Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819200335
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3819200335.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobkyne P. L., G. XX XXX XXX, miesto podnikania F.,
Q. č. XX, zastúpenej JUDr. P. M., advokátkou so sídlom F., W. č. 4, proti žalovanému X. E. A. J. O. č. 1,
F., G.: XXX XXX XX, o zaplatenie 3.359,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. novembra 2019 č. k. 16C/2/2019-52, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni

3.359,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.359,- Eur od 08.02.2019 do zaplatenia,
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom II. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%, výška ktorých bude uvedená v samotnom rozhodnutí súdu.
Rozhodnutie odôvodnil tak, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu 23.01.2019 domáhala
proti žalovanému zaplatenia 3359,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne, počnúc dňom po
doručení žaloby žalovanému a náhrady trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie
zistil, že žalobkyňa je fyzickou osobou - podnikateľom, ktorá podniká pod obchodným menom P. L.

so sídlom podnikania F., Q. č. XX a ako podnikateľka uzavrela so žalovaným dňa 31.7.2008 zmluvu
o nájme nebytových priestorov pod č. 8/2008. Predmetom nájmu boli priestory v budove Stredného
odbornéhoučilišťavF.,nachádzajúcehosanaQ.č.8,F.,zapísanénaLVč.XXXXk.ú.F.akobudovač.s.
XXXXX na parcele č. XXXX. Celková výmera prenajatej plochy bola 72,35 m2. Žalobkyňa ako nájomca
sa zaviazala užívať predmet nájmu za účelom prevádzkovania kuchyne, doba nájmu bola uzavretá do
30.7.2018, teda celkom 9 rokov a 364 dní. Nájomné bolo dohodnuté vo výške 1,- Sk za 1m2 podlahovej
plochy nebytového priestoru, ročný nájom 72,35 Sk ročne. Žalobkyňa ako nájomca sa v zmluve okrem

iného zaviazala vykonať počas celej doby nájmu nad rámec bežných opráv a údržby, opravy a údržby
prenajatého priestoru vo výške 600.000,- Sk, a to opravu elektroinštalácie, opravu rozvodov vody a
kanalizácie, opravu a údržbu okien, výmenu obkladov a dlažby v kuchyni, výmenu obkladov a dlažby
v sociálnom zriadení a v sprche. Výška finančných prostriedkov použitých na opravu a údržbu bola
zohľadnená vo výške nájomného. Dňa 1.8.2008 došlo k odsúhlaseniu výmeny obkladov a dlažby v
kuchyni, opravy elektroinštalácie, výmeny obkladov a dlažby v sociálnom zariadení a v sprche, opravy
rozvodovvodyakanalizácie,opravyaúdržbyokien,vybudovaniapriľahléhopriestorukškolskejkuchyni,

vybudovaniu nového vstupu do bufetu. Dňa 30.9.2008 došlo k vzájomnému odsúhlaseniu vykonania
výmeny výdajných okien, výmeny svietidiel, ako aj úpravy priestoru pred vchodom do školskej kuchyne.
Dňa 24.10.2008 došlo odsúhlaseniu vynaložených finančných prostriedkov na výmenu okien, svietidiel
a úpravy priestoru pred vchodom do školskej kuchyne v celkovej výške 121.326,- Sk. Dňa 27.10.2008došlokvzájomnémuodsúhlaseniuďalšíchprácavýkonovvovýške443673,-Sk.Právnevecsúdposúdil
podľa § 3 ods. 1,2,3, § 7, veta prvá zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov;
§ 669 Občianskeho zákonníka; čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“). Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci po zhodnotení dokazovania
súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobný nárok žalobkyni je dôvodný, a preto žalobe
vyhovel. Súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým a právnym posúdením predmetnej
veci ako toto bolo posúdené v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/20/2017 a to , že žalobkyni patrí nárok
z titulu náhrady vynaložených nákladov na opravu a údržbu prenajatého nebytového priestoru, ktoré

