Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 12, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/264/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116218315
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5116218315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a

členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: Mazumis, s.r.o., so
sídlom Veltlínska 12279/10, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 48 259 764, právne zastúpený:
GHS Legal, s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, Bratislava, IČO: 47 232 544, proti žalovanému: R. E., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XX, X., právne zastúpený: JUDr. Ivan Mikloška, advokát so sídlom Y. XX,
X., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 14C/14/2016-274 zo dňa 25. júna 2019,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 30.5.2016 medzi
O. X. ako predávajúcim a R. E. ako kupujúcim, ktorou sa previedlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XX kat. územie X., obec Žilina, okres Žilina, a to k stavbe s. č. XXX postavenej
na KNC parc. č. 1272/4, parcelám reg. „C" evidovaným na katastrálnej mape KNC parc. č. 1272/4 o
výmere 334 m2 - zastavané plochy a nádvoria a KNC parc. č. 1272/10 o výmere 271 m2 - záhrady

o veľkosti podielu 1/1, je voči žalobcovi právne neúčinná. Zároveň vyslovil, že žalovaný je povinný
nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

2. Mal preukázané, že v čase vyhlásenia rozsudku žalobca ako veriteľ mal voči dlžníkovi O. X.
pohľadávku nielen vymáhateľnú, ale aj vykonateľnú, právoplatne priznanú rozsudkom Okresného súdu
Žilina č. k. 19CbZm/52/2015-150 zo dňa 23.3.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina č.
k. 13CoZm/6/2018 zo dňa 27.2.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.4.2019 a ktorým bol O. X.

zaviazaný zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 60.000 eur spolu so 6 % úrokom ročne zo sumy 40.000
eur od 28.3.2015 do zaplatenia, so 6 % úrokom ročne zo sumy 10.000 eur od 2.7.2015 do zaplatenia a
so 6 % úrokom ročne zo sumy 10.000 eur od 29.8.2015 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 200 eur, a to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tiež mal preukázané uzavretie kúpnej zmluvy (uvedenej v
bode 1 tohto odôvodnenia), ktorá bola zavkladovaná pod V 5327/2016 a žiadna zo strán nespochybnila
jej platnosť a súd neplatnosť právneho úkonu nezistil. Zároveň konštatoval, že žalobca uplatnil svoj
nárok v lehote podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Má za to, že predmetnou

kúpnou zmluvou došlo k ukráteniu veriteľa, nakoľko podľa predloženej inzercie obdobné nehnuteľnosti
sa prevádzali za cenu cez 100.000 eur (iné od 165.000 eur do 255.000 eur). Hodnota stanovená
znaleckým posudkom č. 146/2016 zo dňa 14.7.2016 bola vo výške 85.200 eur, z toho 46.283,35 eur
hodnota stavieb a 38.283,35 eur pozemkov (64,25 eur/m2). Tento znalecký posudok bol síce vyhotovenýpre účely poskytnutia hypotekárneho úveru a záložnej zmluvy zadávateľa R. E. (žalovaný), avšak cena v
tomto znaleckom posudku nebola stanovená porovnávacou metódou, a teda nemusel zohľadniť reálnu
trhovú hodnotu porovnateľných nehnuteľností, nakoľko prioritne bola zohľadnená technická hodnota

stavby znížená vzhľadom na koeficient stanovený metódou polohovej diferenciácie 0,968. Poukázal
na to, že žiadne záložné právo do rozhodnutia súdu na nehnuteľnosti neviazlo. O spornosti hodnoty
a ceny svedčí aj výrazné zníženie ceny 139.000 eur požadovanej 23.3.2016 na cenu 77.500 eur pri
výhradnej zmluve 5.5.2016. Z vyjadrenia realitnej kancelárie síce vyplýva, že k zníženiu došlo z dôvodu
dlhodobého nezáujmu, ale zníženie o 61.500 eur po 43 dňoch nie je možné považovať za dlhodobý

nezáujem. Napokon kúpna cena dohodnutá v zmluve bola dodatkom č. 1 z 21.7.2016 znížená na 57.500
eur, teda o 59 %. Naviac, výsledná kúpna cena 57.500 eur predstavuje len 67 % hodnoty nehnuteľnosti
stanovenej znaleckým posudkom. Zároveň poukázal, že nebola predložená žiadna ponuka obdobnej
nehnuteľnosti ponúkanej za zhruba rovnakú cenu a cena dosahovala úroveň 1-izbového bytu, hoci bolo
predložených viacero inzerovaných ponúk vo výške 3-násobku ponukovej ceny. Žalovaný síce predložil
ponuky iných kancelárií, avšak z nich vychádzalo najavo, že cena pozemkov sa ponúkala za cenu od

100 do 150 eur /m2, dokonca podľa ponúk pozemkov bola cena od 126,- eur/m2 do 170,- eur/m2 (85.000
eur/500 m2, 59.976 eur/476 m2), čo pri cene prevádzaného pozemku o výmere 605 m2 predstavuje
cenu od 76.230 eur do 102.800 eur len za pozemok. Nehnuteľnosť síce bola zaťažená aj doživotným
právom matky dlžníka, avšak táto ťarcha zanikla pred uzavretím kúpnej zmluvy. Naviac, aj v prípade
predaja nehnuteľnosti za cenu podľa znaleckého posudku by mal veriteľ pomerne značnú možnosť

uspokojenia prevažnej časti priznanej pohľadávky. Z tohto dôvodu nebola preukázaná proporcionalita
medzi hodnotou prevádzanej nehnuteľnosti a kúpnou cenou, kde kúpna cena bola výrazne nižšia ako
hodnota nehnuteľnosti. Konštatoval, že nemal preukázané, dokonca ani tvrdené žalovaným, že by dlžník
mal iný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť nároky žalobcu ako veriteľa. Hoci podľa judikatúry
je dôkazné bremeno existencie majetku dlžníka na strane žalovaného, žalobcovi - veriteľovi postačuje

tvrdenie, že dlžník nemá žiaden majetok a absenciu majetku dlžníka preukazujú aj dlhodobo vedené
exekúcie na predmetnú nehnuteľnosť, ktoré by najmä z hľadiska proporcionality boli v exekučnom
uspokojené skôr z iného majetku, príjmov či pohľadávok. Navyše, nemajetnosť bola konštatovaná nielen
dlžníkom v jeho výpovedi, ale aj dlžníkom a žalovaným v dodatkoch ku kúpnym zmluvám. K úmyslu
ukrátenia veriteľa poukázal predovšetkým na okolnosti prevodu a výpoveď svedka - dlžníka O. X..

Vyjadril sa, že takýto postup, prevod nehnuteľnosti za účelom „očistenia" od tiarch, mu ponúkla pri
uzavretí výhradnej zmluvy o sprostredkovaní kúpy samotná realitná kancelária, ktorá by po vyplatení
tiarch nehnuteľnosť ďalej previedla. Hoci tvrdil, že chcel uspokojiť žalobcu ako veriteľa, deklaroval takúto
snahu aj vo vyhláseniach v dodatkoch ku kúpnej zmluve, jeho konanie tomu nenasvedčovalo, práve
naopak, dochádzalo k znižovaniu kúpnej ceny a pri vyporiadavaní záväzkov bol žalobca opomenutý

a viac prevládala snaha v plnom rozsahu uspokojiť nielen zabezpečených veriteľov, ale aj napríklad
pohľadávku brata dlžníka bez akejkoľvek snahy o pomerné uspokojenie. Kupujúci bol jednoznačne
blízka osoba sprostredkovateľa (TUreality, s.r.o.), jeho zamestnanec vedený aj na webovom sídle
spoločnosti. Podľa výpovede dlžníka - svedka žalovaný mal byť zapísaný ako vlastník len dočasne,
pokiaľ nedôjde k zániku tiarch do ďalšieho prevodu. Svedčí o tom aj to, že fakticky kúpna cena bola

hradená nie kupujúcim z jeho prostriedkov, ale ju hradil Ing. R. K., alebo bola hradená z účtov TUreality,
s.r.o. O tom, že kupujúci (žalovaný) zistil ponuku cez inzerciu a bol v rovnakom postavení ako iné
osoby, nesvedčí ani to, že mal byť zverejnený ponukový inzerát, z ktorého nie je možné zistiť ani, či bol
skutočne zverejnený a v ktorom čase. Preto tieto tvrdenia považoval za účelové, nakoľko sled úkonov
poukazuje na koordinované a vzájomné konanie realitnej kancelárie a žalovaného. Je toho názoru,

že dlžník v súčinnosti s konaním realitnej kancelárie konal v úmysle minimálne formou nepriameho
úmyslu, teda že vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad,
že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Nie je rozhodné, či žalovaný mal jednoznačnú vedomosť o
pohľadávke žalobcu voči dlžníkovi, ale postačuje predpoklad vedomosti o tom, že mal dlžník veriteľov a
či chcel priamo alebo nepriamo ukrátiť veriteľov. Ak boli dlhy v exekúcii zabezpečené záložným právom,

je logické, že takýto dlh musel byť splnený, aby došlo k zániku záložného práva či zrušenia zákazu
nakladať s nehnuteľnosťou. Takýto postup navrhla realitná kancelária, ktorej súčasťou bol aj žalovaný.
Stanovenie kúpnej ceny nad rozsah zhruba zodpovedajúci výške dlhu znamenalo, že pri zaplatení
zabezpečených pohľadávok neostane na úhradu prípadných iných záväzkov dlžníka. Ak mala byť
nehnuteľnosť predaná po „očistení" od tiarch, musel kupujúci mať vedomosť, že prevodom vlastníckych

práv na základe kúpnej zmluvy na cenu zhruba zodpovedajúcu hodnote zabezpečených záväzkov môže
ukrátiť ostatných veriteľov, resp. že pri nemajetnosti predajcu im zabráni v uspokojení ich nárokov.
Postavenie žalovaného a jeho vedomosť nemožno oddeliť od konania realitnej kancelárie, ktorej bol
súčasťou, ktorá mu minimálne mala sprostredkovať kúpu a s ktorou koordinoval činnosť. Svedčí o tomaj neskoršie zníženie kúpnej ceny po prevode formou dodatkov k zmluve, čo sa javí ako iracionálne vo
vzťahu k predávajúcemu, ktorého mala realitná kancelária na základe výhradnej sprostredkovateľskej
zmluvy zastupovať, avšak postupom skôr realizovala ochranu záujmov žalovaného. Preto má za to,

že boli naplnené podmienky pre úspešné odporovanie právnemu úkonu a žalobe vyhovel. O trovách
konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP").

3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a namietal, že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vychádzal z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Pre účinné odporovanie právneho úkonu musia byť splnené
kumulatívne všetky podmienky. Je zarážajúce konštatovanie súdu, že v odporovacom konaní zaťažuje
dôkazné bremeno vo vzťahu ku skutočnosti ukrátenia veriteľa a o dostatočnej solventnosti dlžníka
žalovanú tretiu osobu, ktorá mala mať z odporovaného právneho úkonu prospech. Opačný názor bol
vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 109/2007, v uznesení Ústavného súdu SR
III. ÚS 271/05-9. Má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že predmetnou kúpnou

zmluvou došlo k ukráteniu veriteľa, je nepochybne na strane žalobcu. Žalobca v rámci prostriedkov
procesnéhoútokunepredložilžiadendôkaz,aninenavrholsúduvykonaniedôkazu,ktorýbyrelevantným
spôsobom preukázal, že dlžník je v čase rozhodovania súdu insolventný, resp. nie je schopný uhradiť
svoje záväzky voči žalobcovi. Právny názor súdu prvej inštancie vychádza výlučne z tvrdenia dlžníka,
čo majú preukazovať aj dlhodobo vedené exekúcie voči dlžníkovi. Teda vychádzal zo situácie v čase

uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy a nie v čase rozhodovania. V rozsudku absolútne absentuje
odôvodnenie súdu, z ktorého by bolo zrejmé, akým spôsobom a na základe akých skutočností dospel k
záveru,žedlžníkO.X.priuzatváraníkúpnejzmluvysožalovanýmmalúmyselukrátiťžalobcuakosvojho
veriteľa. Je nepochybné, že v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy pohľadávka žalobcu voči
žalovanému bola sporná, dlžník pohľadávku popieral, resp. rozporoval. Dlžník predajom nehnuteľnosti

mal snahu vysporiadať svoje záväzky z exekúcií vedených proti jeho osobe, ktoré boli žalovanému ako
kupujúcemu známe a k úhrade týchto záväzkov z výťažku z kúpnej ceny nepochybne došlo. Tiež z
výpovede svedka vyplynulo, že navrhol žalobcovi ako svojmu veriteľovi alternatívu, že svoj dlh splatí
tak, že predá predmetné nehnuteľnosti, z výťažku kúpnej ceny uspokojí svojich veriteľov, ktorí svoje
pohľadávky vymáhali prostredníctvom súdnych exekútorov a k prevádzaným nehnuteľnostiam mali

zriadené exekučné záložné právo. Dlžník okrem sprostredkovateľa TUreality, s.r.o. oslovil s ponukou
na predaj aj iné realitné kancelárie, avšak bez úspechu. Pokiaľ ide o vedomosť žalovaného o úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, tak tomuto boli známe záväzky dlžníka viažuce sa na prevádzané
nehnuteľnosti a tieto boli plne a riadne aj uspokojené z výťažku z kúpnej ceny, avšak o akomsi
záväzku dlžníka voči žalobcovi, resp. ďalším veriteľom z dostupných zdrojov a ani pri vynaložení

náležitej odbornej starostlivosti nevedel a nemohol vedieť. Predovšetkým žalobca v čase podania svojej
žaloby o zaplatení 60.000 eur voči dlžníkovi zo dňa 6.11.2015 mal si zabezpečiť, aby prípadný výkon
rozhodnutia nebol ohrozený, nariadením predbežného opatrenia podľa § 74 OSP platného v čase
podania žaloby. Žiadna poznámka týkajúca sa pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi nevyplynula v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy z príslušného listu vlastníctva a žalovaný bol pri uzatváraní kúpnej zmluvy

dobromyseľný, s vedomosťou existencie záväzkov dlžníka vyplývajúcich z príslušného listu vlastníctva.
Súd prvej inštancie ani v bode 58 neobjasnil žiadnym spôsobom, ako o záväzkoch dlžníka mal a
mohol vedieť. Kúpna cena bola určená v zmysle kúpnej zmluvy práve na úhradu tých pohľadávok,
ktoré boli zabezpečené vo vzťahu k prevádzaným nehnuteľnostiam, teda úmyslom zmluvných strán pri
uzatváraní kúpnej zmluvy bolo práve vysporiadať záväzky dlžníka a nie zmariť ich uspokojenie. Pokiaľ

súd spochybnil hodnotu nehnuteľností tvoriacich predmet kúpnej zmluvy, ide o akési ničím nepodložené
výpočty, pričom hodnota nehnuteľností bola stanovená znaleckým posudkom, avšak súd objektivitu
uvedeného posudku spochybnil bez akéhokoľvek objektívneho odborného stanoviska. Súd prvého
stupňa zároveň spochybňuje fakticky uhradenú kúpnu cenu zo strany žalovaného, pričom vychádza
z predložených pokladničných dokladov, z ktorých vyplýva, že úhrady realizoval Ing. K., avšak dlžník

nijakým spôsobom nespochybnil uvedené platby účinné na vysporiadanie jeho záväzkov a realizáciu
týchto platieb akceptoval ako úhradu kúpnej ceny. Je absolútne irelevantné na posúdenie vedomosti
žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, kto kúpnu cenu určenú na vysporiadanie záväzkov dlžníka
uhradil. Žalobca na túto skutočnosť navrhol vypočuť ako svedka Ing. K., k čomu sa žalovaný pripojil,
avšak súd tento návrh neakceptoval. Súd akýmsi nepochopiteľným spôsobom prejudikoval právne

postavenie žalovaného ako blízkej osoby sprostredkovateľa. Žalovaný je externým spolupracovníkom
spoločnosti TUreality, s.r.o. v ekonomickej oblasti, nie je členom štatutárneho orgánu, jeho prokuristom
ani spoločníkom, teda v zmysle zákona nie je blízkou osobou. Konštrukcia súdu, že kúpa nehnuteľností
mala mať špekulatívny charakter, vychádza výlučne z tvrdenia dlžníka ako svedka a nie z reálnehostavu. Nehnuteľnosť žalovaný dodnes vlastní a vykonáva na nej kompletnú rekonštrukciu so zámerom
po ukončení prác sa do nej nasťahovať. Má za to, že nebolo preukázané ukrátenie veriteľa, nebol
preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nebola preukázaná ani vedomosť žalovaného o

úmysle ukrátiť svojho veriteľa, a preto neboli splnené podmienky pre účinné odporovanie právneho
úkonu. Navrhuje rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že nesúhlasí s celým znením odvolania. Pokiaľ ide o
ukrátenie veriteľa a dôkazné bremeno v tejto otázke, má za to, že aj posúdenie tejto právnej otázky

v akomkoľvek smere by nemalo vplyv na výrokovú časť rozsudku, nakoľko skutkové okolnosti a
dôkaznéprostriedkybezakýchkoľvekpochybnostípreukázalisplneniepredmetnejpodmienky.Žalovaný
absolútne ignoruje základné právno-procesné východisko negatívnej dôkaznej teórie. Žalobca počas
celého konania tvrdil, že po prevode nehnuteľností dlžník nedisponuje žiadnym iným majetkom, z
ktorého by sa mohol uspokojiť. Navyše, judikovaná pohľadávka nebola do dnešného dňa ani len
čiastočne uspokojená. Je nepredstaviteľné, ako by mal žalobca preukazovať neexistenciu ďalšieho

majetku dlžníka, pričom práve žalovaný v rámci jeho procesnej obrany by mal preukázať opak, že dlžník
disponoval nejakým majetkom. Poukázal na výpoveď svedka - dlžníka. Z dokazovania je zrejmé, že
dlžník iba účelovo naťahoval komunikáciu, pričom nepochybným výsledkom bolo, že do dnešného dňa
mu neuhradil ani len euro a navyše previedol jediné aktívum nehnuteľností na žalovaného napriek tomu,
že žalobca niekoľkokrát preukázateľne navrhoval, aby nehnuteľnosti boli prostriedkom na vysporiadanie

pohľadávky žalobcu, ako aj pohľadávok tretích osôb. Žalovaný počas celého konania nepredložil ani
len náznak toho, že by dlžník, či už v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy alebo v čase meritórneho
rozhodovania súdu, vlastnil akýkoľvek majetok, a to v zmysle negatívnej dôkaznej teórie. On s dlžníkom
neustále komunikoval a navrhoval mu rôzne alternatívy a je evidentné, že dlžník nebol počas obdobia
približne 2 rokov schopný vykonať ani len relevantný náznak na vysporiadanie pohľadávky. O nejakej

snahe dlžníka spomínanej žalovaným v odvolaní nemôže byť ani reč, pretože skutočné konanie dlžníka
v zhode so žalovaným vyvracia akúkoľvek snahu vysporiadať alebo uhradiť pohľadávku žalobcu. Dlžník
nikdy pohľadávku žalobcu nerozporoval, iba rozporoval platnosť zmeniek, ktoré zabezpečovali jeho
pohľadávku. V celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, kde
jasne uviedol, že postačí, ak bude žalobca tvrdiť a dokáže, že druhá strana musela v čase právneho

úkonu vedieť, že dlžník má aspoň jednu nesplatenú pohľadávku a že dlžník voči nej urobil právny
úkon v úmysle zmariť jej uspokojenie. V zmysle platnej judikatúry postačuje aj nepriamy úmysel.
Žalovaný v rámci konania nepreukázal, že nehnuteľnosti dlžník reálne inzeroval, teda že ich ponúkal
na predaj v rámci štandardného procesu trhového predaja. Takisto kúpna cena za nehnuteľnosti
dojednaná v zmluve nezodpovedala trhovej cene. Rozhodujúcou skutočnosťou pre účely dokazovania

v tomto konaní bola aj samotná svedecká výpoveď dlžníka. Poukázal na screen shoty, z ktorých
je nespochybniteľné, že v rámci web stránok TUreality, s.r.o. priamo žalovaný figuruje ako manažér
účtovného oddelenia realitnej kancelárie TUreality, s.r.o. (t. j. zástupcu dlžníka). Rovnako aj Ing. R.
K. uvedený na vkladoch, ktorými sa uhradili exekúcie dlžníka, je z pohľadu kontaktných informácií
na predmetných screen shotoch uvedený prakticky ako člen alebo spolupracovník realitnej kancelárie

TUreality. Teda bolo preukázané, že konanie žalovaného a dlžníka bolo v úplnej zhode. Z jednotlivých
exekúcií a problémov spojených s dlžníkom a pri určení absolútnej neadekvátnej ceny nehnuteľnosti
mal žalovaný bez akýchkoľvek pochybností vedieť, že tým očividne ukrátia aj iného veriteľa. Navyše,
ako aj z dokazovania vyplynulo, žalovaný do meritórneho rozhodnutia dokonca ani nepreukázal, či aj
zostávajúca časť kúpnej ceny bola vôbec uhradená. Výsluch svedka - dlžníka je ten najrelevantnejší

dôkazný prostriedok z hľadiska splnenia podmienok na odporovanie právneho úkonu a tento vo svojej
svedeckej výpovedi potvrdil mnohé skutočnosti svedčiace v neprospech konania žalovaného. Navyše
poukázal na to, že žalovaný nemal plný záujem sa brániť aj na ústnych pojednávaniach a uviesť všetky
skutočnosti autenticky tak, ako ich osobne vnímal a zažil vo vzťahu k predmetu tohto súdneho konania
a pojednávaní sa zúčastňoval iba jeho právny zástupca. Z dokazovania je zrejmé, že žalovaný bol

priamo spriaznený s realitnou kanceláriou TUreality, ktorá zastupovala dlžníka a celý účelový proces
prevodu nehnuteľností vymyslela a uskutočnila. Žalovaný zo skutočností preukázaných v konaní musel
mať bez ďalšieho zrejmú vedomosť o tom, že dlžník je abnormálne zadĺžený a môže mať aj viacerých
veriteľov. Vychádzať iba zo zápisov, ktoré sú uvedené na príslušnom liste vlastníctva a nebrať vôbec do
úvahy aj ďalšie okolnosti, je nesplnením si ani tej minimálnej miery náležitej starostlivosti. Avšak konanie

a evidentné prepojenie medzi dlžníkom a žalovaným preukazuje, že celá transakcia bola účelová.
Navrhuje odvolanie žalovaného zamietnuť, rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu trovy
odvolacieho konania.5. Žalovaný v replike, pokiaľ žalobca vo vyjadrení sa snažil preniesť dôkazné bremeno na preukázanie
existencie/neexistencie majetku dlžníka na žalovaného má za to, že uvedený názor je nepochybne v
rozpore s čl. 8 CSP, pričom dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré stíha toho účastníka,

v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená
bola v konaní preukázaná. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné
bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje. Žalobca na preukázanie nemajetnosti dlžníka v
konaní absolútne nepredložil žiaden dôkaz a jeho nemajetnosť odvodzuje výlučne z výpovede dlžníka
ako svedka. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 109/2007 ten, kto odporuje právnemu

úkonu, musí tvrdiť a dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Žalobca do dnešného dňa
nepreukázal, že by sa na základe exekučného titulu domáhal zaplatenia svojej pohľadávky priamo voči
dlžníkovi v exekučnom konaní. Východisko tzv. negatívnej dôkaznej teórie, z ktorej vychádza žalobca,
je nepochybne možné prelomiť zistením majetkového stavu dlžníka v rámci exekučného konania,
prípadne konkurzného konania voči dlžníkovi. Pre posúdenie nároku nie je rozhodujúce, či dlžník mal
záujem žalobcu ako svojho veriteľa uzatvorením kúpnej zmluvy ukrátiť, ale či žalovaný o tomto úmysle

dlžníka vedel, alebo mohol vedieť. Dlžník žalovaného neinformoval o svojich iných záväzkoch, čo
uviedol aj na pojednávaní. Rovnako nebolo preukázané, že žalovaný o nepriamom úmysle dlžníka
vedel, alebo mohol vedieť. Namietal tvrdenie žalobcu v rámci uvedeného bodu odvolania, že dlžník
reálne inzeroval, teda nehnuteľnosti ponúkal na predaj v rámci štandardného procesu trhového predaja.
Ako dôkaz predložil zmluvu o sprostredkovaní uzatvorenom medzi dlžníkom a sprostredkovateľom

TUreality1, s.r.o., predložil potvrdenie z webovej stránky sprostredkovateľa o zverejnení ponuky na
predaj,akoizmluvuorezervovaníuzatvorenúsozáujemcomRóbertomPaškom,ktorývšakoduvedenej
zmluvy následne odstúpil. Nepopieral, že je osobou spolupracujúcou na základe obchodnej zmluvy so
spoločnosťou TUreality, s.r.o., avšak rozhodne popiera tvrdenia žalobcu, že jeho konanie a konanie
dlžníka bolo v úplnej zhode. Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

6. Žalobca v duplike, pokiaľ žalovaný v replike poukazoval na čl. 8 CSP uviedol, že opomenul
ďalší základný princíp rovnosti sporových strán zakotvených v čl. 6 CSP v spojení s čl. 9 CSP
(kontradiktórnosť), z čoho vychádza celá argumentácia a úvaha žalobcu. Podstatou negatívnej dôkaznej
teórie je, že je absolútne nemožné, aby niekto dokazoval niečo, čo neexistuje. Žalovaný absolútne

opomína v rozpore s čl. 6 a 9 CSP, že v prípade, ak žalovaná strana uvádza protichodné tvrdenia,
tak aj stranu žalovaných zaťažuje bremeno dôkazu, pretože je nemysliteľné, aby v rámci rovnosti
zbraní a kontradiktórnosti jedna zo strán sporu nemusela svoje tvrdenia podložiť relevantným dôkazným
prostriedkom. V tom čase nemal žiadnu možnosť dokázať nemajetnosť dlžníka, pretože nebolo možné
dokázať ani majetnosť dlžníka. Sám dlžník vo svojej výpovedi uviedol, že nedisponuje peňažnými

prostriedkami a navyše, do dátumu tejto dupliky dlžník neuspokojil pohľadávku. Žalobca nemal žiadnu
možnosť v tom čase relevantne preukázať niečo, čo neexistuje. Navyše, žalovaný spomenul potrebu
preukazovania majetnosti až vo svojej záverečnej reči, čo je potrebné považovať za absolútne
oneskorenú procesnú obranu žalovaného v rovine ustanovenia § 153 CSP a prakticky je potrebné ju
odmietnuť ako neúčinnú. Až následne v odvolacom konaní rozvádza svoju argumentáciu, čo by v rovine

§ 366 CSP malo byť odmietnuté. V odvolaní poukázal na rozhodnutie NS SR 2Cdo 109/2007, pričom
zo skutkového hľadiska je absolútne neaplikovateľné, pretože v uvedenom prípade tohto osobitného
konania v rámci dokazovania na súde vyplynulo, že príslušnému dlžníkovi bola uhradená zostávajúca
kúpna cena 500.000,- Sk, pričom pohľadávka žalobcu, pre ktorú bol úkon odporovaný, bola vo výške
iba 150.000,- Sk. Žaloba v tomto konaní však bola zamietnutá hlavne z iných právnych dôvodov.

Pokiaľ ide o úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, poukazuje na svoju argumentáciu vo vyjadrení k
odvolaniu a trvá na nej. Je nepredstaviteľné, aby žalobca musel preukazovať vnútorný stav dlžníka alebo
žalovaného, a preto judikatúra súdov požaduje, aby zo samotných okolností spojených s odporovaným
právnym úkonom bolo preukázateľné, že takýto úmysel mal byť žalovanému zrejmý. V súdnom spise
sa nenachádza jasný dôkaz, že inzerát sa na web stránke TUreality skutočne nachádzal. Navyše,

zavesenie jediného inzerátu na web stránke jednej realitnej kancelárie je v rozpore s každodennou
praxou realitných kancelárií, pretože tieto na zvýšenie úspešnosti predaja a počtu záujemcov vždy
inzerujúrealitynatýchnajväčšíchrealitnýchwebportáloch,čosavšakneuskutočnilo.Rovnakoajfinálne
oficiálne uhradenie kúpnej ceny preukazuje, že uhradená časť kúpnej ceny absolútne nezodpovedá
trhovej a ani znaleckej hodnote. Navrhuje rozsudok potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutiev intenciách ustanovenia § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

8. Žalovaný v odvolaní namietal, že nebolo preukázané ukrátenie veriteľa, nebol preukázaný úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nebola preukázaná ani vedomosť žalovaného o úmysle ukrátiť svojho
veriteľa. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym

skutkovým záverom a prejednávanú vec vecne správne posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje
správnosť týchto dôvodov (ukrátenie veriteľa náležite odôvodnil v bodoch 52., 54. a 55, úmysel dlžníka
ukrátiť veriteľa v bode 56. a vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa v bodoch 57. a 58.),
v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods.

2 CSP).

9. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, tak odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že veriteľ
uplatňujúci odporovateľnosť je povinný tvrdiť a preukázať, že dlžníkov odporovaný právny úkon
objektívne skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, vedie k zmenšeniu majetku dlžníka a

že v dôsledku tohto úkonu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, čo má súčasne za následok, že veriteľ
nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť odporovaného úkonu
by sa z tohto majetku uspokojil. Na preukázanie uvedeného žalobca označil jednak kúpnu zmluvu,
ktorá je predmetom konania a v nej dohodnutá nevýhodná kúpna cena, výsluch svedka - dlžníka O. X.,
ktorý potvrdil svoju nemajetnosť a preukazovali to i dlhodobo vedené exekúcie proti dlžníkovi. Žalobca

nemohol predložiť nejaký iný dôkaz o neexistujúcom majetku dlžníka. Žalovaný však na preukázanie
opaku skutočností vyplývajúcich z uvedených dôkazov nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy, súdu žiadne
dôkazy nepredložil a ani netvrdil nejaký konkrétny majetok, ktorý by mal dlžník vlastniť.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v bode 57. odôvodnenia, že

nemal preukázanú proporcionalitu medzi hodnotou prevádzanej nehnuteľnosti a kúpnou cenou.
Súd prvej inštancie nevyslovil nesprávnosť znaleckého posudku č. 146/2016 znalkyňou Ing.
Zuzanou Ponechalovou, ale iba konštatoval, že všeobecná hodnota nehnuteľností nebola stanovená
porovnávacou metódou, a preto nemusela byť zohľadnená reálna trhová hodnota porovnateľných
nehnuteľností. Teda znaleckým posudkom nebola stanovená trhová hodnota nehnuteľností. Právve

naopak predloženými ponukami iných realitných kancelárii bola preukázaná trhová hodnota podobných
nehnuteľností v danej lokalite a v danom čase omnoho vyššia ako bola stanovená všeobecná hodnota
znaleckým posudkom.

11. Pokiaľ ide o úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, z dokazovania je možné prijať záver, že dlžník

konal minimálne formou nepriameho úmyslu a bol uzrozumený, že tak dohodnutou kúpnou cenou
môže spôsobiť, že pohľadávka žalobcu nebude uspokojená. Dohodnutá kúpna cena za nehnuteľnosti
pokrývala predovšetkým dlhy dlžníka, ktoré boli zapísané ako ťarchy na liste vlastníctva. Z výsluchu
svedka - dlžníka, ako aj celého postupu pri realizácii predaja nehnuteľnosti prostredníctvom realitnej
kancelárie je evidentné, že kúpna cena bola dohodnutá predovšetkým, aby boli uspokojené pohľadávky

veriteľov, ktorým svedčil zápis na liste vlastníctva v časti tiarch. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa je daný
aj tým, že tento vedel o svojom dlhu voči žalobcovi, sám potvrdil, že s ním rokoval o možnosti úhrady
tohto dlhu, napriek tomu previedol nehnuteľnosti na tretiu osobu za neadekvátnu cenu.

12. Vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa je psychickým stavom (podobne ako

napr. dobrá viera). To znamená, že sama o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom
dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno
existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Žalovaný bol personálne prepojený s realitnou
kanceláriou,ktorázabezpečovalapredajnehnuteľnostívovlastníctvedlžníka,dlžníkakosvedokpotvrdil,

že daný postup bol navrhovaný realitnou kanceláriou, aby došlo k „očisteniu" nehnuteľností a takto
sa tieto mohli ďalej predávať. Svedok taktiež potvrdil, že k predaju nehnuteľností pristúpil z dôvodu
zaplatenia svojich dlhov, čo bolo tiež realitnej kancelárii známe a keďže žalovaný bol s touto realitnou
kanceláriou personálne prepojený, bola známa skutočnosť, že predajca má dlhy a nehnuteľnosti saprevádzajú na jeho osobu za účelom odstránenia tiarch evidovaných na liste vlastníctva, aby sa mohli
nehnuteľnosti ďalej ponúkať na predaj. Svedčí tomu aj skutočnosť, že nebolo preukázané, že realitná
kancelária riadnym spôsobom inzerovala predaj nehnuteľností na internete.

13. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, vrátane závislého výroku o trovách konania, pri ktorom správne aplikoval zásadu úspechu v
konaní podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 CSP,
keď v odvolacom konaní mal plný úspech žalobca. Z týchto dôvodov priznal žalobcovi proti žalovanému
- odvolateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške týchto trov bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)