Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/46/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200891
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8012200891.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu H. G., trvale
bytomS.XX/XX,XXXXXR.Y.,fyzickejosoby,IČO:34525254,DIČ:1020687833,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Pavol Hovan, s.r.o., so sídlom Ing. Kožucha 1, 052 01 Spišská Nová
Ves, v zastúpení JUDr. Pavlom Hovanom, s.r.o., advokátom, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu
SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného zo dňa 11. októbra 2012 č. 1020505/1/1204591/2012 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 11. októbra 2012 č. 1020505/1/1204591 /2012 v spojení s

prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 27. júna 2012 č. 9712401/5/1066040/2012
podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi vo výške 602,74 Eur, ktoré je povinný
žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Hovana, advokáta v lehote 15 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi H. G. súdny poplatok vo výške 70 Eur na adresu trvalého
bydliska S. XX/XX, XXX XX R. Y. do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej
časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad zo
dňa 27. júna 2012 č. 9712401/5/1066040/2012, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie

konanie a priznať trovy konania.

Žalobca v úvode žaloby uviedol, že považuje rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie
správcu dane za nezákonné. Podľa žalobcu bolo v konaní potrebné dodržať zásadu zákonnosti,
objektívnej pravdy a neformálnosti konania obsiahnuté v § 3 ods. 1, 2 a 6 Daňového poriadku. Pokiaľ
správca dane neakceptoval daňové výdavky spojení s prenájmom priestorov nájomníčky Ing. C. V.
a náklady spojené so strážením objektu spoločnosti Y. L. - ALFA SBS bezpečnostná služby, žalobca
argumentoval tým, že predložil faktúru č. 11VF070 zo dňa 13. apríla 2011, ktorou podnájomníčke

F. G. fakturoval 50%-tný podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7 008,50 Eur,
pričom podľa neho je prenechania prenajatých priestor do podnájmu nutné považovať za podnikateľskú
činnosť, pretože náklady s predmetom podnikania je potrebné považovať za náklady, ktoré uhrádzal
za účelom dosiahnutia zisku. Podľa žalobcu len formálne doloženie uskutočnenia výdavku na základe
faktúr, výdavkových a príjmových dokladov bez preukázania, že daňový subjekt za služby uvedené na
dokladoch aj reálne vynaložil prostriedky, je pre daňové účely nepostačujúce. V tomto prípade žalobca
ako daňový subjekt náklady reálne vynaložil za tým účelom, aby dosiahol podiel na zisku.Správca dane pokiaľ neuznal daňové výdavky, ktoré súviseli so zariadením prevádzky B.. XX, R. X. Y.
v rokoch 2006 až 2010, ktorá slúžila ako predajňa alkoholických a nealkoholických nápojov a aj ako
skladové a kancelárske priestory, žalobca poukázal na to, že v týchto priestoroch sa už pred rokov 2007

nachádzala dlhodobo nevedená predajňa a teda v rozhodnom období už nedochádzalo k zmene účelu
využitia existujúceho objektu, ani k prestavbe, ani ku komplexnej rekonštrukcii a modernizácii. Žalobca
z toho dôvodu tvrdil, že išlo len o opravy a úpravy.

Podľažalobcuargumentáciasprávcudanebezskutkovéhoaúčelovéhorozlíšeniajednotlivýchvýdavkov
je podľa neho nedostatočným zistením skutkového stavu veci.

Čo sa týka neuznania výdavkov za vodné a stočné a spotrebu elektrickej energie v objekte na X. H.
J. v Z., ktorý bol prenajatý od H. G. na základe nájomnej zmluvy zo dňa 1. októbra 2003 podľa tejto
zmluvy uhrádzal náklady na zabezpečenie dodávok služieb a energií za protihodnotu v tom zmysle, že
bude zabezpečovať opravy a uhrádzanie v stave spôsobilom na užívanie. Nájomné bolo dohodnuté nie
fixnou sumou, ale spôsobom jeho platenia, ktorá sa odvíjala od nákladov na dodávky energií a služieb.
Daňový subjekt otvoril prevádzku v uvedenom objekte 3. decembra 2010. Počas doby od 1. októbra

2003 do 3. decembra 2010 pre účely rekonštrukcie dojednal s vlastníkom objektu nájomné vo forme
úhrady za vodné, stočné a energie, aby mohol na prenajatom objekte uskutočňovať práce priebežne
podľa potreby za účelom vytvorenia prevádzky.

K žalobe sa písomným podaním vyjadril žalovaný zo dňa 22. februára 2013, v ktorom vyjadrení poukázal
na dôvody napadnutého rozhodnutia a považuje žalobu za nedôvodnú, preto ju navrhol zamietnuť.

Z administratívneho spisu predloženého žalovaným mal súd preukázané, že Daňový úrad Prešov,
pobočka Poprad ako prvostupňový správny orgán podľa § 44 ods. 6 písm. a) bod 1 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní
( Daňového poriadku ) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrúbil
daňovému subjektu H. G. s prideleným DIČ: 1020687833, IČO: 345 25254 s trvalým bydliskom S. XX/

XX, XXX XX R. Y. daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 0 Eur, zistenú
po daňovej kontrole, ktorá sa neodlišuje od dane uvedenej v podanom daňovom priznaní a znižuje
vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 zo sumy 118
633,17 Eur na sumu 85 025,03 Eur.

Výrok rozhodnutia odôvodnil správca dane tým, že u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola,

o výsledku ktorej vyhotovil protokol pod č. 9712401/5/628408/2012/Hric zo dňa 30. mája 2012, ktorý bol
prerokovaný a doručený daňovému subjektu 18. júna 2012.

Daňový subjekt uzavrel dňa 01. januára 2001 Zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona č.
116/1990 Zb. s prenajímateľom Ing. C. V., R. X. Y., predmetom nájmu boli nebytové priestory o plochy
712 m2 a výška mesačného nájomného podľa dodatku č. 6 bola stanovená od 01. januára 2009 vo výške

1 160 Eur bez DPH a ročné nájomné v sume 13. 920 Eur bez DPH. Dňa 01. októbra 2007 daňový subjekt
uzavrel Zmluvu o podnájme podľa zákona č. 116/1990 Zb. s podnájomcom F. G., R. Y.. Predmetom
podnájmu boli nebytové priestory o ploche 712 m2 a výška podnájomného bola podľa dodatku č. 1 zo
dňa 01. októbra 2007 dohodnutá vo výške 50%-tného podielu z dosiahnutého zisku na prevádzke. Na
základe zmluvy uhrádzal daňový subjekt prenajímateľovi Ing. C. V. mesačne faktúry vo výške, ktoré sú

uvedené v rozhodnutí.

Správca dane z predložených dokladov zistil, že daňový subjekt nevystavoval podnájomcovi faktúry, ani
neúčtoval vznik pohľadávky za podnájom, ani za výdavky spojené s užívaním a strážením prenajatých
priestorov a to napriek tomu, že za tieto priestory on sám prenajímateľovi a firme Alfa - SBS na základe
predložených faktúr uhrádzal. K tomuto predložil daňový subjekt vystavenú faktúru č. 11VF070 zo dňa

13. apríla 2011 pre odberateľa F. G., v ktorej fakturuje 50%-tný podiel na jej zisku za roky 2007, 2008,
2009, 2010 v celkovej sume 7 008,50 Eur bez DPH. Daňový subjekt podľa správcu dane v uvedených
priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť, dal ich do podnájmu podnikateľskému subjektu,
v ktorom podnájomca podnikal a dosahoval príjmy. Správca dane preto tieto výdavky daňového subjektunepovažuje za daňové výdavky a v zmysle § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov za daňový výdavok ich
nepovažuje, preto podľa ustanovenia § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov nie sú daňovými výdavkami
tieto výdavky.

Dňa 01. júla 1999 daňový subjekt ako nájomca uzatvoril zmluvu o nájme nebytových priestorov na ulici
B. č. XX, v R. X. Y. s prenajímateľom H. G., R. Y.. V zmluve o nájme v bode II. ako Predmet nájmu
je uvedené, že prenajímateľ uvedený ako spoluvlastník prenajatej nehnuteľnosti, ( pričom predmetom
nájmu sú nebytové priestory v rozlohe 1 200 m2 ), prenecháva nájomcovi na účely vykonávania činnosti
podľa jeho živnostenského oprávnenia. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú a dňa 01. apríla 2009

bol podpísaný dodatok č. 1 kde je v bode č. III. doba nájmu a nájomné uvedené, že zmluvné strany sa
vzájomne dohodli, že nájomca bude za užívanie nebytových priestorov uhrádzať 2 000 Eur mesačne na
účet prenajímateľa alebo v hotovosti do pokladne prenajímateľa.

Správca dane z predložených dokladov zistil, že kontrolovaných rokoch 2007 až 2010 daňový subjekt
mal v prenajatom objekte predajňu alkoholických a nealkoholických nápojov, skladové a kancelárske
priestory a v prenajatých priestoroch vykonával práce stavebného charakteru a podľa podkladov, ktoré

má správca dane k dispozícii na stavebné práce a materiál vynaložil a do daňových výdavkov priebežne
zaúčtoval za jednotlivé roky príslušné sumy, teda za roky 2006 až 2010 v tomto prenajatom objekte
vynaložil spolu 57 241,29 Eur, ktoré boli zaúčtované do daňových výdavkov. Daňový subjekt v zápisnici
zo dňa 21. júla 2011 uviedol na otázku správcu dane, že všetky výdavky a nakúpený stavebný materiál a
vykonané stavebné práce boli vynaložené na údržbu a opravy. Správca dane vytkol daňovému subjektu,

že pri vykonávaní stavebných prác mal viesť stavebný denník samostatne. za každú prevádzku s
uvedením množstva a druhu a ceny prestavaného stavebného materiálu súpisom vykonaných prác vo
finančnom vyjadrení s odkazom na zúčtovaný doklad v peňažnom denníku. Takúto evidenciu daňový
subjekt k vykonávanej kontrole nepredložila správca dane pri vyčíslení výdavkov za stavebné práce a
materiál vychádzal zo súpisov pokladničných a bankových dokladov predložených daňovým subjektom

za tento prenajatý objekt. Správca dane mal k dispozícii v čase vykonávania kontroly znalecký posudok
tohto objektu z 23. januára 1996, v ktorom je popis celého objektu s predloženou fotodokumentáciou a
z toho je zrejmé, že v zadnej časti objektu kde daňový subjekt prevádzkuje predajňu alkoholických a
nealkoholických nápojov boli pôvodne staré garáže. Počas vykonávania daňovej kontroly v roku 2003
správca dane bol na obhliadke týchto priestorov a konštatoval, že stav bol totožný s fotodokumentáciou

znaleckého posudku. Počas výkonu daňovej kontroly v roku 2007 u prenajímateľa objektu H. G. bola
v tejto časti objektu v prevádzke len malá predajňa v súčasnosti je v zadnej časti, kde boli pôvodne
garáže veľká predajňa.

Správca dane na základe uvedeného konštatoval, že došlo k zmene účelu využitia, k prestavbe
a komplexnej rekonštrukcii tejto časti objektu, nájomca vykonal technické zhodnotenie prenajatej

nehnuteľnosti a preto uplatnené výdavky daňového subjektu v sume 17 489,53 Eur nepovažuje za
daňové výdavky. Zároveň správca dane poukázal na to, že bolo porušené ustanovenie § 21 ods.
1 písm. g) Zákona o dani z príjmov daňovým subjektom. Citoval pritom ustanovenie § 29 ods. 1
Zákona o dani z príjmov a poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR uverejneného vo Finančnom
spravodajcovi 3/1998. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Zákona o dani z príjmov, technické zhodnotenie

prenajatého hmotného majetku uhradeného nájomcom môže odpisovať nájomca na základe písomnej
zmluvy vlastníkom, ak vlastník nezvýšil vstupnú cenu hmotného majetku o tieto výdavky.

Dňa 01. októbra 2003 daňový subjekt ako nájomca uzatvoril zmluvu o nájme nebytových na X.. H.
J. č. XX v Z. s prenajímateľom - H. I. XX/XX. R. Y.. V zmluve o nájme v bode II. predmet nájmu je
prenajímateľ uvedený ako spoluvlastník prenajatej nehnuteľnosti, sú nebytové priestory o rozlohe 200

m2, ktoré prenajímateľ prenecháva nájomcovi účely vykonávania činnosti podľa jeho živnostenského
oprávnenia. Dňa 01. apríla 2009 bol podpísaný dodatok č . 1 k tejto zmluve kde sa dohodli, že nájomca
bude za užívanie uhrádzať 500 Eur mesačne na účet prenajímateľa alebo v hotovosti do pokladne
prenajímateľa.

V prenajatom objekte podľa správcu dane daňový subjekt od začiatku doby prenájmu nevykonával

žiadnu podnikateľskú činnosť, pričom otvorenie prevádzky v tomto objekte správcovi dne oznámil od 03.
decembra 2010. V súvislosti s týmto podľa správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia § 2 písm. i) a
§ 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov.Daňový subjekt pri podnikateľskej činnosti používal viacero mobilných telefónov, za ktoré uhrádzal
poplatky a účtoval ich do svojich daňových výdavkov. Podľa zistení správcu dane, uvedené čísla
mobilných telefónov používali pri svojej podnikateľskej činnosti osoby, ktoré nie sú zamestnancami

daňového subjektu a preto sa správca dane nepovažuje tieto uplatnené výdavky daňového subjektu za
daňové výdavky. Aj v tomto prípade bolo porušené ustanovenie § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 Zákona o
dani z príjmov.

O odvolaní žalobcu, ktoré obsahuje identické dôvody, ako sú uvedené v žalobe, žalovaný
ako odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - platobný výmer zo dňa č.
9712401/5/1066040/2012 zo dňa 27. júna 2012 potvrdil.

V odôvodnení poukázal na závery vykonanej daňovej kontroly, ktoré sú obsiahnuté v protokole o
zisteniach daňovej kontroly a ďalej poukázal na prvostupňové rozhodnutie, dôvody odvolania žalobcu,
ako aj na celé vykonané dokazovanie v rámci daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2008, z ktorého výsledkov vychádzali daňové orgány pri predmetnej kontrole.

Žalovaný argumentoval vykonaným dokazovaním v rámci daňovej kontroly, pričom použil v odôvodnení

citáciu ustanovení § 165 ods. 4,5 Daňového poriadku č. 563/2009 Z.z., ako aj ustanovenie § 2 ods. 1
a 2 zákona č. 511/1992 Zb. a § 2 písm. i), § 21 ods. 1, § 21 ods. 1 písm. g), § 24 ods. 2, § 29 ods. 1,
§ 29 ods. 4, § 29 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z.

Odvolací orgán sa zároveň v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k námietkam žalobcu uvedených v
odvolaní,pričomzdôraznil,žetvrdeniadaňovéhosubjektuotom,žesvojevýdavkynaúhradunájomného

za prenajaté priestory kompenzoval tým, že následne ich fakturoval svojej podnájomníčke F. G., nie sú
pravdivé. Daňovník v roku 2008 v spojitosti s prenájmom nebytových priestorov uhradil celkovú sumu
736 277,40 Sk (nájomné Ing. C. V. v sume 349 000,- Sk + služby spojené s užívaním objektu vo výške
322 477,40 Sk + 64 800,- Sk za stráženie objektu firme Y. L. - ALFA-SBS bezpečnostná služba, Levoča),
avšak podnájomníčke F. G. nefakturoval za výdavky spojené s užívaním a strážením týchto priestorov

nič. Preto žalovaný námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

Podľa správcu dane k neuznaniu výdavkov vo výške 736 277,40 Sk za daňové výdavky zo
strany správcu dane došlo totiž z iných dôvodov. Tým, že kontrolovaný daňovník v prenajatých
priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zdaniteľných príjmov
(ďalší prenájom týchto priestorov podnájomníčke sa za takúto podnikateľskú činnosť nepovažuje), ani

svoje výdavky za užívanie prenajatých priestorov (úhrada faktúr od prenajímateľky) neprefakturoval
svojej podnájomníčke, došlo k tomu, že daňovník nedosiahol z prenájmu zdaniteľné príjmy. Tieto
výdavky teda nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov, preto boli
uplatnené v rozpore s ustanovením § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Z toho dôvodu ani nemohli byť uznané za daňové výdavky.

Čo sa týka druhej námietky daňového subjektu, táto smeruje proti konštatovaniu správcu dane, že
stavebné práce na údržbu a opravu nebytových priestorov na ul. B. XX, R. X. Y. boli v skutočnosti
technickým zhodnotením tohto objektu. Odvolací orgán preto nesúhlasí s tvrdením odvolávajúceho sa,
že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, že nesprávne posúdil jeho výdavky a opieral
sa pritom len o znalecký posudok objektu zo dňa 23. januára 1996. Na tomto mieste je potrebné

poznamenať, že daňovníkovi už v roku 2005 bola rozhodnutím správcu dane č. 731/230/18447/05/
Bab zo dňa 29. novembra 2005 uložená povinnosť viesť osobitné záznamy potrebné pre správne
určenie dane z príjmov fyzickej osoby, v rámci ktorej pri vykonávaní stavebných prác mal viesť stavebný
denník samostatne za každú prevádzku s uvedením množstva, druhu a ceny prestavaného stavebného
materiálu a s uvedením súpisu vykonaných prác vo finančnom vyjadrení s odkazom na zaúčtovaný

dokladvpeňažnomdenníku,avšakpočasdaňovejkontrolydaňovníktakútoevidenciunepredložil.Podľa
žalovaného správne posudzoval správca dane charakter vykonaných stavebných prác komplexne za
viac rokov, počas ktorých boli staré garáže prebudované na predajňu. Prihliadal pritom na skutočnosť,
že uvedená práce neboli vykonané na odstránenie čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodeniaobjektu za účelom uvedenia do predchádzajúceho alebo prevádzkyschopného stavu (čo je spoločná
charakteristika stavebných opráv), ani na spomalenie opotrebenia a odstránenie drobnejších závad
objektu (údržbárske práce). V danom prípade boli stavebné práce zásahom do existujúceho objektu,

ktoré mali za následok zmenu použitia tohto objektu (z garáží vznikla predajňa), zmenu jeho technických
parametrov a rozšírenie vybavenosti o také súčasti, ktoré pôvodný objekt neobsahoval. Z toho je zrejmé,
že išlo jednoznačne o rekonštrukciu (zmena účelu použitia) a modernizáciu (rozšírenie vybavenosti)
objektu, čiže o technické zhodnotenie.

Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené výdavky podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. g) zákona

č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov nemohli byť zo strany daňovníka uplatnené za daňové
výdavky, správca dane oprávnene neuznal tieto výdavky daňovníka vo výške 207 478,03 Sk za daňové
výdavky.

Čo sa týka ďalšej námietky daňovníka, neuznania výdavkov na úhrady za vodné a stočné, ako aj
za spotrebu elektrickej energie v objekte na X.. H. J. XX v Z., ktorý bol prenajatý od H. G., R. Y.
argumentáciadaňovéhosubjektu,žemalvnájomnejzmluveriadnedojednanénájomné,apretosimohol

uplatňovať do svojich výdavkov aj výdavky na elektrickú energiu a vodu, je neakceptovateľná, pretože
daňovník v tomto objekte v roku 2008 nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Jeho tvrdenie, že tento
objekt pripravoval na podnikanie, je bezpredmetné, pretože okrem už uvedených výdavkov (nájomné,
vodné, stočné, elektrina) žiadne iné výdavky v spojitosti s týmto objektom nevykázal. Bez vykázania
akýchkoľvek výdavkov na prípravu uvedeného objektu (jeho časti) na podnikanie nemožno akceptovať

anirežijnévýdavky(voda,elektrina)vspojitostisužívanímtohtoobjektu.Jeevidentné,žetietovýdavkyv
sume 19 434,45 Sk nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov, preto boli
uplatnené v rozpore s ustanovením § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Správca dane ich preto správne neuznal za daňové výdavky.

Ani posledná námietka daňového subjektu týkajúca sa telefonátov uskutočnených mobilnými telefónmi

daňovníka osobami, ktoré nie sú jeho zamestnancami, nebola odvolacím orgánom akceptovaná.
Neuznané výdavky sa týkali výlučne len tých telefónov, ktoré používali rodinní príslušníci daňovníka.
Tieto výdavky mali byť výdavkami vyššie uvedených osôb, ktoré si mali uplatniť pri svojej podnikateľskej
činnosti. Pokiaľ kontrolovanému daňovníkovi poskytovali nejaké služby, mali tieto výdavky prefakturovať
daňovníkovi. Iba úhrada týchto faktúr mohla byť považovaná u daňovníka za daňové výdavky.

Keďže ani v tomto prípade výdavky v sume 49 288,97 Sk nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu
a udržaniu zdaniteľných príjmov, tieto nemohli byť uznané za daňové výdavky. Námietka daňovníka
je preto aj v tomto prípade neopodstatnená. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací orgán
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia

žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,

orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo

ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnickýchosôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť ( § 244 ods. 2,3
O.s.p. ).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo

právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v

čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. ( § 250i ods. 1 O.s.p. ).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249
ods. 2 O.s.p. povinnosť uviesť, okrem všeobecných náležitostí žalobe aj označenie rozsahu, v ktorom
je rozhodnutie napadnuté, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia aký konečný návrh robí.

V predmetnej žalobe sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov, že napadnuté
rozhodnutiavychádzaliznedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu,znesprávnehoprávnehoposúdenia
veci a týmto konaním a rozhodnutiami správnymi orgánmi bol žalobca ukrátený na svojich právach.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č.

511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení v roku 2006 sa na účely tohto
zákona daňovým výdavkom sa rozumie daňový výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo

zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona (prvá veta) daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval a výdavky (náklady),
ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, technické zhodnotenie prenajatého hmotného majetku uhradené
nájomcom môže odpisovať nájomca na základe písomnej zmluvy s vlastníkom, ak vlastník nezvýšil

vstupnú cenu hmotného majetku o tieto výdavky. Pri odpisovaní technického zhodnotenia postupuje
nájomca spôsobom ustanoveným pre hmotný majetok. Nájomca zaradí technické zhodnotenie do
odpisovej skupiny, v ktorej je zaradený prenajatý hmotný majetok. Rovnakým spôsobom sa odpisuje iný
majetok uvedený v § 22 ods. 6 písm. e).

Podľa § 29 ods. 1 citovaného zákona, technickým zhodnotením hmotného majetku a nehmotného

majetku sa na účely tohto zákona rozumejú výdavky na dokončené nadstavby, prístavby a stavebné
úpravy, rekonštrukcie a modernizácie prevyšujúce pri jednotlivom hmotnom majetku a nehmotnom
majetku 30 000 Sk v úhrne za zdaňovacie obdobie.

Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, rekonštrukciou sa na účely tohto zákona rozumejú také zásahy
do hmotného majetku, ktoré majú za následok zmenu jeho účelu použitia, kvalitatívnu zmenu jeho

výkonnosti alebo technických parametrov. Za zmenu technických parametrov nemožno považovať
zámenu použitého materiálu pri dodržaní jeho porovnateľných vlastností.

Podľa § 29 ods. 5 citovaného zákona, modernizáciou sa na účely tohto zákona rozumie rozšírenie
vybavenosti alebo použiteľnosti hmotného majetku a nehmotného majetku o také súčasti, ktoré pôvodný
majetok neobsahoval, pričom tvoria neoddeliteľnú súčasť majetku. Za neoddeliteľnú súčasť tohto

majetku sa považujú samostatné veci, ktoré sú určené na spoločné použitie s hlavnou vecou a spolu
s ňou tvoria jeden majetkový celok.

Senátkrajskéhosúdupreskúmalzákonnosťrozhodnutíapostupusprávnychorgánovpodľa§250jods.1
O.s.p.vrozsahuazdôvodovuvádzanýchvžalobeadospeljednohlasnekzáveru,že žalobajedôvodná,
preto rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že

rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Ako vyplýva z obsahu žaloby ako aj spisu predloženého žalovaným predmetom preskúmania v
predmetnej veci je rozhodnutie žalovaného v spojení s vydaným dodatočným platobným výmerom
Daňového úradu Prešov, ktorým bola vykázaná daňová strata na dani z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2008 oproti sume 118 633,17 Eur na sumu 85 025,03 Eur z dôvodu, že správca

dane neuznal žalobcovi daňové výdavky tak ako ich daňový subjekt deklaroval v daňovom priznaní za
príslušné obdobie. Základnou námietkou žalobcu uvádzanou v žalobe je tá skutočnosť, že správca dane
neoprávnene a nie v súlade so zákonom o dani z príjmov neuznal výdavky žalobcu za daňové výdavky.

Žalobca v žalobe argumentoval základnými zásadami daňového konania, pričom poukazoval na
ustanovenie § 3 ods. 1,2 a 6 Daňového poriadku, pričom je potrebné zdôrazniť, že Daňový poriadok na

ktorýžalobcapoukázalnadobudolúčinnosťdňa01.januára2012.Vsúladesustanovením§165ods.4a
5citovanéhoDaňovéhoporiadkujeupravené,žedaňovákontrolazačatáaneukončenápredúčinnosťoutohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej
a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu predloženého žalovaným, daňová kontrola u žalobcu

začala na základe oznámenia správcu dane dňa 20. júna 2011 za zdaňovacie obdobie 2009 a v zmysel
oznámenia zo dňa 02. marca 2012 bola daňová kontrola rozšírená aj na zdaňovacie obdobie rokov
2007, 2008 a 2010. Nakoľko daňová kontrola bola začatá pred účinnosťou Daňového poriadku, t.j. pred
dátum 01. januárom 2012, na konanie správca dane správne aplikoval ustanovenia zákona č. 511/1992
Zb. účinného do 31. decembra 2011.

Ďalej mal súd preukázané z administratívneho spisu predloženého žalovaným aj tú skutočnosť, že

správca dane o výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 9712401/5/628408/2012/Hrib zo dňa
30. mája 2012, ktorý bol prerokovaný so žalobcom dňa 18. júna 2012 a na základe tohto bol následný
vydané platobný výmer za obdobie, ktorým bol vyrubený žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1
zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z príjmov za obdobie 2008.

Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že správca dane neakceptoval jeho výdavky, ktoré mu vznikli v

súvislosti s prenájmom priestorov nájomníčky Ing. C. V. a náklady so strážením objektu spoločnosti Y.
L. - Alfa SBS, pričom argumentoval tým, že predložil Fa č. 11VF070 zo dňa 13. apríla 2011, ktorou on
fakturoval podnájomníčke F. G. 50%-tný podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7
008,50 Eur, teda aj za obdobie 2008, čím podľa jeho názoru preukázal že podnikal príslušné obdobie
za účelom dosiahnutia zisku a tým spôsobom, že od podnájomníčky, ktorá uvedené priestory užívala

získal na základe dohody podiel na zisku, ktorý ona vytvorila, táto námietka žalobcu je aj podľa názoru
súdu neopodstatnená a preto aj podľa súdu správca dane správne postupoval keď podľa ustanovenia §
2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov neuznal vynaložené výdavky, ktoré žalobca uviedol
do daňového priznania ako daňové výdavky.

Ako vyplýva z rozsiahleho dokazovania vykonaného správcom dane a napokon aj z administratívneho

spisu, žalobca uzavrel dňa 01. januára 2001 zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona
č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov s prenajímateľom Ing. C. V., R. X.
Y.. Predmetom nájmu boli nebytové priestory o celkovej výmere 712 m2. Dňa 01. októbra 2007
uzavrel žalobca zmluvu o podnájme podľa zákona č. 116/1990 Zb. na vyššie uvedené nebytové
priestory s podnájomcom F. G., R. Y.. Podľa dodatku č. 1 zo dňa 01. októbra 2007 bola dohodnutá

výška podnájomného vo výške 50% podielu z dosiahnutého zisku na prevádzke a žalobca uhradil
prenajímateľke za obdobie február 2008 až december 2008 349 000 Sk, pričom podnájomníčke F.
G. v období od 01. októbra 2007 uhrádzal a do daňových výdavkov účtoval platby za stráženie týchto
priestorov firme Alfa - SBS vo výške 64 800 Sk. Tieto náklady však podnájomníčke nevyfakturoval.

Ako vyplýva ďalej z administratívneho spisu faktúrou č. 11VF070 fakturoval podnájomníčke F. G. 50%

podiel na zisku za roky 2007, 2008, 2009 a 2010 spolu vo výške 7 008,50 Eur bez DPH, a túto
vystavil žalobca dňa 13. apríla 2011 a následne ju predložil v rámci daňovej kontroly na daňovom
pojednávaní dňa 10. mája 2012. Z predloženej faktúry nie je zrejmé, aký podiel na zisku pripadá za
zdaňovacie obdobie 2008, pričom táto faktúra sa v účtovnej evidencii žalobcu za zdaňovacie obdobie
2008 nenachádzala.

V tejto časti námietok žalobcu sa súd v plnom rozsahu stotožnil s názorom žalovaného, že výdavky vo
výške 349 000,- Sk - 64 800,- Sk nie je možné uznať za daňové výdavky podľa § 2 písm. i) zákona
č. 595/2003 Z.z. z dôvodu, že žalobca v prenajatých priestoroch nevykonával podnikateľskú činnosť za
účelomdosiahnutiazdaniteľnýchpríjmovavýdavkyzaužívanienebytovýchpriestorovpodnájomníčkeF.
G. v plnej výške neprefakturoval. Ide o výdavky, ktoré neslúžili na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie

príjmov preukázateľne vynaložených žalobcom a zaúčtovaných v jeho účtovníctve.Čo sa týka druhej námietky žalobcu, v ktorej namietal, že mu správca dane neuznal výdavky za rok 2008
vo výške 207 478,03 Sk za daňové výdavky so zriadením prevádzky v zdaňovacom období 2008 na
ulici B. č. XX, R. X. Y., že na túto skutočnosť poukázal už v odvolaní, pričom v uvedených priestoroch

je dlhodobo vedená predajňa, ktorá bola vytvorená z priestorov starých garáži, ktoré definoval ešte
znalecký posudok z roku 1996 a táto bola vytvorená ešte pred rokov 2008. V rozhodnom období už podľa
tvrdení žalobcu nedochádzalo k zmene účelu využitia existujúceho objektu, ani k prestavbe, komplexnej
rekonštrukcii ani k modernizácii. Argumentácia správcu dane o technickom zhodnotení bez skutkového
a účelového rozlíšenia jednotlivých výdavkov vychádza preto aj podľa názoru súdu z nedostatočne

zistenéhoskutkovéhostavuveciapretosavtomtoprípadestotožnilsúdsnámietkoužalobcuapovažuje
odôvodenie rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti poukazuje súd
na obsah ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. a konkrétne ustanovenie § 21 ods. 1 písm.
g), podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky na technické zhodnotenie a výdavok, ktorý sa
považuje za technické zhodnotenie (§ 29 ods. 2 ).

Zároveň súd poukazuje na obsah citovaných ustanovení § 29 ods. 1, 4 a 5 zákona o dani z príjmov

účinnéhoaplatnéhodo31.decembra2008,vktorýchjepresneuvedenéčozákonpovažujezatechnické
zhodnotenie, ako aj za rekonštrukciu a modernizáciu.

Pokiaľ správca dane a následne žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia argumentoval
vo vzťahu k neuznaniu výdavkov vynaložených žalobcom v nebytových priestoroch prenajatých od
prenajímateľa H. G. na ulici B. č. XX, R. X. Y., pričom zdôvodnil toto neuznanie výdavkov vo výške

19 434,45 Sk za vykonané stavebné práce vo výške 207 478,03 Sk nepredstavujú náklady na údržbu
a opravy, ale ide o technické zhodnotenie, súd sa v týchto tvrdeniach nestotožňuje so správcom
dane a žalovaným, pretože pokiaľ správne orgány tvrdia, že uvedené výdavky zo strany žalobcu
boli vynaložené na technické zhodnotenie nehnuteľnosti, bolo potrebné pri ich argumentácii použiť
skutkové zistenia, ktoré by boli vhodne aplikované na príslušné ustanovenia zákona. Podľa názoru

súdu medzi právnym posúdením a následným skutkový zistením musí byť určitý logický vzťah, ktorý
z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane ale ani z rozhodnutia žalovaného jednoznačne nevyplýva. Z
administratívneho spisu nie je identifikovaná ani bližšia špecifikácia účelového a skutkového rozlíšenia
uvedených výdavkov, ktoré mal žalobca vynaložiť na technické zhodnotenie, resp. na údržbu a opravu
nebytových priestorov a teda nie je zrejmé na základe akých skutočností a podľa akej úvahy dospel

správcadaneanáslednežalovanýkzáverom,ževdanomprípadeideskutočneotechnickézhodnotenie
podliehajúce odpisom hmotného majetku. Uvádzané skutočnosti správcom dane, že v rokoch 2006 až
2010 žalobca stavebnými prácami prebudoval staré garáže na novú predajňu, resp. táto predajňa bola
najskôr malá, potom väčšia a tým došlo k zmene účelu objektu, prestavbe rekonštrukcii a modernizácii
a tým aj k technickému zhodnoteniu vo vzťahu ku konkrétnemu zdaňovaciemu obdobiu roku 2008 je

nedostatočné a nepreskúmateľné.

Pokiaľ žalovaný aplikoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ustanovenie § 29 zákona č. 595/2003
Z.z., ktoré upravuje, že podľa zákona sa chápe ako technické zhodnotenie aj rekonštrukcia, avšak tieto
citované ustanovenia žiadnym spôsobom neodôvodnil a bližšie nešpecifikoval žiadnymi skutočnosťami.
Pri zdôvodnení rozhodnutia nepostačuje podľa názoru súdu, ak správny orgán iba cituje príslušné

ustanovenia danej právnej normy, ale je potrebné, aby aj obsah tejto príslušnej normy vyložil a následne
aplikoval na zistený skutkový stav.

Zároveň podľa súdu ako vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., rozhodnutie o
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie nie je
potrebné, ak sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu. V zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia

druhá veta, pritom sa v odôvodnení uvedie, ktoré skutočnosti bolo podkladom rozhodnutia, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov na základe ktorých sa rozhodovalo.

Ako ďalej vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnenýchv daňovom konaní. Pritom podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Ako vyplýva z konkrétnych vyššie citovaných ustanovení, žalovaný sa v danej veci neriadil dôsledne
citovanými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. a rozhodnutie ktorým potvrdil daňový výmer správcu
dane v dostatočnom rozsahu neodôvodnil.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. rozhodnutia daňových
orgánov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne vec posúdiť a vydať rozhodnutie, ktoré bude

náležite odôvodnené v súlade s príslušným ustanovením § 30 zákona č. 511/1992 Zb.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v súvislosti s tým, že žalobca mal v konaní
úspech priznal žalobcovi trovy konania, ktoré vyčíslil právny zástupca žalobcu písomným podaním zo
dňa 20. septembra 2013 v zmysle § 11 ods. 2, § 12 ods. 3 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktoré
pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ako aj zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu.

Právny zástupca žalobcu si uplatnil trovy právneho zastúpenia v tomto rozsahu:

- prevzatie a príprava zo dňa 18.12.2012 vo výške 127,16 Eur,

- podanie žaloby zo dňa 19.12.2012 vo výške 127,16 Eur,

- účasť na pojednávaní pred krajským súdom dňa 19.09.2013 vo výške 130,16 Eur

- náhrada za stratu času 4x 1 hod. á 13,01 Eur vo výške 52,04 Eur,

- náhrada cestovných nákladov ( cena benzínu 1,53 Eur/l, 130 km pri ceste R. X. Y. - J. a späť, spotreba
9,5 l/100km, cestovné náhrady za použité motorové vozidlo 0,183 Eur/km ) vo výške 42,69 Eur

- režijný paušál 2 x 7,63 Eur vo výške 15,26 Eur

- režijný paušál 1 x 7,81 Eur,

- DPH 20% na základe osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty pod ID č. SK2023233685

z 01. júna 2012, spolu trovy konania s DPH vo výške 602,74 Eur.

Zaplatený súdny poplatok vo výške 70 Eur za podanú žalobu žiadal žalobca nahradiť jemu osobne na
adresu trvalého bydliska S. XX/XX, XXX XX R. Y..

O trovách konania rozhodol súd tak, že priznal žalobcovi trovy konania vo výške 602,74 Eur, ktoré
je povinný žalovaný uhradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na č.ú. XXX XXX XXXX/

XXXX,VSXXXXX,vedenývV.,a.s.,pobočkaK., právnemuzástupcovižalobcuJUDr.PavloviHovanovi,
advokátovi.Senát krajského súdu rozhodol vo veci jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd

Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.