Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. august 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/274/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211203977
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3211203977.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s.r.o., F.: XX XXX XXX, so
sídlom B. X, XXX XX G., zastúpeného M. Y. H.. F.: XX XXX XXX, so sídlom G. XXX XX G. proti odporcovi
Z. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. J. G., Q. J. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu Q. L..: XX XXX XXX, so sídlom H., N. XX, zastúpeného Z.. X. S., M., so sídlom I. o zaplatenie
1.036,16 Eur s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou zo dňa 31. mája 2012, č.k. 3C/19/2012-72, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku o trovách vedľajšieho účastníka m e n í tak, že
navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania
v sume 138,08 Eur, do troch dní, na účet jeho právneho zástupcu Z.. X. S., advokáta.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania v

sume 24,23 Eur, do troch dní, na účet jeho právneho zástupcu Z.. X. S., advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil konanie. Navrhovateľovi vrátil súdny poplatok z návrhu
vo výške 55,37 Eur cestou Daňového úradu G., po právoplatnosti rozhodnutia. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal.
V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi
povinnosť zaplatiť mu sumu 1.036,16 Eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo

sumy 880,10 Eur od 01.05.2007 do zaplatenia. Písomným podaním
zo dňa 03.05.2012 v zmysle § 93 ods. 2 až 4 O.s.p. pristúpilo do konania na strane
odporcu Q. L. N. v H., ktoré vo svojom vyjadrení, doručenom súdu dňa 16.05.2012, vznieslo námietku
premlčania. Súčasne si vedľajší účastník uplatnil v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 158 Eur. Navrhovateľ následne
písomným podaním doručeným súdu dňa 17.05.2012 zobral svoj návrh na začatie konania v celom

rozsahu späť a žiadal, aby súd konanie zastavil a rozhodol o vrátení súdneho poplatku. Vzhľadom k
späťvzatiu návrhu, keďže vo veci nebolo začaté pojednávanie vo veci samej, súd podľa § 96 ods. 1, 3
O.s.p. konanie zastavil. O vrátení súdneho poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3 veta prvá, ods. 4, ods. 6
zákona č. 71/1992 Zb. O náhrade trov konania vo vzťahu k odporcovi rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnému odporcovi, ktorému nevznikli žiadne trovy konania, náhradu týchto trov nepriznal.
O trovách konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu rozhodol podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p.

Uviedol, že vykonaným šetrením na súde bolo zistené, že pred samotným okresným súdom spoločnosť
vedľajšieho účastníka na strane odporcu podala niekoľko obdobných podaní (návrhov) na súd. Z listín,
predložených vedľajším účastníkom na strane odporcu, a to najmä zo samotného návrhu občianskeho
združeniaajehopodania,naktorýbolototozdruženiezriadené,jezrejmé,ževedľajšíúčastníkdisponujepríslušným aparátom a znalosťami pre výkon tejto svojej a pre neho bežnej agendy, ako je napríklad
podávanienávrhovavykonávanieúkonovvsúdnomkonaní.Boltohonázoru,ženeplatítéza,žeodmena
za zastupovanie advokátov v civilnom konaní je sama o sebe a vždy trovami potrebnými k účelnému

uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Je tomu tak spravidla, avšak nie vždy vo všetkých prípadoch. Preto
súd vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal uplatnené trovy právneho zastúpenia, nakoľko
tieto trovy považoval za neúčelné, keďže mu nič nebránilo v tom, aby hájil práva odporcu i v konaní pred
súdom sám a nie prostredníctvom splnomocneného advokáta, aby tak nedochádzalo k zbytočnému a
neúčelnému navyšovaniu trov tohto konania.

Proti uzneseniu, a to jeho výroku o náhrade trov, podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie vedľajší účastník, ktorý navrhol jeho zmenu tak, že mu bude priznaná
náhrada trov prvostupňového konania vo výške 158 Eur, na účet jeho K. Z. a
navrhovateľovi bude uložená povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania
v sume 43,32 Eur. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou, navrhol,
aby podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil konanie a obrátil sa na Súdny

dvor Európskej únie. Súdu prvého stupňa vyčítal, že vychádzal z nesprávnych skutkových zistení
a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Aplikácia ust. § 150 O.s.p. na danú právnu vec je
nenáležitá. Účelom použitia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Zákon vyžaduje pre
realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné

osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do
úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný
účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť
len s veľkými ťažkosťami. Situáciu navrhovateľa nie je potrebné zmierňovať použitím ust. § 150
O.s.p., pretože oproti vedľajšiemu účastníkovi sa nachádza v nepomerne výhodnejšom postavení.

Navrhovateľ je podľa internetovej stránky súčasťou nadnárodnej spoločnosti pôsobiacej v 21 krajinách,
hospodársky výsledok spoločnosti pred zdanením dosiahol 60.000.000 Eur, spoločnosť disponuje
príslušným aparátom, zamestnancami, finančnými prostriedkami, majetkom a jeho hlavnou náplňou
činnosti je vymáhanie pohľadávok oproti občianskemu združeniu, ktoré má troch členov, pričom ani
jeden z členov nemá právnické vzdelanie a ani odborné znalosti s vedením sporov takéhoto charakteru.

Dôsledky rozhodnutia, v ktorom ojedinele súd proti navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov
konania, sú preto popretím princípov elementárnej spravodlivosti, keď zmiernenie dôsledkov pre
navrhovateľa automaticky znamená neúmerné a podstatné sťaženia postavenia vedľajšieho účastníka.
Je iluzórne, bez poznania konkrétnych okolností prípadu, ako to predpokladá ust. § 150 O.s.p. tvrdiť,
že samotné združenie má mať zo svojej podstaty skúsenosť a odborné znalosti, aby hájilo právo

spotrebiteľov bez právneho zástupcu. Záver o tom, že občianske združenie musí mať zo svojej podstaty
odborný aparát na právnu pomoc spotrebiteľom, je nesprávny, neústavný a neudržateľný a absolútnym
dôsledkom takéhoto názoru je, že vytvoriť združenia a byť jeho členom nemôžu byť len osoby s
neprávnickým vzdelaním. Všetky ním uplatnené trovy boli účelne vynaložené, keď okrem toho, že žaloba
navrhovateľa bola premlčaná, navrhovateľ si vo viacerých konaniach sústavne a vedome uplatňoval aj

rôzne neprijateľné zmluvné podmienky. Poukázal na to, že vedľajší účastník má v občianskom súdnom
konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na strane ktorého stojí. Umožniť na jednej strane
občianskemu združeniu možnosť vstúpiť do konania, ale nepriznať mu, ak je v konaní úspešné, apriori
právo na náhradu nákladov, ktoré s konaním vynaložil, je popri už vyššie uvedenom aj nesprávnym
výkladom článku 7 Smernice č. 93/13 EHS o nekalých zmluvných podmienkach.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka navrhol uznesenie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správne. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania v
sume 46,01 Eur s DPH. Uviedol, že nevidí význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, keďže
samotnou úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Spochybnil nutnosť
a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia, keď v danom prípade nemožno prijať záver, že

právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol
právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohlo uskutočniť
samotné združenie bez právneho zastúpenia. Vyslovil názor, že ak sa združenie rozhodlo využiť pre
zastupovanie v konaniach pomoc advokáta (splnomocniť ho na zastupovanie v tisíckach sporov, do
ktorých hromadne vstupuje), musí trovy právneho zastúpenia znášať z vlastných prostriedkov. V tejto

súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí krajských a okresných súdov. Bol toho názoru, že konanímvedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu
trov konania a nehospodárnosti konania, na ktorú skutočnosť súd prvého stupňa správne prihliadol a
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie uviedol, že tento návrh považuje za nedôvodný a návrh taktiež nespĺňa
podmienky prejudiciálneho konania vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné
posudzovať účelnosť vynaložených trov konania. V zmysle práva Európskej únie je z prejudiciálneho
konania vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, čiže SD EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať
vnútroštátne právo, alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom

Európskej únie, nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti výroku o náhrade
trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné v
napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmeniť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

V predmetnej veci bolo konanie vo veci samej zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu.

V prípade, pokiaľ je konanie zastavené, v zásade platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania (§ 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.). Pokiaľ však došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia
návrhu na začatie konania, rozhoduje súd podľa ustálenej súdnej praxe podľa odseku 2 citovaného
zákonného ustanovenia. Podľa prvej vety citovaného zákonného ustanovenia hradí trovy zastaveného
konania ten z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie sa

pritom posudzuje len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by sa jednalo o
posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť
veci samej. Preto, ak vzal navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, ak nejde o
prípad druhej vety tohto zákonného ustanovenia, že procesne zavinil zastavenie konania.

V prejednávanej veci nepochybne došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu na začatia

konania, pričom nebolo v konaní tvrdené a nevyplývajú ani zo spisu žiadne okolnosti, ktoré by dávali
podklad pre rozhodovanie o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.
Navrhovateľ je preto povinný podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. hradiť trovy konania. Vedľajší účastník
si vyčíslil trovy konania tak, že tieto spočívajú v odmene za dva úkony právnej služby po 71,37 Eur,
a to za prevzatie veci vrátane prvej porady a za vyjadrenie k žalobnému návrhu + 2 x režijný paušál,

spolu vo výške 158 Eur.

Súd prvého stupňa nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov s poukazom na ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,
či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa v danom prípade neaplikoval správne ust. §
150 ods. 1 O.s.p.

Pri použití citovaného zákonného ustanovenia ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok,
ako aj zo zásady zo zodpovednosti za zavinenie a náhodu a je odôvodnené tam, kde by strohá

aplikácia ustanovení o náhrade trov mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti.
Použitie tohto ustanovenia dopadá pri tom na účastníka, ktorý by mal inak nárok na náhradu trov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa podľa súdnej praxe prihliada na
osobné, majetkové a iné pomery všetkých účastníkov, teda nielen toho, ktorého by podľa všeobecných
ustanovení mala postihovať povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho, koho majetková sféra by bola

použitím tohto ustanovenia dotknutá. Zároveň možno uplatniť ako dôvody hodné osobitného zreteľapre výnimočné nepriznanie náhrady trov tiež okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a
prihliadnuť na postoj účastníkov v konaní.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov

prvostupňového konania nepriznal, pretože pomoc právneho zástupcu z radov advokátov nepovažoval
za účelné uplatnenie alebo bránenie práva z dôvodu, že už z podstaty združenia na ochranu spotrebiteľa
vyplýva, že je schopné poskytovať právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach spotrebiteľom samostatne. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvého stupňa
nestotožňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu vedľajší účastník, tak ako ktorákoľvek iná fyzická alebo

právnická osoba, má právo zvoliť si advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní, v dôsledku čoho odvolací
súd vedľajším účastníkom vynaložené trovy právneho zastúpenia považoval za účelne vynaložené.

Preto odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku
o náhrade trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Náhrada trov konania vedľajšieho účastníka pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej

výške 138,08 Eur. V danej veci sa navrhovateľ podaným návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia
1.036,16 Eur s príslušenstvom, preto základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa
určuje len z istiny (nie z príslušenstva) a podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
účinnej v čase vykonania úkonov právnych služieb, predstavuje 61,41 Eur. Právny zástupca vedľajšieho

účastníka vykonal dva úkony právnej služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a)
citovanej vyhlášky) a vyjadrenie k žalobnému návrhu (§ 14 ods. 1 písm. b) citovanej vyhlášky), za ktoré
mu patrí tarifná odmena v celkovej výške 122,82 Eur. Podľa ust. § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky patrí
právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka aj náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 2 x 7,63 Eur, t. j. spolu vo výške 15,26 Eur. Trovy právneho zastúpenia v

konaní pred súdom prvého stupňa tak spolu predstavujú sumu vo výške 138,08 Eur.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že
vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 24,23 Eur. Predmetom
odvolacieho konania bola suma 138,08 Eur, predstavujúca náhradu trov konania, preto vedľajšiemu
účastníkovi patrí náhrada trov odvolacieho konania spočívajúca v odmene za právne zastúpenie podľa

§ 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004
Z. z., vypočítaná z tejto hodnoty za jeden úkon právnej pomoci, znížená na polovicu základnej sadzby,
t. j. 16,60 Eur, za podanie odvolania + 1 x režijný paušál 7,63 Eur, t. j. spolu 24,23 Eur.

Odvolací súd však nevyhovel návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a požiadanie
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa § 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade faktov inštitúcií, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených taktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, je zakotvená v druhej vete článku 247 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania a rovnakom predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona,
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie
je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva

preto musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že
ho determinuje po právnej stránke. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Otázky, s ktorými by sa mal

podľa názoru vedľajšieho účastníka obrátiť súd na Súdny dvor Európskej únie, sa vo všeobecnosti týkajú
ochrany záujmov spotrebiteľov, a preto nie sú pre rozhodnutie danej otázky (náhrada trov) relevantné,
keďžesporpostránkeprávnejnedeterminujú.Zmyslomriešeniapredbežnejotázkytotižniejerozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, avšak v danom prípade k tomuto účelu otázky vedľajšieho účastníka

nesmerujú.

Zároveň je potrebné poukázať aj na to, že v danom prípade konanie bolo právoplatne zastavené
(účastníci, ani vedľajší účastník nepodali odvolanie proti výroku o zastavení konania), a preto prerušenie
konania je pojmovo vylúčené.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .