Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/48/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218744
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117218744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48,
811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, so sídlom Mýtna 48, P.O. BOX 205, 810 00 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanému:
Y. T., V.. XX.X.XXXX, P. Y., D.. H.. T. XXXX/XX, o zaplatenie 463,98 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 19Csp/177/2017-42 z 19.3.2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v časti čo do zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 137,18 eur s príslušenstvom.

V prevyšujúcej časti, t.j. čo do zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy nad 137,18 eur s príslušenstvom
a súvisiaceho výroku o trovách konania rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že nárok na náhradu trov
konania žalovanému voči žalobcovi nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 3 ods. 1, § 39, § 39a, § 41, § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods.
1, § 107 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a výrok o trovách konania ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Po vykonanom dokazovaní zistil, že dňa 12.10.2013 uzavrel právny predchodca žalobcu so
žalovaným Zmluvu o pôžičke evid. č. XXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku
(finančné plnenie) vo výške 542,89 eur, celková suma pôžičky bola v zmluve uvedená vo výške 720 eur
(s poistením 740,88 eur), celkové náklady spotrebiteľa boli vo výške 177,11 eur, splátka vo výške 30
eur (s poistením vo výške 30,87 eur) s ročnou úrokovou sadzbou 32,83 %, počet splátok 24, priemerná

hodnota RPMN 46,06 %, konečná splatnosť pôžičky 10/2015, RPMN vo výške 32,83 % a spôsob úhrady
poštovou poukážkou. Žalovaný uhradil sumu 216,09 eur; dlžný zostatok je 521,88 eur pozostávajúci zo
splátok a zmluvnej pokuty (463,98 eur + 57,90 eur) žalovaný neuhradil. Zmluvnú pokutu si žalobca v
konaní neuplatňuje. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok uzavretej medzi právnym predchodcom ako postupcom a žalobcom ako postupníkom.
Uznesením zo dňa 2.1.2018 súd pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu na základe návrhu zo
dňa 8.12.2017.

4. Prvoinštančný súd vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je nutné aplikovať aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 onekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a §
52 OZ.

5. Takto nepochybne zistil, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol
na základe zmluvy o pôžičke, na základe ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky právnym
predchodcom žalobcu. Z verejne prístupnej internetovej stránky Národnej banky Slovenska, na ktorej
sa nachádza aj listina - dokument: Priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom
eurozóny (stav a nové obchody) za rok 2013 súd zistil, že priemerná úroková miera z nových úverov

pre domácnosti, spotrebiteľské a ostatné úvery) so splatnosťou od 1 do 5 rokov v mesiaci október 2013
bola 11,45 % (a za celý rok 2013 11,16 %). Z tohto je zrejmé, že úrok 32,83 % ročne dohodnutý medzi
účastníkmi Zmluvy v danom prípade bol viac ako dvojnásobne vyšší. Vo veciach tzv. nebankových
subjektov sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky. Rozhodne
nie však viac ako 100 % oproti priemeru bánk a musia sa zohľadniť aj osobitosti prípadu, avšak v
konkrétnom prípade, dohodnutý úrok, ktorý viac ako štvornásobne prekračuje úrokovú mieru dohodnutú

pri úveroch, ktoré poskytovali banky, nie je akceptovateľný. Súd považoval za rozporné s dobrými
mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu priemernú cenu porovnateľných úverov
poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyselnosť,
rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa v takomto prípade je úverová zmluva
(zmluva o pôžičke) v časti odplaty neplatná. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu

mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

6. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. na rozhodnutie vo veci sp.
zn. 5Cdo/26/2011 s tým, že pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi

len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke
v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa
pri peňažnej pôžičke "uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou
výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni
"zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby

dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba 32,83 % ročne je podľa
názoru súdu neprijateľná a taká vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými
dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Preto
súd prvej inštancie považoval zmluvu o pôžičke v časti úrokov, pri ktorej bola dohodnutá výška úrokov
32,83 % ročne za absolútne neplatnú.

7. S poukazom na § 41 OZ uviedol, že dohodu o úrokoch považuje za absolútne neplatnú a obsah
Zmluvy tvorí neoddeliteľný celok vo vzťahu k dojednaniu o dohodnutej výške úrokov (dôvod neplatnosti
sa týka podstatnej zložky zmluvy o pôžičke), preto nemožno považovať zmluvu o pôžičke za platnú,
nakoľko ju nebolo možné deliť tak, ako to má na mysli § 41 OZ. Aj v tejto súvislosti poukázal na už

uvádzaný rozsudok NS SR z 26.4.2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011.

8. Vzhľadom na uvedené závery považoval dojednanú zmluvu o pôžičke za neplatnú, preto žalobca má
nárok na vrátenie toho, čo žalovaný z poskytnutej pôžičky nevrátil, a to titulom vydania bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 OZ vo výške 326,80 eur. No vzhľadom na to, že od prijatia bezdôvodného

obohatenia, teda od uzavretia zmluvy a prijatia pôžičky, t.j. od 12.10.2013 do podania žaloby 27.7.2017
uplynula tak dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ako aj trojročná objektívna premlčacia lehota,
nárok žalobcu na zaplatenie sumy 326,80 eur je v zmysle § 107 OZ premlčaný. Súd tak prihliadol na
§ 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého na premlčanie vyplávajúceho zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada ex offo, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. O trovách konania rozhodol aplikujúc ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že v plnej miere
úspešnému žalovanému, ktorý by mal nárok na náhradu trov konania, žiadne trovy zo spisu nevyplývajú,
preto mu ich náhradu nepriznal.

10. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.

11. Namietal nesprávne právne posúdenie nároku súdom prvej inštancie, a to že dojednaná odplata za
poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme zmluvne dojednaného úroku je neprimeraná a v rozpores dobrými mravmi. Rovnako namietal nesprávny záver o neplatnosti zmluvy ako celku pre neplatnosť
dojednania výšky úrokov, v dôsledku čoho došlo aj k nesprávnemu posúdeniu uplatneného nároku
ako premlčaného podľa § 107 ods. 1 OZ. V ďalšom zrekapituloval, že žalovanému bol poskytnutý

úver vo výške 542,89 eur, ktorý mal zaplatiť s úrokom vo výške 720 eur, teda navýšenie predstavuje
177,11 eur. Tvrdil, že RPMN uvedená v zmluve vo výške 32,83 % je v zhode s dojednanou úrokovou
sadzbou, lebo za druhý štvrťrok roku 2013 v spotrebiteľských úveroch RPMN predstavovala hodnotu
46,06 %. Aplikácia ust. § 3 ods. 1 OZ prichádza do úvahy iba vo výnimočných situáciách, napr.
šikanóznom výkone práva. Uviedol, že nie výška úrokovej sadzby, ale výška odplaty vyjadrená v

RPMN je rozhodujúcim faktorom pre ustálenie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom.
Podľa odvolateľa hodnota 32,83 % ako výška odplaty neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa § 53 ods. 6 OZ. Hodnota 32,83 %
nepredstavuje 2 x hodnotu priemernej hodnoty RPMN za rozhodné obdobie, ktoré je vo výške 18,63 %
a nepredstavuje 2 x priemernú výšku RPMN, ktorá je v rozsahu 46,06 % pre obdobné úvery. V ďalšom
poukázal na preferenciu výkladu v prospech platnosti právneho úkonu, čo vyplýva z nálezu Ústavného

súdu SR z 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS/640/2014, ako aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 15.03.2012
vo veci C-453/2010. Keďže zmluva bola uzavretá v písomnej forme, žalovaný úver čerpal, strany sa
riadili zmluvnými dojednaniami aj v záujme zachovania naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov
úverovéhovzťahuniejemožnéúverovúzmluvuoznačiťzaabsolútneneplatnýprávnyúkon.Spoukazom
na § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a § 11 ods. 1 citovaného zákona z dôvodov neplatného dojednania

