Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/161/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119273421
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:6119273421.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobcu X. V. L., s.r.o., so sídlom v F., T. 5, K. XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. V., s.r.o., so sídlom v F., T. 5, proti žalovanému K.. T. F.,
nar. X.X.XXXX, bytom F., M. C. XXX/XX, o zaplatenie 5.044,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 04.septembra 2019, č. k. 5Csp/60/2019-131 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o zaplatenie 5.044,94 eur s
príslušenstvom. Výrokom II. žalovanému voči žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol, že žalobca sa žalobou podanou proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 5.044,94 eur

spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 18.12.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Z
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu - spoločnosť L., a.s.,
uzavrel dňa 30.4.2013 so žalovaným ako fyzickou osobou zmluvu o splátkovom úvere, predmetom
ktorej bolo poskytnutie splátkového úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu žalovanému na
nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľností vo výške 73.000,- eur. Podľa zmluvy sa žalovaný zaviazal
úver splácať v mesačných splátkach po 383,07 eur, počet splátok bol dohodnutý 276, úroková sadzba

je uvedená ako fixná 5 rokov vo výške 5,39% ročne a po zohľadnení zľavy poskytnutej bankou 4,89%
ročne, termín splatnosti splátok je k 26. dňu v mesiaci. Listom zo dňa 4.6.2015 právny predchodca
žalobcu žalovaného vyzval na úhradu omeškanej sumy 1.649,35 eur do 15 dní od doručenia výzvy.
Listom zo dňa 24.10.2016 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil, že ku dňu 24.10.2016
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, nakoľko nastal prípad porušenia v zmysle bodu 8.1. písm. a)
Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery L. sporiteľne, a.s., a vyzval

ho na zaplatenie sumy 77.119,10 eur do 15 dní. Žalovaný si oznámenie prevzal dňa 27.10.2016. Listom
zo dňa 12.9.2018 právny predchodca žalobcu žalovaného vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 20.762,10
eur. Dňa 17.12.2018 došlo medzi L. L., a.s., a žalobcom k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok č.
1060/2018/CE, na základe ktorej došlo aj k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému. O tejto skutočnosti
bol žalovaný upovedomený listom zo dňa 3.1.2019. Listom zo dňa 29.3.2019 žalobca žalovaného vyzval
k úhrade dlžnej sumy vo výške 20.835,28 eur vyčíslenej k uvedenému dátumu, a to do 5.4.2019. Z

vyjadrenia žalobcu doručeného súdu dňa 28.8.2019 súd zistil, že zo strany žalovaného bola celkovo
uhradená suma 78.525,68 eur s tým, že na istinu bola započítaná suma 67.955,06 eur, na poplatky suma
927,49 eur, na riadny úrok suma 9.486,56 eur a na úrok z omeškania suma 156,57 eur. Právne vec súd
posúdil podľa § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka; § 1 ods. 3 písm. b), § 9 ods. 2 písm. j), y), § 24
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy.
Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nebola

dôvodná. Súd mal za to, že na predmetnú úverovú zmluvu sa, vzhľadom na jej obsahové náležitosti,
vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,keďže právny predchodca žalobcu ako dodávateľ poskytol žalovanému, ktorý nekonal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti (teda v postavení spotrebiteľa), finančné prostriedky, ktoré sa žalovaný zaviazal
splácaťvsplátkach.Hocivzmysle§1ods.3písm.b)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch

predmetná zmluva nie je spotrebiteľským úverom, podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona sa aj na túto
zmluvu vzťahujú ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 a tiež § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca
poskytol žalovanému úver vo výške 73.000,- eur, ktorý mal žalovaný vrátiť v mesačných splátkach
po 383,07 eur za podmienok vyššie uvedených. Vzhľadom k tomu, že podľa § 24 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch sa aj na predmetnú úverovú zmluvu vzťahujú niektoré ustanovenia tohto

zákona (t.j. § 2, 3 a 4, § 9 ods. 1 a 2, § 6 až 8, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23, 24 a 25 ), bolo potrebné
skúmať, či uzavretá zmluva o úvere spĺňa obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd zistil, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným neobsahuje údaj o RPMN a tiež údaj o priemernej hodnote RPMN. V súvislosti s uvedeným
nedostatkom obligatórnej náležitostí zmluvy je potrebné zmluvu posudzovať podľa § 11 ods. 1 písm. b)
zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi)

v zmysle vyššie uvedených skutočností voči žalovanému vznikol nárok len na vrátenie poskytnutej istiny
73.000,- eur, nie na úrok a poplatky. Z dokazovania vyplynulo, že zo strany žalovaného bola žalobcovi,
resp. jeho právnemu predchodcovi uhradená celkom suma 78.525,68 eur. Z toho vyplývalo, že žalovaný
už žalobcovi svoj záväzok uhradil, dokonca uhradil aj sumu nad rámec toho, čo bol povinný. Žalobca
už preto voči žalovanému nemal žiadnu pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o splátkovom úvere zo

dňa 30.4.2013. Vzhľadom k všetkým uvedeným skutočnostiam súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (CSP). V konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania. Žalovanému však v konaní žiadne trovy nevznikli, preto súd rozhodol tak, že mu náhradu
trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého účelom
je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti.

Uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch obsahuje negatívny taxatívny výpočet zmlúv, o ktorých
nemožno tvrdiť, že sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere nie je
ani predmetná zmluva, ktorú uzavrel postupca so žalovaným, ako podľa žalobcu nesprávne uvádzal
súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku. Okresný súd si zamenil dva pojmy, a to
spotrebiteľský vzťah a spotrebiteľský úver. V konaní bolo z hľadiska ustálenej súdnej praxe podľa

žalobcu nesporné, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je v tomto prípade vzťahom
spotrebiteľským, a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere je definovaná v Obchodnom zákonníku.
V žiadnom prípade však podľa žalobcu nešlo o spotrebiteľský úver, ktorý zadefinoval zákon o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko samotný zákon v citovanom ustanovení vylúčil z pojmu spotrebiteľský
úver taký úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti

alebo výstavba nehnuteľnosti. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
M Cdo 4/2009. Z predmetnej zmluvy uzavretej medzi postupcom a žalovaným podľa žalobcu vyplývalo,
že úver bol postupcom poskytnutý na bývanie a niet preto podľa žalobcu žiadnych logických pochybností
o tom, že predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom, pričom uvedené explicitne vyplýva zo zákona
o spotrebiteľských úveroch. Na predmetný úver sa preto nemôžu aplikovať ustanovenia § 9 ani §

11 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko predmetný úver poskytnutý na základe zmluvy bol
samotným zákonom z pod svojej pôsobnosti vylúčený. Nemožno preto právne uzavrieť, že poskytnutý
úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko citované paragrafové znenia sa na predmetnú zmluvu
vôbec nevzťahujú a takýto postup by bol nezákonný (contra legem). Rovnako nesprávne podľa žalobcu
súd použil ust. § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v predmetnom spore bolo

nesporné, že postupcom - veriteľom bola L. L., a. s., ktorá je bankou v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nie je iným veriteľom podľa
vyššie citovaného ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko tento výslovne
negatívne vymedzuje, že za iného veriteľa sa banka nepovažuje. Na základe vyššie uvedeného žalobca
namietal, že nebolo možné stotožniť sa s odôvodnením súdu ohľadom použitia ustanovení zákona

o spotrebiteľských úveroch, nakoľko ako je v samotnom zákone o spotrebiteľských úveroch výslovne
uvedené nemožno v tomto prípade uplatniť tento zákon. Preto pokiaľ v zmluve absentuje údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov, táto skutočnosť nespôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Na
základe uvedeného navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysleustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia
§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Žalobca zároveň uplatnil náhradu trov konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.

1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebný podľa § 389 ods. 1
písm. b), c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie z nasledovných dôvodov:

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie aplikoval na predmetnú zmluvu o úvere zákon o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko bol toho názoru, že napriek tomu, že išlo o úver podľa § 1 ods. 3

písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, tento sa v spojení s § 24
ods. 1 uvedeného zákona vzťahuje aj na predmetný úver, vrátane ustanovenia § 9 ods. 2. Následne súd
prvej inštancie posúdil poskytnutý úver pre absenciu zákonných náležitostí vyžadovaných § 9 cit. zákona
podľa § 11 ako bezúročný a bez poplatkov, pričom po zistení, že žalovaný svoj záväzok už žalobcovi
uhradil, žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

6.Odvolacísúdpovažujetentoprávnyzáversúduprvejinštanciezanesprávnyznasledovnýchdôvodov:

7. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že je povinnosťou žalobcu v súdnom konaní, aby preukázal svoju
aktívnu vecnú legitimáciu, a to v danej veci platným postúpením pohľadávky. Preskúmavanie vecnej

legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je tiež imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd
vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).

8. V danej veci na postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) vo svojom ustanovení § 92 ods. 8
upravuje špeciálne podmienky platného postúpenia pohľadávky, ktorá úprava je voči všeobecnej úprave
postúpenia pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka vo vzťahu lex specialis. Ustanovenie § 525
Občianskeho zákonníka urcˇuje, ktore´ pohlˇada´vky nemozˇno platne postu´pitˇ, pricˇom postu´penie

urcˇity´ch pohlˇada´vok mo^zˇe bytˇ zaka´zane´ sˇpecia´lnymi predpismi, pri´padne postu´penie mo^zˇe
bytˇ za´konom si´ce dovolene´, ale len za urcˇeny´ch podmienok. Podlˇa na´zoru odvolacieho su´du
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je pra´ve taky´m ustanoveni´m, ktore´ upravuje dˇalsˇie
sˇpecia´lne podmienky (popri vsˇeobecny´ch v Občianskom zákonníku), za ktorých mo^zˇe bytˇ pohlˇada
´vka banky postu´pena´.

9. Predmetnú zmluvu o úvere uzatvoril právny predchodca žalobcu, banka L. L., a.s. (ďalej len „právny
predchodca žalobcu“), so žalovaným. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že
by súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v predmetnom konaní vzhľadom na
uvedené špeciálne ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a v danom ustanovení upravené osobitné

podmienky postúpenia pohľadávky banky.

10. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnej zmluve, a to v časti druh úveru sa deklarovalo
„úver na bývanie“. V časti zmluvy I., bode 2. bola uvedená podmienka poskytnutia úveru po splnení
viacerých podmienok, o.i. uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam tam

špecifikovaným.

11. Podľa § 1 ods. 3 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu
uzatvorenia zmluvy (30.04.2013) (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom
nie je úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je nadobudnutie alebo

zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti.

12. Podľa § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo
pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, savzťahujú ustanovenia § 2, 3 a 4, § 6 až 8, § 9 ods. 1, 2, 9 a 10, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23 a 25 a
tohto paragrafu.128.

13. Žalobca v odvolaní namietal, že zákon o spotrebiteľských úveroch nie je možné aplikovať na
predmetný vzťah založený medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 30.04.2013, nakoľko
aplikácia uvedeného zákona v zmysle § 24 nie je možná, keď banka nie je tzv. iným veriteľom v zmysle
§ 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch.

14. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka žalobcu v tomto smere bola dôvodná,
a teda zákon o spotrebiteľských úveroch sa nevzťahuje na predmetný právny vzťah sporových strán.
Je tomu tak preto, že zákon o spotrebiteľských úveroch podľa § 1 ods. 1 upravuje konkrétne právne
vzťahy súvisiace iba so spotrebiteľským úverom (práva a povinnosti súvisiace s jeho poskytovaním,
náležitosti zmluvy, atď.), pričom v § 1 ods. 3 cit. zákona je negatívne vymedzenie spotrebiteľského
úveru, teda ktoré konkrétne úvery sa nepovažujú za spotrebiteľský úver. Nakoľko v prejednávanej

veci sa jedná o úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, podľa § 1 ods. 3 písm. b)
zákona o spotrebiteľských úveroch, nejedná sa o spotrebiteľský úver, a preto § 1 ods. 1 vylučuje
použitie tohto zákona na predmetný právny vzťah (teda ak sa v danej veci jedná o úver, ktorý nie
je spotrebiteľským úverom, nemožno aplikovať zákon, ktorý upravuje spotrebiteľské úvery). Uvedený
zákon sa však vzťahuje i na úvery, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými

veriteľmi spotrebiteľom, a na iných veriteľov, a to podľa § 24, avšak len v obmedzenom rozsahu,
taxatívnym výpočtom konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere. Na účely zákona o
spotrebiteľských úveroch však zákonodarca vymedzil v § 2 písm. c), kto sa rozumie iným veriteľom,
pričom stanovuje i to, že sa ním nepovažuje (okrem iných) banka. Nakoľko úver bol žalovanému
poskytnutý právnym predchodcom žalobcu, Slovenskou L., a.s., ktorá je bankou, a teda nie je „iným

veriteľom“ podľa uvedeného zákona, je vylúčené aj zúžené použitie § 24 zákona o spotrebiteľských
úveroch na predmetný úver. Na základe uvedeného treba uzatvoriť, že na daný právny vzťah je vylúčená
aplikácia zákona o spotrebiteľských úveroch podľa § 1 ods. 1 a i zúžená aplikácia podľa § 24. Preto
ak súd prvej inštancie okrem toho, že v danej veci neskúmal osobitné podmienky postúpenia bankovej
pohľadávky a s tým spojenú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, na daný úver aj nesprávne aplikoval

zákon o spotrebiteľských úveroch.

15. Odvolací súd na základe horeuvedených dôvodov dospel k záveru, že je potrebné napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou v ďalšom konaní
bude preskúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní vzhľadom na ustanovenie § 391 ods. 1 CSP
a následne vzhľadom na záver odvolacieho súdu, že predmetná zmluva o úvere nie je spotrebiteľským
úverom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, vec opätovne prejednať a vo veci rozhodnúť. Zároveň

súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).