Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 25, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111227971
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3111227971.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a
členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: U. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N., M. H. XXXX/XX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Vladimír
Rybovič, so sídlom Banská Bystrica, Nám. Št. Moyzesa 4, IČO: 14 224 089, proti žalovanému: B. T.
Transport s.r.o., so sídlom Trenčín, Piaristická 6, IČO: 36 331 171, právne zastúpeného: advokátska

kancelária agner&partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Špitálska 10, IČO: 36 722 758, o zaplatenie
2.050,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
12Cpr/4/2011-854, zo dňa 21. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výrokov II., III. a IV., ktorými súd prvej inštancie
rozhodol o nároku na náhradu trov konania štátu a žalovaného, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol. Ďalej výrokom II.
a III. rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50% voči žalobcovi a v rozsahu 50%
voči žalovanému. Napokon, výrokom IV. rozhodol, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia celkovej

sumy 2.050,54 eur s príslušenstvom. Uvedený nárok si uplatňoval titulom viacerých samostatných
nárokov, ktoré mu vznikli pri výkone a v súvislosti s výkonom jeho pracovnej činnosti vykonávanej v
prospech žalovaného. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami
nebolo sporné, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 03.04.2006 žalobca pracoval v spoločnosti
žalovaného ako vodič s miestom výkonu práce Zvolen (od 04.04.2006 na dobu neurčitú s dohodnutou
hrubou mzdou vo výške minimálnej mzdy so stupňom náročnosti práce a koeficientom 1,2 podľa §

120 Zákonníka práce). Na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom zo dňa
30.12.2010 tento pracovný pomer skončil. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu v zmysle § 47 ods.
1 písm. a), § 69 ods. 4, § 116 ods. 1, 2, 3, § 118 ods. 1, § 129 ods. 3, § 131 ods. 2, 3, § 145 ods. 1,
§ 191 ods. 1, 2, § 192 ods. 1 Zákonníka práce. Po sumarizácii všetkých nárokov žalobcu dospel súd
prvej inštancie k záveru, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody za blokové pokuty
vo výške 38 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 16.2.2012 do zaplatenia a vo výške 392,51

eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 16.2.2012 do zaplatenia, náhradu mzdy za február 2011 vo
výške 7,05 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2011 do zaplatenia. Žalovaný dňa 21.07.2011
zaplatil okrem zákonných cestovných náhrad sumu 1.163 eur bez uvedenia účelu a dňa 31.01.2011
zvyšnúsumubezuvedeniaúčelunadzákonnúpovinnosťvýplatycestovnýchnáhrad532,96eur (navyše
1.695,96 eur mínus suma z 21.7.2011 t.j. 1.163 eur). Mal za to, že sumy 38 eur, 392,51 eur a 7,05 eur
s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2011 do podania žaloby dňa 10.11.2011 vo výške 0,19 eur,

spolu 437,75 eur boli žalovaným uhradené v uvedených platbách "navyše" zo dňa 31.1.2011 a zo dňa
21.7.2011 vrátane úroku z omeškania ešte pred podaním žaloby žalobcom dňa 10.11.2011. Teda v deňpodania žaloby žalovaný uhradil žalobcovi jeho zákonné nároky. Vzhľadom k uvedenému, súd prvej
inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania štátu rozhodol, v zmysle
§ 260 CSP. Obe strany sporu zaviazal k povinnosti zaplatiť trovy štátu v rozsahu 100%, teda každého v

polovici 50%. O náhrade trov konania úspešného žalovaného rozhodol v zmysle § 257 CSP. Uviedol,
že vykonaným dokazovaním bolo preukázané porušenie povinností zo strany žalobcu aj žalovaného a
obe strany nepredložili všetky dôkazy vo veci pri počiatočných úkonoch, v dôsledku čoho vznikla každej
strane značná náhrada trov konania. Z tohto dôvodu rozhodol, že si bude každá strana hradiť svoje
náklady (náhradu trov konania) a trovy štátu v polovici.

2. Proti uvedenému rozsudku, v časti výrokov II., III. a IV., podal žalovaný, v zákonnej lehote, odvolanie,
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie nepostupoval v
súlade s § 255 CSP, nesprávne aplikoval § 257 CSP a dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Dodal,
že v sporových konania sa ohľadom trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Výnimku z uvedeného predstavuje §

257 CSP, avšak musí ísť o skutočne prípad hodný osobitného zreteľa, čo musí byť v rozhodnutí náležite
odôvodnené. Poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe sú prípadmi hodnými osobitného zreteľa
predovšetkým prípady charakteristické sociálnym aspektom. Podľa žalovaného celé dokazovanie a
vzniknutá náhrada trov konania boli len dôsledkom ničím nepodloženej žaloby a výsledkom konania
žalobcu. Žalovaný od začiatku tvrdil, že nárok žalobcu je neoprávnený a sám navrhoval dokazovanie