úrokov z úveru sankciou nie je absolútna neplatnosť zmluvy, ale bezúročnosť úveru. Neprimeranosť
úrokov dojednaných v úverovej zmluve nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy ako celku s poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod č. k. 8Co/111/2016-58 zo dňa 26.6.2017. Vyslovil názor,
že nie je možné preto jeho nárok posudzovať aplikáciou dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa
§ 107 ods. 1 OZ. Tvrdil, že úverová zmluva bola platne uzavretá, preto na plynutie premlčacej doby

uplatneného nároku platí režim trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ a tento nie je premlčaný.
Žalovaný omeškané splátky nezaplatil, preto ku dňu 19.10.2014 jeho právny predchodca vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru, od ktorého dátumu začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku. Žaloba bola podaná dňa 27.7.2017, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby.

12. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
463,98 eur, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. z uvedenej sumy od 30.10.2014 do zaplatenia,
to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žiadal priznať žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

14. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 25.1.2019 a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

15. Neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ).

16.Neplatnýjeprávnyúkonurobenýfyzickouosobou,nepodnikateľom,priktoromniektozneužijetieseň,
neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo
neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť, alebo poskytnúť plnenie, ktorého
majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere (§ 39a OZ).

17. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno
poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti (§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch).

18. Odvolací súd mal za to, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným má
charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.,
čo správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Z obsahu zmluvy vyplýva, že zmluva neobsahuje v rozpores ust. citovaného zákona všetky zákonné náležitosti, potrebné na to, aby boli prehľadne vymedzené
povinnosť dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň sa zabránilo veriteľovi voči
nemu uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Pritom účelom zákona o spotrebiteľských úveroch

je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy a v akej
výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je
treba konštatovať, bez akýchkoľvek pochybností, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie
ochrany spotrebiteľov. Spotrebiteľ má byť totiž náležite informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkov
súvisiacich s úverom. Pritom je zákonnou povinnosťou veriteľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť

údaje o výške úrokov a poplatkov, a ak chýbajú, je to sankcionované stratou práva na úroky a poplatky,
lebo iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti a umožňuje mu poznať rozsah
svojho záväzku. Zo zmluvy navyše nevyplýva správne uvedená výška RPMN, čo je hlavným indikátorom
pri hodnotení, či úver je alebo nie je výhodný, ak v zmluve bolo RPMN určené 32,83 % a táto hodnota
predstavuje aj fixnú ročnú úrokovú sadzbu, z čoho možno jednoznačne usúdiť, že RPMN nebola správne
určená. Je treba súhlasiť aj s názorom súdu prvej inštancie, že úrok vo výške 32,83 % je úrokom v

rozpore s dobrými mravmi, teda neplatný, čo je možné vyhodnotiť aj tak, že nebola platne dohodnutá ani
úroková miera. Pri záveroch, že chýba platne dohodnutý úrok, je nutné predmetnú zmluvu považovať za
zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. Z uvedeného je možné vyvodiť, že žalobca má nárok iba na vrátenie
sumy, ktorú reálne poskytol ako pôžičku, resp. úver žalovanému.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že reálne bola poskytnutá žalovanému suma 542,89 eur, z ktorej uhradil
sumu 216,09 eur. Žalobca by mohol mať tak nárok na zaplatenie sumy 326,80 eur. Keďže sa v konaní
žalobou domáhal zaplatenia sumy 463,98 eur s príslušenstvom, už teraz je možné skonštatovať, že
z uvedenej sumy určite nemá nárok na zaplatenie sumy 137,18 eur s príslušenstvom, preto odvolací
súd ustálil, že správne súd prvej inštancie zamietol žalobu čo do sumy 137,18 eur s príslušenstvom.

