Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/180/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225470
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8114225470.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: U. G., A..: X.X.XXXX,

W. XXX XX H. A. Q. XXX, proti žalovaným: X. F. I., A..: XX.X.XXXX, W. O. XXX/X, F., zastúpený
spoločnosťou Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o., Hlavná 29, 080 01 Prešov, a X.
F. F., A..: X.X.XXXX, W. XXX XX H. A. Q. X, o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný v 1. rade m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 19.9.2014 (upravenou podaním zo dňa 20.2.2017 upresnením žalobného
petitu v označení parcely č. XXXX/XX o výmere 7m2 - ktorého zmenu súd pripustil na pojednávaní dňa
19.12.2017) sa žalobca domáhal, aby súd vydal rozsudok, ktorým by rozhodol o určení, že nehnuteľnosti
k.ú H. A. Q. N. A. D. Č.. XXX Y. F.. Č.. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 914 m2, parc.
č. XXXX/XX orná pôda o výmere 1815 m2, parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 7 m2, nehnuteľnosť

zapísaná na D. Č.. XXXX k. ú. H. A. Q. ako parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 790 m2, t. č. podľa
GP č. XX/XXXX overeného OÚ Prešov KO dňa 18. 8. 2014 pod č. L.-XXXX/XXXX Y. F.. Č.. XXXX/XX
zastavané plochy o výmere 914 m2, parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 790 m2, parc. č. XXXX/XXX
orná pôda o výmere 1122 m2, parc. č. XXXX/XXX ostatné plochy o výmere 171 m2 a parc. č. XXXX/XX
orná pôda o výmere 7 m2 patria do výlučného vlastníctva žalobcu, s povinnosťou žalovaných nahradiť
mu trovy konania.

2. Skutkové okolnosti, ktorými bola žaloba pôvodne odôvodnená, žalobca počas konania postupne
dopĺňal a menil. Vzhľadom na to, ako aj s prihliadnutím na ich čiastočnú protirečivosť, súd v odôvodnení
rozhodnutia pri ich hodnotení, so zohľadnením princípu povinnosti pravdivosti a úplnosti rozhodujúcich
skutočností (§ 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP, resp. predtým § 79 ods. a § 101 ods. 1 OSP) a s tým
spojenej otázky ich vierohodnosti, stručne poukazuje aj na postupnú zmenu jeho skutkových tvrdení.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nehnuteľnosti k.ú. H. A. Q., zapísané na LV č. XXX ako parc. registra

C, parc. č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 914 m2, parc. č. XXXX/XX orná pôda o
výmere 1815 m2 a parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 7 m2, sú t.č. zapísané v Katastri nehnuteľností
na žalovaného v 1. rade, tento zápis však podľa neho nezodpovedá skutočným vlastníckym právam.4. Uviedol, že predmetné nehnuteľnosti boli vytvorené odčlenením z pôvodnej EN parc. č. XXX roľa o
výmere 9272 m2 zapísanej v PKV č. XXX O..Ú.. H. A. Q.. Tvrdil, že ešte v dávnej minulosti došlo k tomu,
že „predmetná nehnuteľnosť v rámci reálnych užívacích práv pripadla s vlastníckymi právami v prospech

právneho predchodcu žalobcu P. G., starého otca žalobcu“, a že tento aj predmetnú nehnuteľnosť
v r. 1963 po založení družstva tak ako ju užíval vložil do užívania družstva JRD H. A. Q.. Tvrdil,
že k zmene zápisov v PK na základe takto uskutočnenej reálnej deľby nedošlo z toho dôvodu, že
predmetné pozemky v predchádzajúcom právnom režime boli v užívaní družstva a nedalo sa riešiť
samotné vlastnícke právo aj so zápisom v KN (pozn. súdu.: neskôr ale žalobca uviedol, že k zmene

zápisov nedošlo kvôli vojne, a na pojednávaní napokon, že rozdelené užívanie malo byť približne
už od roku 1930, teda už dávno pred vojnou a viac ako 30 rokov pred vložením nehnuteľnosti do
družstva), a že predmetné nehnuteľnosti obhospodarovalo družstvo prakticky až do rozpadu družstva.
Uviedol, že keď už bolo možné riešiť vlastníctvo aj prostredníctvom zápisov v KN, tak žalobca požiadal o
vydanie notárskeho osvedčenia o vlastníctve predmetnej nehnuteľnosti v celosti a bola vydaná notárska
zápisnicaNXXX/XXXXA.XXX/XXXXzodňa29.3.1995,nazákladektorejsakpredmetnejnehnuteľnosti

výlučným vlastníkom aj po formálnej stránke stal žalobca (pozn. súdu: neskôr pritom žalobca v konaní
predložil aj rozhodnutie štátneho notárstva o potvrdení jeho dedičstva po babke W. G. k nehnuteľnosti
zapísanej v záp. č. XXX O. F.. Č.. XXX, avšak iba v podiele XXX/XXX - viď č.l. 167 spisu). Dodal, že
predmetnúzápisnicuniktovstanovenejzákonnejlehotenenapadol(pozn.súdu:notárskezápisnicavšak
nezakladá vlastníctvo, ale osvedčuje len vyhlásenie o vydržaní, a vydávalo sa len za účelom zapísania

vlastníctva do katastra nehnuteľností, pričom v tomto prípade bol žalobca na jeho základe podľa ním
predloženého D. Č.. XX O..J.. H. A. Q. v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník „bez parciel“ iba
tzv. združenej, teda nezameranej, parcely XXX- viď č.l. 165).

5. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti získal na svoje meno iba na základe

rozhodnutia Pozemkového úradu, teda pri tzv. ROEP, a že medzi žalobcom a právnym predchodcom
žalovaného boli údajne neustále rozpory ohľadne spôsobu užívania s tým, že žalobca sa neustále
domáhal, aby mu tieto pozemky vydal, avšak žalovaný takto dobrovoľne neurobil (pozn. súdu: z
uvedeného však súdu nie je zrejmé, ako by za takýchto okolností, najmä ak žalobca údajne žiadal
ich vydanie - a teda ich neužíval, mohlo dôjsť u žalobcu k ich vydržaniu, ktoré predpokladá nerušenú

oprávnenú držbu), naopak dal si zapísať tieto pozemky na svoje meno prostredníctvom prebiehajúcej
ROEP. O tom, že predmetné nehnuteľnosti s reálnymi vlastníckymi právami riadne užíval právny
predchodca žalobcu podľa žalobcu svedčia aj čestné vyhlásenia vlastníkov susedných pozemkov, ktoré
predložil (pozn. súd: o tom, ktoré rodiny v dávnej minulosti údajne užívali role vedľa seba).

6. Žalobca tvrdil, že predmetná F. F.. Č.. XXX nikdy nebola v reáli delená, ale ani podľa katastrálnych
záznamov, o čom svedčia aj staré mapové podklady, geometrický plán z r. 1996, a k predmetnej
parcele ani podľa starých zápisov v PKV nesvedčia vlastnícke práva žalovaného a ani jeho právnych
predchodcov (pozn. súdu: tieto svoje tvrdenia však neskôr po vyjadrení žalovaného v 1. rade úplne
zmenil, viď bod 7. a 14. tohto odôvodnenia). Žalobca uviedol že za účelom zidentifikovania pôvodnej

PKV a príslušnej parcely dal vyhotoviť GP č. XX/XXXX, overený OÚ KO Prešov dňa 18.8.2014 pod č. L.-
XXXX/XXXX, z ktorého je podľa žalobcu zrejmé, že predmetné parcely boli súčasťou F. F.. Č.. XXX, a že
vlastnícky teda patria žalobcovi. Uviedol, že časť parc. č. XXX je v súčasnosti zapísaná na D. Č.. XXXX
ako parc. Č.. XXXX/XX orná pôda o výmere 790 m2, kde ako vlastník je zapísaný žalovaný v 2. rade, a
to na základe darovacej zmluvy s tým, že ani tento nie je správne zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti,

pretože tieto nehnuteľnosti nikdy vlastnícky nepatrili rodine F. (žalovaného v 2. rade).

7. Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaný v 1. rade poprel tvrdenia žalobcu o tom, že predmetné
pozemky parc. č. XXX roľa zapísaná v PKV č. XXX O..J.. H. A. Q., pripadla v prospech predchodcu
žalobcu, p. P. G. - starého otca žalobcu, a tvrdil, že časť predmetnej parc. č. XXX, roľa zapísaná PKV

č. XXX O..J.. H. A. Q., pripadla do vlastníctva jeho starého otca p. U. I. (M.), X. P. M. (O.) Y. Y. M. H.. G.,
a to na základe darovacej a čarujúcej zmluvy z 14.6.1930, číslo denníka XXXX v F. XX XXX/XXX XXX,
bez ťarchy, k čomu predložil kópiu darovacej zmluvy a osobitný výpis PKU k.ú. H. A. Q. vložka č. XXX,
F..Č.. XXX vklad B 8,9 zapísaný v prospech U. I. - M.. Z uvedenej zmluvy podľa neho vyplýva, že jeho
starý otec získal časť parcely č. XXX za vypustenie, či odstúpenie zo svojho vlastníctva nehnuteľnosti

v prospech U.A. O. Y. Y. O. H.. M. - sestry jeho starého otca, a je podľa neho potom samozrejmé, že
časť darovanej parc. č. XXX, podľa darujúcej a čarujúcej zmluvy a majetkovej podstaty, jeho starý otec
U. I. (M.) ako samostatne hospodáriaci roľník využíval vo svoj prospech a v prospech svojej rodiny -
manželky Y. I. H.. F. Y. X. Q. I..8. Žalovaný v 1. rade ďalej tvrdil, že tieto skutočnosti môže potvrdiť jeho matka P. I., H.. L. s tým, že
v roku 1954 sa vydala za Q. I., a následne spolu so svojim manželom a svokrom U. I., časť parcely

č.XXX, s neskorším označením vytvorenú parcelu XXXX, obhospodarovali až do vzniku jednotného
roľníckeho družstva. Vzhľadom na skutočnosť, že jeho starý otec a otec, pokiaľ vie, nikdy do družstva
nevstúpil, boli exekvovaní bývalým režimom a zastrašovaní jeho výkonnou mocou, rozhodol sa starý
otec a jeho syn s rodinou odsťahovať z obce. Neradi a proti svojej vôli odišli bývať na X. v roku 1966
do novopostaveného rodinného domu. To, že nevstúpili do družstva bolo dôvodom, prečo nemohli mať

zápis o vklade pozemkov do JRD. Už on (žalovaný v 1. rade) si pamätá, ako k nim na X. chodievali
komunisti presviedčať otca a starého otca. Doklad o zlúčení parcely č. XXX o výmere 3500 m2 do honu
JRD č. parc. XXXX im bol doručený strediskom Geodézie zo 17.3.1969, zlúčenie nastalo bez súhlasu
vlastníkov. Neskôr podľa rozhodnutia o dedičstve č. D888/72 z 27.9.1972 sa stal vlastníkom jeho otec Q.
I., a po jeho smrti vlastníctvo prešlo na základe osvedčenia o dedičstve XXX XXXX/XXXX T. XX/XXXX,
ktoré vyhotovil notár U.. P. F. na jeho meno I. F.. Tieto listiny podľa neho dokazujú, že nie je pravdou

tvrdenie žalobcu o priznaní vlastníctva len na základe rozhodnutia Pozemkového úradu pri tzv. ROEP.

9. Vo vzťahu k notárskej zápisnici (s osvedčením vyhlásenia o vydržaní vlastníctva v prospech žalobcu)
žalovaný v 1. rade uviedol, že o tejto notárskej zápisnici z roku 1995 nemali vedomosť. Potvrdzuje
to aj skutočnosť, že vlastníci nehnuteľnosti G. U., I. Q. Y. Q. P. H.. F. požiadali geodeta G.. D. Y. o

vytýčenie pôvodných hraníc parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, a že žalobca mal možnosť ich na tomto
stretnutí informovať o notárskej zápisnici A. XXX/XX A. XXX/XX, čo však neurobil. Vytýčenie parciel
XXXX, XXXX, XXXX bolo za ich prítomnosti v teréne priamo prevedené podľa originálu meračských
náčrtov a originálu zápisníkov z roku 1947 - pozemkový kataster. Vytyčovací protokol podpísali všetci
účastníci vlastnoručne, teda aj žalobca, ktorý tým dal svoj súhlas s vytýčením ako aj s označením a

existenciou parciel. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že označenie role parc. č. XXX sa už aj v minulosti
nepoužívalo, o čom podľa neho svedčí vytyčovací protokol ale aj ďalšie dokumenty. Má originál snímok
katastrálnej mapy z 3.2.1960, na ktorej sa roľa parc. č. XXX nenachádza, používa sa už nové označenie
parciel - parc. č. XXXX, XXXX, XXXX členenie podľa vlastníctva a užívania (snímok O. Č.. XX/XXXX).

10. Žalovaný v 1. rade uviedol, že jeho predkovia ako vlastníci predmetnú parcelu od nadobudnutia
až do znárodnenia a vytvorenia Jednotného roľníckeho družstva v r. 1963, neskôr Štátneho majetku,
nehnuteľnosť obhospodarovali. V roku 1991 Q. I. po zmene zriadenia na základe zákona 229/1991
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku zažiadal M. Š. P., O.Á.
F. o prinavrátenie vlastníckych práv. Štátny majetok dňa 17.4.1992 v rámci usporiadania vzťahov po

preskúmaní dokladov preukazujúcich vlastníctvo k nehnuteľnosti v k.ú. H. A. Q. zapísaná vo vložke č.
XXX P.. XXX Q. F. XXXX P. - A. P.. XXXX B. XXXX/X odstúpil pozemok do ich užívania. Od tej doby
spolu s otcom aj matkou na pozemku hospodáril až do jeho smrti v decembri roku 2002, a pozemok
využíva aj naďalej. Uviedol, že po vytýčení pozemkov v 1996 žiadal F. Y., aby sa v dôsledku nanovo
vytýčených parciel posunul, ten to odmietol, a že G. U. preložil záhradný prístrešok ako tvrdil na časť

žalovaného v 1. rade, a aj to žalovaný v 1. rade považuje za dôkaz, že nároky si uplatňuje až po smrti
predchádzajúceho vlastníka, jeho otca (otca žalovaného v 1. rade). Žalovaný tvrdil, že ich predchodcovia
spor o tento pozemok nemali, dokonca F.. Y. G., žalobcova matka, im dala v roku 1991 vedieť o možnosti
vziať si vlastné pozemky do užívania ako záhumienka s tým, že túto informáciu im podala pri osobnej
návšteve na X. po návšteve u lekára. Neskôr počas užívania pozemku oslovili F.Č. Y. (žalovaného v 2.

rade), aby ich pozemok pod cestou buď uvoľnil, odkúpil, alebo vymenil. Ten to najprv odmietal, ale pred
súdnym pojednávaním prehlásil súdu, že do mesiaca urobí všetky potrebné kroky k výmene pozemkov,
a tak sa stalo prostredníctvom vzájomnej darovacej zmluvy A. XXX/XXXX, A. XXXXX/XXXX, A. XXXXX/
XXXX zo dňa 21.4.2008, notár JUDr. Q. Č.. Žalovaný v 1. rade uzavrel, že ho prekvapuje skutočnosť,
že žalobca si nárokuje vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti cez osvedčenie o vydržaní a popiera

všetky úradné listiny, ktoré dokumentujú jeho vlastníctvo aj skutočnosť, že je žijúcim vlastníkom, ktorý
na parcele fyzicky hospodári od roku 1991. Žalobu navrhol zamietnuť.

11. Ani žalovaný v 2. rade so žalobou nesúhlasil. Konštatoval, že žalobca sa domáha vlastníctva k
nehnuteľnosti k.ú. H. A. Q. zapísané na D. Č.. XXXX, F.. Č.. XXXX/XX orná pôda o výmere 790m2,

zapísanej do jeho vlastníctva. Uviedol, že žalovaný v 1. rade, ktorý bol pôvodným vlastníkom tejto
nehnuteľnosti, sa domáhal svojich vlastníckych práv na túto nehnuteľnosť u jeho otca Y. F., nakoľko tento
pozemok užívala ich rodina a hranice pozemkov, ako sa ukázalo po presnom zameraní, boli posunuté.
Nakoniec sa obaja dohodli, že si pozemky o rovnakej výmere vymenia s tým, že žalovaný v 1. radepotom darovacou zmluvou A. XXX/XXXX, A. XXXXX/XXXX, A. XXXXX/XXXX zo dňa 21.4.2008 daroval
predmetnú nehnuteľnosť už jemu a jeho otec Y. F. mu (žalovanému v 1. rade) daroval inú nehnuteľnosť.
Žalovaný v 2. rade k svojmu vyjadreniu priložil aj čestné vyhlásenia otca a matky (pozn. súd: o tom, že

ich pozemok údajne vždy susedil s pozemkom rodiny I.).

12. V rámci prípravy pojednávania súd žalobcu písomne vyzval (spolu s výzvou podľa § 163 ods. 3 CSP
aby sa vyjadril k vyjadreniam žalovaných), aby v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP v stanovenej lehote
uviedol právny dôvod (titul) nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, vrátane

všetkých skutočností, z ktorých ho odvodzuje s tým, že ak má byť právnym dôvodom vydržanie, aby
uviedol všetky skutočnosti z ktorých odvodzuje oprávnenú držbu.

13. V replike k vyjadreniu žalovaných žalobca (písomným podaním zo dňa 1.2.2017 doplneným
2.2.2017) sa vyjadril tak, že uvádza „skutočnosti, ktoré potvrdzujú, že je od roku 1990 spoluvlastníkom
podielu na parcele č. XXX o výmere 9.272m2“, a že od roku 1995 je „vlastníkom parcely č. XXX o výmere

9.272m2 na základe notárskej zápisnice zo dňa 29.3.1995 - osvedčenie A. XXX/XX podľa zák. 323/92
Zb. zapísaný na D. XX F.. Q. XX/XX F. XXX o výmere 9.272m2 orná pôda v podiele 1/1“, k čomu ďalej
iba poukázal (§ 132 od. 2 CSP) na označené dôkazy (pozemkovú mapu, komasačný operát, čestné
prehlásenia svedkov, notársku zápisnica A. A.. XXX/XX zo dňa 29.3.1995 - o osvedčení jeho vyhlásenia
o vydržaní, identifikáciu parciel reg. N.. XXXX/XX zo dňa 16.3.1995 priloženú k jeho vyhláseniu, D. XX

a odôvodnenie rozsudku tunajšieho súdu 12C/131/1997-573 z jeho iného sporu s inou protistranou „o
ochranu vlastníctva“ k iným nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku uvedeného rozsudku). Uviedol,
že na základe uvedeného „spochybňuje vyjadrenia žalovaných“ a právny nárok F. I. na parcelu XXXX
o výmere 3000m2, a to z dôvodu, že vlastníkom parcely XXX o výmere 9.272m2 je od roku 1995,
ktorú osvedčil v súlade so zákonom a skutočným stavom tak, ako ju obhospodarovala jeho rodina.

Vyjadril tiež pochybnosti o historickom prepočte výmery dotknutých parciel s poukazom na predané resp.
odčlenené časti (pozn. súdu: len na margo toho však možno poznamenať, že výpočty výmer pozemkov
boli v minulosti iba približné a údaje o výmerách parciel registra „E“ nie sú záväzným údajom katastra
nehnuteľností).

14. Žalobca ďalej na výzvu súdu (uvedenú v bode 12. tohto odôvodnenia), aby vo vzťahu k
vydržaniu uviedol všetky skutočnosti z ktorých odvodzuje oprávnenú držbu, žiadne také skutočnosti
súdu neoznámil, a na urgenciu súdu k tomu (spolu s výzvou, aby zároveň vysvetlil svoje tvrdenie
z predchádzajúceho podania - o tom, že od roku 1990 bol spoluvlastníkom podielu a od 1995 je
vlastníkom parcely č. XXX o výmere 9.272m2) žalobca uviedol, že „svoje vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam nadobudol na základe notárskej zápisnice A. XXX/XXXX, A. XXX/XXXX zo dňa 23.
9. 1995, ktorá osvedčila vlastnícke právo žalobcu k pôvodnej F. Č.. XXX, Y. O. F.. Č.. XXX“. (pozn.
súdu: opätovne však treba uviesť, že notárska zápisnica osvedčuje iba jeho vyhlásenie o vydržaní, nie
vlastníctvo - viď obdobne už aj pozn. uvedená v bode 4. tohto odôvodnenia). Toto vlastnícke právo
bolo podľa žalobcu v celosti osvedčené na základe tej skutočnosti, že predmetnú nehnuteľnosť v celosti

do svojho výlučného vlastníctva nadobudol ešte právny predchodca žalobcu P. G., ktorý bol starým
otcom. Tento za svojho života v r. 1941 - 1942 s právnymi predchodcami žalovaného F. I. si riešili
vlastníckeaužívacieprávakpozemkom,pretožeoberodinymalisvojpodielvrôznychpozemkoch,čoim
nevyhovovalo pretože chceli parcely užívať v celosti a nie rozdrobené. Žalobca tvrdil, že takto najneskôr
v r. 1942 došlo k vzájomnej zámene vlastníckych práv na pozemkoch zapísaných v F. Č.. XXX a teda

aj k parc. č. XXX a k pozemkom zapísaných v F. Č.. XXX O.. Ú.. H. A. Q., a dohodli sa s vlastníckymi
účinkami, že rodina G. svoje podiely, ktoré mala na týchto nehnuteľnostiach prepustí v prospech rodiny
I. a naopak, že rodina I. svoje podiely ponechá v prospech rodiny G. na predmetných nehnuteľnostiach
(pozn. súdu: žalobca neuviedol kto presne, a najmä kedy a akým konkrétnym spôsobom sa tak mal „s
vlastníckymi účinkami“ dohodnúť). Tieto skutočnosti sa podľa žalobcu aj odrazili pri komasácii pozemkov

tak, že rodina U. I. predmetný pozemok nevlastnila a ani neužívala, o čom podľa neho svedčí aj listinný
dôkaz, ktorý už do spisu predložil s tým, že „táto skutočnosť je uvedená na listine o komasácii na str.
23, pod por. č. XXX, O. U. I. s manželkou je preškrtnutá k parc. č. XXX/X“. Uviedol, že „súčasťou tohto
listinného dôkazu je aj mapka katastrálna, z ktorej je zrejmé, že predmetná parcela bola vlastne v celosti
a ďalšia zrejme pracovná mapka svedčí o tom, že je napísané v nej - vytýčiť z mapy ako obecná cesta,

ale na meno I.“ (pozn. súdu: na tejto mapke sú pritom znázornené X F. XXX, Y. S. XXX/(X) Y. XXX/(X),
resp. XXXX Y. XXXX - viď č.l. 81 spisu). Žalobca ďalej uviedol, že od r. 1942 teda túto nehnuteľnosť v
celosti užíval len právny predchodca žalobcu P. G. s manželkou a celou rodinou, aj keď nedošlo k zmene
zápisu v KN, a to z dôvodu, že prebiehala už II. sv. vojna, následne po vojne starí rodičia mali čo robiť abyodstraňovali následky vojny, ale v podstate predmetnú nehnuteľnosť v celosti užívali a v takomto stave
užívania ju aj prevzalo družstvo zriadené v H. A. Q.. Žalobca poukázal na to, že predmetná notárska
zápisnica nikdy nebola napadnutá zo strany žalovaných, a tiež poukázal na spis tunajšieho súdu 12C

131/1997, kde z obsahu tohto spisu (odôvodnenia rozsudku) podľa žalobcu vyplýva, že vlastníkom parc.
č. XXX je navrhovateľ od r. 1995 a aj to, že vlastníkom sa stal po svojom právnom predchodcovi (pozn.
súdu: žalobca však znova neuviedol na základe akého, hoci aj neplatného resp. aspoň domnelého,
právnehotitulu-napr.nazákladeakejzmluvyaleboinejkonkrétnejskutočnosti-samoholdobromyseľne
domnievať, že on sám je po starom otcovi výlučným vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti).

15. Žalovaný v 1. rade v duplike k vyjadreniam žalobcu uviedol, že on ani jeho právni predchodcovia
Q. I. Y. U. I. nikdy nespochybňovali spoluvlastnícke podiely žalobcu a jeho právnych predchodcov k
parcele mpč. XXX, no zároveň podľa neho nemôžu byť spochybňované ani ich spoluvlastnícke podiely
na predmetnej nehnuteľnosti. Opätovne poukázal na Darujúcu a Čarujúcu zmluvu z 11.7.1930, osobitný
výpis z 31.1.1969 a majetkovú podstatu č.z. XXX P..XXX, roľa T. A. F. O., Q. U. M. XXXX/XXXXX pod

zápisom XX a Y. I. H.. G. pod zápisom XXa,XXe,XXe spolu XXX/XXXXX matka U. M. (I.). Túto časť
XXXX/XXXXX U. I. s manželkou Y. I. H.. F. a neskôr aj so synom Q., obhospodarovali od nadobudnutia
až do odovzdania užívania pre Jednotné roľnícke družstvo H..A..Q. a neskôr pre M. Š. P. F..

16. Vo vzťahu ku komasácii pozemkov žalovaný v 1. rade v duplike uviedol, že žalobca spomína

komasačné konanie z roku 1940-41 a prikladá dokumenty, ktoré sú nečitateľné, a teda sa k nim nedá
zaujať žiadne stanovisko, a že ak niečo v týchto vojnových rokoch aj prebehlo, neboli tieto snahy
spojenésožiadnymvýsledkom.PodľajehopoznaniaaajpodľarozhodnutiaPozemkovéhoúraduPrešov
(rozhodnutie č.j. 672/94 zo dňa 20.5.1994) nariadil v kat.uz. H. A. Q. podľa § 8 zákona vykonanie
pozemkových úprav po vypracovanie ZRPS, s cieľom nanovo usporiadať vlastnícke vzťahy a odstrániť

prekážky výkonu vlastníckych práv vyvolané historickým vývojom. Išlo hlavne o potrebu obnovy výkonu
pozemkového vlastníctva k pôvodným nehnuteľnostiam v extraviláne. V kat.úz. H. A. Q. od roku 1942
do roku 1947 prebiehalo podľa zákona 177/27 Zb. katastrálne a vložkárske konanie, ktorého výsledkom
bolo nové mapové dielo s príslušným obnoveným písomným a grafickým operátom. Ďalej žalovaný v
1. rade uviedol, že pozemkový úrad rozhodol, aby sa ZRPS vypracoval podľa dostupných podkladov

katastrálneho konania z rokov 1942 až 1947, že jeho otec Q. I. predložil na účel dokladovania vlastníctva
rozhodnutie Štátneho notárstva Prešov o dedičstve D 888/72, a že na základe týchto predložených
dokladov Pozemkový úrad v Prešove vydal rozhodnutie č.j. DV 191/95 zo dňa 23.8.1995 a rozhodol, že
Q. I., H..Č.. XXXXXX/XXX, W. O. X F. - X. (pozn. súdu: otcovi žalovaného v 1. rade), sa podľa § 16 ods.3
písm. c zákona, priznáva vlastnícke právo k pozemkom v kat. úz. H. A. Q. uvedeným v tomto rozhodnutí

(pozn. súdu: podľa predloženého rozhodnutia medzi nimi bolo aj číslo parcely pre súbor „B. XXXX).

17. Žalovaný v 1. rade ďalej ešte v duplike uviedol, že tieto podklady použil aj G.. D. Y. (pozn. súdu:
podľa nespochybnených tvrdení geodet, ktorého strany požiadali o vytýčenie hraníc - viď bod 9. tohto
odôvodnenia), ktorý práce previedol na základe ústnej objednávky vlastníkov pozemkov. Žalovaný v 1.

rade tvrdil, že od roku 1991 spolu vedľa seba hospodárili na pozemkoch podľa vlastníctva, časom vznikla
potreba dať parcely zamerať, a že G.. D. použil pri vytýčení hraníc pozemkov súradnice podrob. bodov,
ktoré boli vypočítané z originálnych údajov zo zápisníka z roku 1947, číslo zákazky 29/96. Žalovaný v
1. rade dodal, že všetci účastníci protokol osobne podpísali, žiadne námietky neuviedli a na základe
vytýčeného protokolu sa po vzájomnej dohode presunuli skoro o šírku ich parcely smerom k obci. Tvrdil

tiež, že žalobca počas života otca žalovaného v 1. rade a svojej matky nikdy nenamietal a ani si priamo
neuplatňoval nárok, čo podľa žalovaného v 1. rade svedči o tom, že vlastnícke vzťahy u ich rodičov boli
jasné a nespochybniteľné. Vedľa seba hospodárili a navzájom si aj pomáhali. Uviedol, že jeho rodina
(rodina žalovaného v 1. rade) nevedela o skutočnosti, že žalobca si dal roľu P..XXX zapísať do katastra
nehnuteľnosti na základe vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti A. XXX/XX A. XXX/XX, a

že podľa všetkého túto vedomosť nemohol mať ani G.. D. Y., keď im v roku 1996 vytyčoval hranice
pozemku, a ak by aj s takouto situáciou oboznámený bol, tak túto skutočnosť nepovažoval za právny
stav. Keďže roľa P.. XXX bola v roku 1947 podľa pozemkových úprav rozdelená na základe užívania
a vlastníctva, vznikli nové parcely XXXX Y. XXXX. Myslí si, že v roku 1995 ani správa katastra staré
označenie pozemkov nemohla používať a už vôbec nemohla podľa nich robiť právne úkony. Dodal, že

riaditeľ katastra G.. S., keď ho žalovaný v 1. rade požiadal o vysvetlenie k D. XX len konštatoval, že taký
LV sa už v evidencii katastra nenachádza. Vedel, že čosi sa okolo jeho pozemku deje, ale myslel skôr na
pánaF.Č.(žalovanéhov2.rade),žemásnahuovydržaniezáhrady,ktorúnechcelpovymeraníodovzdaťdojehoužívania.InformovalsaajnapozemkovomúradePrešovupaniG..D.,ktoráhoubezpečovala,že
nemá vedomosť aby situácia o vydržaní pozemku XXXX existovala a nachádzala sa pri obnove ZRPS.

18. Žalovaný v 1. rade v duplike tiež poukázal na to, že Obvodný pozemkový úrad Prešov rozhodnutím
z 30.6.2008 schválil register obnovenej evidencie pozemkov v k.ú. H. A. Q., že žalobca zaslal podanie
na Krajský pozemkový úrad Prešov dňa 15.4.2008, v ktorom žiadal posúdenie postupu PÚ Prešov v
rámci ZRPS, a že Krajský pozemkový úrad Prešov preskúmal postup Okresného pozemkového úradu
Prešov a vydal rozhodnutie 3.4.2009, kde rozhodol tak že odvolanie U. G. (žalobcu) proti rozhodnutiu

Okresného pozemkového úradu Prešov č.j. XXXX/XXXX-XXX/Ly z 30.6.2008 o zamietnutí žiadosti na
obnovu konania podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol a rozhodnutie potvrdil s tým, že Okresný
a Krajský pozemkový úrad v rozhodnutiach a v preskúmaní postupu Pozemkového úradu Prešov podľa
žalovaného v 1. rade dostatočne jasne odpovedali žalobcovi.

19. Tvrdil, že parcela č. XXX, o ktorej žalobca tvrdí že je jej vlastníkom, zanikla, rozdelila sa na parcely

podľa vlastníctva a skutočného užívania, a teda na parcely XXXX - Q.O. U. G. a parcelu XXXX -
Q. F. I.. K rozdeleniu došlo na základe pozemkových úprav v rokoch 1942 až 1947. Pozemok XXXX
jeho predchodcovia vždy užívali, čo potvrdzuje aj vyhlásenie susedov vlastníkov pozemku XXXX, a
predmetný pozemok po zmene zriadenia opätovne využívali od roku 1991 až doteraz. Tvrdenie a
prepočty plôch žalobcu v m2 žalovaný v 1. rade odmietol ako nesprávny postup s tým, že všetky úkony

robili oprávnené firmy a geodeti s oprávnením na takéto práce, boli kontrolované správou katastra a aj
zapísané na správe katastra, a otázka údajnej nezrovnalosti patrí na ich adresu. Mal za to, že často sa
vyskytujú určité rozdiely vo výmerách, napr. roľa XXXX bola vykazovaná počas rokov s výmerou 3668
m2, 3500 m2, 3330 m2, 3068 m2, 3004 m2 atď., je to otázka pre geodetov, a len to dokazuje, ako sa
v minulosti po znárodnení nakladalo so súkromným vlastníctvom. Zápisy sa podľa neho robili asi nie

veľmi odborne a presne, a podobný prípad je aj tento, keď po zmene čísla parcely XXX Q. H. XXXX sa
používa ešte aj v roku 1995 staré označenie, pričom existuje nové XXXX Y. D., a ignoruje sa vlastníctvo
preukázané v roku 1930,1972,1992. Dodal, že po smrti otca prešlo vlastníctvo v roku 2003 osvedčením
o dedičstve XXD XXXX/XXXX T. A.. XX/XXXX do jeho vlastníctva.

20. Vo vzťahu k ďalším okolnostiam týkajúcim sa dotknutých pozemkov pri prepočtoch žalobcu o
výmerách žalovaný v 1. rade poprel, že by Q. I. predal F. D. pozemok o výmere 800 m2 s tým, že mu
predal iba materiál na pozemku, oplotenie a drevenú stavbu - sklad na stavebný materiál. Pozemok D.
predal Miestny národný výbor a peniaze im nikdy nedoručil, aj keď otec za tento pozemok zaplatil, k
čomu žalovaný v 1. rade zároveň priložil korešpondenciu v písomnej podobe. Uviedol, že Q. I. požiadal

MNV o súhlas o pridelenie stavebného pozemku a o stavebné povolenie na parcele XXXX, ktorú mala
rodina vo vlastníctve, a ktorá bola pôvodne časťou parcely XXX. Táto bola však už obsadená F.. F., MNV
dal zamietavú odpoveď, Q. Y. U. I. si teda kúpili pozemok a postavili dom v X., kde začali bývať od 1965
roku. Ako roľníkom im to vôbec nevyhovovalo a mali záujem sa vrátiť do rodnej obce. V roku keď došlo
v našej spoločnosti k obrode, teda v roku 1968, jeho otec a starý otec hneď požiadali úrady o pridelenie

pozemku na stavbu domu. Dom na X. mali v pláne predať. Tentoraz im bolo vyhovené a ich rodina sa
konečne dopracovala k možnosti vrátiť sa do rodnej obce. Kúpila si pozemok č. B. XXXX/X. Na pozemku
hneď začali hospodáriť, oplotili ho a postavili sklad na materiál. Plán bol začať stavať. Došlo však k
dvom udalostiam, ktoré tieto plány posunuli. Prvý dôvod bolo narodenie jeho sestry a vážna choroba
jeho starého otca. Druhým dôvodom bolo normalizačné obdobie, ktoré komunisti spustili príchodom

sovietskych vojsk. MNV ich nútil stavať aj keď to nebolo v čase rokov 1970 -1973 možné. Viac menej išlo
o akési ultimátum, aby im pozemok mohli odobrať. Tak sa stalo v roku 1975, údajne na základe dohody
medzi MNV a vlastníkom, o žiadnej dohode však nemôže byť ani reč, bol to obyčajný surový nátlak.
Rodičia nečudo, vzhľadom nato, že im študovali tri deti na stredných školách, matka bola vážne chorá
na srdce a otec jediným živiteľom rodiny, podľahli tlaku. Nikdy im však neboli vrátené peniaze, ktoré

zaplatili za vlastný pozemok. Zopakoval, že sme nepredali pozemok D., ten mu predal MNV H..A.. Q. a
uviedol, že už vôbec nič nemali s nadobudnutím pozemku pána F. Č..XXXX/X. Ten získal od MNV a bol
mu vytýčený práve na ich pozemku, parcele č. XXXX, a to bez ich súhlasu. Takto postupovali komunisti,
všetko bolo ich, tak rozhodovali podľa vlastného úsudku, veď všetko sa vtedy zdalo byť na večné časy
a nikdy inak. Žalovaný v 1. rade vyslovil otázku, že či by si mali tiež nárokovať na parcelu č. XXXX/X.

Miesto toho sa rozhodli tento stav nekomplikovať a uznať predchádzajúce rozhodnutia úradov.

21.KsamotnémupozemkuXXXXžalovanýv1.radeeštedodal,ženamožnosťznovavyužívaťpozemky
vlastníkmi po revolúcii v roku 1989 ich upozornila nebohá matka žalobcu. Bolo to osobne na X.. Oni natento stav zareagovali a vzali si, cez žiadosť na Š. M.H. P. F., do užívania svoje majetky na parcelách
XXXX,XXXX,XXXX,ahospodáriťzačaliodroku1990,1991.Zistilosa,želokalizáciaparcielbolavteréne
určená len vlastníkmi a stav nebol potvrdený meraním. Domnievali sa s otcom, že D. neoprávnene užíva

časť ich parcely, ktorá bola nad parcelou XXXX/X, ktorú si D. od MNV kúpil (jedná sa o parcelu, ktorá
bolaodčlenenáodzlúčenejparcelyXXXX/XvybudovanímcestynaJRD).Majiteliadomovsiautomaticky
pričleniličastipozemkovoprotisvojímdomomapozemkomažpocestu,neoprávnene,pretosaobrátilna
pána D. o vypratanie pozemku. Neskôr, keď sa dalo urobiť vytýčenie parciel G.. D. Y. a zistil sa skutkový
posuv pozemkov smerom k obci skoro o šírku jeho parcely, žalobca ho okamžite posunul a preložil mu

obytnú bunku a maringotku na kolesách na moju novo vytýčenú parcelu, čím aj uznal jeho vlastníctvo.
Urobil to preto, že on (žalovaný v 1. rade) po rozhovore s ním, žalobcom, bol ochotný premiestniť sa na
nové miesto len vtedy, ak mu F. odstúpi jeho časť a posunie sa aj on vyššie. To bolo ešte za života jeho
otca. Nový stav ukázal, že parcelu mu neobsadil D., Y. F.. Vstúpil teda do písomnej komunikácie s pánom
F., no ten nemal veľmi záujem vec riešiť, podal teda na pána F. žalobuv o vrátenie a vypratanie pozemku
a následne pán F. prisľúbil, že do mesiaca zabezpečí ním požadované prinavrátenie pozemku a zámenu

pozemku za záhradu, formou notárskej zápisnice, tak sa aj stalo. Na základe týchto skutočnosti si dal
žalovaný v 1. rade nový stav zamerať firmou F. L., X..H..E... Pri vonkajších prácach sa zúčastnil a pozval
aj žalobcu, ktorý mu prvýkrát povedal o vydržaní a D. XX/XXXX. Jeho prvá návšteva viedla na Správu
katastra Prešov za riaditeľom a právnikom, kde dostal vyjadrenie, že tento list vlastníctva už neevidujú,
že je stop stav v dôsledku obnovy ZRPS v k.ú. H..A..Q.. Bolo mu povedané, že po ukončení prác na

ZRPS a po vydaní rozhodnutia Okresného pozemkového úradu a jeho právoplatnosti začnú so zápisom
listín a vydávaním požadovaných dokumentov. Tak sa aj stalo, všetky jeho podané listiny zapísali a
vydali mu LV na predmetné pozemky v jeho vlastníctve, a to v registri „C„. Vychádza z týchto skutočností
a uvedomuje si, že všetky štátne orgány a úrady, či už za socializmu, ale aj teraz po 1989 roku, pri
akejkoľvek činnosti a pri všetkých rozhodnutiach a vydaných listinách, jeho vlastníctvo nepopierajú a

potvrdzujú. Žalovaný v 1. rade vyslovil otázku do kedy bude tento stav žalobca vytvárať?

22. Po tejto príprave veci pred pojednávaním (podľa § 167 ods. 2, 3 aj 4 CSP) však žalobca napokon
bez výzvy súdu ešte aj po duplike žalovaného v 1. rade písomným podaním zo dňa 14.12.2017 doplnil
(a znovu aj čiastočne zmenil) svoje predchádzajúce tvrdenia a uviedol, že jeho predchodcovia boli

spoluvlastníci v parcelách zapísaných v majetkovej podstate č. XXX, v rámci dohody medzi P. G. Y.
U. M. si medzi sebou vymenili - vyčerali vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, a to k parcele č. XXX a
k parcelám zapísaných v majetkovej podstate XXX v roku 1930 (pozn. súdu: hoci predtým žalobca v
žalobe najprv tvrdil, že PK parc. č. XXX nebola nikdy v reáli rozdelená, a neskôr v replike k vyjadreniu
žalovaného uviedol, že P. G., ktorý bol jeho starým otcom, si riešili s právnymi predchodcami žalovaného

F. I. vlastnícke a užívacie práva k pozemkom v rokoch 1941-1942, kedy došlo k vzájomnej zámene
vlastníckych práv, a k zmene zápisu v KN nedošlo z dôvodu, že prebiehala už II. sv. vojna - viď
bod 14. tohto odôvodnenia) s tým, že tieto parcely užívali v reálnej držbe tak ako je to uvedené v
komasačnom operáte z roku 1942-1947. Z tohto podľa neho vyplýva, že „nemožno spochybniť komisiu,
ktorá vypracovala komasačný operát v roku 1942 - 1947 a určila reálnu držbu hore uvedených parciel P.

G. Y. U. M.“. Je podľa neho pravdou, že tieto parcely nedali zapísať do katastra, ale v dobrej viere od roku
1930 takto hore uvedené parcely užívali a mali v reálnej držbe. Túto skutočnosť podľa neho potvrdila
komasačná komisia v komasačnom operáte pod č. XX. „. Č.. XXX, ktorú komasačná komisia rozdelila
na parcelu XXX/X Y. XXX/X bola zapísaná do reálnej držby P. G.“ (pozn. súdu: žalobca neuviedol
vôbec neuviedol kde sa mal takýto zápis uskutočniť). Žalobca uviedol, že „U. I. Y. P. Y. F.Ú. zapísanú v

komasačnom operáte s označením v krúžku preškrtnuté CH a na strane XX U. I. Y. P.. boli vymazaný
z reálnej držby z parcely XXX/X v podiele 1/1 z majetkovej podstaty XXX“ a že „ Komisia týmto zrušila
reálnu držbu U. I. Y. U. P.. k parcele č. XXX/X a týmto komisia určila skutočnú držbu parcely č. XXX
v celku t.j. parcela č. XXX/X Y. XXX/X vo výmere vo výmere XXXX m2 pre P. G. Y. W. G.“ (pozn.
súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že žiadna komisia bez konkrétneho úradného rozhodnutia

nikdy nemohla „zrušiť“ reálnu držbu a ani „určiť“ reálnu držbu žiadnej parcely, navyše sa zdá - ako
sa neskôr na pojednávaní ukázalo - že žalobca pri týchto svojich tvrdeniach vychádza iba z vlastnej
interpretácie neznámou rukou písaných záznamov o menách ľudí uvedených pri parcelách a z ich
preškrtnutia, nachádzajúcich sa na ním predloženej fotokópii rukou písaných záznamov či poznámok na
hárku „komisie č. XX“- bez toho aby na týchto záznamoch boli akékoľvek vysvetlivky a mali akýchkoľvek

znaky riadnej verejnej listiny - rozhodnutia).

23. Žalobca opätovne uzavrel, že P. G. túto parcelu a iné sústredil do U. H. A. Q. v roku 1960, že po
smrti P. G., jeho starého otca všetku poľnohospodársku pôdu združenú v JRD nadobudla jeho manželkaW. G. rod. X. žalobcova stará mama (pozn. súdu: bez toho aby uviedol ako resp. na základe čoho mala
nadobudnúť všetku poľnohospodársku pôdu, keďže napokon aj podľa rozhodnutia štátneho notárstva
o dedičstve po nej bola ako poručiteľka vedená len ako podielový vlastník nehnuteľností, ktoré po nej

ďalej dedili jej dedičia) s tým, že po smrti W. G. štátny notár Notárskym osvedčením č. XXX/XX-XX po
vzájomnej dohode, po preskúmaní dedičstva dňa 31.10.1990 rozhodol tak, že v roku 1990 žalobca bol
už spoluvlastníkom parcely č. XXX, ktorú od roku 1930 podľa neho vydržal jeho dedo P. G. a následne
U. G., keď notárskou zápisnicou č. XXX/XX zo dňa 29.3.1995 bolo osvedčené vydržanie vlastníctva k
nehnuteľnosti parcely č. XXX o výmere 9272 m2 a zapísané na D. XX v podiele 1/1. Žalobca vyslovil

názor, že na základe hore uvedeného vlastnícke vzťahy k parcele č. XXX o výmere 9272 m2 nemali byť
predmetom konania podľa ZRPS, pretože parcela XXX o výmere 9272 m2 už bola zapísaná na D. XX -
Q. U. G. v podiele 1/1, a že v rámci konania ZRPS týmto bol porušený § 32 ods. 1 zák. 330/91.

24. Žalobca namietal rozhodnutie správneho orgánu aj v tom, že Pozemkový úrad rozhodnutím č.
191/95 zo dňa 23.8.1995 priznal okrem iného vlastnícke právo (podľa žalobcu) v rozpore s komasačným

operátom č. 47 k časti nehnuteľnosti k parcele č. XXX uvedenej v komasačnom operáte pod číslom
XXX/X - XXXX o výmere 3068 m2. Uviedol, že v kat. úz. H. A. Q. od roku 1942 do roku 1947 prebiehalo
podľa zák. 177/27 Zb. katastrálne a vložkárske konanie, ktorého výsledkom malo byť nové mapové dielo
s príslušným obnoveným písomným a grafickým operátom, a že počas tohto katastrálneho konania za
účasti miestnych znalcov vtedajší vložkári a katastrálni komisári vykonávali šetrenia skutočnej držby,

vyšetrený stav zakreslili do vyšetrovacích náčrtov a skutočný stav držby potvrdili jednotlivý vlastníci
svojím podpisom do hárkov vyšetrovacích komisií. Na základe skutočnej držby vytvorili novozameračský
operát, ktorý pozostával s indexu držiteľov, zoznamu domov a držiteľov pozemkov zostaveného k
1.9.1946 a pozemnostných hárkov (pozn. súdu: žalobca poukazujúci v tomto vlastne na odôvodnenie
rozhodnutia Pozemkového úradu č. 191/95 zo dňa 23.8.1995 o priznaní vlastníckeho práva právnemu

predchodcovi žalovaného v 1. rade - č.l. 104 spisu - však z jeho citácie vynechal, že sa jednalo o
písomný operát, a že bol vyhotovený aj novomeračský mapový operát v M=1:2 000, ktorý v konaní
predložený nebol). Ďalej žalobca uviedol, že uvedené katastrálne konanie prebiehalo z tohto dôvodu,
že zápisy v pozemkovej knihe nezodpovedali reálnej držbe, a že po skončení katastrálneho konania
mal vtedajší knihovný súd vykonať intabuláciu t.j. povoliť zápis do pozemkovej knihy, avšak kvôli

neuhradenému súdnemu poplatku sa tak nestalo a to malo za následok, že evidovanie vlastníckeho
práva až do súčasného obdobia vychádzalo z podkladov v pozemkovej knihy (pozn. súdu: teda že ku
pozemkovým úpravám - komasácii vlastne nedošlo). Žalobca uviedol, že vzhľadom na hore uvedené
skutočnosti Pozemkový úrad PO rozhodol, aby sa ZRPS vypracoval podľa dostupných podkladov
katastrálneho konania z r. 1942-1947, a že spracovateľ ZRPS Ing. D. podľa neho vôbec nevychádzal z

týchto podkladov, ktoré nariadil Pozemkový úrad, a tým došlo k neoprávnenému zápisu časti z parcely
XXX uvedené v komasačnom operáte pod č. XXX/X - XXXX o výmere 3068 m2 na Q. I. s tým, že
túto skutočnosť potvrdila správa katastra listom č. XXX/XXXX/X-XXXX zo dňa 10.6.2008, v ktorej je
uvedené, že vlastnícke práva sa do KN zapísali nie na základe komasačných operátov, ale na základe
predložených žiadosti a rozhodnutí vydaných podľa § 16 ods. 3 písm c) zák. 330/91 Zb. (pozn. súdu:

žalobca pri tejto interpretácii vychádza z listu katastra nehnuteľností na č.l. 183, ktorý však hovorí iba
o tom, že zápisy boli urobené podľa žiadostí a rozhodní pozemkového úradu - čo je pochopiteľné,
keďže kataster vlastne nemohol robiť zápisy bez oficiálnych právnych listín - nie však o tom, čo
bolo podkladom týchto rozhodnutí. Z odpovede Krajského pozemkového úradu Prešov k preskúmaniu
postupu Pozemkového úradu Prešov v rámci ZRPS žalobcovi listom zo dňa 11.8.2008 na č.l. 116 spisu

pritom vyplýva, že podľa komasačného operátu z roku 1947 bola pôvodná pozemkovoknižná parcela
mpč. XXX H. A. F. Č.. XXXX Y. Č.. XXXX podľa reálnej držby, že žalobca v tomto konaní žiadal uznanie
vlastníctva k parcelám vzniknutým na základe komasačného operátu, a že pri spracovaní ZRPS bol ako
určený operát použitý komasačný operát, ktorý zohľadňoval skutočnú držbu reálnych parciel v teréne,
a že aj keď v pozemkovej knihe bola stále evidovaná parc. mpč. XXX, reálne už neexistovala, pretože

v teréne boli v skutočnosti užívané dve samostatné parcely v komasačnom operáte označené ako č.
XXXX Y. Č.. XXXX, a v konaniach o ZRPS i RvIN boli preto predmetom konania, resp. predmetom
rozsahu spracovania parcely č. XXXX Y. XXXX, a nie pôvodná parc. mpč. XXX, pričom žalobcovi bolo
okrem iných priznané vlastnícke právo aj k pozemku parc. E-KN č. XXXX v celosti - z čoho vyplýva,
že Pozemkový úrad sa komasačným operátom zaoberal a v konaní o zostavení ZRPS ho s vlastnou

interpretáciou týchto podkladov aj zohľadnil).

25. Žalobca uzavrel, že komasácia - nové vložkárske konanie robené v r. 1942 -1947 nebolo prevzaté
do operátu pozemkovej knihy nakoľko prišiel rok 1948 revolúcia a kolektivizácia, a nebol záujem navyhlásenie takto zistenej skutočnej držby a jej povýšení na vlastníctvo. Do vyhotovenia ZRPS teda platila
stará pozemková kniha s rozdrobeným vlastníctvom, a preto všetky dedičstvá do roku 1996 vychádzali z
pozemkovej knihy. V roku 1996 bol operát pozemkovej knihy nahradený ZRPS a zápis bol vykonaný do

LVvkatastrálnomoperáte.Žalobcauviedol,žerozhodnutieštátnehonotárstvavPrešoveT.prejednávalo
dedičstvo po U. I. A.. XX.X.XXXX naposledy bytom H. A. Q., N.. XX.X.XXXX - bez zanechania závetu,
a že štátne notárstvo vychádzalo z podkladov, a to z pozemkovej knihy tak ako je to hore uvedené,
čím podľa neho došlo k neoprávnenému potvrdeniu dedičstva po U. I., Q.. XXX P.. XXX, F. W..XX Q.
XXXXX/XXXXXX pre poručiteľa Q. I. A.. X.X.XXXX. Na základe uvedeného podľa neho jednoznačne

vyplýva, že ZRPS bolo vykonané v rozpore s rozhodnutím pozemkového úradu č. XXX zo dňa 20.5.1994
a v rozpore z komasačným operátom č. XX a inými podkladmi, ktoré sa nachádzali v katastri s tým,
komisia v týchto podkladoch potvrdila skutočnú držbu k parcele Č.. XXX - XXX/X - XXXX Q. F. P. G..
Vlastnícke práva priznané pre Q. I. boli podľa jeho názoru nezákonné, pretože neboli zapísané podľa
reálnej držby podľa komasačného operátu č. XX, ale na základe Notárskeho rozhodnutia č. D888/72
zo dňa 27.9.1972. (pozn. súdu: zo všetkého vyššie uvedeného je tak zrejmé, že žalobca podanou

určovacou žalobou v jej podstate zrejme napáda výsledky konania o vydanie ZRPS - keď zrejme
vychádza z vlastnej interpretácie listín a rukou písaných poznámok na nich uvedených súvisiacich s
komasáciou, ktoré predložil, avšak komasačný operát a jeho interpretácia správnym orgánom v rámci
konania Pozemkového úradu o ZRPS zrejme dokonca už aj zohľadnené boli - viď odpoveď Krajského
pozemkového úradu v liste uvedenom v predchádzajúcom bode).

26. Na pojednávaní napokon žalobca svoju argumentáciu vysvetlil tak, že poukazuje na komasačný
operát (ktorým mal na mysli predložené prílohy), z ktorých podľa neho vyplýva, že komasačná komisia
vyznačila ručne rozpis parciel, pričom na prvej strane je naznačená mapka, kde pôvodná parcela XXX
U. N. Y. XXX/X s poznámkou „I“, ktorá bola vo vlastníctve G., Y. XXX/X X. F. „.“ v krúžku, ktorá mala byť v

prospech I., vo vzťahu k čomu však poukazuje, že na nasledujúcej strane je U. I. ženatý s F. vyškrtnutý,
z čoho vyvodzuje, že komasačná komisia mu tak nepriznala vlastnícke právo k uvedenej časti, a to aj
s poukazom na nasledujúcu mapku k tomu, z ktorej vyplýva, že parcela XXX bola v celosti. Uviedol,
že vtedajší vložkári a katastrálny komisári vykonávali šetrenie skutočnej držby, vyšetrený stav zakreslili
do vyšetrovacích náčrtov a skutočný stav držby potvrdili jednotlivý vlastníci svojim podpisom do hárku

vyšetrovacích komisií. Na doplňujúcu otázku súdu uviedol, že v tomto zápise (č.l. 197 rub) sú uvedené
mená P. G., Y. I., P. I., W., Y. Y. U. I., tieto osoby však tieto listiny nepodpísali, pretože nesúhlasili s
tým, aby komasačná komisia zapísala pána I. do vlastníctva parcely č. XXX, a na základe toho potom
podľa žalobcu
vyškrtli toho I. a tým potvrdili zápis rodiny G..

27. Uviedol tiež, že rodina G. to vydržala po dohode s rodinou I.. P. G. nadobudol tieto nehnuteľnosti
na základe vydržania, keďže sa s U. I. dohodli na vzájomnom vyporiadaní a takto neskôr aj túto
nehnuteľnosť reálne držal. Neskôr túto parcelu zdedila jeho babka W. G. a po nej on a ostatní (dedičia)
iné parcely. Na otázku prečo v osvedčení o dedičstve bol uvedený len podiel na parcele č. XXX žalobca

uviedol, že notár vychádzal z podstaty, ktorá bola vtedy zapísaná na W. G., preto mu bol v rámci
dedičstva priznaný podiel XXX/XXX z uvedenej parcely. Na doplňujúcu otázku na základe čoho napokon
vydržal vlastnícke právo k celej parcele žalobca uviedol, že na základe dedičstva po babke, keď sa so
súrodencami rozdelili na parcelách.

28. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní tvrdenia žalobcu o ústnom vyporiadaní rozdrobeného vlastníctva
parcely č. XXX medzi ich predkami poprel, a poukázal na to, že čarujúcou a darujúcou zmluvou z
roku 1930 bola práve časť uvedenej nehnuteľnosti darovaná jeho právnemu predchodcovi U. M.. Vo
vzťahu k poukazu žalobcu na komasačný operát poukázal na to, že z predložených príloh nie je
preukázané vyporiadanie a užívanie nehnuteľností tak, ako to tvrdí žalobca. Poukázal na to, že podľa

jeho názoru sám žalobca nevie o čom svedčia uvedené listiny, a fabuluje tak, aby mu skutočnosti z
nich údajne vyplývajúce boli v jeho prospech. Zhrnul, že žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo
k označenej nehnuteľností s tým, že on (žalovaný v 1. rade) odvodzuje svoje vlastnícke právo na
základe rozhodnutia ZRPS, pričom aj v komasácii sa uchádzal o uvedené nehnuteľnosti, rovnako tak aj
v dedičských konaniach, a neustále sa hlási k týmto nehnuteľnostiam ako vlastník, a to aj jeho právni

predchodcovia. V súvislosti s užívacím stavom opätovne poukázal na protokol o vytýčení hraníc medzi
pozemkami z roku 1996 („obnovu pôvodných hraníc časti parc. č. XXXX, XXXX, XXXX“ O.. Ú. H. A. Q.)
E. G.. D., kde parcely boli jednotlivými vlastníkmi tiež odsúhlasené a nenastali v tomto prípade žiadne
výhrady /pozn. súdu: k čomu žalobca následne na pojednávaní uviedol iba to, že údajne mal námietky,k čomu predložil inú kópiu tohto protokolu (č.l. 199), z ktorej na rozdiel od kópie protokolu predloženej
žalovaným v 1. rade (č.l. 38) však vyplývajú iba navyše rukou dopísané námietky žalobcu poukazujúce
na notársku zápisnicu osvedčujúcu jeho vyhlásenie o vydržaní, a z porovnania týchto protokolov je tak

zrejmé, že tieto námietky boli na protokol žalobcu dopísané zrejme až dodatočne (v neurčenom čase)
po podpisoch zúčastnených strán, ktorými zúčastnené strany (vrátane žalobcu) na protokole potvrdili,
že boli zoznámené s priebehom a označením vytýčenej hranice pozemkov (bez pripomienok)/. Napokon
v súvislosti s tvrdením o vydržaním žalovaný v 1. rade poukázal aj z formálnej stránky na to, že boli aj
iní dedičia (po právnych predchodcoch žalobcu) a nie je zrejmé prečo by vlastnícke právo malo svedčiť

v prospech žalobcu.

29. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

30. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,

pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich
preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

31. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

32. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

33. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti (princíp okamžitej aplikability).

34. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť

tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd
viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných
prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po
stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP.

35. Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je pritom žalobný návrh (petit). V ňom žalobca
uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku.
Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako
má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité

požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov.

36. V danom prípade sa žalobca domáha určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností označených
v žalobe. Je nepochybné, že ide o určenie či tu takéto jeho právo je alebo nie je. Predpokladom
úspešnosti takéhoto určovacieho návrhu, vychádzajúc z ust. § 137 písm. c) CSP a konštantnej judikatúry

k obsahovo rovnakému ust. § 80 pís. c) O.s.p., sú z hľadiska procesného dve podmienky. Prvou
je samozrejme preukázanie existencie, resp. neexistencie konkrétneho práva, ktorého posúdenie je
predmetom konania (t.j. že strany sporu sú, resp. nie sú subjektom hmotnoprávneho oprávnenia a
povinnosti, o ktoré v konaní ide - v danom prípade že žalobca je výlučným vlastníkom označených
nehnuteľností), a druhou, že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Obidve

podmienky je potrebné rozlišovať, aj keď spolu úzko súvisia a naliehavý právny záujem treba
posudzovaťpodľapožadovanéhopetitu.Akjevšakžalobaprenedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmu
procesne neprípustná, je vylúčené ďalej sa zaoberať žalobou vo veci samej (mutatis mutandis porovnaj
rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006).

37. Právny záujem žalobcu na žiadanom určení je daný vtedy, ak jeho záujem na požadovanom
určení je právom aprobovaný, prípadne sa dotýka jeho právneho postavenia, pričom tento záujem
musí byť podľa požiadavky zákona zároveň kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Naliehavý právny záujem
pritom môže byť iba na takom určení, ktoré je právne významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce takpevný základ právneho vzťahu, resp. spôsobilé riešiť právne spory medzi stranami v čase vyhlásenia
rozsudku, a zároveň odstránenie stavu ohrozenia, resp. neistoty nie je možné dosiahnuť iným vhodným
spôsobom. Inými slovami, podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c)

CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý sa viaže na konkrétny
určovací petit a súvisí s otázkou, či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho
vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv
a neistoty v právnych vzťahoch spôsobom zodpovedajúcim ich povahe. Naliehavý právny záujem
teda vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo

neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením
žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným vhodným spôsobom, a potreba tohto
určenia je zároveň naliehavá, čo súvisí aj s otázkou vhodnosti a správnosti žalobcom zvoleného petitu,
t.j. či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím
podľa daného určovacieho petitu dosiahne vhodné a správne (právne prípustné) odstránenie spornosti
práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie predstavuje právne prípustné

riešenie právnych sporov medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž
zabrániť rozmnožovaniu zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), resp.
sporov bez praktického (konečného) významu pre ich účastníkov, ako aj takým sporom (žalobám),
ktorých formulácia nepredstavuje vhodný a právne prípustný prostriedok riešenia dotknutého právneho
vzťahu. Pre žalobcu to teda znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva

vecná legitimácia účastníkov v čase rozhodovania súdu a existencia naliehavého právneho záujmu na
žiadanom určení.

38. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či
podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany

jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie (uznesenie NS SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 4 Cdo
136/2009).

39. „Otázka existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že je vlastníkom sporných

nehnuteľností, má procesnoprávnu povahu a súvisí s posúdením, či žalobca je procesne oprávnený
domáhať sa ochrany svojich práv ním zvoleným procesnoprávnym prostriedkom. Táto otázka súvisí
nielen s problematikou prípustnosti určovacej žaloby ako takej, ale tiež s problematikou vhodnosti a
správnosti žalobcom zvoleného petitu takejto žaloby (určenia čoho sa domáha) a tiež právnych vzťahov,
z ktorých vyvodzuje uplatnený nárok na požadované určenie. Uvedenú otázku nemožno stotožňovať

ani zamietať s otázkou jeho vecnej (aktívnej) legitimácie, ktorá má povahu hmotnoprávnu a súvisí
s posúdením, či žalobca je z hľadiska hmotnoprávneho účastníkom tohto hmotnoprávneho vzťahu,
z ktorého vyvodzuje opodstatnenosť v žalobe uplatneného nároku. I keď sú uvedené otázky svojou
povahouodlišné,úzkospolusúvisia,lebootázkaskúmanianaliehavéhoprávnehovýznamu(vhodnostia
prípustnosti tej či onej určovacej žaloby) prichádza do úvahy len v prípade žaloby aktívne legitimovaného

účastníka. Primárna otázka naliehavého právneho záujmu sa tak v niektorých prípadoch stáva závislou
na vyriešení otázky vecnej (spravidla aktívnej) legitimácie“ (rozsudok NS SR sp. zn 3 Cdo 120/03).

40. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, pritom platí, že súd je viazaný
žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca

svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor

rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

41. V prejednávanej veci pritom pre žalobcu z tvrdených skutočností nesvedčí ani vecná legitimácia,
a ani naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Žalobca uplatnenou žalobou žiadal o určenie,
že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, odvodzujúc to od tvrdeného predchádzajúceho

vlastníctva jeho právnych predchodcov a svojho osvedčenia o dedičstve. Z predloženého osvedčenia
o dedičstve však vyplýva, že žalobca podľa neho osvedčuje svoje vlastnícke právo z titulu dedenia
iba k časti (spoluvlastníckemu podielu) parcely mpč. 297 v k.ú. Ruská Nová Ves, ktorej by mali
byť požadované nehnuteľnosti súčasťou, a netvrdil žiadne právne významné skutočnosti, ktoré byodôvodňovali tzv. nadobúdací titul jeho vlastníckeho práva k ostatným spoluvlastníckym podielom na
tejto nehnuteľnosti (teda prečo by práve on - v porovnaní s ostatnými potenciálnymi dedičmi -mal
byť vlastníkom aj týchto ostatných podielov z celej nehnuteľnosti), a tieto podiely by tak mohli patriť

nanajvýš do dedičstva po jeho právnom predchodcovi. Z uvedeného je preto zrejmé, že táto žaloba
o určenie jeho (výlučného) vlastníckeho práva nezodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho
vzťahu,ažiadanéurčeniejeneprípustné.Aktotižtútonehnuteľnosťajmalivlastniťprávnipredchodcovia
žalobcu, od ktorých žalobca odvodzuje svoje vlastníctvo, a žalobca vo vzťahu k nej v dedičskom konaní
osvedčil nadobudnutie len jej časti (spoluvlastníckeho podielu z nej) a neuviedol žiadne iné právne

významné skutočnosti z ktorých by vyplývalo nadobudnutie jeho vlastníckeho práva aj k ostatným
spoluvlastníckym podielom tejto nehnuteľnosti, žaloba o určenie jeho výlučného vlastníckeho práva
(k celej nehnuteľnosti) prípustná nie je. V tejto súvislosti súd totiž poukazuje na to, že v určovacom
konaní súd nemôže nahrádzať dedičské konanie, ktoré má svoj osobitný postup a môže sa dotýkať aj
práv iných osôb (potenciálnych dedičov). Dokonca ani „jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať
žalobou podľa § 80 písm. c) OSP určenia, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) veci patriacej do dedičstva,

pokiaľ táto nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom ktorej mu nebolo potvrdené nadobudnutie
dedičstva. Nemožno teda obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva a určovacím výrokom
vyhovieť žalobe podľa § 80 písm. c) OSP uplatňujúcej, že dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva
a v konaní o dedičstve doposiaľ neprejednanej, pretože takouto deklaráciou súdu by sa legalizovalo
nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve, čo nie je

prípustné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 30 Cdo 3368/2010, dostupné na
www.nsoud.cz). Procesne správne (bez ohľadu na to či aj vecne dôvodné) tak bolo potrebné žalovať,
že nehnuteľnosť, resp. neprededené spoluvlastnícke podiely z nej, patria do dedičstva po právnych
predchodcoch žalobcu, resp. (rovnocenne tomu) že poručitelia boli ku dňu ich smrti vlastníkmi aj
zvyšných spoluvlastníckych podielov dotknutej nehnuteľnosti, v ktorom konaní by sa navyše museli

zúčastniť (či už ako žalobcovia alebo žalovaní) všetci potenciálny dedičia („V konaní o určenie, že vec
patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva
ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo
majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa
tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej

legitimácie.“ - uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/94/2018). Z toho dôvodu mal súd za to, že na žiadanom
určení (že žalobca je výlučným vlastníkom označených nehnuteľností) nie je naliehavý právny záujem,
nakoľko podaná žaloba je v okolnostiach danej právnej veci (keďže ju žalobca odôvodnil dedičstvom po
jeho právnych predchodcoch) neprípustná, a preto ju súd zamietol.

42. A napokon, nad rámec uvedeného, aj keď si súd uvedomuje, že ak dospel k záveru, že žaloba
nie je prípustná, nemôže sa ďalej zaoberať žalobou vo veci samej, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu
argumentujúceho údajnou nezákonnosťou rozhodnutia Pozemkového úradu (pri vypracovaní ZRPS a
priznaní vlastníckeho práva právnemu predchodcovi žalovaného v 1. rade rozhodnutím č. 191/95 zo
dňa 23.8.1995 - ktoré už bolo aj predmetom prieskumu Krajského pozemkového úradu) považuje súd

za vhodné (vzhľadom na rozsah a povahu skutkových tvrdení) poukázať na právny názor Najvyššieho
súdu SR vyslovený v rozsudku 4Cdo/57/2006 zo dňa 29.3.2007, s ktorým sa súd plne stotožňuje, podľa
ktorého „mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť
správneho aktu. Nadobudnutie vlastníctva právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu patrí medzi tzv.
originárne spôsoby nadobudnutia vlastníctva. .... Takéto právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré

konštituuje vlastníctvo, má nutne ako každý originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok
absolútny zánik vlastníctva predchádzajúceho vlastníka a vylučuje ho, pokiaľ však takéto rozhodnutie
štátneho orgánu nebolo zákonným spôsobom zrušené. S poukazom na ust. § 135 ods. 1,2 O.s.p.
okresný súd bol viazaný vo veci právoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu v Prešove zo dňa
21.6.2004 Č..U.. XXXX/XX-W../., ktorým bolo priznané žalobcom vlastnícke právo aj k predmetnému

pozemku s tým, že nebolo možné prihliadnuť na námietku odvolateľov, že rozhodnutie pozemkového
úradu bolo vydané voči osobe, ktorá nebola povinnou osobou. Zákon umožňuje fyzickej alebo právnickej
osobe, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako účastníkom
malo konať, podať žalobu na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu. Pokiaľ zákon takejto
dotknutej osobe priznáva právo podať žalobu na okresnom súde, výkladom opaku tohto ustanovenia

vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané voči osobe, ktorá povinnou osobou nebola a nebolo vydané
voči osobe, ktorá bola povinnou osobou, nie je nulitný správny akt.“43. Z uvedeného je teda zrejmé, že súd v tomto konaní ani nie je oprávnený preskúmavať obsahovú
správnosť rozhodnutia štátneho orgánu, pričom formálne náležitosti týkajúce sa nadania štátneho
orgánu jeho kompetenciou a právomocou v tomto konaní spochybnené neboli. Žalobca namietal

iba obsahovú (ne)správnosť rozhodnutia, resp. procesný postup pozemkového úradu, nie však jeho
právomoc. Je pritom nepochybné, že pozemkový úrad bol v zmysle ust. § 16 ods. 3 zák. č. 330/1991
Zb. v znení platnom v čase vydanie tohto rozhodnutia oprávnený rozhodovať o uznaní vlastníctva
pozemkov, teda mal takúto právomoc, a rozhodnutie Pozemkového úradu zo dňa 23.8.1995 č XXX/
XX tomu z hľadiska svojho výroku aj zodpovedá. Vecnú správnosť tohto rozhodnutia alebo správnosť

procesného postupu štátneho orgánu nad rámec posúdenia jeho právomoci súd v tomto konaní
oprávnený preskúmavať nie je. Ak došlo k nejakému pochybeniu, k tomu, po zistení nedostatkov zo
strany dotknutých osôb, slúžili výlučne iné právne prostriedky, či už v správnom konaní, prípadne v
správnom súdnictve (viď § 16 ods. 6 zák. č. 330/1991 Zb., ktorý odkazoval na podanie žaloby podľa §
247 až 250k O.s.p.).

44. Vo vzťahu ku všeobecným tvrdeniam žalobcu o vydržaní (ku ktorému žalobca iba všeobecne
poukazoval na údajnú nešpecifikovanú ústnu dohodu jeho právnych predchodcov a notársku zápisnicu
osvedčujúcu jeho vyhlásenie o vydržaní) súd pritom poukazuje na to (tak ako to priebežne uvádzal
už v predchádzajúcich bodoch tohto odôvodnenia), že notárska zápisnica osvedčujúca vyhlásenie o
vydržanínezakladáaaninikdynezakladalavlastníctvo,aleosvedčujelenvyhlásenieovydržaní(tedanie

vydržanie samotné), a že žalobca ani napriek výzve súdu neuviedol žiadny konkrétny (čo i len zdanlivý)
nadobúdací právny titul k celej nehnuteľnosti (napr. kúpnu zmluvu, darovanie, reálne dedenie všetkých
podielov a pod.), ktorý by svedčil o tom, že ich on sám právne nadobudol, a ktorý by bol takej povahy, že
na jeho základe sa mohol dobromyseľne domnievať, že je úplným vlastníkom dotknutých nehnuteľností.

45. V súvislosti s touto žalobou tak súd pripomína, že „základnú procesnú povinnosť sporových strán
predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých
vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa
povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové
okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore.

Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda
súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia
sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými
povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie
procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich

pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a
paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom
dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva
vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré

by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca
nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo
neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu,
neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne
zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho

vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a
diligencie,tedabdelostiadôslednosti“(in:tamtiež,s.670).„Primárnebyvšetkyrelevantnéarozhodujúce
skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd
môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento

postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že
zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca
bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno
vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom
spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a

preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej
procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné
skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala
príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základumeritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom
konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav
len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie

je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

46. Ani uvedené poznámky k skutkovým tvrdeniam a hmotnoprávnym dôvodom žaloby však nič nemenia
na tom, že žalobu bolo potrebné zamietnuť už z dôvodov jej neprípustnosti uvedených v bode 41. tohto
odôvodnenia, a preto sa týmito skutočnosťami súd ďalej ani nezaoberal.

47. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48.Žiadnedôvody,prektorébybolomožnéúspešnémužalovanémuv1.radejemuvzniknutétrovytohto

konania (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva) v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne nepriznať a žiadať,
aby ich znášal sám, strany do skončenia konania netvrdili a ani súd nezistil. Strana, ktorá realizuje kroky
k začatiu alebo trvaniu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť jeho začatie resp. obranu v ňom,
a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj jeho predlžovanie resp.

trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené plynúce z jej procesného
neúspechu v konaní. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o aplikácii výnimočného ust. § 257 CSP súd
prvého stupňa zároveň poukazuje aj na výklad obsahovo obdobného ust. § 150 O.s.p. v rozhodnutí
Ústavného súdu ČR pod sp. zn. IV. ÚS 3678/12, podľa ktorého „Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa
aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p., je nutné konštatovať, že sa jedná o procesné ustanovenie, ktorého

použitie je výslovne na uvážení všeobecného súdu. Pokiaľ sa teda, či už obvodný alebo mestský súd
rozhodol dané ustanovenie neaplikovať, nie je jeho povinnosťou toto akokoľvek zdôvodňovať. Dôvodom
je tu predovšetkým tá skutočnosť, že ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo všeobecného pravidla,
a pokiaľ nedôjde k aplikácii tejto výnimky, platí pravidlo všeobecné. Inými slovami povedané, povinnosť
odôvodnenia nákladového výroku z uhla pohľadu ustanovenia § 150 O.s.p. by nastala až v prípade, že

by došlo k jeho aplikácii.“

49. Žalovaný v 1. rade bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobcovi priznal
nárok na plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením.

50. Obdobný nárok na náhradu trov konania by mal mať aj žalovaný v 2. rade. Aj tento bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd aj jemu v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s
prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať mu podľa § 255
ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol

po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže
však žalovanému v 2. rade v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca vo vzťahu k nemu na náhradu trov konania nemá
právo, súd náhradu trov konania vo vzťahu medzi nimi stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.