Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/88/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112230476
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112230476.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci

navrhovateľa M. X., N.. XX. XX. XXXX, A. B. X., E. L. Č.. XX, v konaní zastúpeného JUDr. Vladimírom
Varinským, advokátom, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Námestie SNP č. 13, proti odporcovi
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné
námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 18 469,32 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 9 918,95 Eur, spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 11. 12. 2012 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Súd konanie v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia 9 % ročného úroku z
omeškania zo sumy 826,70 Eur od 23. 06. 2012 až do zaplatenia, zastavuje.

Súd návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ podaným návrhom zo dňa 26. 11. 2012, doručeného súdu dňa 07. 12. 2012, sa domáhal
zaplatenia od odporcu sumy 18 469,32 Eur s príslušenstvom, a to s 9 % ročným úrokom z omeškania

od 23. 06. 2012 až do zaplatenia a náhrady trov konania.

Svojím podaním doručeným súdu dňa 10. 03. 2014 zobral svoj návrh čiastočne späť v časti, v ktorej sa
domáhal zaplatenia 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 826,70 Eur a v zmysle § 96 ods.1 OSP
žiadal konanie v tejto časti zastaviť.

Súd návrhu navrhovateľa na čiastočné späťvzatie návrhu v zmysle jeho podania zo dňa 10. 03. 2014

vyhovel a konanie v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia 9 % ročného úroku z
omeškania zo sumy 826,70 Eur od 23. 06. 2012 až do zaplatenia zastavil s poukazom na ustanovenie
§ 96 ods.1 OSP.

Odporca s návrhom vyjadril nesúhlas a tento žiadal zamietnuť ako nedôvodný.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Krajského úradu

justičnej polície v Banskej Bystrici zo dňa 21. 02. 2003 pod č. ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX bolo vznesené
obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny podľa § 185a ods.1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a pre trestný čin obchodovania
s ľuďmi podľa § 246 ods.1 a 3 písm.a), b) a c), ods.4 písm.b), ods.5 Trestného zákona účinného do 31.12. 2005. Vzhľadom na takto vznesené obvinenie navrhovateľ takéto rozhodnutie napadol sťažnosťou,
avšak prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici svojím uznesením zo dňa 28. 03. 2013 pod č.
Kv XX/XXXX-XXX takúto sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Trestná vec bola prevzatá a vyšetrovaná Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii,
odborom boja proti korupcii Stred Banská Bystrica, pod ČVS: W.-X/BPK-B.-XXXX.

Rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 03. 2003 pod sp. zn. Tp/25/2003 bol

navrhovateľ na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 14. 03. 2003 pod sp. zn.
K. vzatý do výkonu väzby, pričom väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 od 6.00 h a vykonávala sa v
Ústave pre výkon väzby v Banskej Bystrici. Z výkonu väzby bol navrhovateľ prepustený dňa 12. 08. 2003
na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18. 07. 2003 pod sp. zn. Tp/25/2003.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že po ukončení vyšetrovania bola dňa 16. 08. 2007 Krajskou prokuratúrou

v Banskej Bystrici na Okresný súd Banská Bystrica podaná obžaloba na neho, vyhotovená dňa 16.
08. 2007 a toto trestné konanie sa viedlo na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1T/88/2007.
Rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 1T/88/2007-2608 bol navrhovateľ z dôvodu
podľa§285písm.b)Trestnéhoporiadku,tedazdôvodu,žeskutokniejetrestnýmčinom,vcelomrozsahu
oslobodený.

Navrhovateľ teda uviedol, že v danom prípade sú splnené u neho predpoklady pre priznanie náhrady
škody, pričom zodpovednostným subjektom za škodu je práve odporca pri aplikácii zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom.
Navrhovateľ uviedol, že v danom prípade sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady škody najmä

z toho dôvodu, že tu existuje rozhodnutie o väzbe, táto väzba bola v skutočnosti vykonávaná. Existuje
tu skutočnosť, kedy voči nemu bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obžaloby oslobodený.
Zároveň si sám väzbu nezavinil a existuje tu škoda v majetkovej a nemajetkovej forme, ktorá je
vyjadriteľná v peniazoch. Zároveň uviedol, že existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a
výkonom väzby na jednej strane a škodou na strane druhej.

Navrhovateľ uviedol, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 03. 2003
bol vzatý do výkonu väzby, pričom táto väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 o 6.00 h a vykonávala
sa až do dňa 12. 08. 2003, kedy bol z výkonu väzby prepustený. Vo výkone väzby sa teda nachádzal
po dobu 153 dní. Z uvedeného teda vyplýva, že tu existuje rozhodnutie o väzbe a takýto výkon väzby

sa v skutočnosti aj vykonal. Skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že bol navrhovateľ oslobodený vyplýva
z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 06. 2011 pod č. k. XT/XX/XXXX-XXXX.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že túto väzbu si sám nezavinil, pretože do väzby bol vzatý z dôvodu podľa
ustanovenia § 67 ods.1 písm.c) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005. Dôvodom takejto väzby
v zmysle tohto zákonného ustanovenia je daný len v prípade, ak z konania obvineného alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že tento bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná
trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozí. Navrhovateľ
uviedol, že v čase, kedy bol obmedzený na svojej osobnej slobode a bol vzatý do výkonu väzby
neexistovali žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že by sa mal dopúšťať vyššie
popísaných činností. Z rozhodnutia o vzatí väzby sudcu pre prípravné konanie nevyplývajú skutočnosti,

ktoré mali vzbudzovať obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti a takýto dôvod bol v rozhodnutí
označený len z dôvodu dlhšie trvajúceho obdobia činností, snahu o získanie finančného prospechu,
existenciu prevádzky barov V. P. W. M. V. E. M. B. bez toho, aby podrobnejšie, hlbšie či logicky takýto
záver bol odôvodnený. Navrhovateľ uviedol, že podstatné a kľúčové však je to, že v rozhodnutí, ktorým
bol spod obžaloby oslobodený bola táto „dlhšie trvajúca činnosť“ označená ako činnosť plne v súlade so

zákonom, nehovoriac o tom, že akýkoľvek finančný prospech z predmetných aktivít u neho nikdy počas
celého trestného konania preukázaný nebol.

Navrhovateľ teda tvrdil, že v danom prípade u neho neexistovali žiadne dôvody pre výkon takzvanej
preventívnej väzby, teda že by z jeho strany dochádzalo k takému konaniu, ktoré by odôvodňovalo

použitie tohto zákonného ustanovenia. V čase rozhodnutia o výkone väzby neexistovali takéto dôvody,
pričomčinnosť,ktorámalaodôvodňovaťobavu,žebudepokračovaťvtrestnejčinnostisaneskôrukázala
ako činnosť, ktorá nie je v rozpore s trestným právom. Z tohto dôvodu navrhovateľ odôvodňoval svojnávrh tak, že väzbu si v žiadnom prípade nezavinil sám tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 5 ods.2
písm.a) zákona č. 58/1969 Zb.

Navrhovateľ si svojím návrhom uplatnil právo na škodu na majetku vo výške 2 342,62 Eur, ktorá
pozostávala z ušlého zisku vo výške 2 242,30 Eur. Navrhovateľ odôvodnil svoj návrh v tejto časti
tým spôsobom, že k takejto sume dospel výpočtom ako rozdielom medzi sumou zodpovedajúcou
aritmetickému priemeru čistého zisku dosiahnutého počas dvoch kalendárnych rokov predchádzajúcich
roku, v ktorom bol vzatý do väzby, t. j. v rokoch 2001 a 2002 a dvoch kalendárnych rokov nasledujúcich

po roku, v ktorom mu bola osobná sloboda obmedzená, t.j. 2004 a 2005 - na jednej strane a sumou
zodpovedajúcou čistému zisku dosiahnutému práve v tom roku, v ktorom bol nedobrovoľne vo výkone
väzby, t. j. v roku 2003 - na strane druhej.

Uviedol, že za rok 2001 bol čistý zisk po zdanení u neho vo výške 1 359,92 Eur, v roku 2002 vo výške 1
391,22 Eur, v roku 2004 vo výške 3 032,66 Eur a v roku 2005 vo výške 3 298,91 Eur. Navrhovateľ ďalej

uviedol, že v roku 2003 bol jeho čistý zisk po zdanení vo výške 28,38 Eur. Navrhovateľ teda tvrdil, že na
základe takejto metodiky výpočtu potom dospel k sume 2 242,30 Eur, ktorá predstavuje ušlý zisk práve
za obdobie roku 2003 za čas, kedy bol vo výkone väzby.

Navrhovateľ v tejto súvislosti predložil daňové priznania za obdobie rokov 2001, 2002, 2004 a 2005,

spolu s daňovým priznaním za rok 2003, ktorými súd vykonal v danej veci dokazovanie. Zároveň súd
vykonal dokazovanie živnostenským listom, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ vykonával obchodnú
činnosť pod obchodným menom Vladimír Gaštan s miestom podnikania Slovenský Grob, Chorvátska
28 pri predmete podnikania taxislužba, s dňom vzniku oprávnenia dňa 02. 10. 2001 a takéto oprávnenie
mu zaniklo ku dňu 29. 12. 2004. Zároveň navrhovateľ podnikal v predmete podnikania nákladná cestná

doprava, kedy oprávnenie mu vzniklo dňa 02. 10. 2001 a toto oprávnenie zaniklo dňa 05. 11. 2004.
Zároveň súd z uvedeného výpisu zo živnostenského listu zistil, že navrhovateľ podniká v predmete
podnikania nákladná cestná doprava vozidlami do celkovej hmotnosti 3,5 tony vrátane pripojeného
vozidla, kde vzniklo oprávnenie na takúto podnikateľskú činnosť dňa 02. 10. 2001.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že si uplatňuje právo na ďalšiu majetkovú škodu, ktorá mu vznikla z toho
dôvodu,žeakosúkromnýpodnikateľpodnikajúcivoblastidopravymalvužívaníprednostnúrádiostanicu
X. s príslušenstvom od 11. 02. 2002 na základe zmluvy o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva, ktorú
mal uzatvorenú s jeho obchodným partnerom E. - V.. T. K., J.: XX XXX XXX, B. B. A., Q.B. L. Č.. X.
Takúto rádiostanicu užíval na základe protokolu o zapožičaní predmetnej rádiostanice zo dňa 11. 02.

2002 a za takéto užívanie bol povinný uhrádzať „nájomné“ vo výške 33,19 Eur mesačne.

Vzhľadom k tomu, že v čase, kedy jeho osobná sloboda bola obmedzená, túto rádiostanicu reálne užívať
nemohol a táto rádiostanica bola fyzicky odovzdaná jeho priateľkou obchodnému partnerovi dňa 28. 04.
2003. Od tejto doby platby nájomného už vyžadované neboli. Vzhľadom k tomu, že túto rádiostanicu

mu bolo znemožnené používať po dobu 19 dní v mesiaci marec roku 2003 a 28 dní v mesiaci apríl roku
2003, žiadal úhradu nájomného v celkovej výške 51,32 Eur.

V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie protokolom o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva zo
dňa 11. 02. 2002, kde ako odovzdávajúci vystupuje E. - V.. T. K., expresná kuriérska služba, so sídlom

Bratislava a preberajúci ako navrhovateľ, pričom z textu vyplýva, že na základe zmluvy o zapožičaní
rádiostanice a príslušenstva preberajúci prevzal od odovzdávajúceho prenosnú rádiostanicu X., M. Č.
XXXTUCCXXX, P., P. N. X. P. K. N. X..

Z uznesenia pod ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX zo dňa 08. 04. 2003 súd zistil, že na základe tohto

rozhodnutia bola vrátená ručná rádiostanica V. V. C. S., M. Č. XXXABSXXXX, B.P. B. A. N. XXXXC, M.
Č. XXXAUA P. X K. N. W. V. XXXX T. XXXXA, M. Č. V. XXXXB. Táto rádiostanica spolu s príslušenstvom
bola zaistená dňa 13. 03. 2003 pri vykonaní domovej prehliadky u navrhovateľa, pričom bola vrátená
spoločnosti E. - Z. K. B. V.. T. K..

Zo zápisnice o vrátení vecí zo dňa 28. 04. 2003 bol dokazovaním zistené, že jeden kus ručnej
rádiostanice spolu s batériou a nabíjačkou boli odovzdané dňa 28. 04. 2003 J. X. na základe písomného
plnomocenstva od riaditeľa spoločnosti E. - Z. K. B. A..Súd ďalej vykonal dokazovanie faktúrou daňovým dokladom č. 60/03/2003 zo dňa 31. 03. 2003, na
základe ktorej súd zistil, že spoločnosť E. - Z. K. B. V.. T. K. fakturoval navrhovateľovi sumu 1 000,--
Sk za prenájom vysielačky V. za mesiac marec 2003. Zároveň súd vykonal dokazovanie príjmovým

pokladničným dokladom zo dňa 16. 04. 2003, z ktorého vyplýva, že od navrhovateľa táto obchodná
spoločnosť prevzala sumu 1 000,-- Sk za vysielačku podľa faktúry 60/03/2003.

Súd ďalej vykonal dokazovanie faktúrou č. XX/XX/XXXX zo dňa 30. 04. 2003, na základe ktorej tento
prenajímateľ fakturoval prenájom vysielačky V. za mesiac apríl 2003 vo výške 1 000,-- Sk.

Zároveň súd vykonal dokazovanie príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 20. 05. 2003, z ktorého
zistil, že od navrhovateľa bola prijatá suma 1 000,-- Sk za vysielačku, z faktúry XX/XX/XXXX.

Navrhovateľ si ďalej uplatnil právo na náhradu škody vo výške 49,-- Eur z dôvodu, že mal uzatvorenú
zmluvu na využívanie mobilných telekomunikačných služieb s prevádzkovateľom obchodnou

spoločnosťou Eurotel Bratislava, a.s., kde mal formou mesačných platieb v paušálnej výške 26,65 Eur
platiť poplatok za využívanie týchto služieb. Jednalo sa o čas fakturačného obdobia od 08. 03. 2003 do
07. 04. 2003 a fakturačného obdobia od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003. Vzhľadom k tomu, že tieto služby
nemohol využívať v čase, kedy bol vo výkone väzby a to v období 26 dní fakturačného obdobia od 08.
03. 2003 do 07. 04. 2003 vo výške 22,35 Eur a celého fakturačného obdobia od 08. 04. 2003 do 07. 05.

2003 vo výške 26,65 Eur, uplatnil si právo na náhradu tejto škody vo výške 49,-- Eur.

Súd ďalej vykonal dokazovanie faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 08. 04. 2003, z ktorej zistil, že
navrhovateľovi bolo od obchodnej spoločnosti Eurotel a.s. fakturovaná suma 802,80 Sk za obdobie od
08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 a faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 08. 05. 2003 bola navrhovateľovi od

obchodnej spoločnosti Eurotel a.s. fakturovaná suma 802,80 Sk za fakturačné obdobie do 08. 04. 2003
do 07. 05. 2003.

Súd ďalej vykonal dokazovanie výdavkovým pokladničným dokladom, z ktorého vyplýva, že dňa 25. 04.
2003 bolo vyplatené Eurotel a. s. suma 802,80 Sk ako úhrada faktúry č. XXXXXXXXXX s tým, že táto

platba mala byť vyplatená navrhovateľom. Súd ďalej vykonal dokazovanie poštovou poukážkou zo dňa
28. 05. 2003, z ktorej je zrejmé, že navrhovateľ vyplatil obchodnej spoločnosti Eurotel Bratislava a.s.
sumu 802,80 Sk.

Súd vo veci vykonal dokazovanie uznesením zo dňa 05. 08. 2003 pod ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX,

z ktorého vyplýva, že veci, ktoré boli zaistené pri vykonaní domovej prehliadky v mieste trvalého
bydliska navrhovateľa sa navrhovateľovi vracajú a jedná sa okrem iného o jeden kus mobilného
telefónu zn. Nokia 3330, výrobné číslo XXXXXX/XX/XXXXXX/X a jeden kus SIM karty Orange č.
XXXXXXXXXXXXXXXXXX-X C.N. Č. XXXX/XXX XXX.

Navrhovateľ ďalej svojím návrhom sa domáhal okrem vyššie uvedenej majetkovej škody aj škody vo
forme nemajetkovej ujmy na základe skutočností o tom, že nekompromisným a prakticky nezhojiteľným
spôsobom strávil časť života v Ústave pre výkon väzby, čím boli porušené mnohé jeho práva, najmä
právo na osobnú slobodu, slobodu pohybu, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, práva na zachovanie
listového tajomstva a práva na slobodné užívanie majetku. Orgány štátnej moci hrubým spôsobom

neoprávnene zasiahli do jeho osobnostných práv najmä do práva na rodinný život, občianskej cti a
dôstojnosti, postavenia v spoločnosti a vážnosti pred inými spoluobčanmi, blízkymi osobami či známymi.
Uviedol, že na základe rozhodnutia o výkone väzby sa táto väzba u neho vykonávala v Ústave pre
výkon väzby v Banskej Bystrici po dobu 153 dní. Uviedol, že bol umiestnený na cele č. 301 spolu s
ďalšími siedmimi obvinenými. Výkon väzby na navrhovateľa pôsobil nielen po psychickej stránke, ale aj

po stránke fyzickej, kedy stratil na svojej hmotnosti, trpel rôznymi kožnými ochoreniami, bolesťami kĺbov
a chrbtice, pričom po psychickej stránke u neho problémy pretrvávajú až do súčasnosti. Uviedol ďalej,
že aj v čase po prepustení na slobodu mal obavu, či jeho obchodní partneri ho nebudú znevýhodňovať
aj preto, že bol čas vo výkone väzby, akým spôsobom ho príjme najbližšie okolie, jeho blízke osoby
a po medializácii tohto trestného prípadu sa mu začalo množstvo ľudí vyhýbať, napriek tomu, že bol

spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Uviedol, že bol nútený vyhľadať lekársku psychiatrickú
pomoc, pričom až do dnešného dňa pociťuje pocity depresie, trpí žalúdočnými problémami, pričom
aj jeho matka takéto odlúčenie vnímala mimoriadne emotívne, psychicky sa zrútila a bola nútená sa
podrobiť psychiatrickému liečeniu. Navrhovateľ v tejto súvislosti predložil potvrdenie o psychiatrickomvyšetrení pri prijatí Anny Gaštanovej - matky navrhovateľa zo dňa 09. 10. 2003. Zároveň navrhovateľ
predložil potvrdenie, ktorým súd vykonal dokazovanie o svojom psychiatrickom vyšetrení zo dňa 26.
08. 2003. Za takéhoto psychiatrického vyšetrenia bola spracovaná lekárska správa - nález s tým, že u

navrhovateľa bola diagnostikovaná depresívna porucha a predpísaná medikamentózna liečba.

Navrhovateľ teda žiadal súd, aby vo svojom rozhodnutí zaviazal odporcu na zaplatenie odškodného vo
forme peňažnej satisfakcie vo výške 100,-- Eur za každý aj začatý deň, kedy bol pozbavený osobnej
slobody, celkovo vo výške 15 300,-- Eur.

Navrhovateľ si ďalej uplatnil právo na náklady, ktoré sú spojené s predbežným prerokovaním nároku na
náhradu škody, kedy takýto nárok považoval za príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121
ods.3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že svojmu právnemu zástupcovi uhradil celkovo sumu 999,66
Eur, pričom sa domáha, aby súd mu priznal náhradu len vo výške 826,70 Eur, ktorá je vyčíslená v súlade
s ustanovením § 10 a nasledujúcich vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 24 zákona č. 586/2003 Z.

z. Takáto náhrada pozostáva z dvoch úkonov poskytnutej právnej služby, a to: 1. príprava a prevzatie
zastupovania vo výške 336,94 Eur ako tarifnej odmeny + 7,61 Eur režijného paušálu a daň z pridanej
hodnotyvovýške68,91Eur,2.spísanieapodaniežiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody vo výške 336,94 Eur ako tarifnej odmeny, 7,63 Eur ako režijného paušálu a 68,91 Eur ako dane
z pridanej hodnoty.

V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie potvrdením o pokladničnej operácii vykonanej v mesiaci
marec, apríl a máj roku 2012, kedy na účet č. XXXXXXXXXX B. Q. Q.. boli vložené finančné prostriedky
vo výške 333,33 Eur, 333,-- Eur a 333,33 Eur.

Súd mal ďalej za preukázané, že navrhovateľ požiadal svojou žiadosťou zo dňa 12. júna 2012 odporcu
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní, pričom podľa
prezenčnej pečiatky odporcu bola táto žiadosť doručená dňa 21. 06. 2012.

Zároveň súd mal za preukázané listom odporcu adresovaným právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa

10. 12. 2012 to, že vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu
škody, odporca predmetnú žiadosť posúdil ako nedôvodnú.

Na základe uvedeného sa teda navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 18 469,32 Eur spolu s 9 % ročným
úrokom z omeškania od 23. 06. 2012 zo sumy 17 642,62 Eur až do zaplatenia.

Odporca vo svojom vyjadrení, neskôr na pojednávaní uviedol, že nárok navrhovateľa žiada zamietnuť
ako nedôvodný. Uviedol, že pre posúdenie nárokov navrhovateľa v danom prípade je rozhodujúci právny
predpis, a to zákona č. 58/1969 Zb. Uviedol, že v konaní musí byť zo strany navrhovateľa bezpečne
preukázané podmienky objektívnej zodpovednosti štátu v tom zmysle, že tu existuje nezákonné

rozhodnutie či nesprávny úradný postup resp. rozhodnutie o väzbe, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím štátu. Odporca
uviedol, že v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten, kto si vzatie do
väzby sám zavinil. Pre posúdenie, či obvinený zavinil väzbu sám sú významné skutočnosti, ktoré sú
predpokladomprevzatieobvinenéhodoväzby,prípadneprejejtrvaniečipredĺženie.Tietoskutočnostisú

odlišné od skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre začatie trestného stíhania a pre vznesenie obvinenia.
Uviedol ďalej, že súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody musí vychádzať z rozhodnutia o väzbe
vydaného v trestnom konaní bez toho, aby bol oprávnený preskúmavať, či a ktoré väzobné dôvody trvali.
Zaoberá sa len tým, či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov, ktoré súd rozhodujúci o
väzbe považoval za naplnený.

Odporca mal za to, že súd v rozhodnutí o vzatí do väzby odôvodnil skutočnosti spolu s prihliadnutím
na splnenie formálnych podmienok na vzatie obvineného do väzby, ktorými sú vznesenie obvinenia a
jeho oznámenie, dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na väzbu prokurátorom a z dovtedy
vykonaného dokazovania bolo možné vyvodiť záver, že tu existuje obava aj s prihliadnutím na dlhšie

časové obdobie, v ktorom dochádzalo k takémuto konaniu, potvrdenia existencie prevádzky barov,
snahu o získanie majetkového prospechu, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti.Odporca ďalej uviedol, že teda takýto nárok navrhovateľa nie je preukázaný. K jednotlivým čiastkovým
nárokom sa odporca vyjadril v tom zmysle, že čo sa týka existencie škody titulom ušlého zisku táto nie je
preukázaná, pretože pre účely posudzovania výšky škody titulom ušlého zisku je možné vychádzať len

z obdobia pred výkonom väzby. Napriek tomu, že si navrhovateľ zvolil inú metodiku výpočtu, uplatňuje si
takúto náhradu ušlého zisku za celý rok 2003, pričom vo výkone väzby bol v období len od 13. 03. 2003
do 12. 08. 2003. Z uvedeného potom vyplýva, že takýto nárok by mal mu patriť len za päť mesiacov
a to vo výške 573,15 Eur.

Zároveň odporca uviedol, že navrhovateľ v konaní nepredložil zmluvu o zapožičaní rádiostanice a
príslušenstva, ale len protokol o zapožičaní zo dňa 11. 02. 2002, ktorý bol na základe tejto zmluvy
vyhotovený. Pričom z tohto protokolu nevyplýva dohodnutá výška mesačného poplatku za zapožičanie.
Zároveň poukázal na to, že v konaní nebol stotožnený predmet opísaný v protokole o zapožičaní,
kedy tento predmet sa líši oproti protokolu o zapožičaní s jednotlivými faktúrami. V časti ohľadne
náhrady škody za nevyužité telekomunikačné služby odporca uviedol, že v konaní nebolo preukázané,

že by v rozhodnom období neboli tieto telekomunikačné služby využívané niekým iným, napr. sestrou
navrhovateľa, ktorá ich začala aj od 08. 05. 2003 uhrádzať.

Odporca nesúhlasil s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 15 300,-- Eur, pretože v konaní podľa jeho
názoru nebola preukázaná existencia škody vzniknutá v príčinnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím

o väzbe. Nárok navrhovateľa sa odvíja len z opisu podmienok väzby a jeho subjektívneho prežívania
väzby, pričom výkon väzby prebehol v súlade so zákonom. Takýto skutkový stav sa nezmenil ani po
výpovedi svedkyne W. Č., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že jej vzťah k navrhovateľovi sa výkonom
väzby nezmenil.
Zároveň odporca nepovažoval za relevantné dôkazy ohľadne absolvovania psychiatrického vyšetrenia

matky navrhovateľa, ktoré sa jeho priamo netýkalo a tak isto jeho samotného.

