Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/16/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200204
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4013200204.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Dariny Vargovej, v právnej veci žalobcu: Rád Svätého Benedikta so
sídlom v Komárne, Palatínova 10 - 12, Komárno, zastúpený advokátkou JUDr. Ľubicou Masárovou,
so sídlom Púchovská 12, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.
decembra 2012 č. 1100304/1/1314279/2012, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou zo dňa 08. 03. 2013 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie

žalovaného, ako i rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočka Komárno zo dňa 02. 07. 2012 č.
9410401/5/1427000/2012/Dá, ktorým bol v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
2010 v sume 52.641,67 eura. Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného odôvodnil ako rozpor so skutkovým
stavom a právnym posúdením veci, ako i porušením zásady zákonnosti, zásady voľného hodnotenia
dôkazov a zásady súčinnosti so žalobcom, pokiaľ žalovaný (i správca dane) v zdaňovacom období
roku 2010 neuznali výdavky v žalobcom deklarovanej výške 413.816,68 eur. Uviedol, že z dikcie § 4
ods. 1 Opatrenia MF SR nevyplýva povinnosť viesť analytickú evidenciu tak, ako to vyžaduje žalovaný,

ale len možný spôsob jej členenia v prípade, ak ju účtovná jednotka vytvára, aj to pri zohľadnení
jej potrieb. Toto ustanovenie len všeobecne odkazuje na zákon o dani z príjmov. Poukázal na nález
Ústavného súdu SR I. ÚS 241/07, v zmysle ktorého je žalobca presvedčený, že ak mal v zdaňovacom
období výlučne iba príjmy zdaniteľné, takúto analytickú evidenciu nemal povinnosť, ani dôvod viesť.
Nesúhlasí ani so záverom žalovaného, že nemohol deliť administratívne výdavky a réžiu pomerom
10 % a 90 %, ktoré správca dane považoval za nepostačujúce. Poukázal na podané vysvetlenie v
daňovom konaní, ako i svoj rozpočet prílohami, že len časť administratívnych výdavkov a réžie členil

daným pomerom (napr. náklady na energiu, účtovníctvo a pod.) a časť nákladov individuálne priradil ako
výdavky daňové, resp. výdavky na hlavnú činnosť - duchovnú. Rovnako tak rozčlenil telekomunikačné
náklady, poštovné, cestovné. V rámci spotrebného materiálu vyčlenil ako nedaňové výdavky napríklad
náklady na náboženské predmety, odevy bratov. Rozdelenie niektorých vynaložených nákladov však nie
je možné vykonať inak, ako stanovením pomeru. Vytkol žalovanému, že bez akéhokoľvek vysporiadania
sa s argumentáciou a predloženými dôkazmi všeobecne uvádza, že uvedené náklady nie je možné
považovať za náklady v zmysle § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Je toho názoru, že žalovaný

posudzoval žalobcove námietky len formálne a nemá to oporu v spise a napokon odporuje to aj záveru
žalobcom podaného odvolania. Z rozhodnutia nevyplýva, o čo opiera žalovaný, rovnako ako správcadane svoje tvrdenie, že v prípade daňovníka nezriadeného na podnikanie, môže byť týmto výdavkom len
výdavok bezprostredne súvisiaci so starostlivosťou o poľovné revíry, taktiež prečo výdavky na cestovné
nie sú výdavkami na udržanie príjmov z nájmu lesnej pôdy. Rozhodnutie žalovaného považuje za

arbitrárne. Pokiaľ ide o neuznaný daňový výdavok vo výške zaúčtovaného a zaplateného nájomného
za prenájom priestorov od nadácie Adalbertinum vo výške 275.000,- eur, že nejde o daňový výdavok
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu, nakoľko žalobca tieto priestory využíva
ako svoje kancelárske priestory a tiež na prenájom ďalších subjektov, s ktorými mal uzatvorené zmluvy
o budúcej nájomnej zmluve, ktoré mu mali v ďalších obdobiach zabezpečiť dosiahnutie zdaniteľných

príjmov,uviedol,žesprávcadanedôkazyzmiestnychzisťovanípreukazujúcepravdivosťtvrdenížalobcu
vyhodnotil, v súvislosti s prenájmom nebytových priestorov pánom B. ako nerelevantné, čo považuje za
svojvoľné. Správca dane mal zistené skutočnosti uviesť do protokolu v zmysle § 15 ods. 11 zákona o
správe daní a spôsob vykonania dôkazu, ktorého výsledkom bola zápisnica z ústneho pojednávania s
pánom B. zo dňa 15. 05. 2012, žalobca namietal už vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly,
lebo z uvedeného nie je zrejmé, kto na otázky správcu dane odpovedal. Je toho názoru, že sa jednalo

o výsluch svedka, ktorý bol vykonaný v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a o tomto výsluchu
nebol žalobca informovaný, bolo porušené jeho zákonné právo klásť svedkom otázky. Žalobca poukázal
na skutočnosť, že pri ústnom pojednávaní pán B. jednoznačne existenciu nájomného vzťahu potvrdil.

Žalobca k neuznaniu nákladov s odôvodnením, že nesúvisia s dosiahnutým zdaniteľným príjmom,
uviedol, že pojem zdaniteľný príjem definuje zákon o dani z príjmov v § 2 písm. i/ ako príjem, ktorý je

predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona, ani medzinárodnej zmluvy. Všetky
žalobcovenákladysúvisialenstýmtozdaniteľnýmpríjmom,pretožepríjemznájmuboljedinýmpríjmom,
ktorý žalobca v zdaňovacom období dosiahol. Všetky vynaložené náklady preto súvisia so zdaniteľným
príjmom a uvedené je plne v súlade so Štatútom žalobcu, v ktorom je uvedené, že rád môže mať majetok
a jedným z hlavných poslaní je výučba a výchova mládeže. Na túto svoju činnosť má zabezpečiť zdroje

obohatením vlastného imania. Poukázal na rozsudok NS SR Sžf 43/2009, ktorý rieši otázku zdanenia
príjmov z reklamy u športových klubov, ktoré sú občianskymi združeniami, avšak v otázke posudzovania
zdaňovania príjmov občianskych združení a cirkví je totožné. Žalobca je toho názoru, že žalovaný
nerešpektoval ust. § 2 ods. 3, keď žalobcove dôkazy a vysvetlenia odmietol a nie je zrejmé, na základe
akej úvahy dospel k záveru, že predložené doklady nepreukazujú, že vynaložené náklady sú daňovými

výdavkami. Je toho názoru, že žalovaný sa nevyporiadal s námietkou žalobcu v odvolaní, týkajúcou sa
hodnotenia dôkazov a sám porušil základnú zásadu daňového konania v zmysle § 2 ods. 3, t. j. zásadu
zákonnosti a zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Napadnuté rozhodnutie je preto nezákonné.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodne
podanúzamietol.Správcadaneďalejzistil,žežalobcasivkontrolovanomzdaňovacomobdobízaúčtoval

v prospech účtu 602 - Tržby z predaja služieb so súvzťažným zápisnom účtovaným na účte 221 -
Bankové účty, tržby v hodnote 214,65 eura. Pri prijatých tržbách na bankový účet je odkaz „nájom za
poľovný revír“ a k tržbám neboli predložené žiadne zmluvy o nájme. Správca dane preto konštatoval, že
žalobca v predloženom účtovníctve deklaroval príjmy z činností, ktorými sa dá dosiahnuť zisk úhrnom
vo výške 277.954,92 eura. Ďalej správca dane zistil, že žalobca vystavil faktúry duplicitne s rozdielnym

číselnýmoznačením,dátumamiavjednomprípadenarozdielnusumu.Jednalosaofaktúryč.007/2010/
OSB zo dňa 01. 09. 2010 na sumu 119.935,69 eura od odberateľa Agro Matúškovo s.r.o., faktúru č.
008/2010/OSB zo dňa 20. 09. 2010 na sumu 24.895,44 eura od odberateľa Wood Trans s.r.o., faktúru
č. 138(127)/2010/OSB zo dňa 01. 09. 2010 na sumu 57.307,07 eura od odberateľa Dan-Slovakia Agrar,
a.s. a faktúru č. 127/2010/OSB zo dňa 01. 09. 2010 na sumu 46.788,30 eura od odberateľa Agrocad

a.s. Správca dane vyzval žalobcu dňa 06. 07. 2012 na predloženie podrobnej evidencie oslobodených
príjmov a s nimi súvisiacich výdavkov, ako aj príjmov a s nimi súvisiacich výdavkov, ktoré vstupujú do
základu dane za zdaňovacie obdobie rok 2010. Zároveň ho vyzval k predloženiu účtovných a iných
dokladov, preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady, a to Zmluvy o dočasnom prenájme
poľnohospodárskeho majetku OSB KN SR č. 03/2006, uzavretú s Agro Matúškovo s.r.o., Zmluvu č.

04/2006 zo dňa 15. 09. 2006 o dočasnom prenájme lesných pozemkov na majetku OSB KN SR uzavretú
s Wood Trans s.r.o. Skalica, Zmluvu o dočasnom prenájme poľnohospodárskeho majetku OSB KN SR /
LV 657/ číslo I./2003 a jej dodatku č. 1, uzavretú s Dan-Slovakia Agrar, a.s. Veľký Meder - Nový Dvor,
Zmluvy o dočasnom prenájme poľnohospodárskeho majetku OSB KN SR /LV 657/ číslo II./2003 a jej
dodatku č. 1, uzavretú s Agročat a.s., Cilizská Radvaň a Štatútu, ktorým sa riadi daňový subjekt pri svojej

činnosti. Žalobca požadované doklady a ďalšie doklady predložil správcovi dane potrebné ku kontrole,o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 25. 07. 2011 a 22. 08. 2011. Žalobca
si v kontrolovanom zdaňovacom období zahrnul do základu dane aj výnosy z úrokov z peňažných
prostriedkov na bežnom účte, zaúčtované v prospech účtu 662 - Úroky v sume 132,20 eura, i keď

sa predmetné úroky podľa § 17 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov do základu dane nezahŕňajú, a preto správca dane upravil žalobcovi o uvedenú sumu položky
znižujúce výsledok hospodárenia celkom.

Žalobca má charakter účelového zariadenia cirkvi a náboženskej spoločnosti v zmysle § 6 ods. 1 písm.
h/ a k/ zák. č. 308/1991 Zb. (potvrdenie Cirkevného odboru MK SR) a predmetom jeho činnosti je

predovšetkým rozvoj a ochrana duchovných hodnôt. Z potvrdenia jednoznačne vyplýva, že spoločnosť
nebola zriadená za účelom podnikania. Žalovaný poukázal na ust. § 12 ods. 2 a § 17 ods. 1 zákona
o dani z príjmov a uviedol, že aj daňovníci nezaložení alebo nezriadení na podnikanie si pre účely
zistenia základu dane, výsledok hospodárenia pred zdanením upravujú na základ dane cez položky
zvyšujúce a znižujúce výsledok hospodárenia v súlade s § 14 ods. 1 citovaného zákona. Organizácie
nezaložené alebo nezriadené za účelom podnikania ako právnické osoby sú podľa § 1 ods. 1 písm. a/

prvého bodu zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov účtovnými jednotkami,
čo znamená, že sú povinné viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú závierku. Cirkvi a náboženské
spoločnosti účtujúce v sústave podvojného účtovníctva postupujú podľa Opatrenia MF SR zo 14. 11.
2007, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a účtovnej osnove pre účtovné jednotky,
ktoré nie sú založené alebo zriadené za účelom podnikania. V zmysle § 4 ods. 1 písm. g/ uvedeného

opatrenia účtovné jednotky sú pri vytváraní analytických účtov povinné zohľadňovať aj potreby členenia
na účely podľa osobitných predpisov, t. j. aj zákona o dani z príjmov. Z uvedeného vyplýva, že tieto
organizácie majú povinnosť v účtovníctve sledovať osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady,
ktoré vstupujú do základu dane, a osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady, ktoré nevstupujú
dozákladudane.Žalobcanevyhovelvýzvesprávcudaneanepredložilpotrebnúevidenciuoslobodených

príjmov a s nimi súvisiacich výdavkov, ako aj príjmov a s nimi súvisiacich výdavkov, ktoré vstupujú
do základu dane za zdaňovacie obdobie roku 2010 a správca dane zistil, že žalobca nesledoval vo
svojej účtovnej evidencii osobitne tieto položky. Správca dane súčasne požiadal žalobcu o predloženie
všetkých dokladov rozhodujúcich pre správne určenie výsledku vzťahu k štátnemu rozpočtu za účtovné
obdobie 2010, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady.

Pokiaľ ide o podanú žalobu, v písomnom vyjadrení uviedol, že žalobca v bode I. žaloby cituje výrok
rozhodnutia, v bode II. konštatuje iba, že žalovaný aj správca dane vec po právnej stránke a skutkovej
stránke nesprávne posúdili, a preto sa domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného. V bode III. žaloby
uvádza, že je evidovaný na Ministerstve kultúry od 28. 04. 1994 v zmysle zákona č. 308/1991 Zb., že
účtuje v sústave podvojného účtovníctva a že v kontrolovanom zdaňovacom období dosiahol príjmy z

nájomného, ktoré sú v zmysle § 12 zákona o dani z príjmov predmetom dane z príjmov, nakoľko sa jedná
o činnosti, ktorými tieto subjekty dosahujú zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť. Ďalej iba konštatuje
závery správcu dane a žalovaného, poukazuje na odvolanie, v ktorom namietal nesprávne zistenie
skutkového stavu a v závere vyčíta žalovanému, že pokiaľ správca dane neuznal sumu 412.923,21
eura ako výdavky, rozhodnutie nie je jasné a v niektorých častiach nie je zrejmé, o ktoré zákonné

ustanovenia sa opiera a s niektorými námietkami žalobcu sa vyporiadava iba formálne. Žalobca však v
žalobe nekonkretizuje, v čom považuje skutočnosti uvedené v rozhodnutí žalovaného za sporné.

Žalovaný k jednotlivým bodom v podstate uviedol, že žalobca bol ako účtovná jednotka povinný viesť
účtovníctvo v zmysle zák. č. 431/2002 Z. z .o účtovníctve a v zmysle § 4 ods. 1 Opatrenia MF SR, v
ktorom je uvedené, čo musí daňový subjekt zohľadňovať pri vytváraní analytických účtov a analytickej

evidencie k syntetickým účtom. Žalobca tak nepostupoval, lebo pri vytváraní účtov nezohľadnil potrebu
ich členenia v nadväznosti na zákon o dani z príjmov, a to na nezdaňovanú činnosť, ktorá nevstupuje do
základu dane a podnikateľskú zdaňovanú činnosť, ktorá vstupuje do základu dane. Uvedené členenie
je pri účtovných jednotkách, ktoré nie sú zriadené na podnikanie z hľadiska zdaňovaných príjmov
podstatné, nakoľko účtovníctvo musí byť vedené tak, aby z neho bolo možné zistiť základ dane z

príjmov. To predpokladá oddelené účtovanie o nákladoch a výnosoch hlavnej činnosti a tiež o nákladoch
a výnosoch z podnikateľskej a inej zárobkovej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol povinný
ku dňu účtovnej závierky z účtovníctva zistiť výšku dosiahnutých výnosov a výšku vynaložených
nákladov, ktoré vstupujú do základu dane a výšku dosiahnutých výnosov a vynaložených nákladov, ktorénevstupujú do základu dane. Žalobca tak neurobil, čím porušil § 4 ods. 2 zákona o účtovníctve, ktorým
sú postupy účtovania a ktoré na základe splnomocnenia v ustanovení citovaného paragrafu vydáva
MF SR vo forme opatrení. K námietke žalobcu, že nepovažoval za potrebné viesť analytickú evidenciu,

žalovaný uviedol, že viesť účtovníctvo v zmysle platných právnych predpisov je povinnosťou každej
účtovnej jednotky bez ohľadu na to, či to považuje (nepovažuje) daňový subjekt za potrebné. Zákon o
účtovníctve a opatrenia MF SR sú záväzné pre všetky účtovné jednotky bez ohľadu na to, či sú alebo nie
sú zriadené na podnikanie. V prípade žalobcu by uplatnenie uvedených predpisov znamenalo vytvorenie
účtu na účtovanie hlavnej nezdaňovanej činnosti, ako aj účtu na účtovanie zdaňovanej činnosti. K

námietke žalobcu, že na posúdenie výdavkov nemá vplyv to, na akom účte sú účtované, pretože sa
posudzujú podľa zákona o dani z príjmov, žalovaný uviedol, že žalobcom deklarované percentuálne
rozdelenie nákladov na hlavnú činnosť a nákladov na podnikateľskú činnosť nepreukazuje skutočné
vynaloženie nákladov na jednotlivé činnosti, a preto správca dane posúdil takto preukazované náklady
za nedostatočne preukázané pre účely stanovenia základu dane na dani z príjmov.

K námietke žalobcu v časti IV. žaloby žalovaný uviedol, že žalobca ako cirkevná organizácia v priebehu

kontroly nepreukázal vykonávanie činností, na ktoré bol zriadený. Hlavnou činnosťou, z ktorej žalobca
dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období príjem, bol príjem z prenájmu poľovných revírov v sume
277.954,92 eura, ku ktorým priradil ako daňové doklady náklady vynaložené na spotrebu materiálu v
sume 4.519,69 eura, spotrebu energii v sume 13.209,47 eura, opravy a udržiavanie v sume 29.747,77
eura, cestovné v sume 26.103,79 eura, ostatné služby v sume 301.560,74 eura, mzdové náklady v

sume 27.353,54 eura, zákonné sociálne poistenie v sume 6.088,50 eura, ostatné dane a poplatky
v sume 181,50 eura, odpisy DNM a DHM v sume 1.630,- eura, ostatné finančné náklady v sume
2.503,16 eura a splatnú daň z príjmov BC v sume 25,06 eura, celkom v sume 419.923,21 eura. Tieto
uvedené náklady nebolo možné považovať za náklady vynaložené podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z
príjmov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, v danom prípade na dosiahnutie príjmov z

prenájmupoľovnýchrevírov.Vzmyslecitovanéhoustanoveniazákonasprávcadaneuznalžalobcoviako
preukázateľný výdavok, súvisiaci s dosiahnutým príjmom zaplatenú daň z nehnuteľnosti v sume 893,47
eura, nakoľko žalobca nepreukázal žiadne ďalšie náklady spojené so starostlivosťou o prenajímané
poľovné revíry. Žalobca nedosiahol okrem príjmu z prenájmu žiadne iné zdaniteľné príjmy a nepreukázal
a nezdôvodnil uplatnené náklady v pomere 90 % na administratívne náklady a 10 % na režijné náklady.

Žalobca v žalobe namieta i neuznanie zaplateného nájomného za prenájom priestorov od nadácie
Adalbertínum vo výške 275.000,- eur za daňový výdavok, nakoľko tieto priestory využíva ako svoje
kancelárske priestory a tiež na prenájom ďalším subjektom, s ktorými mal uzavreté zmluvy o budúcich
zmluvách, ktorí sami ich existenciu potvrdili a uviedli, že k uzavretiu zmlúv o nájme nedošlo najmä z
dôvodov na ich strane. Správca dane vykonal miestne šetrenie a zisťovania preukazujúce pravdivosť

tvrdenia žalobcu, pokiaľ ide o jeho námietku hodnotenia dôkazov ako svojvoľné, čím mal správca dane
porušiť § 15 ods. 11 zákona o správe daní, s poukazom na rozsudky ÚS ČR II č. 232/02 a Najvyššieho
správneho súdu ČR 1 Afs 103/2005-46 uviedol, že žalobca podpísal zmluvu o prenájme s uvedenou
nadáciou v roku 1997 a skutočnosť, že by tieto priestory využíval na inú ako svoju hlavnú činnosť, ktorou
bol rozvoj a ochrana duchovných hodnôt v priebehu kontroly, nepreukázal, nakoľko z uzatvorených

zmlúv o budúcich nájomných zmluvách s budúcimi prenajímateľmi vyplynula pre žalobcu iba povinnosť
uzatvoriť nájomnú zmluvu za dohonutých podmienok s nájomcom. Žiadne iné plnenie mu z tejto zmluvy
nevyplynulo. Správca dane preveroval uzatvorenie zmlúv s budúcimi nájomcami formou dožiadaní,
zaslaných miestne príslušným správcom dane. Konatelia spoločností Alu-Flex s.r.o., OSP Danubius
DS s.r.o. a HC Rival spol. s r.o. do zápisníc o miestnom zisťovaní uviedli, že z dôvodov na ich strane

k uzatvoreniu nájomných zmlúv so žalobcom ako budúcim prenajímateľom nedošlo, čo znamená, že
žalobca nedosiahol žiadne ďalšie zdaniteľné príjmy z nájmu. Žalobca si vynaložené režijné náklady
ako náklady na telefóny, cestovné náklady, kancelárske potreby a služby, ktoré si v tejto súvislosti s
nájmami nebytových priestorov uplatnil, do vykázaných nákladov vo výške 90 %, čo nemožno považovať
za dostatočne preukázané vynaloženie daňových nákladov. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, týkajúcu sa

nájomného vzťahu s p. B., žalovaný uviedol, že správca dane uvedený nájomný vzťah preveroval s
menovaným pri ústnom pojednávaní, s ktorého spísal zápisnicu a p. B. do zápisnice uviedol, že za rok
2010 mu nebola doručená žiadna dodávateľská faktúra od žalobcu. Ako dôkaz predložil knihu faktúr za
obdobie od 01. 01. 2010 do 31. 12. 2010. Žalobca teda nedosiahol z prenájmu príjem, čo bolo dôvodom,
prečo správca dane neuznal žalobcovi ani náklady súvisiace s prenájmom. V danom prípade si žalobca

vyčíslil (v predloženom rozpise nákladov týkajúcich sa podnikateľskej činnosti) náklady súvisiace sréžiou za prenajímané priestory v sume 13.910,61 eura. Z predloženého rozpisu nie je zrejmé, z ktorých
prenajímaných priestorov sa náklady týkajú a ani aká bola ich výška. Ďalej žalovaný uviedol, že je na
rozhodnutí správcu dane, či vykoná v priebehu dokazovania ústne pojednávanie alebo vykoná svedeckú

výpoveď. Žalobca bol s obsahom zápisnice o ústnom pojednávaní, ako aj s výsledkami vykonaných
dožiadaní oboznámený dňa 05. 06. 2012, kedy mu bolo umožnené nahliadnuť do spisu. Správca dane
nespochybnil uzatvorený nájomný vzťah medzi žalobcom a pánom B., ale na základe predložených
dokladov náklady spojené s prenájmom nebolo možné vyčísliť. K námietke žalobcu, že nie je možné
odmietnuť dôkazy o úhrade nájomného pánom B. (priložené až k vyjadreniu ku kontrole), žalovaný

uviedol,ževprílohevyjadreniabolipriloženédokladyodnájomcupánaB.,ževzhľadomnajehofinančnú
situáciu nájomné za rok 2009 a 2010 uhradí do konca júna 2012, teda je zrejmé, že neboli predložené
dôkazyoúhradenájomného,aleibaoznámenie,kedybudenájomnéuhradené.Kporušeniu§15ods.11
zákona o správe daní žalovaný uviedol, že nakoľko miestne zisťovania nemali žiadny vplyv na kontrolné
zistenia, správca dane ich v protokole uviedol ako podporné dôkazy.

KnámietkežalobcuvbodeV.častiIV.žalobykneodôvodeniuneuznanýchnákladovžalovanýuviedol,že

správcadaneneuznanienákladovodôvodnil§2písm.i/a§19zákonaodanizpríjmuatým,ženesúvisia
so zdaniteľným príjmom. Žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal, ako súviseli s dosiahnutým
príjmom z prenájmu poľovného revíru náklady vynaložené na spotrebu materiálu v sume 4.519,69 eura
a ďalšie náklady vyššie opísané a v rozhodnutí. To, že žalobca nedosiahol v kontrolovanom období iné
príjmy, ako z prenájmu poľovného revíru, neznamená, že všetky výdavky, ktoré súviseli s jeho činnosťou,

na ktorú bol zriadený - účelové zariadenie cirkvi a náboženskej spoločnosti, ktorého predmetom činnosti
je rozvoj a ochrana duchovných hodnôt, si uplatní ako daňové výdavky. K odkazu na rozsudok NS SR
žalovaný uviedol, že podľa § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov predmetom dane daňovníkov, ktorí nie
sú založení alebo zriadení na podnikanie, sú príjmy z činností, ktorými dosahujú zisk alebo ktorými sa dá
dosiahnuť zisk, a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám, príjmov

z členských príspevkov. Pokiaľ by mal byť v prípade žalobcu uplatnený právny názor, vyslovený NS SR,
potom by daňovými nákladmi boli náklady vynaložené v súvislosti s jeho hlavnou činnosťou, ktorou je
rozvoj a ochrana duchovných hodnôt, a nie náklady súvisiace s výkonom podnikateľskej činnosti (podľa
rozdelenia žalobcu). Záverom žalovaný uviedol, že nesúhlasí s námietkou žalobcu o porušení § 29 ods.
2 zákona o správe daní, pretože nerešpektoval dbať na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a že žalovaný porušil zásadu voľného hodnotenia
dôkazov, upravenú v § 2 zákona o správe daní a že jeho postup je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 48
Ústavy SR, pretože postupoval v zmysle zákona o správe daní, ako i zákona o dani z príjmov. Správca
dane zistené skutočnosti hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v danom konaní vyšlo najavo. Dbal na to, aby

všetky skutočnosti pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov
žaloby (§ 249 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1
OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Podľa § 247 ods. 1 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis správcu dane, vyplýva, že správca

dane vykonal u žalobcu, ktorý je cirkevnou organizáciou (potvrdenie o právnej subjektivite žalobcu z
Ministerstva kultúry SR č. MK-4352/2008-12/17630 zo dňa 11. 12. 2008, že žalobca je evidovaný na
MK SR od 28. 04. 1994 v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení
cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov ako Rehoľný dom rádu sv. Benedikta,
Palatínova 10 - 12, Komárno) a v kontrolovanom zdaňovacom období vykonával činnosť prenájom a

prevádzkovanie vlastných (pôda- poľovný revír) alebo prenajatých nehnuteľností (prenájom priestorov
od nadácie Adalbertínum), kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010, zktorej vypracoval protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9410401/5/467210/2012/Dá, Csj zo
dňa 21. 05. 2012 a dodatok k protokolu zo dňa 18. 06. 2012, ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný
dňa20.06.2012.Nazákladevýsledkukontrolyvydalsprávcadanedňa02.07.2012dodatočnýplatobný

výmer, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v
sume 52.641,67 eura. Daňová kontrola u žalobcu bola vykonaná na základe oznámenia zo dňa 11. 05.
2011, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 17. 05. 2011, zahájená kontrola dňa 21. 06. 2011 spísaním
zápisnice o ústnom pojednávaní. Žalobca vykázal za kontrolované zdaňovacie obdobie v daňovom
priznaní podanom dňa 25. 03. 2011 súčet prevádzkových, finančných a mimoriadnych výnosov v sume

278.087,12 eura, súčet prevádzkových, finančných a mimoriadnych nákladov v sume 413.816,68 eura,
hospodársky výsledok pred zdanením -135.7296,56 eura a základ eura 0,00 eura. Žalobca v daňovom
priznaní deklaroval výsledok hospodárenia pred zdanením daňovníkom, ktorý nie je zriadený alebo
založený na podnikanie, účtujúci v sústave podvojného účtovníctva podľa Opatrenia Ministerstva financií
SR č. MF/34342/2007-74 zo dňa 14. 11. 2007 (ďalej len „Opatrenie MF SR“). Správca dane kontrolou
predložených dokladov zistil, že žalobca si zaúčtoval v prospech účtu 602 - Tržby z predaja služieb a

na ťarchu syntetického účtu číslo 311 - Odberatelia, tržby z prenájmu poľnohospodárskeho majetku na
základe vystavenej faktúry č. 2010/1 zo dňa 31. 01. 2010 na sumu 148.749,46 eura od odberateľa Agro
Matúškovo s.r.o., faktúry č. 2010/2 zo dňa 31. 12. 2010 na sumu 24.895,44 eura od odberateľa Wood
trans s.r.o., Skalica, faktúry č. 210/3 zo dňa 31. 01. 2010 na sumu 57.307,07 eura od odberateľa Dan-
Slovakia agrar, a.s., Veľký Meder a faktúry č. 2010/4 zo dňa 31. 01. 2010 na sumu 46.788,30 eura od

odberateľa Agrocad a.s., Cilizska Radvaň, celkom tržby v sume 277.740,27 eura. Správca dane neuznal
žalobcovi zaplatené nájomné za prenájom priestorov od nadácie Adalbertínum vo výške 275.000,- eur
(zmluvu o prenájme z roku 1997) za daňový výdavok z dôvodu, že žalobca tieto priestory v zdaňovacom
období roka 2010 využíval ako svoje kancelárske priestory a šetrením u miestne príslušných správcov
dane budúcich nájomcov správca dane zistil, že konatelia spoločností Alu-Flex s.r.o., OSP Danubius

DS s.r.o. a HC Rival spol. s r.o. do zápisníc o miestnom zisťovaní uviedli, že z dôvodov na ich strane k
uzatvoreniu nájomných zmlúv so žalobcom ako budúcim prenajímateľom nedošlo.

Z potvrdenia o právnej subjektivite žalobcu z Ministerstva kultúry SR č. MK-4352/2008-12/17630 zo
dňa 11. 12. 2008 vyplynulo, že žalobca je evidovaný na MK SR od 28. 04. 1994 v zmysle zákona
č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení

neskorších predpisov ako Rehoľný dom rádu sv. Benedikta, Palatínova 10 - 12, Komárno, ktorý
zriadil pannonhalmský arciopát zriaďovacou listinou č. 9-4/1994 z 08. 03. 1994 v súlade s dekrétom
Arcibiskupského úradu v Trnave č. 3584/1990 z 12. 09. 1990 ako samostatný právny subjekt, ktorý
odvodzuje svoju právnu subjektivitu od Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike. Cirkev sa riadi pri
svojej činnosti vlastným štatútom - Kódexom kánonického práva (C.I.C.) a Konštitúciami Kongregácie

uhorských Benediktínov. Z potvrdenia jednoznačne vyplýva, že spoločnosť nebola zriadená za účelom
podnikania. Žalobca predložil správcovi dane dňa 14. 09. 2011 podanie označené ako doklady ku
kontroleDPPOzarok2010zodňa27.08.2010,ktoréhoprílohutvorilrozpočetnarok2010zodňa08.01.
2010 a vyhotovenie plnenia rozpočtu na tento rok zo dňa 30. 03. 2011, v ktorom daňový subjekt uviedol,
že v prípade spoločných nákladov bol pre rok 2010 schválený pomer 90 % na zdaňovanú činnosť a 10 %

na hlavnú (oslobodenú) činnosť. Ostatné náklady boli rozvrhnuté tak, ako sa priamo týkali zdaňovanej a
nezdaňovanej činnosti. Správca dane preverením ku kontrole predložených dokladov zistil, že žalobca
evidoval vo svojej účtovnej evidencii príjmy za prenájom pôdy vo výške 277.954,92 eura. Nákladom
súvisiacim so zabezpečením a udržaním predmetných príjmov je daň z nehnuteľnosti za rok 2010
vyrubená Obcou Diakovce platobným výmerom č. 857 v sume 893,47 eura. Správca dane konštatoval,

že žalobca si neoprávnene uplatnil daňové výdavky (náklady) v sume 412.923,21 eura, pretože účtoval
o všetkých nákladoch, ako o nákladoch súvisiacich so zdaniteľným príjmom, ktorý vstupuje do základu
a neúčtoval o nákladoch, ktoré súvisia s jeho hlavnou činnosťou, ktorou je rozvoj a ochrana duchovných
hodnôt. Uvedené náklady sú nákladmi v zmysle § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, v zmysle ktorého
daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto

výdavky daňovník účtoval, výdavky, ktorých vynaloženie nie je dostatočne preukázané. V zmysle § 17
ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov správca dane zvýšil žalobcovi výsledok hospodárenia o sumu
412.923,21 eura.

Podľa § 2 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (účinného v kontrolovanom období), na účely tohto
zákona sa rozumiei/ daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii
daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2, písm. a/ zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (účinného v kontrolovanom
období), prizisťovanízákladudanealebodaňovejstratysavychádza,udaňovníkaúčtujúcehovsústave
jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11
alebo 14, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (účinného v kontrolovanom období), ak výšku
výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových

výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho
zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný
výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených
v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo
výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v

tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.

Podľa § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (účinného v kontrolovanom období), daňovými
výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky
(náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne
preukázané, a ďalej

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí, dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi

a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije také prostriedky, ktoré ich najmenej
zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliada pritom na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové

konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 cit. zákona, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

vedených daňovým subjektom.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli

uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej
veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa zák. č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, ako uvádza žalobca, pretože i
správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od

otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému
priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Neznamená tovšak, že správca dane má povinnosť v daňovom konaní zabezpečovať dôkazy (listiny) v prospech
daňového subjektu, pretože v daňovom konaní neplatí vyhľadávacia ale prejednávacia zásada. Takto
postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých

svedkov i dožiadané daňové úrady.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o

správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Medzi účastníkmi konania v danej veci skutkový stav nie je sporný, sporný je iba výklad ust. § 12 zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (účinného v kontrolovanom období).

Z ust. § 12 zákona č. 595/2003 Z. z. vyplýva, že zákonodarca rozlišuje daňový subjekt založený alebo
zriadený na podnikanie, u ktorého predmet dane z príjmov je vymedzený v širšom rámci a u týchto

daňovníkov ide v podstate o všetky príjmy z činností a z nakladania s majetkom, s niektorými výnimkami
uvedenými v zákone a daňový subjekt, ktorý nie zriadený alebo založený na podnikanie. Pokiaľ ide
o daňový subjekt, ktorý nie je založený alebo zriadený na podnikanie, čo v preskúmavanej veci je
prípad žalobcu, je predmet dane vymedzený selektívnym spôsobom. Z ust. § 12 ods. 2 zákona vyplýva,
že predmetom dane sú príjmy z činností, ktorými dosahuje daňovník zisk alebo ktorými sa dá zisk

dosiahnuť, a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, z členských príspevkov a
príjmov, z ktorých sa daň vyberá zrážkou podľa § 43 alebo príjmy z reklám. V danej veci z obsahu
administratívneho spisu vyplýva a nie je sporné, že žalobca má charakter účelového zariadenia cirkvi a
náboženskej spoločnosti podľa § 6 ods. 1 písm. h/, k/ zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej
viery a postavení cirkví a náboženských spoločností a predmetom jeho činnosti je predovšetkým rozvoj

a ochrana duchovných hodnôt. Jednoznačne možno urobiť záver, že žalobca ako daňovník nebol
zriadený, ani založený na podnikanie a jediným príjmom, ktorý evidoval vo svojej účtovnej evidencii,
bol príjem za prenájom pôdy v sume 277.954,92 eura. Nákladom súvisiacim so zabezpečením a
udržaním tohto deklarovaného príjmu, ako priama väzba medzi príjmami zahŕňanými do základu dane
a výdavkami, ktoré možno v príslušnom zdaňovacom období uplatniť, bol výdavok formou dane z

nehnuteľnosti za rok 2010, ktorú daň vyrubila obec Diakovce platobným výmerom č. 857 v sume 893,47
eura. Správca dane a žalovaný tento záver urobil v súlade so zákonom.

Žalobca si však v rozpore s ust. § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov uplatnil všetky daňové výdavky
(náklady) ako o nákladoch súvisiacich so zdaniteľným príjmom, ktorý vstupuje do základu a neúčtoval
samostatne o nákladoch, ktoré súvisia s jeho hlavnou činnosťou, ktorou je rozvoj a ochrana duchovných

hodnôt.

Z ust. § 1 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov
vyplýva, že organizácie nezaložené alebo nezriadené za účelom podnikania ako právnické osoby sú
účtovnými jednotkami, a teda sú povinné viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú závierku. Žalobca
ako účelové zariadenie cirkvi a náboženskej spoločnosti je povinný účtovať v sústave podvojného

účtovníctva a postupovať podľa Opatrenia MF SR zo 14. 11. 2007, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o
postupochúčtovaniaaúčtovnejosnovepreúčtovnéjednotkytohtotypuaprivytváraníanalytickýchúčtov
bol žalobca povinný zohľadňovať potreby členenia na účely podľa osobitných predpisov, čo v danom
prípade nesporne je zákon o dani z príjmov tak, ako to upravuje ust. § 4 ods. 1 písm. g/ citovaného
Opatrenia MF SR, teda žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2010 mal povinnosť v

účtovníctve sledovať osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady, ktoré vstupujú do základu dane
(príjemzaprenájompôdyavýdavokzadaňznehnuteľnosti),aosobitnedosiahnutévýnosyavynaložené
náklady, ktoré nevstupujú do základu dane, teda výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj
keďtietovýdavkydaňovníkúčtovalaužalobcuideodaňovévýdavkyvsume412.923,21eura.Zdaňovej
kontroly a vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že žalobca do výdavkov zaradil

všetky svoje náklady, ktoré podľa jeho vyjadrení a predložených listín súviseli napríklad so spotreboumateriálu, spotrebu energií, oprava, údržba, cestovné výlohy, ostatné služby a mzdové náklady tak, ako
ich správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí, avšak tieto náklady nemali väzbu na deklarovaný príjem
zahŕňaný do základu dane, keďže podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov uvedené výdavky nemožno

považovať za výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, teda príjmov z
prenájmu poľovných revírov.

Tieto výdavky, ktoré si žalobca v zdaňovacom období uplatnil, sú výdavkami, ktoré žalobca vynaložil na
činnosti, z ktorých príjmy nie sú predmetom dane z príjmov, ale súčasne mohli súvisieť aj s činnosťami, z
ktorých príjmy sú predmetom dane, napr. prenájom nebytových priestorov, ktoré žalobca mal v nájme od

nadácieAdalbertínum,avšakpríjemztohtotitulužalobcapreukázaťnevedel.Zdaňovejkontrolyvyplýva,
že účastníci zmlúv o budúcich nájomných zmluvách na tieto priestory potvrdili iba ich uzatvorenie, ale
nie zaplatenie nájomného v kontrolovanom zdaňovacom období. Samotná skutočnosť o vzniku zmluvy
na nebytové priestory, bez reálneho plnenia zo zmluva, t. j. bez zdaniteľného príjmu , na ktoré priestory
žalobca vynaložil náklady ako subjekt nezriadený na podnikanie, nie je možné akceptovať ako náklady
(výdavky) podľa § 2 písm. i/ cit. zákona, keďže išlo o výdavky podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov,

teda výdavky, ktoré nesúviseli so zdaniteľným príjmom, nemožno ich zahrnúť do základu dane. Obdobne
i iné uplatnené výdavky zahrnuté do základu dane žalobcom, ako napr. výdavky na cestovné spojené
s kontrolou pozemkov, výdavky na kúpu ošatenia, výdavky na elektrinu, energiu, účtovné výdavky a
podobne, nesúvisia so zdaniteľným príjmom žalobcu podľa § 12 zákona o dani z príjmov.

Nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalobcu, že skutkový stav bol nesprávne zistený a nesprávne

právne posúdený, pretože žalobca sa neriadil ust. § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmu a v priebehu
daňového konania nevedel správcovi dane dostatočne a hodnoverne v súlade s hmotnoprávnymi
podmienkami zákona vysvetliť a preukázať uplatnené náklady (412.923,21 eur) v daňovom priznaní
podanom dňa 25. 03. 2011, ako tieto náklady súvisia s dosiahnutým príjmom, ktorý mal iba z prenájmu
pôdy a z uvedených celkových vynaložených nákladov účtoval 90 % na administratívne náklady a 10 %

narežijnénáklady.Súdpovažujezapotrebnéuviesť,žepodľa§29ods.8zákonaosprávedaní,platného
v kontrolovanom období, dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu a v daňovom konaní je
povinnosťoudaňovéhosubjektupreukázaťvšetkytvrdenéskutočnosti,pričomsprávcadanetietodôkazy
posudzuje.Vdaňovomkonaníplatízásadaobjektívnejpravdy,avšaknepredstavujeabsolútnupovinnosť
správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia

daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných
skutočností. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovania dokazovania z nich vyvodí, s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení,
ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (napr. rozhodnutie NS SR 4Sžf 18/2011).

K námietke žalobcu, že rozdelenie niektorých vynaložených nákladov nie je možné vykonať inak, ako
stanovením pomeru 90 % na zdaňovanú činnosť a 10 % na hlavnú (oslobodenú) činnosť, pokiaľ žalobca
v rámci daňovej kontroly preukázal iba príjem z prenájmu poľovného revíru. Samotné členenie nákladov,
ktoré si zvolil žalobca ako daňový subjekt, nie je správny a odporuje zákonu o dani z príjmu, zákonu
o účtovníctve a uvedeného Opatrenia MF SR, lebo v konaní nebolo sporné, že žalobca ako účelová

organizácia vedie podvojné účtovníctvo a má jediný zdroj príjmu podľa § 12 zákona o dani z príjmu
z prenájmu pôdy. V danom prípade i súd dospel k záveru, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom
období roku 2010 nesprávne aplikoval ust. § 12 ods. 2 a § 17 ods. 1 zákona o dani z príjmov na všetky
náklady, keďže ide o daňový subjekt nezaložený a nezriadený na podnikanie a jeho povinnosťou bolo
vymedziť predmet dane selektívnym spôsobom pre účely zistenia základu dane, teda rozlišovať položky

zvyšujúce a znižujúce výsledok jeho hospodárenia tak, aby bola dodržaná priama väzba medzi jeho
príjmom zahrnutým do základu dane (príjem z prenájmu pôdy) a výdavkami, ktoré možné v príslušnom
zdaňovacom období uplatniť, čo nesporne u žalobcu išlo iba o výdavok z titulu zaplatenia dane z
nehnuteľnosti na prenajatú pôdu.

Výklad a aplikovanie zákona o dani z príjmu, ktorý zvolil žalobca, nie je v súlade so zákonom, pokiaľ tvrdí,

že všetky výdavky, ktoré má, súvisia s jeho činnosťou a sú výdavkami podľa zákona o dane z príjmu,
pokiaľ nie je zriadený za účelom podnikania a iný príjem nemá a nevedel preukázať, okrem príjmu zprenájmu pôdy. Správca dane, žalovaný a súd neupierajú žalobcovi výdavky, ktoré uviedol a ktoré si
zaevidoval (v rozpore so zákonom o účtovníctve) ako náklady znižujúce základ dane, že takéto výdavky
má (obdobne ako každý iný subjekt nezriadený na podnikanie), avšak to neznamená, že akýkoľvek

výdavok spojený s účelom jeho zriadenia je možné považovať zároveň i za výdavok v zmysle zákona o
dani z príjmu. Jednoznačne súd dospel k záveru, že všetky uvádzané výdavky žalobcu, okrem výdavku
na daň z nehnuteľnosti, v zdaňovacom období 2010 možno považovať za výdavky, ktoré nesúviseli so
zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) žalobca účtoval (§ 21 ods. 1 citovaného zákona).

V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako podnikateľský subjekt má byť

dostatočneoboznámenýsosvojimipovinnosťamidaňovníkavovzťahuksprávcovidane,ktorévyplývajú
z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá
sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov
preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že uplatnené výdavky v daňovom priznaní majú priamu
väzbu na príjem zahrnutý do základu dane, a teda že ide o náklady vynaložené v zmysle § 2 ods. 1
písm. i/ zákona o dani z príjmov, teda v danom prípade na dosiahnutie príjmov z prenájmu poľovných

revírov. Súd je toho názoru, že odkaz žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 43/2009 nie je správny
a závery tohto rozhodnutia podľa názoru súdu nie je možné aplikovať na žalobcu, zhoda je iba v tom,
že rozhodnutie riešilo občianske združenia a ich príjmy z reklamy u športových klubov. Postavenie
žalobcu je zhodné iba v tom, že ide o účelovú organizáciu bez príjmu z podnikania, a preto i náklady,
ktoré má takýto subjekt, nemožno považovať za výdavok v zmysle zákona o dani z príjmu, ak nemá

priamu väzbu na jeho príjem, ktorý nesporne bol u žalobcu iba príjem z prenájmu pôdy. Nesporne
bolo preukázané, že žalobca ako účtovná jednotka podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve
nerešpektoval ust. § 4 ods. 1 písm. g/ Opatrenia MF SR a neviedol analytický účet v zmysle zákona, v
nadväznosti na zákon o dani z príjmu, nesledoval osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady,
ktoré nevstupujú do základu dane. V zmysle zákona o dani z príjmu nákladom možno rozumieť zníženie

ekonomických úžitkov účtovnej jednoty v účtovnom období a výdavkom úbytok peňažných prostriedkov
alebo úbytok ekvivalentov peňažných prostriedkov účtovnej jednotky, avšak dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte - žalobca (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v spojení s § 12 ods. 2 zákona o
dani z príjmu). Ide o primárne bremeno daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si
podľa zákonom stanovených podmienok výdavok tak, ako si ho uplatnil v daňovom priznaní, a preto

je jeho povinnosťou preukázať, že účtované náklady si uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených
podmienok o dani z príjmu. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu,
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží daňové
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na účtovaný výdavok podľa zákona o
dani z príjmov uznaný ako oprávnený (napr. nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 78/2011 z 23. 02. 2011.

Neobstojí potom ani námietka žalobcu, že správca dane porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov
a zásadu súčinnosti so žalobcom (námietka výsluchu p. B. k uzavretej zmluve o nájme), keďže spôsob
dokazovania a dôkazný prostriedok určuje správca dane a podľa toho, aká otázka má byť v daňovom
konaní zodpovedaná a ako dôkaz použitý. Súd nezistil porušenie ust. § 2 a § 15 zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov, účinného v kontrolovanom zdaňovacom období, keďže povinnosťou

žalobcu bolo preukázať hodnovernými dôkazmi svoje tvrdenia o účtovaných nákladoch v súvislosti s
jeho zdaniteľnými príjmami. I súd je toho názoru, že správca dane a žalovaný správne dospeli k záveru,
že žalobca si neoprávnene účtoval náklady v sume 412.923,21 eur, keďže tieto náklady nie sú daňovými
výdavkami podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, pretože nesúvisia so zdaniteľným príjmom, ktorý
u žalobcu bol preukázaný iba z titulu príjmu nájmu pôdy. Žalobca neviedol účtovníctvo tak, aby z neho

bolo možné zistiť základ dane z príjmov, lebo neviedol oddelene účtovanie o nákladoch a výnosoch
hlavnej činnosti a tiež o nákladoch a výnosoch z podnikateľskej, resp. inej zárobkovej činnosti, ktorá
u neho bola iba činnosť z prenájmu pôdy. Na tento príjem sa viazal iba náklad spojený so zaplatením
dane z nehnuteľnosti.

S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich

rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s
hmotnoprávnymi ustanoveniami, § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmu, platného v čase posudzovaného
zdaňovacieho obdobia. Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne
správne vyporiadal s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i

ods. 3 OSP musel prihliadnuť.O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo
na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR

v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného

súdu v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP).