Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119203190
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6119203190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: SetCar sk, a. s., so
sídlom Sučany, Ulica priemyselná 10, IČO: 50 387 189, v konaní právne zastúpený: JUDr. Tomáš Zboja,
advokát, advokátska kancelária so sídlom Martin, Kuzmányho 4, proti žalovanému: KOOPERATIVA
poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, v
konaní právne zastúpený: JUDr. Felix Neupauer, advokát, advokátska kancelária so sídlom Bratislava,
Dvořákovo nábrežie 8/A, o zaplatenie 168,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/19/2019 - 62 zo dňa 03. 09. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/19/2019 - 62 zo dňa 03. 09. 2019 v časti
výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 168,- Eur v lehote 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia, p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 % úrok z omeškania
ročne od 05. 08. 2018 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj

„okresný súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 168,- Eur spolu s 5 % ročným
úrokom z omeškania od 05. 08. 2018 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia
(I. výrok rozsudku). Druhým výrokom rozsudku uložil žalovanému povinnosťnahradiť žalobcovi trovy
konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne
o ich výške.
V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou zo dňa 20. 12.
2018 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 168,- Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe,

že na základe škodovej udalosti, evidovanej u žalovaného došlo ku škode na vozidle poškodenej,
pričom táto bola poškodená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovaného. V
dôsledku uvedeného bol poškodený nútený užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb
a to zapožičaním si náhradného vozidla u žalobcu. Po skončení nájmu žalobca vystavil poškodenému
faktúru, na základe ktorej si uplatnil náhradu. Žalovaný neuznal uplatnený nárok v celom rozsahu a
následne poškodený uzatvoril so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bol nárok
na náhradu škody vyplývajúcej z predmetnej poistnej udalosti z titulu náhrady účelne vynaložených

nákladov na prenajatom náhradnom vozidle. Žalobca sa svojho nároku domáhal s poukazom na ust. § 4
ods. 1 a 2, § 11 ods. 7 a § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení v súvislosti s ust. § 442 ods.1
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie uviedol, že mal
za preukázané, že dňa 26. 03. 2018 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej bolo poškodené motorovévozidlo D. D. Volkswagen Polo, evidenčné č. A. XXX Z., pričom škoda bola spôsobená prevádzkou
motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovaného. Žalovaný evidoval túto poistnú udalosť pod č.
9527558335. V dôsledku nepojazdnosti motorového vozidla D. D. bola táto nútená užívať náhradné

vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb, a to tým spôsobom, že uzatvorila so žalobcom Zmluvu o nájme
č. 273 zo dňa 15. 05. 2018, predmetom ktorej bol nájom motorového vozidla Peugeot 207 SW po
dobu nevyhnutnej opravy za cenu nájomného 42,- Eur za 1 deň bez ohľadu na počet najazdených
kilometrov. Uvedená zmluva o nájme zo dňa 15. 05. 2018 bola ukončená dňom 23. 05. 2018, kedy D.
D. bolo vydané jej opravené motorové vozidlo. Žalobca v postavení prenajímateľa vystavil faktúru D.

D. č. 180294 zo dňa 24. 05. 2018 so splatnosťou 06. 06. 2018 na sumu 378,- Eur pozostávajúcu z
denného nájomného 42,- Eur za 9 dní nájmu. Z tohto žalovaný zaplatil len sumu 290,- Eur (správne
210,- Eur - pozn. odvolacieho súdu), keďže poškodená si túto sumu uplatnila ako skutočnú škodu
u žalovaného. Žalovaný tvrdil, že výška denného nájomného je neprimeraná a taktiež dĺžka opravy
nezodpovedá všeobecnej dĺžke opravy pre daný typ motorového vozidla. Súd mal ďalej preukázané
tiež, že poškodená postúpila svoju pohľadávku žalobcovi, kedy predmetom zmluvy o postúpení nebolo

