Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. apríl 2012

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 9Er/1809/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3806208956
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Šnircová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2012:3806208956.2

Uznesenie

Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o, Pribinova č. 25, Bratislava,
IČO 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, proti
povinnému: A. F., nar. X.X.XXXX, bytom N. X. XXXX/X, XXX XX J., o vymoženie 386,38 eur (11.640,-
Sk) s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Exekúciu súd vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e .

Žiadosť súdneho exekútora o priznanie trov exekúcie z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený návrhom zo dňa 9.7.2006 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. značka SR 0059/06 zo dňa 16.2.2006,
ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 11640,-Sk spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy

11.400,-Sk od 26.10.2005 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 3.800,-Sk. Rozsudok bol
vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 12.8.2005.
Poverenie bolo udelené súdom dňa 11.9.2006 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému.
Dňa 24.9.2010 bol tunajšiemu súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 45 ods.1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní ( zákon č. 244/2002 Z.z.):
(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh
účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b/ alebo c/.

Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere zo dňa 12.8.2005, súd aj bez návrhu
exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť,
že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné
podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci
je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Súd ďalej preskúmal Zmluvu o úvere č. 3460471 zo dňa 12.8.2005, ktorú s povinným uzavrel oprávnený,

Všeobecné podmienky poskytnutia úveru /ďalej len VPPÚ/ a zistil tieto skutočnosti:Podľa článku 17. VPPÚ, Rozhodcovská doložka: všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04

Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel:
Sa, vložka č. 3530/B /ďalej len rozhodcovský súd/, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde,rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu /zákona č. 99/1963Občiansý súdny poriadok/. Zmluvné strany sa
dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa ustanovenia § 52 ods.1-3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy,
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v
znení neskorších predpisov v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme; zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.
Podľa ustanovenia § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy veriteľom je
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;
v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.
Súd v prvom rade skúmal samotnú Zmluvu o úvere, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným
oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je
potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy

sú VPPÚ.
Súd s poukazom na citované ustanovenia právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou
označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy má súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke
uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne

vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z
uvedeného má súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý
záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka /
viď zmluva/, ale že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok
veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy

oúvere,bezexistenciektorejnemôžespoukazomna§269ods.1Obchodnéhozákonníkadôjsťkvzniku
zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že požiadanie dlžníka o
čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia
zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka,
i keď v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je bez právneho významu právna forma zmluvy.

Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by
povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra /v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov/. Z toho dôvodu sa oprávnený
považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol
individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa

uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na
právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté
ako spotrebiteľovi.
Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť aj režimu zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Pri aplikácii § 52 ods. 2 v spojitosti

s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi
možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona. Na tomto mieste považuje súd za potrebné uviesť, že zákon o
spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho
zákonníku lex specialis. Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom
č. 258/2001 Z.z. použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane

všeobecných ustanovení o záväzkoch. Nakoniec aj v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho
zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Uvedené konštatovanie má význam pre záver, že zmluva
neobsahuje základné náležitosti uvedené v § 4 odst.2 písm. g/, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, pričom sa považuje takýto úver za bezúročný a bez

poplatkov. Oprávnený pritom evidentne vymáha aj poplatok v sume 6.680,-Sk.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím
na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári)
a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva.

Podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34)
(ďalej len smernica „Rady 93/13/EHS“) na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v čl.3
Podľa čl. 3 ods.1-3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna

podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne
dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS (podmienky uvedené v článku 3 ods.3)
za nekalé podmienky možno považovať podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu

povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane.
Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica
Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniamprávneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj
rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98,
C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C.

B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len
ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti.
Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné
prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné
aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny

vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.
Vdanomprípade,atovzhľadomkuskutočnosti,žepovinnýsineplnilriadnesvojepovinnostivyplývajúce
z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle
uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17. VPPÚ, kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného
vydal rozhodcovský rozsudok..
Preskúmaním VPPÚ, konkrétne článku 17. VPPÚ, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom

dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody.
Tusasúdzaoberalajtým,čijevôbecmožnévrámcispotrebiteľskejzmluvyplatnúrozhodcovskúdoložku
uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z
tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de

facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a
inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č.
244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto
otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo
2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či
skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou
rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch
zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto

prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke ako rozhodcovská doložka. Rovnako
dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinnou je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine
prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu

rozhodcuoprávnený.Vprevažnejväčšinesporovzospotrebiteľskýchúverovjenastranežalobcuveriteľ,
pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej
úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom
konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom.
Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky

stanovenej v bode 17. VPPÚ /posledná veta/, súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti
riešenia sporov.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto

cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil.
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom,
ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený,
pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve,
ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv

rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným

spôsobomovplyvniťichobsah.Ajvpredmetnomprípadepovinnýnemalmožnosťpodstatnýmspôsobom
obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy
je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej
doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľbol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým
pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady
nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované

ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného
výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame
dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho
súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a

účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú
úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd
opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v

zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla
byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora
spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie

sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie
všeobecnýzákonnýsúdspotrebiteľa.Vrozhodovanejvecinazákladedodávateľomvopredstanoveného
obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský
súd zvolený oprávneným a miesto rozhodcovského konania bolo v Bratislave.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám

alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože
rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový
vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od
subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od
jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú

nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom
zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných
zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten
istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v

znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,
C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb.
s I-10421, bod 25).

Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom
a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo
veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v
ktorombolariešenápredbežnáotázka,ktorásatýkalavýkladusmernice93/13/EHSzodňa05.04.1993o

neprijateľnýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchvtomzmysle,žesúd,ktorýrozhodujeonávrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez
návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku
vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené
v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v

akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Podľazákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníjerozhodcovskýrozsudokmožnézapodmienok
ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak
dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského

konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej
doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej
povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširujena prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú
podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je
odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je

úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola
individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii
veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynutiteľného rozhodnutia, kde na úkor

procesnýchprávdruhejstrany-spotrebiteľazvyšujepravdepodobnosťrýchlehovyriešeniasporu.Veriteľ
tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom
na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa

vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatíveho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa
ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy)
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s

účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva

na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania
dodávateľom / ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným,
povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde / sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto

treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu
spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku
dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení

spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami
§ 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť
má formu absolútnej neplatnosti.
Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom

základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané
osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie
neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu
právomocirozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,nemožno
považovať za spôsobilý exekučný titul.

Keďže súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, o návrhu na zmenu súdneho exekútora
rozhodovať nebude.

Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň

z pridanej hodnoty.

Trovy exekúcie súdny exekútor vyčíslil vo výške 145,60 eur. Pozostávajú z odmeny súdneho exekútora
19,-eur, DPH 23,25 eur, cestovné náhrady, strata času 91,50 eur, poštovné bankové poplatky, kolky a
pod. 11,85 eur.

Súdny exekútor zároveň uviedol, že v exekučnom konaní bola vymožená pohľadávka v čiastke 94,82
eur z toho pre oprávneného 39,90 eur a trovy exek. konania 54,92 eur. Preto výška trov exekúcie, ktoré
žiada súdny exekútor priznať je vo výške 90,68 eur.

Podľa § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom
znení, v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí súdnemu exekútorovi odmena podľa

doterajších predpisov.
Podľa § 16 ods. 2 vyhlášky /účinná do 30.4.2008/, ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie
vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri
určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška
vymoženej pohľadávky.

Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky /účinná do 30.4.2008/, odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej
určenie, najmenej však 500 Sk a najviac 1 000 000 Sk.
Podľa § 22 vyhlášky /účinná do 30.4.2008/, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada
hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada
zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Podľa § 23 ods. 1,2 vyhlášky /účinná do 30.4.2008/, náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi
pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie, a
za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť. Náhrada podľa odseku 1 je 20 Sk za každú aj len
začatú polhodinu.

Súd súdnemu exekútorovi cestovné náhrady a stratu času vo výške 91,50 eur nepriznal z dôvodu, že
exekučný spis EX 552/2006 neobsahuje zápisnicu o vykonaní úkonu - zisťovanie majetku povinného zo
dňa 17.5.2007. Súdny exekútor je povinný takúto zápisnicu vyhotoviť následne po uskutočnení úkonu.
Keďže súdny exekútor nepreukázal, či skutočne zisťoval majetok povinného dňa 17.5.2007 v bydlisku
povinného v Handlovej, nie je možné cestovné náhrady priznať. Na uvedenej skutočnosti nič nemení

ani potvrdenie z knihy jázd, z ktorých je zrejmé len, že súdny exekútor vykonal jazdu dňa 17.5.2007
zo Senice do Handlovej a späť za účelom zisťovania majetku. V uvedenom zázname absentuje údaj
koho sa zisťovanie majetku týka resp. spisová značka konania. Potvrdenie nepreukazuje, že jazda dňa
17.5.2007 bola vykonaná za účelom zisťovania majetku povinného.
Súdnemu exekútorovi nie je možné priznať ani náhradu za stratu času nakoľko z exekučného spisu

EX 552/2006 nie je možné zistiť, ktorého úkonu sa náhrada za stratu času týka a miesto, kde bol úkon
vykonaný.
Súd zároveň poukazuje na to, že súdny exekútor si v rozpore s vyhláškou započítal do náhrady hotových
výdavkov - cestovných náhrad (§ 22 vyhlášky) aj náhradu za stratu času (§ 23 vyhlášky), ktorú je
potrebné vyčísliť samostatne, čiže oddelene od cestovných náhrad.

Na základe vyššie uvedených skutočností súdnemu exekútorovi patrí odmena vo výške 19,00 eur (§
5 ods. 1, §16 ods. 2 vyhlášky), náhrada hotových výdavkov vo výške 11,85 eur (§ 22 vyhlášky - za
poštovné, bankové poplatky a kolky) + uplatnená 19 % DPH zo základu 30,85 eur vo výške 5,86 eur,
t.j. trovy exekúcie spolu vo výške 36,71 eur. Nakoľko však súdny exekútor uviedol, že trovy exekúcie vo

výške 54,92 eur si už vymohol, súd žiadosť súdneho exekútora o priznanie trov exekúcie zamietol.

Poučenie:

V zmysle § 58 ods. 4,5 Exekučného poriadku možno proti tomuto uzneseniu podať odvolanie v
lehote do 15 dní odo dňa doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v
troch vyhotoveniach. V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri

všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sanapadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.