v skutočnosti vynaložila so súhlasom prenajímateľa, aj keď žalovaný ako prenajímateľ tvrdil, že sa na
ich úhradu žalobkyni v zmluve nezaviazal. Je pravda, že žalobkyňa plnila povinnosť za žalovaného,
pretože povinnosť odovzdať a udržiavať priestor na riadne užívanie bolo na jeho strane. To, že sa
na tieto opravy a údržby zaviazala žalobkyňa bolo výsledkom dohody zmluvných strán. V zmluve sa
nenachádzal záväzok prenajímateľa takéto náklady žalobkyni nahradiť, preto nastupuje zákonná úprava
obsiahnutá v § 669 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa uplatňovala svoj nárok na náhradu nákladov

na opravu a údržbu tak, že si tieto rozpočítala na celé obdobie nájmu, súd prvej inštancie konštatoval,
že nárok nájomcu na náhradu nákladov na opravu je v zásade jednorazovým nárokom a vzniká,
pokiaľ nie je dohodnuté inak, momentom samotného vynaloženia týchto nákladov. Súd prvej inštancie
však v danej veci vychádzal z vôle zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy v záujme spravodlivého
vyrovnania vzťahov medzi účastníkmi sporu. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný v zmluve

súhlasil s tým, že náklady žalobkyni bude „nahrádzať" po celú dobu nájmu takým spôsobom, že nebude
požadovať obvyklé nájomne, ale len symbolické nájomné, z čoho vyvodil dohodu medzi zmluvnými
stranami, podľa ktorej žalovaný ako prenajímateľ sa podieľal na úhrade nákladov vždy mesačne v
podobe inkasa nižšieho nájomného. Takéto dojednanie posúdil, ako osobitné dojednanie v zmluve,
na ktoré zákon nepredpisuje osobitnú formu, a ktoré vyjadruje vôľu účastníkov preukázanú tým, že

prvé roky nájmu obe zmluvné strany takýto stav rešpektovali. Podľa súdu prvej inštancie pripustiť taký
výklad zmluvy, podľa ktorého prenajímateľ sa nijako nezaviazal na úhradu týchto nákladov by jednak
nezodpovedalo skutočnej vôli, ktorú mali zmluvné strany pri uzatváraní nájomnej zmluvy a tento výklad
by bol nespravodlivý pre žalobkyňu. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný by nepripustil
stav, aby predmetné nebytové priestory prenajal len za 1,- Sk za 1m2 nebytového priestoru, pretože

skutočne nešlo o obvyklé nájomné na dobu 10 rokov, keby si nebol vedomý povinnosti znášať náklady na
opravu vložené žalobkyňou. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že ak teda žalobkyňa ani v ďalšom
období,atood1.1.2017nemohlaužívaťpriestoryzdôvodunastranežalovaného,domáhalasadôvodne
nároku na náhradu nákladov na opravu a údržbu v určenom rozsahu, keď žalovaný ako prenajímateľ
mal uhrádzať náklady na opravu a údržbu vynaložené žalobkyňou, ktoré by inak znášal sám, a to

každým mesiacom v podobe symbolického inkasa nájomného od žalobkyne. Súd prvej inštancie nárok
na náhradu nákladov na opravu a údržbu uplatnený žalobkyňou za mesiace od 1.1.2017 do 30.7.2018
t.j., tj, do skončenia nájomného vzťahu posúdil ako dôvodný a žalobe vyhovel, pričom priznal žalobkyni
náhradu nákladov za dobu 18 mesiacov a 30 dní po 177,09 eur/mesiac. Sumu 177,09 eur mesiac
vypočítal tak, že sumu vložených nákladov na opravu a údržbu vo výške 21 250,75 eur ( 640 200,-

Sk) vydelil 120 (dobou trvania nájmu 120 mesiacov teda 10 rokov). Sumu 171,38 eur za obdobie od
1.7.2018 do 30.7.2018 vypočítal tak, že mesačnú platbu 177,09 eur vydelil počtom kalendárnych dní -
31 v mesiaci júl a vynásobil dĺžkou trvania nájmu x 30, čím získal pomernú časť sumy za júl 2018. Súd
prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie celkovej sumy 3 359,- eur (177,09 eur x 18 +171,38
eur). Vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú, keď mal za to, že nárok

na náhradu nákladov na opravu a údržbu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka, pričom žalobkyňa uplatnila náhradu nákladov za mesiace od 1.1.2017
do 30.7.2018. Žaloba bola podaná 23.1.2019, teda v zákonnej trojročnej premlčacej dobe. O nároku
žalobkyni na úrok z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Zb., pričom tento priznal za obdobie od doručenia žaloby až do zaplatenia. O nároku

žalobkyni na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojitosti s §
255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa bola v konaní úspešná, a preto jej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovaný.Odvolaniežalovanýodôvodniltým,

že so záverom súdu prvej inštancie, že sa nejedná o nárok z bezdôvodného obohatenia sa stotožňuje,
no nestotožňuje sa so záverom súdu, že absencia správneho právneho vymedzenia nároku zo strany
žalobkyne nemá byť na ujmu žaloby. Žalobkyňa zastúpená advokátkou podľa žalovaného nesprávne
právne vymedzila nárok voči nemu a už len z toho dôvodu mal súd nárok žalobkyne zamietnuť. Podľanázoru žalovaného súd hľadal spôsoby, ako žalobe vyhovieť, a to bez kritického zhodnotenia kvality
žalobného návrhu. Predmet nájmu bol spôsobilý na užívanie, v rámci dlhodobého nájmu, po 10 rokoch
však bolo prirodzené, že si priestor chcela žalobkyňa skultivovať. Uvedené však neznamená, že priestor

nebol prevádzkyschopný, žalobkyňa robila úpravy najmä smerom k dispozičnému riešeniu priestoru
a v zmysle zmluvy bolo výlučne na nej, kedy v priebehu nájmu uvedené úkony vykoná. Názor súdu
o tom, že skutočná vôľa oboch zmluvných strán bola taká, že žalobkyňa bude predmet nájmu užívať
po celú dobu nájmu za symbolické nájomné pri súčasnom vynaloženom náklade na opravy, žalovaný
považovallenzasvojvoľnúdedukciusúdu,ktoránemáoporuvovykonanomdokazovaní.Anisymbolické

nájomné nebránilo žalobkyni uplatniť si nárok na neplatenie nájomného alebo zľavu z nájmu. Žalobkyňa
vynaložila náklady na opravu a údržbu na začiatku nájmu a samotné neužívanie priestorov od roku 2014
nespôsobilo jej vznik škody, medzi porušením povinnosti a tvrdenou škodou nie je daná priama príčinná
súvislosť. Žalovaný považoval rozhodnutie súdu za arbitrárne. Žalovaný súhlasil s konštatovaním súdu,
že nárok nájomcu na náhradu nákladov na opravu je v zásade jednorazovým nárokom a vzniká, pokiaľ
nie je dohodnuté inak, momentom samotného vynaloženia týchto nákladov. Žalovaný považoval názor

súdu prvej inštancie za svojvoľný v časti, kde skonštatoval existenciu konkludentnej dohody o tom,
že náklady žalobkyni bude žalovaný nahrádzať tým, že nebude požadovať obvyklé nájomné, ale len
symbolické. Žalovanému nie je zrejmé, na základe čoho, akého dôkazu, akého prejavu vôle súd dospel k
takémuto záveru. Žalovaný namietal, že súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že náklady vynaložené
žalobkyňou si táto bez pochyby daňovo uplatnila do nákladov, že ich sama užívala v prenajatých

priestoroch a amortizovala. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že v konaní
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom má za to,
že napadnutý rozsudok vykazuje prvky arbitrárnosti, svojvôle a nepreskúmateľnosti, v dôsledku čoho
navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie,

prípadne zmenil rozhodnutie tak, že žalobu zamietne, resp. vec inak právne posúdil.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že pred súdom prvej inštancie už
prebiehalo a právoplatne skončilo konanie vedené pod sp. zn. 15C/20/2017 medzi totožnými stranami
sporu a toto bolo v celom rozsahu potvrdené aj odvolacím súdom rozsudkom č. k. 4Co/116/2018-157.

Žalovaný mal možnosť odstrániť nezákonný stav (a bol na to aj upozornený), ktorý sám spôsobil
tým, že znemožnil žalobcovi užívať predmet nájmu až do uplynutia doby určitej, na ktorú bol nájomný
vzťah dojednaný, keďže odpojil predmet nájmu od dodávky energií, ktoré sa zmluvne zaviazal dodávať
žalobcovi po celú dobu trvania nájmu a bez dodávania ktorých nebol predmet nájmu na dohodnuté
užívaniespôsobilým.Sámpoverenýzástupcažalovanéhonapojednávanídňa28.11.2019potvrdil,žeaž

do skončenia nájomného vzťahu /30.07.2018/ neboli do predmetu nájmu z jeho strany dodávané energie
na dodávku ktorých sa zaviazal a že nájom skončil uplynutím dojednanej doby určitej. V predmetnom
konaní si žalobkyňa uplatnila čo do právneho dôvodu vzniku žalobou uplatneného nároku, nárok totožný
ako v predošlom konaní, avšak za ďalšie časové obdobie, po ktoré mu bolo zavinením žalovaného
znemožnené predmet nájmu užívať, a to za čas od 01.01.2017 do 30.07.2018, ktorý deň bol posledným

dňom trvania nájmu. Žalobkyňa navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania.

4.Žalovanývpísomnejreplikekvyjadreniužalobkyneuviedol,žezotrvávanaďalejnapodanomodvolaní
a navrhuje rozhodnúť tak ako uviedol vo svojom odvolaní.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný
záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Súd prvej inštancie posúdil nárok uplatnený žalobkyňou ako nárok na náhradu nákladov na
opravu a údržbu podľa § 669 Občianskeho zákonníka, pričom mal za to, že tento nárok žalobkyne
je dôvodný, vychádzajúc z toho, že žalovaný sa so žalobkyňou dohodol na symbolickom nájomnom

s tým, že týmto nízkym symbolickým nájomným bude znášať náhradu nákladov, ktoré žalobkyňa do
nebytového priestoru investovala. Súd prvej inštancie sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením
veci ako v predchádzajúcom konaní medzi tými istými účastníkmi na totožnom skutkovom základe
vedenompodsp.zn.15C/20/2017,naktorékonanievosvojomrozhodnutíodkázalvychádzajúczčlánku2 ods. 1 CSP. Súd uviedol, že predmet nájmu žalobkyňa nemohla užívať ani v období od 01.01.2017
do 30.06.2018, preto dospel k záveru, že za toto obdobie predstavuje náhrada vložených finančných
investícii žalobkyne výšku 3.359,- Eur, v ktorej časti posúdil žalobu ako dôvodnú.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Predmetná vec medzi
tými istými stranami a na tom istom skutkovom základe už bola predmetom prieskumu odvolacieho
súdu, a to v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/116/2018, kde odvolací súd svojim rozsudkom zo dňa 13.

decembra 2018 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k. 15C/20/2017-136, a preto v tomto konaní
za nezmeneného skutkového stavu nebol dôvod na odlišné skutkové a právne posúdenie predmetnej
veci, z dôvodu ktorého aj odvolací súd v tejto veci poukazuje na vyššie uvedené rozhodnutie č. k.
4Co/116/2018-157 zo dňa 13.12.2018. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie a k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:

8. Podľa článku 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 31.07.2008 zmluvu o
nájme nebytových priestorov č. 8/2008 (ďalej len „nájomná zmluva“), predmetom ktorej boli priestory v
budove Stredného odborného učilišťa v F., nachádzajúceho sa na Q. č. 8, F., zapísané na LV č. XXXX k.
ú. N. sa zaviazala užívať predmet nájmu do 30.7.2018, pričom nájomné bolo dohodnuté vo výške 1,- Sk
za 1m2 podlahovej plochy nebytového priestoru. V konaní vedenom súdom prvej inštancie pod sp. zn.

15C/20/2017 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.603,34 eur s úrokom
z omeškania 5% ročne od 06.09.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, čím
žalobe vyhovel v plnom rozsahu, pričom žalobkyňa v uvedenom konaní uplatnila nárok za obdobie od
novembra 2014 do decembra 2016. V tomto konaní žalobkyňa uplatnila nárok za obdobie od 01.01.2017
do 30.07.2018.

10. Podľa § 669 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak nájomca vynaložil na vec náklady pri
oprave, na ktorú je povinný prenajímateľ, má nárok na náhradu týchto nákladov, ak sa oprava vykonala
so súhlasom prenajímateľa alebo ak prenajímateľ bez zbytočného odkladu opravu neobstaral, hoci sa
mu oznámila jej potreba. Inak môže nájomca požadovať len to, o čo sa prenajímateľ obohatil.

