Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2014

Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 6C/268/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312208557
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Kekeňák, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBR:2014:6312208557.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno sudcom JUDr. Ondrejom Kekeňákom, PhD., v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi
Slovenská republika, zast. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012 domáha, aby súd uložil odporcovi

povinnosťzaplatiťmuztitulumajetkovejškodysumu 175,-Euraztitulunemajetkovejujmysumu885,12
Eur, prípadne medzitímnym rozsudkom rozhodol tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Brezno, ktorý nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. Záväzok navrhovateľa mal vzniknúť zo zmluvy
o úvere č. XXXXXXX voči dlžníkovi J. O., nar. XX.XX.XXXX.

Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tým, že v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie pred

zvoleným súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o
úvere. Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä
podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Exekučného poriadku a predložil návrh navrhovateľa na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému súdu a požiadal ho o udelenie
poverenianavykonanieexekúcie.Exekučnýsúdpoverilsúdnehoexekútoravykonanímexekúcieaudelil
mu poverenie registrované pod č. 5603*013259.

Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom,
ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 28.10.2009 a podal
postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora.
Navrhovateľ legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom
predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne
a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom. V

exekučnom konaní vedenom podľa ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku je založená zákonná
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho

exekútora v zákonom stanovenom čase.

V predmetnom prípade podľa tvrdenia navrhovateľa neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o
zmene súdneho exekútora pristúpi až po veľmi dlhej dobe. Súd najmä nevykonával žiadne také úkony,

ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci nachádzal,
čím porušil základné práva navrhovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom.

Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržanie a správu informačného
systému sumu 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom
sumu 50,- Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania sumu 15,- Eur.

Druhým uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že
márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky
predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného

súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho
pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa riziku
zániku povinného, riziku zmarenia účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným, riziko
insolventnosti povinného. Náhrada nemajetkovej ujmy má byť teda vnímaná ako spravodlivá satisfakcia
zakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokovazákladnýchpráv.Navrhovateľzdôraznil,ženeexistuje

akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu a možno
konštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa,

ale aj na stane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať.

Podľa navrhovateľa potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé

usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie
základných práv a princípov právneho štátu, z ktorých vyplýva najmä právo navrhovateľa na včas
a kvalitne poskytnutú súdnu ochranu, v súlade s ktorým má byť vykonávaný aj výklad a aplikácia
zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov.

Primeranou sumou náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, je suma 885,12 Eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku

alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na
základe aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 663,88 Eur za roku : 12 mesiacov v roku = 55,32 Eur
za mesiac. Navrhovateľ taktiež tunajší súd upozornil, že v danej veci bol exekučný súd nečinný viac
ako 497 dní.

V danom prípade sa navrhovateľ domáha podaným návrhom náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu. Navrhovateľ postupoval podľa
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežnéprerokovanie nároku na náhradu škody. Odporca však do podania tohto návrhu na žiadosť navrhovateľa
nereagoval.

Uznesením č.k. 6C/268/2012-14 zo dňa 18.07.2013 rozhodol tunajší súd tak, že v zmysle § 15 ods.
1 O.s.p. a rozvrhu práce Okresného súdu Brezno na rok 2013 predložil vec sp.zn. 6C/268/2012 do
podateľne Okresného súdu Brezno, aby bola pridelená náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programovaných prostriedkov sudcom rozhodujúcim občianskoprávnu agendu okrem
JUDr. Tibora Gála, ktorý je z konania a rozhodovania veci vylúčený.

Tunajší súd následne postupoval v súlade s ustanovením § 51 ods. 1, 2, 4 písm. d) zákona 757/2004 Z.
z., keď vec bola dňa 19.07.2013 o 08:15:37 prostredníctvom technických prostriedkov a programových
prostriedkov pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Ondrejovi
Kekeňákovi, PhD..

Odporca Slovenská republika v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR sa podaním zo dňa 12.05.2014
doručeným dňa 16.05.2014 vyjadril k podanému návrhu, pričom žiada návrh zamietnuť, a to z viacerých
dôvodov. V prvom rade odporca namietal procesné pochybenia zo strany navrhovateľa, ktorý vo svojich
návrhoch zmätočne označil povinných s odlišným uvedením dátumov narodenia v prípade keď boli
uvádzaní v návrhoch viacnásobne, spisové značky príslušných exekučných konaní, pod ktorými sú veci

vedené na exekučných súdoch, neboli v návrhoch označené napriek tomu, že navrhovateľ tieto údaje
k dispozícii má, pričom voči súdu nepravdivo a zavádzajúco tvrdí, že súdu k jednotlivým exekučným
veciam poskytuje všetky údaje, ktoré má k dispozícii. Neuvedenie konkrétnej spisovej značky veci bolo
okrem iného dôvodom aj na odmietnutie ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podával na Ústavný
súd SR. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, celú dôkaznú

povinnosť prenáša na súd, čo je neprijateľné, aj samotné zdôvodnenie uplatnených nárokov je nejasné
z pohľadu špecifikácie konkrétneho právneho dôvodu vzniku nároku na náhradu škody, či vzniku nároku
na nemajetkovú ujmu.

