Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/99/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112208135
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3112208135.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobcu E. proti žalovaným 2/ F., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 19. novembra 2018, č.k. 12C/62/2012-372, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaným 7/, 19/, 22/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

Žalovaným 2/ - 5/, 8/ - 18/, 20/, 21/, 23/ - 25n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným 6/, 7/ náhradu trov
konania v rozsahu 100% k rukám ich právnej zástupkyne JUDr. G. A., advokátky, v lehote 30
dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tamojšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti
tohto rozsudku určená výška náhrady trov konania. Výrokom III. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanej 19/ náhradu trov konania v rozsahu 100% k rukám jej právnej zástupkyne Mgr.
Y. A., advokátky, v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tamojšieho súdu,

ktorým bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená výška náhrady trov konania. Výrokom IV. uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 22/ náhradu trov konania v rozsahu 100% k rukám jeho
právneho zástupcu Mgr. G. Z., advokáta, v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka
tamojšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená výška náhrady trov konania.
Výrokom V. žalovaným 1/ až 5/, žalovaným 8/ až 18/, 20/, 21/, 23/ až 25/ nepriznal právo na náhradu
trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že je vlastníkom E KN
parc. č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/

XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX v k.ú. D. (pôvodné k.ú. M.), zhodných s C KN parc. č. XXX/
X- zast. plochy a nádvoria s výmerou X.XXX m2 v k.ú. D., zapísanej v železničnej knihe. Žalobca
svoje vlastnícke právo odvodzoval iba z vložky č. XX výpisu zo železničnej knihy pre k.ú. D. (zo dňa
14.10.2009), v ktorom sa uvádza, že Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava
týmto potvrdzuje, že parcela registra "C" č. XXX/X o výmere X.XXX m2, vyznačená v mape katastra
nehnuteľností je od roku XXXX súčasťou železničného telesa zapísaného v železničnej knihe vo vložke

č.XXpretraťF.-Q.podradovýmčíslomkatastrálnehoúzemiaM.XI.aradovýmč.1železničnéhotelesa.
K tejto vložke pripojil grafický náčrt pozemkov. Po námietkach žalovaných žalobca predložil slovenský
preklad Plánu vyvlastnenia obce M. č. XI. zo dňa 15.08.1916, vložku č. 92 Ústrednej pozemkovej knihyo trati Trenčín- Žilina Považskej železnice, platnej od 01.07.1986, kde sa pod A.Majetková podstata XI.
uvádza: 1.Železničná trať, a. Priechod cez cestu, b. Paralelná cesta šírka 2,50m, pod B.Vlastníctvo:
Došlo dňa 28.04.1896 pod č. 175 pod 1. Vkladá sa vlastnícke právo v prospech maďarského štátu a

to v zmysle žiadosti právneho riaditeľstva Maďarskej kráľovskej pokladnice, ako zástupcu maďarského
štátu, taktiež medzi maď. kráľovskými ministrami obchodu a financií, zastupujúcich maďarský štát
a splnomocnených v zmysle zákona XXV. z roku 1891 na uzatváranie a podpisovanie zmlúv na
strane jednej a Rakúsko-uhorskou spoločnosťou štátnych železníc na strane druhej, vo veci vykúpenia
tratí menovanej spoločnosti v Maďarsku pred uplynutím výkupnej lehoty, založenej v Budapešti dňa

07.06. 1891 a na základe schváleného a podmienečne prijatého uznesenia mimoriadnym valným
zhromaždením Rakúsko-uhorskej spoločnosti štátnych železníc vo Viedni dňa 09.07.1891, ako aj 5.
článku citovanej zmluvy v zmysle zák. č. XXV. z roku 1891 podpísanej vyššie uvedenými maď. kráľ.
ministrami v Budapešti dňa 11.07.1891 pod č. 2357, potom ako bola splnená požiadavka podľa vyššie
uvedeného uznesenia valného zhromaždenia, a keďže bola splnená i podmienka obsiahnutá v zmysle
prvého odseku článku 5. zmluvy, a za vykúpenie tratí Rakúsko-uhorskej spoločnosti štátnych železníc

