Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/265/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223288
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8117223288.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,

Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: G. U., H.. XX.X.XXXX, XXX
XX A. XXX, o zaplatenie 135,70 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 13.11.2017 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovanej
zaplatiť mu sumu 135,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 52,19 Eur od

24.6.2017 do zaplatenia a náhradou trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.6.2017 medzi
postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči
žalovanému. Uviedol, že postupca uzatvoril so žalovaným dňa 9.2.2015 zmluvu č. XXXXXXXXXX,
ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu. Na základe uvedenej zmluvy postupca
poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky

splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú
upravené v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach (pozn. súdu: žalobca ich, podobne
ako výšku úveru, resp. poskytnutých peňažných prostriedkov a úrokovej sadzby, vrátane podmienok
a spôsobu jej uplatňovania, a konkrétnych skutkových a právnych dôvodov platenia akýchkoľvek
poplatkov, nijako neuviedol, teda žiadne ďalšie okolnosti dojednania úveru, t.j. záväzku veriteľa a
záväzku dlžníka, a ani skutočnosti o reálnom poskytnutí peňažných prostriedkov a o povinnostiach
žalovaného, v žalobe netvrdil).

3. Ďalej žalobca už len všeobecne uviedol, že zastáva názor, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa
všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa ust. § 497 až 507 Obchodného zákonníka a zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky
(pozn. súdu: ktorých výšku a dátum splatnosti, aj s poukazom na otázky premlčania, žalobca nijako
nevymedzil), čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy. Uviedol, že pohľadávka žalobcu predstavovala
ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 135,70 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo

výške 52,19 Eur, z riadneho úroku vo výške 0,- Eur, z úroku z omeškania vo výške 0,91 Eur a z poplatkov
vo výške 82,60 Eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že
výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a
predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky (pozn. súdu: bez toho, aby bolo zrejméako táto pohľadávka a jej jednotlivé sumy vznikli, resp. ako a na základe čoho ich žalobca vypočítal, a
kedy dlh resp. jeho jednotlivé časti vznikli a stali sa splatnými). Žalobca dodal, že žalovaný po postúpení
pohľadávky vykonal úhrady vo výške 0,- Eur.

4. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, hoci ju na to súd pri príprave pojednávania uznesením vyzval
a žaloba s prílohami jej bola riadne doručená. V súvislosti s tým však súd pripomína, že „I. Pasivita
žalovanéhovkonanínemôžemaťzanásledok(aplikáciou§151ods.1a2CSP)povinnosťvšeobecného
súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo

zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal
svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje
jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné
bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, zdroj a analytická
právna veta: ustavnysud.sk)

5. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný
spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.

6. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie predloženými dôkazmi (§ 132 ods. 1
CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných

(resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a
vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

7. Dňa 9.2.2015 uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovanou písomnú zmluvu, podľa
predložených príloh sa však jednalo o zmluvu o osobnom účte, na základe ktorej mal pre žalovanú viesť

účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, a nie o zmluvu o úvere alebo inú zmluvu, na základe ktorej samotnej
by mali byť žalovanej poskytnuté akékoľvek konkrétne peňažné prostriedky (zmluva o povolenom
prečerpaní v konaní nijako konkrétne tvrdená a ani predložená nebola). Na základe čoho, kedy a
akým konkrétnym spôsobom mal teda vzniknúť dlh žalovanej voči žalobcovi (resp. jeho právnemu
predchodcovi) uplatnený v tomto konaní, resp. na základe čoho by mala platiť nejaké splátky v nejakých

(akýchkoľvek) „stanovených“ termínoch, tak to v konaní nijako zistené nebolo.

8. Povinnosť úhrady súm uplatnených v tejto žalobe tak zo žalobcom tvrdených a zistených skutočností,
ktoré by zároveň odôvodňovali aj ich výšku, nevyplýva. Výpočet dlžných súm nebol v konaní nijako
konkrétne uvedený a odôvodnený, a jeho správnosť nezistil ani súd. Z čoho presne by mala žalovaná

suma reálne pozostávať, kedy konkrétne tento uplatnený dlh, resp. jeho jednotlivé časti a na základe
čoho vznikli, to zo skutočností uvedených žalobcom zrejmé nie je.

9. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie
uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným

postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

10. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však

nemožno vyhovieť.

11. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

12. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom

je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSPstrany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu.

13. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na

akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

14. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový

stav aplikovať.

15. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

16.PodľaČl.5CSPzjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.Súdmôževrozsahuustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

17. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

18. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

19. V súvislosti s eventuálnym dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového
stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v
spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.

20. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľovi v súvislosti s jej
vzťahom s jeho právnym predchodcom (ako s bankou - dodávateľom) zaplatenie požadovanej sumy len
všeobecne - tvrdením o uzavretí nešpecifikovanej zmluvy a o poskytnutí nešpecifikovaných peňažných
prostriedkov bližšie nešpecifikovaným spôsobom (bez toho aby bolo zrejmé kedy, akým spôsobom a v
akej výške žalovaná peňažné prostriedky vo svoj prospech reálne dostala), t.j. bez presnej špecifikácie

vzniku dlhu s poukazom na pripojené listiny (z ktorých však jeho špecifikácia a čas vzniku taktiež
nevyplýva). Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a
odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať, a
preto považoval súd podanú žalobu za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom

súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté
čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej
posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia
súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné
nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť, že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani

neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP),
a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.21. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a
na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych

skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy
(resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res
iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa
žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane otázok týkajúcich sa prípadného
premlčania). V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou

žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno
tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený
vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje
(vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci
vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem
niektorých výnimiek, iba na základe predložených konkrétnych skutkových tvrdení, a to či už zhodných

(§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po
vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem
skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých
skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda
možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu), ktoré

žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní
tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania
práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným
postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké

dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne
posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva
(neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2

CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu
zamietnutý.

22. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a

rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v

rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré

samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený

skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdeniažalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na

úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných

skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a
vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní
súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z

komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

23. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce

skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,
resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ

nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia
ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné
uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už
reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného
od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné

nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“
spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné
na www.ceska-justice.cz). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s
požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností
tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť.

24.Zpredloženejžalobynemožnoobjektívnezistiť(nedokážetosúd,anietoeštepriemernýspotrebiteľ),
a určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali
celý uplatnený nárok čo do základu, výšky i času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy
bez konkretizácie uplatnených povinností a vymedzenia okolností ich vzniku dôvodom dlhu nie je). Ak

išlo o vrátenie peňažných prostriedkov z úveru, žalobca neuviedol kedy a akým spôsobom žalovaná
peňažné prostriedky reálne dostala (čerpala), teda kedy a akým spôsobom dlh vznikol, a kedy ho,
resp. jeho jednotlivé položky mala žalovaná splácať, resp. na základe čoho má požadovanú sumu
zaplatiť. Celá argumentácia k údajnému dlhu je v podstate založená len na všeobecnom tvrdení žalobcu
bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu,

výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej
sume žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne overenie
jej výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v
minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v
znení účinnom do r. 2003), ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu

(zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti
účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez
osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením
sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožnonekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany
(dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne
vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky

(z „bankového informačného systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku
žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade by bola úloha súdu zbytočná
a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných údajov žalobcu, bez možnosti preskúmania ich
správnosti a výpočtu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých
verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP

iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným
predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje,
ak nie je dokázaný opak.

25. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě

(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

26. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

27. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec

netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

28. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh

rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť

žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

29. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej

sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

30. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu
úpravu spotrebiteľských úverov - zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie -
teda „Akým spôsobom a kedy spotrebiteľ dostane peniaze“ (viď formulár pre štandardné informácie
o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3. a 4. tohto zákona, a obsahuje niektoré

vysvetľujúce informácie),
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

31. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa, že
na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu (vrátane
niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne určený

dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V prípade
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo by zrejme mal byť je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva
na úroky a poplatky v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie
obligatórne obsahové náležitosti (inak sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

32. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným spotrebiteľom uzavrel
platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné
prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité
úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom
čase a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a

poplatky (vrátane skutočností umožňujúcich ich výpočet), kedy (v súvislosti s úrokmi z omeškania i
premlčaním) bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný, a že zmluva obsahuje všetky obligatórne
obsahové náležitosti. Z ust. § 132 a 294 CSP je pritom zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť
určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania
(napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby

sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i
hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a
(vrátane výpočtu dlžnej sumy a okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca však všetky také
skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči
žalovanému čo do základu a výšky (najmä či, kedy a akým spôsobom žalovaný peňažné prostriedky

čerpal a mal vrátiť) v konaní riadne ani netvrdil, žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne
obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností,
ktoré by ho odôvodňovali, žalobca neuviedol konkrétne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jeho
určenie, prípadne overenie jeho výpočtu, z jeho tvrdení uplatnené právo v uvedenom zmysle nevyplýva,
a preto súd žalobu zamietol.

33. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

58. Žalovaná bola v konaní procesne úspešná v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262
ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí, priznať jej podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal

súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ
žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá
právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.