Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. júl 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/27/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012200539
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4012200539.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek

senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: G. R., s miestom
podnikania M. R. H. XXX, S. nad Q., zastúpený advokátkou JUDr. Evou Borovskou, so sídlom Bratislava,
Štefánikova 7, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 2. apríla 2012 č. 1020504/1/614252/2012, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou zo dňa 11. 06. 2012 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie
žalovaného, ako i rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Šurany č. 633/230/15323/11/Dan zo

dňa 25.10.2011, ktorým rozhodnutím mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie III. štvrťrok 2009 v sume 1.317,22 eur podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov. Namietal, že konaním žalovaného i Daňového úradu Šurany došlo k pochybeniu
a k nesprávnemu rozhodnutiu, nakoľko rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu, je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a
nedostatočne odôvodnené a má vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Uviedol, že Daňový úrad Šurany vykonal kontrolu platenia DPH a dňa 25. 10. 2011 vydal dodatočný

platobný výmer, v ktorom mu vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, pričom kontrolovaným daňovým
obdobím bol III. štvrťrok 2009 a žalovaný pochybil, keď bez akýchkoľvek podkladov, ktoré by boli
súčasťou rozhodnutia alebo dodatočného platobného výmeru tvrdil, že žalobca mal postupovať tak, že
predmetom dane mala byť cena tovaru a nie rozdiel medzi sumou, za ktorú tovar nadobudol a sumou, za
ktorú tovar predal. Žalovaný svoje rozhodnutie založil na údajoch, ktoré si žalobca a ani nikto iný nemôže
overiť, a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou daňovou správou pri predmetných dodávkach a
na základe „informácií zo systému VIES“ (systém nie je prístupný daňovým subjektom a správca ani

žalovaný neuvádza konkrétne informácie) a podľa ktorej táto inštitúcia vykonala šetrenie, z ktorého
údajne vyplynulo, že tovar žalobcovi nebol dodaný osobou uvedenou v § 66 ods. 2 zákona č. 222/2004
Z. z. Zdôraznil, že žiaden konkrétny podklad mu nebol oznámený ani dodaný a žalovaný ani neskúmal,
či mu pri nadobudnutí tovaru nevzniklo z iného dôvodu právo na použitie osobitnej sadzby dane podľa
iného odseku cit. § 66, ktoré tak isto pripúšťajú možnosť použitia osobitnej sadzby dane. Žalovaný
rozhodol o povinnosti žalobcu doplatiť daň, resp. rozhodol o tom, že zdanenie nemalo byť vykonané
osobitnou úpravou podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom toto rozhodnutie (postup) odôvodnil

tým, že na faktúre rakúskeho dodávateľa bolo uvedené, že dodávka je oslobodená od dane podľa čl.
6 (1) o dani z predaja, prípadne nezdanená dodávka v rámci EÚ podľa čl. 6 (1) UStG a tento údajupozorňoval žalobcu, aký režim zdanenia má použiť. Žalovaný i správca dane zistili nezrovnalosti len
na základe informácií dodaných rakúskou stranou, nie z faktúr dodaných žalobcovi. Tak ako sa správca
dane a žalovaný zrejme spoľahli na informácie, ktoré neboli nijakým spôsobom overené, napriek tomu,

že oprávnenia žalovaného i správcu dane sú cez medzinárodnú výmenu informácii omnoho väčšie ako
u žalobcu, tak aj žalobca sa spoľahol na informácie dodávateľa, ktoré si reálne nemohol overiť. Takto
získané informácie žalovaným a správcom dane nemôžu ísť na vrub žalobcu, už aj z toho dôvodu, že
správca dane vykonal kontroly i u ďalších subjektov v minulosti, kde pri vystavení faktúr dodávateľmi s
tými istými údajmi (dodávka je oslobodená od dane podľa čl. 6 (1) o dani z predaja, prípadne nezdanená

dodávka v rámci EÚ podľa čl. 6 (1) UStG), nekonštatoval nesprávnosť postupu, keď tieto kontrolované
subjekty uplatňovali osobitný režim upravený v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., čím i žalobcu utvrdil
v tom, že jeho postup pri uplatňovaní osobitnej úpravy zdaňovania podľa § 66 zákona č. 222/2004
Z. z. je správny. Poukázal na to, že žalovaný cituje množstvo článkov smerníc týkajúcich sa dovozu
tovaru zo zahraničia a napriek tomu, že jednotlivé povinnosti vyplývajúce z tam uvedených článkov boli
splnené, žalovaný neuviedol, čo žalobca porušil, resp. z akého dôvodu vlastne citované ustanovenie

uviedol. Citovanými ustanoveniami smernice Rady je sledovaný zámer sprehľadniť systém zdaňovania
a povinnosti jednotlivých daňových subjektov. Mal za to, že pokiaľ na faktúre zo strany dodávateľa
nebol uvedený údaj o tom, že daňovú povinnosť má on ako odberateľ z dôvodu prenesenia daňovej
povinnosti, zamedzenia dvojitého zdanenia, ale práve naopak, na faktúre bolo uvedené oslobodenie
od dane, nemôže ísť na vrub odberateľa, t. j. žalobcu to, že bol uvedený do omylu, keď dodávateľ

neuviedolpresnýaúplnýúdaj,ktorýmuukladáuviesťpríslušnásmernica,poťažmevnútroštátnypredpis.
Domnieval sa, že v žiadnom prípade neobstojí tvrdenie žalovaného, že dôkazom toho, že tovar nebol
dodaný ako použitý, je skutočnosť, že na faktúrach nie je odkaz na osobitnú úpravu dane, pričom takýto
záver je v príkrom rozpore so skutočnosťou, pretože dodaný tovar bez akýchkoľvek pochybností bol
tovarom použitým a je otázke iba to, či tento použitý tovar mal byť zaradený do režimu zdaňovania

podľa § 66 alebo § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdôraznil, že žalovaný pochybil aj tým, keď citoval čl.
333 ods. 1, podľa ktorého členské štáty môžu uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania ziskovej prirážky,
ktorú uplatní organizátor predaja verejnou dražbou v súvislosti s dodaním použitého tovaru. Predmetné
ustanovenie smernice Rady 2006/112/ES bolo zakomponované do zákona č. 222/2004 Z. z. a žalovaný
a ani správca dane neuvádzajú dôvody, pre ktoré toto ustanovenie citovali v rozhodnutiach, pričom

nie je sporné, že ak by nadobudol žalobca tovar verejnou dražbou, je oprávnený uplatniť osobitnú
úpravu. Mal za to, že rozhodnutím žalovaného, ktorý potvrdil rozhodnutie správcu dane, boli porušené
jeho práva, pričom obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné i pre neúplnosť spisov správneho orgánu.
Nesprávnosť postupu žalovaného videl žalobca i v tom, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
aj v časti, v ktorej bol vyrubený dodatočný výmer žalobcovi, ktorý bol v rozhodnutí uvedený ako G. R.,

DIČ 1035165230, IČO 40058549, M. R. H. XXX, XXX XX S. nad Q., avšak takto označený daňový
subjekt nemá spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 OSP, pretože živnostenské oprávnenie
žalobcu zaniklo dňa 31. 12. 2010, čo je potvrdené Obvodným úradom Nové Zámky a týmto dňom zaniklo
žalobcovi i osvedčenie o registrácii pre DPH. Pokiaľ teda správca dane vyhotovoval dodatočný platobný
výmer, mal ho vyhotovovať na fyzickú osobu G. R. a nie na živnostníka, pričom vôbec nie je rozhodujúce

to, že G. R. získal nové živnostenské oprávnenie od 10. 10. 2011, pretože ide o novú podnikateľskú
činnosť, kde správca dane a ani žalovaný kontrolu DPH nevykonávali, ani vykonávať nemohli z dôvodu,
že žalobca pri tejto novej živnosti nie je platcom DPH. V závere žaloby požiadal i o odklad vykonateľnosti
žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Písomnými podaniami zo dňa 31. 01. 2013 a dňa 13. 02. 2013 žalobca doplnil podanú žalobu, tak,

že uviedol, že z odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného mu nebolo zrejmé, aké
údaje z informačného daňového systému VIES viedli žalovaného k tomu, že sa nejednalo o osobitnú
úpravu podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. Namietal, že nikdy nebol o údajoch zo systému VIES ani
o výsledkoch z medzinárodného šetrenia oboznámený a do dnešného dňa ani nevie, čo systém VIES
je a z akých konkrétnych údajov získaných z predmetného systému žalovaný vychádzal a naviac tento

systém ani nie je prístupný žalobcovi a ani súdu, preto nemožno overiť správnosť tvrdení správcu dane
a ani existenciu podkladov na rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného sa tak stáva nepreskúmateľné.
Konštatoval, že pri zdaňovaní vychádzal z údajov na faktúrach a uistenia dodávateľa, že sa jedná
o osobitný režim zdaňovania a pri zdaňovaní postupoval rovnako ako pri ďalších cca 70 daňových
subjektoch, ktoré dovážali ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu EÚ a nemohol vychádzať

zinýchinformáciíakotých,ktorémalkdispozícii.Ďalejnamietal,žeDaňovýúradŠurany,ktorývykonával
daňovú kontrolu v roku 2007 a následne i v roku 2012 dospel na základe v zásade totožných faktúr, prizachovaní totožného právneho stavu k tak rozdielnym záverom, a to že v roku 2007 k porušeniu práva
daňových subjektov nedošlo a zdaňovanie podľa osobitného režimu podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z.
z. bolo správne a v roku 2012 už došlo k zdaneniu nesprávnym spôsobom a žalobca mal postupovať

podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného je na str. 4 zmätočné z
dôvodu, že žalovaný uviedol, že nakoľko sa jednalo o intrakomunitárnu dodávku, daňový subjekt mal
pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku postupovať v zmysle § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11, § 20 a §
23 zákona č. 222/2004 Z. z. Domnieval sa, že splnil všetky podmienky na uplatnenie osobitnej sadzby
dane v zmysle ust. § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. Nezrozumiteľná bola podľa žalobcu i konštatácia

žalovaného v časti o tom, že dôkazom toho, že tovar nebol do tuzemska dodaný ako použitý tovar je
skutočnosť, že na predmetných dodávateľských faktúrach nie je odkaz na právnu úpravu vzťahujúcu sa
na osobitnú úpravu dane týkajúcu sa použitého tovaru, t. j. čl. 226 ods. 11 smernice. Rovnako nejasná
a nezrozumiteľná bola podľa žalobcu i konštatácia žalovaného ohľadom toho, že dôkazom skutočnosti,
že tovar bol oslobodený od dane v inom členskom štáte a podliehal zdaneniu v tuzemsku podľa § 69
ods. 6 v nadväznosti na § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. je odkaz uvedený na faktúrach od zahraničných

dodávateľov - dodávka oslobodená od dane podľa čl. 6 (1) zákona o dani z predaja...., ktorý svedčí o
tom, že sa jedná o dodávku oslobodenú od dane. Zdôraznil, že ak mal žalovaný pochybnosti pri výklade
a aplikácii právnych noriem, mal postupovať v súlade so zmyslom a účelom zákona č. 222/2004 Z. z., t.
j. aplikovať ust. § 66 týkajúce sa osobitnej sadzby dane, ktoré boli určené pre „použité tovary“ a sledovať
aký cieľ mal zákonodarca pri ich zdaňovaní. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžp

1/2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/2007 i rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach
C-587/2010 a C-324/11.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 27. 08. 2012, v ktorom žiadal, aby súd
žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. Uviedol, že trvá na výroku žalobou napadnutého rozhodnutia o
odvolaní, pričom poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou

predloženého administratívneho spisu. Po preštudovaní žaloby dospel k záveru, že žalobca v nej
neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na výrok rozhodnutia Krajského súdu v Nitre,
pričom by neboli predmetom odvolacieho konania. K procesnému postupu správcu dane ako aj ku
skutočnostiam uvedených v žalobe uviedol, že Daňový úrad Šurany (správca dane) vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2009 a na dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. - 4. štvrťrok 2009. Daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty začala
dňa 25. 10. 2010 a o výsledku daňovej kontroly vypracoval správca dane dňa 21. 09. 2011 protokol,
ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 21. 10. 2011. Listom zo dňa 17. 03. 2011 požiadal správca
dane nadriadený orgán o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly a Daňové riaditeľstvo SR mu
predĺžilo túto lehotu do 22. 10. 2011, pričom o tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený listom zo

dňa 27. 05. 2011. Z uvedeného teda vyplýva, že správca dane dodržal zákonom stanovenú lehotu na
výkon daňovej kontroly (daňová kontrola bola začatá dňa 25. 10. 2010 a ukončená bola dňa 21. 10.
2011). Uviedol, že správca dane vo vyrubovacom konaní vydal dňa 25. 10. 2011 dodatočný platobný
výmer č. 633/230/15323/11/Dan, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie III. štvrťrok 2009 v sume 1.317,22 eur z dôvodu porušenia § 19 ods. 1 v nadväznosti na §

22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel nesprávne určil
základ dane a odviedol daň z pridanej hodnoty v nižšej sume ako bol povinný odviesť. Platiteľ porušil
i ustanovenie § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a § 22 zákona č. 222/2004 Z. z., keď nepriznal a
nezaplatil daň z tovarov nadobudnutých v tuzemsku z iného členského štátu. Proti tomuto rozhodnutiu
podal žalobca odvolanie. Správca dane v predmetnom rozhodnutí uviedol, že žalobca v roku 2009

nakupoval ojazdené motorové vozidlá od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, ktoré následne
predával v tuzemsku. Pri nadobudnutí tovaru žalobca uplatnil osobitnú úpravu dane uvedenú v ust. §
66 zákona č. 222/2004 Z. z., podľa ktorej v zmysle ust. § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. základom
dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca
dane na základe faktúr vystavených rakúskym dodávateľom BCA Autoaktionen GmbH a z údajov z

informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66
zákona č. 222/2004 Z. z., ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa §
11 zákona č. 222/2004 Z. z.. V danom prípade mal žalobca postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z. z., tzn. tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku
(tzv. samozdanenie) a následne si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých

podmienok, ako pri prijatí plnenia z tuzemska. Zdôraznil, že žalobca mal z takto nadobudnutých tovarov
pri ich ďalšom predaji v tuzemsku určiť základ z celkovej ceny predaného auta a nie iba z rozdielu medzipredajnou a kúpnou cenou auta. Nakoľko tak žalobca neurobil, správca dane vyčíslil daň z predajnej
ceny auta, ktorú žalobca nezdaňoval. V zdaňovacom období III. štvrťrok 2009 správca dane vyčíslil
daň v celkovej sume 1.317,22 eur z dvoch faktúr vystavených za dodanie tovaru v tuzemsku. Tým,

že žalobca nezaplatil daň z predaja ojazdených motorových vozidiel vo výške 1.317,22 eur, porušil
ustanovenie § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. K námietke žalobcu
vo veci právnej relevancie skutočností zistených na základe šetrenia vykonaného rakúskou daňovou
správou ako aj informácií získaných zo systému VIES, z ktorých vyplynulo, že tovar nebol žalobcovi
dodanýosobouuvedenouv§66ods.2zákonač.222/2004Z.z.uviedol,že zlistuDaňovéhoriaditeľstva

SR zo dňa 29. 10. 2010 vo veci multilaterálnej kontroly MLC 188 vyplýva, že slovenská daňová správa
sa na základe rakúskej daňovej správy zapojila do multilaterálnej kontroly (MLC 188). Predmetom
tejto kontroly bolo preverenie, či vybrané slovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne
dodávky ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007, 2008, 2009 od rakúskej spoločnosti BCA
Autoaktionen GmbH, pričom v zozname bol aj kontrolovaný daňový subjekt G. R. a tiež jeho dodávateľ
spoločnosť BONUSS spol. s r. o., ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol G. R..

Daňové riaditeľstvo SR z údajov získaných z Rakúska a údajov získaných z databázy Policajného zboru
SR vytvorilo novú elektronickú databázu, ktorú mal správca dane k dispozícii. Z predloženého spisu
žalovaný zistil, že správca dane vykonal u žalobcu miestne zisťovanie, z ktorého vyplýva, že žalobca
potvrdil nákup a prevzatie vozidiel uvedených na faktúrach vystavených rakúskym dodávateľom BCA
Autoaktionen GmbH, ďalej, že žalobca nakúpené vozidlá predal buď v tom istom roku, kedy ich kúpil,

príp. v nasledujúcom roku a tiež, že žalobca neúčtoval dôsledne o všetkých nakúpených a predaných
vozidlách. Odvolací orgán za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu skutočnosti uvedené
v predmetnom rozhodnutí došetril a preveril, pričom zistil, že závery správcu dane v danej veci sú
správne. Uvedenie odkazu na čl. 333 ods. 1 Smernice Rady nemá zásadný vplyv na posudzovanú
vec. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane i v časti, v ktorej

bol žalobca označený ako G. R., DIČ: 1035165230, IČO: 40058549, M. R. H. XXX, XXX XX S. nad
Q. i napriek zániku jeho živnostenského oprávnenia dňa 31. 12. 2010 konštatoval, že v čase začatia
kontroly dane z pridanej hodnoty za sledované zdaňovacie obdobie bol žalobca živnostníkom a súčasne
registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty. V závere žalovaný zdôraznil, že spolu so správcom
dane vykonali v predmetnej veci dokazovanie a získané dôkazy náležite vyhodnotili. Mal za to, že na

základe vykonaného rozsiahleho dokazovania bol dostatočne zistený skutkový stav veci, predmetná vec
bola správne právne posúdená a rozhodnutím finančných orgánov nebol žalobca ukrátený na svojich
právach.

Žalovaný dňa 09. 04. 2013 doplnil písomné vyjadrenie k podanej žalobe. Uviedol, že žalobca v
podanej žalobe v podstate namieta voči trom skutočnostiam, a to preklasifikovanie nákupu a predaja

automobilov z osobitného režimu (§ 66 zákona č. 222/2004 Z. z.) do bežného režimu zdanenia podľa
§ 11 zákona č. 222/2004 Z. z.. Druhou je odvolávanie sa žalobcu na zistenia zo systému VIES a
z medzinárodného šetrenia, do ktorého žalobca nemá prístup a treťou skutočnosťou je rozdielne
posúdenie tej istej problematiky (kúpa ojazdených motorových vozidiel od rakúskeho dodávateľa a
rovnakýspôsobzdanenia)pridaňovejkontrolevykonanejzazdaňovacieobdobia1.-4.Q/2007(kontrola

vykonaná v období od 09. 10. 2008 do 06. 02. 2009), kedy správca dane nekonštatoval v danej veci
porušenie zákona č. 222/2004 Z. z. a pri kontrolách vykonaných o dva roky neskôr za zdaňovacie
obdobia 1. - 4. Q/2008 (kontrola vykonaná od 25. 10. 2010 do 21. 10. 2011) a 1. - 4. Q/2009 (kontrola
vykonaná od 25. 11. 2010 do 18. 10. 2011), kedy správca dane konštatoval nesprávny postup zdanenia
a daň dovyrubil. Konštatoval, že daňový informačný systém VIES je systém, ktorý umožňuje jednotlivým

správcom dane v rámci európskeho spoločenstva monitorovať a kontrolovať pohyb tovaru medzi
jednotlivými členskými štátmi EÚ. Je pravdou, že je interným počítačovým informačným systémom, ku
ktorému majú prístup len zamestnanci správcov dane v rámci EÚ, ktorí takýmto spôsobom „krížovo“
kontrolujúpravdivosťúdajovuvádzanýchplatiteľmidanevjednotlivýchčlenskýchštátochEÚvdaňových
priznaniach a súhrnných výkazoch, a tak predchádzajú daňovým únikom, avšak skutočnosť, že žalobca

nemá prístup do tohto systému, nemá žiaden vplyv na to, ako má žalobca postupovať, pričom tento
postup vyplýva zo zákona č. 222/2004 Z. z. a z faktúr (a nie z toho, ako ho ústne informoval rakúsky
dodávateľ). K tvrdeniu žalobcu, že z údajov na faktúrach a uistenia dodávateľa, že sa jedná o osobitný
režim zdaňovania a nemohol vychádzať z iných informácií ako tých, ktoré mal k dispozícii žalovaný
uviedol, že toto tvrdenie žalobcu je rozporuplné a vyplýva z neho, že žalobca (a zrejme i rakúsky

dodávateľ) nemal v čase vykonávania zdaniteľných obchodov postačujúce vedomosti o mechanizme
zdaňovania v prípade ojazdených motorových vozidiel odvážaných do tuzemska z iného členskéhoštátu. Žalobca uviedol, že vychádzal z údajov na faktúrach, avšak keby tak urobil a zabezpečil si preklad
textu na faktúre od rakúskeho dodávateľa zistil by, že sa jedná o dodávku oslobodenú od dane v
Rakúsku, ktorú musí nadobúdateľ zdaniť v tuzemsku podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. platného v

SR. Zdôraznil, že ak žalobca nadobudol tovar podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z., čo nepochybne
vyplynulo už zo samotných žalobcom predložených faktúr (ale i zo systému VIES a medzinárodného
šetrenia), vznikla mu povinnosť platiť daň v zmysle § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., podľa ktorého
pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá nadobudne
tovar podľa § 11 a § 11a. Správca dane, keďže preukázal, že sa jednalo o nadobudnutie tovaru v

tuzemskuzinéhočlenskéhoštátuvzmysle§11zákonač.222/2004Z.z.,nemaldôvodskúmaťužalobcu
dodržiavanie podmienok stanovených v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. Konštatoval, že skutočnosť, či
mali zamestnanci správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia rokov 2008 a
2009 vedomosti o výsledkoch kontroly za zdaňovacie obdobia roku 2007 zo spisu nevyplýva, avšak ak
by aj tieto vedomosti mali, museli postupovať a posúdiť vec správne, čo aj urobili. Žalovaný vylúčil, že by
bol tovar do tuzemska dodaný ako „použitý tovar“, nakoľko na predmetných dodávateľských faktúrach

nebol odkaz na právnu úpravu vzťahujúcu sa na osobitnú úpravu dane týkajúcu sa použitého tovaru, t.
j. na článok 226 ods. 14 smernice. Mal za to, že žalobca sa snaží preukázať, že došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, čo je priam absurdné vzhľadom na relevantnosť získaných dôkazov. V
súvislosti s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR i Súdneho dvora EÚ, na ktorú žalobca
poukázal v doplnení žaloby konštatoval, že táto nie je aplikovateľná na danú vec. Bol toho názoru, že

rozhodnutie, ktoré je predmetom žaloby, ako aj kontroly, ktoré boli vykonané v rámci MLC 188 (t. j.
kontroly týkajúce sa zdaňovacích období rokov 2008 a 2009) bolo vydané v súlade so zákonom o správe
daní a na základe objektívne zistených skutočností týkajúcich sa preverenia správnosti zdaňovania dane
z pridanej hodnoty pri tovare, ktorý žalobca nadobudol z iného členského štátu. V závere poukázal na to,
že ďalšou veľmi podstatnou skutočnosťou a dôkazom toho, že žalobca a ním uvádzaných ďalších cca

70 daňových subjektov, kupujúcich tovar od toho istého rakúskeho dodávateľa, nepostupoval správne
a v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. je fakt, že zákon č. 222/2004 Z. z. bol novelizovaný zákonom
č. 246/2012 Z. z., pričom zámerom tejto novely bolo prijať zásadné legislatívne opatrenia týkajúce sa
eliminácie daňových podvodov a únikov na dani z pridanej hodnoty.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov
žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa
§ 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis

prvostupňového daňového orgánu, súd zistil, že na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č.
633/320/13357/2010/Agh zo dňa 01. 10. 2010 správca dane dňom 25. 10. 2010 začal vykonávať daňovú
kontrolu (v priestoroch daňového subjektu G. R.), ktorej predmetom bola daň z príjmov fyzickej osoby
za rok 2009 a daň z pridanej hodnoty za 1. - 4. štvrťrok 2009. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.
633/320/14191/2010/Agh zo dňa 25. 10. 2010 bolo preukázané, že daňový subjekt (žalobca) sa dostavil

na Daňový úrad Šurany a predložil daňové doklady špecifikované v tejto zápisnici. O výsledku daňovej
kontroly správca dane dňa 21. 09. 2011 vypracoval protokol č. 633/320/13905/2011/Agh, z obsahu
ktorého vyplýva, že žalobca v roku 2008 a 2009 nakupoval ojazdené motorové vozidlá od od rakúskej
spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, Liesinger Flurgasse 12, A-1239, Wien, Rakúsko a AUTOROLA
GmbH, Ignaz Köck 10, Wien, Rakúsko, ktoré následne predával v tuzemsku ari nadobudnutí tovaru si

daňový subjekt uplatnil osobitnú úpravu dane podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle
ktorej základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o
daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami a z údajov z informačného
daňového systému VIES dospel k záveru, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66 zákona
č. 222/2004 Z. z., ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona

č. 222/2004 Z. z. a preto mal žalobca postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona v nadväznosti na § 11
a § 22 č. 222/2004 Z. z. Žalobca mal následne tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu
Spoločenstva zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si mohol v tom istom zdaňovacom
obdobíodpočítaťdaňzatýchistýchpodmienok,akopriprijatíplneniaztuzemskapodľa§49ods.2písm.
c/ zákona o DPH, avšak tak nepostupoval, nezaplatil daň z tovaru, ktorý nadobudol v tuzemsku z iného

členského štátu, preto správca dane daň z pridanej hodnoty v sume 1.317,22 eur zaradil do zdaniteľnýchobchodov a zároveň aj do odpočítania dane za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009. Z protokolu
vyplýva, že žalobca nezdanil tovar nadobudnutý od dodávateľa Autorola GMbH v došlých faktúrach
č. 2009032, 2009033, DPH 19 % 1.317,22 eur. Správca dane konštatoval, že z takto nadobudnutého

tovaru z iného členského štátu je pri jeho predaji daňový subjekt povinný určiť základ dane z celkovej
ceny predaného auta, a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou auta. Správca dane z
predložených faktúr za predaj áut v III. štvrťroku 2009 vyčíslil daň z predanej ceny auta, ktorú daňový
subjekt nezdaňoval v počte 2 faktúry od rakúskeho dodávateľa, ktoré faktúry sa zhodovali s faktúrami
podľa oznámenia oddelenia medzinárodnej administratívnej spolupráce, keďže na každej faktúre, ktorá

bola totožná s faktúrami od dodávateľmi v Rakúsku, boli uvedené továrenské značky motorových
vozidiel, VIN vozidla, nezdanená cena auta a z toho základ dane. Celkove správca dane zistil rozdiel
dane v sume 1.317,22 eur. Protokol bol so žalobcom (daňovým subjektom) prerokovaný dňa 21. 10.
2011, ako to vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 633/320/15134/2011/Agh, v ktorej správca
dane uviedol, že daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie bol zistený rozdiel dane z príjmov fyzickej
osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009 v sume 24,69 eur a z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie 1. - 4. štvrťrok 2009 v sume 26.040,25 eur.

Daňového úradu Šurany č. 633/230/15323/11/Dan zo dňa 25.10.2011, ktorým rozhodnutím mu bol
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009 v sume 1.317,22 eur
podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Proti uvedenému platobnému
výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s dodatočným platobným

výmerom a žiadal dodatočný platobný výmer zrušiť. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa
02.04.2012 potvrdil dodatočný platobný výmer.

Na základe toho, že daňovú kontrolu začatú dňa 25. 10. 2010 u daňového subjektu (žalobca) nebolo
možné skončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, zaslal Daňový úrad Šurany žalobcovi
upovedomenie zo dňa 27. 05. 2011, v ktorom mu oznámil, že lehota na vykonanie daňovej kontroly

bola predĺžená nadriadeným orgánom do 22. 10. 2011. Predložený administratívny spis obsahuje i
informácie a dôkazy poskytnuté rakúskou daňovou správou na základe multilaterálnej kontroly (MLC
188) zo dňa 12. 12. 2011 poskytnuté Daňovému riaditeľstvu SR, ktoré obratom dňa 20. 12. 2011 túto
zaslalo správcovi dane, ktorej predmetom bolo preverenie v slovenských daňových subjektoch reálneho
nadobudnutia intrakomunitárnych dodávok ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007, 2008, 2009

od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH.