v Maďarsku bolo potvrdené zaplatenie zmluvne stanovených splátok renty zo strany maďarského štátu
za obdobie prvého roka, s odvolaním sa na 5. článok spomenutej zmluvy , na železnicu "Trenčín-Žilina"
a jej príslušenstvá vymenovanej ešte medzi neotvorenými a zapísanými v tejto ústrednej pozemkovej
knihe,-sozreteľomnarozhodnutiapovoľujúceprepísanievšetkýchvyvlastnenýchpozemkovbezťarchy
pre účely tejto železnice už zapísaných v príslušných miestnych pozemkových knihách, rovnako aj

overené mapy v príslušných miestnych pozemkových knihách, rovnako aj overené mapy zobrazujúce
polohopis a objem týchto istých pozemkov, ak isto aj na nich vytvorené stavby a súpis zložiek. Žalobca
predložil aj slovenský preklad pozemnoknižných vložiek pre k.ú. M. a to vl. č. XXX pre pkn. parc. č.
XXX, kde sú pod B1. až 8. uvedení pkn. vlastníci, pod B9. Je uvedené: "Došlo pod č. 181 dňa 24.
januára 1912, na základe nariadenia ministra obchodu č. 95440/III. 906, vyvlastňovacieho súpisu a

miestneho pozemkového nákresu sa na nehnuteľnosť vedenú pod A.I. riad.1. miestopisné č. XXX vkladá
právo vyvlastnenia v prospech maďarských kráľovských štátnych železníc. Pod B 10. až 14 sú mená
pkn. vlastníkov a Došlo pod č. 1783 dňa 18.07.1914 na základe odovzdávacieho výroku Kráľovského
okresného súdu v Ilave č. 1913Ö,189/4 vlastnícke právo gruntoknižného telesa pod por. č. A.I.1. pod
B.8. podielu prináležiaceho K. Q. v rovnakom pomere. Pod B.15. až 17 sú ďalšie pkn. zápisy. Ďalej

predložil slovenský preklad pkn. vl. č. XX, kde tak isto sú pod B.1. až 11. uvedení pkn. vlastníci, pod
B. 12 vklad práva vyvlastnenia v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc, pod B13. a nasl.
uvedení pkn. vlastníci. Žiadna zo strán nenamietala platnosť zápisov na predmetných LV č. XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX pre k.ú. D. a že žalovaní svoje vlastnícke
právo nadobudli od svojich právnych predchodcov uvedených v pozemkovej knihe, napriek zápisom

práva vyvlastnenia v prospech maďarských kráľovských štátnych železníc z roku 1912. Po zápisoch
tohto práva vyvlastnenia však v žiadnej predmetnej pkn. vložke nie je uvedené, či došlo k jeho realizácii
(práva vyvlastnenia) a predmetné pkn. parc. nie sú odpísané so zápisom, že sa prepisujú do železničnej
knihyapkn.vložkyneboliuzavreté.Zobsahupredloženýchpkn.vložieknevyplýva,čiprávovyvlastnenia
aj bolo realizované, tak sa to uvádza vo vl. č. XX železničnej knihy formou vykupovania pozemkov. Z

predložených pkn. vložiek a listov vlastníctva nevyplýva, že by sa žalobca - štát- Slovenská republika od
obdobia nasledujúcich pkn. zápisov t.j. od roku 1914 domáhal zápisu vlastníckeho práva k žalovaným
pozemkom na štát. Žalobca tvrdil, že sa svojho vlastníckeho práva nedomáhal ani v rámci ROEP-u a
podľa predložených LV rozhodnutie o schválenom ROEP-e je z roku 2002. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že v pkn. vložkách je uvedený iba zápis práva vyvlastnenia pre maďarské štátne železnice bez

zápisu vlastníckeho práva po zrealizovaní výkupu pôdy v rámci vyvlastnenia a aj napriek tomu súdy v
tej dobe zapisovali do pozemkovej knihy právnych nástupcov pôvodných pkn. vlastníkov. Z vykonaného
dokazovania a to z pozemnoknižných vložiek mal súd preukázané, že v roku 1912 bolo do pkn. vložiek
zapísané právo vyvlastnenia v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc, ale nebolo zapísané
"vlastnícke právo". Podľa časti A. vl. č. XX železničnej knihy sa vyvlastňovanie malo konať formou

vykupovania pozemkov pre Uhorské kráľovské štátne železnice. V prejednávanej veci ide možno o
duplicitný zápis vlastníckeho práva k tým istým pozemkom na dve rôzne osoby, pretože v žalobcom
predložených listinných dôkazoch- pkn. vložkách i železničných vložkách nie je zapísaný výsledok
vyvlastňovacieho procesu formou výkupu pozemkov od pkn. spoluvlastníkov so zápisom vlastníckeho
práva a pkn. vložky neboli uzavreté v dôsledku zápisov predmetných pkn. parciel do železničnej knihy.