postúpenie pohľadávky, ktorú žalobca ako veriteľ eviduje voči poškodenému ako dlžníkovi a poškodený
v rámci takejto zmluvy o postúpení pohľadávky uhradil predmetnú faktúru za nájom, čím došlo k vzniku
škody a súčasne postúpil žalobcovi za odplatu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému, čím
došlo k úbytku na strane žalobcu v jeho majetkovej sfére. Z uvedeného dôvodu potom súd konštatoval,
že žalobca mal aktívnu legitimáciu na podanie uvedenej žaloby. Ďalej uviedol, že žalovaný nijakým

spôsobom, ktorý by relevantne vyvracal tvrdené skutočnosti zo strany žalobcu, nepredložil a jeho
konštatovanie o tom, že denný nájom je vzhľadom na uvedené motorové vozidlo neprimeraný a dĺžka
opravy v rozsahu 9 dní je takisto neštandardná pri opravách uvedeného motorového vozidla, zostali len
v polohe tvrdení a nijakým spôsobom preukázané neboli. Z uvedeného dôvodu preto súd považoval
žalobu žalobcu za dôvodnú a na základe vykonaného dokazovania žalobe vyhovel v celom rozsahu.

Súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania, ktoré priznal žalobcovi vo výške 100 %, keďže
v plnom rozsahu bol v konaní úspešný voči žalovanému.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

Žalovaný považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny.
Rozsudok je podľa jeho názoru výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate
aj samotnou nepreskúmateľnosťou. Žalovaný má za to, že prvoinštančný súd vyslovil právne závery,
avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie
veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil.

Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v
zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, zakladá porušenie základných práv a slobôd. K potrebe
odôvodnenia rozhodnutia ako základného práva na spravodlivý súdny proces poukázal žalovaný i na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. US 119/03 - 30 a IV. ÚS 115/03. K dôvodom
nesprávnosti a nezákonnosti rozsudku žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru žalobca nebol vo

vedenom súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Zo súdom uvádzaného zisteného skutkového
stavu (ktorý vychádza a súčasne ho potvrdzujú aj dôkazy predložené žalobcom) vyplýva, že poškodený
mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Poškodený tak predstavoval subjekt,
ktorý bol dlžníkom žalobcu. Uvedené preukazuje faktúra, v zmysle ktorej subjektom zaviazaným na
plnenie bol práve poškodený a nie žalovaný. Ďalej žalovaný poukázal na ust. § 524 ods. 1 OZ a uviedol,

že nakoľko poškodený predstavoval dlžníka žalobcu, nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu
o postúpení pohľadávky. Uzatvorením predmetnej zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k postúpeniu
pohľadávky poškodeného na žalobcu (nakoľko uvedenú pohľadávku žalobcu pred jej cesiou poškodený
žalobcovi neuhradil, a teda mu ako pohľadávka nevznikla), ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu
záväzku poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu. Inými

slovami, uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom
k postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s vyššie citovaným zákonným ustanovením §
524 OZ. K úhrade faktúry pritom v uvedených súvislostiach logicky nemohlo dôjsť ani na základe
vzájomného zápočtu realizovaného v zmluve o postúpení. Vychádzajúc zo zmluvy o postúpení totiž
jednoznačne vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky a až

následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Ak teda poškodený
nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto pohľadávku postúpiť na
žalobcu a kauzálne žalobcovi následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie
odplaty za postúpenie, ktorú následne žalobca mierni použiť na započítanie. Z uvedeného potomvyplýva, že žalobca nemôže predstavovať aktívne vecne legitimovaný subjekt na strane žalobcu v
predmetnom súdnom konaní. Podporne poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 40bo 20/2007 zo dňa 29. 01. 2008. Z dôvodu, že predmetom zmluvy o postúpení malo

