Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, May 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/56/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203895
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118203895.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov Mgr.
Michala Novotného a JUDr. Pavla Laczu v sporovej veci žalobcu: City-Arena a.s., so sídlom Kapitulská
5, Trnava, IČO: 46 682 848, zastúpený SOPKO LEGAL s.r.o., so sídlom Paulínska 7523/24, Trnava,
IČO: 47 631 741 proti žalovanému: Mesto Trnava, Hlavná ulica 1, Trnava, IČO: 00 313 114, zastúpený:
JUDr. Jozef Zámožík, PhD., advokát, so sídlom Hlavná 31, Trnava, o zaplatenie 32.036.851 eur s prísl.,

o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 08.01.2019 č.k. 39C/39/2018-20,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 08.01.2019 č.k. 39C/39/2018-20 v odvolaním
napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa vzájomnou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 10.01.2018 domáhal zaplatenia
sumy 32.036.851 eur.

2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 08.01.2019 č.k. 39C/39/2018-20 výrokom I. rozhodol tak,

že konanie zastavil, výrokom III. rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi vo výške 32.861,55
eur, ktoré výroky nadobudli právoplatnosť dňom 12.02.2019. Výrokom II. napadnutého uznesenia súd
rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Súd prvej inštancie zastavil konanie v zmysle § 145 ods. 1 C.s.p., pretože žalobca zobral žalobu späť
v celom rozsahu, keď súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v danej veci nebol potrebný, keďže k

späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, resp.
ešte pred doručením žaloby žalovanému (§ 146 ods. 1 C.s.p.).

4. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. a
dospel k záveru, že v danej veci žalovaný zavinil podanie (vzájomnej) žaloby žalobcom a zastavenie
tohto konania tým, že podal žalobu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/30/2017 o

určenie vlastníckeho práva, teda v prípade žalobcu išlo o reakciu na správanie žalovaného, preto v
súlade s ustanovením § 256 ods. 1 C.s.p. priznal náhradu trov konania žalobcovi. Bez žaloby veci sp.
zn. 39C/30/2017 by nedošlo k podaniu súčasnej žaloby, na základe toho je na mieste, aby trovy konania
spočívajúce v krátení zaplateného súdneho poplatku znášal žalovaný, ktorý navyše nebol v konaní sp.
zn. 39C/30/2017 procesne úspešný.

5. Žalovaný podal odvolanie proti výroku II. napadnutého uznesenia a navrhol, aby odvolací súd
uznesenie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trovkonania v plnom rozsahu a zároveň aby rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania. Odvolateľ namietal nesprávny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný zavinil
zastavenie konania, pretože žalovaný, ktorému ani len nebola doručená vzájomná žaloba, nezavinil

a ani nemohol zaviniť podanie vzájomnej žaloby žalobcom. V tejto veci je zrejmé, že žalobca by v
konaní o zaplatenie 32.036.851 eur s prísl. nebol úspešný, a preto zobral žalobu späť. Skutočnosť,
že údajnou pohnútkou žalobcu malo byť podanie žaloby žalovaným v konaní sp. zn. 39C/30/2017 o
určenie vlastníckeho práva je v tomto smere irelevantná. Žalovaný procesne nezavinil to, že žalobca
podal žalobu, ktorá nemohla byť úspešná. Navyše je nepochopiteľné protirečivé konanie žalobcu, ktorý

v konaní sp.zn. 39C/30/2017 o určenie vlastníckeho práva tvrdil, že kúpna zmluva zo dňa 22.11.2012
je platná, no napriek tomu si žalobou uplatnil jeho údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Práve v tomto prípade je zrejmé, že žalobca by nebol úspešný v konaní o žalobe o zaplatenie 32.036.851
eur s prísl. bez ohľadu na správanie žalovaného. V zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt žalobca
musel vedieť posúdiť oprávnenosť/neoprávnenosť vzájomnej žaloby a nezaťažovať súdy zbytočnými
konaniami a nespôsobovať súdu a žalovanému zbytočné náklady vrátane trov konania. V tomto prípade,

musí žalobca (nie žalovaný) niesť zodpovednosť za svoje konanie, predovšetkým za to, že podal žalobu
a musí znášať následky, ktoré svojim konaním spôsobil. Odvolateľ poukázal na to, že súd nesprávne
a predčasne (bez vyjadrenia protistrany a bez dokazovania) prejudikoval záver, že v prípade, ak by bol
žalovaný úspešný v konaní sp. zn. 39C/30/2017 o určenie vlastníckeho práva, žalobca by mal nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 32.036.851 eur. Žalobca by nemal nárok na zaplatenie

žalovanej sumy bez ohľadu na výsledok konania sp. zn. 39C/30/2017 o určenie vlastníckeho práva.
Žalobca si nikdy neuplatnil u žalovaného nárok, ktorý si uplatnil vzájomnou žalobou a jeho údajný nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia preto ani nebol splatný. Vzájomná žaloba bola preto podaná
predčasne a neoprávnene. Navyše tento nárok žalobcu bol aj premlčaný. Dôvodov, prečo žalobca nemal
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je oveľa viac, žalobca svoj nárok nepreukázal. Žalobca

nepreukázal, že vynaložil akékoľvek investície z vlastných peňažných prostriedkov, avšak žalovaný
nemal možnosť sa k podanej žalobe ani len vyjadriť, keďže mu ani viac ako rok po jej podaní žaloba
nebola doručená.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje za nesprávnu argumentáciu žalovaného,

že podanie vzájomnej žaloby (ktorá bola vylúčená na samostatné konanie pod sp.zn. 39C/39/2018)
nezavinil, keď v texte vzájomnej žaloby bolo jednoznačne vyjadrené, že bola žalobcom podávaná
výlučne z dôvodu a len pre prípad, ak by bol žalovaný v konaní 39C/30/2017 úspešný, pričom z hľadiska
hospodárnosti konania žalobca dokonca hneď súčasne s podaním vzájomnej žaloby navrhol konanie
prerušiť do právoplatného skončenia konania o žalobe žalovaného v konaní 39C/30/2017. Predmetom

konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 39C/30/2017 bolo určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, pričom súvisiacou predbežnou otázkou bolo posudzovanie platnosti kúpnej zmluvy
zo dňa 22.11.2012. Ak by súd posúdil kúpnu zmluvu ako neplatnú, strany by boli povinné si vrátiť
všetko, čo si v súvislosti s ňou plnili. V danom prípade jednou z protihodnôt bol projekt revitalizácie,
modernizácie a zhodnotenia časti ulice Dolné Bašty na pešiu zónu, vrátane modernizácie a zhodnotenia

samotného štadióna Antona Malatinského, ktorý zostal vo vlastníctve žalobcu, ktoré boli ocenené
znaleckým posudkom. Za predpokladu neplatnosti kúpnej zmluvy by mal žalobca voči žalovanému
nárok na peňažnú náhradu za tieto plnenia (§ 458 ods. 1 C.s.p.). Žalobca tvrdil, že ak sa chcel
vyhnúť premlčaniu nároku (pre prípad vyhodnotenia súdom kúpnej zmluvy ako neplatnej), nemal inú
možnosť, ako podať vzájomnú žalobu, pretože podľa jeho názoru premlčacia doba by začala plynúť

odo dňa plnenia v prospech žalovaného. Žalobca tvrdil, že jeho povinnosťou pri uplatnení nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia nie je si tento nárok osobitne uplatniť u žalovaného pred podaním
žaloby, ktorý postup nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Naopak, ak by uplatnený nárok bol
nárokom z bezdôvodného obohatenia, nárok na jeho vrátenie, resp. na zaplatenie peňažnej náhrady
vzniká žalobcovi už dňom nasledujúcim po prípadnom plnení bez právneho dôvodu, resp. po prípadnom

plnení z neplatného právneho úkonu, t.j. nárok v čase podania vzájomnej žaloby existoval (pre prípad,
ak by kúpna zmluva bola neplatnou) a bol žalovateľný. Premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr,
ako bolo protiplnenie odovzdané žalovanému, nakoľko žalovaný v procese uzatvárania kúpnej zmluvy
a nájomnej zmluvy a preberania vzájomných práv a povinností vystupoval v zmysle judikatúry súdov
EÚ ako investor v trhovom hospodárstve, premlčacia doba bola v tomto prípade 4 ročná, čo vylučuje

premlčanie vzájomného nároku a čo vylučuje dôvodnosť vznesenej námietky premlčania. Žalobca
poukázal na skutočnosť, že keďže z oboch konaní (39C/30/2017 a 39C/39/2018) je zrejmé, že podanie
vzájomnej žaloby bolo vyvolané žalobou žalovaného v konaní 39C/30/2017, tak neúspech žalovaného
v konaní 39C/30/2017 mal za následok stratu dôvodnosti vzájomnej žaloby v konaní 39C/39/2018,t.j. zastavenie konania zavinil žalovaný v konaní 39C/30/2017 svojou zjavne bezdôvodnou žalobou,
následkom čoho bol žalobcovi správne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1
C.s.p.. Z dôvodu opatrnosti, pre prípad, ak by odvolací súd nevyhodnotil odvolaním napadnutý II. výrok

uznesenia za zákonný, žalobca navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 257 C.s.p. nepriznal žiadnej
zo strán nárok na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorým je práve príčinná
a vecná súvislosť medzi vzájomnou žalobou vylúčenou na samostatné konanie pod sp.zn. 39C/39/2018
a žalobou v konaní 39C/30/2017. Žalobca by totiž nemal žiadny dôvod na podávanie vzájomnej žaloby,
ak by voči nemu nepodával žalobu žalovaný v konaní 39C/30/2017. Priznanie náhrady trov konania

žalovanému by bolo v tomto prípade zjavne nespravodlivé.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že vzájomná
žaloba bola žalobcom podávaná výlučne z dôvodu a len pre prípad, ak by bol žalovaný v konaní
39C/30/2017 úspešný 39C/30/2017, ide o ničím nepreukázané a nepodložené hypotézy žalobcu.
Nemožno jednoznačne hypoteticky tvrdiť, že ak by súd posúdil kúpnu zmluvu ako neplatnú, žalovaný

by mal povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.036.581 eur s prísl.. Žalovaný namietal, že nárok žalobcu
v čase podania vzájomnej žaloby ešte ani len nebol splatný a žalobca by v tomto konaní nebol úspešný.
Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba ani len nebola doručená žalovanému, dokonca mu ani len nebol
doručený návrh na prerušenie konania, neprišlo k rozvinutiu celej škály prostriedkov procesnej obrany
žalovaného. Súd tu nie je na to, aby hypoteticky rozhodoval o potenciálnom úspechu alebo neúspechu

žalobcu v spore, keď ešte pred doručením žaloby bola táto vzatá späť. Z hľadiska náhrady trov konania
je taktiež irelevantné, že žalobca tvrdí, že jeho (právne nepodstatnou) pohnútkou na podanie vzájomnej
žaloby bolo, že žalovaný podal voči žalobcovi žalobu v konaní 39C/30/2017. Medzi týmito konaniami
neexistuje príčinná súvislosť. Podľa žalobcu platí, že ak by nárok nebol splatný, nemohol by sa logicky
ani premlčať. Toto tvrdenie žalobcu je samozrejme nesprávne, pre okamih začatia plynutia lehoty na

premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je nepodstatné, či nárok bol splatný alebo nie.

8. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že z obsahu spisu je zrejmá vecná
súvislosť medzi žalobou v konaní 39C/30/2017 a vzájomnou žalobou vylúčenou na samostatné konanie
39C/39/2018. Žalovaný ako subjekt zastúpený advokátom mohol a mal dôvodne predpokladať, že

v prípade neúspechu v konaní o jeho žalobe bude nútený znášať náhradu nákladov a trov, ktoré
vzniknú druhej strane spore a mohol a mal predpokladať, že druhá strana sporu vykoná právne kroky
na zamedzenie premlčania jeho potenciálnych vzájomných majetkových nárokov. Žalobca zásadne
odmieta presvedčenie žalovaného, že žalobca by bol v konaní o vzájomnej žalobe neúspešný, pričom
jeho argumentácia je v zjavnom nesúlade so skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisového materiálu.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti napadnutému
uzneseniu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustný opravný prostriedok (§ 355 ods. 2 a § 357 písm. m/ C.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné, v dôsledku čoho zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti tak,

ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie
ani na jeho zrušenie.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu
trov konania, ktoré bolo zastavené z dôvodu späťvzatia vzájomnej žaloby zo strany žalobcu.

11. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.12. Ak súd zastavuje konanie napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, musí sa pri rozhodovaní o trovách
konania zaoberať najprv tým, či niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byť zastavené (§
256 C.s.p.). Zavinenie treba posudzovať výlučne z procesného hľadiska (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Podľa

C.s.p. sa neskúma (pri posudzovaní procesného zavinenia zastavenia konania) už dôvodnosť podanej
žaloby z hľadiska hmotného práva (ako tomu bolo podľa §146 ods. 2 druhá veta O.s.p. účinného do
30.06.2016), ale iba to, ktorá zo strán sporu procesne zavinila zastavenie konania.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by

pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu
konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku,
pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení
sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a
pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného
zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca

strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca
strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie
žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu
zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani
procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade

nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie
účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej
judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09).
Nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, preto
otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z

hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavke žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca
domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní
úspešný alebo nie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.10.2010, sp. zn. 3 Sžo 225/2010, Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 29.4.2014, sp. zn. 7 M Cdo 1/2014 ).
Ak nie je preukázané, že späťvzatie bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa

celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre
možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej
požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku
príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí
návrhu (žaloby) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14.9.2011, sp. zn. 7MCdo/4/2010).

Odvolací súd, posudzujúc správnosť napadnutého výroku o nároku na náhradu trov konania má za to, že
súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že žalovaný zavinil zastavenie konania, nakoľko v konaní nebolo
preukázané, že späťvzatie predmetnej žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý
sa mal zachovať v zmysle predmetného žalobného návrhu, nakoľko nedošlo zo strany žalovaného k
úhradu žalovanej sumy, ani k uzavretiu mimosúdnej dohody o urovnaní žalobcom uplatneného nároku,

a preto nie je preukázaná súvislosť medzi správaním žalovaného vo vzťahu k žalobnému návrhu. Potom
tvrdenie žalobcu, že v danom prípade išlo o reakciu na správanie žalovaného, ktorý podal žalobu v
konaní vedenom na Okresnom súdu Trnava pod sp. zn. 39C/30/2017 o určenie vlastníckeho práva, je
pre posúdenie zavinenia zastavenia daného konania irelevantné.
Z uvedených dôvodov nie je splnená podmienka § 256 ods. 1 C.s.p. na to, aby zastavenie konania

mohlo byť pripísané správaniu (zavineniu) žalovaného. Potom ale treba v súlade s citovanou judikatúrou
vychádzať z toho, že za daných okolností späťvzatím žaloby žalobca zavinil zastavenie konania a je
tak povinný nahradiť žalovanému trovy konania v zmysle citovaného ustanovenia.

13. Podľa § 257 C.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu

trov konania celkom alebo z časti priznať. Ustanovenie § 257 ods. 1 C.s.p. je zákonné ustanovenie,
ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady
zodpovednostizavýsledokizozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Totozákonnéustanovenie
vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Odvolací súd má za
to že ustanovenie § 257 C.s.p. nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné

zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť
celkomvýnimočnýprípad,ktorýmusíbyťvrozhodnutíajnáležiteodôvodnený.Priposudzovaníokolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už smožnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, v priebehu konania).
Zákon vyžaduje na také rozhodnutie splnenie dvoch podmienok a to, že musí ísť o dôvody hodné
osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej

praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom
na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

14. Žalobca pre prípad, ak by odvolací súd dospel k inému záveru ako súd prvej inštancie pri
posudzovaní zavinenia zastavenia konania navrhol, aby odvolací súd postupoval podľa § 257 C.s.p. a

nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov konania. Podľa názoru žalobcu je dôvodom hodným osobitného
zreteľapríčinnáavecnásúvislosťmedzivzájomnoužalobouažalobouourčenievlastníckehopráva,keď
podľa názoru žalobcu by bolo nespravodlivé, aby súd priznal náhradu trov konania žalovanému, pretože
žalobca podanie danej žaloby nezavinil. Žalobca tvrdil, že predmetnú žalobu podal len s cieľom ochrany
jeho prípadných práv na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď podľa názoru žalobcu, ak by súd v
inom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 39C/30/2017 posúdil v rámci predbežnej

otázky kúpnu zmluvu ako neplatnú, bol by žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 32.036.851 eur.
Žalovaný tieto tvrdenia označil za ničím nepreukázané a nepodložené hypotézy žalobcu, pretože
žalobca by nemal nárok na zaplatenie žalovanej sumy bez ohľadu na výsledok konania vedeného pod
sp. zn. 39C/30/2017 o určenie vlastníckeho práva, nakoľko vzájomná žaloba bola podaná predčasne a
neoprávnene a zároveň žalovaný namietal premlčanie žalobcom uplatneného nároku. Žalovaný v tejto

súvislosti taktiež uviedol, že je oveľa viac dôvodov, prečo je nárok žalobcu nedôvodný, že žalobca svoj
nárok nepreukázal, keď žalovaný ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení konania nemal ani možnosť
sa k podanej žalobe vyjadriť.
Odvolacísúddospelkzáveru,žežalobcomoznačenéskutočnosti,ktorýmiodôvodňovalnielenzavinenie
konania na strane žalovaného ale z opatrnosti aj aplikáciu ust. § 257 C.s.p., nemožno považovať za

dôvody hodné osobitné zreteľa, nakoľko v danej veci do štádia hmotnoprávneho posúdenia nároku
žalobcu z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom ani nedošlo, teda ani k posúdeniu, či žalobcom uplatnený
nárok o zaplatenie sumy 32.036.851 eur, ktorý v zmysle žalobného návrhu predstavuje zhodnotenie
majetku žalobcu vo výške vloženej investície, je dôvodný, či nie je premlčaný, či nejde o predčasne
podanú žalobu, ako to namietal žalovaný. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že pre posúdenie, či išlo

o predčasne podanú žalobu, by bolo nutné vykonať dokazovanie za účelom posúdenia, či ide o nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia alebo o iný nárok (napr. podľa § 130, § 131 Občianskeho zákonníka),
keď súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uvedenou v žalobnom návrhu. Vzhľadom k tomu,
že žaloba bola vzatá späť skôr, než sa vôbec začalo s predbežným prejednaním sporu resp. ešte pred
doručením žaloby žalovanému, tvrdenia žalobcu, že jeho nárok je dôvodný, a že sa podaním predmetnej

žaloby chcel vyhnúť premlčaniu, zostali len v hypotetickej rovine, ako to namietal žalovaný.
Odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu vyplýva, že pred rozhodnutím súdu prvej inštancie o
zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby, nebol žalovaný vyzvaný zo strany súdu prvej inštancie,
aby sa vyjadril k predmetnému žalobnému návrhu, a preto ani nie je možné posudzovať, či bol žalovaný
v tomto spore aktívny, keď pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada aj na

postoj strán v konaní.
Samotný žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie (ani na odvolacom súde) netvrdil a ani
nepreukazovalsvojuprípadnúnepriaznivúfinančnúsituáciu,ktorábyexistenciudôvoduhodnéhozreteľa
odôvodňovala.
S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie nemožno mať za to, že v danej veci je dôvodná aplikácia

§ 257 C.s.p. pokiaľ ide o trovy konania strán, keďže odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného
zreteľa, a žalobcom tvrdené skutočnosti, ktoré považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, uvedené
nepreukazujú.

15. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného a argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre

rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať.
Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).16. Odvolací súd vzhľadom na uvedené v odvolaním napadnutej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie
podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto uznesenia, pretože neboli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

17. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1
C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol procesne úspešný v odvolacom
konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu.
Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu

trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

18. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 C. s. p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.