Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118209159
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118209159.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu O. O., so sídlom D. XX, XXX XX S., Y.: XX
XXX XXX, právne zastúpený U. I. a M. so sídlom H. J. XXX, XXX XX M., proti žalovaným: 1/ W. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX/XX, XXX XX I. pri M., 2/ V. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX/
XX, XXX XX I. pri M., 3/ M. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX/XX, XXX XX I. pri M., žalovaný 3/
v konaní zastúpený procesným opatrovníkom žalovanou 2/, všetci právne zastúpení advokátkou JUDr.
Katarína Andráš Lešková, so sídlom Plzenská 2, 080 01 Prešov, o zaplatenie 29.573,33 Eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 11Csp/158/2018-173 zo dňa 30.01.2019

v spojení s opravným uznesením č.k. 11Csp/158/2018-207 zo dňa 10.12.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Nepriberá do konania L. H. A. L. M. O., so sídlom A. C., XXX XX S., Y.: XX XXX XXX.

II. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením s upresnením, že o výške priznanej náhrady
trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným

uznesením rozhodol tak, že:
„Žalobu zamieta.

Žalovaní v 1. až. 3 rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 103, § 38 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 22.06.2012 bola uzatvorená písomná zmluva o splátkovom úvere
medzi veriteľom - žalobcom a všetkými troma žalovanými ako dlžníkmi č. XXXXXXXXXX. Žalobca
ňou poskytol žalovaným úver na bývanie vo výške 30.000,- Eur s úrokovou sadzbou 5,89% p.a. a s
poskytnutou zľavou v deň uzatvorenia zmluvy vo výške 5,39% p.a.. Dohodnutých bolo 288 splátok
po 193,48 Eur, prvá bola splatná dňa 27.07.2012 a posledná mala byť splatná dňa 27.06.2036. Dňa

22.06.2012 bola uzatvorená aj Zmluva o zriadení záložného práva medzi žalobcom a žalovanou 2/
za účelom zabezpečenia pohľadávky z predmetnej úverovej zmluvy, a to na konkrétne nehnuteľnosti
špecifikované v zmluve. Žalovaní úver riadne nesplácali. Riadne zaplatili len prvé dve splátky v júli a
auguste2012,ďalšiesplátkyboliužnepravidelnéavrôznychsumách.Spoluuhradilisumu4.156,54Eur.Listom zo dňa 04.08.2015 boli všetci žalovaní vyzvaní na úhradu dlžných splátok s upozornením, že inak
bude banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Tento list bol všetkým žalovaným doručený
dňa 07.08.2015. Keďže žalovaní nereagovali a k žiadnej úhrade nedošlo, listom zo dňa 26.08.2015

žalobca vyhlásil ku dňu 25.08.2015 mimoriadnu splatnosť svojej pohľadávky. Tento list bol doručený
všetkým žalovaným dňa 07.08.2015.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že úverovú zmluvu medzi stranami je potrebné považovať
za spotrebiteľskú zmluvu upravenú v § 52 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o právny predpis, a

to zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (podľa znenia účinného v čase uzatvorenia
zmluvy), tak tento nie je možné aplikovať na daný zmluvný vzťah, a to vzhľadom na negatívne
vymedzenie spotrebiteľského úveru podľa § 2 ods. 3 písm. b) citovaného zákona. Ako vyplýva zo
samotnej zmluvy, hneď v bode 1 sa uvádza, že ide o úver na bývanie, a to na nadobudnutie, úpravu
a údržbu nehnuteľnosti, pričom a je tiež nepochybné, že úver bol zabezpečený aj záložnou zmluvou k
nehnuteľnosti, preto sa nejedná o spotrebiteľský úver a nie sú ani splnené predpoklady pre použitie § 24

ods.1citovanéhozákona.Žalovaníúvernesplácaliaposlednúúhradupoukázalidňa22.09.2014,pričom
žalobca všetkých žalovaných vyzval na úhradu dlžných splátok a zároveň ich upozornil aj na oprávnenie
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pričom doručenie tohto listu, ako aj ďalšieho listu bolo preukázané
doručenkami. Uviedol, že pri upozornení na možnosť zosplatnenia úveru žalobca dodržal aj zákonnú
15-dňovú lehotu uvedenú v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K námietke premlčania uviedol, že

túto posúdil podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko niet pochýb, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá
podľa názoru súdu mala aj pred 01.04.2014 občianskoprávny charakter. Už v čase výziev obsahujúcich
upozornenie na možné zosplatnenie trvalo omeškanie žalovaných viac ako rok (žalobca uviedol 434
dní) a výzva bola zo dňa 04.08.2015 a k zosplatneniu úveru došlo až listom zo dňa 26.08.2015, teda
v lehote dlhšej ako 15 dní po upozornení na zosplatnenie úveru, čím bola dodržaná zákonná lehota.

Súd preto považoval vyhlásenie o predčasnej splatnosti úveru za platný právny úkon. Podľa druhej
vety § 103 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba nie od omeškania celej zosplatnenej
pohľadávky, a teda nie od momentu účinnosti zosplatnenia ako prezentoval žalobca, ale od omeškania
splátky,prektorúdošlokzosplatneniu,keďžejetotakzreteľneuvedenévzákone.Súdzastávalnázor,že
malo by ísť o prvú omeškanú splátku, ktorá nebola uhradená, čo je logický dôsledok zásady upravenej v

§101Občianskehozákonníka.Užzospomínanéholistužalobcuzodňa04.08.2015vyplýva,žežalovaní
boli v tom čase v omeškaní so splátkami 434 dní, čo znamená, že neuhradili ešte aj splátku za máj 2014.
V zmluve bola splatnosť mesačnej splátky dohodnutá na 27. deň v mesiaci, preto trojročná premlčacia
doba by sa mala počítať od 27.05.2014 a uplynula 27.05.2017, pričom k takémuto istému záveru je
možné dopracovať sa aj vzhľadom na výšku omeškaných splátok, ktoré žalobca uviedol v spomínanom

liste - išlo o splátky vo výške 2.984,- Eur, čo predstavuje 15 dlžných splátok, čo opätovne znamená, že
prvá omeškaná splátka podľa stavu k 04.08.2015 bola už v máji 2014, teda je nesporné, že žalovaní
po spomínanom liste žalobcovi neuhradili nič. Pre úplnosť dodal, že aj keby sa vychádzalo z dátumu
26.08.2015, kedy žalobca s týmto dátumom úver zosplatnil, s poukazom na § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka by museli byť žalovaní v omeškaní so splátkami minimálne 3 mesiace, teda od 27.05.2018 a

aj v tom prípade by bola žaloba podaná až po jej uplynutí, keďže súdu bola doručená dňa 14.08.2018.
Naviac poukázal na to, že sa javí absolútna neplatnosť zmluvy voči žalovanému 3/, ktorý je podľa správy
psychológa z 26.07.2010 mentálne retardovaný v pásme imbecility a ide o trvalý stav. S poukazom na
uvedené preto žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaní boli v spore úspešní, a preto im priznal nárok na plnú
náhradu trov konania, nakoľko nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 C.s.p. o nepriznaní tohto nároku.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne
odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“). Namietal, že začiatok premlčacej doby jeho nároku nie je možné stanoviť na dátum
27.05.2014, pretože pri prednostnej aplikácii Občianskeho zákonníka, premlčacia doba začína plynúť
od 18.09.2015, za aplikácie ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Absolútna aplikácia § 565

Občianskeho zákonníka je totiž de lege vylúčená na základe osobitného ustanovenia § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, vzhľadom k čomu nemohol byť aplikovaný ani § 103 Občianskeho zákonníka.
Uviedol, že ku dňu 27.05.2014 neboli splnené zmluvné podmienky na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
pohľadávky, pre ktoré musia byť kumulatívne splnené podmienky uvedené v § 53 ods. 9 Občianskehozákonníka. Z Oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 26.08.2015, ktoré žalobca založil
do súdneho spisu je zrejmé, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 25.08.2015, pričom vyzval
žalovaných aby do 15 dní od prevzatia predmetnej listiny uhradili celú sumu pohľadávky. Oznámenie o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti prevzal žalovaný 3/ dňa 30.08.2015 a žalovaní 1/ a 2/ dňa 31.08.2015,
t.j. 01.09.2015 žalovaným začala plynúť 15-dňová lehota na dobrovoľné zaplatenie pohľadávky a jej
márnym uplynutím, t.j. dňom 16.09.2015, si mohol žalobca uplatniť svoju pohľadávku v súdnom konaní,
ako to predpokladá § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba plynie odo dňa, kedy sa právo
mohlo vykonať prvý raz a týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možne dôvodne vykonať podaním

žaloby na súde a uvedený moment nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou dlhu, t.j dňom, keď dlžník
má prvý krát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave v obdobnej veci. Ďalej namietal, že vo vzťahu k žalovanému 3/ nie je možné
posúdiť úverovú zmluvu ako absolútne neplatnú, nakoľko vo vzťahu nemu nebolo vykonané náležité
dokazovanie o jeho duševnom stave ku dňu uzatvorenia zmluvy. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie
rozhodol o ustanovení procesného opatrovníka žalovanému 3/ bez toho, aby sa k tomuto návrhu

mohol žalobca adekvátne vyjadriť a akýmkoľvek spôsobom prezentovať opačný právny názor ohľadom
možnosti ustanoviť procesného opatrovníka žalovanému 3/. Poukázal tiež na to, že samozrejme, ak
by ku dňu uzatvorenia zmluvy vedel o stave žalovaného 3/, určite by s ním zmluvu o splátkovom
kalendári neuzavrel. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že podanej žalobe v
celom rozsahu vyhovie a prizná mu voči žalovaným aj náhradu trov konania v rozsahu 100%, eventuálne

aby zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p.
a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v

Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s

namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na
prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného

sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany

sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však
pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne
pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné
odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola

naplnená.

12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na

základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka nebola naplnená.

14. K návrhu Občianskeho združenia na pribratie konania v zmysle § 95 ods. 1 C.s.p. odvolací súd
uvádza, že uvedené ustanovenie Civilného sporového poriadku upravuje inštitút pribratia osobitného
subjektu, ktorý je svojím charakterom inštitútom fakultatívnym, teda súdy nie sú povinné návrhom

samotných sporových strán alebo tretích strán vyhovieť. V prípade, ak sa vstupu do konania domáha
tretia osoba, ktorá nebola stranou sporového konania, či inak zúčastnenou osobou v konaní, potom
z jej procesného postavenia vyplýva, že táto nepožíva žiadne procesné práva a povinnosti a ani
právo na uskutočnenie určitého procesného postupu zo strany súdu (napr. výzva strane na ktorej má
vystupovať, či súhlasí s pribratím tohto subjektu do konania). V prípade, ak súd dospeje k názoru, že

účasť takéhoto subjektu nie je nevyhnutná pre konanie, potom je návrh na jej pribratie bez právnej
relevancie. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že účasť Občianskeho združenia nie je
v konaní nevyhnutná, preto nepovažoval za potrebné vyzývať žalovaného, aby vyslovil, či súhlasí so
vstupom tretieho subjektu do konania a rozhodol o nepribratí tohto Občianskeho združenia do konania.

15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanými je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny,pričomajpredmetnázmluvatútocharakteristikuspĺňa.Súdprvejinštanciepretosprávneuzavrel,
ak na predmetný prípad aplikoval všeobecné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v zmysle § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy.

16. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné aplikovať
aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. májom 2014, keďže práve k predmetnej novele uvedenéhoustanovenia niet prechodného ustanovenia, musí byť predmetné ustanovenie súdu aplikované v čase
jeho rozhodovania (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 21. apríla 2015), preto súd prvej
inštanciesprávneposúdilvzťahmedzisporovýmistranamiasprávneajpriotázkepremlčaniasaprioritne

riadil právnou úpravou premlčania zakotvenou v Občianskom zákonníku, čo napokon nenamietal ani
samotný žalobca v podanom odvolaní.

17. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania, pričom túto
premlčaciu dobu počítal od prvej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu celého dlhu. Žalobca už v

konaní na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacím konaní s momentom od kedy je potrebné počítať
premlčaciu dobu nesúhlasil a mal za to, že premlčanie je potrebné počítať odo dňa zročnosti celého
dlhu, konkrétne odo dňa, kedy si mohol pohľadávku uplatnil prvý krát na súde. Odvolací súd sa preto na
základe uvedeného zaoberal otázkou začatia plynutia premlčacej doby v prípade zosplatneného dlhu.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 26.08.2015 vyhlásil predčasnú

splatnosť úveru z dôvodu, že žalovaní boli viac ako 3 mesiace v omeškaní so splátkami, pričom už
listom zo dňa 04.08.2015 boli žalovaní upozornení, že sú v omeškaní viac ako 3 mesiace po lehote
splatnosti, teda ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalovaní neuhradili minimálne splátku splatnú
dňa 27.05.2014. Otáznym však v tomto prípade je, od ktorého dátumu je potrebné počítať premlčaciu
dobu, či od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru alebo od omeškania úhrady prvej splátky, pre ktorú

sa právo mohlo vykonať prvýkrát.

19. K námietke žalobcu, že absolútna aplikácia ust. § 565 Občianskeho zákonníka je de lege vylúčená
na základe osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že § 565
Občianskeho zákonníka umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom uvedených predpokladov žiadať od

dlžníka zaplatenie celej pohľadávky naraz. Veriteľ môže žiadať zaplatenie celej pohľadávky v dôsledku
toho, že nebola zaplatená niektorá splátka, v prípade ak to bolo medzi zmluvnými stranami (veriteľom
a dlžníkom) dohodnuté, resp. ak to bolo určené v rozhodnutí, za predpokladu kumulatívne splnených
skutočností, a to: (i) ak sa dlžník dostal do omeškania so zaplatením niektorej zo splátok, (ii) veriteľ
požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky, (iii) veriteľ požiadal o zaplatenie celej pohľadávky

najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej pohľadávky. Ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
na druhej strane priamo vo svojom zákonnom znení odkazuje na možnosť postupu podľa § 565, t.j. na
možnosť požadovať od dlžníka vrátenie celej pohľadávky naraz, avšak za podmienok (i) uplynutia 3
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a (ii) súčasným upozornením spotrebiteľa v lehote nie
kratšej ako 15 dní, že toto právo si uplatní. Z uvedeného tak vyplýva, že už len z gramatického výkladu

uvedených ustanovení nemožno dospieť k záveru, že aplikácia ust. § 565 Občianskeho zákonníka je de
lege vylúčená osobitným ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pretože toto ustanovenie
priamo odkazuje na možný postup podľa § 565 Občianskeho zákonníka s určitými špecifikami, nakoľko
sa vzťahuje na spotrebiteľský vzťah. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd túto odvolaciu
námietku za neopodstatnenú.

20. V predmetnom prípade je teda zrejmé, že premlčacia doba začala s ohľadom na ust. § 103
Občianskeho zákonníka plynúť najneskôr odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, t.j. od
26.08.2015. Ako bolo už vyššie uvedené a ako vyplýva aj z obsahu spisu, dlžnou splátkou pre ktorú
nastalo zosplatnenie je však už splátka splatná dňa 27.05.2014, teda od uvedeného dátumu začala

plynúť premlčacia lehota v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, teda od nezaplatenej splátky, pre
ktorú došlo k uplatneniu práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.

21. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č.k.
6Co/26/2017-83 zo dňa 28.06.2018, kde v bode 27. rozsudku odvolací súd uviedol, že: „Odvolací súd

tiež poznamenáva, že taký právny úkon, akým je zosplatnenie celého dlhu by mal obsahovať dôležitý
údaj a to identifikáciu tej nezaplatenej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na
zosplatnenie celého dlhu. Práve totiž od splatnosti tejto splátky sa začína počítať premlčacia doba podľa
§ 103 Občianskeho zákonníka. Preto možno celkom opodstatnene konštatovať nad rámec potreby pre
rozhodnutie v merite veci, že právny úkon, ktorým veriteľ zosplatnil celý dlh je na úkor určitosti nejasný,

vyvoláva otázniky a preto neplatný pre jeho neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ).“

22. Vo vzťahu k vyššie uvedenému teda možno konštatovať, že premlčacia doba v predmetnom prípade
začala plynúť odo dňa neuhradenia prvej omeškanej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu, t.j. odo dňa27.05.2014 a uplynula dňa 27.05.2017. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná dňa 14.08.2018, teda
po uplynutí premlčacej doby, súd prvej inštancie správne žalobu zamietol.

23. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcu, už
nespôsobilúprivodiťúspechjehoodvolaniu,odvolacísúdnepovažovalzapotrebnéreagovaťšpecifickou
odpoveďou.

24. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s

opravným uznesením v merite veci ako vecne správny potvrdil.

25. Pokiaľ ide o vecne správny výrok o trovách konania, odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku
na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má
zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude

rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade
trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania
v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným
titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V zmysle
uvedeného potom odvolací súd upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

26. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. s vyššie uvedeným upresnením potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením aj vo výroku o trovách prvoinštančného
konania.

27. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešnými boli žalovaní, ktorým
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní boli v odvolacom konaní pasívni, k odvolaniu sa
nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili, a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim

procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).