len v nadväznosti na meniacu sa argumentáciu žalobcu. Napokon žalovaný mal vo veci samej plný
úspech, a preto by bolo nespravodlivé, aby znášal celkové náklady za 8 rokov konania. Počas celého
konania si musel žalovaný sám hradiť náklady na poskytnutie právnych služieb, a pokiaľ by k podaniu
tejto neopodstatnenej žaloby nedošlo, tieto náklady by mu nevznikli. Uzavrel, že súd prvej inštancie
neuviedol akým konkrétnym konaním sa žalovaný dopustil porušenia povinnosti, neuviedol porušenia

akej povinnosti sa údajne dopustil a rovnako tak nedostatočne odôvodnil, v čom má údajne spočívať
dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by prakticky spôsobil, že hoci žalovaný konanie nezačal a ani na
jeho začatie nedal dôvod, že všetky náklady s ním spojené bude znášať na vlastné náklady. Vzhľadom
nauvedenéžiadal,abyodvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievčastivýrokuII.zmenil,
tak, že prizná štátu nárok proti žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Ďalej výrok III. zruší

v celom rozsahu a výrok IV. zmení tak, že žalovanému prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Nestotožnil sa s dôvodmi uvádzanými
žalovaným v odvolaní a rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za odôvodnené a spravodlivé.

Uviedol, že v priebehu konania bolo okrem iného zistené, že žalovaný počas trvania pracovného pomeru
zasielal na účet žalobcu ako zamestnanca peňažné čiastky bez bližšej špecifikácie a žalobca tak
nemohol identifikovať začo boli jednotlivé sumy na účet pripísané. Tak to bolo aj v prípade platby zo dňa
10.11.2011, kedy podľa súdu prvej inštancie žalovaný uhradil žalobcovi jeho zákonné nároky. Poukázal
na skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania nesplnil súdom uloženú povinnosť, aby predložil doklady,

ktoré požadoval žalobca, čo odôvodnil tým, že doklady skartoval. Išlo pritom o doklady, ktoré žalobca
odovzdal žalovanému v jednom exemplári a mal ich iba žalobca a mohli svedčiť v prospech žalobcu.
Uzavrel, že žalobca ako slabšia strana sporu mal v spore sťaženú pozíciu (pri predkladaní dokladov a
vyjadrení sa k dokladom predkladaných žalovaným), čo súd prvej inštancie zrejme tiež vzal do úvahy.
Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol.

4. K vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadril odvolateľ - žalovaný, ktorý uviedol, že trvá na podanom
odvolaní v celom rozsahu. Opakovane zdôraznil, že od počiatku tvrdil, že nárok žalobcu je neoprávnený
a celé dokazovanie a vzniknutá náhrada trov konania bola len dôsledkom ničím nepodloženej žaloby
a výsledkom konania žalobcu.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle §
385 CSP. Dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti, výrokov
II., III. a IV., ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

6. Odvolací súd vzal do úvahy všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené,
dôsledne sa zaoberal dôvodmi, prečo súd prvej inštancie považoval za spravodlivé rozhodnúť o trovách
konania štátu a trovách konania žalovaného tak, ako rozhodol súd prvej inštancie (výrok II., III. a IV.rozsudku súdu prvej inštancie). Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by
mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Vzhľadom k tomu sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v zmysle § 387 ods. 2 CSP, a len na zdôraznenie

jeho správnosti uvádza:

7. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.

8. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

9.Podľa§257CSP,výnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

10. Podľa § 260 CSP, ak súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie, pri rozhodovaní o náhrade výdavkov
spojených s vykonaním tohto dôkazu sa riadi ustanoveniami osobitného predpisu.

11. Žalovaný v odvolaní namieta výrok II. III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými súd prvej

inštancie pomerne rozdelil nárok štátu na náhradu trov konania medzi žalobcu (vo výške 50%) a
žalovaného (vo výške 50%) - výrok II. a III.. Zároveň žalovanému ako úspešnej strane v konaní
nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.), čo odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázanéporušeniepovinnostízostranyžalobcuajžalovaného,obestranynepredložilivšetkydôkazy
vo veci pri počiatočných úkonoch, v dôsledku čoho vznikla každej strane značná náhrada trov konania.

12. Po preštudovaní súdneho spisu odvolací súd zistil, že trovy konania štátu v tejto veci predstavujú
náklady za znalecké dokazovanie vykonané znalkyňou ustanovenou v konaní uznesením súdu prvej
inštancie, č.k. 12Cpr/4/2011-122 zo dňa 29.07.2013 v spojení s uznesením odvolacieho súdu č.k.
4CoPr/6/2013-136 zo dňa 27.12.2013.

13. V súvislosti s náhradou trov konania štátu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
ktorý nárok na náhradu trov konania štátu pomerne rozdelil medzi žalobcu (vo výške 50%) a žalovaného
(vo výške 50%). Dodáva, že znalecké dokazovanie bolo nariadené súdom prvej inštancie v záujme
oboch sporových strán, za účelom spravodlivého rozhodnutia ich sporu. Znalecké dokazovanie bolo

potrebné vykonať v záujme oboch strán, nakoľko žalobca síce nevedel svoje nároky vydokladovať (čo
namietal žalovaný), ale zároveň žalovaný nevedel jednoznačne preukázať, že na požadované nároky
nemá právo.

14. V súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nepriznaní práva na náhradu trov konania

žalovanému s poukazom na § 257 CSP odvolací súd uvádza, že v sporových konaniach sa ohľadom
náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov proti neúspešnej strane (§ 255 ods. 1 CSP).

15. Výnimkou pri rozhodovaní o trovách konania je ustanovenie § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť

súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inémuzáveruonáhradetrovkonania,nežbyplynulizpoužitiavšeobecnýchzásadnáhradytrovkonania.

Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom
prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov,
v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym
aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov
konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto

prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na
postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti. Môže tak dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov
konaniaúspešnejstranealeboonepriznaníčiastočnom,atoprávesohľadomnaintenzitupreukázanýchdôvodov hodných osobitného zreteľa (pozri uznesenie Ústavného súdu SR z 08.12.2011, sp. zn.
II.ÚS/563/2011).

16. Judikatúra konštatovala, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie je možné
vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o

trovách konania (pozri uznesenie NS SR z 28.01.2010, sp. zn. 2M Cdo/17/2009).

17. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy
musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní
existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým,

sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia
najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Avšak odvolací súd dodáva, že významnými z hľadiska
aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v
priebehu konania a pod.. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a

úvaha vedúca k ich náhrade musí byť odôvodnená. Toto ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej
tvrdosti, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho
výsledok.

18. Treba teda konštatovať, že dôvody osobitného zreteľa možno zhrnúť nasledovne: a/ neprimeraná

tvrdosť, b/ podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, c/ povaha a okolnosti sporu, d/ zložitosť
doposiaľ neriešenej právnej problematiky, e/ zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, f/ osobné
pomery strany sporu, g/ nízky príjem.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bola zistená existencia viacerých vyššie

uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností v zmysle § 257 CSP.
V posudzovanej právnej veci je významné, že žalobca sa podanou žalobou domáhal nárokov
vzniknutých počas a v súvislosti s jeho zamestnaneckým vzťahom so žalovaným ako jeho bývalým
zamestnávateľom. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že nárok žalobcu
bol od začiatku nedôvodný a v konaní iba reagoval na dôkazy predkladané žalobcom. Ak by totižto ihneď

po doručení žaloby protistrane (žalovanému) bol predložil dôkazy jasne vyvracajúce nárok žalobcu, súd
prvej inštancie by nemal za potrebné vo veci nariaďovať znalecké a ďalšie dokazovanie. Samotné
tvrdenie žalovaného, že nárok žalobcu považoval od začiatku za nedôvodný a že žalobca len skúšal,
či bude v konaní úspešný, čomu prispôsoboval svoju právnu argumentáciu, nie je možné (bez jasnej
a tvrdenie žalovaného jednoznačne podporujúcej právnej dokumentácie) považovať za odôvodňujúce

skutočnosť, že žalobca svoj nárok len vykonštruoval a žalovaný bol v konaní tou stranou, ktorá sa len
bránila. Vzhľadom na uvedené odvolací súd jednoznačne konštatuje podiel oboch sporových strán na
vzniku sporu. Zároveň je nevyhnutné konštatovať aj podiel oboch sporových strán na priebehu sporu,
keď bolo potrebné vykonávať rozsiahle a zdĺhavé dokazovanie na to, aby súd prvej inštancie mohol
dospieť k spravodlivému rozhodnutiu v merite veci.

20. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že každej strane sporu vznikla značná
náhrada trov konania v dôsledku toho, že nepredložili všetky dôkazy vo veci ihneď pri počiatočných
úkonoch. Zároveň treba prihliadnuť aj na postavenie žalobcu, ktorý v konaní obhajoval iba svoje
pracovnoprávne nároky voči žalovanému. Ak by zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu pochybeniu,

čo sa mu ale nepodarilo preukázať, žalobca by nebol nútený podávať predmetnú žalobu. S poukazom
na tieto jednoznačné zistenia dospel odvolací súd k záveru, že by bolo neprimerane tvrdé voči žalobcovi,
aby po neúspešne podanej žalobe, ktorej neúspech mu nemohol byť pri jej podávaní zrejmý, bol
potrestaný ešte aj tým, že bude zaviazaný na náhradu trov konania protistrane (keď je zrejmé, že sám
žalobca mal nemalé výdavky na trovy vlastného právneho zastúpenia).

21. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti, výrokov II., III. a IV., potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správne.22. V tomto odvolacom konaní bol úspešný žalobca, a preto podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods.
1 CSP má nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Avšak s poukazom na aplikáciu § 257
CSP v konaní pred súdom prvej inštancie, aj odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania v

zmysle § 257 CSP. Nebolo by spravodlivé zaviazať, v odvolacom konaní neúspešného žalovaného, na
náhradutrovodvolaciehokonaniažalobcu,pokiaľodvolacísúddospel,zhodnesosúdomprvejinštancie,
k záveru o podiele oboch sporových strán na vzniku a priebehu sporu. Vzhľadom k tomu odvolací súd
nepriznal, v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi, nárok na náhradu jeho trov odvolacieho konania
voči žalovanému.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).