejný prenos diel / rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 07.12.2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles

SA, ap. zn. C-306/05/. V priestoroch prevádzky žalovaný v rozhodnom období, t.j. v rokoch 2013-2015
disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného
prenosuzaznamenanýchvýkonovazáznamov,bolazistenákontrolnoučinnosťoužalobcu,čopreukázali
fotografiou prevádzky žalovaného na sociálnej sieti Facebook . Nevyžaduje sa, aby žalobca preukazoval
funkčnosť technického zariadenia, či jeho spustenie v prítomnosti iných osôb. Súd prvej inštancie

nesprávne uzavrel, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno /rozsudok Okresného súdu Žiar
nad Hronom zo dňa 11.01.2017, sp. zn. 23Cb/8/2016/. Tvrdenie žalovaného, že technické zariadenie
bolo umiestnené v prevádzke len za účelom vyhotovenia prezenčnej fotografie priestorov, je účelové.
Žalobca v konaní jednoznačne preukázal, že žalovaný v priestoroch prevádzky disponoval v rozhodnom
období technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu

zaznamenanýchvýkonov,zvukovýchzáznamovaaudiovizuálnychzáznamov,čímjedanýnárokžalobcu
na uplatnenie nároku na zaplatenie primeranej odmeny v zmysle autorského zákona. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaný sa písomne k podanému odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,

ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje nasprávne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť
je potrebné uviesť nasledovné:

7. Podľa § 363 CSP sa v odvolaní okrem iného uvedie, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody); prípustné odvolacie dôvody sú potom vymedzené v ust. § 365
CSP. Odvolanie tak musí obsahovať vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom konkrétne výhrady
odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, opis konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, prípadne

polemiku s jeho skutkovými, alebo právnymi závermi.

8. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci
a nedostatočnom zistení skutkového stavu ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

10. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Žalobca sa podaným návrhom domáhal v zmysle ust. § 65 ods. 1 a 2, § 67 ods. 1 zákona č. 618/2003
o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „autorský zákon„), zaplatenia

odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov
za vykonávanie verejného prenosu, keď z kontrolnej činnosti mal za preukázané, že v priestoroch
prevádzky žalovaného žalovaný disponuje technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádza
k vykonávaniu verejného prenosu.
12. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca mal dôkazné bremeno na preukázanie, že v prípade

prevádzky žalovaného bol vykonávaný verejný prenos, teda , že žalovaný mal spustené technické
zariadenie v čase, keď sa tam nachádzala verejnosť a dochádzalo k prenosu zaznamenaných výkonov
a zvukových záznamov či audiovizuálnych záznamov. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno,
že v prevádzke žalovaného vykonával verejný prenos a túto skutočnosť nepreukazuje obrazový záznam
zachytený na fotografii , ale ani v inom období rokov 2013/2015 tak, ako to žiadal žalobca. Neboli

preukázané okolnosti, z ktorých možno dovodiť, že by prenos prostredníctvom televízora zachytila
verejnosť, t.j. iné osoby, než používateľ, resp. fotograf, pričom , ak by bol aj fotograf odlišnou osobou
od žalovaného, stále nejde o významný počet osôb.

13. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že počas konania neboli

preukázané jeho tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla
byť preukázaná, a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť nebola pravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom

určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí / rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010/.

14. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno svojho

tvrdenia /affitmanti incumbit probatio/. Teda musí preukázať to, čo tvrdí. Dôkazné bremeno týkajúce sa
skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí/ II.ÚS 38/2015/.Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov /II.ÚS
400/09/ a zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy.

15. Odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný v priestoroch prevádzky v rozhodnom období, t.j. v rokoch
2013-2015 disponoval technickým zariadením , prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu
verejného prenosu, ktorá bola zistená kontrolnou činnosťou žalobcu a čo preukázali fotografiou
prevádzky žalovaného na sociálnej sieti Facebook, nie je dôvodná. V zmysle CSP sú strany sporu
povinné nielen označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, ale i podoprieť svoje tvrdenia

dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 CSP). Obvykle platí, že
žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo
porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce vykonanie
kontrolnej činnosti, ktorá činnosť by preukázala tvrdené skutočnosti žalobcom. Predložená fotografia zo
sociálnej siete zo dňa 30.07.2013 nepreukazuje, že žalovaný vykonával v období rokov 2013-2015 v
prevádzke verejnýprenos.Toto tvrdeniesastalo sporným,abolopreto,akchcelžalobcavsporeuspieť,

na ňom, aby dôkazne podložil svoje tvrdenie o vykonávaní verejného prenosu v prevádzke žalovaného
v žalovanom období (teda mal uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia). Keďže tak v konaní
neučinil, dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech.
Žalobcanedoložilžiadenlistinnýdôkazpreukazujúcikontrolutak,akotouvádza.Nebolopreukázané,že
žalobca v rozhodnom období a to 2013-2015 mal technické zariadenie schopné reprodukovať záznamy

verejných prenosov prostredníctvom technických zariadení. Podľa názoru súdu prvej inštancie ako aj
odvolacieho súdu, nestačí neurčitosť tvrdenia, že žalobca vykonal kontrolu v rozhodnom období, ale
je potrebné doložiť taký dôkaz, ktorý bude postačovať na to, aby súd mohol konštatovať povinnosť
žalovaného platiť poplatky - primeranú odmenu výrobcom audiovizuálnych záznamov a z akého dôvodu.
Každé konanie zaťažuje účastníkov dôkazným bremenom, pričom žalobca nepreukázal žiaden listinný

alebo iný dôkaz, ktorý by preukazoval povinnosť žalovaného platiť. Záver súdu prvej inštancie, že
fotografia predložená žalobcom nepreukazuje, že by v čase prenosu obrazového záznamu zachyteného
na fotografii , ale aj v inom období bol niekto iný okrem zhotoviteľa fotografie prítomní v prevádzke
žalovaného , pričom nešlo o verejný prenos, je správny. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancievyhodnotilvšetkydôkazyjednotlivoakoivovzájomnejsúvislosti /UznesenieNajvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2011, sp. zn. 3 Cdo/204/2009/, pritom starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 191 ods. 1 CSP).
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca neposkytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých
založil svoj nárok, preto ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný nepreukázal, že technické
zariadenie bolo umiestnené v prevádzke žalovaného za účelom vyhotovenia fotografie priestorov a po

jej vyhotovení sa prístroj v prevádzke nenachádzal, nie je dôvodná . Ako už vyššie uviedol odvolací súd,
žalobca si uplatnil svoj nárok na primeranú odmenu v zmysle ustanovení autorského práva za obdobie
rokov 2013-2015 , na preukázanie svojich tvrdení však neuviedol žiaden relevantné dôkazy , pričom
nie je možné preniesť dôkazné bremeno na žalovaného . Žalobca nepreukázal, že žalovaný vykonával
verejný prenos /ako používateľ/, ako i situáciu, že verejný prenos bol sprístupnený neurčitému počtu

potencionálnych adresátov, teda, že prenos prijímali iné osoby ako zhotoviteľ fotografie.

17. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 7. decembra
2006 vo veci C-306/05, Sociedad General de Autores y Editores de Espana /SGAE/ proti Rafael
Hoteles , odvolací súd uvádza, že citované rozhodnutie nie je možné aplikovať na predmetnú vec,

keď vychádza z iných skutkových a právnych okolností. Súdny dvor riešil prejudiciálne otázky , či
predstavuje umiestnenie televíznych prijímačov, ktoré prijímajú káblom televízny signál šírený satelitom,
v hotelových izbách verejný prenos, či je možné považovať hotelovú izbu za výlučne súkromný sektor ,
z čoho vyplýva, že prenos diel sa nepovažuje za verejný prenos a či verejný prenos upravený v
smernici/2001/29/možnopovažovaťzaprenosdiela,ktorýsauskutočňujeprostredníctvom televízneho

prijímača umiestneného v hotelovej izbe, za verejný prenos, pretože verejnosť, ktorá sa v ňom strieda,
má prístup k dielu. Rozhodol, že samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje verejný
prenos, pričom poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov
klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách, predstavuje verejný prenos, a to nezávisle od použitej technikyprenosu signálu. Súkromná povaha izieb hotelového zariadenia neodporuje tomu, aby sa v nich
uskutočňovaný prenos považoval za verejný prenos. Závery odvolateľa poukazom na predmetné
rozhodnutie preto nie sú správne.

18. V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval
odvolací súd poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutie súdu prvej inštancie, týkajúce sa inej, avšak
skutkovo a právne obdobnej veci, pretože rozhodovaním iného súdu prvej inštancie v preskúmavanej
veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.

19. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako i súvisiaci výrok o trovách konania je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods.
1,2 CSP, potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania preto rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania,

nakoľko bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).