Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/131/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618205432
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6618205432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava Staré Mesto, IČO: 37 927 795, proti žalovanému
B. Y., narodený XX. XX. XXXX, trvale pobytom M. XXX/X, XXX XX Y., o zaplatenie 2.965,79 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13Csp/89/2019 - 135
zo dňa 29. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo
„prvostupňový súd“) rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému nepriznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania (II. výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 2.965,79 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že jeho právny predchodca

- Slovenská sporiteľňa a. s., so sídlom Tomášikova 48 Bratislava, IČO: 00 151 653, poskytol žalovanému
na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 5036418823 zo dňa 13. 12. 2012 (ďalej len „zmluva o
úvere“), úver vo výške 2.001,- Eur, s dohodnutou výškou úrokovej sadzby 18,9%, ktorý sa žalovaný
zaviazal uhradiť formou zmluvne dojednaných pravidelných mesačných splátok. Nakoľko žalovaný
si svoj záväzok riadne neplnil, právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 22. 08. 2016 mimoriadnu
splatnosť úveru. Keďže žalovaný na výzvy právneho predchodcu nereagoval a dlh nezaplatil, právny
predchodca ako postupca uzavrel so žalobcom ako postupníkom dňa 09. 12. 2016 zmluvu o postúpení

pohľadávok č. 1119/2016/CE (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky“), na základe ktorej bola okrem
inéhopostúpenáajpohľadávkavočižalovanémuztitulunezaplatenéhoúveruzozmluvyoúverevcelosti
t. j. vo výške 3.178,16 Eur. Okresný súd uviedol, že žalobca si v konaní voči žalovanému uplatňoval len
časť postúpeného nároku vo výške nesplatenej dlžnej istiny úveru vo výške 1.960,85 Eur a zmluvných
úrokov vo výške 1.004,94 Eur spolu s príslušenstvom ako aj nároku na náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, pričom dospel

k záveru, že žalobca v konaní touto nedisponuje, a preto žalobu zamietol. Poukázal na to, že aktívna
vecná legitimácia žalobcu sa odvíjala zo zmluvy o postúpení pohľadávky, pričom dospel k záveru, že
pohľadávka nebola postúpená z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu v súlade so zákonom, a to
konkrétne v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z .z. o bankách v znení platnom aúčinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky (ďalej len „zákon o bankách“). Konštatoval,
že predpokladom platného postúpenia je skutočnosť, že žalovaný ako dlžník bol na zaplatenie dlhu
vopred vyzvaný v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca síce preukázal, že takáto výzva bola

písomne vyhotovená ako aj to, že bola dňa 13. 07. 2016 odovzdaná na prepravu. Uviedol, že samotné
zaslanie výzvy na poštovú prepravu samo o sebe nepostačuje, nakoľko pre taký úkon je potrebné, aby
bolo preukázané, že sa skutočne dostala do dispozičnej sféry žalovaného t. j. žalovaný mal možnosť sa
s touto zásielkou oboznámiť. Nakoľko žalobca nepreukázal túto skutočnosť, mal súd prvej inštancie za
to, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a teda nedošlo ani k platnému uplatneniu si práva zo

strany žalobcu pre absenciu jeho aktívnej vecnej legitimácie.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len ,,CSP“) tak, že žalovanému
napriek jeho úspechu v spore právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania
nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhol rozhodnutie zmeniť
tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu vyhovené a rovnako mu bude priznaná náhrada trov konania
v plnom rozsahu.

6. Uviedol, že rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je správne, nakoľko svoju aktívnu vecnú legitimáciu
v spore preukázal oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu
uvedenú žalovaným v zmluve o úvere „Farská Lúka 1609/74, 986 01 Fiľakovo, ktorá je zároveň adresou
jeho trvalého pobytu. Poukázal na to, že za účelom preukázania aktívnej legitimácie predložil okresnému

súdu výzvu na zaplatenie omeškaných splátok zo dňa 11. 07. 2016 s podacím hárkom, ktorým preukázal
odoslanie výzvy do dispozičnej sféry žalovaného pod podacím č. RQ178931568SK dňa 13. 07.
2016. Argumentoval tým, že žalovaný zmenu adresy na doručovanie písomnosti žalovaný žalobcovi ani
právnemu predchodcovi neoznámil. Podľa jeho názoru nie je na mieste zamieňať povinnosť odoslania
výzvy, ktorá vyplýva z § 92 ods. 8 zákona o bankách, s povinnosťou jej faktického doručenia. Vytýkal

súdu prvej inštancie, že tento nepovažoval ním predloženú výzvu zo dňa 23. 08. 2016 spolu s
doručenkou za riadnu a dôvodnú výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, a s touto sa nijako
nevysporiadal. Bol toho názoru, že práve oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti s výzvou na
plneniezodňa23.08.2016predstavovalavýzvubankypodľa§92ods.8zákonaobankách.Napodporu
svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo

dňa 11. 06. 2003 v ktorom dovolací súd vyslovím názor, že: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi
o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudicionálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.“

7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 CSP, preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) len v rozsahu
odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 CSP a

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.

10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickýmspôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje

žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom
posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

12. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387
ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty sporu, ktorými reaguje na argumenty

žalobcu uvedené v odvolaní.

13. Žalobca odvolací dôvod videl v nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie.
Pod pojmom právne posúdenie sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil

správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14.Popreskúmaníodvolanímnapadnutéhorozhodnutia,odvolacísúddospelkzáveru,žetentoodvolací
dôvod nie je daný, nakoľko rozhodnutie prvoinštančného súdu netrpí vytýkanou vadou.

15. V sporovom konaní, CSP ako strany konania označuje žalobcu a žalovaného (§ 60 CSP). Žalobcom
je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil.

16. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej na strane

žalobcu alebo pasívnej na strane žalovaného, je podstatnou súčasťou každého súdneho skonania,
pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu tzn. ex offo, a to aj v prípade, že ju žiadna zo
strán konania nenamietala, pričom zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie
žaloby (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. 06. 2010).
V prípade, ak konajúci súd, opomenul vyriešenie otázky existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu

ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí takéto konanie obsahu základného práva na súdnu
ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 266/2014).

17. Prvoinštančný súd správne postupoval, ak z úradnej povinnosti skúmal vecnú legitimáciu strán

sporu, a dospel k záveru, že žalobca v konaní nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou. Pod pojmom
aktívna vecná legitimácia je potrebné rozumieť také hmotnoprávne postavenie, z ktorého žalobcovi
prináležínímuplatnenéprávo,resp.muvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávnynárokuplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou

súdneho konania.

18. Odvolací súd v danom prípade zastáva ten názor, že nie je postačujúce, aby žalobca v súdnom
konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej lem „OZ“), ak dlžníkovi

postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o
postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi
účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k
súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Obo210/2001 (na ktoré poukázal v odvolaní aj žalobca), podľa ktorého relevantné oznámenie

postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka
na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú
otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia
vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/9/2008 zo dňa 14.
05. 2008, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28. 01. 2009,

ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24. 08. 2018
(publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 8/2018 pod R 60/2018),
podľaktoréhovsporeoneplatnosťzmluvyopostúpení,resp.vsporeosplnenieneuhradenejpostúpenej
pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následokabsolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a
z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto

záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa
03.07.2012.

19. Odvolací súd v tomto smere rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.“

20.Citovanéustanovenie§92ods.8zákonaobankáchneupravujelenadministratívnepovinnostibanky
pri ochrane bankového tajomstva, ale ustanovuje aj osobitné podmienky platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky bankou, a preto ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam OZ o
postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl. OZ). V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o bankách
sa pre platné postúpenie pohľadávky banky resp. pobočky zahraničnej banky, vyžaduje splnenie ďalších
obligatórnych podmienok, a to zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi, ktorý je v omeškaní a následne
jeho nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní, pričom zaslaná výzva sa musí preukázateľne dostať do

dispozičnej sféry dlžníka, v tomto prípade žalovaného. Toto sú špeciálne zákonné podmienky, ktoré
musia byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky na tretí (nebankový) subjekt, nakoľko
zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k OZ. Rovnako podstatou tejto špeciálnej úpravy
je aj ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany, aby banky po uzavretí zmluvy o úvere, nepostupovali
kedykoľvek pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá by tak napríklad nepodliehala dozoru

a dohľadu Národnej banky. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v
ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom
a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 OZ, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola
banka, súd prvej inštancie správne postupoval, ak zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu

dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

21. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že svoju aktívnu legitimáciu preukázal výzvou zo
dňa 11. 07. 2016, ktorá bola zo strany jeho právneho predchodcu zaslaná na doručenie, pod podacím
č. RQ178931568SK dňa 13. 07. 2016, čo preukázal predloženým podacím hárkom. Podanie zásielky

na prepravu samo o sebe nepreukazuje, že výzva bola doručená do dispozičnej sféry žalovaného.
Žalobca uviedol, že výzva bola zaslaná na adresu trvalého pobytu žalovaného - Y. L. XXXX/XX Y., pričom
žalovaný žalobcovi, a ani jemu právnemu predchodcovi zmenu adresy nemal oznámiť. Odvolací súd v
tomto smere konštatuje, že toto tvrdenie žalobcu nie je pravdivé, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že
žalovaný oznámil právnemu predchodcovi žalobcu zmenu adresy trvalého pobytu. Uvedená skutočnosť

vyplýva z dodatku k zmluve o splátkovom úvere č. 5036418823 zo dňa 25. 10. 2013 (č. l. 23 spisu),
ktorú uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovaným, a v ktorej právny predchodca označil žalobcu s
miestom trvalého pobytu na adrese XXXXXX/X, XX.X. Uvedenú skutočnosť mal preukázanú z dokladu
totožnosti,ktorýžalovanýpriuzatvorenícitovanéhododatkupredložilprávnemupredchodcovižalobcu,a
preto podľa názoru odvolacieho súdu došlo zo strany žalovaného k riadnemu oznámeniu zmeny adresy

v súlade s bodom 10.5 všeobecných podmienok k zmluve o úvere. Z tohto dôvodu, nie je odvolaciemu
súdu zrejmé, prečo napriek tejto skutočnosti právny predchodca žalobcu, následne doručoval výzvu zo
dňa 11. 07. 2016 ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadne splatnosti zo dňa 23. 08. 2016 na pôvodnúadresu žalovaného, aj keď už v tom čase mal vedomosť o jeho novej, súčasnej adrese trvalého pobytu.
Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k účinnému doručeniu výzvy do dispozičnej sféry žalovaného.

22. S poukazom na vyššie uvedené neboli odvolacie námietky žalobcu dôvodné.

23. Keďže záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu bol správny, odvolací
súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

24. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (druhý výrok), keďže
tento vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.

25.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1
CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu proti žalobcovi právo na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu. Zo spisu však odvolací súd zistil, že žalovanému žiadne trovy
v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, preto mu odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).