11. Rovnako ako v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/20/2017, aj v tomto konaní žalovaný namietal
otázku právneho posúdenia uplatneného nároku žalobkyne, nakoľko vystala otázka, či takto uplatnený
nárok je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzajúc z právnej kvalifikácie žalobkyne,
prípadne nárokom na náhradu škody, či iným nárokom. Odvolací súd má za to (rovnako ako v konaní

sp. zn. 4Co/116/2018), že v predmetnej veci mohlo ísť iba o nárok v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia § 669 Občianskeho zákonníka, t. j. nárok nájomcu na náhradu vynaložených nákladov pri
oprave. Vzhľadom k tomu, že zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako
špeciálny právny predpis upravujúci nájom nebytových priestorov, neobsahuje osobitné ustanovenia o
problematike nároku nájomcu voči prenajímateľovi na náhradu nákladov vynaložených so súhlasom

prenajímateľa na prenajatú vec, je nevyhnutné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o nájomnej zmluve (§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka), konkrétne ustanovenie § 669
Občianskeho zákonníka, ktoré tento problém rieši výslovne. Počas trvania nájomnej zmluvy bolo tak
vylúčené, aby bola naplnená niektorá zo skutkových podstát nároku na bezdôvodné obohatenie (vrátane
skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia získaného z nepoctivých zdrojov), keďže povinnosť na

takéto plnenie zo strany žalobkyne bola zmluvne upravená.

12. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe svoj nárok právne kvalifikovala ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, nie je táto skutočnosť sama o sebe dôvodom na zamietnutie žaloby. V tejto súvislosti
odvolací súd opätovne (ako v konaní sp. zn. 4Co/116/2018) poukazuje na závery plynúce z uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009, z ktorého vyplýva, že účastníci
konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna
kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby
uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnostimožno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo
možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo
nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie

rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito
skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a
je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú.

13. Rovnako ako v predchádzajúcom konaní (sp. zn. 4Co/116/2018), aj tu je potrebné konštatovať,
že nebolo sporné, že po uzatvorení nájomnej zmluvy, žalobkyňa vložila do priestorov žalovaného
celkom sumu 640.200,- Sk, (21250,75 Eur), pričom tento náklad bol vopred žalovaným odsúhlasený.
Takúto investíciu v podobe uskutočnených opráv zo strany žalobkyne bolo treba považovať za náklady
pri oprave, na ktorú je inak povinný prenajímateľ. Uvedené zodpovedá aj dohode zmluvných strán
ukladajúcej žalobkyni povinnosť uskutočniť opravy a údržbu nad rámec bežných opráv. Čo sa týka

dohodypodľanájomnejzmluvy(článokIVpísm.B/bod3nájomnejzmluvy),podľaktorejbolodohodnuté,
že výška finančných prostriedkov použitých na opravu a údržbu je zohľadnená vo výške nájomného,
túto treba považovať len za spôsob úhrady týchto nákladov prenajímateľom (žalovaným) vždy mesačne
v podobe inkasa nižšieho nájomného. V prípade, ak by spôsob úhrady týchto opráv nebol dohodnutý,
išlo by o jednorazový nárok, ktorý by bola žalobkyňa oprávnená v zmysle § 669 Občianskeho zákonníka

žiadať v plnej výške, keďže tieto boli vykonané so súhlasom prenajímateľa.

14. Nakoľko v predmetnom prípade boli opravy a údržba vykonané zo súhlasom prenajímateľa, má
nájomca nárok na náhradu týchto nákladov vo výške, v akej boli skutočne vykonané, a to bez ohľadu
na to, že prípadný hmotný substrát týchto opráv v priebehu času podliehal amortizácii v dôsledku jeho

užívania žalobkyňou, ako v odvolaní naznačoval žalovaný. Aj odvolací súd mal za to, že vôľa účastníkov
vyššie uvedenej zmluvy smerovala k tomu, aby sa aj žalovaný podieľal na úhrade nákladov na opravu
a údržbu nehnuteľnosti investovaných žalobkyňou, a to v podobe symbolického nájmu predmetného
nebytového priestoru. Žalobkyňa nemohla užívať predmet nájmu ani v období od 01.01.2017 do
30.07.2018, a preto jej patril aj nárok na náhradu nákladov za toto obdobie, t. j., ako správne uviedol súd

