Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/184/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117219609
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3117219609.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcov: 1/ H., 2/ H. 3/
H., všetkých zastúpených X., proti žalovaným: 1/ H. 2/ H. a 3/ I., všetkým zastúpeným Q., o určenie
vlastníckehopráva,oodvolanížalovanýchprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínzodňa27.júna2019,
č.k. 18C/54/2017-211, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých - vyhovujúcich častiach (výroky II., III. a IV.) ktorými určil
vlastnícke právo žalovaných a neexistenciu záložného práva a v závislom výroku o trovách konania
medzi stranami sporu (výrok V.) p o t v r d z u j e .

Žalobcovia v 1/, 2/, 3/ rade m a j ú nárok voči žalovaným v 1/, 2/, 3/ rade na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie sa v časti

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 08.12.2014 uzavretej medzi žalovanými 1), 2) a žalovaným
3), predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckeho podielu žalovanej 1) vo veľkosti 1/8 a žalovaného 2)
vo veľkosti 1/8 nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom I., katastrálnym
odborom, pre k. ú. I., a to pozemku parcela registra C č. X/X, o výmere 797 m2, zastavané plochy a
nádvoria, pozemku, parcela registra C č. X/X, o výmere 70 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku,
parcela registra C č. X/X, o výmere 173 m2, zastavané plochy a nádvoria. pozemku. parcela registra

C č. X/X. o výmere 131 m2, zastavané plochy a nádvoria. stavby - V. O., súp. č. X, postavená na parcele
registra C č. X/X, a stavby - V. O., súp. č. XX, postavená na parcele registra C č. X/X zastavil. Výrokom
II. určil, že žalovaní 1), 2) sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
vedenom Okresným úradom I., katastrálnym odborom, pre k. ú. I., a to pozemku parcela registra C č.
X/X, o výmere 797 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku, parcela registra C č. X/X, o výmere
70 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku, parcela registra C č. X/X, o výmere 173 m2,
zastavané plochy a nádvoria. pozemku. parcela registra C č. X/X. o výmere 131 m2, zastavané plochy

a nádvoria. Stavby - V. O., súp. č. X, postavená na parcele registra C č. X/X, a stavby - V. O., súp. č.
XX, postavená na parcele registra C č. X/X, každý v podiele 1/8. Ďalej výrokom III. určil, že záložné
právo k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX vedenom
Okresným úradom I., katastrálnym odborom, pre k. ú. I., a to pozemku parcela registra C č. X/
X, o výmere 797 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku, parcela registra C č. X/X, o výmere 70
m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku, parcela registra C č. X/X, o výmere 173 m2, zastavané

plochy a nádvoria. pozemku. parcela registra C č. X/X. o výmere 131 m2, zastavané plochy a nádvoria.
Stavby - V. O., súp. č. X, postavená na parcele registra C č. X/X, a stavby - V. O., súp. č. XX, postavená
na parcele registra C č. X/X. zriadené v prospech žalovanej 1) zmluvou o zriadení záložného právazo dňa 24.01.2015, neexistuje. Výrokom IV. tiež určil, že záložné právo k spoluvlastníckemu podielu o
veľkosti 1 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom I., katastrálnym
odborom, pre k. ú. I., a to pozemku parcela registra C č. X/X, o výmere 797 m2, zastavané plochy a

nádvoria, pozemku, parcela registra C č. X/X, o výmere 70 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku,
parcela registra C č. X/X, o výmere 173 m2, zastavané plochy a nádvoria. pozemku. parcela registra C
č. X/X. o výmere 131 m2, zastavané plochy a nádvoria. Stavby - V. O., súp. č. X, postavená na parcele
registra C č. X/X, a stavby - V. O., súp. č. XX, postavená na parcele registra C č. X/X zriadené v prospech
žalovaného 2), zriadené zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 24.01.2015, neexistuje. O trovách

konania medzi stranami sporu rozhodol výrokom V. tak, že žalobcom 1) - 3) voči žalovaným 1) - 3)
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku, pričom výšku trov sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1) - 3) sa prostredníctvom v priebehu konania
zmenenej žaloby domáhali určenia, že žalovaná 1) je v podiele 1/8-iny a žalovaný 2) je v podiele 1/8-

iny vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom I., katastrálnym
odborom, pre k. ú. I., a to pozemku parcela registra C č. X/X, o výmere 797 m2, zastavané plochy a
nádvoria, pozemku, parcela registra C č. X/X, o výmere 70 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku,
parcelaregistra Cč.X/X,ovýmere173m2,zastavanéplochyanádvoria.pozemku.parcelaregistra
C č. X/X. o výmere 131 m2, zastavané plochy a nádvoria. Stavby - V. O., súp. č. X, postavená na parcele

registra C č. X/X, a stavby - V. O., súp. č. XX, postavená na parcele registra C č. X/X a tiež, že záložné
právo k spoluvlastníckemu podielu žalovanej 1) vo veľkosti 1 a žalovaného 2) vo veľkosti 1 zriadené
žalovaným 3) na týchto nehnuteľnostiach neexistuje. Uvádzali, že sú podielovými spoluvlastníkmi vyššie
identifikovaných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. I., pričom veľkosť podielu žalobkyne
1) je 1/8, žalobcu 2) je 3/8 a žalobkyne 3) je 2/8. Nehnuteľnosti boli pred uzavretím kúpnej zmluvy

v roku 2014 v podielom spoluvlastníctve žalobcov a žalovaných 1), 2). Podiel žalovaných 1), 2) na
predmetných nehnuteľnostiach predstavoval 1/8 pre každého. Žalovaní 1), 2) svoje spoluvlastnícke
podiely predali žalovanému 3), pričom nerešpektovali ich zákonné predkupné právo, keďže žalovaný
3) nie je a ani v čase prevodu predmetných nehnuteľností nebol voči žalovaným 1), 2) blízkou osobou,
z ktorého dôvodu mali žalovaní 1), 2) zákonnú povinnosť ponúknuť svoje spoluvlastnícke podiely

ostatným spoluvlastníkom. Je pravdou, že pred predajom spoluvlastníckych podielov žalovaní 1), 2)
žalobcom zaslali návrh na vysporiadanie podielového spoluvlastníctva, v tomto však navrhli vyporiadať
kumulatívne podielové spoluvlastníctvo nielen nehnuteľností v I., ale aj nehnuteľností nachádzajúcich
sa v O., v ktorých spomedzi žalobcov je spoluvlastníčkou len žalobkyňa 1) s tým, že v prípade ak
návrh neakceptujú, majú uvedený list považovať za výzvu na využitie ich predkupného práva, pričom

lehota na jej uplatnenie im začala plynúť odo dňa 14.10.2014. Žalovaní 1), 2) v bode 3/ uvedenej výzvy
určili podmienky predaja. Žalovaní 1), 2) im síce ponúkli celé svoje spoluvlastnícke podiely za kúpnu
cenu vo výške 300.000,- eur za každý podiel vo veľkosti 1/8, avšak táto ich ponuka neobsahovala
všetky podmienky predaja, napr. neobsahovala údaj o splatnosti kúpnej ceny a neobsahovala ani údaj,
že kupujúci po nadobudnutí spoluvlastníckych podielov zriadi k nim v prospech predávajúcich záložné

právo na zabezpečenie ich pohľadávky voči kupujúcemu na zaplatenie kúpnej ceny, naviac táto ponuka
bola protiprávne a neplatne podmienená tým, že základnou podmienkou predaja bol len spoločný
predaj všetkých spoluvlastníckych podielov žalovaných 1), 2) k predmetným nehnuteľnostiam ako aj
k spoločným nehnuteľnostiam v O.. Žalobcom 2), 3) bola takto daná protiprávna podmienka, že si
majú kúpiť aj podiely na nehnuteľnostiach v O., ktoré nevlastnili, a to spolu za sumu 900.000,- eur.

Vzhľadom na neurčitosť a nezrozumiteľnosť ponuky, požiadali žalovaných 1), 2) o doplnenie ich ponuky
na čo žalovaní 1), 2) nereagovali a ešte pred uplynutím dvojmesačnej lehoty uzavreli so žalovaným 3)
kúpnu zmluvu zo dňa 08.12.2014, na základe ktorej previedli na žalovaného 3) svoje spoluvlastnícke
podiely na predmetných nehnuteľnostiach. Mali za to, že ponuka na uplatnenie predkupného práva je
absolútne neplatný právny úkon, a to pre svoju neurčitosť (neúplnosť) a nezrozumiteľnosť. Listami zo

dňa 26.10.2017 sa voči žalovaným 1), 2) dovolali neplatnosti dotknutej kúpnej zmluvy. Mali tiež za to,
že žalovaní 1), 2) právny úkon - kúpnu zmluvu neurobili slobodne a vážne , tiež že táto obsahom a
účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom, čím je absolútne neplatná. Uvedené
tvrdenie podľa ich názoru preukazuje správanie žalovaných 1), 2) po uskutočnení uvedeného právneho
úkonu,akoajichďalšieprejavyvôle,zktorýchjednoznačnevyplýva,žeprevodsvojichspoluvlastníckych

podielov nemysleli vážne a skutočne, keď úkon uskutočnili len z ekonomických a praktických
dôvodov, aby oddelili tento ich majetok od súkromného majetku, z dôvodov praktickej zastupiteľnosti
konajúcich osôb, z dôvodov dopadu na užívanie tohto majetku v prípade dedičského konania, z dôvodu
prechodu účtovania na podvojné účtovníctvo a pod., príkladmo žalovaní 1), 2) v liste adresovanomjednému z nájomcov uvádzajú, že k zmene formy vlastníctva pristúpili výlučne z
interných dôvodov. Cez v prospech nich zriadené záložné právo sú skutočnými vlastníkmi dotknutých
podielov na predmetných nehnuteľnostiach naďalej žalovaní 1), 2), ktorí sú konateľmi a spoločníkmi

žalovaného 3). Domnievajú sa, že takéto správanie žalovaných 1), 2) je v rozpore s dobrými mravmi, a
preto výkon ich práv a povinností nemôže požívať právnu ochranu. Žalovaní 1), 2) po dohode so svojimi
daňovými poradcami špekulatívne previedli za neprimerane vysokú cenu svoje podiely na žalovaného
3), pričom úmyslom prevodu bolo len za čo najvyššiu cenu previesť ich podiely z ich vlastníctva ako
fyzických osôb obchodného do majetku obchodnej spoločnosti tak, aby účtovné a daňové odpisy v

podvojnom účtovníctve boli čo najvyššie. Po prevode podielov na žalovaného 3) nebola zaplatená
kúpna cena a preto došlo zo strany žalovaného 3) k zriadeniu záložných práv v prospech žalovaných
1), 2) za účelom zabezpečenia ich pohľadávky na zaplatenie kúpnej ceny, a to zmluvami o zriadení
záložného práva zo dňa 24.01.2015. Poukázali na to, že v občianskom práve platí zásada, že nikto
nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, t. j., ak je kúpna zmluva neplatná, žalovaný 3)
sa nikdy nestal spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností a keďže záložné právo môže zriadiť len

vlastník veci a žalovaný 3) nebol nikdy spoluvlastníkom, nemohol platne a účinne zriadiť záložné právo
k predmetným nehnuteľnostiam. Preto sú aj záložné zmluvy zo dňa 24.01.2015 absolútne neplatné.
Žalobcovia naliehavý právny záujem na podanej žalobe odvodzovali od existujúceho nesúladu stavu
faktického a právneho, keďže žalovaný 3) je doposiaľ vedený na katastri ako spoluvlastník dotknutých
nehnuteľností a len na základe rozsudku súdu možno uskutočniť spätné zápisy vlastníctva do katastra

nehnuteľností. V súčasnosti panuje stav právnej neistoty ohľadne predmetných
nehnuteľností, ktorý prináša stále nové sporné situácie ohľadne predmetných nehnuteľností. Od doby,
kedy sa žalovaný 3) stal spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, začal z jeho strany permanentný
boj proti ostatným spoluvlastníkom, a to napriek tomu, že počas doby 20 rokov predtým žalovaní 1), 2)
a žalobcovia spolu nažívali a užívali predmetné nehnuteľnosti vo vzájomnej zhode. Žalovaný 3) asi 2

mesiace po tom, čo sa stal spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, oznámil žalobcom 1), 2), že
sa stal novým spoluvlastníkom a naznačil spôsob jeho ďalšej konfrontačnej komunikácie s ostatnými
spoluvlastníkmi. Napr. prestal hneď rešpektovať viac ako 20 - ročnú dohodu medzi spoluvlastníkmi o
spôsobe užívania a hospodárenia s predmetnými nehnuteľnosťami. Osobne oslovoval
jednotlivých nájomcov, aby sa v prípade potreby obracali na I. Q., hoci dovtedy správcu predmetných

nehnuteľností vykonával žalobca 2). Žalovaní 1), 2) podali na Okresnom súde O. I. tiež žalobu proti
správcovi predmetných nehnuteľností o zaplatenie sumy 25.857,76 eur s príslušenstvom, ktorou sa
domáhajú voči žalobcovi 2) vyplatenia na nich pripadajúcej sumy z fondu opráv a prevádzky a to
napriek tomu, že táto suma prešla spolu so spoluvlastníckym podielom na žalovaného 3). Ak by súd určil
v tomto konaní kúpnu zmluvu za neplatnú a určil by vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, odpadla

by potreba konania pred Okresným súdom O. I. pod sp. zn. 6C/63/2016. Žalobcovia nemajú právnu
istotu, kto je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, a preto sa domáhajú určenia vlastníckeho
práva touto žalobou. Žalovaný 3) zneužíva existenciu záložných práv pri rokovaniach so žalobcami
o možnom zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré
účelovo zriadené záložné právo im bráni slobodne rozhodovať o hospodárení so spoločnou

vecou, nakoľko v prípade potreby by nebolo možné získať úver na opravu, alebo rekonštrukciu. Aj keď
na LV viazne záložné právo len na konkrétny spoluvlastnícky podiel, nie je možné reálne vymedziť, ku
ktorej časti spoločnej veci sa vzťahuje, a preto de facto zaťažuje nehnuteľnosť ako celok. Zdôraznili, že
žalobkyňa 3) neprejavila vôľu vzdať sa svojho predkupného práva, a to nielen písomne, ale ani mlčky.
Poukázali v konečnom dôsledku tiež na to, že žalovaní 1), 2) v čase spísania kúpnej zmluvy neboli

spoločníkmi žalovaného 3), ale už v deň podpisu kúpnej zmluvy sa konalo valné zhromaždenie, na
ktorom sa stali spoločníkmi danej spoločnosti.

3. Žalovaní 1) - 3) žiadali žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a to primárne z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na jej podaní pre neužitočnosť takéhoto určenia ako prevencie

konania a vyporiadania spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, tiež budúceho prevodu medzi
žalovanými ako blízkymi osobami. Uviedli, že žalobkyňa 1) a žalovaná 1) sú sestrami, žalobca 2)
je manželom žalobkyne 1) a žalovaný 2) je manželom žalovanej 1). Žalovaný 3) je obchodnou
spoločnosťou, kde spoločníkmi sú žalovaní 1), 2) a ich dve deti. V období marca 2014 mali záujem
riešiť spoluvlastnícke vzťahy tak, že každá zo sestier a jej rodina sa stane výlučným vlastníkom jednej

z nehnuteľností (v I. a v O.). Už v tomto období informovala žalovaná 1) žalobkyňu 1) aj o skutočnosti,
že ako predmetné nehnuteľnosti v I., tak aj nehnuteľnosti v O. si želajú previesť do vlastníctva ich
vlastnej obchodnej spoločnosti. Občiansky zákonník dáva spoluvlastníkom, ktorých predkupné práva
boli porušené možnosť dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a Občianskehozákonníka, domáhať sa u nadobúdateľa, aby mu vec ponúkol na predaj a v prípade, že sa tohto práva
nedomôže, právo domáhať sa na súde nahradenia prejavu vôle, alebo ponechať si predkupné právo voči
nadobúdateľovi,prostriedkomochranyniejevtomtoprípadepodľaichnázoruurčovaciažaloba.Nemajú

povinnosť komukoľvek vysvetľovať a zdôvodňovať, z akého dôvodu pristúpili k prevodu. Pohnútka je
pre posudzovanie náležitostí vôle celkom irelevantná. Právne dôsledky uzavretia zmluvy korešpondujú
s ich vôľou takýto právny dôsledok dosiahnuť. Nestotožnili sa s tvrdením žalobcov, že žalovaní 1), 2) sú
cez v prospech nich zriadené záložné právo naďalej skutočnými vlastníkmi nehnuteľností. Domnievajú
sa, že žalobcom neprináleží poukazovať na neplatnosť zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.

Predkupné právo zaniklo márnym uplynutím lehoty dňa 08.12.2014 bez toho, aby žalobcami bolo riadne
vykonané. Žalovaní 1), 2) podpísali kúpnu zmluvu dňa 08.12.2014 a rovnako aj žalovaný 3) podpísal
túto zmluvu dňa 08.12.2014, avšak až v čase, keď bolo zrejmé, že zo strany žalobcov 1), 2) nedošlo
k zloženiu kúpnej ceny na účty žalovaných 1), 2). K zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného 3)
došlo dňa 12.12.2014. Rovnakú výzvu ako žalobcom 1), 2) zaslali aj žalobkyni 3) dňa 05.11.2014. Táto
sa telefonicky, hlasovou komunikáciou prostredníctvom aplikácie Skype a tiež mailom vyjadrila, že sa

vzdáva predkupného práva a je ochotná zaslať aj písomné vzdanie sa tohto práva za predpokladu, že jej
to ich splnomocnený zástupca pripraví a zašle. Ten predmetné písomné vzdanie sa žalobkyni 3) zaslal
dňa 28.11.2014, pričom podpísané sa od žalobkyne 3) nevrátilo, avšak táto opakovane ústne prejavila
súhlas s predajom spoluvlastníckych podielov k predmetnej nehnuteľnosti, a to ešte pred
uzavretím kúpnej zmluvy. Domnievajú sa, že zriadenie záložného práva v prospech predávajúceho je

podmienkou, ktorá je pre žalovaného 3) ako kupujúceho menej výhodná v porovnaní s
podmienkami uvedenými vo výzve adresovanej žalobcom, v rámci ktorej žalovaní 1), 2) neuvažovali
o potrebe zriadenia záložného práva. K údajnej podmienenosti prevodu predmetných nehnuteľností a
nehnuteľností v O. uviedli, že mali záujem na komplexnom vyriešení spoluvlastníckych vzťahov, pričom
všetkým účastníkom bolo v dotknutom čase zrejmé, že predkupné právo patrí spoluvlastníkom

podľa výšky ich podielov, teda im bolo zrejmé, že predkupné právo k nehnuteľnostiam v O. má len
žalobkyňa 1). Ak je spoluvlastnícky podiel predaný tretej osobe za rovnakých, príp. menej výhodných
podmienok, k žiadnemu poškodeniu práv spoluvlastníka nedochádza a jeho predkupné právo nie je
porušené.Kúpnazmluvaboladojednanátak,abypodmienkyvnejuvedenénebolilepšienežpodmienky,
za ktorých by žalobcovia nadobudli predmet kúpy v prípade využitia ich predkupného práva.

Konanie žalobcov pred a po uzavretí kúpnej zmluvy je potrebné vykladať tak, že o splnení podmienok
na prevod nemali pochybnosti, žalovaného 3) považovali sa legitímneho vlastníka spoluvlastníckeho
podielu a ako s vlastníkom s ním konali.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 40a, § 140, § 605, § 122 ods. 2

Obč. zákonníka, § 137 písm. c/ CSP, posúdiac predovšetkým existenciu naliehavého právneho záujmu
na strane žalobcov na podanej žalobe, ktorý vzhliadol v zistení, že nie je zhoda vlastníctva medzi
skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností pokiaľ ide o dotknuté nehnuteľnosti,
naviac právne postavenie žalobcov vyhodnotil ako neisté aj z pohľadu výkonu spoluvlastníckych práv
a povinností, keďže za aktuálneho stavu nie je zrejmé s kým prichádza do úvahy vykonávať práva

a povinnosti vyplývajúce z podielového spoluvlastníctva, sa následne zaoberal otázkou, či zákonné
predkupné právo žalobcov zakotvené v ustanovení § 140 Občianskeho zákonníka bolo dodržané.
V danom prípade išlo o prevod spoluvlastníckeho podielu žalovaných 1), 2) na žalovaného 3),
pričom v čase podpisu kúpnej zmluvy, ako vyplýva z výpisu z obchodného registra, žalovaní 1), 2)
neboli spoločníkmi ani konateľmi žalovaného 3) a v konaní nebolo preukázané, že by mali iný obdobný

vzťah k tejto právnickej osobe, preto možno konštatovať, že v súdenej veci nešlo o prevod
spoluvlastníckeho podielu medzi blízkymi osobami. To, že sa títo následne stali spoločníkmi žalovaného
3) nemá vplyv na stav, ktorý tu existoval v čase uzatvárania kúpnej zmluvy. Keďže medzi žalovanými
1) - 3) nešlo o prevod spoluvlastníckeho podielu na blízku osobu, bolo povinnosťou žalovaných 1), 2)
ponúknuť ostatným spoluvlastníkom, žalobcom 1) - 3), svoje spoluvlastnícke podiely na predaj. Žalovaní

1), 2) žalobcom 1), 2) zaslali výzvu na využitie predkupného práva zo dňa 24.09.2014. V tejto výzve
presne označili nehnuteľnosti, ktorých spoluvlastníckych podielov sa predkupné právo týkalo, pričom
išlo o nehnuteľnosti v O. a v I., uviedli kúpnu cenu jednotlivých podielov, pričom súčasne
uviedli, že podmienkou predaja je spoločný predaj všetkých ich spoluvlastníckych podielov, t. j. že nie
je možné využiť predkupné právo samostatne na jednotlivé spoluvlastnícke podiely. Rovnakú výzvu zo

dňa 05.11.2014 zaslali i žalobkyni 3). Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaní 1), 2) urobili ostatným
spoluvlastníkom ponuku s ohlásením všetkých podmienok ponúknutých žalovaným 3), podľa názoru
súdu prvej inštancie však otázkou zostáva, či napriek tejto ponuke neporušili zákonné predkupné právo
a či bola dodržaná zákonom stanovená lehota pre prijatie takejto ponuky. V súdenej veci žalovaní1), 2) stanovili podmienky predaja svojich spoluvlastníckych podielov, avšak kúpu hociktorého podielu
podmienili kúpou všetkých ostatných do úvahy prichádzajúci podielov aj na iných nehnuteľnostiach, teda
konkrétne, ak by napr. žalobkyňa 1) prejavila záujem o spoluvlastnícky podiel

žalovanej 1) na nehnuteľnostiach v I., tento by si nemohla kúpiť bez toho, aby spolu s tým nekúpila
aj spoluvlastnícky podiel žalovaného 2) na predmetných nehnuteľnostiach a k tomu ešte aj podiely
žalovaných 1), 2) na nehnuteľnostiach v O.. Súd mal za to, že žalovaní 1), 2) takýmto spôsobom v
podstate znemožnili žalobcom využiť predkupné právo ku ktorémukoľvek spoluvlastníckemu podielu
na ktorejkoľvek nehnuteľnosti podľa svojej vlastnej úvahy a vôle, čím ich vylúčili z možnosti využitia

predkupného práva vo vzťahu len k niektorému spoluvlastníckemu podielu na niektorej nehnuteľnosti,
ktorú podmienku v rámci výzvy na využitie predkupného práva posúdil súd za zákon obchádzajúcu, z
ktorého dôvodu mal za to, že na strane žalovaných 1), 2) došlo k porušeniu povinnosti zo zákonného
predkupné práva voči žalobcom 1) - 3). V dôsledku jeho porušenia súd ako
predbežnú otázku vyhodnotil, že kúpna zmluva zo dňa 08.12.2014 je v kontexte ustanovení §§ 140 a
40a Občianskeho zákonníka neplatná, a preto určil, že žalovaní 1), 2) sú podielovými spoluvlastníkmi

predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. I. v podiele každý 1/8. Napriek tomu,
že vzhliadol neplatnosť kúpnej zmluvy vo vyššie uvedenom dôvode, pre úplnosť dodal, že aj keby
nedošlo k porušeniu predkupného práva žalobcov z uvedeného dôvodu, došlo k jeho porušeniu pre
nedodržanie lehoty na prijatie ponuky žalobcami. Z predloženej emailovej komunikácie medzi žalobcami
1), 2) a žalovanými 1), 2), príp. ich v tom čase splnomocneným zástupcom vyplynulo, že žalobcovia 1),

2) prevzali ponuku na využitie predkupného práva dňa 24.09.2014 (teda nie až 29.09.2014 ako tvrdili
žalobcovia v žalobe), čo nakoniec nebolo medzi stranami ani sporné, pričom im bola poskytnutá lehota
14 dní na vyjadrenie sa k navrhovanému vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a v
prípade, že návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva neprijmú, majú sa v lehote 2 mesiacov
vyjadriť, či využívajú svoje predkupné právo na odkúpenie spoluvlastníckych podielov na tam uvedených

nehnuteľnostiach. Občiansky zákonník v § 605 rovnako upravuje dvojmesačnú lehotu, v
rámci ktorej je potrebné, aby oprávnený z predkupného práva ponuku prijal a súčasne vyplatil aj kúpnu
cenu, príp. splnil ďalšie podmienky. Márnym uplynutím lehoty predkupné právo oprávneného zaniká. V
danom prípade začala dvojmesačná lehota plynúť dňom 08.10.2014, čo bol posledný deň 14-dňovej
lehoty poskytnutej na vyjadrenie sa k návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, a uplynula

dňa 08.12.2014. Občiansky zákonník neupravuje, v ktorej chvíli uplynie lehota v rámci dňa, či na jeho
začiatku, alebo na konci. Z povahy veci vyplýva, že ak uplynutím lehoty právo zaniká,
koniec lehoty pripadá na koniec dňa. Znamená to teda, že žalobcom lehota na využitie predkupného
práva uplynula dňa 08.12.2014 o 24:00 hod.. Preto, ak žalovaní 1) - 3) už v priebehu dňa 08.12.2014
uzavreli kúpnu zmluvu, nemožno uzavrieť inak, ako, že nevyčkali na koniec stanovenej lehoty a túto

uzavreli v rozpore so zákonom pred jej uplynutím. Žalovaní 1) - 3) sa v konaní bránili tým, že k zápisu
vlastníckeho práva v prospech žalovaného 3) došlo až dňa 12.12.2014, a teda až k tomuto
dňu je potrebné posudzovať splnenie dvojmesačnej lehoty. Súd sa s takýmto tvrdením žalovaných
nestotožnil a zastáva názor, že lehota musí byť dodržaná ku dňu uzavretia zmluvy, nie až ku dňu zápisu
vlastníckeho práva v príslušnom katastri nehnuteľností, nakoľko zmluva nadobúda platnosť momentom

jej uzavretia a strany sú ňou už v tejto fáze viazané. Žalovaní sa tiež bránili tým, že zmluvu uzatvárali až
vtedy, keď bolo nepochybne jasné, že žalobcovia 1), 2) svoje predkupné právo nevyužili. Súd vyhodnotil
uvedené tvrdenie za účelové, nakoľko z ponuky nevyplynulo, akým spôsobom žalobcovia majú kúpnu
cenuzaplatiť(činaúčetžalovaných1),2)aleboinak),pretobolioprávneníkúpnucenuzaplatiťajkrukám
žalovaných 1), 2) kedykoľvek až do 24:00 dňa 08.12.2014. Čo sa týka žalobkyne 3), žalovaní 1), 2) jej

ponuku na využitie predkupného práva urobili listom zo dňa 05.11.2014, pričom nepredložili doklad, kedy
došlo k doručeniu tejto ponuky žalobkyni 3). Ak by súd vychádzal zo dňa 05.11.2014, t. j. odo dňa, kedy
bola ponuka urobená, k uplynutiu dvojmesačnej lehoty by došlo dňa 05.01.2015, čiže takmer mesiac po
uzavretí kúpnej zmluvy. Aj vo vzťahu k žalobkyni 3) teda došlo k porušeniu jej predkupného práva. Pokiaľ
sa v tejto súvislosti žalovaní 1) - 3) bránili tým, že žalobkyňa 3) sa vzdala svojho predkupného práva,

možno len konštatovať, že o tejto skutočnosti súdu nepredložili žiaden dôkaz preukazujúci pravdivosť
ich tvrdení, pričom ani z predloženého mailu zo dňa 28.11.2014 spoľahlivo nevyplýva, že žalobkyňa 3)
sa svojho predkupného práva vzdala, čo aj len ústne. Žalobcovia v rámci svojho útoku poukazovali aj na
absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, nakoľko nebola uzavretá slobodne a vážne, pričom v tejto súvislosti
súd dal za pravdu žalovaným, že svoje tvrdenia nijako nepreukázali. Pokiaľ poukazovali na neplatnosť

ponuky pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné takéto
pochybenie konštatovať. Čo sa týka tvrdení žalobcov, že zriadenie záložného práva im nebolo zo strany
žalovaných1),2)vrámcivykonanejponukyoznámené,súdzastávanázor,žezriadeniezáložnéhopráva
tým, že zaťažuje nehnuteľnosť, pôsobí nepriaznivejšie pre nadobúdateľa, preto nemožno mať za to, ženeoznámením tejto skutočnosti žalobcom sa znevýhodňuje ich postavenie oprávnených z predkupného
práva, a teda že kupujúci nadobudol nehnuteľnosti za výhodnejších podmienok.
Za aplikácie ust. § 151a Obč. zákonníka posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú aj zostávajúcu časť

žaloby, týkajúcu sa neexistencie záložného práva. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 3)
za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaných 1), 2) vyplývajúcej z kúpnej zmluvy zo dňa 08.12.2014
založil okrem iného aj predmetné nehnuteľnosti. Záložné právo slúži na zabezpečenie práva veriteľa na
splneniepohľadávky-záväzku,ktorýdlžníkovivyplývazozáväzkovéhoprávnehovzťahu.Záložnéprávo
má k tomuto záväzkovému právnemu vzťahu akcesorickú povahu, t. j., že vznik a trvanie záložného

práva nerozlučne súvisí so zabezpečovanou pohľadávkou. Keďže súd vyhodnotil kúpnu zmluvu, z ktorej
zaplatenie kúpnej ceny bolo predmetným záložným právom zabezpečené ako neplatnú, neexistuje
hlavný záväzok, a preto v zmysle vyššie uvedeného výkladu nemôže existovať ani záložné právo
zabezpečujúce splnenie tohto hlavného záväzku. S poukazom na uvedené žalobe aj v tejto časti
vyhovel. V predmetnej veci mali plný úspech žalobcovia, preto im súd priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti

tohto rozhodnutia (§ 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP).

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadli žalovaní 1)
-3) prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie proti výrokom II. až V.
napadnutého rozhodnutia, navrhujúc odvolaciemu súdu v týchto častiach jeho zmenu tak, že žalobu

pre neodstrániteľné procesné vady v súlade s ust. § 129 ods. 3 CSP odmietne a zároveň žalobcov
zaviaže nahradiť žalovaným trovy konania v rozsahu 100%. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní
s ich názorom o potrebe žalobu odmietnuť, navrhovali zmenu rozhodnutia v dotknutých častiach
tak, že žaloba bude zamietnutá a žalobcovia budú zaviazaní nahradiť im v plnom rozsahu trovy
konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/ a h/ CSP

(neboli splnené procesné podmienky pre vydanie rozhodnutia, nesprávnym procesným postupom bolo
znemožnené žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu ich práva na spravodlivý proces, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové a právne závery) primárne namietali, že podľa ich
názoru súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď vec prejednal a vo veci rozhodol napriek tomu,

že absencia naliehavého právneho záujmu podľa ich názoru predstavuje neodstrániteľnú procesnú
vadu konania, pre ktorú bolo potrebné žalobu v súlade s § 129 ods. 3 CSP odmietnuť. Nesprávne
potom súd prvej inštancie nadväzne postupoval, keď sa podľa ich názoru predčasne zaoberal
dôsledkami dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy žalobcami voči žalovaným a prijal tak
predčasný právny záver, že toto dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, bolo dané platne

a účinne. Skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu má predchádzať samotnému právnemu
a skutkovému preskúmaniu požadovaného určenia, menovite je potrebné skúmať, čo je podstatou
tvrdeného neistého postavenia žalobcov a ako by prípadné navrhované určenie bolo pre žalobcov
užitočné. Súd na pojednávaní dňa 28.01.2019 pri predbežnom prejednaní veci skonštatoval, že sa
bude zaoberať otázkou uplatnenia predkupného práva a splnením podmienok jeho uplatnenia až v

prípade ak dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem na takomto určení je. So záverom súdu prvej
inštancie o jeho danosti, však nesúhlasia. Tvrdenie, že tento je daný vždy, ak existuje rozpor medzi
skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, neplatí generálne pre všetky prípady.
Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a tiež aktívna legitimácia
pre konanie, patrí údajnému vlastníkovi, avšak nie spoluvlastníkom. Za určitých okolností síce môže

byť jeho danosť aj na strane spoluvlastníka, o takýto prípad však podľa ich názoru nejde. Právne
postavenie spoluvlastníka sa nezlepší či nezhorší tým, že sa za vlastníka iného spoluvlastníckeho
podielu určí pôvodný vlastník takéhoto podielu. Spoluvlastník je viazaný ustanovením § 70 ods. 1
zák. č. 162/95 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(ďalej len „katastrálny zákon“), podľa ktorého sú údaje zapisované podľa § 7 hodnoverné, pokiaľ sa

nepreukáže opak. Súdom uvádzaná generálna premisa, by tak podľa ich názoru platila v prípade,
ak by žalobcovia tvrdili, že sú vlastníkmi predmetných spoluvlastníckych podielov, v tomto prípade
však vlastnia len iné spoluvlastnícke podiely. K nimi prezentovanému názoru možno dospieť aj vo
svetle rozhodnutia NS SR pod sp. zn. 2Cdo 163/2005, vychádzajúc z ktorého v prípade duplicitného
zápisu v katastri nehnuteľností (v prospech žalobcu aj v prospech žalovaného) je tu danosť naliehavého

právneho záujmu žalobcu na určení, že je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti. Ako ďalší dôvod pre
záver o danosti naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov, súd prvej inštancie posúdil neistotu
ich postavenia z pohľadu výkonu spoluvlastníckych práv a povinností, keďže za aktuálneho stavu nie
je zrejmé, kto je ďalším spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností a s kým je nutné vykonávať právaa povinnosti vyplývajúce z podielového spoluvlastníctva. Aj tu sa postupuje s ohľadom na ust. § 70
ods. 1 katastrálneho zákona vo svetle čoho záver o tom, že právne postavenie žalobcov je neisté, nie
je dôvodný. Spoluvlastníci vždy postupujú v súlade s platnou právnou úpravou, ak vykonávajú svoje

spoluvlastnícke práva voči osobe zapísanej ako spoluvlastník v katastri nehnuteľností. Žalobcovia vždy
konali voči žalovanému 3) ako spoluvlastníkovi, a to aj po podaní tejto žaloby. Samotní žalobcovia,
vychádzajúc z ich tvrdení, vidia danosť naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe v právnej
neistote vo forme komunikácie so žalovaným 3), majúc za to, že komunikácia so žalovaným 1) a 2)
by mohla byť lepšia, a v údajnom zneužívaní vlastníckych práv žalovaným 3). Svoju argumentáciu

nijako nedoplnili. Závery súdu prvej inštancie nekorešpondujú s tvrdeniami a odôvodnením naliehavého
právneho záujmu zo strany žalobcov. Súd nemal vychádzať z iných skutočností ako z tých, ktoré strany
tvrdili. Naviac súd sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi, ktorými žalobca odôvodňoval existenciu
naliehavého právneho záujmu na ich strane, rovnako ani s argumentáciou žalovaných poukazujúcich na
jeho absenciu, menovite s argumentáciou ohľadom neužitočnosti napádaného rozsudku do budúcnosti.
Žalovaní počas konania opakovane tvrdili, že aj v prípade vyhovujúceho rozsudku by mali záujem na

tom, aby žalovaný 3) opätovne nadobudol spoluvlastnícke podiely žalovaného 1) a žalovaného 2) na
dotknutých nehnuteľnostiach a že by za týmto účelom uzatvorili novú kúpnu zmluvu, ktorá by bola
obsahovo v zásade totožná s existujúcou kúpnou zmluvou. Keďže by išlo o prevod spoluvlastníckych
podielov medzi blízkymi osobami, platila by tu výnimka zo zákonného predkupného práva. Ak by však
aj nešlo o prevod medzi blízkymi osobami, bolo by ho možné realizovať po márnom uplynutí lehoty

na využitie predkupného práva. Aj z tohto pohľadu napadnuté rozhodnutie v dotknutých výrokoch
nemôže byť užitočné pre žalobcov. Rovnako súd pri rozhodovaní nezohľadnil ďalšie skutkové okolnosti
poukazujúce na faktický nezáujem žalobcov, prevádzané spoluvlastnícke podiely nadobudnúť do svojho
spoluvlastníctva, ale aj absenciu akejkoľvek pochybnosti o prevode vlastníctva na žalovaného 3) a
následné konanie zo strany žalobcov s ním ako spoluvlastníkom, a to až do momentu podania žaloby

v tomto konaní, čo svedčí o tom, že po celú tú dobu do podania žaloby nemali pochybnosti o tom,
že žalovaný 3) je spoluvlastník nehnuteľnosti. Rozsudok aj po jeho právoplatnosti, nemôže viesť k
trvalémuusporiadaniuvzájomnýchvzťahovsporovýchstrán,nakoľkožalovaní1),2)môžupreviesťsvoje
vlastnícke právo k nim na žalovaného 3) aj bez predchádzajúcej ponuky žalobcom. Nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia, pokiaľ ide o danosť naliehavého právneho záujmu, bolo porušené právo

na spravodlivý proces na strane žalovaných, keďže sa súd nevysporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami v tomto smere, jeho rozhodnutie je tak prekvapivé a na úkor žalovaných. Toto pochybenie
podľa ich názoru dosiahlo takú intenzitu, že sa konanie voči nim javí ako nespravodlivé, a to okrem
iného aj vzhľadom na dovtedajšie správanie žalobcov, ich pohnútky, absenciu skutočného záujmu na
dosiahnutí nápravy v podobe využitia predkupného práva na prevádzané spoluvlastnícke podiely. Pre

prípad, ak by sa odvolací súd s ich argumentáciou o absencii naliehavého právneho záujmu na podanej
žalobe nestotožnil, tak namietajú, že súd prvej inštancie konal výlučne o skutočnostiach týkajúcich
sa zisťovania naliehavého právneho záujmu, nie však o skutočnostiach rozhodujúcich pre posúdenie
platnosti prevodu vlastníckeho práva medzi žalovanými. Ako je zrejmé zo zápisníc z pojednávaní a
zvukových záznamov, na pojednávaní dňa 28.01.2019 bolo súdom dané predbežné právne posúdenie,

podľa ktorého sa súd na prvom mieste bude zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu na podanej
žalobe a v prípade, ak dospeje k záveru, že tu je, bude sa zaoberať otázkou uplatnenia predkupného
práva a splnenia podmienok jeho uplatnenia. Strany sporu však boli vypočúvané len ohľadom zisťovania
naliehavého právneho záujmu a boli v tomto rozsahu vykonávané aj navrhované dôkazy. Pokiaľ právny
zástupca žalovaných uvádzal, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, zo zvukového záznamu

je zrejmé, že uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v časti týkajúcej sa preukazovania
naliehavého právneho záujmu. Z písomných podaní žalovaných je zrejmé, že okrem listinných dôkazov
pre prípad posudzovania platnosti prevodu vlastníckeho práva považovali za potrebné vykonať aj ďalšie
dôkazy, najmä však výsluch žalobcov vrátane žalobkyne 3), ktorá sa pojednávaní nezúčastňovala, a
to k podstatným okolnostiam majúcim rozhodujúci vplyv na výsledok konania. Súd

však bez toho, aby vec ústne prejednal, čo do zisťovania skutočností rozhodujúcich pre posúdenie
platnosti prevodu práva, došiel k skutkovým a právnym zisteniam obsiahnutým v bode 22/ až 26/
odôvodnenia a žalovaní nemali možnosť svoje tvrdenia podložiť v priebehu pojednávania. Nestotožňujú
sa ďalej so záverom súdu, že výzva na využitie predkupného práva adresovaná žalobcom vo svojej
podstate obchádzala zákon a tento záver by bolo možné vyvrátiť výsluchom svedkov, prípadne ďalšími

dôkazmi, ktorých potreba by vyplynula z priebehu prejednania veci. Namietajú správnosť záveru, že
uzavretím kúpnej zmluvy došlo k porušeniu predkupného práva, a to tiež tým, že žalovaní nevyčkali na
koniec lehoty na využitie predkupného práva. Aktuálna rozhodovacia prax aj právna teória považujú
za rozhodný moment až prevod vlastníctva, nie uzavretie zmluvy. Ako je zrejmé z overovacej doložky kpodpisom žalovaného 1) a 2) na kúpnej zmluve, táto bola z ich strany ako predávajúcich podpísaná dňa
08.12.2014. Podpis kupujúceho sa neoveroval, avšak tento podpísal zmluvu v ten istý deň. Žalovaní
postupovali dobromyseľne a s odbornou starostlivosťou, keďže kúpna zmluva bola uzatvorená dňa

08.12.2014 až vtedy, keď im už bolo zrejmé, že zo strany žalobcov 1), 2) nedošlo k zloženiu kúpnej
ceny na účty žalovaných 1), 2). Z rozhodnutia okresného úradu, katastrálny odbor je zrejmé, že návrh
na povolenie vkladu vlastníckeho práva (zo dňa 12.12.2014, V 32790/14) podľa kúpnej zmluvy bol
správnemu orgánu doručený až dňa 10.12.2014, teda dva pracovné dni po zániku predkupného práva
žalobcov. V tomto momente im už bolo zrejmé, že títo svoje zákonné predkupné právo nevyužili. Moment

nadobudnutia vlastníckeho práva k veci sa riadi príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka
(§ 132 ods. 2 ), vychádzajúc z čoho je zrejmé, že žalovaný 3) nadobudol spoluvlastnícky podiel k
nehnuteľnostiam až vkladom dňa 12.12.2014. Žalovaní mohli disponovať návrhom na povolenie vkladu
podľa kúpnej zmluvy až do právoplatného ukončenia vkladového konania. Popri prípadnej možnosti
späťvzatia návrhu na vklad, prichádzalo do úvahy aj odstúpenie účastníka od zmluvy pred vydaním
rozhodnutia o návrhu na vklad podľa § 31b ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona. Pokiaľ by žalobcovia

boli prejavili dodatočne vôľu nadobudnúť spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam, žalovaní by túto
boli akceptovali a prijali potrebné kroky k zosúladeniu právneho stavu s takto prejavenou vôľou, čo
deklarujú opakovane doteraz. Za nesprávny považujú tiež názor, že žalobcovia boli oprávnení kúpnu
cenu zaplatiť k rukám žalovaných až do 24.00 hod. dňa 08.12.2014 s poukazom na zákon č. 394/2012
Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti, ktorý zakazuje vykonávať platby v hotovosti prevyšujúce sumu

5.000,- eur, ak sa jedná o platby medzi fyzickými osobami - nepodnikateľmi. V posudzovanej veci
bola kúpna cena za každý zo spoluvlastníckych podielov vo výške 300.000,- eur, a teda aj v prípade,
ak by si spoluvlastníci uplatnili predkupné právo na jeden podiel, rozdeľoval by sa každý prevádzaný
podiel v pomere 3:2:1 a teda minimálna kúpna cena by bola vo výške 50.000,- eur. Súd sa tiež
nezaoberal pri dokazovaní skúmaním užitočnosti požadovaného určenia vzhľadom na skutočný záujem

žalobcov podiely nadobudnúť. Z konania žalobcov nemožno vyvodiť úmysel svoje predkupné právo
využiť. Predmetom dokazovania malo byť aj to, či a akým spôsobom jednotliví žalobcovia prejavili svoj
záujem o využitie predkupného práva, resp. o uzavretie príslušnej zmluvy. Dovolanie sa neplatnosti zo
strany žalobcov bolo čisto formálnym aktom, nezodpovedajúcim skutočnej snahe žalobcov o využitie
predkupného práva, za ktorým sa skrýva úmysel mariť snahu žalovaného 3) o vyporiadanie podielového

spoluvlastníctvaknehnuteľnostiamvkonanívedenomnaOkresnomsúdeTrenčínpodč.k.18C/54/2017.
Ak by sa žalobcovia cítili skutočne dotknutými porušením predkupného práva, ich postoj k žalovaným by
bol jednotný a konštantný už od momentu zistenia tejto skutočnosti a nie až takmer na konci premlčacej
lehoty. Naviac by si v prípade reálneho záujmu o využitie predkupného práva uplatnili takéto nároky
voči žalovanému 3) a domáhali by sa od neho, aby im spoluvlastnícky podiel za tých istých podmienok

ponúkol na kúpu, ktorej požiadavke by tento kedykoľvek vyhovel, rešpektujúc zákonné právo žalobcov.
Záverom konštatovali, že ak by aj existovali formálne dôvody pre záver o neplatnosti kúpnej zmluvy,
súd má povinnosť zvážiť dôsledky takéhoto záveru a má uprednostniť platnosť právneho úkonu pred
jeho neplatnosťou, a to vzhľadom na okolnosti. Ide o princíp preferencie platnosti právnych úkonov, aby
nebol porušený princíp právnej istoty v súkromnom práve. Posudzovanie právneho úkonu je potrebné

uskutočniť aj v kontexte správania sa jeho účastníkov, ale aj s rešpektom k širším dôsledkom takéhoto
posúdenia, pričom odkazovali na rozhodnutie ÚS ČR III.ÚS 3900/12, vychádzajúc z ktorého platí zásada
čo nie je zakázané, je dovolené, pričom podľa záverov citovaného rozhodnutia, každý zákonný zásah
do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenie o
neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne.

6. Žalobcovia 1) - 3) vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných, podanom prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v odvolaním
dotknutých častiach potvrdiť. Odvolanie označili za účelové, skresľujúce, tendenčné, so zrejmou snahou
žalovaných manipulovať dôkazmi a tvrdiť skutočnosti, ktoré neboli preukázané. Súd prvej inštancie

zistil dostatočne skutkový stav, vykonal dôkazy v potrebnom rozsahu a jeho skutkové a právne závery
považujú za v celom rozsahu správne. Skutočnosti uvádzané v odvolaní sú právne irelevantné.
Neobstojí podľa nich námietka žalovaných, že nepreukázali danosť naliehavého právneho záujmu na
nimi podanej žalobe. V tomto smere sa obsiahlo vyjadrovali už pred súdom prvej inštancie a na všetkých
tvrdených skutočnostiach v celom rozsahu zotrvávajú aj v odvolacom konaní. Argument žalovaných o

tom, že súd mal žalobu odmietnuť, nie je správny a už vôbec nie je správny názor, že spoluvlastníkovi
nehnuteľností nepatrí právo domáhať sa účinne svojich práv a odstránenia stavu právnej neistoty
(nápravy) z dôvodu porušenia zákonného predkupného práva prostredníctvom zvolenej žaloby, pretože
pri žalovanými prezentovanom účelovom výklade by ust. § 140 OZ stratilo význam, naviac tento výkladby bol v príkrom rozpore so základnými princípmi CSP (článok 2 princíp právnej istoty, článok 3 princíp
výkladu procesného práva v súlade s účelom a zmyslom zákonodarcu tzv. ratio legis, článok 5 princíp
zákazu zneužitia práva) a tiež by to bolo v rozpore s hmotným právom (§ 3, § 140 OZ). Nesúhlasia

tiež s argumentom o neužitočnosti nimi napádaného rozsudku do budúcnosti, poukazujúc na sled
protiprávnych krokov zo strany žalovaných vo vedených súdnych procesoch, predstavujúcich zjavné
zneužitie práva z ich strany. Bolo jasne preukázané, že právne postavenie žalobcov je z dôvodu
neplatného prevodu spoluvlastníckeho podielu na žalovaného 3) právne neisté z pohľadu výkonu
spoluvlastníckych práv a povinností, čo potvrdzujú aj samotní žalovaní vo svojom vyjadrení zo dňa

14.05.2019(strana2bod5ichvyjadrenia)vnimiiniciovanomsúdnomsporekonanomnaOSBratislavaI.
podsp.zn.6C/63/2016.Žalovanívodvolaníuvádzajúnepravdivétvrdenia,žežalobcovianemajúzáujem
o nadobudnutie prevádzaných spoluvlastníckych podielov. Tieto im nikdy neboli platne ponúkané, pri
akejkoľvek ponuke žalovaní zneužívajú existenciu nimi zriadených predmetných záložných práv k týmto
podielom. To, že o tieto podiely majú záujem deklarovali opakovane, a to aj v priebehu konania
vedeného pred OS Trenčín pod sp. zn. 19C/15/2017, predmetom ktorého je zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, v ktorom žalobcovia vyjadrili svoj nesúhlas s návrhom žalovaného 3) so
súdnym spoločným predajom nehnuteľností a vyjadrili záujem vyporiadať podielové spoluvlastníctvo
tak, že by nadobudli spoluvlastnícky podiel žalovaných. Žalovaní zneužívajú existenciu záložných práv,
účelovo ich preto ani v súvislosti s naliehavým právnym záujmom na určení ich neexistencie vôbec
nespomínajú v odvolaní a rozsudok v tejto časti ani nenapádajú. Ide o zjavný prejav zneužitia práva,

ktorý nemôže požívať právnu ochranu. Odvolanie je neopodstatnené, nespôsobilé k zmene rozhodnutia.
Rozsudok je vecne správny a riadne právne zdôvodnený. Žalovaní počas celého procesu mali možnosť
vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam žalobcov, bol im poskytnutý zo strany súdu prvej inštancie rovnaký
zákonný priestor ako aj žalobcom na vyjadrenie sa ku všetkým tvrdeniam a dôkazom predloženým
druhou sporovou stranou. Neboli ukrátení na svojich procesných právach, ani nedošlo k porušeniu ich

práva na spravodlivý proces. Ide zjavne o nepravdivú, účelovú a ničím nepodloženú námietku. Pokiaľ
namietajú, že súd nevykonal nimi navrhované dôkazy, je potrebné poukázať na to, že je to tvrdenie
nepravdivé, účelové, nepodložené, pretože žiadnym spôsobom nekonkretizovali dôkazy, ktoré by v
doterajšom priebehu konania navrhovali a súd ich nevykonal. Rovnako nekonkretizovali vo vzťahu k
odvolaciemu dôvodu o nesprávnych skutkových záveroch, ktoré z nich majú byť nesprávne, medzi

ktorými vykonanými dôkazmi a súdom zisteným skutkovým stavom je rozpor a v čom má spočívať.
Záverom uviedli, že sa plne pridržiavajú všetkých doposiaľ produkovaných tvrdení.

7. Žalovaní vo svojej replike na vyjadrenie žalobcov prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli,
že žalobcovia zámerne dezinterpretujú ich odvolanie, naviac predkladajú nové dôkazy bez riadneho

zdôvodnenia ich možného použitia v odvolacom konaní a bez zjavného súvisu s ním. Ich tvrdenia o
záujmenadobudnúťpríslušnéspoluvlastníckepodielysúnepravdivé,akbytobolopravdou,stranysporu
mohli dávno dosiahnuť mimosúdne vyrovnanie, čo sa však nestalo. Nie je pravdou, že by nenapádali
rozhodnutie v časti týkajúcej sa záložných práv, argumentácia žalobcov je všeobecná, replikujú len
použité argumenty v konaní. Obsiahlejšie nepovažujú za potrebné sa z dôvodu hospodárnosti k podaniu

žalobcov ďalej vyjadrovať.

8. Žalobcovia vo svojej duplike na repliku žalovaných prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli,
že trvajú na všetkých do tej doby produkovaných vyjadreniach. Nad rámec dôvodov, na ktorých založil
súd prvej inštancie svoj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy, poukazujú aj na ďalšie dôvody, ktoré

produkovali v priebehu konania a ktoré súd prvej inštancie z dôvodu hospodárnosti v odôvodnení
svojho rozhodnutia neuviedol. Tak napríklad vo svojom vyjadrení k priebehu pojednávania konaného
dňa 28.01.2019 doložili ako prílohu č. 3 svoje vyjadrenie k odporu žalovaného proti platobnému rozkazu
zo dňa 28.03.2017 (konanie na OS Bratislava I pod sp. zn. 6C/63/2016), v ktorom uvádzajú, že I.
Q. ako zástupca žalobcov, odsúhlasil predĺženie lehoty pre H.. P. Q. a H.. H. Q. na vyjadrenie sa k

návrhu na vyporiadanie zo dňa 24.09.2014 do 05.11.2014, t.j. do dňa, kedy zaslali žalovaní žalobkyni
3) návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Ak by výzva na uplatnenie predkupného práva
bola platná, lehota na akceptovanie začala žalobcom plynúť až dňa 05.11.2014. Do pozornosti tiež
dávajú, že podmienkou ponuky na odkúpenie podielov, bol predaj všetkých spoluvlastníckych podielov,
teda tak k nehnuteľnostiam v I., ako aj v O. a to naraz jednému kupujúcemu, čo je ďalšia protiprávna

podmienka vzhľadom na podstatu predkupného práva, kde každý z ostatných spoluvlastníkov má právo
odkúpiť si podiel podľa veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu. Aj tento list zo dňa 05.11.2014 doložili
do súdneho spisu ako prílohu samotnej žaloby. Opakovane navrhujú rozsudok súdu prvej inštancie v
dotknutých častiach ako vecne správny potvrdiť.9. Krajský súd Trenčín ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutých častiach vydané podľa

§ 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP
aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých - vyhovujúcich častiach (výroky
II., III. a IV.) ktorými určil vlastnícke právo v prospech žalovaných 1) a 2) a neexistenciu záložného
práva na prevádzaných podieloch v nehnuteľnostiach a v závislom výroku o trovách konania medzi
stranami sporu (výrok V.), je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd
rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej
veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani

dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej - zastavujúcej časti (výrok
I.) nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.

11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vyhovel určovacej žalobe v
plnom rozsahu a určil vlastnícke právo žalovaných 1) a 2) v rozsahu navrhovaných podielov na

nehnuteľnostiach identifikovaných vo výroku svojho rozhodnutia, založiac svoje rozhodnutie na závere
o danosti naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe na strane žalobcov, následne tiež o
porušení predkupného práva žalovanými 1) a 2) voči žalobcom pri prevode spoluvlastníckych podielov
k dotknutým nehnuteľnostiam na žalovaného 3), ktorého sa žalobcovia v zákonom stanovenej lehote
dovolali, s následkom neplatnosti zmluvy o prevode podielov (kúpnej zmluvy zo dňa 8.12.2014), a

neexistencie záložného práva zriadeného k prevedeným podielom v prospech žalovaných 1) a 2)
kupujúcim žalovaným 3) pre neexistenciu hlavného záväzku, ktorý malo záložné právo zabezpečovať.

12. Vychádzajúc z obsahu odvolania, žalovaní uplatňovali dôvody na odvolanie uvedené v ust. §
365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/ a h/ CSP (neboli splnené procesné podmienky pre vydanie meritórneho

rozhodnutia, nesprávnym procesným postupom súdu bolo znemožnené žalovaným, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, neboli
vykonané navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvej
inštancie je založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch).

13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti a tiež so zreteľom na uplatnený
odvolací dôvod žalovanými (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), predovšetkým posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.

14. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo

veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu odvolací súd uvádza, že v
konaní úradnou činnosťou, ale ani vo svetle odvolacej námietky žalovaných nezistil žiadne procesné
vady, zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

15. Procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady, aby súd mohol autoritatívne

vo veci rozhodnúť. Procesné podmienky sú také vlastnosti, ktoré musia byť splnené na to, aby sa
dosiahol cieľ civilného konania. Ich existencia a splnenie je predpokladom poskytnutia súdnej ochrany
ohrozeným, alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu čl. 1 Základných princípov CSP.

16. Odvolatelia naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP vzhliadali

v konkrétnostiach v tom, že podľa ich názoru pre absenciu danosti naliehavého právneho záujmu na
strane žalobcov na podanej určovacej žalobe, nebolo možné vo veci konať a meritórne rozhodnúť, ale
správne mal súd prvej inštancie žalobu postupom podľa § 129 ods. 3 CSP odmietnuť, a pokiaľ
tak nepostupoval, konanie trpí vadou predpokladanou v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP.

17.Predovšetkýmjezrejmé,žeodvolateliadôslednenerozlišujúmedzinedostatkompodmienkykonania
a vadou žaloby ako navzájom nezameniteľnými pojmami procesného práva, samostatne upravenými,
ktoré majú odlišné dôsledky a s ktorými sa spája aj rozdielny postup. Nedostatok podmienky konania,
totiž nie je vadou žaloby z hľadiska jej správnosti, či úplnosti a vada žaloby naopak nepredstavujenedostatok podmienky konania. Naliehavý právny záujem na určení práva je vecnou legitimáciou
žalobcu, preto aj rozhodnutie o ňom je meritórne. Preto aj prípadný záver o tom, že na strane žalobcov
nie je danosť naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe, nie je dôvodom na postup podľa §

129 ods. 3 CSP, ako sa nesprávne domnievajú žalovaní. Právna prax si totiž osvojila názor, že pokiaľ
súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu o požadované určenie spôsobilým, alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, je potrebné
žalobu zamietnuť, ktorý názor plne korešponduje v tomto smere s názorom najvyšších súdnych autorít
(príkladmo rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 241/2008, uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. 10.

2017, sp. zn. II. ÚS 590/2017). V konkrétnostiach posudzovanej veci však naviac bez ohľadu na to, aký
postup, či typ rozhodnutia (meritórne alebo procesné) by prichádzali do úvahy ako správne pre prípad
záveru o absencii naliehavého záujmu na strane žalobcov, je akékoľvek obsiahlejšie polemizovanie o
tejto otázke bezpredmetné, keďže súd prvej inštancie na takomto závere svoje rozhodnutie nezaložil, ale
naopak posúdil, že na strane žalobcov je danosť naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej
žalobe (ktorý záver tiež odvolací súd považuje za správny, pričom s odvolacími námietkami

k nemu sa vzťahujúcimi, sa bude zaoberať v ďalších častiach svojho rozhodnutia).

18. Ďalej sa odvolací súd zaoberal žalovanými uplatneným odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces ako dôsledok nesprávneho procesného
postupu súdu prvej inštancie), naplnenie ktorého vzhliadali primárne v nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozhodnutia do takej miery, že dôsledkom tejto vady, je podľa ich názoru rozhodnutie pre
nich nespravodlivým, tiež tvrdili prekvapivosť a arbitrárnosť rozhodnutia.

19. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd
pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.

20. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia (nedostatok dôvodov) bola už dávnejšou judikatúrou považovaná
nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď
R 111/1998), čím sa zaoberalo tiež Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna

veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto
vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne

zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie
práva na spravodlivý proces.

21. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol

dôvodnosť jednak pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že
„celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia
nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“, čím z
hľadiska tvrdenej vady odôvodnenia rozsudku nedošlo k takému nesprávnemu procesnému
postupu, ktorý by znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že

by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces za súčasného záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutiarovnakonetrpíanitakýminedostatkami, ktorébyboli spôsobilékzáveruoexistenciitzv.inej
vady konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený
v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP).22. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal dostatočnú odpoveď
na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom

súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych
záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu
v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom odvolací súd nezistil, že
by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň
pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej
veci prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolatelia sa s názorom súdu prvej inštancie
nestotožňujú, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

23. Nedôvodne tiež odvolatelia namietajú, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal so

všetkými ich argumentmi, ktoré produkovali na podporu svojho názoru o nedostatku naliehavého
právneho záujmu na strane žalobcov na podanej určovacej žalobe. Všeobecný súd totiž nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn.
III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29.
mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý
súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom
konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci
(napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994,
Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B) knaplneniu čoho v posudzovanej veci došlo.

24. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tiež nemožno podľa odvolacieho súdu považovať za arbitrárne,

ku ktorému záveru by bolo možné dospieť len v prípade, ak by sa súd v odôvodnení obmedzil len
na všeobecné konštatovanie, že argumenty účastníka sú nesprávne bez vysvetlenia dôvodu takéhoto
záveru, o ktorý prípad však v posudzovanej veci nešlo. Je potrebné si však uvedomiť, že len čím je
dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania (samozrejme ak má pre vec podstatný
význam), tým dôkladnejšia musí byť aj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje

alebo vyvracia.

25. Nespôsobilou k naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je tiež
námietka odvolateľov o prekvapivosti súdneho rozhodnutia s poukazom na záver o danosti právneho
záujmu.

26. Prostriedkom na zabránenie, resp. vyhnutie sa vydávaniu prekvapivých rozhodnutí, keďže Civilný
sporový poriadok je postavený na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu, je ust. § 181 ods. 2
CSP zmyslom a účelom ktorého je predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť súdneho
rozhodnutia a vytvorenie priestoru na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich

vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, prípadne možnosť predkladať nové dôkazy, ktoré sa z
hľadiska predbežného právneho posúdenia súdu prvej inštancie, ktoré je povinný v zmysle uvedeného
ustanovenia súd stranám sporu uviesť, môžu javiť ako významné. Vychádzajúc z obsahu spisového
materiálu (a v podstate tiež z obsahu odvolania) však súd prvej inštancie tento zákonom predpísaný
postup dodržal, keď na v poradí prvom pojednávaní vo veci uskutočnenom dňa 28.1.2019 oboznámil

strany s predbežným právnym posúdením veci v rámci ktorého uviedol, že ako prvoradou sa bude
zaoberať otázkou danosti naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe a až v prípade pozitívneho
záveru v tomto smere, otázkou uplatnenia predkupného práva a naplnenia predpokladov pre jeho
uplatnenie.Následnestranyvypovedalinielenkotázke(ne)existencieprávnehozáujmu,aletiežkvecnej
stránke uplatneného nároku, teda k skutočnostiam týkajúcim sa tvrdeného porušenia predkupného

práva žalobcov, so zreteľom na čo stranám už v tomto štádiu (o to viac, že obe boli od počiatku
kvalifikovane zastúpené) muselo byť zrejmé, k čomu má ich efektívna argumentácia za súčasného
produkovania dôkazov na jej preukázanie smerovať. Následne sa vo veci uskutočnilo tiež ďalšie
pojednávanie (dňa 30.5.2019) za súčasného vykonania dôkazov potrebných pre rozhodnutie o vecnejopodstatnenosti určovacej žaloby, preto nebolo možné udržateľne u ktorejkoľvek strany sporu dospieť k
inému záveru, ako tomu, že súd prvej inštancie existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov má
za preukázanú a pokiaľ na tomto závere založil tiež svoje rozhodnutie, udržateľne ho voči žalovaným

pri ich minimálnej obozretnosti, nemožno v tomto smere považovať za prekvapivé.

27. V ďalšom naplnenie identického odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) odvolatelia
vzhliadali vychádzajúc z obsahu odvolania v tom, že súd prvej inštancie konal výlučne o skutočnostiach
týkajúcich sa zisťovania naliehavého právneho záujmu, nie však o skutočnostiach rozhodujúcich pre

posúdenie platnosti prevodu vlastníckeho práva medzi žalovanými a dokazovanie tak obmedzil len na
jeho zisťovanie, tiež, že bez toho, aby vec ústne prejednal čo do zisťovania skutočností rozhodujúcich
pre posúdenie platnosti prevodu práva, došiel k skutkovým a právnym zisteniam na ktorých založil
svoje rozhodnutie a žalovaní nemali možnosť produkovať v tomto smere svoje tvrdenia a podložiť ich
priebežne dôkazmi, čo mali v úmysle urobiť a v konečnom dôsledku tiež ( protirečivo k predchádzajúcej
námietke), že súd sa predčasne zaoberal skutočnosťami týkajúcimi sa dôsledkov dovolania sa relatívnej

neplatnosti kúpnej zmluvy žalobcami voči žalovaným a tým vykonal predčasný právny záver, že toto
dovolanie sa relatívnej neplatnosti prevodnej zmluvy bolo dané platne a účinne napriek tomu, že tomuto
skúmaniu, malo avšak nepredchádzalo skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu na podanej
žalobe. Vo svetle vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu, namietajú tiež posúdiac obsah odvolania
spôsob hodnotenia dôkazov, právne posúdenie, či nevykonanie navrhovaných dôkazov avšak bez

špecifikácie ich dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

28. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že „sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotná procedúra prejednania veci (teda to ako súd viedol

spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní. Najvyšší súd opakovane uviedol, že tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku, na čom zotrváva najvyšší súd aj za účinnosti CSP (príkladmo 1 Cdo

43/2017, 2 Cdo 93/2017 a ďalšie). Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, či ňou

požadovaného právneho posúdenia nie je jeho súčasťou (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a ďalšie). Najvyšší súd dospel k záveru, že realizácia
procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením - nesprávnym vyriešením
niektorej právnej otázky súdom (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo
68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014, tiež judikát R

24/2017)“.

29. Ide teda o taký vadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a

ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnouochranoupráva.Idenapr.oprávonaverejnéprejednaniesporuzaprítomnostistránsporu,právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

30. Posúdením rozhodujúcich skutočností vo svetle v tomto smere produkovaných námietok odvolací
súd dospel k záveru o ich nespôsobilosti privodiť v prospech žalovaných vyznievajúce, zrušujúce
rozhodnutie, keďže nad rámec zistenia o ich vnútornej protirečivosti, nesúlade so skutočnosťami
plynúcimi z obsahu spisového materiálu, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne porušenie

procesných práv žalovaných.

31. Odvolatelia v konkrétnosti namietali, že súd konal výlučne o skutočnostiach týkajúcich sa zisťovania
naliehavéhoprávnehozáujmu,nievšakoskutočnostiachrozhodujúcichpreposúdenieplatnostiprevoduvlastníckeho práva medzi žalovanými a dokazovanie tak obmedzil len na jeho zisťovanie bez toho, aby
vec ústne prejednal, súčasne však protirečivo tvrdili, že sa súd predčasne zaoberal skutočnosťami
týkajúcimi sa dôsledkov dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy žalobcami voči žalovaným

napriek tomu, že tomuto malo predchádzať skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu na
podanej žalobe.

32. Už len zjavná vnútorná rozpornosť vyššie uvedených námietok, svedčí o ich zmätočnosti s
následkom ich vzájomnej diskvalifikácie z dopadu na správnosť procesného postupu, ktorý predchádzal

vydaniu konečného rozhodnutia, naviac tieto tvrdenia nie sú v súlade so skutočnosťami plynúcimi z
obsahu spisového materiálu. Takto nie je pravdou, že súd posudzoval vecnú opodstatnenosť žaloby
bez toho, aby sa zaoberal danosťou právneho záujmu na jej podaní. Tak z predbežného právneho
posúdenia obsiahnutého v zápisnici z prvého pojednávania vo veci uskutočneného dňa 28.1.2019,
ako aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že súd
prvej inštancie si splnil svoju primárnu povinnosť a pri rozhodovaní o určovacej žalobe sa vysporiadal

najprv s otázkou (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe.
Správne vecnú opodstatnenosť žaloby posudzoval a o tejto rozhodol až po zistení, že naliehavý
právny záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil právny názor, podľa ktorého
ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho,
aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo

účastníkanasúdnuochranu, oktorýprípadvšakzjavnevposudzovanejvecinejde.Akoužbolouvedené
vyššie, v nadväznosti na to, protirečivo s touto námietkou vyznieva tvrdenie (naviac nemajúce oporu
v skutočnostiach plynúcich zo spisu), že súd konal výlučne o skutočnostiach, týkajúcich sa zisťovania
naliehavéhoprávnehozáujmu,nievšakoskutočnostiachrozhodujúcichpreposúdenieplatnostiprevodu
vlastníckeho práva medzi žalovanými, dokazovanie tak obmedzil len na jeho zisťovanie bez toho, aby

vec ústne prejednal, a žalovaní tak nemali možnosť produkovať zodpovedajúce tvrdenia, či dôkazy
napriek tomu, že mali o to záujem. Formálne spôsobilá žaloba (z ktorej bolo zrejmé o aký typ žaloby ide,
čoho a na základe akých skutočností sa žalobcovia domáhajú), ktorou bol vymedzený predmet konania
(teda to, o čom má súd konať a rozhodnúť) spolu s prílohami, bola žalovaným doručená spolu s výzvou
na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam v nej obsiahnutým, vychádzajúc z obsahu doručeniek na

čl. 69 žalovanej 1/ dňa 27.2.2018, žalovanému 2/ dňa 26.2.2018 a žalovanému 3/ dňa 19.2.2018,
ktorú skutočnosť títo potvrdzujú tiež prostredníctvom listu ich právneho zástupcu (čl.79), súčasťou
čoho bolo tiež doručenie obsiahlych poučení o procesných právach a povinnostiach účastníka konania
vrátane poučenia o ich povinnosti uvádzať podstatné a skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a uplatňovať
prostriedky procesnej obrany včas, t.j. v limitoch daných sudcovskou a zákonnou koncentráciou konania

(§ 150 a nasl. CSP). To, v akom rozsahu tieto svoje oprávnenia žalovaní využili, bolo výlučne vecou
ich posúdenia a stupňa aktívneho prístupu, ktorý zvolili. Od tohto času do doby rozhodnutia súdu
prvej inštancie (27.6.2019), totiž uplynuli viac ako dva roky, vo veci boli mimo konania verejného
vyhlásenia rozsudku nariadené s dostatočným časovým odstupom pri zachovaní tiež zákonnej lehoty
na prípravu pojednávania celkovo dve pojednávania, teda nesporne mali žalovaní vytvorený komfortný

časový priestor na to, aby podľa svojho uváženia mohli produkovať tak relevantnú argumentáciu, ako aj
navrhovať na jej podporu vykonanie dôkazov. Do akej miery tieto svoje procesné oprávnenia (ne)využili
bolo výlučne ich vecou a nedostatok prípadnej aktivity v tomto smere na ich strane, rozhodne nemôže
ísť na ťarchu nesprávnosti procesného postupu súdu prvej inštancie, keďže z obsahu spisu nevyplýva
žiaden vadný procesný postup súdu, ktorý by odvolateľov z realizácie ktoréhokoľvek procesného práva

v nimi tvrdenom smere diskvalifikoval. Odvolatelia tvrdia, že prostredníctvom svojej zástupkyne sa
vyjadrovali len k absencii navrhovania dôkazov týkajúcich sa danosti právneho záujmu, faktom však je,
že zároveň k skutočnostiam týkajúcim sa vecnej neopodstatnenosti žaloby súčasne vykonanie ďalších
dôkazov nenavrhovali pri jednoznačne danom im poučení o limitoch daných koncentráciou konania.

33. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené námietky dáva do pozornosti žalovaným starú
zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len
bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou. Predovšetkým je totiž vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o

ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a
pod., čo platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných oprávnení, k naplneniu čoho došlo tiež v
posudzovanej veci. Nebol to v danom prípade súd, ktorý by nesprávnym procesným postupom bol odňal
procesné práva odvolateľom, ale boli to oni sami, ktorí sa o tieto svojou nečinnosťou pripravili.34. Nedôvodne tiež žalovaní namietali, že súd prvej inštancie obmedzil svoje dokazovanie len na
zisťovanie danosti naliehavého právneho záujmu. Opomínajú totiž zjavne základný princíp, ktorým je

ovládané dokazovanie v sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, a to princíp prejednací,
ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a
predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná
zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej,
teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z

hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten,
komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú,
potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok
spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže
strana plniť od začiatku konania a to v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov,
v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na

všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou
splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP).
Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu

zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Keďže teda súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo tak na žalobcoch, akým spôsobom svoj
nárok formulovali a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladali, ako aj na strane druhej bolo na
žalovaných, akú obranu a na akých skutočnostiach založenú zvolili a tiež bolo vecou ich racionálneho

posúdenia, či nimi tvrdené skutočnosti sú spôsobilí aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne
zvolená argumentácia, im môže priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne muselo prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre nich
ako stranu, ktorá bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno neuniesla, k naplneniu ktorých
skutočností aj došlo v posudzovanej veci, keď žalovaní neprodukovali také tvrdenia, ani dôkazy, ktoré

by boli spôsobilé k spochybneniu opodstatnenosti podanej žaloby, čo nemohlo mať za následok iné,
ako v ich neprospech vydané rozhodnutie.

35. Pokiaľ vo svetle vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu namietali odvolatelia tiež spôsob hodnotenia
dôkazov, právne posúdenie, či nevykonanie navrhovaných dôkazov bez špecifikácie ich dopadu na

vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, tieto nie sú súčasťou práva na spravodlivý proces, takže
prostredníctvom nich ani nemohlo dôjsť k zásahu do tohto práva na strane žalovaných.

36. V súhrne tak žiadna z odvolacích námietok produkovaných žalovanými, nebola spôsobilou k
naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

37. Prostredníctvom ďalšieho uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.
e/ CSP namietali žalovaní nevykonanie navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností,vodvolanívšaknekonkretizovali(svýnimkouvýsluchužalobcov),vykonanieakýchdôkazov
mali v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhovať a ktoré súd nemal vykonať a vo vzťahu

k navrhovanému identifikovanému dôkazu neozrejmili, aké v konkrétnostiach relevantné skutočnosti
spôsobilékdopadunavecnúsprávnosťnapadnutéhorozhodnutiamalovykonanietohtodôkazupriniesť,
čím túto námietku diskvalifikovali z možnosti jej dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd tiež poznamenáva, že vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako
aj prípustnosť jeho vykonania je doménou súdu, čo však predpokladá produkciu takých argumentov,

ktoré takéto vyhodnotenie umožňujú, k naplneniu čoho v tomto konaní nedošlo. Naviac, ako vyplýva
z obsahu zápisníc o pojednávaní, žalobcovia 1/ a 2/ sa osobne pojednávaní zúčastnili, učinili svoje
prednesy, pričom vo vzťahu k nim nebola zo strany odvolateľov zaznamenaná žiadna aktivita v podobe
kladenia im otázok a vo vzťahu k žalobkyni 3/ žiadna aktivita, prostredníctvom ktorej by napriek osobnej
účasti jej právneho zástupcu na pojednávaní, žiadali súd o zabezpečenie tiež jej osobnej účasti na

pojednávaní s cieľom tejto položiť otázky, či túto vypočuť za absencie už zmieneného produkovania v
odvolacom konaní skutočností ozrejmujúcich relevanciu vykonania takýchto dôkazov.38. V konečnom dôsledku žalovaní namietali správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých
založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP.

39. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti

alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

40. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

41. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaných, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP. Správne zvoleným postupom predtým, ako pristúpil k
posudzovaniu vecnej opodstatnenosti žaloby, primárne plniac si svoju zákonnú povinnosť, sa súd prvej

inštancie zaoberal existenciou právneho záujmu na jej podaní, pričom ním prijatý záver, vychádzajúc
z ktorého zvolenú určovaciu žalobu posúdil vo svetle ust. § 137 písm. c/ CSP ako vhodný, spôsobilý
a prípustný prostriedok ochrany práva žalobcov, považuje tiež odvolací súd za správny. Následne
pristúpiac k posúdeniu vecnej opodstatnenosti žaloby zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny
právny záver, že zákonné predkupné právo žalobcov k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach,

zapísaných na LV č. XXXX v k.ú. I., prevedených žalovanými 1/ a 2/ kúpnou zmluvou zo dňa
8.12.2014nažalovaného3/bolovdôsledkuobsahovejkonštrukcievýzvynavyužitiepredkupnéhopráva
adresovanej žalobcom porušené (§ 140 OZ v spojitosti s § 602 až 606 OZ) a keďže sa žalobcovia v
zákonom stanovenej lehote z dôvodu jeho porušenia, dovolali relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy (§
40a OZ), nastali právne účinky s týmto jednostranným právnym úkonom spojené v podobe neplatnosti

kúpnej zmluvy zo dňa 8.12.2014 a právne pomery k zmluvou dotknutým nehnuteľnostiam sa navrátili do
stavu, ktorý tu bol pred uzavretím tejto zmluvy, t.j. spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností vo veľkosti
prevádzaných podielov sa opäť stali žalovaní 1/ a 2/. Keďže však títo napriek tomuto právnemu stavu
neurobili v súčinnosti so žalovaným 3/ potrebné kroky na zosúladenie zhody medzi takto nastoleným
právnym stavom a stavom zápisu v katastri nehnuteľností (kde v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie bol naďalej ako spoluvlastník zapísaný žalovaný 3/), dôvodne posúdil súd prvej inštancie
žalobu sledujúcu prinavrátenie pôvodného stavu aj pokiaľ ide o zápis v katastri nehnuteľností za účelom
dosiahnutia právnej istoty žalobcov ako opodstatnenú a za spoluvlastníkov určil v rozsahu pôvodne
im prislúchajúcich podielov žalovaných 1/ a 2/. Keďže kúpnu zmluvu posúdil ako neplatnú, správne
tiež uzavrel, že záložné právo zriadené žalovaným 3/ na prevádzaných podieloch k nehnuteľnostiam

v prospech žalovaných 1/ a 2/ za účelom zabezpečenia jeho záväzku na zaplatenie kúpnej ceny,
vzhľadom na jeho akcesorickú povahu neexistuje, keďže ho stíha osud hlavného záväzku (§ 151a OZ)
a žalobe aj v tejto ďalšej časti vyhovel. Dôvodne tiež vzhľadom na plný úspech žalobcov v spore,
konštatoval vznik plného nároku na ich strane voči žalovaným na náhradu trov konania (§ 255 ods.
1 CSP), s tým, že o ich výške po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným uznesením (§262

ods. 2 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (ako už bolo konštatované aj v predchádzajúcich
častiach tohto rozhodnutia) tiež zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil v súlade s požiadavkami
uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), abynadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov,
ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre jeho potvrdenie.

42. Predovšetkým odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalovaných produkovaných v
odvolacomkonaníuvádza,ževzásadeceláichťažiskováčasťužbolapredmetomposudzovaniasúdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne a správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

43. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaných odvolací súd dodáva

nasledovné:

44. Žalovaní sa prostredníctvom ťažiskových vecných odvolacích námietok dovolávajú odlišného
posúdenia danosti naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe.

45. (Ne)existencia naliehavého právneho záujmu je vecou právneho posúdenia.

46. Základným predpokladom prípustnosti a následne tiež aj úspešnosti určovacej žaloby, o ktorú ide
tiež v posudzovanej veci, je záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
z hľadiska ustanovenia § 137 CSP, ako základnej podmienky prípustnosti prikročenia k posudzovaniu
vecnejstránkyžalobnéhonávrhu,keďževprípadezáveruojehonedostatku, jebezďalšiehodanýdôvod

zamietnutia žaloby ako celku. Pri skúmaní jeho danosti ide o posúdenie, či zvolená žaloba je vhodný
(účinný a správne zvolený) nástroj ochrany práva žalobcov, pozitívny záver o čom je spravidla daný
v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcov ohrozené, alebo by sa ich právne postavenie
stalo neistým (porovnaj R 17/1972), teda záver o užitočnosti požadovaného rozhodnutia pre potreby
praktického života. Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiska

občianskoprávnejprevencie(predchádzanieďalšímsporom),alebo vprípade,keďurčujúcivýrok
je potrebný v konaní pred iným orgánom právnej ochrany alebo pred orgánom, ktorému bola zverená
časť právomoci inak patriacej súdom (napr. v konaní pred správou katastra nehnuteľností), ale tiež v
prípade, ak už k porušeniu, v tomto prípade predkupného práva došlo. Naliehavý právny záujem sa
viaže teda na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobcovia v konaní domáhajú) a súvisí s vyriešením

otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, alebo
právnej neistoty.

47.Súdprvejinštancieposúdildanosťprávnehozáujmunastranežalobcovnapodanejžalobevprincípe
vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk.

48. Žalovaní namietajúc správnosť tohto posúdenia, tvrdia jeho neexistenciu dôvodiac neužitočnosťou
takéhotourčenia, akoprevencievyporiadaniaspoluvlastníctvakpredmetnýmnehnuteľnostiamvosvetle
budúceho predpokladaného prevodu medzi žalovanými ako blízkymi osobami, nedosiahnutím zmeny
v právnom postavení žalobcov ako spoluvlastníkov tým, že sa za vlastníka iného spoluvlastníckeho

podielu určí pôvodný vlastník takéhoto podielu, neexistenciou spornosti práva, či právnej neistoty u
žalobcov s poukazom na ustanovenie § 70 ods. 1 zák. č. 162/95 Z.z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, vychádzajúc z ktorého je spoluvlastník stavom
zápisu vlastníckeho práva viazaný, absenciou záujmu žalobcov predkupné právo využiť, či ochotou
žalobcu 3/ spoluvlastnícke vzťahy vysporiadať či už dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva, alebo ponúknutím im na odkúpenie na neho prevedených podielov v rámci možného
využitiaichpredkupnéhopráva.Majúzato,žeurčovaciažalobaniejevhodným(tedasprávnezvoleným)
prostriedkom na ochranu žalobcami tvrdeného porušeného predkupného práva, takouto by bola podľa
ich názoru žaloba na plnenie.

49. Na strane druhej žalobcovia tvrdia opak a posúdiac ich tvrdenia podľa obsahu, v princípe práve v
ťažiskových skutočnostiach uvádzaných na svoju obranu odvolateľmi (zotrvávanie žalobcu 3/ na pozícii
vlastníka a z nej plynúce existujúce a predpokladané jeho konanie), vzhliadajú danosť právneho záujmu
na nimi zvolenom type žaloby ( i keď to prísne formálne identickým spôsobom neformulujú).

50. Podľa § 140 Občianskeho zákonníka, ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci
predkupnéprávo,ibažeideoprevodblízkejosobe(§116,117).Aksaspoluvlastnícinedohodnúovýkone
predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.51. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za
platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti

sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme,
ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym
predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je
takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

52. Ako vyplýva zo znenia ustanovenia § 140 OZ a ako správne tiež posúdil súd prvej inštancie
vychádzajúc z odôvodnenia jeho rozhodnutia, je povinnosťou prevádzajúceho spoluvlastníka ponúknuť
svoj spoluvlastnícky podiel v prvom rade ostatným spoluvlastníkom, okrem prípadu prevodu
spoluvlastníckeho podielu blízkej osobe. Až keď títo o prevádzaný spoluvlastnícky podiel neprejavia
záujem, môže spoluvlastník podiel predať tretej osobe. Zákonné predkupné právo k prevádzanému
spoluvlastníckemu podielu podľa § 140 Občianskeho zákonníka má vecno-právne účinky, čo znamená,

že pôsobí i voči právnemu nástupcovi - novému spoluvlastníkovi (kupujúcemu). Podľa už konštantnej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad rozhodnutia 3Cdo 262/2009, 4Cdo 334/2009, 5Cdo 211/2009
a ďalšie), z hľadiska obsahu účinkov a výkonu treba aj na predkupné právo vyplývajúce z § 140
Občianskeho zákonníka, s uplatnením analogie legis v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka, aplikovať
všeobecnú úpravu o predkupnom práve obsiahnutú v ust. § 602 až § 606 Občianskeho

zákonníka.

53. Preprípad,akpovinnýspoluvlastníknerešpektovalzákonnépredkupnéprávoasvojpodielpreviedol
na inú než blízku osobu bez toho, aby ho predtým ponúkol ostatným spoluvlastníkom, či v prípade,
ak síce formálne spoluvlastníkom zaslal ponuku na využitie predkupného práva, ktorá však svojim

obsahom reálne týchto diskvalifikovala oprávnené subjekty z jej využitia (ako tomu bolo v okolnostiach
posudzovanej veci), prostredníctvom čoho tak došlo k porušenia predkupného práva oprávnených,
právny úkon na základe ktorého došlo následne k prevodu spoluvlastníckeho podielu(-ov), zákon
považuje za neplatný v prípade, ak sa oprávnení spoluvlastníci jeho neplatnosti dovolajú
(§ 40a OZ). Právnym dôvodom dovolania sa tejto neplatnosti je reparácia - náprava protiprávneho

stavu v podobe možnosti dotknutého spoluvlastníka v zákonných medziach realizovať predkupné právo,
už ako subjektívne oprávnenie voči povinnému. Oprávnený sa tak v zmysle § 603 ods. 3 OZ môže
domáhať toho, aby mu bola vec ponúknutá na kúpu a to prostredníctvom podania žaloby o nahradenie
vôle povinného, alebo ak z akýchkoľvek dôvodov nežiada bezprostredne nadobudnutie podielu na veci,
druhou možnosťou vyplývajúcou z ust. § 603 ods. 3 OZ je ponechať si zachované predkupné právo

voči nadobúdateľovi (novému spoluvlastníkovi) pre prípad, ak by sa tento rozhodol v budúcnosti vec
predať. Avšak nad rámec uvedených všeobecných nárokov vyplývajúcich z porušenia predkupného
práva uvedených v § 603 ods. 3 OZ, je tu tiež špeciálny nárok majúci pôvod v ust. § 40a v spojení
s § 140 OZ a to možnosť domáhať sa neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a OZ. Keďže uvedené
nároky (všeobecné a špeciálny) sa z povahy veci vzájomne vylučujú, znamená to, že oprávnený sa musí

rozhodnúť, ktorý z nich uplatňuje, pretože je vylúčené súčasné uplatňovanie neplatnosti právneho úkonu
(§40a OZ) a súčasne niektorého z nárokov vyplývajúcich z § 603 ods. 3 OZ (napr. žiadať o nahradenie
prejavu jeho vôle nadobúdateľa, alebo si ponechať predkupné právo voči nemu).

54. Keďže v posudzovanej veci žalobcovia uprednostnili špeciálnu úpravu nároku v

zmysle § 40a OZ a to dovolaním sa neplatnosti prevodnej zmluvy adresovanej žalovaným, je vylúčená
možnosť, aby mohli formulovať taký žalobný návrh, prostredníctvom ktorého by uplatňovali niektorý
zo všeobecných nárokov v zmysle § 603 ods. 3 OZ, príkladmo teda žiadať o nahradenie prejavu
vôle nadobúdateľa, ako sa nesprávne domnievajú odvolatelia, keď tento typ nároku napriek vedomosti
o dovolaní sa neplatnosti prevodnej zmluvy, považujú za účinný prostriedok nápravy žalobcami

porušeného predkupného práva v kolízii podľa nich s nesprávne zvolenou určovacou žalobou. Už len z
tohto dôvodu je zrejmé, že žalobcami zvolený typ určovacej žaloby korešponduje so spôsobom, ktorý
si ako reparáciu protiprávne vzniknutého stavu zvolili.

55. Žaloba o určenie, predmetom ktorého je vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je nepochybne právnym

prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva, keďže je spôsobilá byť podkladom
pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, ktoré závery sa primerane vzťahujú
aj na spoluvlastníctvo v modifikácii zohľadňujúcej spoluvlastnícke vzťahy. Ochrana vlastníckeho
práva znamená ochranu vlastníka veci pred každým (erga omnes), kto do toho práva neoprávnenezasiahne (spravidla nevlastníkom). Špecifikom ochrany spoluvlastníckeho práva je, že chráni každého
spoluvlastníka aj proti neoprávneným zásahom ostatných spoluvlastníkov.

56. Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle
ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami
z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený
(oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho
úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc), čo platí aj vtedy, ak na základe

takéhoto relatívne neplatného právneho úkonu, vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo.
Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú.
Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez
tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť.
S dovolaním sa relatívnej neplatnosti sú spojené účinky v podobe navrátenia právnych pomerov k
dotknutým nehnuteľnostiam do stavu, ktorý tu bol pred prevodom.

57. V konkrétnostiach posudzovanej veci napriek tomu, že žalobcovia sa preukázateľne v zákonom
stanovenej lehote dovolali neplatnosti prevodnej zmluvy, žalovaný 3/ je naďalej v katastri
nehnuteľností vedený ako vlastník spoluvlastníckych podielov na predmetných nehnuteľnostiach a
zjavne (ako vyplýva z prednesov, či konkrétnych krokov) spolu so žalovanými 1/ a 2/ odmieta v dôsledku

dovolania sa neplatnosti prevodnej zmluvy vzniknutý právny stav rešpektovať, keďže neučinil reálne
žiadne kroky k spätnému zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech žalovaných
1/ a 2/ napriek tomu, že (zjavne účelovo) verbalizuje snahu o doriešenie vzniknutej situácie, pričom
je to práve žalovaná strana, ktorá má v dispozícii možnosť využitia (a od počiatku sporu tiež mala)
účinného prostriedku na zjednanie nápravy v podobe iniciovania zmeny zápisu v katastri nehnuteľností.

Žalovaný 3/ takto vystupujúc naďalej v pozícii spoluvlastníka, zotrváva na vedení súdneho sporu o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, ktorý inicioval síce
v čase, keď ešte platnosť prevodnej zmluvy nebola napadnutá, avšak v tomto pokračuje aj potom, ako
je zrejmé, že nastali účinky spojené s dovolaním sa relatívnej neplatnosti prevodnej zmluvy žalobcami
napriek tomu, že vlastníctvo v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu žalobcov svedčí už

spätne v prospech žalovaných 1/ a 2/ a tiež ako tvrdia žalobcovia (čo nebolo žalovanými spochybnené)
si osvojuje právo rozhodovať o hospodárení so spoločnou vecou, tiež túto spravovať, napriek tomu, že
k výkonu tohto práva vzhľadom na existujúce právne pomery už nie je oprávnený a pôvodná dohoda
o správe nehnuteľností uzatvorená s predchádzajúcimi vlastníkmi svedčila v prospech žalobcu 2/.
Tak uvedené postoje, ako aj jeho tvrdenia o jeho ochote jednať o odkúpení podielov žalobcami, či

dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a v konečnom dôsledku aj jeho tvrdenia o
existencii vlastníckeho práva na jeho strane s odvolávkou na zápis v katastri svedčiaci v jeho prospech,
vychádzajúce z ust. § 70 ods. 1 zák. č. 162/95 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré podľa jeho názoru nepripúšťa možnosť neistoty na
strane žalobcov o jeho vlastníckej pozícii, sú podľa názoru odvolacieho súdu paradoxne najzásadnejším

argumentom svedčiacim však v prospech tvrdení žalobcov a správnosti záveru súdu prvej inštancie o
danosti naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Od žalobcov totiž s prihliadnutím
na povahu a špecifiká spoluvlastníckych právnych vzťahov, nemožno udržateľne spravodlivo očakávať,
aby im bolo ľahostajné, že k opätovnému zápisu spoluvlastníckych práv zo žalovaného 3/ na žalovaných
1/ a 2/ do katastra nehnuteľností nedošlo napriek tomu, že v dôsledku jednostranného právneho úkonu

žalobcov v podobe dovolania sa relatívnej neplatnosti prevodnej zmluvy v ich prospech jednoznačne
svedčí. Podľa názoru odvolacieho súdu tak žalobcovia ako spoluvlastníci nehnuteľností, majú naliehavý
právny záujem na odstránení stavu právnej neistoty v tom, aby bol jednoznačne určený právny stav
nastolený ich účinným dovolaním sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Keďže rozsudok, ktorým súd
rozhodol o určení vlastníckeho práva v zhode s pôvodnými právnymi pomermi, je listinou spôsobilou

k zmene (zosúladeniu) zápisu vlastníckeho práva na katastri nehnuteľností so stavom, ktorý nastal
v dôsledku dovolania sa neplatnosti právneho úkonu aktorý tu bol pred jeho vznikom, môžu práve
požadovaným určením žalobcovia dosiahnuť odstránenie neistoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa
spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, prípadne tiež predísť možným ďalším sporom.

58. Bez dopadu na vecnú správnosť tohto záveru je námietka odvolateľov o neužitočnosti takéhoto
určenia, ako prevencie vyporiadania spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vo svetle
budúceho predpokladaného prevodu medzi žalovanými ako blízkymi osobami a to jednak z dôvodu,
že rozhodujúci pre súd je skutkový stav existujúci v čase jeho rozhodnutia (§ 217 CSP), teda súdnemôže anticipovať (predvídať) a teda ani vychádzať zo skutočností, ktoré ešte nenastali a nastať
vôbec nemusia. Pokiaľ ide o nimi tvrdený následný opätovný prevod podielov na žalobcu 3/ ako blízku
osobu (keďže žalovaní 1/ a 2/ sú spoločníkmi a konateľmi žalobcu 3/), ktorý podľa ich názoru nebude z

tohto dôvodu podmienený ponukovou povinnosťou žalobcom, osud platnosti takéhoto prevodu nemožno
predvídať, keďže aplikačná prax nie je úplne jednotná v názore, či pre účely § 140 OZ sa považuje
obchodná spoločnosť, ktorej spoločníkom je spoluvlastník veci, za osobu blízku spoluvlastníkovi
(porovnaj rozhodnutia sp. zn. 22Cdo 1836/2003 NS ČR a sp. zn. 22Cdo 1143/2000 NS ČR).

59. Vyhodnotením vyššie uvedených skutočností, tak odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
nemá pochybnosť, že podaná žaloba predstavuje na strane žalobcov, ako oprávnených osôb dotknutých
prevodnou zmluvou a aktuálnym zápisom vlastníctva v prospech žalobcu 3/ v katastri nehnuteľností,
účinný a správne zvolený prostriedok ochrany vo vzťahu k nim porušeného predkupného práva, slúžiaci
tiež potrebám praktického života, ktorej ochrany sa dôvodne domáhali vo svetle ust. § 137 ods. 1 písm.
c) CSP. Naliehavý právny záujem na určení práva, je súčasne vecnou legitimáciou žalobcov.

60.Zhľadiskavecnejopodstatnenostižaloby,jenepochybnevýznamnýmzáveroporušenípredkupného
práva, ako podmienky účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu - prevodnej zmluvy,
ktorá má pôvod v obsahovej konštrukcii žalobcom adresovanej ponuky na využitie predkupného práva.
Napriek tomu, že táto ako správne posúdil súd prvej inštancie, z hľadiska formálneho nevykazuje

vady a obsahuje všetky podmienky, za ktorých žalovaní 1/ a 2/ ako povinní ponúkali veci v
rozsahu svojich spoluvlastníckych podielov na kúpu, a ktorých splnením oprávnení (žalobcovia) mohli
svoje predkupné právo (avšak len formálne, nie reálne) vykonať, táto svojim obsahom je nekorektná,
zákon obchádzajúca, keďže neudržateľne diskvalifikuje žalobcov z možnosti využitia predkupného
práva spôsobom predpokladaným zákonom. Je totiž jednak formulovaná ako alternatíva k zrušeniu a

vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, čo samo osebe síce nie je vadou (i keď zneprehľadňuje
pomery zmiešavaním dvoch odlišných hmotnoprávnych inštitútov), ale, a to je ťažiskové, odkúpenie
hociktorého podielu podmieňuje kúpou všetkých ostatných do úvahy prichádzajúci podielov aj na iných
nehnuteľnostiach a v prospech jediného spoluvlastníka napriek tomu, že nie všetci žalobcovia, boli a
sú spoluvlastníkmi vo všetkých dotknutých nehnuteľnostiach, čo by v podmienkach praktického života

znamenalo, ako to správne dovodil tiež súd prvej inštancie, že ak by napr. žalobkyňa 1/ prejavila
záujem o spoluvlastnícky podiel žalovanej 1/ na nehnuteľnostiach v k.ú. I., tento by si nemohla kúpiť
bez toho, aby spolu s ním neodkúpila aj spoluvlastnícky podiel žalovaného 2/ na predmetných
nehnuteľnostiach a k tomu ešte aj podiely žalovaných 1/, 2/ na nehnuteľnostiach v
k.ú. O.. Možno sa plne identifikovať s tým, že takýmto spôsobom síce formálne žalobcom bola ponuka

adresovaná, avšak reálne konštrukciou podmienok v nej obsiahnutou, im znemožnila využiť predkupné
právo ku ktorémukoľvek spoluvlastníckemu podielu na ktorejkoľvek nehnuteľnosti podľa svojej vlastnej
úvahy a vôle, čím ich povinné osoby vylúčili z možnosti využitia predkupného práva vo vzťahu len k
niektorému spoluvlastníckemu podielu na niektorej nehnuteľnosti, z ktorého dôvodu nemožno tomuto
jednostrannému právnemu úkonu priznať účinky v podobe prostredníctvom neho naplnenej zákonnej

ponukovej povinnosti žalobcom, ako podmienky platnosti následne uzatvorenej prevodnej zmluvy.

61. Odvolatelia vo svojom odvolaní neprodukovali v konkrétnostiach žiadne skutkové tvrdenia,
spochybňujúcesprávnosťvyššieuvedenýchzáverov,lenvovšeobecnostiuvádzali,žesniminesúhlasia,
pričom opodstatnenosť tohto stanoviska (ako uvádzali) mienili preukázať produkovaním skutkových

tvrdení a dôkazov, ktoré však nekonkretizovali a tiež ani neprodukovali.

62. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam, pretože uskutočnenie vecného prieskumu správnosti
napadnutého rozhodnutia z hľadiska uplatnených dôvodov je podmienené tým, že odvolateľ bude

skutkovo konkretizovať, v čom vzhliada dôvodnosť naplnenia ním formálne uvedených (citovaných)
odvolacích dôvodov. Odvolanie tak musí obsahovať vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom
konkrétne výhrady odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, opis konkrétnych pochybení súdu prvej
inštancie, či polemiku s jeho skutkovými, alebo právnymi závermi, inak znemožňuje vecný
prieskum správnosti jednotlivých záverov na ktorých je rozhodnutie založené odvolacím súdom, k čomu

došlo tiež v posudzovanej veci, keď odvolatelia v konkrétnostiach neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré
by boli spôsobilé k opoznaniu, v čom vzhliadajú nesprávnosť záveru o porušení predkupného práva
žalobcov prostredníctvom vadného obsahu ponuky ako jednostranného právneho úkonu na využitie
predkupného práva, pričom podobný osud stíha tiež rozhodnutie v jeho nadväzujúcej časti, ktoroubola určená neexistencia záložného práva akcesorickej povahy, sledujúceho osud hlavného záväzku
(zabezpečenie záväzku zaplatenia kúpnej ceny z prevodnej zmluvy), teda nerozlučne súvisiaceho so
zabezpečovanou pohľadávkou, keď pre neplatnosť prevodnej zmluvy a s ňou spojenú neexistenciu

hlavného záväzku, posúdil súd prvej inštancie, že nemôže existovať ani právo zabezpečujúce splnenie
hlavného záväzku. Odvolatelia síce formálne odvolaním napadli aj výroky, ktorými bolo rozhodnuté o
záložnom práve, v konkrétnostiach však neprodukovali žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé z
hľadiska nich podrobiť správnosť vyššie uvedených záverov vecnému odvolaciemu prieskumu.

63. Pokiaľ žalovaní produkovali tiež v odvolaní námietky vzťahujúce sa k ďalšiemu dôvodu, ktorý podľa
názoru súdu prvej inštancie mal za následok porušenie predkupného práva žalobcov (uskutočnenie
prevodu pred uplynutím lehoty na využitie predkupného práva), z dôvodu hospodárnosti tieto odvolací
súd prieskumu nepodrobil, keďže akákoľvek polemika v tomto smere, ani jej výsledok, nie sú spôsobilé
ovplyvniť vecnú správnosť výroku napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ je totiž za existujúcich okolností
potrebné považovať za správny záver o porušení predkupného práva žalobcov už prostredníctvom

samotnej ponuky (výzvy), ktorá nie je spôsobilou k záveru o korektnej a reálnej možnosti jej využitia
oprávnenými subjektmi, čím nenastali účinky s ňou spojené a predpokladané zákonom, je bez právneho
významu, či povinné subjekty (ne)uzatvorili prevodnú zmluvu ešte pred uplynutím lehoty na realizáciu
prípadného využitia predkupného práva v nej stanovenej a rovnako je nevýznamnou polemika o tom, či
reálne hodlali oprávnené subjekty túto ponuku, či akúkoľvek inú v tomto smere budúcu využiť (pričom

odvolací súd poznamenáva, že predmetom posudzovania za každých okolností pre potreby tohto
konania by mohla byť vždy len tá jediná a konkrétna ponuka, adresovaná a preukázateľne doručená
oprávneným osobám, ktorá predchádza prevodnej zmluve od ktorej povinné osoby splnenie povinnosti
z predkupného práva odvodzujú).

64. V neposlednom rade odvolatelia tiež tvrdili, že ak by aj existovali formálne dôvody pre záver
o neplatnosti kúpnej zmluvy, súd má povinnosť zvážiť dôsledky takéhoto záveru a má uprednostniť
platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou a to vo svetle princípu preferencie platnosti právnych
úkonov, aby nebol porušený princíp právnej istoty v súkromnom práve.

65. Odvolací súd rozhodne nepreferuje teóriu zneplatňovania zmlúv, ale naopak teóriu zachovania
platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy („favorcontractus“). Avšak v konkrétnostiach
posudzovanej veci nie je možné dospieť k inému záveru, ako o neplatnosti právneho úkonu (kúpnej
zmluvy), ako dôsledku účinkov dovolania sa jej relatívnej neplatnosti žalobcami pre porušenie
predkupného práva vo vzťahu k nim. Ak sa totiž oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu

dovolá (ako tomu bolo nesporne tiež v posudzovanej veci zo strany žalobcov), je právny úkon neplatný
od svojho začiatku (ex tunc), čo platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu
vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Platnosť právneho úkonu môže byť zachovaná
výlučne v prípade absencie dovolania sa jeho relatívnej neplatnosti napriek existencii dôvodov, ktoré
ju spôsobujú.

66. V nadväznosti na vyššie uvedené, je nedôvodnou tiež námietka odvolateľov, že súd pri
posudzovaní dôvodnostižalobyavrámcitohotiežprejudiciálnejotázky relatívnej neplatnosti prevodnej
zmluvy, neprihliadol na správanie žalobcov, pričom podľa ich názoru posudzovanie právneho úkonu
je potrebné uskutočniť aj v kontexte správania sa jeho účastníkov, s rešpektom k širším dôsledkom

takéhoto posúdenia, pričom odkazovali na rozhodnutie ÚS ČR III.ÚS 3900/12. Dovolanie sa neplatnosti
zo strany žalobcov bolo podľa ich názoru čisto formálnym aktom, nezodpovedajúcim skutočnej snahe
žalobcov o využitie predkupného práva, za ktorým sa skrýva úmysel mariť snahu žalovaného 3/ o
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v konaní vedenom na Okresnom súde
Trenčín pod č.k. 18C/54/2017. Ak by sa žalobcovia cítili skutočne dotknutými porušením predkupného

práva, neboli by sa neplatnosti prevodnej zmluvy domáhali až takmer na konci lehoty, naviac by si
v prípade reálneho záujmu o využitie predkupného práva uplatnili iné nároky voči žalovanému 3/ a
domáhali by sa od neho, aby im spoluvlastnícky podiel za tých istých podmienok ponúkol na kúpu, či mali
snahu o uzatvorenie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktorej požiadavke
by tento kedykoľvek vyhovel, rešpektujúc zákonné právo žalobcov. Ich správaniu nemožno podľa ich

názoru priznať právnu ochranu v podobe úspechu v spore.

67. Posúdiac túto námietku podľa jej obsahu, táto indikuje podľa názoru odvolacieho súdu v prospech
záveru (i keď to odvolatelia týmto spôsobom presne neformulovali), že namietané skutočnosti súd prvejinštancie v ich prospech nevyhodnotil vo svetle ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, a prostredníctvom
priznania ochrany takémuto konaniu žalobcom, ktoré podľa ich názoru je možné charakterizovať ako
rozporné s dobrými mravmi, im neudržateľne priznal ochranu v podobe prejudiciálneho záveru o

neplatnosti prevodnej zmluvy a určeniu pôvodných právnych pomerov u dotknutých nehnuteľností.

68. Je síce pravdou, že vychádzajúc z ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúci
z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných, nesmie byť teda v rozpore s dobrými mravmi, ktoré ustanovenie umožňuje súdu posúdiť

vec vo svetle imperatívu dobrých mravov a v prípade, ak tomu výkon daného subjektívneho práva
nezodpovedá, môže tomuto odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Jednoznačne nemôže
však viesť ku vzniku, zmene, alebo zániku práv a povinností, keďže ustanovenie § 3 ods. 1 Obč.
zákonníka nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť, upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie
iných ustanovení tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol tiež Najvyšší súd SR (vydanom dňa
30.03.2011 pod sp. zn. 3Cdo/144/2010). Inak povedané, ani prostredníctvom neho nie je možné zvrátiť

účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu v podobe neplatnosti právneho úkonu a
s ním spojeného nastolenia (návratu) pôvodných právnych pomerov k podielom v nehnuteľnostiach
dotknutým neplatným prevodom do stavu, ktorý tu bol pred jeho uskutočnením, v konkrétnostiach
posudzovanej veci, nemožno prostredníctvom neho udržateľným spôsobom odôvodniť diferentný záver
od prinavrátenia vlastníctva v prospech žalovaných 1/ a 2/ k prevádzaným podielom.

69. K odlišnému záveru nie je spôsobilý ani poukaz odvolateľov na závery ÚS ČR obsiahnuté v náleze
vydanom pod sp. zn. III.ÚS 3900/12. Pravdou je, že i keď tieto vychádzajú z odlišných okolností, aké
sú prítomné v posudzovanej veci, (išlo o posúdenie absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy, ktorej sa
dovolávala účastníčka, ktorá zmluvný vzťah uzatvorila, pre ňou tvrdenú neurčitosť formulácie predmetu

nájmu napriek tomu, že medzi stranami nebolo pochybností o tom, čo je predmetom nájmu), v ktorom
prípade ústavný súd akcentujúc tieto konkrétne okolnosti posúdil zmluvu z hľadiska tvrdenej vady
ako platnú dôvodiac, že účastníčka nemôže zmluvy uzatvárať bez toho, aby si bola vedomá svojej
zodpovednosti a neskôr podľa svojej ľubovôle namietať ich neplatnosť, prostredníctvom akceptovania
čoho by mohlo dôjsť k zneužívaniu práva k iným účelom, na aké sú tieto určené, pričom však súčasne

zdôraznil, že tieto závery nemožno paušalizovať, keďže sa vzťahujú na individuálne okolnosti danej veci,
tieto však vo svojej podstate vychádzajú zo zmyslu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ktorým je zamedziť
výkonu práva, ktorý síce môže zodpovedať zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktorého uplatnenie
má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných
dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, keď je hlavná alebo

aspoňprevažujúcamotiváciaúmyselznevýhodniť,akniepriamopoškodiťpovinnúosobu(tzv.šikanózny
výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim
sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok.

70. Ani vo svetle týchto teoretických východísk, však nemožno v skutočnostiach tvrdených odvolateľmi

o správaní a postojoch žalobcov vzhliadnuť udržateľný dôvod k zmene napadnutého rozhodnutia. V
okolnostiach posudzovanej veci žalobcovia jednak neboli autormi výzvy na uplatnenie predkupného
práva (teda sa nepodieľali na jej formulovaní) a neboli tiež účastnými z povahy veci ani následne
uzatvorenej prevodnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa pre porušenie predkupného práva vo vzťahu k nim
účinnedovolali,tedasvojimkonaním,aniopomenutímvznikprotiprávnehostavunezapríčinili,pričomani

v skutočnostiach tvrdených žalovanými nemožno vzhliadnuť šikanóznu motiváciu k vedeniu tohto sporu,
z ktorého dôvodu výklad požadovaný odvolateľmi, by voči nim bol vo svetle nielen platných právnych
predpisov a imperatívu dobrých mravov, ale hlavne vo svetle spravodlivého usporiadania vzťahov medzi
stranami, ku ktorému má súd pri svojom rozhodovaní za každých okolností smerovať, vzhľadom na
skutkové okolnosti veci neudržateľným.

71. I keď žalovanými uplatnené odvolacie námietky sú svojim obsahom nepochybne rozsiahle,
argumentačne neboli spôsobilé k odlišnému, v prospech odvolateľov spôsobilému rozhodnutiu v
odvolaním dotknutých častiach.

72. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočností žalobe v plnom rozsahu
vyhovel, posúdiac túto ako vecne opodstatnenú, za primárneho záveru o danosti právneho záujmu na
jej podaní ako účinného prostriedku na ochranu práva žalobcov, odvolací súd jeho závery považuje za
v celom rozsahu vecne správne, za súčasného záveru o vecnej správnosti rozhodnutia tiež v závislejčasti o trovách konania, z ktorého dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v
rozsahu dotknutom odvolaním (vyhovujúce výroky II. až IV. a závislý výrok o trovách konania V.) potvrdil.
Odvolatelia v odvolaní neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie

nebol zaoberal a vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé k odlišnému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu.

73. Záverom odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že je zrejmé, že tento, ako aj súvisiace
vedené spory medzi stranami, majú pôvod v narušených vzájomných vzťahoch napriek tomu, že

účastníci sú navzájom prepojení blízkymi rodinnými väzbami. Svoju pozornosť by tak mali upriamiť
primárne na ich reparáciu, keďže ich význam a hodnota stoja v kolízii s akýmikoľvek majetkovými
hodnotami v živote človeka neporovnateľne vyššie.

74. Odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania a to podľa § 396
ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia 1/ až 3/ majú voči žalovaným 1/ až 3/ nárok

na ich náhradu v rozsahu 100%.

75. O výške náhrady trov konania žalobcov rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

76. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).