Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. júl 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/27/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204787
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204787.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: T., s.r.o. so sídlom F., T.
ul. č. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: L. republika zast. Y. L. SR so sídlom F.,
A. námestie XX, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 05. novembra 2013 č.k. 6C/325/2012-
94 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy 321,-
eur z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 31.10.2008 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na
vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. C. V. so sídlom v Bratislave.
Domáhal sa vymoženia pohľadávky na podklade exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu voči povinnému Y. L.. Vymáhaná pohľadávka mala vzniknúť zo zmluvy o úvere uzatvorenej

medzi oprávneným a povinným. Exekučné konanie bolo vedené u súdneho exekútora pod spis. zn.
EX 10141/08 a na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spis. zn. 3Er/460/2008. Exekútor
požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 01.12.2008 a poverenie mu bolo udelené
dňa 17.12.2008. Poverenie bolo exekútorovi doručené dňa 21.12.2008. Exekučný súd uznesením
č. k. 3Er/460/2008-34 zo dňa 14.12.2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu
nulitnosti exekučného titulu, keďže právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou
doložkou v úverovej zmluve, ktorú exekučný súd posúdil za neplatnú. Voči uzneseniu podal odvolanie

oprávnený a odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 09.03.2012.

Na danú vec súd prvého stupňa aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v znení
účinnom do 31.05.2010, ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d), § 19 ods. 1,3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 103, 104 ods. 2 O.s.p. s odkazom na ktoré dospel kzáveru o nedôvodnosti uplatneného nároku. Prioritne skúmal splnenie podmienok, za ktorých môže vo
veci konať . Nestotožnil sa s námietkou odporcu, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať
prieťahy v konaní, pretože vo veciach náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., sú oprávnené

konať okresné súdy. Uviedol, že právnym základom nároku na náhradu škody podľa citovaného zákona
môže byť nezákonnosť rozhodnutia, ako aj nesprávny úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať
aj v nerozhodnutí súdu v zákonnej lehote, alebo v zbytočných prieťahoch v konaní. Poukázal na to, že
jednouzpodmienokkonaniaonáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,alebonesprávnym
úradným postupom, je jej predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa ust. § 15 cit. zákona. Navrhovateľ podal
návrh skôr, než uplynula lehota 6 mesiacov od prijatia jeho písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody ministerstvom, teda v čase začatia konania, nebola splnená podmienka na
podanie návrhu, keďže od prijatia žiadosti ministerstvom do jeho podania neuplynula lehota 6 mesiacov.
Ministerstvo nárok navrhovateľa do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojilo a táto
lehota uplynula skôr, než súd vo veci rozhodol. Námietku odporcu o nesplnení podmienky predbežného

prerokovania nároku, vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Uviedol, že v tomto prípade ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý v konaní bol odstránený tým, že v jeho priebehu, uplynulo od prijatia
žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac, ako 6 mesiacov, pričom ministerstvo v tejto lehote
nárok navrhovateľa na náhradu škody neuspokojilo, čím bola splnená podmienka, aby súd mohol vo
veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť. Skutočnosť, že navrhovateľ žiadosť podal, nebola

sporná, táto skutočnosť vyplýva aj z jej rovnopisu, ktorý je opatrený podacou pečiatkou ministerstva
a kópia je na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou založená v spise pod spis. zn. Spr/843/2012.
Pokiaľ odporca namietal procesné nedostatky návrhu, je pravdou, že tento určité nedostatky vykazoval,
no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p.. V návrhu boli uvedené
rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci, svoj

nárok odvodzuje, rovnako nebolo potrebné predkladať listiny z exekučného spisu, keďže tento je spisom
konajúceho súdu a všetky relevantné skutočnosti možno z neho zistiť. Rovnako ako neopodstatnenú
vyhodnotil námietku odporcu o zmätočnosti návrhu. Nárok na náhradu škody bol skutkovo zdôvodnený
a nie je povinnosťou navrhovateľa tento aj právne posúdiť. Navrhovateľ svoj nárok vo svojom základe
zdôvodňoval nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, ktorý mal spočívať v nerozhodnutí o

žiadosti o udelenie poverenia v lehote stanovenej Exekučným poriadkom. Z uvedeného dospel súd
prvého stupňa k záveru, že uplatnený nárok navrhovateľ odvodzuje od nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v tom, že tento nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnom
konaní v zákonnej lehote, pričom je pravdou, že k takémuto nesprávnemu úradnému postupu zo strany
exekučnéhosúdudošlo,avšaktátolehotaneboladodržanáibaojedendeň,nieoviacako6mesiacov,čo

tvrdil navrhovateľ. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval
15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, pre prípad ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu,
nie od začatia exekučného konania. V danom prípade exekučný súd vydal poverenie na 16. deň od

doručenia žiadosti.

Napriek takto zistenému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nebolo možné priznať
navrhovateľovi požadovanú náhradu majetkovej škody a ani náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden
dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu súdu. Pri rozhodovaní nemožno vychádzať len z tvrdení

navrhovateľa a bez ohľadu na možné ťažkosti pri dokazovaní nie je postačujúcim dôkazom iba tvrdenie
navrhovateľa a jeho prepočet odôvodnený akousi paušalizáciou nákladov. Zároveň žiadnym dôkazom
nepreukázalaaninenavrholžiadendôkaznapreukázaniepriamejpríčinnejsúvislostimedzinesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a majetkovou škodou. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, bolo by možné ju navrhovateľovi priznať v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Tento nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Súd je toho názoru,
že takéto konštatovanie, pokiaľ by sa ho domáhal a pokiaľ by tomu nebránili iné dôvody, by bolo
postačujúcim zadosťučinením pre navrhovateľa zvlášť keď sa exekučný súd omeškal iba o jeden deň.

Okrem toho bola exekúcia neskôr zastavená z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý mal byť
exekučným titulom, bol posúdený ako nulitný, keďže právomoc rozhodcovského súdu bola založenáneplatnou rozhodcovskou doložkou v úverovej zmluve. Toto rozhodnutie je právoplatné a v tomto
konaní nemôže súd posudzovať jeho zákonnosť. V tejto súvislosti, ako aj s poukazom na zjavne
zavádzanie navrhovateľa v dobe omeškania exekučného súdu a s poukazom na iba jednodňové

omeškanie exekučného súdu, je uplatňovanie si nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy navrhovateľom v peniazoch výkonom práva, ktorý odporuje dobrým mravom. Navrhovateľ sám
inicioval exekúciu na podklade nulitného exekučného titulu a exekúcia vôbec nemala byť ani začatá.
Postup navrhovateľa považoval súd za nekalý a v rozpore s pravidlami slušnosti a teda s dobrými
mravmi, keď sa snaží získať finančné prostriedky od štátu za nesprávny úradný postup exekučného

súdu, keď sám si v exekúcii uplatňoval plnenie od povinného na podklade nulitného exekučného
titulu, pričom exekučný titul vychádzal zo zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným, ktorú
pripravil navrhovateľ a tento tak spôsobil aj neplatnosť rozhodcovskej doložky v tejto zmluve. Uplatnenú
nemajetkovúujmunavrhovateľzdôvodňovalajnegatívnymipocitmisvojichmajiteľovakonateľov,stratou
zisku, zánikom podnikateľských plánov a ovplyvnením ďalších podnikateľských postupov navrhovateľa.
Uvedené zdôvodnenie uplatneného nároku je v súvislosti s označenou exekučnou vecou zjavne

neopodstatnené. V prvom rade sú členovia riadiacich orgánov navrhovateľa a jeho majitelia osobami
odlišnými od navrhovateľa ako právnickej osoby, a preto ich pocity a ich prípadné finančné straty,
resp. dosiahnutie nižších ziskov, než aké očakávali, sú bezpredmetné. V druhom rade ovplyvnenie jeho
ďalších podnikateľských plánov, zánik už vytvorených podnikateľských plánov a strata zisku sú iba jeho
nepreukázanými tvrdeniami a okrem toho prípadná strata zisku je iným, než nemajetkovým nárokom.

Rovnako tvrdenia o rizikách, ktoré mu mali vzniknúť v dôsledku omeškania exekučného súdu, sú iba
ničím nepodloženými a nepreukázanými tvrdeniami. Z uvedených dôvodov súd návrh ako nedôvodný
zamietol. Odporca namietal premlčanie uplatneného nároku. Z vykonaného dokazovania nebolo však
preukázané, kedy sa navrhovateľ o škode dozvedel, čím nebol preukázaný ani začiatok plynutia
premlčacej doby. Vzhľadom na čas udelenia poverenia, čas podania žiadosti o predbežné prerokovanie

na náhradu škody a čas podania návrhu sa javí byť nárok ako premlčaný, no na nepochybné
vyhodnotenie námietky premlčania ako dôvodnej by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Toto
však súd z dôvodu hospodárnosti nevykonal, keďže návrh je zjavne neopodstatnený z iných, uvedených
dôvodov. Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci originál znaleckého posudku, ktorý
považuje za dôležitý dôkaz vo veciach jeho viacerých žalôb, ktorými sa domáha nárokov z titulu

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup exekučných súdov. Súd do tohto spisu síce založil
kópiu posudku, no vykonanie dôkazu touto listinou nevykonal. Tento posudok nie je dôkazom, ktorý
by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc.
JUDr. PhDr. Y. L., PhD. na žiadosť navrhovateľa za účelom zistenia, či je právom EÚ zakázané, aby
majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo

rozhodcovskýmsúdomvrozhodcovskomkonaní.Bezohľadunaposúdenietejtootázkynemáakákoľvek
odpoveď na ňu význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup spočívajúci v nerozhodnutí
v zákonnej lehote alebo v prieťahoch v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým
je oboznámenie exekučného spisu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať,
vyplýva, že mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde vo

vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Riadnym procesným spôsobom v konečnom dôsledku
takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd konštatoval, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné
vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym
dôkazom o nezákonnom rozhodnutí, o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom
úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia

súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže návrh bol
nedôvodný, súd ho v celom rozsahu zamietol, a to bez toho, aby vo veci rozhodoval medzitýmnym
rozsudkom o právnom základe uplatneného nároku, keďže takýto postup by bol nehospodárny.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému
odporcovi priznal náhradu trov konania, ako budú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže

tento trovy konania nevyčíslil v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne nevyplývajú,
rozhodol súd, že mu náhradu trov konania nepriznáva, keď v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p., nie je
viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania - výrokom vyhláseného rozsudku o náhrade trov
konania.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ z

dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súduodňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p. ), že v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 205

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojitosti s ust. § 221, ods. 1 písm. h/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v
neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust.

§ 101 ods. 2 O.s.p., pričom navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Podaním
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v ním
tvrdených skutočnostiach dôvod na vylúčenie tohto sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti, nemožno takéhoto sudcu považovať za nestranného. V tomto smere
poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným

sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd súčasne rozhodol aj o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom navrhovateľ zdôraznil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude

vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojhorozhodnutia.Viacerýchomylovsadopustilsúdprvéhostupňa,keďkonštatoval,ženavrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy ako strana

konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a
prednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej následne
namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním

dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie
je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla, rovnako tak, ako
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu, škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a to napriek tomu jeho zisteniu, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, pričom
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup, nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci

dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné a nepreskúmateľné. Napriek zistenému porušeniu
práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi. Považoval za irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil a tiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Akékoľvek všetky problémy,ktorébolivyvolanévprávnejsférenavrhovateľanerešpektovanímzákonnejlehotyzostranyexekučného
súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na

opätovné prejednanie. V priebehu odvolacieho konania oznámil, že predložil súdu prvého stupňa do
bližšie nešpecifikovaného súdneho spisu /uvádza odd. 5C/, originál znaleckého posudku č. 1/2014
zo dňa 17.01.2014 vypracovaného Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý
preukazuje výšku vzniknutej mu škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, s
tým, že ho z dôvodu hospodárnosti nezakladá do každého spisu, keďže by to pre neho bolo finančne

nákladné, technicky a personálne zaťažujúce, čím naň odkazuje ako na skutočnosť známu súdu z jeho
činnosti.

Odporca nevyužil zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust.§ 219 ods. 1 O.s.p.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho aj správny právny záver a svoje
rozhodnutie podrobne a presvedčivo odôvodnil, v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 157 ods. 2,
O.s.p.. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich
správnosť (§ 219, ods. 2 O.s.p.).

Zároveň však považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa, uviesť nasledovné:

Predovšetkým navrhovateľ napriek všeobecnému výpočtu odvolacích dôvodov v úvode svojho
odvolania, v tomto už ďalej neuviedol, aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu, teda vecnému
dôvodu zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré
uvádzal rovnako aj v návrhu a ktoré sú nepochybne dôsledkom predkladania veľkého množstva

takýchto typových podaní na súdy. Okrem toho, uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia a nezodpovedá tak skutkovým zisteniam, ako ani právnemu posúdeniu
uvedenému v odôvodení rozhodnutia.

Napriek tomu, že navrhovateľ konkrétne neuviedol, v čom vidí nedostatky právneho posúdenia veci,
odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva, že zo znenia ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.

Podľa § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona v znení účinnom do 31.12.2012 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postup, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju
inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Z ust. § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť
skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje právo alebo povinnosť protistrany a procesná povinnosť označiť
dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti

účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou
účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia. Táto zodpovednosť sa prejaví v
jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodol o veci samej
aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného
práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, z príslušnej hmotnoprávnej normy. V

zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej
skutočnosti.

Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale aj ich procesným
oprávnením. Uplatnenie tohto práva je však časovo limitované s tým, že v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. sú
účastníci povinní označiť všetky dôkazy alebo skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie na súde prvého stupňa. Právomoc súdu konať o veci, o ktorej sa žalobný návrh týka

v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dôkazov a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú v rámci vykonávania
vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania.

Navrhovateľ svoj návrh v prejednávanej veci založil na tom skutkovom tvrdení, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany exekučného súdu, ktorý nerozhodol o udelení poverenia v prospech
súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote.

Ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu v prejednávanej veci je pravdou, že zo strany okresného
súdudošloknesprávnemuúradnémupostupuvtomsmere,žepoverenievprospechsúdnehoexekútora

nebolovydanév15-dňovejzákonnejlehote,avšakbolovydanévlehote16 dníoddoručeniažiadosti,t.z.
omeškanieexekučnéhosúdutaktopredstavuje1deň.Následnebolaexekúciavyhlásenázaneprípustnú
z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom a exekučné konanie bolo právoplatne zastavené.
Odvolací súd plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že za týchto okolností, vezmúc do úvahy
jednodňové omeškanie s vydaním poverenia následného zastavenia exekučného konania pre nulitný

exekučný titul je potrebné považovať za šikanózne uplatňovanie práva, odporujúce dobrým mravom a
preto mu nemožno priznať právnu ochranu. Naviac, vzhľadom na skutočnosť, že právo na náhradu
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom
nie je absolútne a podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie.
Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky

a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V
tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Znalecký posudok na ktorý v priebehu
odvolacieho konania poukazoval nepredložil. Ak by ho však aj bol pripojil, nevykonanie dokazovania
oboznámením jeho obsahu, by vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nespôsobilo nesprávnosť
napadnutého rozsudku.

Pokiaľ ide o navrhovateľom v odvolaní namietanú existenciu vád konania, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, rovnako tak, že vo veci
rozhodoval vylúčený sudca.

Navrhovateľ v odvolaní uvádzal, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka je nedôvodná. Navrhovateľovi súd doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu,
ktorý tento prevzal prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 14.03.2013 (spolu s predvolaním
na pojednávanie). Vo veci boli nariadené dve pojednávania, prvé z nich na deň 16.05.2013 bolo

následne zrušené z dôvodu rozhodnutia o doručenom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.Následné pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 05.11.2013.
Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, predvolanie prevzal ako vyplýva z poštovej
doručenky dňa 13.09.2013. Z týchto časových údajov je zrejmé, že navrhovateľ mal k dispozícii časový

priestor takmer 8 mesiacov na oboznámenie sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a
možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola v tomto prípade zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu
pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu kedy mal možnosť
nahliadnutím do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi, nachádzajúcimi sa v spise a to

vrátane aj pripojeného exekučného spisu, ktorý bol jeho súčasťou.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa uvedená v odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného skutkového
stavu, nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ako už bolo uvedené vyššie, okresný súd vo veci
nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Podaním
žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie. Okresný súd po začatí pojednávania zistil, že sa

nedostavili účastníci, ani ich zástupcovia. Prečítal žiadosť o odročenie pojednávania a skonštatoval, že
žiadosť navrhovateľa je nedôvodná, nespĺňajúca podmienky § 119, ods. 1 O.s.p., preto pojednával a
rozhodol v neprítomnosti účastníkov a ich zástupcov.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti

účastníka, ale tak, že súd je povinný účastníkovi umožniť uplatnenie tohto práva.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní, ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tým, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na jeho prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred

dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom má
aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec
na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to isté, čo platí o samotnom účastníkovi konania. Možnosť

prejednať vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti
daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom
účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak
na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie

pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

Dňa 05.11.2013, teda v deň nariadeného pojednávania vo veci bolo súdu prvého stupňa doručené
ospravedlnenie neúčasti navrhovateľa a jeho zástupcu na pojednávaní a žiadosť o jeho odročenie z
dôvodu kolízie s inými pojednávaniami v obdobných veciach. Súd prvého stupňa e-mailom obratom

oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa, že túto žiadosť neakceptuje.

Pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov / § 119 ods. 1 O.s.p./. Účastník konania, ktorý
žiada odročiť pojednávanie, musí súdu oznámiť túto skutočnosť bez zbytočného odkladu, po tom,
čo sa dozvedel o dôvode na odročenie pojednávania, prípadne odkedy sa o ňom mohol dozvedieť
alebo ho mohol s prihliadnutím na všetky okolnosti predpokladať. Zákon zároveň ustanovuje náležitosti,

ktoré musí obsahovať návrh na odročenie pojednávania / § 119, ods. 2 O.s.p./. V prvom rade to
musí byť dôvod, pre ktorý žiada účastník pojednávanie odročiť, ďalej musí uviesť dátum, kedy sa o
tomto dôvode dozvedel. Tento údaj je pre súd potrebný z toho dôvodu, aby vedel posúdiť, či účastník
oznámil súdu dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu. Ďalšou náležitosťou, ktorá je
však nepovinná, je uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, aby súd mohol bezodkladneinformovať účastníka o tom, ako posúdil jeho návrh na odročenie pojednávania, a teda či pojednávanie
odročí alebo nie.

Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 05. 11. 2013 (č. l. 91) vyplýva, že tohto pojednávania sa

nezúčastnili navrhovateľ ani jeho právny zástupca. Súd po tom, ako vyhlásil uznesenie o pojednávaní v
neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu a odporcu, podľa § 101 ods. 2 O. s. p., oboznámil
obsah spisového materiálu, uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a na záver vyhlásil rozsudok
v mene Slovenskej republiky.

Právo účastníka byť prítomný na pojednávaní je vyjadrené v ust. § 115 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého
predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej

päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Vyplývajúc z citovaného ustanovenia, ide o
právo, nie povinnosť účastníka konania, t. z., že je na ňom, či svoje právo zúčastniť sa pojednávania
na príslušnom súde využije, alebo nie. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ

vykonané dôkazy/§ 101,ods.2 O.s.p./.Všeobecne platí, že účastník konania sa môže dať v konaní
zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí . Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v ústavnej rovine
(čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a
povinnostiam účastníka konania kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník zastúpený advokátom s plným
procesným plnomocenstvom (§ 25 O. s. p.), jeho procesné práva a povinnosti vykonáva v konaní jeho

zástupca. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu.
Dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je
vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná

ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Hodnoverné preukázanie tohto dôvodu je nevyhnutným predpokladom toho, aby súd pojednávanie
odročil. Pokiaľ reálna existencia dôvodu odročenia pojednávania nie je v čase rozhodovania súdu

o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva takáto žiadosť len v rovine nepodložených
tvrdení. V konečnom dôsledku, ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, predmetná žiadosť nespĺňa
aj ďalšie náležitosti ust. § 119 ods. 2 O.s.p..

Zo skutočností vyplývajúcich zo spisu je zrejmé, že navrhovateľ a aj jeho právny zástupca boli na
pojednávanie konané dňa 05.11.2013 riadne predvolaní. V čase pojednávania dňa 05.11.2013 o 9,20

hod. mal súd prvého stupňa k dispozícii len e-mailové podanie právneho zástupcu navrhovateľa zo
dňa 05.11.2013 s ospravedlnením neúčasti na pojednávaní a žiadosťou o jeho odročenie z dôvodu
kolízie pojednávaní, keďže v tento deň sa mal zúčastniť pojednávania na Okresnom súde Nitra.
Na preukázanie v žiadosti uvedeného tvrdenia (kolízia )však nepredložil žiadny relevantný dôkaz a
neurobil tak ani do rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto pokiaľ vo veci konajúci súd jeho žiadosti

o odročenie pojednávania nevyhovel a vec prejednal v jeho neprítomnosti, ako aj neprítomnosti
navrhovateľa,neporušilžiadneustanovenieObčianskehosúdnehoporiadkuasvojímpostupomneodňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd dodáva, že právny zástupca navrhovateľa sa o
termíne kolidujúcich pojednávaní s najväčšou pravdepodobnosťou musel dozvedieť s väčším časovým
odstupom, ako v deň konania tohto pojednávania a odoslania žiadosti o jeho odročenie.

Z uvedených skutočností vyplýva, že jeho právo na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo postupom
súdu prvého stupňa porušené. Predvolaný navrhovateľ (splnomocnený zástupca) neuviedol žiaden
dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval
v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť
sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne

sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Bol to navrhovateľ, ktorý sa
sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní napriek danej mu možnosti, tohto práva bezdôvodne vzdal.Nepravdivé je aj tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o
uvedenom procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním
na pojednávanie dňa 14.03.2013 a opakovane dňa 13.09.2013, kedy toto riadne prevzal. Zároveň bolo

dané zákonným sudcom ústne na pojednávaní ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania, na ktorom sa,
ako už bolo vyššie uvedené, tento bezdôvodne nezúčastnil.

Navrhovateľ ďalej poukazoval na to, že už v návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudca, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je zaujatý a je potrebné ho z
konaniavylúčiťa pokiaľzatýchtookolnostívovecisudcarozhodol,išloorozhodnutievydanévylúčeným

sudcom.

V ust. § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený
z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania, sa však výslovne obmedzuje len na
rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie okresného
súdu vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.. Jej dôvodnosť posudzuje vždy odvolací súd bez toho, aby bol pritom

viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vec
bola na počiatku pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou JUDr. Radoslavovi Svitanovi, PhD.. V priebehu konania na základe vznesenej námietky
zaujatosti, ktorá je súčasťou už samotného podaného návrhu, Krajský súd v Trenčíne uznesením

pod č.k. 17NcC/515/2012-15 zo dňa 18.10.2012 rozhodol, že menovaný sudca je z prejednávania a
rozhodovania veci vylúčený a súčasne že sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou Mgr. Y.
E., Mgr. Y. Y. a JUDr. Y. U. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. V dôsledku
uvedeného bola vec následne pridelená sudcovi Mgr. Y. E.. Následne Mgr. Y. E. ako zákonný
sudca vo veci rozhodol. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany

navrhovateľa dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá
by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p., vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na
pomer k veci a účastníkom konania. Z vyjadrenia zákonného sudcu nevyplýva žiadny taký vzťah k veci,
účastníkom konania, ani k ich zástupcom, z hľadiska ust. § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by mohol predstavovať
dôvod na jeho vylúčenie a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov navrhovateľa. Dôvodom

na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy navrhovateľa založené na
skutočnosti, že okresný súd svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil
vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá
ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z uvedených dôvodov, teda odvolací súd v tomto smere uplatnenú

odvolaciu námietku navrhovateľa, považoval za nedôvodnú.

V konečnom dôsledku pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja
jedinečnosti daného deja, ktorý podľa jeho tvrdenia súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí odôvodnil
úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací
súd považuje za potrebné poukázať na to, že samotný ním podaný návrh ako aj podané odvolanie,

sú z väčšej časti zmätočné, rozporné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach viažucich sa k danej
veci, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá
skutočnémustavu, ideo formulárovénávrhyaodvolania. Napríkladodvolacísúdzistil,ženiejepravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na
výzvu súdu k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený

podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že rozhodol neprípustne súčasne v merite a o návrhu na prerušenie konania
a pod. Rovnako tomu je v prípade základných skutkových okolností, ktoré nemal navrhovateľ v návrhu
riadne zdôvodnené.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny, za použ.
ust. §-u 219, ods. 1 potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania, bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojitosti s ust. §
142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu

mu trovy nevyplývajú.