Je možné jednoznačne konštatovať, že žalobca nemôže byť úspešný čo do sumy 137,18 eur s
príslušenstvom. Aj keď súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania, aj bez ohľadu na to, či
by bol alebo nebol uvedený nárok premlčaný, žalobca naň nárok nemá.

20. Odvolací súd ešte uvádza, že premlčanie splátok Občiansky zákonník upravuje v ust. § 103, podľa

ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčanie jednotlivých splátok odo dňa
ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročný celý dlh (§ 565 OZ), začne plynúť
premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

21. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi. Pritom na kategóriu dobrých mravov treba náležite dbať pri spotrebiteľských zmluvách. Zákaz
konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý aj v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
kde § 4 ods. 8 ukladá predávajúcemu nekonať v rozpore s dobrými mravmi. Aplikáciu § 3 OZ nevylučuje
ani ust. § 53 ods. 6 OZ, kedy za obvyklé, primerané a neúžernícke úroky nie je možné vychádzať z

údajov subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ktoré úvery poskytujú za neprimerané odplaty a
úroky rozporné s dobrými mravmi.

22. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie čo do
zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 137,18 eur s príslušenstvom, lebo nebolo by účelné zrušiť

rozsudok aj v tejto časti, keď by súd prvej inštancie musel žalobu v tejto časti tiež len zamietnuť.

23. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4MCdo/17/2014, podľa ktorého zrušenie rozhodnutia nesmie byť nikdy samoúčelné a vždy musí viesť
k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť procesného alebo hmotnoprávneho

charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie vyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne
a nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim zákonom. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní
napadnutého rozhodnutia zrejmé, že bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť
na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu
platný právny stav ani neumožňuje, nemá kasačné rozhodnutie vyššieho súdu opodstatnenie.

24. Odvolací súd navyše poukazuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo zatiaľ preukázané,
aby právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o pôžičke sa zaoberal náležite a s odbornou
starostlivosťou posudzovaniu schopnosti spotrebiteľa, teda žalovaného, splácať spotrebiteľský úver,a ak nevyhodnotil objektívne jeho osobné, zárobkové, majetkové a príjmové pomery, je možné mať
pochybnosti, či si nesplnil povinnosť, aby postupoval s odbornou starostlivosťou tak, ako to vyžaduje §
9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.

zn. 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

25. Odvolací súd preto, aj keď majúc za to, že súd prvej inštancie predčasne vyhodnotil nárok žalobcu
ako premlčaný, ale keďže z iného dôvodu nie je nárok čo do sumy 137,18 eur s príslušenstvom dôvodný,
bol rozsudok v uvedenom rozsahu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdený.

26. Keďže súd prvej inštancie predčasne posúdil nárok žalobcu nad sumu 137,18 eur s príslušenstvom
ako premlčaný, lebo nenáležite posúdil nárok v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, že ide o úver bezúročný a bez poplatkový,
rovnako nebolo preukázané, aby pri uzatváraní zmluvy žalobca, resp. jeho právny predchodca
postupoval s odbornou starostlivosťou a náležite zistil bonitu žalovaného, bolo nutné rozsudok v

prevyšujúcej časti, t.j. čo do zaplatenia sumy nad 137,18 eur s príslušenstvom a v súvisiacom výroku o
trovách konania postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s § 391 ods. 1 CSP.

27. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne sa zaoberať nárokom žalobcu čo do zaplatenia sumy

326,80 eur s príslušenstvom, a to v zmysle vyššie uvedeného, nárok náležite posúdiť a opätovne
rozhodnúť so zameraním sa na vyhodnotenie úverovej zmluvy v zmysle vyššie uvedeného. V novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách celého doterajšieho konania. Úlohou súdu prvej inštancie bude svoje
rozhodnutie tiež náležite v zmysle § 220 ods. 2 CSP aj odôvodniť.

28. Prvoinštančný súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).