V tomto konaní nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanému návrhu v

zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po
neúspešnosti ktorého je možné takýto návrh podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
navrhovateľa. Odporca zdôraznila, že navrhovateľ podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti
o predbežné prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve ministerstva nedoplnil žiadané
informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných

konaniach s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, prípadne oznámiť
dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, ďalej doklady preukazujúce vyčíslenie majetkovej škody,
či iné skutočnosti podstatné pre prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu súčinnosť pri predbežnom
prerokovanípodanýchžiadostíatýmzmarilakúkoľvekmožnosťpredbežneprerokovaťnároknanáhradu
škody, o čo sám požiadal. Odporca preto nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný

v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z.

Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona, je podľa
odporcu potrebné vychádzať pre posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote zo znenia

ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho je možné vychádzať
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľ doposiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením nepredložil. K otázke nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote odporca uvádza, že všeobecným

predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora
spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný
model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosťpôvodnémusúdnemuexekútorovinavyjadrenie,navyčísleniejehodoterajšíchtrovanazaslanie
príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinností vyplývajúcej exekučnému súdu z

ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z..

Odporca pripustil, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch
oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty oddoručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch ak pôvodný exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú
súčinnosť, v takých prípadoch exekučný súd z objektívnych dôvodov nemohol dodržať zákonnú 30-
dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora

tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne
postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc
od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok
nápravy, ktorým bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch. Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú
preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb., keďže si nepočínal tak, aby
nedošlo k škode na jeho majetku. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nedodržanie lehoty,
stanovenej zákonom, nie je automaticky aj porušením základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, je potrebné prihliadať na všetky okolnosti danej veci.

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote
stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň

odporca poukázal na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To
znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím súdu v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej
škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal

poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

Odporca ďalej poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania iného súdu (v tomto prípade exekučného) v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred

Ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti, obdobnú právomoc má predseda príslušného súdu
na podklade sťažností na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. Všeobecný súd potom môže
o náhrade škody v zmysle zákona č. 514/ 2003 Z.z. rozhodovať na základe prieťahov v súdnom konaní
len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom
rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca dal do pozornosti súdu uznesenie

Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, č.k. I.ÚS 476/2012-12, ktorým bolo rozhodované o ústavných
sťažnostiach navrhovateľa, tieto boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté, pretože namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok zjavne príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Podľa Ústavného súdu SR doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej
povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľa,
resp. že doba konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva
sťažovateľky takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

K vyčíslenej škode a k nemajetkovej ujme zo strany navrhovateľa vyjadril odporca názor, že navrhovateľ
nepreukázal ničím vznik škody a nároky, ktoré si uplatňuje možno považovať za hypotetické.

Navrhovateľ sa v rámci návrhu domáha náhrady škody pozostávajúcej z materiálnej škody v paušálnej
sume 175,- Eur. Podľa tvrdení navrhovateľa si tento vyčíslil vzniknutú škodu na základe paušalizácie

reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdavkoch, funkčných výdajoch,
mzdovýchvýdajochavýdajochspojenýchsostratoučasuzamestnanca,atobezohľadunadĺžkutrvania
prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila navrhovateľa v období medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o návrhu. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správupohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje, poštovné. Navrhovateľ v návrhu neuviedol, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa §

17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu a ušlý zisk. V tomto smere odporca poukazuje
na definície podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na základe
ustálených definícii skutočnej škody a ušlého zisku má odporca za to, že navrhovateľ dosiaľ neuniesol
bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň
zastáva názor, že navrhovateľom uvedená paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za

zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať
sa ich náhrady podľa zákona 514/2003 Z.z.

Odporca poukázal aj na to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi k svojej činnosti potrebuje a nepochybne využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred

týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj
pri takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov.
Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikla bez ohľadu na
tvrdené prieťahy a jej uplatnenie možno považovať za účelové. Navrhovateľ ako ďalšiu položku uvádza
udržiavanie systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí navrhovateľ udržiavať na každodennej báze,

najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, v akom ich poskytuje navrhovateľ, aby sa naplnil účel
fungovania spoločnosti daného druhu. Požadovať paušálne náhrady za vyššie uvedené všeobecné
činnosti je nesprávne a účelové.

Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostimáodporcazato,ženemôženiesťzodpovednosťanahrádzať

navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal
vznik a ani výšku škody.
Navrhovateľ sa v rámci svojich návrhoch domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej
výške k čiastke 663,88 Eur (suma ktorá vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR) podľa toho, ako dlho
trvalo domnelé omeškanie.

V časti nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal odporca na
skutočnosť, že nálezy Ústavného súdu SR, na ktoré navrhovateľ odkazuje v návrhu nie je možné
automaticky aplikovať na predmetné konanie. Je potrebné poznamenať, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé

prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur, ktorá musí byť priznaná
za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Navyše pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádza aj z
významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade sa jedná o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery
fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť voči postupu v konaní adresovaná
predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil je neprijateľné, aby

sa mu priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov Ústavného súdu SR, keď
predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. V druhom rade odporca poznamenáva, že
vznik nemajetkovej ujmy u fyzických a právnických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ taktiež uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít

a podnikateľských plánov" bez bližšej konkretizácie. Taktiež navrhovateľ v návrhu nespresnil, v čom a
ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.

Navrhovateľ taktiež v rámci svojho návrhu opomenul uviesť, že pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim

zadosťučinením. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odporca nemá preukázaný vznik
nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Záverom odporca poukázal na aspekt dobrých mravov, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva, pričom
z pohľadu odporcovi práve toto kritérium hovorí v neprospech navrhovateľa vzhľadom na charakter

nárokov a na charakter obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči dlžníkom navrhovateľa vznikli,
na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a na negatívne vnímanie navrhovateľa
verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa či zo strany štátnych orgánov,
ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochranypráv spotrebiteľov. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie či využívania
právnych inštitútov zo strany navrhovateľa, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecne
uznávanými spotrebiteľskými právami. Ak potom v prípadnom exekučnom konaní, v ktorom má byť

vymáhaná pohľadávka navrhovateľa voči jeho dlžníkovi, zároveň spotrebiteľovi, súd vynakladá väčšie
úsilie a dlhšie časové obdobie na podrobné skúmanie podmienok uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy,
dodržania právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa atď., potom navrhovateľ nemôže poukazovať na
rozporsdobrýmimravmivsúvislostistakýmtopostupomsúdu. Kpríčinnejsúvislostiodporcauviedol,že
vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu

príčiny a následku nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom tunajšieho súdu.

Na základe týchto skutočností odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 31.07.2014 podal navrhovateľ podaním
zo dňa 23.07.2014, doručeným súdu dňa 24.07.2014 návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie

a prerušiť konanie. Svoj procesný návrh odôvodnil skutočnosťou, že podľa jeho právneho názoru vo
veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle
ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl. O.s.p. Na
vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu odvolacieho
súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu navrhovateľ podal sťažnosť na Ústavný súd

SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil, a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil konanie
až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci, v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p..

Tunajší súd uznesením č.k. 6C/268/2012-66 zo dňa 31.07.2014 návrh navrhovateľa na prerušenie

konania zamietol.

Súd pri rozhodovaní postupoval najmä podľa týchto zákonných ustanovení:

Podľa § 119 ods. 1 O.s.p., pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca

sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje.Podľa § 62 ods. 1 zákona 757/2004 Z.z., sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v
konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi
úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Tunajší súd poukazuje na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 31.07.2014 súd vo veci rozhodol
rozsudkom vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania v zmysle § 119

ods. 3 O.s.p., pretože navrhovateľ nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov, pre ktoré by mal súd
odročiť pojednávanie vytýčené na 31.07.2014. Na odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu, že
vo veci má konať vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle
ustanoveniaO.s.p.vdôsledkučohonavrhovateľpodalnaÚstavnýsúdSRsťažnosť,vzmyslecitovaných
ustanovení zákona nebol dôvod, keďže Krajský súd v Banskej Bystrici už právoplatne rozhodol o
námietkach zaujatosti vznesených navrhovateľom a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ

nepreukázal, že uvedená ústavná sťažnosť bola vôbec odoslaná na Ústavný súd a prijatá na ďalšie
konanie.

Súd v prvom rade konštatuje, že odporca dôvodne namietal skutočnosť, že navrhovateľ dostatočne
právne nezdôvodnil vznik nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy; z obsahu žalôb

je však zrejmé, že ide o nárok, ktorý mal vzniknúť ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdom
pri výkone jeho právomocí, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okrem iného tomu zodpovedá aj argumentácia
navrhovateľa ohľadne uplatnenia nárokov na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie v
zmysle § 15 ods. 1 uvedeného zákona.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť štátu voči poškodenému subjektu môže nastať buď
na základe nezákonného rozhodnutia, na základe nezákonného zatknutia, zadržania alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe
alebo nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ vo svojom návrhu nekonkretizuje, či exekučné súdy pri rozhodovaní o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora vydali nezákonné rozhodnutie alebo zvolili nesprávny úradný postup,
pričom pre oba prípady, ktoré ako možnosti prichádzajú do úvahy v rámci exekučného konania, platia v
otázke vzniku zodpovednosti štátu v citovanom zákone odlišné pravidlá. Zákon výslovne stanovuje, že

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nárok na náhradu škody možno uplatniť iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda pôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto
orgánu (§ 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
zákon považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a

právnických osôb (§ 9 uvedeného zákona).

Bolo možné konštatovať, že navrhovateľ si celkom zjavne uplatnil náhradu škody aj náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu
(zbytočné prieťahy, nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote) exekučného súdu v jednotlivých

exekučných konaniach, kde navrhovateľ vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky voči
svojím dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Výška škody aj výška nemajetkovej ujmy je zo strany
navrhovateľa vyčísľovaná vždy ako dôsledok toho, že exekučný súd nedodržal zákonom stanovenú
30-dňovú lehotu, v ktorej je inak potrebné buď vyhovieť návrhu na zmenu súdneho exekútora, alebo
zamietnuť návrh na zmenu súdneho exekútora.

Po preskúmaní dôvodov a argumentácie uvedenej v návrhu, súd konštatoval, že nie je možné
návrhu vyhovieť, a to už prima facie, bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet vo vzťahu k
navrhovateľovi a jeho podnikateľskej činnosti.Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že vzniknutá majetková ujma spočíva v účelne vynaložených
nákladoch spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky za

obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. V prípade každej exekučnej veci vyčíslil navrhovateľ tieto náklady na 70,- Eur, ktoré
boli vynaložené prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
ďalej na 40,- Eur za udržiavanie a správu informačného systému, 50,- Eur za administráciu listín a
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom napokon na 15,- Eur za administratívne spracovanie

textov urgencií voči exekučnému súdu a publikačné výdaje spojené s ich vyhotovením, ako aj za
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde.

Nemajetkovú ujmu navrhovateľ zdôvodnil svojimi legitímnymi očakávaniami, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa navrhovateľa, keďže súd takto nepostupoval, vyvolal

riziko zániku povinného, riziko zmerania účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným a
napokon riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ okrem toho mohol v prípade včasného zamietnutia
žiadosti včas a efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a príslušenstva, získaním náhradného exekučného titulu. Vzniknutú situáciu nie je možné
reštituovať a napraviť, čo u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u majiteľov navrhovateľa

vyvolalo pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.
Došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ovplyvnené boli jeho ďalšie
podnikateľské postupy, vznikla neistota v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa aj jeho
majiteľov.

Za adekvátnu náhradu považoval navrhovateľ sumu, ktorá zodpovedá dĺžke času jednotlivých
exekučných konaní a dobe zbytočných prieťahov súdu, pričom za každý mesiac omeškania je
primeranou náhrada vo výške 55,32 Eur, resp. za rok náhrada vo výške 663,88 Eur. Pri výpočte
vychádzal navrhovateľ z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ako je to uvedené vyššie.

K tvrdenej materiálnej ujme súd zhodnotil, že navrhovateľ vyčíslením a charakteristikou účelne
vynaložených nákladov mienil vznik skutočnej škody, t.j. ujmy v dôsledku zmenšenia jeho majetku v
zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Problematickými v tomto prípade sú dva aspekty tvrdení
navrhovateľa. Prvým je vyčíslenie nákladov vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci, druhým potom

príčinná súvislosť ich vzniku. Pri nákladoch navrhovateľa celkom zrejme nejde o ich presné vyčíslenie,
zodpovedajúce skutočnosti v zmysle kauzálnej väzby na tvrdené prieťahy v konkrétnom exekučnom
konaní, ale len paušalizovaná suma, vyčíslená neznámym spôsobom, z neznámych východzích hodnôt,
bezohľadunato,čipriuplatňovaníkonkrétnehonárokuvexekučnomkonanídošlokprieťahomvurčitom
časovom rozsahu, s určitým počtom potrebných podaní na súd, reakcií na výzvy alebo rozhodnutia súdu

atedaspotreboukonkrétnehomnožstvaarozsahuadministratívnychprác,úkonov,výdajovnapoštovné
a pod. Napríklad takzvané udržiavanie a správa informačného systému, ohodnotené k jednej exekučnej
veci sumou 40,- Eur je zrejmou paušalizáciou, ale aj právnym nezmyslom vo vzťahu k atribútom
zodpovednosti za škodu v zmysle občianskoprávnych predpisov (protiprávne konanie, škoda, priama
príčinná súvislosť). Súd nemôže prijať argumentáciu navrhovateľa v tomto zmysle, t.j. že by náklady,

ktoré vyčíslil, boli priamo spôsobené konaním alebo nekonaním exekučného súdu. Medzi vznikom tých
nákladov, ktoré navrhovateľ uviedol a konaním resp. nekonaním súdu nie je žiadna priama súvislosť,
ktorú by navrhovateľ vysvetlil a právne zdôvodnil. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil s argumentáciou
odporcu a uzavrel, že zdôvodnenie, ako aj spôsob výpočtu majetkovej škody navrhovateľa v zmysle
návrhu je neprípustné a nemožno mu preto vyhovieť.

Problematickým je aj právne zdôvodnenie tohto nároku vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci a
najmä vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu súdu. V zmysle § 58 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z.z. súd zastaví exekúciu na návrh alebo aj bez návrhu. Z vyššie uvedeného zákonného
ustanoveniasohľadomnajestvujúceprávnepredpisy,počnúcmedzinárodnouúpravouspotrebiteľského

práva (smernica č. 93/13/EHS) cez ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a končiac
ustanoveniami o preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní v § 45 zák. č. 244/2002
Z.z. vyplýva povinnosť exekučného súdu v priebehu celého exekučného skúmať existenciu podmienok
vedúcich v zmysle § 57 zákona č. 233/1995 Z.z. k zastaveniu prebiehajúcej exekúcie. V danomprípade bol súd povinný aj v priebehu exekučného konania preskúmať exekučný titul, rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého bola predmetná exekúcia vykonávaná. Súd je povinný ex offo podrobiť
rozhodcovský rozsudok skúmaniu z hľadiska ochrany spotrebiteľa, pričom prioritná je dôslednosť

takéhoto skúmania, nie 30-dňová lehota stanovená na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. Jej
nedodržanie nemôže mať za následok nesprávny úradný postup, ak si súd splnil povinnosť uvedeného
riadneho preskúmania exekučného titulu. Tunajší súd poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9
Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného
konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia

o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím
súdu v lehote 30 dní nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a
mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity
konania. Je teda nepochybné, že posudzovaním exekučného titulu v priebehu exekučného konania
vznikla navrhovateľovi majetková ujma, avšak nie v dôsledku nezákonného, lež zákonného postupu
exekučného súdu.

Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa
ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora navrhovateľovi nič nebránilo využiť prostriedok nápravy,
ktorým bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch.

Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť
podľa ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb., keďže si nepočínal tak, aby nedošlo k škode na jeho
majetku. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nedodržanie lehoty stanovenej zákonom, nie je
automaticky aj porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je potrebné
prihliadať na všetky okolnosti danej veci. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil s argumentáciou odporcu

a uzavrel, že aj toto zdôvodnenie majetkovej škody navrhovateľa v zmysle návrhu je neprípustné a
nemožno mu preto vyhovieť.

Pri nemajetkovej ujme súd znovu musí poukázať na neprípustnú paušalizáciu náhrady, ktorá vychádza z
rozhodcovej praxe nášho Ústavného súdu. Tento nedostatok by však mohol byť v konaní konvalidovaný,

ak by dokazovaním mohol súd dospieť k možnosti konkretizácie následkov vo vzťahu ku konkrétnemu
exekučnému konaniu a pochybeniam súdu. Výška náhrady totiž vždy spočíva v úvahe súdu, vychádza
zo subjektívnych poznatkov, zhodnocovania jednotlivých okolností atď., presná suma náhrady sa nedá
vypočítať exaktným spôsobom a s konečnou platnosťou ju môže určiť až súd. Závažnejším pochybením
sú však tvrdenia navrhovateľa o legitímnych očakávaniach a zmarených podnikateľských plánoch a

aktivitách, frustrácii, úzkosti a pocitu nespravodlivosti. Súd musí pri tomto nároku v zmysle § 17 ods. 3
zák. č. 514/2003 Z.z. zohľadňovať osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a napokon závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