Odporca namieta uplatnený úrok z omeškania, kedy tvrdil, že ku dňu 23. 06. 2012 sa odporca
nedostal do omeškania so žiadnym peňažným dlhom, pretože dlh odporcu voči navrhovateľovi ku
dňu tak, ako ho žiada navrhovateľ, nebol splatný. Zároveň nesúhlasil s úhradou trov predbežného

prerokovania, pričom poukázal na zákonné ustanovenie § 18 ods.3 zákona č. 514/2003 Z. z., z
ktorého teda vyplýva, že zákonodarca po prijatí takejto právnej úpravy vzhľadom na špecifickosť
inštitútu predbežného prerokovania nepovažoval účelné uhrádzať poškodenému náklady spojené s
predbežným nárokom na náhradu škody. Zároveň uviedol, že nie je preukázaná reálna úhrada týchto
trov predbežného prerokovania, pričom z predložených listinných dôkazov nie je zrejmý účel platby, ani

súvislosťspredbežnýmprerokovanímnárokunavrhovateľavtomtokonaní.Ztohtodôvodužiadalžalobu
navrhovateľa ako neopodstatnenú zamietnuť v celom rozsahu a priznať právo na náhradu trov konania.

Súd ďalej vo veci vykonal dokazovanie výsluchom W. Č., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že je
priateľkou navrhovateľa a bola svedkyňou jeho zatknutia a vzatia do väzby. Uviedla, že to bolo niekedy

v marci roku 2002 alebo 2003, pričom situáciu navrhovateľa vnímala prostredníctvom návštev a listov.
Uviedla, že tieto návštevy boli jedenkrát za mesiac s tým, že boli oddelení sklom a rozhovor prebiehal
cez telefón v rozsahu jednej polhodiny. Uviedla, že sama mala zlý dojem z takejto komunikácie a videla,
že navrhovateľ toto veľmi zle psychicky znáša a on sám sa na to sťažoval. Uviedla, že pri návšteve
plakal, rapídne chudol a sťažoval sa vlastne na ten spôsob výkonu väzby, ako to tam celé prebieha.

Uviedla, že sa sťažoval na zlú stravu, hygienické podmienky. Uviedla, že tieto informácie mala teda od
navrhovateľa. Svedkyňa ďalej uviedla, že v čase pred výkonom väzby navrhovateľa spolu s ním žila v
spoločnej domácnosti, potvrdila skutočnosť, že takáto situácia zle psychicky vplývala aj na jeho rodinu,
pričom jeho matka bola na liečení na psychiatrii. Potvrdila tú skutočnosť, že sám navrhovateľ musel
vyhľadať pomoc psychiatra v Bratislave, niekedy v mesiaci august v ten rok, keď bol prepustený z výkonu

väzby. Uviedla, že na ňom videla stavy tiesne, nervozity s tým, že on sám nejakú pomoc nevyhľadal,
a túto vyhľadal až po tom čo ho sama a okolie akosi upozornilo na to, že by takúto odbornú pomoc
potreboval. Sám uvádzal, že výkon väzby bude znamenať u jeho obchodných partnerov tú skutočnosť,
že sa na neho budú pozerať ako na trestaného človeka, a že príde o klientov. Uviedla, že vie o tom,
že v čase, kedy bol vo výkone väzby, prerušil podnikanie a na určitý čas stratil klientov, čo sa odrazilo

aj v jeho príjmoch. Svedkyňa uviedla, že jej osobný vzťah voči navrhovateľovi sa z dôvodu jeho pobytu
alebo výkonu väzby v partnerskom smere voči nemu nezmenil.Podľa § 5 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 5 ods.2 písm.a) citovaného zákona, právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám,
najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia.

Podľa § 9 ods.1 prvá a druhá veta citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.

Podľa § 10 citovaného zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov
odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

Podľa § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v

tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Podľa § 442 ods.3 veta pred bodkočiarkou Občianskeho zákonníka, škoda sa uhrádza v peniazoch.

Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Jednou z dvoch základných foriem občianskeho súdneho procesu je rozhodovania o sporoch o právo
medzi dvomi stranami. Konanie sporové je teda ovládané zásadou prejednacou, takže iniciatíva na
zhromažďovanie skutkového základu zásadne leží na účastníkoch konania, naopak tak ako je to v
konaní, ktoré je nesporné a je ovládané zásadou vyšetrovacou.

Súdvkonanízisťujeskutkovýstavveci,pričomideoto,abypoznatkysúduoskutočnostiachbolivsúlade
sa to čo možno v najvernejšom s objektívnou realitou. Treba zdôrazniť, že absolútny stav objektívnej
reality sa dokazovaním nikdy nemôže dosiahnuť. Súd sa však môže k nej len priblížiť. Súd získava
poznatky určeným postupom v zmysle občianskeho súdneho poriadku, teda procesným dokazovaním.

Pre túto činnosť sú vždy nutné tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach. To vyplýva z toho, že v procese
sa súdu dokazuje pravdivosť tvrdenia o týchto skutočnostiach. O nich sa súd dozvedá z prednesov
účastníkov a z vykonaného dokazovania. Povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti je zakotvená v § 79
ods.1 OSP tomu, kto podáva návrh na začatie konania, § 101 ods.1 ukladá účastníkom úplne tvrdiť
potrebné skutočnosti. Povinnosť tvrdiť a dôkazná povinnosť postihuje účastníkov v konaní ovládanom

zásadou prejednacou, teda v konaní spornom. Nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre účastníka
nepriaznivý dôsledok. Ak sa súd o potrebných skutočnostiach nedozvie inak, napríklad z výsledku
dokazovania, nebude môcť potrebnú skutočnosť urobiť predmetom svojho poznania a bude nútený
pre nedostatok odôvodnenia návrh vo veci zamietnuť. Tento procesný dôsledok je procesnou ujmou
navrhovateľa, ktorý nesplnil tieto svoje procesné povinnosti. Okolnosť, že účastník v spore ovládanom

zásadou prejednacou nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu sa nazýva v procesnej
teórii jeho procesnou zodpovednosťou. Tento procesný dôsledok sa označuje ako bremeno tvrdenia.
Ten kto má povinnosť tvrdenia má aj povinnosť uniesť potrebné dôkazné prostriedky, ktorými sa tieto
tvrdenia majú preukázať. Dôkazná povinnosť je teda nutným dôsledkom povinnosti tvrdenia. Ak nebudepotrebné tvrdenie preukázané, jeho návrh vo veci bude zamietnutý. Tento procesný dôsledok v spojení
s dôkaznou povinnosťou sa nazýva dôkazné bremeno. Dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno znášajú
účastníci konania. Súd je povinný vykonávať iba navrhnuté dôkazy, ak ich uzná za právne relevantné.

Súd vychádza z výsledkov dokazovania navrhnutého účastníkmi konania.

Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal vo veci za
preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Krajského úradu justičnej polície v Banskej
Bystrici zo dňa 21. 02. 2003 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a pre trestný čin obchodovania s
ľuďmi. Na základe takto vzneseného obvinenia Okresný súd Banská Bystrica dňa 15. 03. 2003 v konaní
pod sp. zn. Tp/25/2003 rozhodol o nariadení výkonu väzby nad navrhovateľom, pričom väzba začala
plynúť dňa 13. 03. 2003 a z výkonu väzby bol navrhovateľ prepustený dňa 12. 08. 2003.

Súd mal ďalej za preukázané, že dňa 16. 08. 2007 bola podaná v trestnej veci navrhovateľa podaná

obžaloba, ktorú súd prejednával v konaní pod sp. zn. 1T/88/2007. Na základe rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok dňa 27. 06. 2011 pod č. k.
1T/88/2007-2608 a rozhodol tak, že skutok nie je trestným činom a navrhovateľa v celom rozsahu
oslobodil.

Tieto okolnosti zároveň medzi účastníkmi neboli sporné. Na základe takéhoto skutkového stavu si
navrhovateľ uplatnil právo na náhradu škody v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb.

Z konštrukcie tohto zákonného ustanovenia pre priznanie práva na náhradu škody je potrebné splniť
zákonné podmienky, ktoré v danom prípade sú nasledovné: musí sa jednať u poškodeného o vykonanie

väzby, trestné stíhanie voči nemu musí byť zastavené, resp. musí byť spod obžaloby oslobodený a to
z iných dôvodov ako z dôvodu, že poškodený nebol zo spáchania trestného činu trestne zodpovedný,
resp. že mu bola udelená milosť, resp. že trestný či bol amnestovaný. Poslednou zákonnou podmienkou
je potrebné preskúmať, či poškodený si väzbu nezavinil sám.

Súd teda konštatuje, že pre splnenie podmienok práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má navrhovateľ voči štátu, pokiaľ teda bola na ňom vykonaná väzba. Táto okolnosť v konaní
sporná ani nebola, preto súd konštatuje, že táto skutočnosť je jednoznačne preukázaná tak, že
navrhovateľ bol vo výkone väzby od 13. 03. 2003 do 12. 08. 2003.

Zároveň súd konštatuje, že bola splnená aj ďalšia podmienka pre právo na uplatnenie si práva na
náhradu škody a to v tom zmysle, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Banksá Bystrica pod č.
k. 1T/88/2007-2608 zo dňa 27. 06. 2011 bol navrhovateľ v zmysle § 285 písm.b) Trestného poriadku v
celom rozsahu oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Tým súd konštatuje, že je splnená
aj ďalšia zo zákonných podmienok pre priznanie práva na náhradu škody a zodpovednosť odporcu.

Poslednou zákonnou podmienkou je skutočnosť, či poškodený si väzbu nezavinil sám.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že dôvodom väzby tak ako bola nariadená nad navrhovateľom v zmysle
§ 67 ods.1 písm.c) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005 sa jedná o takzvanú preventívnu väzbu,
kedy v danom prípade je dôvod naplnený vtedy, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych

skutočností vyplýva dôvodná obava, že tento bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin o
ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil. Z uznesenia, ktorým
bola nariadená väzba nad navrhovateľom vyplýva, že skutočnosti, ktoré mali vzbudiť obavu, že bude
pokračovaťvtrestnejčinnostisúoznačenédlhšietrvajúceobdobiečinností,snahaozískaniefinančného
prospechu či existencia prevádzky barov V. P. W. M. V. E. M. B.. Z uvedeného konštatovania nie je

bližšie rozvedené, akým spôsobom sú na základe týchto skutočností existujúce obavy, že navrhovateľ
bude pokračovať v trestnej činnosti. Súd zároveň musí prisvedčiť navrhovateľovi v tvrdení o tom, že
podstatné a kľúčové je to, že v oslobodzujúcom rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica bola táto
dlhšie trvajúca činnosť označená ako činnosť plne v súlade so zákonom a akýkoľvek finančný prospech
z predmetných aktivít u navrhovateľa počas celého trestného konania preukázaný nebol. Z uvedeného

potom súdu vyplýva, že nie je možné konštatovať, že by si navrhovateľ väzbu zavinil sám, teda by
vytvoril také predpoklady, ktoré by viedli k dôvodnej obave a odôvodňovali by výkon väzby na základe
vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Súd v konaní nemal preukázané žiadne také konkrétne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu z pokračovania z predmetnej trestnej činnosti, ktorá neskôrza takúto označená ani nebola, teda nebola v rozpore s trestným právom. Súd uvádza, že v rámci
tohto občianskoprávneho konania nie je úlohou súdu skúmať rozhodnutie o vzatí do výkonu väzby
navrhovateľa v zmysle, či toto je v súlade so zákonom alebo v jeho rozpore, avšak úlohou je posúdiť či z

konania navrhovateľa je možné vyvodiť záver o tom, že si väzbu zavinil sám. Súd teda konštatuje, že v
konanítakátookolnosťpreukázanánijakýmspôsobomnebolaatedakonštatuje,ževäzbusinavrhovateľ
sám nezavinili tak, ako to má na mysli ustanovenie § 5 ods.2 písm.a) zákona č. 58/1969 Zb.

Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade sú splnené predpoklady práva navrhovateľa na

náhradu škody a zodpovednosť za túto škodu na strane odporcu. Navrhovateľ si v rámci svojho
návrhu uplatnil právo na náhradu škody na majetku v celkovej výške 2 342,62 Eur, ktorá pozostáva z
ušlého zisku vo výške 2 242,30 Eur, nákladov ktoré mu mali vzniknúť na základe zmluvy o zapožičané
rádiostanice a príslušenstva a tak isto nákladov, ktoré mu vznikli na základe zmluvy o využívaní
mobilných telekomunikačných služieb.

V tejto súvislosti súd hodnotí právo navrhovateľa na ušlý zisk ako právo dôvodné, pričom pri rozhodnutí
o priznaní náhrady škody v uplatnenom rozsahu vo výške 2 242,30 Eur súd vychádzal z modelu výpočtu
tak, ako si ho uplatnil navrhovateľ, teda výsledná žalovaná suma v tejto časti predstavovala rozdiel
medzi sumou, ktorá zodpovedala aritmetickému priemeru čistého zisku dosiahnutého počas dvoch
kalendárnych predchádzajúcich rokov, v ktorom bol vzatý do väzby, t. j. v roku 2001 a 2002 a dvoch

kalendárnych rokov nasledujúcich po roku, v ktorom mu bola osobná sloboda obmedzená, t. j. v roku
2004 a 2005 na strane jednej a sumou zodpovedajúcemu čistému zisku dosiahnutému práve v tom roku,
kedy bol vo výkone väzby, t. j. v roku 2003.

Súd mal teda za preukázané, že takáto konštrukcia je konštrukciou, ktorá nevychádza z platnej právnej

úpravy rozhodnej pre posúdenie v danej veci, pretože táto ju ani neupravuje, avšak táto sa najvernejšie
blíži k tomu, aby bolo možné konštatovať, aký predpokladaný príjem resp. aký zisk mohol navrhovateľovi
ujsť v čase pokiaľ nad ním bola vykonávaná väzba. Súd konštatuje zhodne s navrhovateľom v tom
zmysle, že je potrebné brať do úvahy jeho skutočný príjem, ktorý dosahoval jednak v období pred
výkonom väzby, ale aj v období po jeho výkone, ktorý dáva presnejší a ucelenejší obraz o tom, aký

príjem by bol pravdepodobne dosiahol v prípade, keby jeho osobná sloboda obmedzená nebola. Z tohto
dôvodu potom súd uvádza, že príjem v priemere za roky 2001 a 2002 po zdanení predstavuje sumu 1
375,57 Eur a v roku 2004 a 2005 taký priemer predstavuje sumu 3 165,78 Eur. Súčtom týchto súm je 4
541,35 Eur, pričom priemerom je potom suma 2 270,67 Eur. Od tejto sumy je potom odpočítaná suma
čistého zisku po zdanení za rok 2003 vo výške 28,38 Eur. Výsledkom je potom žalovaná suma v tejto

časti vo výške 2 242,29 Eur, ktorú súd navrhovateľovi z tohto dôvodu priznal.

Ďalšou časťou nároku navrhovateľa bola škoda, ktorá mala vzniknúť tým, že na základe zmluvy o
zapožičaní rádiostanice a príslušenstva zo dňa 11. 02. 2002 mal v užívaní prenosnú rádiostanicu X., M.
Č. XXXTUCCXXX. Zo zápisnice o vrátení veci zo dňa 28. 04. 2003 je však zrejmé, že navrhovateľovi

resp. zástupkyni prenajímateľa bola vrátená jedna rádiostanica zn. V. V., M. Č.B. XXXABSXXXX D..
Napriek skutočnosti, že navrhovateľ tento rozpor odôvodnil tým, že v prípade porucha takej rádiostanice
mu bola táto vymenená za ďalšiu rádiostanicu bez toho, aby sa spísala nová zmluva o zapožičaní
rádiostanice príslušenstva, resp. by existoval protokol o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva,
súd konštatuje, takéto tvrdenie zo strany navrhovateľa môže byť pravdivé, avšak nie je v konaní

nijakým spôsobom preukázané. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepredložil zmluvu o zapožičaní
rádiostanice a príslušenstva, súd nemal možnosť preskúmať okolnosti, ktoré by tvorili dohodu ohľadne
zapožičaniatakejtorádiostanice,najmävtejčasti,akábolavýškanájmuresp.požičovnéhozatentodruh
rádiostanice. Z predložených faktúr, ktoré predložil navrhovateľ v konaní vyplýva, že bolo v skutočnosti
fakturované za prenájom rádiostanice inej značka a iného výrobného čísla za mesiace marec a apríl

roku 2003. Za takúto rádiostanice bolo aj zaplatené nájomné v rozsahu 1 000,-- Sk. Súd teda postrádal
pre priznanie náhrady v tejto časti skutočnú a presnú identifikáciu predmetu zapožičania a odstránenia
akýchsi logických rozporov aj v označení osoby, ktorá za uvedené nájomné sumu 1 000,-- Sk za
rozhodné dva mesiace uhradila, keďže navrhovateľ v tomto čase bol vo výkone väzby. Na základe
uvedeného potom súd má za to, že navrhovateľ v tejto časti jednoznačným spôsobom nepreukázal vznik

škody v rozsahu 51,32 Eur a preto návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol ako nedôvodný.

Ďalším nárokom navrhovateľa bola úhrada suma 49,-- Eur za využívanie služieb mobilných
telekomunikačných služieb, kde navrhovateľ na základe zmluvy s obchodnou spoločnosťou Eurotel a.s.platil mesačný paušál vo výške 26,65 Eur. Jednalo sa o fakturačné obdobia od 08. 03. 2003 do 07. 04.
2003 a fakturačné obdobie od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003. V tejto súvislosti si navrhovateľ uplatnil
právo na náhradu škody za 26 dní fakturačného obdobia od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 vo výške

22,35 Eur a ceny za poskytnuté služby za celé fakturačné obdobie od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003
vo výške 26,65 Eur. V tejto súvislosti súd uvádza, že v konaní bolo preukázané zaplatenie takéhoto
paušálneho poplatku za fakturačné obdobie len od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003 vo výške 26,65 Eur. V
konaní nebolo preukázané zaplatenie paušálneho poplatku za obdobie od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003
vo výške 26,65 Eur, z ktorého si navrhovateľ uplatnil len 22,35 Eur, pretože z pokladničného dokladu

tak ako bol predložený v konaní nikde nevyplýva, že by takúto sumu skutočne aj druhý zmluvný partner
tohto obchodného vzťahu t. j. Eurotel Bratislava a.s. aj od navrhovateľa prevzal. Zároveň súd poukazuje
na to, že v danom prípade sa jednalo o paušálne mesačné poplatky, ktoré sa mali uhrádzať za mesiac
využívania služieb mobilnej telekomunikačnej služby, ktorú však navrhovateľ v čase od 08. 03. 2003 aj
do času, kedy bol vzatý do väzby, t. j. 13. 03. 2003 využíval. Je zrejmé, že takýto poplatok za uvedený
mesiac musel uhradiť a služby telekomunikačného operátora využíval aj keď v obmedzenom rozsahu,

čo však na výšku zaplateného mesačného paušálu vplyv nemalo. Túto skutočnosť uvádza súd len
nad rámec, pretože v konaní tak ako konštatuje vyššie preukázanie zaplatenia mesačného paušálneho
poplatku za toto fakturačné obdobie preukázané nemal. Z tohto dôvodu preto súd návrh navrhovateľa v
tejto časti zamietol a navrhovateľovi priznal len poplatok za fakturačné obdobie od 08. 04. 2003 do 07.
05. 2003 vo výške 26,65 Eur, kedy v skutočnosti takýto poplatok musel byť zaplatený, avšak navrhovateľ

využívať služby mobilného operátora nemohol vzhľadom k tomu, že bol vo výkone väzby.

Ďalším nárokom navrhovateľa bola náhrada nemajetkovej ujmy za 153 dní, kedy nad ním bola
vykonávaná väzba. Náhradu takejto nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil vo výške 15 300,-- Eur, t. j.
100,-- Eur za každý deň, kedy takáto väzba nad navrhovateľom bola vykonaná.

V tejto súvislosti súd uvádza, že výkonom väzby nad navrhovateľom bolo nepochybne zasiahnuté do
jeho ústavných práv, nakoľko jeho osobná sloboda bola v rámci trestného konania obmedzená. Je tak
isto pravdivé to tvrdenie navrhovateľa o tom, že neskôr sa ukázalo, že trestné konanie, ktoré sa voči
nemu viedlo, bolo nedôvodné a zasiahlo do jeho osobnosti. Vzhľadom k tomu, že výkon väzby napriek

tomu, že prebehol v súlade s platnou legislatívou upravujúci výkon väzby, nie je v konaní podstatný. V
tomto konaní nie je ani úlohou skúmať oprávnenosť obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa a výkon
väzby nad ním, otázkou zostáva pre občianskoprávne konanie zaoberať sa len výškou uplatneného
nároku. Takýmito úvahami sa súd riadil pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej škody. Súd
konštatuje, že v danom prípade navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky náhrady

škody tak, ako si ju v žalobnom návrhu vyčíslil. V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie len potvrdením
zo psychiatrického vyšetrenia navrhovateľa o tom, že tento sa takémuto vyšetreniu podrobil so záverom,
že sa u neho jedná o depresívnu poruchu. Žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie jeho psychického či
fyzického zdravotného stavu, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti s vykonávanou väzbou, však
navrhovateľ nepredložil. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne - priateľky navrhovateľa,

ktorá sprostredkovane potvrdila vedomosť o tom, že navrhovateľ výkon väzby zle znášal, spôsobilo mu
to fyzické či psychické obtiaže, ktoré mali pretrvávať až do dňa rozhodnutia. V tejto súvislosti však žiadne
tvrdenia zo strany navrhovateľa v naznačenom rozsahu produkované neboli a z toho dôvodu neboli ani
zo strany navrhovateľa preukazované. Napriek tomu súd konštatuje, že výkon väzby za podmienok tak,
ako boli skutkovo a právne zhodnotené v rámci tohto konania preukazovali zásah do práv chránených

Ústavou Slovenskej republiky navrhovateľa a to napriek tomu, že výkon väzby bol realizovaný v súlade
s platnou právnou úpravou. Súd teda navrhovateľovi priznal právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
rozsahu 50,-- Eur za každý deň výkonu väzby nad ním s tým, že návrh vo zvyšnej časti zamietol ako
nedôvodný z dôvodu jeho nepreukázania.

Posledným nárokom navrhovateľa, ktorý si v rámci tohto konania uplatnil, je právo na zaplatenie
náhrady škody v rozsahu 826,70 Eur, ktoré malo pozostávať z dvoch úkonov poskytnutej právnej služby
právnym zástupcom v rámci predbežného prerokovania nároku navrhovateľa. Súd v rámci tohto nároku
konštatuje, že napriek následnej právnej úprave, ktorá vylučuje priznania práva na náhradu škody z titulu
nákladov konania o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní je

možný takýto nárok navrhovateľovi priznať. Súd však opätovne konštatuje, že v danom prípade neboli zo
strany navrhovateľa preukázané rozhodné skutočnosti pre priznanie takéhoto nároku. V konaní nebolo
predložené splnomocnenie na zastupovanie v takomto konaní pre Q.. Q. B. zo dňa 05. 10. 2011. Zároveň
z potvrdení o pokladničných operáciách zo dňa 15. 03. 2012, 02. 04. 2012 a 10. 05. 2012 nevyplýva, zakého dôvodu a akým účelom bolo poskytnutie platieb v celkovom rozsahu 999,66 Eur. Tieto okolnosti
súd nemal preukázané a ani neboli spôsobilé preukázať túto skutočnosť, pokiaľ navrhovateľ predložil
súdu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobené v trestnom konaní, pokiaľ

z textu takejto žiadosti vyplýva, že v rámci tohto predbežného prerokovania je zastúpený Q.. Q. B..
Z tohto dôvodu preto súd návrhu navrhovateľa v tejto časti vyhovieť nemohol z dôvodu nepreukázaní
rozhodnýchokolností,nazákladektorýchbysúdmoholposúdiťoprávnenosťnárokunavrhovateľavtejto
časti. Z uvedeného potom súd rozhodol tak, že nárok navrhovateľa v tejto časti zamietol ako nedôvodný.

Na základe vyššie uvedeného potom súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie sumy 9 918,95
Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania, kedy tento priznal od 11. 12. 2012 až do zaplatenia.
Čo sa týka začatia plynutia omeškania, súd konštatuje, že takéto omeškanie môže začať plynúť až
po uplynutí 6 mesiacov, teda lehoty, ktorú má zodpovedný subjekt na prípadné uspokojenie nároku
poškodeného v zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom k tomu, že nárok navrhovateľa zo strany
povinného subjektu nebol uspokojený a takúto odpoveď adresoval navrhovateľovi listom zo dňa 10. 12.

2012, omeškanie mohlo nastať u odporcu len od 11. 12. 2012, ktoré súd aj navrhovateľovi priznal a vo
zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný.

Súd taktiež rozhodol o práve na náhradu trov konania v zmysle § 142 ods.1 OSP tak, že právo na
náhradu trov konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania, pretože pomer úspechu a neúspechu

u oboch účastníkov konania je temer rovnaký.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému
rozsudku smeruje, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť
podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý
účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník

nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd zhotoví kópie na trovy
odvolateľa. (§ 205 ods. 1 OSP, § 42 ods.3 OSP).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa Zákona č.
233/95 Z. z. a noviel - Exekučný poriadok.