Zápisy v pkn. vložkách nasledovali ďalej, akoby nedošlo k realizácii práva vyvlastnenia a od roku 1912
do schválenia ROEP-u v r. 2002 sa štát nedomáhal zápisu svojho vlastníckeho práva. Vzhľadom na
nečinnosť štátu a realizované prevody vlastníctva v rámci dedičských rozhodnutí po pôvodným pkn.
vlastníkov až na dnešných spoluvlastníkoch, uvedených v aktuálnych listoch vlastníctva, dnešní vlastnícimali právny titul na to, aby sa cítili byť vlastníkmi a boli v dobrej viere, že im patrí vlastnícke právo k
žalovaným pozemkom na základe dôvery v akty štátu. Ak by aj bolo v minulosti zrealizované právo
vyvlastnenia predmetných pozemkov a nedošlo iba k zápisu tejto realizácie v pozemkovej knihe, došlo

by k stretu dvoch práv vlastníckych práv. Súd na základe judikatúry (ÚS SR sp. zn. I.ÚS 549/2015)
poskytuje súdnu ochranu tomu právu, ktoré je v súlade s princípom všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho prípadu, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere,
pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru. V danej veci

pôvodní pkn. vlastníci i terajší vlastníci dôverovali aktom štátu - zápisom v pkn. vložkách a dedičským
rozhodnutiam, preto súd v danej veci poskytol vyššiu právnu ochranu žalovaným na základe princípu
všeobecnej spravodlivosti. Štát, vybavený štátnymi orgánmi a úradníkmi, mal možnosť a dostatok
času od roku 1912 do r. 2002 zabezpečiť si zápis svojho vlastníckeho práva do príslušných vložiek
či listov vlastníctva (či výpisov z evidencie nehnuteľností) na rozdiel od fyzických osôb- žalovaných
a ich právnych predchodcov. Pokiaľ niektorí zo žalovaných uznávajú vlastnícke právo žalobcu k ich

pozemkom, môžu uzavrieť so žalobcom mimosúdnu dohodu, napr. formou dohody o urovnaní podľa
§ 585 Obč. zák. Žalobca uviedol čísla niekoľkých zákonov o dráhach, avšak ani v jednom z nich sa
nehovorí o právnom nástupníctve žalobcu po maďarských kráľovských železniciach, iba maximálne
o prevzatí súkromných železníc pod správu štátu (nie do vlastníctva) a ani nepredložil žiadne listinné
dôkazy o zrealizovaní práva vyvlastnenia. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol

ako nedôvodnú v celom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 132 ods. 1, 2, § 868
Občianskeho zákonníka č. 509/91 Zb., § 498 zák. č. 40/1964 Zb., § 562 zák. č. 141/1950 Zb., § 80
písm. c) O.s.p., § 137 písm. c) CSP. Podľa 255 ods. 1 CSP súd priznal náhradu trov konania tým
úspešným žalovaným, ktorí ju požadovali. Úspešným žalovaným, ktorí nežiadali náhradu trov konania,
ju súd nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že nesúhlasí so
závermi súdu uvedenými v bodoch 25. a 26. rozsudku, že v pozemnoknižných vložkách v roku 1912

bolo zapísané právo vyvlastnenia v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc, ale nebolo
zapísané vlastnícke právo. Podľa časti A. vl. č. 92 železničnej knihy sa vyvlastňovanie vykonalo formou
vykupovania pozemkov pre Uhorské kráľovské štátne železnice. V predložených listinných dôkazoch
- pozemnoknižných vložkách a železničných vložkách je zapísaný výsledok vyvlastňovacieho konania
formou výkupu pozemkov od PKN spoluvlastníkov a zápisu predmetných PKN parciel do železničnej

knihy. Pokiaľ ide o právne nástupníctvo ministerstva po Uhorských kráľovských štátnych železniciach
uviedol, že k poštátneniu súkromných železníc došlo v Národnom zhromaždení už v roku 1919. Prvým
krokom k unifikácii súkromných železníc sa stal zákon č. 373 Zb. z. a n. z 27.06.1919 o doplnení
železničnej siete stavbou miestnych železníc, ktorý stanovil, že československé železnice budú s
výnimkou drobných dráh štátnymi železnicami. Významným bol tiež nostrifikačný zákon č. 12 ex 20

z 11.12.1919 o podnikoch zaoberajúcich sa verejnou prepravou osôb a majúcim sídlo mimo ČSR.
Významným krokom k zapojeniu súkromných železníc do služieb štátnej dopravnej politiky sa stal zákon
č. 650 Zb. z. a n. zo dňa 22.12.1920, ktorý umožňoval ministerstvu železníc z dôvodu štátneho záujmu
kedykoľveksaujaťsprávysúkromnejželeznice,slúžiacejdopraveaviesťjunaúčetkoncesionárovpodľa
novovypracovanej prevádzkovej zmluvy. Právne nástupníctvo sa prenieslo na ministerstvo následne

zákonmi č. 97/1950 Zb. č. 51/1964 Zb., č. 164/1996 Z.z. a č. 513/2009 Z.z.

3. Žalovaná 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že nesúhlasí s podaným odvolaním,
nakoľko nadobudla vlastnícke právo dedením. Vzhľadom k tomu, že súd vo veci zistil skutkový stav na
základe vykonaných dôkazov, dospel k správnym zisteniam a vec správne právne posúdil, navrhla, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Žalovaná 7/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že v praxi sa vyskytli prípady tzv. duplicitného zápisu do
evidencie nehnuteľností, no ak k tomu v tomto prípade došlo, potom ťarcha tvrdenia, ako aj dôkazného

bremena spočíva na žalobcovi. Inak treba vychádzať z predpokladu, že zápisy v pozemkovej knihe
sú nespochybniteľné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Zohľadniac túto zásadu väčšina komisií ROEP
so železničnou knihou pri spracovaní registrov ani nepracovala. Uviedla, že v historickom kontexte
tzv. Sekvestračným zákonom č. XXIV./1883 bola s účinnosťou od 01.01.1981 sieť rakúsko-uhorskýchštátnych železníc zoštátnená, pričom pre správu jej uhorskej časti bolo zriadené nové riaditeľstvo v
Budapešti. Cieľom bolo, aby tak už jestvujúce, ako aj novovybudované trate sa stali vlastníctvom
(maďarského) štátu. Najlepšie spolu s pozemkami pod železničným telesom, ktoré mali byť vyvlastnené

a na základe toho prepísané z pôvodného vlastníctva v pozemnoknižnej vložke. Tomuto zámeru
zodpovedá aj výpis zo železničnej knihy č. 92, na základe ktorého mali byť podľa dohody medzi
Maďarským štátom a novozriadenou rakúsko-uhorskou spoločnosťou štátnych železníc za dohodnutú
rentu formou splátky pre potreby výstavby železnice Trenčín - Žilina bez tiarch prepísané aj pozemky z
miestnych pozemnoknižných vložiek. Z predložených dokladov a z postupu majetkového vysporiadania

však nie je dostatočne zrejmé, ako prebiehal a či sa dokončil proces vyvlastnenia, prípadne výkupu
dotknutých pozemkov v pôvodne plánovanom rozsahu, resp. ako a v prospech koho sa s prípadnými
duálnymi zápismi v evidencii nehnuteľností vyrovnali vtedajšie kompetentné štátne orgány. Ďalej
uviedla, že jej právni predchodcovia predmetné pozemky nadobudli najprv na základe zmluvných
prevodov, potom opakovane z titulu rozhodnutia príslušného súdu a neskôr opäť zmluvnými prevodmi,
vysporiadaním podielového spoluvlastníctva, resp. dedičským konaním. Vlastnícke právo k spornému

pozemku nadobudla spolu s nebohým žalovaným 6/ kúpnou zmluvou z roku 1991, t.j. originárnym
spôsobom. Ak by sa aj pripustil duálny zápis v evidencii nehnuteľností (teda v pozemkovej knihe a v
železničnej knihe), aj potom stále bremeno tvrdenia spočívalo na žalobcovi, ktorý ho však v doterajšom
priebehu konania napreukázal. Stotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie v bodoch 15., 16., 18.
odôvodnenia napadnutého rozsudku o dobrej viere nadobúdateľa vlastníckeho práva vo vzťahu k

princípu všeobecnej spravodlivosti.

5. Žalovaná 19/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny. Zastávala názor, že súd prvej inštancie dospel na základe výsledkov
vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že v roku 1912 bolo do PKN vložiek zapísané právo

vyvlastnenia v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc, ale nebolo zapísané vlastnícke
právo. PKN vložky neboli uzavreté v dôsledku zápisov predmetných PKN parciel do železničnej
knihy. Zápisy v PKN vložkách nasledovali ďalej akoby nedošlo k realizácii práva vyvlastnenia. Žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal zrealizovanie práva vyvlastnenia. Pozemky, ktorých je podielovou
spoluvlastníčkouzapísanýchnaLVč.XXXX prek.ú.D.bolipredmetomdedenia, jejotecspoluvlastnícky

podielktýmtonehnuteľnostiamnadobudoldedenímposvojejstarejmatke,pričomuznesenieOkresného
súdu v Považskej Bystrici sp. zn. D2706/93 v predmetnej dedičskej veci priložila k vyjadreniu k žalobe.
Nemala najmenšiu pochybnosť o tom, že je podielovou spoluvlastníčkou predmetných pozemkov, má
právny titul, na základe ktorého bola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka predmetných pozemkov na
list vlastníctva. Žalobca nepreukázal právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu

podielu na nehnuteľnostiach, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou. Plne sa stotožnila aj s poukázaním
súdu prvej inštancie na platnú judikatúru, v zmysle ktorej súd poskytuje súdnu ochranu tomu právu, ktoré
je v súlade s princípom všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu
kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. V danej veci pôvodný PKN
vlastníci i terajší vlastníci dôverovali aktom štátu - zápisom v PKN vložkách a dedičským rozhodnutiam,

preto súd poskytol vyššiu právnu ochranu žalovaným na základe princípu všeobecnej spravodlivosti.
Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný 22/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny a navrhol ho v celom rozsahu potvrdiť. Skutočnosti uvádzané žalobcom v podanom

odvolaní neobstoja. Dôkazné bremeno tvrdenia, resp. dôkazné bremeno prednostného zápisu do
železničnej knihy oproti pozemkovej knihe spočívalo na žalobcovi, ktorý ho však v doterajšom priebehu
nepreukázal. Mal za to, že žalobca počas celého konania nepreukázal právny titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. skutočnosti spôsobilé založiť takýto nadobúdací titul. Naopak,
žalovaný 22/ v obrane proti žalobe svoj nadobúdací titul tvrdil, pričom preukázal kontinuálne vlastníctvo

siahajúce až do roku 1873, čím uniesol svoje dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia. Vyslovil názor,
že žalobca v konaní ani nepreukázal, že je právnym nástupcom Maďarských kráľovských železníc ,
nakoľko zákony, na ktoré sa žalobca odvoláva upravovali správu železnice, avšak žiadnym spôsobom sa
nevyporiadavajú s prechodom prípadného vlastníctva nehnuteľností, ani s prechodom práv a povinností,
prípadne právnym nástupníctvom po Uhorských kráľovských štátnych železniciach. Uplatnil si náhradu

trov odvolacieho konania.

7. Žalovaný 24/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov vec správne právne posúdil, preto navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.8. Žalovaní 3/ - 5/, 8/ - 18/, 20/, 21/, 23/, 25/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

9. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 379, § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015

Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý
verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10.Súdprvejinštanciezaložilsvojezamietajúcerozhodnutienatomprávnomnázore,žežalobcavspore

neuniesol dôkazné bremeno o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko
nepredložil žiadne listinné dôkazy o zrealizovaní práva vyvlastnenia. Z predložených pozemnoknižných
vložiek č. XX, č. XXX, mal za preukázané, že v roku 1912 bolo do pozemnoknižných vložiek
zapísané právo vyvlastnenia v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc, ale nebolo zapísané
„vlastnícke právo“. Podľa časti A vložky č. 92 železničnej knihy sa vyvlastňovanie malo konať formou
vykupovania pozemkov pre Uhorské kráľovské štátne železnice. Po zápisoch práva vyvlastnenia v

žiadnej pozemnoknižnej vložke nie je uvedené, či došlo k realizácii práva vyvlastnenia a predmetné pkn.
parcele nie sú odpísané so zápisom, že sa prepisujú do železničnej knihy a pkn. vložky neboli uzavreté.
Na základe takto vykonaného dokazovania mal za to, že žalobca nepreukázal právny titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Ďalej konštatoval, že v danej veci možno ide o
duplicitný zápis vlastníckeho práva k tým istým pozemkom na dve rôzne osoby, pretože v žalobcom

predložených listinných dôkazoch - pozemnoknižných vložkách i železničných vložkách nie je zapísaný
výsledok vyvlastňovacieho procesu formou výkupu pozemkov od pozemnoknižných spoluvlastníkov
so zápisom vlastníckeho práva a pkn. vložky neboli uzavreté v dôsledku zápisov predmetných pkn.
parciel do železničnej knihy. Zápisy v pkn. vložkách nasledovali ďalej, akoby nedošlo k realizácii práva
vyvlastnenia a od roku 1912 do schválenia ROEP-u v r. 2002 sa štát nedomáhal zápisu svojho

vlastníckeho práva. Vzhľadom na nečinnosť štátu a realizované prevody vlastníctva v rámci dedičských
rozhodnutí po pôvodným pkn. vlastníkov až na dnešných spoluvlastníkoch, uvedených v aktuálnych
listoch vlastníctva, súčasní vlastníci mali právny titul na to, aby sa cítili byť vlastníkmi a boli v dobrej viere,
že im vlastnícke právo k žalovaným pozemkom na základe dôvery v akty štátu patrí. Konštatoval, že ak
by aj bolo v minulosti zrealizované právo vyvlastnenia predmetných pozemkov a nedošlo iba k zápisu

tejto realizácie v pozemkovej knihe, došlo by k stretu dvoch vlastníckych práv. V danej veci pôvodní pkn.
vlastníci i terajší vlastníci dôverovali aktom štátu - zápisom v pkn. vložkách a dedičským rozhodnutiam,
preto súd poskytol vyššiu právnu ochranu žalovaným na základe princípu všeobecnej spravodlivosti. Z
týchto dôvodov žalobu žalobcu na určenie vlastníckeho práva zamietol.

11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pri rozhodovaní vo veci samej vzal súd
prvej inštancie do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej

inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu
na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:

12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca svoju žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
odvodzoval s poukazom na zápis vo vložke č. 92 v železničnej knihe pre k. ú. D., v ktorom je uvedené,

že parcela registra „C“ č. XXX/X o výmere X.XXX m2 je od roku 1896 súčasťou železničného telesa
zapísaného v železničnej knihe vo vložke č. XX pre trať Trenčín - Žilina, ďalej od výpisov z pozemno-
knižných vložiek pre k. ú. M., a to vložky č. XX, vložky č. XXX, ďalej z plánu vyvlastnenia obce M.,
č. XI, zo dňa 15.08.1916. Podľa tvrdení žalobcu zo zápisu v železničnej knihe je zrejmé, že sporné
nehnuteľnosti boli pôvodným vlastníkom vyvlastnené formou vykupovania v prospech jeho právneho

predchodcu Uhorských kráľovských štátnych železníc. Žalobca dôvodil, že v predložených listinných
dôkazoch - v pkn. vložkách a železničných vložkách je zapísaný výsledok vyvlastňovacieho konania
formou výkupu pozemkov od pkn. spoluvlastníkov a zápisu predmetných pkn. parciel do železničnej
knihy v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc, teda jeho právneho predchodcu. Žalobca
nepredložil súdu rozhodnutie o vyvlastnení pozemkov, nepredložil kúpne zmluvy o odkúpení pozemkov

od pôvodných vlastníkov, ani žiadne iné ďalšie listinné dôkazy preukazujúce nadobúdací titul. Medzi
stranami nebolo sporné, že žalovaní sú zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností na listoch
vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX pre k. ú. D., pričom
žalovaní svoje vlastnícke právo nadobudli od svojich právnych predchodcov uvedených v pozemkovejknihe titulom dedenia, resp. titulom platných právnych úkonov. Z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie vyplýva, že v pozemno-knižných vložkách nachádzajúcich sa v spise je uvedené, že
v roku 1912 bolo do pkn. vložky č. XX, č. XXX zapísané právo vyvlastnenia v prospech Uhorských

kráľovských štátnych železníc. Po zápisoch tohto práva vyvlastnenia však v žiadnej pozemnoknižnej
vložke nie je uvedené, či došlo k realizácii práva vyvlastnenia tak, ako sa to uvádza vo vložke č. 92
železničnej knihy formou vykupovania pozemkov. Z jednotlivých pozemnoknižných vložiek vyplýva, že
napriek zápisu práva vyvlastnenia v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc pkn. vložky
neboli uzavreté, zapisovali sa do nich vlastnícke práva právnych predchodcov žalovaných. Zápisy

v pozemkovej knihe v jednotlivých pozemno-knižných vložkách nasledovali ďalej, akoby nedošlo k
realizácii práva vyvlastnenia a od roku 1912 až do schválenia ROEP - 2002, sa štát nedomáhal zápisu
svojho vlastníckeho práva. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom
sporných pozemkov a že tento stav stále trvá. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť
preukázať nadobúdací vlastnícky titul. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nadobúdací vlastnícky
titul k sporným nehnuteľnostiam nepreukázal, keď nepredložil súdu listinné dôkazy o zrealizovaní

práva vyvlastnenia. Samotný zápis v pozemno-knižných vložkách, že v roku 1912 bolo do pkn. vložiek
zapísané právo vyvlastnenia v prospech Uhorských kráľovských štátnych železníc nezakladal vlastnícke
právoprávnehopredchodcužalobcukspornýmnehnuteľnostiam.Záversúduprvejinštancie,žežalobca
v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia o existencii jeho vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam, je preto vecne správny. Súd prvej inštancie ďalej správne uviedol, že ak

by aj bolo v minulosti zrealizované právo vyvlastnenia sporných pozemkov a nedošlo by iba k zápisu
tejto realizácie v pozemkovej knihe, došlo by k stretu dvoch vlastníckych práv. Vzhľadom na nečinnosť
štátu od roku 1912 a realizované prevody vlastníctva v rámci dedičských rozhodnutí po pôvodných pkn.
vlastníkov až na súčasných vlastníkov uvedených v aktuálnych listoch vlastníctva, žalovaní nadobudli
nehnuteľnosti v dobrej viere, že im vlastnícke právo k nim patrí na základe dôvery v akty štátu. Princíp

dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu
právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ
toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade
by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho
štátu. V danej veci pôvodní pkn. vlastníci i terajší vlastníci dôverovali aktom štátu - zápisom v pozemno-

knižných vložkách a dedičským rozhodnutiam, preto súd prvej inštancie správne konštatoval, že v
danej veci je potrebné poskytnúť vyššiu právnu ochranu žalovaným na základe princípu všeobecnej
spravodlivosti.

13. Z týchto dôvodov boli odvolacie námietky žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci súdom

prvej inštancie neopodstatnené.

14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

15. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v záhlaví napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie je označený G. G. nar. XX.XX.XXXX, bytom N. nad H., D. XXXX/XX ako žalovaný 1/ a aj
ako žalovaný XX/. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie proti pôvodnému žalovanému 1/ K. G., zomrelom
XX.XX.XXXX bolo uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 04.01.2018 č.k. 12C/62/2012-300 zastavené
z dôvodu nedostatku procesnej subjektivity (zomrel pred podaním žaloby), pričom jeho právny nástupca

G. G. už od podania žaloby vystupoval v konaní ako žalovaný 24/. Odvolací súd preto v odvolacom
konaní konal s G. G. ako so žalovaným 24/.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešným žalovaným 7/, 19/, 22/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania , nakoľko boli v konaní plne úspešní. Žalovaným 2/ - 5/, 8/ -18/, 20/, 21/, 23/, 24/ ,25/, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

27. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).