prvejinštancie,vovýške3359,-Eur.Zároveňsúdprvejinštanciesprávneposúdilajnámietkupremlčania,
keď bolo potrebné vychádzať so všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka
a vzhľadom na to, že išlo o nárok za obdobie od 01.01.2017 do 30.07.2018 a žaloba bola podaná
23.01.2019, bol tento nárok v celom rozsahu uplatnený včas.

15. Odvolacísúdďalejuvádzavovzťahuknámietkežalovanéhooprevzatíprávnehonázoru(posúdenia
vzájomného nájomného vzťahu a nárokov z neho) súdom prvej inštancie z iného sporu účastníkov, že
v zmysle § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak, jeho výrok je tiež
záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah

medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím; žalobca, ktorý
bol stranou sporu, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom)
viazaný, a preto by nemohol v inom spore úspešne uplatňovať proti žalovanému ten istý nárok; ak by tak
urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom by sa prejavili účinky právoplatne rozhodnutej veci
§ 230 CSP. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom

konaní strán došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa
aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania - náhrada nákladov za iné obdobie
na podklade rovnakej nájomnej zmluvy medzi totožnými účastníkmi) odvodzuje, súd v tomto ďalšom
(novom) civilnom sporovom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym
výrokom sa už vyriešila ako vec sama), je týmto vyriešením viazaný; nesmie preto vychádzať z iného

záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie práva, resp. právneho vzťahu medzi tými istými stranami,
než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté, ak nedošlo k podstatnej zmene
skutkových okolností, ktorá by mala vplyv na posúdenie veci, čo v tomto konaní nenastalo. Význam
právoplatnosti súdneho rozhodnutia má aj pozitívnu stránku spočívajúcu v pôsobení vecnom, t.j. význam
v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci. To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým

predmetom konania), ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom civilnom sporovom konaní s
konečnou platnosťou medzi stranami vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší)
súd v inom (novom) civilnom sporovom konaní medzi tými istými stranami posudzovať inak ako otázku
predbežnú. Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd vnovom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých strán. So
zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je
akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) spore tých

istých strán pri totožnom skutkovom stave vylúčené (neprípustné); iné riešenie by znamenalo, že súd
môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonodarcom v ustanovení § 228 ods. 1 CSP. V prípadoch ak súd
účinok (vplyv právoplatného rozhodnutia vydaného v civilnom sporovom konaní založený na záväznosti
tohto rozhodnutia aj v ďalšom civilnom sporovom konaní tých istých účastníkov) ignoruje, rozhodne v
rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom, dochádza k nerešpektovaniu záväzného súdneho

rozhodnutia. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do
stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti a popretie princípu právnej
istoty. Zásada právnej istoty (článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je integrálnou súčasťou
práva na spravodlivý proces (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/133/2009 zo dňa 29.04.2010, sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 4Cdo/231/2013 zo
dňa 25.06.2014, sp. zn. 2MCdo/2/2014 zo dňa 30.10.2014 a sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28.06.2017)

a je vyjadrená osobitne aj v článku 2 ods. 1 a 2 CSP. Vzhľadom na zásadu prejudiciality a viazanosti
súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní nemal konajúci súd prvej inštancie ako
všeobecnýsúdpritotožnomskutkovomstavemožnosťvýberuvotázke,čibuderešpektovaťprávoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku prejudiciálnu v súvislosti s riešením posudzovanej
veci.

16. Na záver je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil,
má oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie uskutočnil dokazovanie v takom rozsahu, aby
náležite zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť
súdnehorozhodnutiaidespravidlavtedy,aksazistítakáinterpretáciaaaplikáciaprávnejnormyzostrany

súdu, ktorá sa zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a
právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti, čo však nie je tento prípad, čo vedie odvolací súd k nutnosti vyhodnotiť túto odvolaciu
námietku žalovaného ako nedôvodnú.

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

XX. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).