Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 26, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/126/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117208400
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117208400.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov

senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO : 35 724 803, v spore zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému O. T., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom V. XX, V., štátny občan SR, o zaplatenie 797,80 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14Csp/80/2017-47 zo dňa 04. 12. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14Csp/80/2017-47 zo dňa 04. 12. 2017 p o t v r
d z u j e.

II. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“)
rozhodol tak, že žalobu zamietol (prvý výrok) a žalovanému priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že postupovaná pohľadávka vyplývala z
nepovoleného prečerpania na účte FO č. 305692490, pôvodné číslo účtu 303750028. Podľa prílohy
č. 1 k Zmluve o postúpení (č. l. 19 spisu) bol dátum zosplatnenia 20. 04. 2014. Podmienkou pre

platné postúpenie predmetnej pohľadávky je totiž jej splatnosť v čase postúpenia. Bez ohľadu na dátum
splatnosti, však nie je preukázané splnenie podmienky predchádzajúcej písomnej výzvy žalovanému
pred uplynutím 90 dní omeškania v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý bolo potrebné aplikovať,
hoci ide v danom prípade o spotrebiteľský úver, vzhľadom na ustanovenie § 122y zákona o bankách,
na ktoré je viazané postúpenie pohľadávky (Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 12. 2012).
Z dôvodu, že nie je preukázané platné postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu (nepreukázané
doručenie výzvy banky a tiež, že žalovaný bol v čase výzvy a ku dňu postúpenia v omeškaní), teda z

dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, keď zmluva o postúpení je absolútne
neplatná pre rozpor so zákonom (§ 37 Občianskeho zákonníka), súd prvej inštancie žalobu v celom
rozsahu zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len ,,CSP“) tak, že súd priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnej výške (100 %), keďže bol v konaní v celom rozsahu úspešný.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu že súd prvej inštanciedospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uplatňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca navrhol rozhodnutie zmeniť a

jeho žalobe vyhovieť, resp. zrušiť ho a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podľa žalobcu bol žalovaný v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané,
že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Poukázal na ust. §

151 ods. 1 CSP, keď žalovaný tieto skutkové tvrdenia nepoprel, preto bolo potrebné považovať tieto
tvrdenia za nesporné. Žalobca taktiež poukázal na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok,
podľa ktorého žalovaný súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
pohľadávky, a na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, v zmysle ktorého banka alebo pobočka
zahraničnej banky si môže so svojím klientom zmluvne upraviť páva a povinnosti z obchodov odchylne
od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo

ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Na základe uvedeného mal
žalobca za to, že ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a
klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
nevylučuje odchýlnu právnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia
odchylne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok.

6. Žalobca ďalej, v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní, poukázal na skutočnosť, že v konaní
predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má
povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu

a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaný) sa v takom prípade nemôže
úspešnedovolaťneplatnostizmluvyopostúpenípohľadávky,anijejprípadneneexistencie.Žalobcavšak
napriek tejto skutočnosti v súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky a ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách pre úplnosť uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa jeho názoru nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto

ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom
predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť
pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali

platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.

7. Na podporu uvedených tvrdení poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 zo
dňa 05.10.2016, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.08.2016 a sp. zn. 9Co/20/2016 zo dňa 02.05.2017.

Vzhľadom na uvedené žalobca zastával názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy,
spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú
skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu,
ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení
pohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca v konaní

preukázal prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok. Preukázanie splnenia týchto podmienok
navyše podľa názoru žalobcu v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si
vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách
odchýlne od ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.

9. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 CSP, preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) len v rozsahu
odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 CSP a

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.11. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s

vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom

posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

13. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387
ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty sporu, ktorými reaguje na argumenty
žalobcu uvedené v odvolaní.

14.Aktívnouvecnoulegitimáciousarozumietakéhmotnoprávnepostavenie,zktoréhovyplývažalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou

súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu

k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej
strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe
od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby

ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007
zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,

ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a
súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.
K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

15. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné citovať § 92 ods. 8 zákona o
bankách: ,,Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju

pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a
to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil
banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkovýchvzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.“

16. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne
povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje
podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k
všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky

svoju pohľadávku...postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená,
že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu
klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení §

92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon
je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

17. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje,
došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to v zmysle

bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že v čase
postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 13.12.2012 (č. l. 10 až 14 spisu) žalobcom vyššie uvádzané ustanovenie
§ 89 ods. 1 zákona o bankách takúto možnosť neupravovalo, keď pojednávalo len o povinnosti banky
požadovať preukázanie totožnosti klienta. Možnosť upraviť si vzájomné práva a povinnosti odlišne od
zákona bola do zákona o bankách zakomponovaná až s účinnosťou od 10.06.2013. Preto ak si právny

predchodca a žalovaný upravili možnosť postúpenia pohľadávky odlišne od zákonného znenia v čase,
keď to zákon neumožňoval, je takéto dojednanie neplatné pre rozpor so zákonom.

18. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky
banky (ako to bolo aj v tomto prípade) je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8

zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná a len za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a
musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon
o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o

zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky
porušuje zákon a je preto neplatný.

19. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok §
92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom

súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanému
nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na
vymáhanie žalovanej pohľadávky.

20. S poukazom na vyššie uvedené neboli odvolacie námietky žalobcu dôvodné.

21. Odvolací súd na záver poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo
dňa 24. 04. 2018 (R 60/2018), v bode 21. ktorého Najvyšší súd SR uviedol: „Rozhodujúcou okolnosťou
v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná
o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o

bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovi následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné
špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemuzákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj §
92 ods. 8 tretia veta zákona o bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí,
avšak vzájomne sa nevylučuje“. Ďalej Najvyšší súd SR konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené

podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na
nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom
o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/
zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

22. Keďže záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie bol správny, z dôvodu
hospodárnosti konania sa odvolací súd už potom nezaoberal ani ďalšími odvolacími námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní.

23. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil.

24. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (druhý výrok), keďže
tento vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.

25.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1

CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu proti žalobcovi právo na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Zo spisu však odvolací súd zistil, že žalovanému žiadne trovy
v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, preto mu odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).