Podľa článku č. 193 Smernica Rady 2006/112/ES, DPH platí každá zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje
zdaniteľné dodanie tovaru alebo zdaniteľné poskytovanie služieb okrem prípadov, keď daň platí iná
osoba v prípadoch uvedených v článkoch 194 až 199 a článku 202.

Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, na účely tohto zákona sa

nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako
vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom
alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru
podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom
kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za

dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.

Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe

zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 22 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období:(1) Základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal
alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.
Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene

tovaru alebo služby.

Podľa § 49 ods.1, 2 cit. zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a.

Podľa § 66 ods. 2, zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období),
obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené
tovary boli dodané

a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,

b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte,

c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte.

Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou
cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa
prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje §
19 ods. 3 ( ods. 3).

Podľa § 69 ods. 6 cit. zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná

platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní musia daňové orgány postupovať v zmysle
základných zásad daňového konania zakotvených v ust. § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, z
ktorých okrem iného vyplýva, že v daňovom konaní sa vždy berie do úvahy skutočný obsah právneho

úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Uvedené výkladové pravidlo
ustanovuje, že v daňovom konaní je rozhodujúci skutočný obsah právneho úkonu, t. j. ekonomický
charakter plnení jednotlivých zmluvných strán, ktoré sú obsahom právneho úkonu. I pri daňovej kontrole
správca dane vždy vychádza zo zisteného skutočného stavu veci. Daňové subjekty majú pritom
zákonom určenú povinnosť spolupracovať so správcom dane, t. j. poskytovať mu súčinnosť v daňovom

konaní, ktorá spočíva v ich dobrovoľnej účasti, pričom dôkazné bremeno v daňovom konaní však vždy
spočívanadaňovomsubjekte(§29ods.8zákonaosprávedaní)ajehopovinnosťoujenajmäpreukázať,
že údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Úlohou správcu dane je na základe daňovej
kontroly zistiť a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby
správne určil daňovú povinnosť.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli
uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. V danej veci súd
nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani iné ich porušenie vyššie citovaného zákona,pretože správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku
závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k
daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto

postupovali i daňové orgány v preskúmavanej veci.

Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav ako namieta žalobca bez bližšej konkretizácie, čo správca
dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup ojazdených motorových vozidiel od
dvoch vyššie uvedených rakúskych spoločností.

Rozdielny bol ich výklad § 22, § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a ust. § 66 ods. 3 zák. č. 222/2004
Z. z. platného v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na danú vec (daňové transakcie žalobcu podľa

daňových dokladov).

V preskúmavaných prípadoch súd dospel k záveru, že správca dane legálnym spôsobom objasnil všetky
skutočnosti v súvislosti s nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako
daňového subjektu, ktorý pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane, podľa ktorej základom
dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca

dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami a z údajov z informačného daňového
systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ale
išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z.
V danom prípade mal žalobca postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., tzn. tovar
nadobudnutývtuzemskuzinéhočlenskéhoštátumalzdaniťvtuzemsku(tzv.samozdanenie)anásledne

si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako pri prijatí plnenia
z tuzemska. Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
v rámci Spoločenstva, teda reálne nadobudnutie intrakomunitárnej dodávky ojazdených motorových
vozidiel žalobcom od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GMbH a Autorola GMbH, obe so sídlom
vo Viedni, Rakúsko. Taktiež nebolo sporné, že na základe žiadosti rakúskej daňovej správy sa Daňové

riaditeľstvo SR zapojilo do multilaterálnej kontroly (MLC 188), predmetom ktorej bolo preverenie, či
vybrané slovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených motorových
vozidiel v rokoch 2007 až 2009 od uvedených rakúskych spoločností. V zozname, ktorý je súčasťou
spisu a ktorý bol predložený správcovi dane Daňovým riaditeľstvom SR, bol aj kontrolovaný daňový
subjekt (žalobca) a tiež jeho dodávateľ spoločnosť Bonus spol. s.r.o., ktorej konateľom v kontrolovanom

zdaňovacom období bol G. R. (žalobca), ktorá spoločnosť tiež pri následnom predaji určil nesprávny
základ dane nadobudnutého tovaru.

Niet pochýb, že rakúska daňová správa poskytla DR SR databázu údajov, v ktorých je IČO, DPH
daňového subjektu, číslo faktúry, ktorou bolo fakturované konkrétne ojazdené motorové vozidlo,
VIN, číslo motorového vozidla, typ a špecifikácia motorového vozidla, fakturovaná suma a sumár

intrakomunitárnych dodávok (dodávok v rámci štátov Európskeho spoločenstva). Ide o medzinárodný
daňový systém, ktorý umožňuje správcom dane v ES kontrolu pohybu tovaru aj bez súhlasu daňového
subjektu jednotlivých štátov Spoločenstva, ktorý je dostupný iba daňovým orgánom, vzhľadom na
fiškálne záujmy štátu a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Preto účelom daňového konania je

zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu.

Žalobca namieta, že nemal prístup do informačného systému výmeny informácii o DPH v rámci
Európskej únie, z ktorého by mohol získať informáciu, aký režim DPH predávajúci uviedol vo svojom
daňovom priznaní alebo súhrnnom výkaze, a preto pri kúpe ojazdených motorových vozidiel od

obchodných partnerov - osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, mal informáciu od
predávajúceho, že ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte
dodania a on následne postupoval tiež podľa osobitného režimu upraveného v § 66 zákona o DPH, teda
pri predaji takto nadobudnutého ojazdeného motorového vozidla on zdaňoval len kladný rozdiel medzi
predajnou cenou a cenou obstarania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako kontrolovaný

daňový subjekt mal právo nahliadať do spisu na požiadanie kedykoľvek a v rámci daňovej kontrolya prejednania protokolu z výsledku daňovej kontroly a mal právo požiadať o predloženie zaslaného
stanoviska v rámci MLP 188 spolu s prílohami ( tvorí súčasť spisu), čo však neurobil a pokiaľ bol vyzvaný,
aby sa vyjadril k vypracovanému protokolu z daňovej kontroly, iba uviedol, že s jeho závermi nesúhlasí

a podľa jemu dostupných informácií a možností preveriť danú problematiku, on účtoval správne na
základe došlých faktúr a podkladov. Žalobca sa bráni tým, že osobné motorové vozidlá nakúpil „na aukcii
v Rakúsku“ a preto správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, ktorý definuje a upravuje
daň pri použitom tovare, avšak súd je toho názoru, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na daňovú
povinnosť žalobcu (ako konštatuje žalovaný) a že žalobca si nesprávne po hmotnej stránke podradil

svoje obchodné aktivity s uvedenými spoločnosťami v Rakúsku pri dovoze ojazdených motorových
vozidiel pod ust. § 66 zákona o DPH pri ich ďalšom predaji, keďže podľa tohto ustanovenia je možné
postupovať iba v prípadoch špecifikovaných v ods. 1 tohto ustanovenia, avšak za predajcu použitého
tovaru ( napr. motorového vozidla), podľa názoru súdu, je potrebné považovať predajcu „finančného
leasingu“ u motorového vozidla, ktoré nájomca používa až do jeho splatenia, a teda ide o iný prípad
osobitnejúpravyuplatneniadanepripoužitomtovarepodľa§66ods.1zákona.Zozaslanéhostanoviska

rakúskej daňovej správy, týkajúcej sa multilaterálnej kontroly MLC 188 a podľa nariadenia č. 1798/2003/
EC zo dňa 07. 10. 2003, ako aj smernice č. 77/799/EWG a jej doplnení vyplýva, že v období roku 2005
až 2010 boli na Slovensko dodané vozidlá podľa osobitného režimu § 24 nemeckého zákona o DPH
v počte 38 motorových vozidiel a ostatné intrakomunitárne dodania v tomto období boli uskutočnené v
bežnom režime. Jednoznačne neboli potvrdené tvrdenia žalobcu, že on v Rakúsku nakupoval ojazdené

motorové vozidlá v osobitnom režime, a preto pri následnom predaji mohol postupoval podľa § 66
ods. 3 zákona o DPH, platného v kontrolovanom období. Obchodné aktivity žalobcu preto správne
podriadil správca dane pod ust. § 69 ods. 6 zákona o DPH v nadväznosti na § 11 zákona o DPH,
teda žalobca nadobudol tovar z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, ktorý tovar mal riadne
zdaniť podľa zákona platného v tuzemsku a následne podľa ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o

DPH si mal 19 % daň z nadobudnutého tovaru odpočítať. Z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že
žalobca nesprávne postupoval aj pri nakladaní s takto nadobudnutým tovarom v tuzemsku z iného
členského štátu, keď nakúpené ojazdené motorové vozidlá nezdanil podľa vyššie uvedeného a pri
ďalšompredajiojazdenýchmotorovýchvozidielpodľajednotlivýchfaktúr,ktorésúsúčasťourozhodnutia,
ako aj protokolu, nesprávne určil základ dane, teda v rozpore s ust. § 22 zákona o DPH, lebo daň určil

iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla, ktoré
odpredal záujemcovi na území Slovenska (§ 66 ods. 3 zákona), a nepostupoval podľa § 69 ods. 6, teda
základ dane neurčil z celkovej hodnoty tovaru.

Súd dáva do pozornosti, že členské štáty Spoločenstva sú povinné overovať daňové priznania
zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, na čo poukazujú aj rozsudky

Súdneho dvora EÚ, napr. č. C-132/06 vo veci Komisia vs. Taliansko zo 17. 07. 2008, č. C-188/09 z
29. 07. 2010, Profaktor Kulesza , lebo každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné
účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom.
Pokiaľ ide o žalobcu, správca dane zistil, že neviedol zákonom predpísanú evidenciu o nakúpených a
predaných motorových vozidiel (§ 66 ods. 9 zákona) a správne preto správca dane využil pri kontrole

aj zoznamy predložené Daňovým riaditeľstvom SR.

Z administratívneho spisu a zadovážených listín nesporne vyplýva, že žalobca nakupoval ojazdené
vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, ktorí pri predaji ojazdených vozidiel
používali bežný režim, čo nesporne vyplýva i z predložených faktúr od rakúskych dodávateľov
(vystavené v jazyku nemeckom), ktoré údaje si žalobca vysvetlil v rozpore s ust. § 66 ods. 3 zákona č.

222/2004 Z. z. o DPH, keďže nešlo o nadobudnutie tovaru podľa tohto ustanovenia, lebo dodávatelia
žalobcu podľa predložených faktúr uplatnili oslobodenie od dane podľa zákonov účinných v Rakúsku,
v nadväznosti na Smernicu Rady 2006/112/ES, t. j. uplatnili oslobodenie dane z titulu jeho dodania do
iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, teda išlo o dodávateľov, ktorí uplatnili oslobodenie
od dane z dôvodu, že má byť zdanené nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike.

Z obsahu spisu a samotného postupu žalobcu možno vyvodiť, že žalobca na predmetné ojazdené
motorové vozidlá nemal vopred uzavretý písomný kontrakt s dodávateľom (predajcom), t. j. osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale iba jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej
faktúry.Pokiaľideopostupžalobcupripredajipredmetnýchojazdenýchmotorovýchvozidielvtuzemsku,i súd dospel k záveru, že žalobca nevedel správcovi dane preukázať skutočnosť deklarovanú na
jeho dodávateľských faktúrach pri predaji ojazdených motorových vozidiel, že svojím odberateľom
fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o DPH, teda že uplatňuje osobitný režim. Súd konštatuje,

že daňové zákony - a teda ani zákon o dani z pridanej hodnoty - neukladajú daňovým subjektom,
akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým obchodujú (v danom prípade zahraničný dodávateľ v
rámci EÚ) a informácie predávajúceho, že „ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej
úpravy platnej v štáte dodania“. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým
spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť

zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat") a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky
nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania
väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní
( napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť
Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má
nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom

DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona.
Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza
žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia
sa stalo známym každému, koho sa to týka. Ak žalobca nevedel alebo nebol si istý, ako postupovať
a aký režim zvoliť pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré nakúpil u obchodníka v

inom členskom štáte EÚ, mal možnosť sa poradiť buď s daňovým poradcom, ktorého si zvolí alebo inou
osobu, prípadne inštitúciou, ktorá sa venuje daňovým otázkam, ak nezamestnáva takéhoto odborníka,
prípadne účtovníka, ktorý by sa v týchto veciach zaškoľoval (napr. ovládal i jazyk dodávateľa) v súlade
so zmenami, ktoré prebiehajú v právnom systéme Slovenskej republiky, avšak vždy v nadväznosti na
úpravu v rámci Európskeho spoločenstva, súčasťou ktorého je i Slovenská republika a jeho smernice

vždy transponuje do nášho právneho poriadku.

Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a
zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I
ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú

ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť
dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere
uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie
ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný
súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa
špecifickáodpoveď.Vtomtoduchužalovanýsprávnyorgánvysvetlilpodstatupodmienokust.§66ods.3
zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto
judikatúrou. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal,
že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobami uvedenými v § 66 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.

z., a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich predaji ). Žalobca preto nemôže byť ukrátený
na svojich právach žalobou napadnutým rozhodnutím, keď správca dane, uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009 v sume 1.317,22 eurv
lehote určenej správcom dane (rozhodnutia správcu dane a žalovaného tvoria jeden celok). S poukazom
na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla povinnosť priznať

daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri predaji vozidla použiť
bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy. Žalobca však takto nepostupoval, a preto ako
daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie vznikol rozdiel základu dane.

Námietka žalobcu, že žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených motorových vozidiel z
osobitnéhorežimudorežimupodľa§11zákonaoDPHniejedôvodná,pretoževpredmetnejprávnejveci

neoblopreukázané,žebyžalobcaspĺňalhmotnoprávnepodmienkypodľaust.§66ods.3zákonaoDPH.
Žalovaný i správca dane v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné
aktivity žalobcu a žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona
o DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva (zdanenie
nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne uplatnenie odpočtu

podľa §49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebonepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou
konkrétneho ojazdeného motorového vozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru.

Žalobca sa v danej veci bráni tým, že sa spoliehal na informácie predávajúceho, avšak vychádzajúc z

§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. (účinný daňový poriadok v čase daňovej kontroly u žalobcu) v spojení
s § 66 ods. 3 zákona, daňové bremeno je na daňovom subjekte a ide o primárne daňové bremeno,
ktoré ho zaťažuje, nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa osobitného
režimu pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí vedieť
preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom ( pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sžf 52/2011 v spojení
s nálezom ÚS SR č. k. III ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011).

V doplňujúcich podaniach žalobca poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako i rozhodnutia
súdnehodvoraES(č.C-324/11voveciGáborTóthač.C-587/10),avšakbolojehodôkaznýmbremenom
preukázať, že skutkový stav daňovej transakcie má prvky niektorého z uvedených rozsudkov a nie iba

uvádzať niektoré právne závery z rozsudkov Európskeho súdneho dvora, nakoľko uvedené rozhodnutie
č. C-324/11 sa týka podvodného konania daňových subjektov v súvislosti s uplatňovaním si odpočtu
DPH a Súdny dvor uviedol svoje závery z prejednávaného prípadu do štyroch bodov, avšak súd netvrdí
(a ani žalovaný), že žalobca konal podvodne, ale správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že žalobca
svoje daňové transakcie nesprávne právne posúdil po právnej stránke pokiaľ ide o nákup ojazdených

motorových vozidiel v Rakúsku a ich následný predaj v tuzemsku.

Súd dospel k záveru, že neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu smerujúca k tomu, že je nesprávne
označený v rozhodnutí žalovaného, keďže svoju podnikateľskú aktivitu ukončil ku dňu 31. 12. 2010,
nakoľko z rozhodnutia oboch daňových orgánov vyplýva, že žalobcu označili menom a jeho pobytom,
okrem identifikačných daňových údajov, ktoré mu boli pridelené v čase jeho registrácie. Táto okolnosť

však nemá vplyv na nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a nejde o vadu, ktorá by mala
spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia, ako to uvádza v žalobe. Rozhodnutia, ktoré žalobca napáda sa
týkajú daňovej kontroly a zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní (účinný v čase daňovej kontroly), v spojení
so zákonom č. 653/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok účinný v čase vydania rozhodnutia) jasne
uvádza aké náležitosti má mať rozhodnutie správcu dane alebo žalovaného druhostupňový finančný

orgán.

V preskúmavanej veci súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v
odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu

podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal
s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel
prihliadnuť.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo
na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR

v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného

súdu v dvoch vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP).