Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. júl 2012

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 21Er/451/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6709208097
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Výboch
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2012:6709208097.2

Uznesenie

Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO 35 807 598, so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému R. Q., I.: XX XXX XXX, M.. XX.XX.XXXX, Q. F. S., T..Y. XXXX/
XX, vedenej pod značkou EX 4118/09 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad
so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 605,45 Eur

s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú.

Súd exekúciu z a s t a v u j e.

Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie
v sume 39,83 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 029728 * zo dňa 27.07.2009 poveril vykonaním

exekúcie súdneho exekútora na uspokojenie pohľadávky oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, vo výške 605,45 Eur istiny s príslušenstvom (0,25 %
úrokom z omeškania denne) a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie, na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. č.k. SR 00041/09 zo dňa 11.05.2009.

V exekučnom titule bola uložená povinnému povinnosť na zaplatenie sumy 605,45 Eur spolu s 0,25

% denným úrokom z omeškania zo sumy 597,48 Eur od 10.10.2008 do zaplatenia, a náhradou trov
konania vo výške 174,56 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere
uzatvorenej dňa 26.05.2008, záväzky z ktorej povinný riadne a včas neplnil. V odôvodnení sa ďalej
uvádza, že účastníci sa v bode 17 Zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporovojejplatnosť,výkladalebozrušeniebudúriešenépredStálymrozhodcovskýmsúdom,zriadeným

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.
Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či existuje resp. neexistuje dôvod pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem
európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách

podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo
povolaniu.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako

aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej ako „živnostenský zákon“),
osvedčenie o živnostenskom oprávnení vydané fyzickej osobe obsahuje a) osobné údaje podnikateľa,

b) obchodné meno, c) identifikačné číslo, d) predmet alebo predmety podnikania, e) miesto podnikania,
f) dobu, na ktorú sa živnostenské oprávnenie vydáva, ak prevádzkovanie živnosti ohlásila na dobu určitú,
g) deň začatia živnosti, ak v ohlásení uviedla neskorší deň začatia živnosti, h) dátum vydania osvedčenia
o živnostenskom oprávnení.

Podľa § 60 ods.1 veta prvá živnostenského zákona, živnostenský register (ďalej len "register") tvorí

súbor týmto zákonom určených údajov o podnikateľoch.

Podľa § 60 ods.4 veta prvá živnostenského zákona, register sa člení na verejnú časť a neverejnú časť.
Neverejnú časť registra tvoria rodné priezvisko, rodné číslo, dátum a miesto narodenia, údaje potrebné
na vyžiadanie výpisu z registra trestov a iné údaje poskytnuté podľa osobitných zákonov na účely
daňovej registrácie a prihlásenia sa do systému povinného zdravotného poistenia.

Podľa § 2 ods.1 zákona č. 301/1995 Z.z. o rodnom čísle, rodné číslo je trvalý identifikačný osobný údaj
fyzickej osoby (ďalej len "osoba"), ktorý zabezpečuje jej jednoznačnosť v informačných systémoch.

Podľa § 2 ods.1 zákona č. 301/1995 Z.z. o rodnom čísle, rodné číslo sa preukazuje niektorým z
týchto dokladov: a) občianskym preukazom, b) cestovným dokladom, c) rodným listom, d) preukazom -
povolením na pobyt pre cudzinca, 9) ak je v ňom vyznačené, e) osvedčením o rodnom čísle (ďalej len

"osvedčenie"), ktorého vzor je v prílohe tohto zákona.

Podľa § 2 ods.1 zákona č. 224/2006 Z.z. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, občiansky preukaz je verejná listina, ktorou občan Slovenskej republiky (ďalej len "občan")
preukazuje svoju totožnosť, štátne občianstvo Slovenskej republiky (ďalej len "štátne občianstvo") a
ďalšie údaje uvedené v občianskom preukaze podľa tohto zákona.Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 300/1993 Z.z. o mene a priezvisku (ďalej len ako „zákon o mene a priezvisku),
každý musí mať meno.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 300/1993 Z.z. o mene a priezvisku, každý musí mať priezvisko.

Podľa § 2 ods.2 písm. b) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ako „Obchodný
zákonník“), podnikateľom podľa tohto zákona je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského
oprávnenia.

Podľa § 8 Obchodného zákonníka, obchodným menom sa rozumie názov, pod ktorým podnikateľ
vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Na prvom mieste súd skúmal povahu právneho vzťahu, ktorý medzi terajšími účastníkmi konania
vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 26.05.2008. Súd zameral svoje skúmanie
predmetného zmluvného vzťahu na zistenie, či možno dospieť k záveru, že v predmetnej veci bol,

resp. existuje možnosť, že bol medzi účastníkmi uzatvorený spotrebiteľský zmluvný vzťah a zaoberal
sa aj otázkou, či možno dospieť k záveru, že medzi účastníkmi vznikol nespotrebiteľský zmluvný vzťah.
Oprávnený v predmetnom právnom vzťahu pri plnení a uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu
svoje podnikateľskej činnosti, čo mal súd preukázané s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na
výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený

v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Oprávnený svojim
konaním a postavením v predmetnom zmluvnom vzťahu bez akýchkoľvek pochybností naplnil legálnu
definíciu dodávateľa tak, ako je uvedená v § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom zmluvu uzatvoril
s dlžníkom, ktorý je povinným v predmetnom exekučnom konaní.

Vo všeobecnosti každá zmluva obsahuje ako svoju podstatnú náležitosť vymedzenie predmetu zmluvy

a označenie zmluvných strán. Súd vykonal dokazovanie zmluvou o úvere zo dňa 26.05.2008, pričom z
jej obsahu zistil, že zmluvná strana dlžník je označená údajmi ako : Meno: Dana, Priezvisko Beláková,
Trvale bytom ulica • číslo: J. Gagarina 2415/81, Mesto Zvolen, PSČ 960 01, Rodné číslo 546030/3068,
Číslo OP SH 783449, Obchodné meno Dana Beláková, IČO 33293811, Miesto podnikania ulica, číslo
J. Gagarina 2415/81, Mesto Zvolen Zapísaný v živn. reg. OÚ Zvolen, Číslo živn. reg. 611-2066. Z

uvedeného označenia je zrejmé, že dlžník je v zmluve označený jednak údajmi ako obchodné meno,
IČO,miestopodnikania,čísloživnostenskéhoregistra,názovObvodnéhoúraduvživnostenskomregistri
ktorého je dlžník zapísaný. S poukazom na ustanovenia verejného práva konkrétne ustanovenie §
47 ods.2 živnostenského zákona ide o údaje, ktoré je možné zistiť z osvedčenia o živnostenskom
oprávnení, resp. verejnej časti živnostenského registra. Avšak pokiaľ ide o údaje, ako číslo občianskeho

preukazu a rodné číslo, tieto nie je možné zistiť z verejnej časti živnostenského registra a ani z
osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Tieto údaje je možné zistiť len z občianskeho preukazu,
prípadne iných verejných listín, ktoré však svojho držiteľa neidentifikujú ako podnikateľa, ale ako fyzickú
osobu občana SR. Zo znenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že verejná listina (napr. Občiansky preukaz)
nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú

istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo
zahrnuté. Zo znenia zmluvy je teda zrejmé, že označenie jednej zo zmluvných strán - dlžníka je v
zmluve duplicitné jednak údajmi, ktoré ho identifikujú ako podnikateľa vykonávajúceho podnikateľskú
činnosť na základe živnostenského oprávnenia a jednak údajmi, ktoré ho neidentifikujú ako podnikateľa
pri vykonávaní podnikateľskej činnosti, ale ako fyzickú osobu. V zmysle § 8 Obchodného zákonníka

vykonáva podnikateľ právne úkony pri podnikateľskej činnosti pod obchodným menom, v predmetnej
zmluve je však dlžník okrem už hore uvedených údajov označený nielen obchodným menom, ale aj
menom a priezviskom, tieto údaje sú však vlastné iba fyzickým osobám, čo je zrejmé z príslušnej
úpravy zákona o mene a priezvisku. Na základe uvedeného možno podľa názoru súdu dospieť kzáveru, že znenie predmetnej zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným v časti
označenia zmluvných strán konkrétne - dlžníka je duplicitné a nejednoznačné, a ani výkladom zmluvy
nie je možné určiť, ktoré označenie dlžníka by malo mať prednosť nakoľko nejde o vzťah individuálne

dojednaného zmluvného ustanovenia oproti ustanoveniu obsiahnutému vo všeobecných obchodných
podmienkach. Zo znenia zmluvy teda nie je možné jednoznačne určiť, kto bol účastníkom právneho
úkonu, či dlžník fyzická osoba alebo živnostník. Z predmetnej zmluvy o úvere nie možné je vzhľadom
na duplicitné označenie dlžníka jednoznačne určiť, či zmluvu uzavrel ako podnikateľ pod svojim
obchodným menom a IČO-om alebo ako fyzická osoba pod svojim menom, priezviskom a rodným

číslom, a teda nie je možné ani určiť či dlžníkovi vznikla povinnosť zo záväzkovoprávneho vzťahu ako
podnikateľovi alebo ako fyzickej osobe. Zo znenia zmluvy a jej grafickej úpravy je zrejmé, že predmetná
zmluva o úvere je uzatvorená na vopred predtlačenom formulári, ktorý používa oprávnený ako veriteľ
pri svojej podnikateľskej činnosti opakovane, návrh zmluvy bol teda vytvorený veriteľom a dlžník k nemu
len pristúpil. Platí teda všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a
pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto

ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie
pripúšťajúce viacerý výklad a následne v zlej viere využiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor
záujmov druhej zmluvnej strany (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07).

Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím
konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich

strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov, procesom
hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred
doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý
nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkon a nie je interpretom tohto právneho úkonu
poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností, spojených s podpisom

a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na
konanie účastníkov po podpise zmluvy. (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07) Súd teda
pri výklade zmluvy prihliadol na okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že
zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa opakovane. Zmluvu za veriteľa uzavrel mandatár, pričom adhézna

forma zmluvy (vopred predtlačený formulár) nenasvedčuje tomu, že by uzatvorenie zmluvy sprevádzali
rokovania, či vyjednávanie o obsahu zmluvy, pričom najmä takéto okolnosti sú typickým konaním
dvoch podnikateľov pri uzatváraní vzájomných zmlúv, a práve v tomto prostredí sa viac ako pri konaní
iných subjektov súkromnoprávnych vzťahov prejavuje pôsobenie individuálnej autonómie subjektov
súkromnoprávnych vzťahov a ich zmluvnej slobody. Z hľadiska obsahu je zmluva značne jednostranná

s množstvom zmluvných pokút a sankcií v neprospech dlžníka. Z obsahu zmluvy a jej formálnej úpravy
je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, ktorej obsah dlžník nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť.

K uzatvoreniu zmluvy a výkladu zmluvy sa súd vyjadril vyššie, pokiaľ ide o okolnosť, že zákon
vyžaduje, aby spotrebiteľ nekonal pri plnení zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti súd vychádzal vo svojich úvahách z ustanovenia § 497 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne
v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Po poskytnutí peňažných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi,
tento k poskytnutým peňažným prostriedkom nadobudne vlastnícke právo, pričom má z uvedenej
zmluvy povinnosť (záväzok) poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť úrok. Dlžník nadobúda k

poskytnutým finančným prostriedkom vlastnícke právo, pričom má povinnosť vrátiť vec určenú podľa
druhu (peniaze) a množstva (určené konkrétnou sumou) a zaplatiť odplatu za poskytnutie úveru - úrok.
Toto predstavuje záväzok dlžníka zo zmluvy zo zmluvy o úvere. Povinnosť vrátiť poskytnuté finančné
prostriedky a zaplatiť úrok predstavuje záväzok dlžníka zo zmluvy o úvere. Avšak to, že dlžník v zmluve
bol v zmluve okrem mena a priezviska označený aj obchodným menom neznamená podľa názoru súdu,

že pri plnení svojho záväzku zo zmluvy bude konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.S ohľadom na uvedené súd z vykonaného dokazovania listinným dôkazom zmluvou o úvere
uzatvorenou medzi oprávneným a povinným dňa 26.05.2008 mal za preukázané, že vzhľadom na
duplicitné označenie dlžníka v zmluve nie je možné určiť ani jednoznačne preukázať, kto bol účastníkom

uvedeného právneho vzťahu na strane dlžníka pri uzatváraní zmluvy, či fyzická osoba alebo podnikateľ
na základe živnostenského oprávnenia, pričom túto nejasnosť nie je možné s jasným logickým záverom
odstrániť ani výkladom zmluvy. Následne nie je možné určiť, či dlžník konal v rámci predmetu svojej
činnosti nielen pri uzatváraní zmluvy, ale aj pri jej plnení. Na základe už uvedených okolností uzatvárania
zmluvy a obsahu zmluvy súd v predmetnej veci nemal za preukázaný nespotrebiteľský charakter

zmluvného vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, nakoľko zo zmluvy nie je zrejmé, že dlžník pri uzatváraní a
plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Pričom spotrebiteľom je v zmysle
legálnej definície podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka osoba, ktorá nekoná pri uzatváraní a
plnení zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a naopak „nespotrebiteľom“ je ten kto
pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na základe a s
poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, ako aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.

zn. I. ÚS 243/07 súd dospel k názoru, že zmluvu je potrebné vykladať v prospech strany, ktorá návrh
zmluvynepripravila,tedadlžníka.Pokiaľvšaknebolpreukázanýjednoznačnýzáveronespotrebiteľskom
charaktere predmetnej zmluvy o úvere, logicky nemožno vyvodiť z uvedeného právneho a skutkového
stavu iné závery ako také, že predmetná zmluva má spotrebiteľský charakter alebo ho môže mať. V
prípade ak zmluva má spotrebiteľský charakter je situácia ohľadom aplikácie ustanovení zmluvného

spotrebiteľskéhoprávajednoznačná.Zprávnejúpravyobsiahnutejv§52až§54Občianskehozákonníka
je zrejmé, že je logicky vylúčené, aby tá istá zmluva uzatvorená medzi tými istými účastníkmi mala pre
účely posudzovania neprijateľných podmienok spotrebiteľský, a zároveň aj nespotrebiteľský charakter.
Pokiaľ by však zmluva mohla mať spotrebiteľský charakter (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a
teda existuje pochybnosť, zákonodarca uvedenú situáciu rieši ustanovením § 54 ods. 2 Občianskeho

poriadku, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Vzhľadom na uvedené súd dospel k názoru, že vecná pôsobnosť noriem
obsiahnutých v ustanovenia §52 až 54 Občianskeho zákonníka, ako aj smernice 93/13 EHS na právny
vzťah zo zmluvy o úvere zo dňa 26.05.2008 je daná, a preto pri ďalšom právnom posudzovaní
predmetného vzťahu, t.j. či sú v predmetnej exekučnej veci dané okolnosti zakladajúce neprípustnosť

prebiehajúcej exekúcie, súd z uvedených právnych noriem vychádzal.

To, že formulár na ktorom je zmluva uzatvorená má názov „zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v
systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nemá za následok skutočnosť,
že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych
noriem o ochrane spotrebiteľa. S poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny

vzťah v súlade so zásadou nepriameho účinku daná pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom
ktorých bola implementovaná do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná
bez ohľadu na to, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri
vymedzení svojho cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Je teda zrejmé a absolútne
nepochybné, že Obchodný zákonník je súčasťou vnútroštátneho práva SR a na zmluvy podľa neho
uzatvorené je daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca
s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak

ako je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti európskych a
vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva bola zmluva uzatvorená
podľa Obchodného zákonníka bez významu.

Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku
rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne

neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluvné
dojednania, obsiahnuté prevažne vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ale aj predmetné
kogentnéprávnenormymajúcezacieľochranuspotrebiteľa.Nazákladetohomalsúdzato,ženaprávny
vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na
ktoré sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia smernice

Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a Občianskeho zákonníka ospotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu
na dohodu strán a bez ohľadu na to či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného alebo Občianskeho
zákonníka.

Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dohodnuté.

Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v

spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret
proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a

aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v
prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby

dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade
so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej
veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi čl.
153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov

a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a
hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie
združení na ochranu ich záujmov.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi
čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení

EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth
Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 16 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti
Deutsche Tradax GmbH bod 16, Podľa 3 odseku článku 189: “smernica je záväzná pre každý

členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom
možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda
nemá vplyv na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať, v rámci ichvnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne
účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje.

Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth

Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti
Deutsche Tradax GmbH bod 26, avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia,
všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány
členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho

práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo
svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.

Podľačl.6ods.1,smerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách(ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. e), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je

požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
náhradu.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje

stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98
až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným

účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 27, na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol

viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s.
I-10875, bod 32).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro

proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti

Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto
rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú
sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej

podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd
oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku
o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta OZ, spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 OZ obsahuje exemplikatívny,
príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento
výpočet je zo strany vnútroštátneho zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom
zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte sú s účinnosťou od 1.1.2008

výslovne uvedené aj neprijateľné podmienky požadovanie od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a požadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Avšak aj v prípade ak by sa uvedené podmienky v tomto príkladnom výpočte
v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzali nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od spotrebiteľa

aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a/alebo
vyžadovanie v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve.
Pre výklad uvedeného ustanovenia je podstatná skutočnosť, že ide o exemplikatívny, príkladný,
neuzavretý výpočet. To znamená, že súd pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto

výpočtom nie je viazaný, rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Pri výklade
a posudzovaní predmetných ustanovení OZ súd teda vychádza z ustanovení smernice 93/13/EHS,
nakoľko cieľ uvedených ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách ako aj smernice je zhodný a je
ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný. Použitie
ustanovení príslušných smerníc sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EU na právne poriadky

členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národnépredpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté pred prijatím smernice. Z
hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach
14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich

vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne
účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne
právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale aj implementujúcich
predpisovsúdvychádzazteleogickéhovýkladu,atedavychádzazpríslušnéhoprameňaprávaakocelku
s akcentom na jeho ciele a zmysel. V posudzovanej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie exekučný

titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky
obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so
spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s
ustanovenímprílohyods.1písm.)q)smernice93/13/EHSvýslovnenekalá,aleideajopodmienku,ktorej
účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie
záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne, tak ako

si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku z omeškania vo výške
0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa cit. ustanovení
smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, ale účinkom
dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto
neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá
a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza

sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je
všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
V uvedenej veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, položil

vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nasledovného znenia: „ Možno článok 6 ods.1
smernice [93/13], podľa ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka použitá predajcom
alebo dodávateľom nie je pre spotrebiteľa záväzná ipso iure, ale len v prípade , že spotrebiteľ podal v

tomto smere príslušný návrh a podmienku napadol? Súdny dvor na uvedenú otázku v bode 28 tohto
rozsudku na uvedenú otázku odpovedal “Je teda namieste odpovedať na prvú otázku, že článok 6 ods.1
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti
nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku.“ V tomto rozhodnutí Súdny
dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS vo vzťahu k

viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň v ňom stanovil, že ustanovenia
o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet je potrebné za účelom dosiahnutia cieľa
smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej veci aj zmluvné dojednanie
v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je príslušný všeobecný súd v
sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého spotrebiteľa 275 kilometrov,

pričom zo zákona by bol miestne príslušný súd v mieste bydliska spotrebiteľa spĺňa všetky podmienky,
aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalé (bod 40), a to napriek tomu, že tomu,
že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy príslušný iný súd ako
všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky

nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd určený oprávneným so sídlom
v Bratislave. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý
v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba
založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie
zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za

prejednanievecirozhodcovskomkonanízaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľarozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom
množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať
vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako už bolo uvedené absolútne opomenul aplikovanie

príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.
Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak
ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Absolútne
opomenul skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k

pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok

resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko
možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej
podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia
smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné,

osobitne čl.6 ods.1. Keďže zmysel, cieľ a účel vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľa je zhodný s cieľmi stanovenými smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný
vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok
stanovený predmetnou smernicou. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd neskúmal
neprijateľné zmluvné podmienky, čím došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi

dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a
svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Na základe uvedených rozhodnutí Súdneho dvora a v súlade so zásadou nepriameho účinku práva
EU na právne poriadky členských štátov je teda potrebné vykladať najmä ustanovenie §53 OZ o
neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo svetle znenia a cieľov príslušnej smernice

93/13/EHS, to znamená, že bez ohľadu v akom znení bol exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý
výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy súd
ho má povinnosť v zmysle uvedených rozhodnutí súdneho dvora vykladať vo svetle znenia a cieľov
smernice 93/13/EHS, ktorá sa týmto stáva výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným právom.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie
je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný nebol.
Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý
sám osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska pozitívneho

práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa niekto
správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/alebo
nežiadúci. V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom vykonanie exekúcie vymoženia sumy
605,45 Eur spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne úrokom zo sumy 597,48 Eur od 10.10.2008
do zaplatenia, čo predstavuje 91,25% ročne. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako

vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku, ale aj zo Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru bodu 17 strany zmluvy sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o
úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde. Ako uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia,

rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych
noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a
to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje sadzbu 91,25 % ročne. Avšak sankčnéplnenie v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho
práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou
ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe

je v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas a/alebo riadne.
A vzbudzuje odôvodnené pochybnosti, či skutočnou kauzou právneho úkonu nie je práve získanie
takéhoto neprimeraného plnenia. Teda navonok v súlade s pozitívnym právom sa javí využitie inštitútu
- dojednania rozhodcovskej doložky, ktoré je právnym úkonom, vo všeobecnosti právom dovoleným
a predvídaným. Avšak, v tomto prípade dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred

rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana
ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne
nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa.
Horeuvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej doložky sú teda, z hľadiska predmetných noriem
nežiadúce, nepredpokladané a zakázané. Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a

predvídaného došlo v predmetnej veci dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru súdu
je teda z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom
vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo
má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Teda na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania

zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k
názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,

spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú podľa §57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku a zároveň v zmysle toho istého ustanovenia
zákona zastavil, a teda rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

O vylúčení, resp. nevylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z ďalšieho vykonávania

predmetnej exekúcie súd nepovažoval za účelné rozhodovať, nakoľko v predmetnej exekučnej veci
sú dané dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie, pričom jej akékoľvek ďalšie pokračovanie a
vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho exekútora odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným
právnym predpisom SR, ale aj citovaným normám práva EÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktoré
súd vo svojom rozhodnutí poukázal.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na
náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona

o daň z pridanej hodnoty.O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, nakoľko k zastaveniu
exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý sa vykonania domáhal vykonania exekúcie na podklade
nespôsobilého exekučného titulu. Preto súd uložil oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdneho

exekútora. Súdny exekútor si v zmysle ustanovenia § 14 ods.1 vyhlášky MS SR č.288/1995 Z.z.(ďalej len
vyhláška) uplatnil právo na odmenu súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti paušálnou sumou
zajednotlivéúkonyvovýške33,19Eur.Tútomusúdpriznaltak,akosijusúdnyexekútoruplatnil,nakoľko
to bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky a malo to oporu v predloženom exekučnom spise.
Súdny exekútor si uplatnil aj odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice v sume

16,60 Eur podľa §21a vyhlášky. K uvedenému súd považuje za potrebné uviesť, že odmena súdneho
exekútora pri zastavení exekúcie sa určuje podľa §14 a 15 vyhlášky podľa počtu jednotlivých úkonov
exekučnej činnosti, najmenej však sumou 33,19 Eur. Uvedené kritérium na určenie odmeny súdneho
exekútora pri zastavení exekúcie stanovené v § 14 a § 15 vyhlášky je kogentné a nemožno sa od
neho odchýliť. Z hľadiska systematického výkladu je potrebné odlíšiť, že odmena za spísanie návrhu
na vykonanie exekúcie do zápisnice je upravená v ustanovení § 21a vyhlášky štvrtom oddiele druhého

dielu vyhlášky, ktorý upravuje odmenu za ďalšiu činnosť súdneho exekútora. Teda aj zo systematického
zaradenia uvedeného ustanovenia v predmetnej vyhláške je zrejmé, že odmena za spísanie návrhu na
vykonanieexekúciedozápisnice jeodmenouzaďalšiučinnosťsúdnehoexekútora,pričomprizastavení
exekúcie sa súdnemu exekútorovi určuje odmena za výkon exekučnej činnosti. Pri rozhodovaní súdu o
zastaveníexekúciejepredmetomrozhodovaniaodmenazavýkonexekučnejčinnosti,alenieodmenaza

ďalšiu činnosť súdneho exekútora. Na základe uvedeného súd súdnemu exekútorovi uplatnenú odmenu
za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice nepriznal. Súd priznal súdnemu exekútorovi
20% DPH z odmeny v sume 33,19 Eur, vo výške 6,64 Eur. Súd súdnemu exekútorovi priznal trovy
exekúcie spolu vo výške 39,83 Eur, a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Protitomutouzneseniumožnopodaťodvolaniedo15-tichdníoddoručeniauznesenianatunajšomsúde.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha (pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z
podaniazjavné,ktorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorejvecisatýkaačosledujeamusíbyťpodpísané

a datované a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné).