Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. júl 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/468/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204496
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204496.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 17.decembra 2013 č.k.
6C/149/2012- 122 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody eur a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd vec
právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1
písm. a) bod 1, §5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3
písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moc, i § 103, 104 ods. 2 , § 154 ods. 1O.s.p.. Súd zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania

dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol. Súd najskôr skúmal, či sú splnené
podmienky konania. Odporca namietal, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v
konaní. S týmto názorom sa súd nestotožnil a je toho názoru, že je daná jeho právomoc vo veci konať.
Vo veciach náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú oprávnené konať okresné súdy. Právnym
základom nároku na náhradu škody podľa citovaného zákonného ustanovenia môže byť aj nesprávny
úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať aj v nerozhodnutí súdu v zákonnej lehote alebo v
zbytočnýchprieťahochvkonaní.Pokiaľsanavrhovateľdomáhanáhradyškodypodľacitovanéhozákona

na základe nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nerozhodnutí súdu v zákonnej lehote,
je tak daná právomoc a príslušnosť okresného súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť
o ňom. Jednou z podmienok konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo
nesprávnym úradným postupom, je predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 15 zákona.

V tejto veci navrhovateľ podal žalobný návrh skôr, než uplynula lehota 6 mesiacov od prijatia jeho
písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ministerstvom. Čiže v čase

začatia konania nebola splnená podmienka na podanie návrhu, keďže od prijatia žiadosti ministerstvomdo podania návrhu neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok navrhovateľa do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojilo a táto lehota uplynula skôr, než súd vo veci rozhodol.
Námietku odporcu o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil súd ako

nedôvodnú. Podľa názoru súdu ide v tomto prípade o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
je odstrániteľný, a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia
žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto lehote nárok
navrhovateľa na náhradu škody neuspokojilo. Tým bola splnená podmienka, aby súd mohol vo veci
konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho

vyhlásenia. V tomto nebolo potrebné vykonávať ani dokazovanie oboznámením spisu ministerstva k
predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody a tento dôkaz ako nadbytočný súd
ani nevykonal. Skutočnosť, že navrhovateľ žiadosť podal, nebola sporná a vyplýva aj zo samotnej
žiadosti navrhovateľa, ktorá je opatrená podacou pečiatkou ministerstva, a ktorej kópia je na Okresnom
súde Bánovce nad Bebravou založená v spise pod spis. zn. Spr/843/2012. Taktiež niet dôvod vykonávať
takýto dôkaz za účelom zistenia uplynutia času a ani za účelom zisťovania, či bol nárok navrhovateľa

uspokojený, keď už z vyjadrenia odporcu vyplýva, že nebol. Pokiaľ odporca namietal procesné
nedostatky návrhu, tak je pravdou, že návrh mal nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu
podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ uviedol v návrhu rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci
bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Taktiež nebolo potrebné
predkladať listiny z exekučného spisu, keďže tento je spisom tunajšieho súdu a všetky relevantné

skutočnosti možno z neho zistiť. Námietka odporcu, že návrh je zmätočný v tom, či navrhovateľ
svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného postupu alebo aj z nezákonného rozhodnutia, je
neopodstatnená. Navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby
ho aj právne posúdil. Navrhovateľ svoj nárok vo svojom základe zdôvodňoval nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu. Tento mal spočívať v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia v lehote

stanovenej Exekučným poriadkom a v postupe exekučného súdu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keď podľa navrhovateľa súd neoprávnene skúmal predložený
exekučný titul. Z uvedeného dospel okresný súd k záveru, že nárok navrhovateľa je uplatnený tak
pre nesprávny úradný postup - nerozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnom konaní v
zákonnej lehote, ako aj pre nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, hoc

zamietnutie žiadosti navrhovateľ zdôvodňuje postupom, ktorý predchádzal tomuto rozhodnutiu. Pokiaľ
ide o navrhovateľom tvrdené prieťahy v exekučnom konaní, tak súd dospel k záveru, že k týmto nedošlo.
Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu
iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od začatia exekučného
konania. V žiadnom prípade však táto lehota neplatila pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora,
a to ani na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase
bez zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo právu oprávneného na súdnu ochranu v zmysle

čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V danom prípade exekučný súd o žiadosti rozhodol do 9 dní tak, že vydal poverenie na vykonanie
exekúcie.Následnevšakžiadalpredloženieúverovejzmluvynapreskúmaniesúladnostirozhodcovským
súdom priznaného plnenia zo zákonom. Nakoľko navrhovateľ bol napriek výzve nečinný, súd exekúciu
rozhodnutím dňa 29.09.2010 zastavil. Celkovú dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej (vydania poverenia) nemožno považovať za prieťahy v konaní,
anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľanasúdnuochranu
- právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá, vzhľadom na skutočnosť, že k
vydaniupovereniadošlovzákonompredvídanejlehote.Natútoskutočnosťnemážiadenvplyvneskoršie
zastavenie exekúcie súdom. Odporca považoval nárok navrhovateľa za nepreukázaný aj z iného

dôvodu, a to z dôvodu nepreukázania ani jednej zo skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona v znení
účinnom od 01.01.2013. Aj z tohto hľadiska by síce bol nárok navrhovateľa nepreukázaný a nedôvodný,
no podľa názoru súdu nemožno toto ustanovenie v danej veci aplikovať, keďže exekučné konanie
bolo skončené podstatne skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie, a taktiež navrhovateľ
svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie. Navrhovateľ podal žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku a aj návrh pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia a
hoc sa javí byť uvedené ustanovenie procesného charakteru a novela zákona, ktorou bolo zavedené,
nemá žiadne prechodné ustanovenia, nemožno ho použiť, pretože súd by to považoval za retroaktívne
a exekučné konanie prebiehalo a navrhovateľ sa svojho nároku na náhradu škody začal domáhať včase, keď uvedené ustanovenie nebolo podmienkou preukázania nároku na náhradu škody a nebolo
tak ani povinnosťou navrhovateľa podávať sťažnosť na prieťahy v konaní, prípadne iným, v uvedenom
ustanovení uvedeným prostriedkom preukazovať základ svojho nároku na náhradu škody. Pokiaľ

navrhovateľ namietal proces - postup súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, tak v tomto nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Nesprávny úradný
postupzhľadiskazákonajeibatakýpostup,ktorýmkonajúcisúdporušujeprávnepredpisy,nonemásvoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Navrhovateľ však namieta postup skúmania exekučného
titulu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. Na základe tohto je namieste

posúdiť nárok navrhovateľa ako nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia. Rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia však nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené
alebo zmenené a otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať ako otázku predbežnú. Súd
nie je oprávnený skúmať, či exekučný súd postupoval správne alebo nie, ak preskúmaval exekučný
titul a výsledkom skúmania bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Keďže nárok
navrhovateľa bol nedôvodný už z hľadiska jeho právneho základu, keďže súd nezistil nesprávny úradný

postup v postupe exekučného súdu, je tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a
príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou navrhovateľa. Pre úplnosť však
súd aspoň v stručnosti uvádza, že ani tieto navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ nepreukázal výšku
majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani
nevyplýva z exekučného spisu tunajšieho súdu. Okrem toho nárok v časti majetkovej škody navrhovateľ

výlučne zdôvodňuje tak, že táto mu vznikla v dôsledku rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, ( resp. vzhľadom ne vyššie uvedené skôr rozhodnutím o zastavení exekúcie), čiže
okolnosťou, ktorú nie je konajúci súd oprávnený skúmať ako predbežnú otázku a rozhodnutie nebolo
zákonným spôsobom zrušené alebo zmenené. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
bolo by možné ju navrhovateľovi priznať v prípade (samozrejme ak by vôbec preukázal právny základ

nároku), že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však
ani len nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci originál
znaleckého posudku, ktorý považuje za dôležitý dôkaz v tejto veci. Okresný súd do tohto spisu síce

založil jeho kópiu, no dôkaz touto listinou nevykonal. Tento posudok nie je dôkazom, ktorý by mal
význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr.
Miroslavom Slašťanom, PhD. na žiadosť navrhovateľa za účelom zistenia, či je právom EÚ zakázané,
abymajetkovéspory,vktorýchzmluvnoustranoujespotrebiteľ,mohlibyťrozhodovanérozhodcomalebo
rozhodcovskýmsúdomvrozhodcovskomkonaní.Bezohľadunaposúdenietejtootázkynemáakákoľvek

odpoveď na ňu význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch
v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu.
Pokiaľ navrhovateľ namieta, že súd nemal v exekučnom konaní posudzovať rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul, a že na jeho podklade mohla byť vedená exekúcia, je to právne bezvýznamné a vo vzťahu
k tomuto aj predložený posudok, pretože výsledkom posúdenia predloženého rozhodcovského rozsudku

akoexekučnéhotitulubolorozhodnutieozamietnutížiadostioudeleniepoverenia,ktorénebolodoposiaľ
zákonným spôsobom zrušené ani zmenené a súd znovu zdôrazňuje, že nemôže ako predbežnú otázku
posudzovať zákonnosť tohto rozhodnutia, a to ani v prípade, že by uvedený posudok mohol byť o tom
dôkazom, čo zjavne byť ani nemôže vzhľadom na všeobecne položenú otázku znalcovi. Z ústavnej
sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplýva, že navrhovateľ mienil v tomto konaní

navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na exekučnom súde vo vzťahu k nesprávnemu
úradnémupostupuexekučnéhosúdu.Navrhovateľriadnymprocesnýmspôsobomvkonečnomdôsledku
takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd konštatuje, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné
vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym
dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe exekučného

súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky
úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov.
Aspektom dobrých mravov, na ktorý poukázala odporca, nie je potrebné sa zaoberať a z tohto hľadiska
hodnotiť uplatnený nárok, keďže návrh bol zamietnutý pre neexistenciu ani len právneho základu. Pre
neexistenciu právneho základu uplatneného nároku nie je namieste ani rozhodovať o ňom medzitýmnym

rozsudkom. Na pojednávaní súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. tak,
že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania, ako budú uvedené v písomnom vyhotovení
rozsudku. Keďže odporca trovy konania nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a zo spisu mu
žiadne trovy nevyplývajú, rozhodol súd, že mu náhradu trov konania nepriznáva, keď v zmysle § 151ods. 2 O. s. p. nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania - výrokom vyhláseného
rozsudku o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o návrh navrhoavteľa na prerušenie konania, okresný
súd skonštatoval, že Obsahovo ide o totožný návrh na prerušenie konania, aký už raz navrhovateľ v

tejto veci podal, a ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by mal súd akceptovať takéto návrhy na
zrušenie alebo odročenie pojednávania za účelom rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania a aj
niekoľkokrát rozhodovať o návrhoch na prerušenie konania podaných z tých istých dôvodov, nebolo by
možné pristúpiť k prejednaniu veci a k rozhodnutiu o veci samej, čím bol popretý zmysel a účel súdneho
konania, porušené právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov minimálne jedného z

účastníkov, nehovoriac o porušení ďalších zásad súdneho konania, ako zásady hospodárnosti, ale aj
zásady ne bis in idem (nerozhodovať dvakrát o tej istej veci), hoc ide o procesnú otázku.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec

prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na

kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,

že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich

dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného

súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu

zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna

nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve

preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 vyplýva, že zákonodarca
nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho
exekútoravykonanímexekúcie.Akbolojehozámerom,abysalehota15dnívzťahovalainarozhodnutie,
ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne

by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods.
2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický,
jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa, podľa ktorého je zákonom daná
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní
od doručenia takej žiadosti.Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné,

že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 17.02.2010 a exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V
nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, vyzval
navrhovateľa ako oprávneného na predloženie úverovej zmluvy. Túto výzvu navrhovateľ neuposlúchol.
Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ v pozícii oprávneného podával návrhy na
vykonanie exekúcie v rádovo tisícoch obdobných vecí, už pri podávaní návrhu vedel, že ohľadom

na exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej úverovej zmluvy, čo sa
podstatnou mierou podieľalo na dĺžke konania, zvlášť keď navrhovateľ na výzvu súdu nereagoval. Je
preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako oprávnený v predmetnom exekučnom konaní práve
svojim správaním výrazne ovplyvnil vytýkanú dĺžku exekučného konania, a preto v postupe exekučného
súdu, ktorýrozhodolvlehote7mesiacovoddoručeniažiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia,

nemožno identifikovať prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR,
podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej

veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00,
I. ÚS 16/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zastavenie exekučného

konania(zastavu,kedyprávnypredpisnezakotvovalžiadnulehotu)vzhľadomnaneuposlúchnutievýzvy
súdu navrhovateľom (teda v dôsledku konania resp. nekonania navrhovateľa) nebolo možné považovať
za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného

rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §

5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo, ako správne skonštatoval okresný súd vo svojom
rozhodnutí.

Napriek vyššieuvedenému odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným

titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom

uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosťrozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je

potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššieuvedených objektívne
udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedenánámietkanavrhovateľa jenedôvodná.Navrhovateľoviokresnýsúd doručilpísomnévyjadrenie
odporcu k návrhu dňa 14.03.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie). Vo veci boli nariadené dve
pojednávania, prvé z nich na deň 20.05.2013 bolo následne zrušené z dôvodu potreby rozhodnutia

o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Ďalšie pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku, bolo nariadené na deň 17.12.2013. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal čas 9 mesiacov oboznámiť sa s písomným
vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na
pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená

5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na
túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Podaním žiadal o zrušenie pojednávania. Okresný súd
správne bezodkladne oznámil navrhovateľovi, že jeho žiadosť neakceptuje . Napriek tomu po začatí
pojednávania zistil, že sa nedostavili účastníci. Prečítal návrh o zrušenie pojednávania a skonštatoval,

že žiadosť navrhovateľa je nedôvodná, a pojednával v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,

keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho

neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom

je právom účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovujeinak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosťktoréhobrániprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka.Súdalemôžežiadosťoodročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o

odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 12.12.2013 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom
vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s
uznesením krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou nie sú vylúčení

z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne. Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania do
rozhodnutiaopodanejsťažnostinaÚstavnýmsúdomSR.Akoprílohuoznačilústavnúsťažnosť.Ústavnú
sťažnosť predložil, avšak nie je na nej uvedený dátum jej spísania a nie je zrejmé, že na ústavný súd
bola skutočne podaná a aká spisová značka jej bola pridelená.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorá sa v spise už
nachádza a ktorá je totožná, odôvodnená úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami s

rovnakým typom, veľkosťou, hrúbkou písma a podčiarknutím tých istých slov, ako predložená ústavná
sťažnosť s tým rozdielom, že je na nej uvedený dátum spísania (13.12.2012), bolo v čase pojednávania
a rozhodovania okresného súdu a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným
súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2013 č.k. I. ÚS 261/2013-10). Okrem toho okresný súd uznesením
zo dňa 26.06.2013 v spojení s uznesením krajského súdu už právoplatne rozhodol o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odôvodneného rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní

bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Sudca JUDr. Juraj Valášek uviedol, že

sa vo veci necíti byť zaujatý, nakoľko ujma, ku ktorej malo dôjsť nebola spôsobená jeho konaním, ani
konaním inej jemu blízkej osoby. Nemá žiaden vzťah k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkov alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Pomer sudcu k veci zakladajúci pochybnosti o jeho nezaujatosti by za daných okolností v tomto konaní

mohol byť naplnený vtedy, ak by mal ten istý sudca prejednať žalobu na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená jeho vlastným postupom v posudzovanom konaní,
poprípade postupom iného sudcu či sudkyne, ku ktorým by bol zákonný sudca vo vzťahu osoby blízkej.
Existencia takýchto okolností zistená nebola. V posudzovanej veci neboli zistené žiadne okolnosti, z
ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti namietaného sudcu okresného

súdu. Namietaný sudca nemá žiadny právne významný vzťah k veci, k účastníkom ani ich zástupcom
z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by mohol predstavovať dôvod na jeho vylúčenie z
prejednávania a rozhodovania danej veci a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z námietky zaujatosti
navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť ani úvahy
navrhovateľa založené na skutočnosti, že okresný súd svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil

vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobiláovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Navrhovateľ v návrhu na prerušenie konania ani v predmetnom
odvolaní neuviedol žiadne iné ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcu. Zároveň dotknutý
záver o nevylúčení sudcu JUDr. Juraja Valáška rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho

súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnompráveazároveňpovinnostimubolodanéjednakpísomne spolusvýzvouzodňa 31.10.2012
opakovane spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 14.03.2013 a opakovane dňa 18.11.2013, ktoré

riadne prevzal. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie
uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina

odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti zo dňa 12.12.2013,
tento je odôvodnený rovnakými dôvodmi, ktoré sú opísané tými istými vetami s rovnakou veľkosťou,
hrúbkou písma, s jediným rozdielom - iným dátumom spísania s priloženou obsahovo rovnakou
ústavnou sťažnosťou ( vyššieopísanou) ako bol návrh na prerušenie konania, o ktorom už okresný súd

uznesením zo dňa 26.06.2013 č.k. 6C/149/2012-67 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
právoplatne rozhodol a zamietol ho. Odvolací súd v tomto smere opätovne poukazuje, že o ústavnej
sťažnosti navrhovateľa, ktorá sa v spise už nachádza a ktorá je totožná, ako predložená ústavná
sťažnosť s tým rozdielom, že je na nej uvedený dátum spísania (13.12.2012), bolo v čase pojednávania
a rozhodovania okresného súdu a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným

súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Odvolací súd sa v
zmysle §219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a odkazuje na správne
posúdenie uvedeného návrhu okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa,
že okresný súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o

prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, okresný súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p.
je uvedené rozhodnutie o prerušení konania vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej
krajský súd dodáva, že vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným
sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp
hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom

podania samotného návrhu.

Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,

nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .