Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/72/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2398899566
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2398899566.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov

JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: W. H., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom A. X, XXX XX B., zastúpený advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, 040 01
Košice,protižalovanému:SLOV-FALCON,spol.sr.o.,sosídlomul.Krásna1322/32,92601Sereď,IČO:
31 440 959, zastúpený advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo nám. č. 9, 811 09 Bratislava, o
zaplatenie 101.988,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
zo dňa 28.11.2013 č.k. 9Cb/174/1998-755, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje a v časti o trovách

konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 472.500,-
Sk s príslušenstvom.
Žalobca počas konania žiadal pripustiť zmenu petitu a to svojím návrhom zo dňa 21.1.2002 tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 472.500,-Sk spolu so 17,6% úrokom z omeškania od 12.12.1997
do zaplatenia a zároveň je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi škodu vo výške 2.6000.000,-Sk, keď
súd prvej inštancie zmenu petitu pripustil uznesením zo dňa 29.1.2002 č.k. 9Cb/174/1998-75, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňom 11.2.2002.

Súd prvej inštancie o prvom uplatnenom nároku žalobcu (zľava z kúpnej ceny) rozhodol čiastočným
rozsudkom zo dňa 16.11.2006 č.k. 9Cb/174/1998-347 tak, že návrh v tejto časti zamietol, ktoré
rozhodnutie potvrdil aj Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 15.7.2008 č.k.
21Cob/331/2007-419, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 2.9.2008. Dovolanie zo dňa 2.10.2008 proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/331/2007-419 bolo uznesením Najvyššieho súdu spis.
zn. 4Obdo/2/2009 zo dňa 16.12.2009 odmietnuté, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 20.1.2010.

2. Súd prvej inštancie následne rozhodoval o druhom uplatnenom nároku, t.j. o náhrade škody na
základe pripustenej zmeny petitu návrhu.
Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 10.11.1993 uzatvorili strany sporu kúpnu
zmluvu, žalobca ako kupujúci, žalovaný ako predávajúci, predmetom ktorej bolo dodanie vozidla LIAZ
18.33 TBV, keď žalobca tovar prevzal a zaplatil kúpnu cenu 2.362.500,- Sk.
Dňa 25.10.1994 žalobca od kúpnej zmluvy odstúpil v dôsledku pretrvávajúcich vád na vozidle a týmto
úkonom si podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca zvolil jednu z alternatív, ktorú mu dáva zákon na

výber a bez súhlasu žalovaného nie je možné meniť nároky vyplývajúce z podstatného porušenia kúpnej
zmluvy. Navyše žalovaný vyjadril nesúhlas so zmenou nároku. Z tohto dôvodu bolo aj rozhodnuté v
konaní čiastočným rozsudkom, ktorým súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 472.500,- Sk ako
zľavy z kúpnej ceny zamietol.Žalobca si uplatnil náhradu škody podľa § 436 a 437 Obchodného zákonníka s odôvodnením, že
žalovaný porušil kúpnu zmluvu, keď žalobcovi dodal vadné vozidlo, ktoré malo neodstrániteľné vady.
Vadným plnením žalovaného vznikla žalobcovi faktická škoda vo výške 66.388,- eur a ušlý zisk vo výške

cca. 33.194,- eur. Faktická škoda mala spočívať v tom, že žalobca nemohol splácať úver od O. O.,
a.s. použitý na kúpu dodaného vozidla. Ušlý zisk mal vzniknúť počas doby, kedy vozidlo stálo, resp.
bolo v oprave. Žalobca tvrdil, že ušlý zisk by nepochybne dosiahol, ak by mohol vozidlo riadne užívať,
ktorý vyrátal zo zisku dosiahnutom za jeden deň vynásobenom počtom dní, kedy vozidlo nemohlo byť
prevádzkované, keď vozidlo je od 3.9.2002 nepojazdné. O tom, kto za škodu zodpovedá sa dozvedel

žalobca dňa 17.8.2000 a náhradu škody vo forme ušlého zisku si žalobca uplatnil za roky 1998-2000.
Žalobca užíval kamión v r. 1997 - 2001 z toho titulu, že žalobca bol vlastníkom kamiónu, aj keď v r. 1994
odstúpil od kúpnej zmluvy, žalovaný kamión neprevzal a žalobca ho predsa nemohol nechať stáť na
ulici, teda k odstúpeniu nedošlo a žalobca naďalej bol vlastníkom vozidla.

Žalovaný namietal to, že žalobca nepreukázal predpoklady vzniku škody, výšku škody, protiprávnosť

konania ani kauzálny nexus. Žalovaný poukázal na rozporuplné vyjadrenia žalobcu, ktorý tvrdil, že
žalovaný odmietol prevziať vozidlo po odstúpení od kúpnej zmluvy a preto si ho ponechal, pričom
jeho povinnosťou bolo vozidlo dať do úschovy, preto jeho tvrdenia sú irelevantné. Žalovaný uviedol, že
žalobca nepreukázal, prečo si vozidlo ponechal a pre svoje účely ďalej používal, hoci tvrdil, že vozidlo
bolo vadné, malo prestoje, trpelo vadami, pre ktoré nebolo schopné užívania. Žalovaný poukázal na

to, že dodaný tovar mal mať vymienené vlastnosti po dobu trvania záručnej doby, po uplynutí záruky
nemôže žalovaný zodpovedať za poruchovosť vozidla a prípadný vznik škody, nemôže zodpovedať za
rozdielymedzipredstavoužalobcuodosiahnutomziskuareálnymziskom.Žalovanýnamietal,žepresná
výška škody zo strany žalobcu nebola vyčíslená, o čom svedčí aj podanie žalobcu zo dňa 7.3.2011,
v ktorom uviedol, že svojimi písomnými podaniami vyčíslil len približný rozsah náhrady škody. Podľa

názoru žalovaného, otázku odstúpenia od kúpnej zmluvy zo strany žalobcu považuje za prejudiciálne
vyriešenú, keď žalobca sám v decembri 2004 inicioval žalobu v súvislosti s odstúpením od kúpnej
zmluvy. Keď žalobca od kúpnej zmluvy odstúpil, nemohol ďalej vec užívať, ani vykonávať práva vlastníka
v tomto smere, nemohla mu teda ani vzniknúť škoda, či ušlý zisk v dôsledku obmedzenej užívania
schopnosti vozidla. Na vozidlo sa vzťahovala 12 mesačná záruka, ak bolo vozidlo kupované v r. 1993

a žalobca uplatňuje škodu za obdobie 1997 - 2001, nemôže žalovaný niesť zodpovednosť v súvislosti
s vlastnosťami vozidla a jeho prípadným užívaním, či obmedzením v užívaní. Ak žalobca sám tvrdí, že
vady veci nesúvisia s ním uplatneným nárokom na náhradu škody, nie je teda jasné, v akej súvislosti
by mal byť žalovaný zaviazaný k náhrade škody.
Súd prvej inštancie uviedol, že uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov

z vád tovaru podľa § 436 a 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu.
Ustanovenie § 440 dopĺňa stručné ustanovenie § 436 ods. 4 a § 437 o náhrade škody a zmluvnej pokute.
V odseku 1 sa ustanovuje, že nároky z vád sa nedotýkajú nároku na náhradu škody ani nároku na
zmluvnú pokutu. Pokiaľ ide o náhradu škody, rozumie sa ňou prípad, keď ujma spôsobená kupujúcemu
vadným plnením nebola celkom vyporiadaná nárokmi z vád, ktoré má kupujúci k dispozícii.

Dôležité je ustanovenie § 440 ods. 2, ktoré vyslovuje striktnú zásadu, podľa ktorej uspokojenie, ktoré
môže kupujúci dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád, nemôže dosiahnuť uplatnením nároku
z iného právneho dôvodu, najmä z titulu náhrady škody, resp. z bezdôvodného obohatenia (§ 451 až
459 OZ). Napríklad kupujúci, ktorému v dôsledku oneskorenej reklamácie vád na základe námietky

predávajúceho nebol priznaný nárok na zľavu z kúpnej ceny v súdnom konaní, nebude môcť ujmu, ktorú
by bola pri včasnej reklamácii vyporiadala zľava z ceny, uplatniť novou žalobou z titulu náhrady škody,
prípadne z titulu bezdôvodného obohatenia predávajúceho. Z pravidla obsiahnutého v § 440 ods. 2
teda vyplýva, že nároky z vád v rozsahu, v ktorom vyporiadavajú ujmu vzniknutú vadným plnením, sú
z náhrady škody vylúčené.

Odstúpením od zmluvy zaniká zmluva a všetky práva a povinnosti strán vyplývajúce zo zmluvy, a to
ex nunc. To znamená, že právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Týka sa to tak splnených, ako aj
nesplnených povinností. Z tejto všeobecnej zásady zákon ustanovuje viacero výnimiek.
Odstúpenie sa nedotýka (mimo iných) následkov porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy
odstúpením, bez ohľadu na to, o nároky ktorej strany ide. V zmysle odseku 1 ide predovšetkým o nárok

na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy. Pokiaľ ide o následky porušenia zmluvy, nemá však
odstúpenie od zmluvy spätné účinky. Všetky právne následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do
zániku zmluvy odstúpením, zostávajú zachované.V odseku 2 sú upravené prípady, keď sa odstupuje od zmluvy, na základe ktorej sa ešte pred odstúpením
plnilo. Vzhľadom na to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká (§ 349 ods. 1), dodatočne odpadol
právny dôvod splnenia týchto povinností. Preto treba tieto vzťahy usporiadať. Obchodný zákonník túto

situáciu rieši tak, že každej zmluvnej strane ukladá povinnosť vrátiť prijaté plnenie. Vznik tohto práva je
viazaný na účinnosť odstúpenia. V prípade, ak plnenie nemožno vrátiť, poskytne sa peňažná náhrada.
Pri peňažnom záväzku sa plnenie vráti spolu s úrokmi (§ 369). Strane odstupujúcej od zmluvy zákon
priznáva právo na úhradu nákladov spojených s vrátením plnenia (doprava, balenie a pod.). Inak by tieto
náklady veriteľa zostali neuhradené a tým by bol poškodený v dôsledku porušenia povinnosti dlžníkom.

Toto právo treba odlišovať od náhrady škody.
V prípade, že žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy, mal povinnosť vrátiť žalovanému kamión a
žalovaný mal povinnosť vrátiť žalobcovi kúpnu cenu. Odstúpením od zmluvy žalobca prestáva byť
vlastníkom kúpenej veci, a preto súd prvej inštancie nemohol v žiadnom prípade súhlasiť s vyjadrením
splnomocnenej zástupkyne žalobcu, že tým, že žalovaný neprevzal kamión, akoby k odstúpeniu
nedošlo a žalobca naďalej zostal vlastníkom kamiónu. Žalobca mal kamión dať do úschovy na náklady

žalovaného a zároveň podať žalobu na plnenie, t.j. povinnosť žalovaného prevziať kamión a vrátiť
žalobcovi kúpnu cenu.
Pokiaľ žalobca užíval kamión aj naďalej, teda po odstúpení od zmluvy, užíval ho bez právneho titulu,
na vlastnú zodpovednosť a riziko a de facto protiprávne, nakoľko nesplnil povinnosť vrátiť kamión
žalovanému. K odstúpeniu od zmluvy došlo dňa 25.10.1994, týmto dňom zanikol záväzkovo-právny

vzťahmedzistranamisporu.Týmtodňomužneplatilaanizáručnádobanakamión.Odtohtodňažalobca
nemal právny titul na užívanie kamióna a ani nemohol očakávať, že vďaka prevádzke kamióna bude
dosahovaťzisk,zktoréhobudeplatiťajúvervprospechO.O..Navyše,keďzástupkyňažalobcudôvodila
návrh tým, že žalobcovi vznikla faktická škoda spočívajúca v tom, že žalobca nemohol splácať úver od
O. O., a.s. použitý na zakúpenie vozidla aj tým, že v konaní prebiehajúcom na Krajskom súde v Košiciach

pod sp. zn. 11Cb/309/1997, ktoré bolo právoplatne ukončené dňom 9.3.2007 zastavením konania, sa
žalobca zaviazal zaplatiť sumu 1.000.000,- Sk, keď súd prvej inštancie sa nemohol stotožniť s takouto
škodou, pretože konanie na Krajskom súde v Košiciach bolo právoplatne skončené 9.3.2007, teda 5
rokov po tom, ako si žalobca na súde prvej inštancie uplatnil náhradu škody, preto suma 1.000.000,- Sk
nemohla byť predmetom rozšírenia návrhu už v roku 2002 a to vzhľadom na to, žalobca mohol žalovať

len tú náhradu škody, ktorá by mu vznikla pred podaním návrhu, t.j. do 21.1.2002.
Čo sa týka ušlého zisku za roky 1997-2001, k odstúpeniu od zmluvy došlo 25.10.1994, po ktorom
dátume žalobca bol povinný odovzdať predmet kúpy (§ 351 ods. 2 Obchodného zákonníka), t.j. vozidlo
žalovanému, preto žalobca nemohol očakávať, že mu vozidlo bude prinášať zisk ešte aj 4-6 rokov po
odstúpení od zmluvy.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že kúpna zmluva medzi stranami sporu bola uzavretá platne.
Rovnako otázku platnosti odstúpenia od zmluvy vyhodnotil súd prvej inštancie tak, že odstúpenie od
kúpnej zmluvy je platným právnym úkonom so všetkými právnymi účinkami, ktoré zákon s odstúpením
od kúpnej zmluvy spája.
Žalobca by si mohol uplatňovať právo na ušlý zisk za obdobie, kedy by zmluva bola trvala aj naďalej,

nebyť odstúpenia, iba za predpokladu, že by bol v tomto období oprávnený kamión používať, podstatná
je aj tá skutočnosť, či by žalobca v rokoch 1997 - 2001 (resp. 1998 - 2000) mal zákazky a v akom objeme,
keďže pri vyčíslení ušlého zisku treba od ceny, ktorú by bol žalobca fakturoval jeho zákazníkom v zmysle
zmluvne dohodnutých podmienok, odpočítať žalobcove náklady, ktoré by sám musel vynaložiť pri plnení
potenciálnych zmlúv (predovšetkým náklady na mzdy a odvody jeho prípadných zamestnancov, náklady

na benzín a pod.). Žalobca nijakým spôsobom súdu nepreukázal, že by v danom období nejaký zisk
skutočne dosahoval a v akej reálnej výške by to bolo (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obo 113/2007).
Náhrada škody je viazaná na existenciu záväzku. Je jedným z dôsledkov jeho porušenia. Túto
viazanosť treba vidieť v štádiu vzniku povinnosti nahradiť škodu. Po vzniku záväzku na náhradu

škody táto viazanosť prestáva jestvovať a záväzok na náhradu škody existuje nezávisle od pôvodného
záväzkového vzťahu, t. j. toho, ku ktorému patrí povinnosť, ktorá bola porušená. Preto, aj keď dôjde k
odstúpeniu od zmluvy a zaniknú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy, záväzok na náhradu škody
ako dôsledok porušenia zmluvy trvá naďalej (§ 351).
Pre obchodné záväzkové vzťahy je všeobecnou úpravou náhrady škody úprava obsiahnutá v § 373

až 386 Obchodného zákonníka. Okrem tejto všeobecnej úpravy Obchodný zákonník obsahuje celý rad
osobitných (špeciálnych) úprav náhrady škody. Osobitné úpravy náhrady škody majú prednosť pred
všeobecnou úpravou (§ 373 a nasl.). Všeobecná úprava sa použije v prípade, keď osobitná úpravaniektorú otázku nerieši, t.j. všeobecná úprava sa v tomto prípade použije ako doplnková úprava k
osobitnej úprave.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dňom 25.10.1994 zanikol odstúpením od kúpnej zmluvy

záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu a žalovaný by zodpovedal za škodu vzniknutú porušením
zmluvnej povinnosti do odstúpenia od tejto zmluvy. Žalobca, vzhľadom na odstúpenie od zmluvy,
nemohol predpokladať, vzhľadom na jeho povinnosť vrátiť kamión žalovanému, že bude naďalej a to aj
v rokoch 1997 - 2001 dosahovať zisk, čím de facto a de iure žalovaný nezodpovedá za prípadnú škodu,
ktorá mala vzniknúť žalobcovi, pretože neporušil žiadne práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkového

vzťahu, pretože v týchto rokoch žiaden záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania neexistoval.
Pri náhrade škody osoba zodpovedá za škodu vzniknutú porušením právnej povinnosti pri kauzálnom
nexuse.
Žalobca po odstúpení od zmluvy na vlastné riziko prevádzkoval kamión, čím sám porušil zmluvnú
povinnosť, keď kamión neodovzdal odporcovi, resp. nedal do úschovy.
Súd prvej inštancie poukázal na podstatnú a zjavnú nesprávnosť vyčíslenej škody, ktorá bola vyčíslená

bez ohľadu na vynaložené náklady (vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa
28.11.2013), pričom ušlý zisk musí byť vyčíslený ako čistý zisk po odrátaní nákladov. Keďže sám žalobca
riadne nešpecifikoval ušlý zisk, súd nemohol zaňho vykonať celé dokazovanie. Súd prvej inštancie
považoval takto uplatnenú náhradu škody len za približnú, nijako nezdôvodnenú, nepreukázanú a
pasívny postoj žalobcu pri dokazovaní o výške škody nie je možné nijakým spôsobom nahradiť

dokazovaním zo strany súdu, keďže ide o návrhové konanie. Aj právna zástupkyňa žalovaného
celé roky poukazovala na to, že výška škody nie je nijako preukázaná. Výška škody zostala len
konštatovaním žalobcu, bez unesenia dôkazného bremena. V danom prípade žalobca nepreukázal
zákonné predpoklady vzniku práva na náhradu škody podľa § 373 Obchodného zákonníka, spornou
zostáva aj príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody, ktorú si uplatňuje

vo forme skutočnej škody a ušlého zisku. Skutočná škoda tak, ako ju vyčísli žalobca mu nemohla
vzniknúť, nakoľko návrh na náhradu škody bol podaný v roku 2002, pričom skutočnú škodu odvodzuje
od výsledku konania prebiehajúceho na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 11Cb/309/1997, ktoré
bolo právoplatne ukončené dňom 9.3.2007 a ušlý zisk odvodzuje od zatiaľ stále fiktívnych prepráv, v
súvislosti s ktorými mal dosiahnuť zisk, opätovne zdôrazňujúc tú skutočnosť, že na kamióne, ktorý mu

nepatril a ktorý užíval bez právneho titulu.
Zamietnutie návrhov na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že od rozšírenia
návrhu (11 rokov trvania sporu) žalobca nijakým spôsobom nepreukázal výšku uplatnenej škody, to, či
žalovaný vozidlo odmietol prevziať a z akých dôvodov nemá vplyv na výšku škody (navyše žalobca mal
postupovať podľa zákona po odstúpení od zmluvy).

Zástupkyňa žalobcu viackrát uviedla: „... pokiaľ súd považuje za potrebné preukázať...“, v tejto
súvislosti súd prvej inštancie dôrazne poukázal na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a na
zásady civilného konania, keď súd v návrhom konaní nemôže vykonávať dôkazy, nakoľko by porušil
zásadu rovnosti účastníkov konania a rovnosti zbraní, súd nemôže vykonávať dôkazy na prospech
či neprospech jedného z účastníkov konania. Od rozšírenia návrhu v časti o náhradu škody žalobca

nijakým relevantným spôsobom nepreukázal výšku škody, neprodukoval ani dôkazy na jej preukázanie
a po 11 rokoch začať navrhovať dôkazy, ktoré nikdy navrhované neboli; takýto postup je v príkrom
rozpore s hospodárnosťou a účelnosťou súdneho konania, a preto nemôže požívať právnu ochranu a
to aj s poukazom na to, že práve žalobca bol v konaní tou stranou, ktorá podala niekoľko ústavných
sťažností na prieťahy v konaní (súd týmto však nespochybňuje jeho právo podávať takéto sťažnosti, len

poukazuje na rozporuplný postoj ku konaniu). S poukazom na § 2 O.s.p. je súd toho názoru, rovnako
ako žalovaný, že postup zo strany žalobcu na doplnenie dokazovania je zneužívaním práva účastníka
konania a to vzhľadom na charakter dôkazu, ako aj na plynutie času od podania návrhu. Preto akékoľvek
ďalšie vykonávanie dokazovania by bolo nehospodárne, neúčelné a zbytočne by predlžovalo a finančne
zaťažovalo už aj tak bezpochyby dlho trvajúci a nákladný súdny spor.

Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal splnenie predpokladov na náhradu škody v
zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, keď samotná okolnosť, prečo nedošlo k odovzdaniu
vozidla, na ktorú sa žalobca neustále odvolával, nemá súvis a vplyv na prípadnú vzniknutú škodu
a jednoznačne bolo preukázané, že žalobca od zmluvy odstúpil, odstúpenie je platné, pretože
ho nikto nikdy nerozporoval, žalobca vozidlo žalovanému neodovzdal, pričom žalobca neuniesol

bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu, keď riadne nevyčíslil škodu, ktorá je predmetom tohto konania,
nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovanému, nepreukázal, aký záväzkovo-právny vzťah bol
medzi účastníkmi konania, ktorého porušenie by spôsobilo vznik škody, ako ani kauzálny nexus.Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal; v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p., podľa

ktorého ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému
bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Súd prvej inštancie uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť žalovanému náhrada trov konania k rukám advokátky žalovaného vo výške 17.031,12
eur.
Ustanovenie § 142 O.s.p. vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Účastník

konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade
uplatní zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Táto zásada sa však vzťahuje iba na
sporové konanie. Nárok na náhradu trov konania má len účastník konania voči účastníkovi konania.
Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania, sú plný úspech vo veci,
ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci
samej a účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť trov sa stotožňuje

s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne
zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia
vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k
meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov,
na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta).

Súd prvej inštancie poukázal na to, že v danom prípade nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mal pri náhrade
trov konania postupovať podľa § 150 O.s.p.
Súd prvej inštancie uviedol, že aj keď bol žalobca v konaní niekoľkokrát oslobodený od súdnych
poplatkov, oslobodenie nemá vzťah a vplyv na povinnosť k náhrade trov konania procesne úspešného
účastníka.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 9Cb/174/1998-755 podal odvolanie žalobca, ktorým sa
domáhal zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, aby bolo žalobe vyhovené, prípadne jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalobca namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukazoval na to, že súd napriek opakovanému
návrhu nevypočul žalobcu a jeho manželku k otázke nákupu predmetného vozidla, rovnako ako
zamestnancov žalovaného k okolnostiam odmietnutia prevzatia kamiónu po odstúpení od zmluvy. Súd
nevykonal ani navrhované znalecké dokazovanie, v prípade jeho pochybností o výške ušlého zisku,

pričom argumentoval nehospodárnosťou a neúčelnosťou takéhoto postupu a konštatoval, že žalobca
relevantným spôsobom výšku škody nepreukázal. Súd neprihliadol na objektívny charakter spôsobenej
škody, ktorej pôvod je potrebné vidieť v počiatočnej vadnosti predmetu sporu, a nepreukázanie
liberačných dôvodov zo strany žalovaného, ako ani na nedostatok potreby presnej špecifikácie ušlého
zisku podľa § 381 Obchodného zákonníka (obvyklý zisk). Žalobca má za to, že v konaní preukázal

protiprávnosť konania žalovaného, vznik škody aj kauzálny nexus medzi nimi, preto sa nestotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie, že nedošlo k dostatočnému preukázaniu vzniku škody, resp. jej výšky a
namieste nie sú ani pochybnosti o prítomnosti príčinnej súvislosti.
Žalobca voči rozhodnutiu o náhrade trov konania namietal, že súd prvej inštancie nevyužil možnosť
aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého by v konaní úspešnému žalovanému právo na ich

náhradu nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v nepriaznivej finančnej a
zdravotnej situácie žalobcu, ktorá je súdu známa nakoľko bola dôvodom jeho oslobodenia od súdnych
poplatkov. Uvádzal, že aj pričinením žalovaného, ktorý mu dodal vadné vozidlo, nemá stály príjem a nie
je schopný trovy konania uhradiť, spláca úver poskytnutý na kúpu vozidla a môže sa ocitnúť v situácii,
že príde o zaťažený rodinný dom, ktorý obýva.

4. Krajský súd v Trnave na základe podaného odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k.
9Cb/174/1998-755 rozhodol rozsudkom zo dňa 16.09.2014 č.k. 21Cob/21/2014-797 tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 28.11.2013 č.k. 9Cb/174/1998-755 potvrdil a uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiťžalovanémunatrováchodvolaciehokonania1.169,36eurdo3dnípoprávoplatnostirozhodnutia

k rukám zastupujúcej advokátky JUDr. Jany Fridrichovej.5. Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.09.2014 č.k. 21Cob/20/2014-797 podal žalobca
dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28.01.2016 spis. zn. 3Obdo/7/2015
rozhodol tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR konštatoval, že z podaného dovolania vyplýva, že žalobca namieta porušenie jeho
práv, keď mu nebolo doručené vyjadrenie k odvolaniu a tiež vytýka odvolaciemu rozhodnutiu nedostatok
odôvodnenia, teda nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo považuje za procesnú vadu podľa § 237písm.
f) O.s.p.
Žalobca v dovolaní namietal, že ako účastníkov konania mu nebolo doručené vyjadrenie k odvolaniu,

čo považuje za porušenie jeho ústavných práv, s ktorým názorom sa dovolací súd stotožnil. Vyjadrenie
k odvolaniu doručí odvolací súd, ak nebolo doručené súdom prvého stupňa. Nedoručením vyjadrenia
k odvolaniu došlo k porušeniu práva účastníka (žalobcu) na spravodlivé konanie zaručené čl. 6 ods.
1 Dohovoru, preto v tomto smere dovolací súd vyhodnotil postup odvolacieho súdu za procesne
nesprávny, keď vyjadrenie k odvolaniu nedoručil žalobcovi ako účastníkovi konania. Tento názor vyslovil
aj s odkazom na ustálenú judikatúru ESĽP (napr. rozsudok zo dňa 13.01.2015 Trančíková proti

Slovenskej republike). Pre úplnosť k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia ako vady
podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolací súd konštatoval, že ide o inú vadu a prípustnosť dovolania sa viaže
na právny stav, ak je dovolanie inak prípustné.
Dovolací súd dospel k záveru, že žalobca po práve namietal existenciu vady podľa § 237 písm. f) O.s.p.,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania, ako aj jeho opodstatnenosť. Ak súd zistí takúto procesnú vadu, táto

je vždy dôvodom, pre ktorý musí súd napadnuté rozhodnutie zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky
na základe uvedených skutočností napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2, 3
O.s.p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súd na ďalšie konanie.

6. Odvolací súd v zmysle odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.01.2016 doručil vyjadrenie žalovaného z čl. 773 zástupkyni žalobcu a zároveň ju vyzval, aby sa v
lehote 15 dní písomne vyjadrila k priloženému vyjadreniu žalovaného ak to považuje za potrebné.

7. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu vo vyjadrení zo dňa 29.06.2016 uviedla, že žalobca zotrváva

na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Predmetné nákladné motorové vozidlo bolo poruchové,
nemožnosťou jeho užívania došlo na strane žalobcu k vzniku škody, ktorá je predmetom sporu.
Nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, v zmysle ktorého by opakovanie faktografie bolo
kontraproduktívne. Naopak skutkový stav veci nepovažuje žalobca za dostatočne preukázaný k tomu,
aby súd mohol meritórne rozhodnúť, je potrebné doplniť dokazovanie o žalobcom už skôr navrhnuté

dôkazné prostriedky. Žalovaný poukázal vo svojom vyjadrení na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 3Cdo/115/2008 zo dňa 26.02.2009, ktoré sa však z vecného hľadiska nedá aplikovať na predmetnú
právnu otázku, pretože predmetné rozhodnutie sa vzťahuje na právne vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o
dielo a nie z kúpnej zmluvy. Žalovaný sa síce snaží o prepojenie predmetného judikátu s predmetným
sporom, avšak práca judikatúrou a jej aplikácia v praxi si vyžadujú, aby sa jednalo o právne veci skutkovo

a právne podobné, ba zhodné. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že nedostatky a technické
poruchy vozidla a ich príčiny nikto verifikovane nezistil. Motorové vozidlo bolo istý čas nepojazdné, to je
holý fakt, ktorý vyplynul aj z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania. Nepojazdnosť vozidla bola
zapríčinená jeho poruchovosťou, ktorá tkvela v objektívnych vlastnostiach predmetného motorového
vozidla. K otázke právneho zastúpenia sa žalobca dostatočne vyjadril vo svojich ostatných podaniach,

a preto žiadal žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu trov konania.

8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k
prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne

zrozumiteľne vysvetlil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i

právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
Odvolateľ navyše ani neuviedol v odvolaní žiadne nové argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, a preto odvolací súd odvolanie nepovažoval za
dôvodné.

Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami, len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého
rozsudku uvádza, že sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, keď nevykonal žalobcom navrhnuté
doplnenie dokazovanie výsluchom žalobcu a jeho manželky k otázke nákupu predmetného vozidla
a to nielen vzhľadom na bezvýznamnosť objasňovaných okolností nákupu vozidla, ktoré nesúvisia

s predmetom sporu, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca ako účastník konania vo veci bol
opakovane vypočutý, predložil súdu písomné vyjadrenia k predmetu sporu a aj manželka žalobcu
A. H. bola vo veci ako svedkyňa vypočutá nielen pred súdom prvej inštancie dňa 03.10.2006 ale
aj prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu Michalovce dňa 30.04.2013, pričom z obsahu
príslušných zápisníc nevyplýva, že by žalobcovi alebo jeho splnomocnenej zástupkyni nebolo v súlade

s ustanovením § 126 ods. 3 O.s.p. umožnené klásť tejto svedkyni doplňujúce otázky.
Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, prečo zamietol žalobcom navrhnuté vykonanie dokazovania
výsluchom ďalších osôb k okolnostiam neprevzatia kamiónu žalovaným po odstúpení od zmluvy a
to s poukazom na nedostatok relevantnosti týchto okolností z hľadiska rozhodnutia sporu. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu by bolo nehospodárne a neúčelné akékoľvek dokazovanie vo vzťahu k výške

uplatneného ušlého zisku a to vzhľadom na záver súdu prvej inštancie o nedostatku zodpovednosti
žalovaného za škodu žalobcu.
Súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu a tie, ktoré súd prvej inštancie v
danom spore zamietol vykonať, nemohli ovplyvniť výsledok tohto konania v prospech žalobcu, a preto
ani nemožno hovoriť, že by boli postupom súdu porušené práva žalobcu na spravodlivý proces.

Tak, ako to opakovane potvrdil aj samotný žalobca vo svojich vyjadreniach a ako to vyplýva aj
z uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým pripustil zmenu petitu návrhu, predmetom konania po
právoplatnosti rozhodnutia čiastočným rozsudkom zostal ušlý zisk žalobcu za obdobie od 01.05.1997
do 01.05.2007 (žalobca ho iba stručne špecifikoval tým, že ide o ušlý zisk za dni v danom roku, kedy
vozidlo pre poruchu nemohlo byť prevádzkované), pričom pôvod v neschopnosti dosahovať adekvátny

zisk má aj žalobcom uvádzaná nemožnosť splácania úveru.
Nároky zmluvných strán po odstúpení od zmluvy, právo ktoré žalobca realizoval v roku 1994, teda po
zániku zmluvy samotnej, upravuje ustanovenie ust. § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď ust. § 351ods. 1 Obchodného zákonníka síce súčasne stanovuje, že sa odstúpenie od zmluvy nedotýka nároku
na náhradu škody, avšak iba nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy.
Odstúpenímodzmluvydňa 25.10.1994zostranyžalobcu,zmluvnývzťahstránsporuzanikol,zmluvným

stranám vznikla povinnosť vrátiť si navzájom prijaté plnenia, preto v období od odstúpenia žalobca nemal
právny dôvod vozidlo užívať, bez ohľadu na skutočnosť, či žalovaný bol alebo nebol ochotný dobrovoľne
k prevzatiu vozidla a vráteniu prijatej kúpnej ceny pristúpiť.
Ujmy, ktoré žalobca utrpel ako následok porúch vozidla, ku ktorým prípadne došlo počas jeho
neoprávneného užívania v rokoch 1997 až 2001, potom nemožno dávať do priamej súvislosti s

porušovaním kúpnej zmluvy, vtedy už po dobu niekoľko rokov neexistujúcej.

Odvolateľ namietal, že žalovaný poukázal vo svojom vyjadrení k odvolaniu na rozsudok Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 3Cdo/115/2008 zo dňa 26.02.2009, ktoré sa podľa žalobcu z vecného hľadiska nedá
aplikovať na predmetnú právnu otázku, pretože predmetné rozhodnutie sa vzťahuje na právne vzťahy
vyplývajúce zo zmluvy o dielo a nie z kúpnej zmluvy, keď pri aplikácii judikatúry sa vyžaduje, aby sa

jednalo o právne veci skutkovo a právne podobné, ba zhodné, s ktorým názorom sa stotožňuje aj
odvolací súd, avšak táto námietka odvolateľa nemohla ovplyvniť rozhodnutie o danom odvolaní, nakoľko
súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku predmetný judikát neaplikoval.

13. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že odvolateľ žiadnym relevantným

spôsobom nespochybnil správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci
samej.

14. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je aj správnosť postupu súdu prvej inštancie pri aplikácii
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania.

16. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,

súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom

úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť; podľa
ods. 2 rovnakého ustanovenia ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,
môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

17. Aplikácia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádzala do úvahy v prípadoch,

keď boli naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné majetkové
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k

uplatneniu práva na súd a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 O.s.p. nebolo možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie, ale išlo o ustanovenie, podľa ktorého bol súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľajepotrebnéprihliadaťkpomeromvšetkýchúčastníkovkonania,alevýznamnýmisútiežokolnosti,
ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a podobne.Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane (do 30.6.2016
účastníkovi konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela

alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
súdom.Obsahomzákladnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1,4ÚstavySlovenskejrepubliky
(ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že strana, ktorá bola v
konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej
súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov konania preto môže dôjsť

k zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný
súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 31/04 zdôraznil, že je potrebné venovať pozornosť
zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp.
brániť v reálnom uplatnení základného práva, zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Ak sa súd chce odchýliť od základného pravidla plnej náhrady trov konania,

musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť (výnimky sa musia uplatňovať len za
splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok a to reštriktívne, pričom medzi takéto výnimky patrí
aj nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP, pôvodne podľa § 150 O. s. p. účinného do 30.
júna 2016).
Výnimočne, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, je možné účastníkovi, ktorý by mal inak právo na

náhradu trov konania, túto náhradu nepriznať. Ide o prípady, keď povinnosť nahradiť trovy konania sa
javí ako neprimeraná tvrdosť. Preto posúdenie musí vždy vychádzať z individuálnych okolností prípadu.
Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. (§ 150 O.s.p. účinného do 30. júna 2016) prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak však súd dospeje
k záveru existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti

neprizná. Takýto výnimočný prípad môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na
strane účastníkov konania (strany sporu).

18. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný mal
vo veci plný úspech, avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, ako dospel k

záveru, že v danom prípade nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mal postupovať podľa § 150 O.s.p.. V
odvolaním napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, ako súd dospel k záveru, že v danej veci
neboli dôvody pre zníženie alebo nepriznanie trov právneho zastúpenia, ako to namietal žalobca.

19. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vzhľadom na vyššie uvedené nepreskúmateľné a

nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi
závermi.

20. Vzhľadom na uvedené, je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o trovách konania z
hľadiska práva nepreskúmateľné a teda zjavne neodôvodnené. Spravodlivým prejednaním veci je súdne

konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných
ľudských práv a slobôd.

21.PodľanálezuÚstavnéhosúduI.US26/94obsahprávanasúdnuochranuuvedenývčlánku46odsek
1 Ústavy, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo

ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na
súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

22. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku
36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého

rozhodnutia ako aj znenie ust. § 220 ods. 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016.

23. Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o trovách konania
s uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil,keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu zákonného
procesného postupu, v dôsledku čoho bola znemožnená účastníkom konania realizácia ich procesných
práv, priznaných im zákonom v občianskom súdnom konaní, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom.

24. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o trovách
konania zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom. Odvolací súd v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v časti o trovách konania
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude o náhrade trov konania opätovne rozhodnúť, pričom musí
postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, a to posúdiť, či v danom

spore existujú dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ust. § 257 C.s.p. s tým, že v
zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

26. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C.s.p.).

27. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).