byť postúpenie pohľadávky zo strany poškodeného, ktorú žalobca ako veriteľ eviduje voči poškodenému
ako dlžníkovi (t. j. neexistujúci predmet postúpenia), je takýto právny úkon podľa ust. § 39 OZ zjavne
absolútne neplatný. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že prvoinštančný súd rozsudkom priznal
žalobcovi aj úroky z o meškania, a to v rozpore s ustálenou judikatúrou. V tejto súvislosti poukázal na
závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 11. 2018 sp. zn. 3Cdo/145/2017, ktorý

sa ako dovolací súd stotožnil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z
omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a žalovaný by
sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným
rozhodnutím, zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Dovolací súd zároveň v rozhodnutí
uviedol,žepeňažnásankciavpodobeúrokovzomeškaniaupravenáv§11ods.8Zákonač.381/2001Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona o PZP,
účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná,
aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti.
Vzhľadom na uvedené dôvody žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi, jeho právnemu zástupcovi, dňa 29. 10. 2019.

4. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 05. 11. 2019. Rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený. Žalobca i naďalej zotrváva

na všetkých svojich dovtedajších tvrdeniach a stanoviskách. Tvrdenia žalovaného, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj tvrdenia o
neexistencii uplatnenej pohľadávky, považuje žalobca za neopodstatnené. Súd vzhľadom na skutkové
okolnosti a vykonané dokazovanie mal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú z predloženej
zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej došlo k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky

z poškodeného na žalobcu. Právne posúdenie a odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu v
otázke namietanej aktívnej legitimácie žalobcu považuje žalobca za riadne odôvodnené, zrozumiteľné
a správne. Podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/30/2019 - 147 a tiež na
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/54/2019 - 124. To, že žalovaný akceptoval
postúpenie pohľadávky je napokon zrejmé i z toho, že čiastočné poistné plnenie poukázal na účet

žalobcu, ako postupníka. Uvedené potvrdzuje predložené oznámenie o poistnom plnení, z ktorého
nepochybne vyplýva, že žalovaný svojim konaním sám potvrdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu už
v rámci likvidácie poistnej udalosti. Keďže zo strany žalovaného bolo poskytnuté čiastočné poistné
plnenie, nemôže byť sporné ani to, že poškodenému vznikol nárok na preplatenie účelne vynaložených
nákladov za nájom náhradného vozidla. Prenájom náhradného vozidla je totiž súčasnou judikatúrou

považovaný za skutočnú škodu, teda za majetkovú hodnotu, ktorú bolo potrebné vynaložiť k uvedeniu
veci do predošlého stavu. K namietanej arbitrárnosti a svojvôle súdu prvej inštancie žalobca poukázal
na základné princípy Civilného sporového poriadku, predovšetkým na čl. 4, 5, 15 a čl. 17. Napokon aj
rozhodnutia, na ktoré žalovaný odkazuje vo svojom odvolaní, uvádzajú, že povinnosť súdu odôvodniť
svoje rozhodnutia nemožno chápať tak, že sa vyžaduje aby na každý argument bola daná podrobná

odpoveď. V danom prípade sa totiž kladie dôraz predovšetkým na jednoduchosť a zrozumiteľnosť
rozhodnutia. To, že sa žalovaný nestotožňuje s názorom súdu riadne odôvodneným v napadnutom
rozsudku, ešte neznamená, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ
ide o namietanú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, skutočnosť, že došlo k prevodu
práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry, nespôsobuje rozpor s

ustanovením § 524 OZ, či neexistenciu nároku na náhľadu škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. Uvedené zastrešuje jeden dokument, a to predložená zmluva o postúpení pohľadávky, v zmysle
ktorého došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov
účelne vynaložených za prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný,
zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Akékoľvek tvrdenia

žalovaného o neexistencii predmetnej pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a
rozpore s ust. § 524 OZ sú preto neopodstatnené. Poškodený má v zmysle zákona o PZP nárok
na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla od žalovaného a nie od žalobcu
(prenajímateľa vozidla). Dlžníkom tak v tomto prípade je práve žalovaný a nie poškodený. V časeuzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry, a teda aj k vzniku škody. Takéto
postúpenie pohľadávky podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR neodporuje zákonu. Žalobca
sa stotožnil s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/104/2019, podľa ktorého sa

žalovaný snaží zmluvu o postúpení pohľadávky medzi poškodeným a žalobcom „rozfázovať“ a následne
rozborom jej takto rozčlenených častí navodiť dojem obchádzania zákona. Predmetná zmluva však
tvorí jeden celok upravujúci navzájom prepojené viaceré práva a povinnosti jej strán/subjektov. V rámci
zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním
fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky. Ďalej

pre úplnosť a na podporu svojich tvrdení poukázal žalobca na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3Cob/220/2017, podľa ktorého súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ vyslovil záver, že poškodený
neuhradil žalobcovi faktúru za nájom vozidla, čím na strane poškodeného nedošlo k zmenšeniu majetku
o žalovanú sumu, t. j. k vzniku skutočnej škody a v závislosti od toho nedošlo ani k platnému postúpeniu
práva poškodeného na náhradu škody. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného ohľadne úrokov z omeškania,
tieto považuje žalobca za nesprávne a irelevantné. Dodáva, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu v

otázke priznania úrokov z omeškania v obdobných prípadoch nie je jednotná. Opačné stanovisko, ako
uvádza žalovaný, zaujal Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku sp. zn. 50bo/19/2009 zo dňa 25. 03. 2009.
Z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/135/2019 - 186 zo dňa 25. 06. 2019 zasa vyplýva,
že v uvedenej otázke doposiaľ nebolo prijaté zjednocujúce stanovisko. Nemožno sa preto stotožniť
s názorom, že oznámením o odmietnutí poistného plnenia si poisťovateľ splnil podmienku v zmysle

§ 11 ods. 6 písm. b/ citovaného zákona, ktorá ho v zmysle § 11 ods. 8 v celosti zbavuje povinnosti
platiť úroky z omeškania, nakoľko ide o špeciálnu úpravu platenia úroku z omeškania vo vzťahu k §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Otázka splatnosti poistného plnenia je upravená v § 11 ods. 7
citovaného zákona. Pokiaľ poisťovňa nesplní svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytne poistné plnenie
v lehote splatnosti určenej zákonom, dostáva sa do omeškania, čo znamená právo popri poistnom plnení

požadovať aj úroky z omeškania, ktorých základ je daný v § 517 ods. 2 OZ. Ustanovenie § 11 ods. 8
citovaného zákona upravuje výlučne následky nesplnenia povinnosti podľa ods. 6 citovaného zákona, t.
j. sankcionuje neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej udalosti, avšak nezbavuje poisťovňu povinnosti
platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa § 517 ods. 2 OZ. Nezodpovedá spravodlivému
usporiadaniu vzťahov, aby poisťovňa zodpovednosť za svoje nesprávne posúdenie povinnosti poskytnúť

poistné plnenie prenášala na poškodeného. Podľa názoru Krajského súdu v Žiline práve poisťovňa
musí znášať následky nesprávneho posúdenia svojej povinnosti. Žalovaný bol v omeškaní so splnením
svojho peňažného záväzku v rovine náhrady škody, v dôsledku čoho bol dôvodne uplatnený úrok z
omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/95.
Záverom žalobca uviedol, že všetky námietky žalovaného uvedené v predloženom odvolaní považuje

za neopodstatnené, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 03. 09.
2019 potvrdil ako vecne správny, a súčasne žiadal priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

5. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 13. 11. 2020.

6. Žalovaný sa k uvedenému nevyjadril.

7.Vdôsledkupodanéhoodvolaniakrajskýsúd,akosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilného
sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP

a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v
časti výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 168,- Eur v lehote 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť
žalobcovi zaplatiť 5 %-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 168,- Eur za obdobie od 05. 08. 2018 až

do zaplatenia postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie v tejto časti. Vzhľadom na uvedené, ako závislý výrok odvolací súd zrušil
i rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie i v tejto časti.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

11. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379
CSP a dôvodov podaného odvolania v zmysle § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie
a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, čo sa týka žalobou uplatneného
nároku žalobcu týkajúceho sa istiny 168,- Eur, že súd prvej inštancie v rozsahu vykonaných dôkazov
zistil skutkový stav veci správne, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie

náležite odôvodnil, rozhodnutie súdu prvej inštancie je jasné, zrozumiteľné, odôvodnenie rozhodnutia
má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na odvolacie dôvody žalovaného uvedené v jeho
odvolaní vo vzťahu k uplatnenej istine 168,- Eur odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania
veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného v rozsahu uplatnenej istiny žalobcom nie je
dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo

veci samej (suma 168,- Eur), ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací
súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací
súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných
podmienok. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu vo vzťahu k uplatnenej istine 168,-
Eur súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu je vecne

správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, právne
posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadom aktívnej legitimácie žalobcu je podľa názoru
a záveru odvolacieho súdu správne. Odvolací súd k odvolacej námietke žalovaného, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie trpí vadou nepreskúmateľnosti, je arbitrárne, uvádza, že pokiaľ sa týka rozhodnutia
vo veci samej (žalovanej istiny vo výške 168,- Eur), túto odvolaciu námietku nemožno považovať za

dôvodnú. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stav u tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, pričom
preskúmaním odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie síce stručne
ale zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu vo vzťahu k žalovanej istine vyhovel. Súd
prvej inštancie na základe písomných dôkazov, ktoré predložil žalobca, mal preukázané, že žalobca
ako prenajímateľ s poškodenou D. D. uzavrel zmluvu o nájme č. 273 dňa 15. 05. 2018, predmetom

ktorej bolo poskytnutie náhradného vozidla na obdobie od 15. 05. 2018 do 23. 05. 2018 na dobu počas
nevyhnutného času opravy, pričom žalobca ako prenajímateľ D. D. vyfakturoval faktúrou sumu 378,-
Eur ako prenájom náhradného motorového vozidla za zmluvné nájomné. V konaní bolo preukázané,
že poškodená ako postupca uzatvorila so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky podľa § 524 a
nasl. Občianskeho zákonníka, pričom v tejto je nezameniteľne špecifikovaná pohľadávka postupcu,

a to v bode 1 zmluvy voči žalovanému z titulu nároku postupcu voči poisťovni podľa § 4 Zákona č.
381/2001 Zb. z titulu nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného
vozidla v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 26. 03. 2018 na vozidle poškodenej D. D.
Suzuki Swift, evidenčné číslo A. XXX E.. Žalobca do spisu doložil i oznámenie o postúpení pohľadávky
postupcom adresované žalovanému, pričom žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie

žiadnym spôsobom nenamietal, že by toto oznámenie o postúpení pohľadávky postupcom žalovanému
doručované nebolo Z obsahu spisu tiež vyplýva čiastočná úhrada faktúry v sume 210,- Eur. Zmluvné
stranyzmluvyopostúpenípohľadávkysazároveňvzmluvedohodli,žepostúpeniepohľadávkyuvedenej
v bode 1 je odplatné, pričom bola dohodnutá odplata za postúpenie pohľadávky vo výške 378,- Eur
a v bode 5 sa dohodli, že ich vzájomné nároky sa podpisom tejto zmluvy započítavajú. Odvolací súd

je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie
tejto pohľadávky, pričom považuje za správny aj záver súdu prvej inštancie, že táto zmluva o postúpení
pohľadávky je platným právnym úkonom a na základe tejto zmluvy došlo k postúpeniu pohľadávky
na žalobcu, pričom zároveň odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie súdu prvej inštancie v bode 20
a 21 rozsudku. Pri rozhodovaní vo vzťahu k žalovanej istine je potrebné vychádzať zo zmluvy o

postúpení pohľadávky zo dňa 23. 05. 2018, nakoľko predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu
pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodenou ako nájomníčkou motorového
vozidla a žalobcom ako prenajímateľom motorového vozidla. Úhradu nájomného v tomto prípade
nahrádza samotné postúpenie, pričom je nesporné, že predmetná pohľadávka mohla byť predmetompostúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému
ako následok dopravnej nehody. V prejednávanej veci predmetom konania je skutočná škoda podľa §
442 ods. 1 OZ v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z., t. j. náklady spojené s odstraňovaním dôsledkov

poškodenia, medzi ktoré patrí i prenájom náhradného vozidla. S prihliadnutím na uvedené a berúc do
úvahy i skutočnosť, že nejde o pohľadávku, ktorá by nemohla byť predmetom postúpenia v zmysle §
525 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dospel odvolací súd k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaný
a v konaní bol preukázané vznik škody, ktorý spočíva v nákladoch na zapožičanie vozidla. Rozsudok
súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

168,- Eur v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia preto považuje odvolací súd za
rozhodnutie vecne správne a postupom v zmysle § 387 ods. 1, 2 v tejto časti z dôvodu vecnej správnosti
rozsudok potvrdil.

12. Pokiaľ sa týka časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 168,- Eur odo dňa 05. 08. 2018 až

do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, v tejto časti odvolací súd prisvedčil
námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu absencie riadneho
odôvodnenia. Povinnosť súdom uložená žalovanému zaplatiť úrok z omeškania vo vyššie uvedenej
výške vyplýva len z prvého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, avšak z odôvodnenia rozhodnutia
(predmetného rozsudku) nie je zrejmé, prečo považoval súd prvej inštancie úrok vo výške 5 % za

primeraný, na základe akého právneho predpisu o tomto rozhodol a akým spôsobom určil moment,
kedy sa žalovaný dostal s plnením do omeškania. Z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že úrok z
omeškania bol priznaný odo dňa 05. 08. 2018, avšak v odôvodnení absentuje akékoľvek odôvodnenie
takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom na tento dôvod je potom vylúčená preskúmavacia činnosť a možnosť
odvolacieho súdu posúdiť vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie, keď otázku príslušenstva

žalovanej istiny - úroku z omeškania súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nezdôvodnil vôbec. Z
uvedeného dôvodu bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania v
žalovanej výške.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého
poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na
zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného
rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na
poskytnutie poistného plnenia. Zo spisu vyplýva, že žalovaný na základe prešetrovania poistnej udalosti

dospel k názoru o oprávnenosti poskytnutia poistného plnenia v rozsahu 210,- Eur. Pokiaľ sa týka
zvyšku uplatneného poistného plnenia, je poisťovateľ, t. j. žalovaný povinný poskytnúť poistné plnenie
(vychádzajúc i z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn.
3Cdo/145/2017, podľa ktorého do omeškania by sa žalovaný dostal s plnením náhrady škody až vtedy,
ak by po doručení právoplatného rozhodnutia o výške náhrady škody neuhradil v lehote určenej súdom

priznanú náhradu škody žalobcovi) do 15 dní po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške
náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného
plnenia a to podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. Uvedené bude mať na zreteli súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na úroky z omeškania, a pri posúdení momentu, kedy sa žalovaný
dostal do omeškania s plnením žalobcovi.

14. Vzhľadom čiastočné zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o príslušenstve (úroku z
omeškania) a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie, bolo nutné zrušiť
i výrok o trovách konania, nakoľko uvedené je rozhodnutím závislým na rozhodnutí vo veci samej a o
nároku na náhradu trov konania rozhoduje aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí

( § 262 ods. 1 CSP).

15. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).