Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoP/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117210389
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117210389.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej, v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých:
N. Q., nar. XX.XX.XXXX a Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, zast. kolíznym opatrovníkom A. C. C., za účasti
rodičov J. Q. a N. Q., o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výživné na čas po rozvode, o
odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 30P/91/2017-215 z 13.05.2019 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom, č.k. 30P/91/2017-276 z 04.12.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti týkajúcej sa zverenia
maloletých detí N. a Y. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a spôsobu jej realizácie.

II.Menírozsudokvspojenísdopĺňacímrozsudkomvnapadnutejčastitýkajúcejsavýživnéhotak,žeotec
je povinný platiť výživné pre maloletého N. mesačne sumou XX,-Eur a pre maloletú Y. mesačne sumou
XX,-Eur, vždy do 20-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc právoplatnosťou rozsudku.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej
inštancie (potom, čo výrok o rozvode manželstva sa stal právoplatným) zhodol nasledovne, cit.:

· „Na čas po rozvode manželstva zveruje mal. deti N. Q., nar. XX.XX.XXXX a Y. Q., nar. XX.XX.XXXX
do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždenných intervaloch, s dňom a hodinou striedania
starostlivosti nedeľa XX.XX hod.

· Každý z rodičov u ktorého osobná starostlivosti o mal. deti končí je povinný mal. deti riadne pripravené
odovzdať druhému rodičovi.

· Prídavky na deti a daňový bonus si bude uplatňovať matka mal. detí.

· V prevyšujúcej časti návrh matky zamieta.

· Matka je povinná uhradiť trov konania, spočívajúce v doplatku trov znaleckého dokazovania vo výške
19,22 Eur.

· Otec je povinný nahradiť trovy konania, spočívajúce v doplatku trov znaleckého dokazovania vo výške
19,23 Eur.· Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

· Výživné v čase trvania striedavej osobnej starostlivosti neurčuje“.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 24 ods. 1 - 3, § 25 ods. 1, ods. 2, § 62 ods. 1,
ods. 2, ods. 4, ods. 6 Zák. o rodine, § 2 ods. 5 zák. č. 600/2003Z.z. a § 33 ods. 4 zák. č. 595/2003Z.z.

3. V poradí prvým rozsudkom súd prvej inštancie manželstvo účastníkov právoplatne rozviedol; na

čas po rozvode manželstva zveril maloleté deti do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v
týždenných intervaloch s dňom a hodinou striedania nedeľa 18.00 hod. s tým, že prídavky na deti
a daňový bonus si bude uplatňovať matka maloletých detí. Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. V dôsledku odvolania podaného matkou proti výroku o zverení
maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie svojim
uznesením, okrem výroku o rozvode manželstva zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

4. Následne súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania druhým rozsudkom zveril maloleté
deti N. a Y. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov majúc za to, že striedavá starostlivosť
o deti sa rodičmi realizuje v podstate od obdobia, od kedy rodičia nevedú spoločnú domácnosť, čo

vyplynulo z výsluchu rodičov, správy opatrovníka v konaní ako aj maloletých detí zo dňa 10.10.2017
a 07.05.2019, kde maloleté deti opakovane pred súdom po uplynutí dlhšieho obdobia uvádzali, že
striedavá starostlivosť sa realizuje, nemajú s tým žiaden problém. Z výsledkov znaleckého dokazovania
rovnako vyplynulo, že obaja rodičia sú rodičovsky schopní a zruční, maloleté deti majú veľmi blízky vzťah
k obom rodičom. Vzdialenosť bydlísk rodičov je malá, deti môžu navštevovať rovnakú školu a sú vo veku,

hlavne maloletý N., kedy vedia aj počas víkendu, keď je u otca navštíviť kamarátov v mieste bydliska
matky, kde v podstate každú sobotu má futbalové zápasy. Jedinou prekážkou striedavej starostlivosti je
vzájomná nekomunikácia rodičov, kde súd bez návrhu začal konanie o uloženie výchovného opatrenia
rodičov za účelom naštartovania a zlepšenia ich rodičovskej komunikácie, pričom aj zo samotného
znaleckého dokazovania vyplynulo, že je možné predpokladať, že matka bude do budúcna schopná

rodičovskej komunikácie. V danom prípade nebolo odôvodnené, ani v prospech maloletých detí ich
zverenie len do starostlivosti jedného z rodičov a tým im uprieť právo byť v rovnocennom kontakte s
oboma rodičmi. Obaja rodičia sa chcú na výchove detí podieľať, deťom striedavá starostlivosť, ktorá
už dlhšiu dobu prebieha neprekáža, bolo by teda proti záujmom maloletých detí ich zverenie len do
starostlivosti jedného z rodičov. Súd zároveň rozhodol, že prídavky na deti bude poberať matka,

ktorá si bude uplatňovať aj daňový bonus na deti, pričom tu vychádzal z rozdielnosti príjmov oboch
rodičov, kde príjem otca je vyšší ako matky, s cieľom, aby boli ich príjmy vyrovnané a maloleté deti
mali zabezpečenú rovnakú životnú úroveň u oboch rodičov. V predmetnom konaní vznikli štátu trovy
súvisiace so znaleckým dokazovaním. Znalecké dokazovanie bolo vykonané v prospech účastníkov
konania, pričom v nesporovom konaní sa neuplatňuje zásada úspechu, preto bolo dôvodné, aby sa

obaja rodičia podieľali na úhrade trov konania rovným dielom. Matke ako aj otcovi maloletých detí uložil
súd uhradiť trovy konania spočívajúce v trovách znaleckého dokazovania vo výške 19,22Eur matke a
19,23Eur otcovi maloletých detí, pretože na strane otca ani matky nezistil skutočnosti odôvodňujúce
oslobodenie od platenia trov konania. Dopĺňacím rozsudkom výživné počas trvania striedavej osobnej
starostlivosti neurčil.

5. Rozsudok ako i dopĺňací rozsudok včas podaným odvolaním, čo do výrokov o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode a výživného napadla matka.
Odôvodnenie rozsudku podľa matky nedáva odpovede na podstatné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
Najpodstatnejším argumentom je podľa matky skutočnosť, že maloleté deti pred súdnou znalkyňou

prejavili názor, že obe chcú byť zverené do osobnej starostlivosti matky a pokiaľ ide o zmenu ich názoru,
tu sa znalkyňa obmedzila iba na to, že maloleté deti nevedia formulovať presne a odhadnúť svoje
potreby. Znalkyňa neodstránila rozpory v jej vyjadreniach a súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
žiadne závery z tohto rozporu nevyvodil. Nie je zrejmé, prečo ak súd prvej inštancie prijal záver o
najlepšom záujme maloletých detí a ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti, nerešpektoval ich

názor. Matka ďalej v odvolaní tvrdila, že striedavá osobná starostlivosť sa de facto nevykonávala od
podania návrhu a ani v tejto dobe sa riadne nevykonáva, ako to tvrdí otec. Po poslednom pojednávaní
otec maloletým deťom oznámil, že budú v striedavej osobnej starostlivosti a že si po ne príde, pričom
maloletého N. mal rozbolieť žalúdok a maloletá Y. mala plakať. Podľa matky z listinných dôkazovvyplýva, že otec začal navštevovať s deťmi lekára a chodiť na rodičovské združenia až pred znaleckým
dokazovaním, lebo od kedy deti nastúpili do základnej školy všetky rodičovské združenia absolvoval
ona. Podľa matky sú deti vo veku, kedy vedia prezentovať a jasne formulovať svoj názor, chcú byť v

jej výlučnej starostlivosti, pričom otec ich toto prianie nerešpektuje. Ďalej matka súdu prvej inštancie
vytkla, že pokiaľ rozhodol o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti, v odôvodnení
sa nevyporiadal prečo sa odchýlil od záverov súdnej znalkyne, teda, že nerozhodol o tejto starostlivosti
s nerovným pomerom. Okrem toho sa súd podľa matky nevyporiadal s výživným a jej prezentovanými
námietkami. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, maloleté deti zveriť do jej osobnej starostlivosti s tým,

že obaja rodičia budú ich zastupovať a spravovať ich majetok, upraviť styk otca s maloletými deťmi,
otca zaviazať prispievať na výživu každého z maloletých detí po 100,-Eur mesačne. Vo vzťahu ku
dopĺňaciemu rozsudku matka uviedla, že tvrdenia otca o tom, že väčšiu časť nákladov bude uhrádzať
on, nie je pravdou, na výživu otec ničím neprispieva. Otec je živnostník - zámočník s mesačným príjmom
podľa daňového priznania za rok 2017 1.388,-Eur, za rok 2018 1.547,-Eur. Ona je krajčírka s príjmom
400,-Eur mesačne. Chce, aby bol otec zaviazaný prispievať na výživu pre každé maloleté dieťa po 100,-

Eur mesačne.

6. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť.

7. Otec maloletých detí vo svojom vyjadrení rovnako navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť poukazujúc

na to, že pokiaľ ide o názor maloletých detí, tie sú nechtiac v komunikačnej bariére, nepopiera tzv. ich
participáčné právo, no na druhej strane súd nie je názorom maloletých detí viazaný a môže rozhodnúť aj
inak. Záver znaleckého dokazovania je jednoznačne v prospech striedavej osobnej starostlivosti, ktorá
sa po vyhlásení rozsudku realizuje, realizovala sa aj pred ním a maloleté deti s ňou nikdy nemajú a ani
nemali problém. Matka je voči otcovi nevraživá a nesúhlasí so striedavou starostlivosťou, lebo jej ide len

o výživné. Neurčenie výživného ma v tomto prípade opodstatnenie v tom, že maloleté deti boli zverené
obom rodičom na rovnako dlhé obdobie a ich majetkové pomery sa výrazne neodlišujú. Jeho príjmy sú
zo strany matky skresľované, lebo nezahŕňajú odvody.

8. Matka vo svojom následkom vyjadrení zotrvala na dôvodoch svojho odvolania s tým, že má vedomosť

o sťahovaní sa otca maloletých detí s jeho priateľkou, a to do rodinného domu priateľky, ktorý
sa nachádza v bezprostrednom susedstve s rodinným domom matky. Otcovi nikdy nebránila sa s
maloletými deťmi stretávať, tobôž teraz pri ňou popísanej zmene pomerov. Matka súčasne poprela
skutočnosť, že jej ide iba o výživné a preto so striedavou starostlivosťou nesúhlasí opätovne poukazujúc
na to, že otec býva so svojou priateľkou a jej synom v susednom dome a má možnosť s deťmi byť každý

deň. Otec od rozvodu na maloleté deti neprispieva, pričom súd ani v dopĺňacom rozsudku nevenoval
pozornosť ich rozdielnym príjmom.

9. Otec na uvedené reagoval tým, že striedavá osobná starostlivosť je nutná, nakoľko matka je schopná
mu brániť v stretávaní s deťmi aj za predpokladu, že by boli bezprostrední susedia.

10. Ďalšie podania účastníkov ani kolízneho opatrovníka do rozhodnutia odvolacieho súdu už dané
neboli.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, § 62 a § 65 CMP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli aj webovej stránke súdu a dospel k záveru, že odvolanie matky je iba čiastočne

dôvodné.

12. Odvolací súd na úvod uvádza, že striedavá osobná starostlivosť rodičov je prelomový spôsob
osobnej starostlivosti o dieťa, ktorý zohľadňuje právo obidvoch rodičov na výchovu dieťaťa po ich
rozvode. Striedavá osobná starostlivosť zabezpečuje dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma rodičmi,

redukuje porozvodovú traumatizáciu detí, prispieva k citovej vyrovnanosti a zdravému psychického
vývoju detí. Striedavá starostlivosť sa na základe skúseností viacerých krajín (Česká republika,
Nemecko, Nórsko) ukazuje ako najlepšia a najefektívnejšia forma porozvodovej starostlivosti o deti.
Aj zákonodarca však vo všeobecnej časti dôvodovej správy dodáva, že striedavá osobná starostlivosťnie je vhodná pre každé dieťa, ani pre každého rodiča. Súd musí pri všetkých prípadoch rozhodovania
o výkone rodičovských práv a povinností, teda nielen pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do striedavej
osobnej starostlivosti, rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom

rodičom a vždy musí prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové
potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove
a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd musí dbať o to, aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na udržiavanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. Striedavú osobnú

starostlivosť je možné aplikovať aj vtedy, ak jeden z rodičov blokuje snahu druhého rodiča o uzavretie
dohody rodičov tým, že s ňou nesúhlasí. Aj keď striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany
rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať
(a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), súd nesmie na spôsob tejto výchovy
rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto
nesúhlaslenobštrukčnýaničímneodôvodnený,resp.nemávovzťahukvýchovedieťaťarelevanciu,súd

nemôže oň oprieť svoje rozhodnutie. Ak jeden z rodičov nie je ochotný spolupracovať a komunikovať s
druhým rodičom, je dôležitou otázkou, prečo mu chýba ochota a vyspelosť v záujme maloletého dieťaťa
participovať s druhým rodičom na výchove dieťaťa a spolupracovať s ním. Zverenie dieťaťa do výlučnej
osobnej starostlivosti len jednému z rodičov nesmie byť výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov,
ktorá len sleduje „boj o dieťa“, prípadne nízke pohnútky jedného rodiča ubližovať druhému rodičovi

prostredníctvom vlastného dieťaťa. Súdy môžu a majú využívať prostriedky poskytované Zákonom o
rodine (napomenutie rodiča, či zásah do rodičovských práv), ktorými môžu postihovať toho z rodičov,
ktorý, či už zámerne alebo z nedbanlivosti marí verejný záujem na riadnej výchove a rozvoji osobnosti
dieťaťa. Ak ide o iracionálny alebo nepreskúmateľný dôvod, na ktorom je založený nesúhlas rodiča so
striedavou osobnou starostlivosťou alebo sa v konaní preukáže, že ide o nesúhlas spočívajúci v dôvode,

ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súd nemôže na tomto nesúhlase založiť
rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nevyhovie (nález
Ústavného súdu ČR z 23.02.2010 sp. zn. III. ÚS 1206/09).

13. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že právna úprava rodičovských práv a povinností vyplývajúca zo

Zákona o rodine, ako aj z Dohovoru o právach dieťaťa je zásadne koncipovaná na rovnoprávnom
postavení oboch rodičov, čomu korešponduje právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov s
vylúčením akýchkoľvek nezákonných zásahov (č.l. 7, 8 Dohovoru o právach dieťaťa). V zmysle čl. 3
Dohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už
uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi

alebo zákonodarnými orgánmi, musí byť záujem dieťaťa. Pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností je teda podstatným posúdenie najlepšieho záujmu maloletého
dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci, pričom záujem dieťaťa nie je
možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda s
ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností. Rovnako zdôrazňuje, že záujmom dieťaťa

nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov a len, ak to nie je možné, tak v
starostlivosti toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady. Obaja rodičia majú rovnaké rodičovské
práva a povinnosti, ktoré im vznikli zo zákona narodením dieťaťa, a preto obaja majú aj rovnaké právo
podieľať sa na výchove dieťaťa, pokiaľ na ich strane neexistuje okolnosť, ktorá ich zo starostlivosti o
dieťa vylučuje v tom smere, že ohrozuje stabilitu výchovného prostredia, prípadne je v priamom rozopre

so záujmom dieťaťa (nespôsobilosť rodiča vychovávať dieťa je daná najmä jeho zdravotným stavom,
fyzickým alebo psychickým, nevhodným výchovným prostredím alebo neexistujúcim, nedostatočným
alebo nevhodným prostredím domácnosti rodiča atď.). Pokiaľ niektorý z rodičov nerešpektuje práva
druhého rodiča, ako aj práva maloletého dieťaťa, sú tu vážne pochybnosti o výchovnej spôsobilosti
takéhoto rodiča. Hmotnoprávnymi podmienkami pre nariadenie striedavej starostlivosti vyplývajúcimi z §

24 ods. 2 Zákona o rodine sú, že obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať, obidvaja majú o osobnú
starostlivosť o dieťa záujem, striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa a takýmto spôsobom budú
lepšie zaistené potreby dieťaťa. Súd nemôže, a to ani pri rešpektovaní práv dieťaťa, poskytnúť ochranu
zneužívaniu práva jedného rodiča na úkor druhého rodiča, pretože by tak dochádzalo k diskriminácii,
pričom ochrana pred diskrimináciou je ťažiskovým ustanovením, ktorým čl. 14 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd podmieňuje výklad všetkých ostatných článkov Dohovoru.
Ak schopnosť rodiča spolupracovať s druhým rodičom pri výchove dieťaťa nie je bez zjavného dôvodu
naplnená, potom je takýto rodič výchovne nespôsobilý.14. Odvolací súd pripomína, že práve medzi rodičmi, ktorí nie celkom dobre komunikujú, je striedavá
starostlivosť podnetom a motiváciou na to, aby sa snažili spolu čo najviac kooperovať, pretože práve
striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota

komunikovať, aby svoje správanie zmenil v záujme svojho dieťaťa. Podľa preskúmavaného spisu je
zrejmé, že v tomto prípade tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, nešlo
o také dôvody zo strany matky, ktoré by bránili súdu rozhodnúť o výchove detí formou striedavej osobnej
starostlivosti rodičov. Striedavá starostlivosť kladie na rodičov vysoké ľudské a osobnostné požiadavky,
ak ich však dokážu rodičia kultivovane zvládnuť, potom výrazne zvyšujú predpoklad, že láskyplný a

produktívny vzťah detí k obom rodičom zostane zachovaný.

15. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že relevantné ustanovenia Zákona o rodine o úprave práv
maloletého dieťaťa reagujú na Dohovor o právach dieťaťa aj v tom zmysle, aby dieťa nebolo chápané
iba ako objekt výchovy bez možnosti vyjadrovať slobodne svoj (samostatne vytvorený) názor na otázky,
ktoré sa ho dotýkajú a je nasmerovaná nielen voči svojim rodičom a rodine, v ktorej dieťa žije, ale aj voči

sebe samému, aby si tak dieťa lepšie uvedomilo aj určitú spoluzodpovednosť za svoj pozitívny vývoj.

16. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že najideálnejším riešením výkonu rodičovských práv a
povinností stále zostáva úprava uzavretím dohody rodičov, pretože relatívna voľnosť pri formulovaní
dohodyposkytujerodičomdostatočnýpriestornato,abyajvotázkachstriedavejosobnejstarostlivostisa

mohlislobodnedohodnúťpodľašpecifickýchpodmienokazáujmovdetí.Anivtomtokonkrétnomprípade
nič nebráni rodičom, aby následne v praktickom živote súdom upravený interval striedania dohodou
modifikovali podľa potrieb a želania maloletých detí aj ich samotných. Odvolací súd apeluje na oboch
rodičov, aby vzájomnou toleranciou, úctou a bez presadzovania vlastných záujmov hľadali vždy cestu
smerujúcu k dohode, pretože striktná úprava súdom reálne nemôže reagovať na všetky rôzne situácie,

ktoré môžu vzniknúť a budú vyžadovať flexibilný prístup rodičov, nota bene interval striedania upravený
autoritatívnym spôsobom (rozhodnutím súdu aj s ohľadom na bežné sviatky a školské prázdniny) by v
takýchto prípadoch mal ustúpiť dohode rodičov s dôrazom na najlepší záujem maloletých detí.

17. Obe maloleté deti majú k obom rodičom pozitívny/intenzívny a silný vzťah a obaja rodičia majú k

maloletým deťom vytvorený kladný emocionálny vzťah. Otec cíti za deti zodpovednosť, je dôslednejší
pri stanovovaní výchovných mantinelov, no zároveň im ponecháva priestor na rozhodovanie, ktorý sa
javí ako úmerný ich veku a porozumeniu situáciám, čo je v kontraste s matkinou menšou čitateľnosťou,
neistotou a benevolenciou. Znalkyňa však nezistila žiadne signifikantné dôvody, ktoré by bránili zvereniu
maloletých detí na čas po rozvode do striedavej starostlivosti oboch rodičov a táto bude podľa nej v

najlepšom záujme maloletých detí, pretože zabezpečí, aby maloletým deťom po rozvode ich rodičov
zostal plnohodnotný, zdravý, rovnocenný a vyvážený vzťah s oboma rodičmi.

18. Súd prvej inštancie sa uvedenými princípmi právnej úpravy rodičovských práv a povinností (výchova)
zaoberal dôsledne a vykonaním, ako aj zhodnotením všetkých relevantných dôkazov pre všestranné

objasnenie skutočností, ktoré charakterizujú osoby rodičov a ich postoje, zistil spoľahlivý podklad pre
záver, že obaja rodičia sú rovnocenní z hľadiska osobnostného, emocionálneho a intelektuálneho
potenciálu, preto je výchova detí formou striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov optimálna pri
zohľadnení rovnocennej citovej väzby detí k rodičom. Súd prvej inštancie rovnako správne vyhodnotil, že
eventuálny nedostatok kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi nie je vždy (bez ďalšieho) prekážkou

pre striedavú osobnú starostlivosť rodičov o deti, to znamená, že absencia kvalifikovanej komunikácie
medzi rodičmi nie je (bez ďalšieho) relevantným kritériom pri rozhodovaní o striedavej osobnej
starostlivosti.

19. K poukazu matky na názor maloletých detí sa žiada uviesť. Dohovor o ochrane práv dieťaťa v čl.

12 priznáva dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne
vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať
patričnápozornosťzodpovedajúcajehovekuaúrovni.Vmnohýchprípadochvšakdieťaprezentujeurčitý
názor z dôvodu, aby neublížilo tomu rodičovi, ku ktorému má najintenzívnejší citový vzťah. Odvolací
súd preto pri komplexnom posúdení najlepšieho záujmu maloletých detí pred ich právom na vyjadrenie

svojho názoru, ktorým v tomto konaní nebolo ani z ich strany striktné odmietnutie striedavej osobnej
starostlivosti uprednostnil hľadisko výchovných schopností oboch rodičov.20. Znalecký posudok je iba jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd hodnotí ako každý iný dôkaz,
pričom žiaden dôkaz nemá predpísané poradie svojho významu, resp. poradie preukázanej sily, preto
niet čo vytknúť súdu prvej inštancie, ak sa v otázke frekvencie nariadenej striedavej osobnej starostlivosti

od neho z časti odchýlil.

21. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti týkajúcej
sa zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a spôsobu jej realizácie,
postupom podľa § 2 ods. 1 CMP a § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. V danom prípade ide o rovnakú dĺžku času, v ktorom sa bude každý z rodičov osobne starať o obe
maloleté deti. Matka je krajčírka s mesačným príjmom 400,-Eur, otec živnostník - zámočník s príjmom
cca 700,-Eur mesačne. Majú samostatné domácnosti. Plnenie vyživovacej povinnosti otca určenej
odvolacím súdom sa tak bude viazať výlučne na čas, keď maloleté deti budú v osobnej starostlivosti
matky, a to bez toho, aby matka v čase výkonu osobnej starostlivosti otca o maloleté deti na ich výživu

prispievala. Odvolací súd je toho presvedčenia, že ním určené výživné od otca na maloletého N. v sume
XX,-Eur mesačne a na maloletú Y. v sume XX,-Eur mesačne bude taktiež dorovnávať životnú úroveň
maloletých detí počas starostlivosti zabezpečovanej matkou a vytvára priestor na uspokojovanie potrieb
maloletých detí nad rámec reálnych možností matky zabezpečovať výživu maloletých detí v rozsahu
obdobnom ako otec, ale rozhodne nie je určené pre dorovnanie životnej úrovne rodičov, z čoho vyplýva

záver, že rozdielne príjmové pomery rodičov vždy budú mať viac či menej za následok širší rozsah
plnenia vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom lepšie situovaného rodiča.

23. Preto odvolací súd postupom podľa § 388, § 390 CSP zmenil napadnutý rozsudok v spojení s
dopĺňacím rozsudkom v časti výživného tak, ako je to uvedené v enunciáte jeho rozhodnutia.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 2 ods. 1, § 52
a § 57 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

25.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov konania uvádzaných účastníkmi. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku účastníka, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty účastníka (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,

III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu odvolateľky zachádzajúcu do
nadbytočných podrobností, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v spojení
s dopĺňacím rozsudkom , odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).