Notorietou je už v súčasnosti osoba navrhovateľa aj jeho obchodné praktiky vo vzťahu k spotrebiteľom,
ktorým poskytoval úvery. Nepočetne krát došlo pri ich skúmaní súdom alebo orgánmi Európskej únie
(komisia,ESĽP)kukonštatovaniurôznychzákonuodporujúcichpostupov,ktorýminavrhovateľvyvolal(a
to zámerne) stav nerovnováhy v právach účastníkov úverových zmlúv, vždy v neprospech spotrebiteľov.

Obsahom úverovej zmluvy, ale najmä všeobecnými podmienkami poskytovania úveru, ktoré navrhovateľ
klientompredkladalaktorébolivopredzostavenýmiformulárovýmizmluvamiazmluvnýmipodmienkami,
stanovoval neprimeranú odplatu za úver, neprimerane vysoké sankcie za porušenie podmienok
splácania, nevýhodné podmienky pri predčasnom splatení úveru atď. V neposlednom rade klientom
zásadným spôsobom sťažil uplatnenie ich spotrebiteľských práv a rozhodovanie sporov presunul na

rozhodcovské súdy (bez možnosti odmietnuť takúto zmluvnú podmienku spotrebiteľom), ktoré sa aj
pri skúmaní Európskej komisie javili ako predpojaté a neuplatňujúce právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.

Posledne uvedený aspekt sa odrazil na počte rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli ako exekučný titul

predložené s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora na súdy, a to v enormnom
počte. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi
účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, potrebu výziev voči navrhovateľovi na
doplnenie listín a v mnohých prípadoch zastavenie prebiehajúcich exekučných konaní, resp. zamietnutížiadostí na vydanie poverenia s tým, že vykonaným prešetrovaním exekučných súdov bolo zistené, že
predmetný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje spôsobilý exekučný titul.

Nie je súdu celkom zrejmé, aké mal navrhovateľ očakávania vo vzťahu k predmetným exekučným
konaniam, keď legitímnymi by boli vo vzťahu k rýchlemu a zároveň správnemu postupu súdu len v
prípade, že by z jeho strany nedochádzalo k zneužívaniu práva namiesto férovej spotrebiteľskej politiky,
t.j.primeranýchúrokovýchsadzieb,primeranýchsankcií,umožneniaodmietnuťponúkanérozhodcovské
konanie, prípadne výber takého rozhodcovského súdu, ktorý je oboznámený so spotrebiteľským právom

a aj ho uplatňuje (t.j. nepôsobí len ako obchodný partner poskytovateľa úveru). Skutočnosť bola taká,
že v dôsledku množiacich sa nekalých podnikateľských praktík rôznych subjektov poskytujúcich úvery,
štátne orgány vrátane súdov takmer na každej mocenskej úrovni museli (a stále musia) vynakladať
nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Ak takéto subjekty zahltili súdy
svojimi podaniami a uplatnili si svoje práva, vyplývajúce aj z vyššie uvedených nekalých praktík, potom
ich reálne očakávania museli obsahovať aj vedomie rizík, ktoré z toho vyplývajú.

Podobné je možné konštatovať aj k pocitom frustrácie, úzkosti a pocitu nespravodlivosti navrhovateľa,
resp. jeho štatutárov či majiteľov vo vzťahu k postupu exekučného súdu. Súd uznáva, že frustrovane
sa môže cítiť aj ten podnikateľ, ktorý nekonal férovo, ale rozhodne to nemôže byť pripisované na vrub
jeho spotrebiteľa alebo štátu.

Súd vychádzajúc zo zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, preto neuznal argumenty
navrhovateľa a uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považuje za nedôvodný. Z dôvodu
hospodárnosti konania súd neskúmal ďalšie okolnosti tvrdené sporovými stranami ani nevykonával
ďalšie dokazovanie vo veci. Na základe vyššie uvedených skutočností návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V spore úspešný odporca si vo svojom
písomnom vyjadrení síce uplatnil náhradu trov konania, avšak tieto bližšie nevyčíslil a zo súdneho spisu
anižiadnevzniknutétrovynevyplývajú.Pretosúdrozhodoltak,žeodporcovisatátonáhradanepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, písomne v 2
vyhotoveniach, prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz

neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, oprávnený m ô
ž e podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok).