Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Judgement was issued on Monday, May 18, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/64/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112217143
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2112217143.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v spore žalobkyne: J. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XXXX/XX, W., zastúpená: Občianske združenie Centrum právnej pomoci Galanta, Staničná 10,
Galanta, proti žalovaným: 1/ Platiť sa oplatí s. r. o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 45 684 618,
2/ POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 3.576,24
eur s príslušenstvom a určenie neplatnosti zmluvy, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného
súdu Trnava, č. k. 17C/97/2012-201 zo dňa 6. júna 2018, v časti výroku I. a IV. a žalovaného 2/, v časti
výroku II., III. a IV, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa vo výroku I. m e n í tak, že žaloba sa voči žalovanému 1/ z a m i e t a .

II. Rozsudok súdu I. inštancie sa vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

III. Rozsudok súdu I. inštancie sa vo výroku IV. m e n í tak, že žalovanému 1/ sa nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania voči žalobkyni nepriznáva .

IV. Rozsudok súdu I. inštancie sa vo výroku IV. m e n í vo vzťahu k žalovanému 2/ tak, že sa žalobkyni
voči žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

V. Žalobkyni sa voči žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

VI. Žalovanému 1/ sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd I. inštancie výrokom I. žalovaného 1/ zaviazal zaplatiť žalobkyni 2.046,59

eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobkyni
1.529,65 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. súd určil, že zmluva č. 2470051
uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ zo dňa 29.10.2008 je neplatná a výrokom IV. rozhodol
o trovách konania tak, že priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I.
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd rozsudok po citovaní § 52, § 53 ods. 1, 4 písm. k), r), § 54, § 39, § 451 ods. 2, § 457
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 3 ods. 2, § 4 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 3 ods. 3, § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, vecne odôvodnil tým,
že zhodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru, že podaná žaloba je dôvodná.Nebolo sporným, že medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ bola dňa 29.10.2008 uzavretá zmluva o úvere
č. 2470051. Žalovaný 2/ uzatváral zmluvu v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, čo je zrejmé
aj z výpisu z obchodného registra, keď predmetom činnosti žalovaného 2/ od 14.03.2001 (okrem iných)

je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Z tohto dôvodu sa žalobca považuje za dodávateľa, tak
ako je tento zadefinovaný v Občianskom zákonníku ako aj v zákone o spotrebiteľských úveroch v
čase uzavretia zmluvy. Žalovaný 2/ spochybnil, že by žalobkyňa bola spotrebiteľom a to z dôvodu, že
v zmluve žalobkyňa prehlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon povolania a on z
dôvodu poskytovania rýchlych úverov bol dobromyseľný, vychádzal z údajov žalobkyňou poskytnutých

a preto so žalobkyňou konal ako s nie spotrebiteľom. Z vykonaného dokazovania má súd za to, že
zmluva o úvere je formulárovou zmluvou, ktorú žalovaný 2/ bežne používa pri poskytovaní úverov. Text
zmluvy je predtlačený, dlžník len dopĺňa svoje údaje. Pokiaľ ide o vyhlásenie, na aký účel sa úver
poskytuje, zmluva obsahuje len 4 políčka - 1. na výkon zamestnania, 2. na výkon povolania, 3. na výkon
podnikania alebo 4. na iný účel. Praktiky žalovaného 2/ sa stali predmetom preskúmavania súdov i
správnych orgánov, napr. Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI). Rozhodnutím Ústredného inšpektorátu

SOIzodňa27.05.2013,čísloSK/0755/99/2012,SK/0756/99/2012mubolauloženápokutapreporušenie
zákazu nekalých obchodných praktík v súvislosti so zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho presvedčiť
o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa. Inšpektorát SOI v rozhodnutí pritom poukazuje na
neexistenciu možnosti pre spotrebiteľa vyznačiť svoju požiadavku, aby mu bol poskytnutý spotrebiteľský
úver. Absencia tejto možnosti poukazuje sama o sebe na snahu žalovaného 2/ ako veriteľa neposkytnúť

spotrebiteľské úvery a priori. Toto tvrdenie oprel správny orgán o vyjadrenie Národnej banky Slovenska
zo dňa 06.05.2013, z ktorého vyplýva, že posledný poskytnutý spotrebiteľský úver touto spoločnosťou
bol v roku 2008. Obdobne napr. Krajský súd v Prešove rozhodnutím zo dňa 26.05.2011, sp. zn. 6Co
84/2011vyslovil,žekonanie,ktorýmsapresviedča,navádzaaleboinakpôsobínaspotrebiteľov,scieľom
dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby

sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES
z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto
konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej
praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného
spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi. Žalobkyňa na

pojednávaní zo dňa 15.01.2013 uviedla, že si zobrala úver, pretože nemala dostatok finančných
prostriedkov, pretože jej zadržovali 2/3 dôchodku. Hovorila o tom so žalovaným 2/, ktorý jej poskytol
tento úver. Je teda nepochybné, že v čase uzavretia zmluvy bola žalobkyňa dôchodkyňou, nevykonávala
povolanie, zamestnanie, nepodnikala. Preto súd prijal záver, že žalovaný 2/ nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, keď vôbec nezisťoval, aké povolanie by mala žalobkyňa vykonávať, či vôbec má

uzavretie zmluvy nejaký súvis s údajným povolaním. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver
bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, v tomto prípade
žalovaného 2/ (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 23.02.2010, č. k. 10CoE/5/2010-46). Zo strany
žalovaného 2/ išlo o nekalú obchodnú praktiku, keď chcel úverovú zmluvu vylúčiť z režimu ochrany
spotrebiteľa. Vo vyhlásení určil na výber účelu úveru až 3 varianty zárobkovej činnosti (zamestnanie,

podnikanie, povolanie) a následne iný účel. Bežný spotrebiteľ ako slabšia strana zmluvy, zväčša nevie
na čo sú veriteľovi také údaje (resp. aké následky má takto označený účel úveru), nevie, čo sa rozumie
spotrebiteľským úverom. V dôsledku nekalých obchodných praktík žalovaného 2/ pri určovaní účelu
úveru a skutočnosti, že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy nevykonávala povolanie, súd uzavrel, že
úver bolo potrebné považovať za spotrebiteľský. Preto naň aplikoval ustanovenia zákona č.258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý sa vzťahuje na zmluvy uzavreté do 10.06.2010 (vrátane), keď
žalobkyňa je spotrebiteľom aj podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o
úvere, pretože nekonala v rámci podnikateľskej alebo obdobnej obchodnej činnosti. Predmetom zmluvy
bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru a záväzok dlžníka ako spotrebiteľa
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

3. Ďalej sa súd zaoberal skutočnosťou, že podľa tvrdenia odporcu bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., sp. zn. SR 12151/09 zo dňa
16.07.2009. Na neplatnosť rozhodcovskej doložky uvedenej vo Všeobecných podmienkach poukázala
žalobkyňa prostredníctvom zástupcu na pojednávaní dňa 06.06.2018. Judikatúra súdov SR považuje

doložku v zmluvách, resp. všeobecných podmienkach odporcu za neprijateľnú zmluvnú podmienku
(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp zn. 10CoE/222/2013 z 30.05.2013, Krajského súdu
v Banskej Bystrici, sp. zn. 17CoE/175/2012). Išlo predovšetkým o rozhodnutia exekučných súdov.
Napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí č. k. 17CoE/175/2012-118 z 26.10.2012 vyslovil,že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní - podľa vtedy platnej a účinnej úpravy - napr. § 21 ods. 2 alebo § 40

ods. 1 písm. c/. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými
môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
„práva patria bdelým" („vigilantibus iura scripta sunt"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto

ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je.
Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Poukázal aj na znenie ustanovenia §
35 citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Z jeho
formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je napriek výsledku svojej činnosti v podobe

rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním. Rozhodcovskú doložku v zmluve o úvere uzavretej so žalobkyňou ako dlžníčkou považoval
súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 54 Občianskeho zákonníka. Dôsledkom takto
dojednanej rozhodcovskej doložky je, že ak dodávateľ podá žalobu na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ
sa rozhodcovskému konaniu musí podrobiť. Voči žalobkyni bolo vedené exekučné konanie na podklade

rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 12151/09. Aj keď nedošlo v exekučnom konaní k vyhláseniu
neplatnosti rozhodcovskej doložky exekučným súdom, je v rozpore so zásadou ochrany spotrebiteľa,
aby súdy poskytovali ochranu len spotrebiteľom, ktorí svoje dlhy neuhradili dobrovoľne a vedie sa
proti nim exekúcia. Keďže ochrana spotrebiteľa má prednosť pred zásadou „vigilantibus iura scripta
sunt", súd mal za to, že je potrebné zaoberať sa platnosťou rozhodcovskej doložky. Nebol dôvod

odchýliť sa od právneho názoru iných všeobecných súdov (vyššie uvedené rozhodnutia), ktoré vyhlásili
žalovaným 2/ dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd mal za to, že
rozhodcovská doložka uvedená v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, nakoľko jej dôsledkom je,
že ak dodávateľ podá žalobu na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa rozhodcovskému konaniu musí

podrobiť. Rozhodcovská doložka ani nebola platne dojednaná, nakoľko nebola dodržaná písomná forma
v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami. Štandardná rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej
zmluve, ako jej článok alebo ustanovenie. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou
zmluvou, musí sa v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah (rozhodnutie NS

SR sp. zn. 2Cdo 245/2010). V danom prípade bola rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných
podmienkach, ktoré neboli podpísané zmluvnými stranami. Rozhodcovský súd potom nemal právomoc
konať. Nedostatok jeho právomoci odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského
rozsudku. Vydaný rozhodcovský rozsudok je potom len formálne existujúcim titulom a z právneho

hľadiska je nulitným. Súd preto na rozhodcovský rozsudok ako nulitný právny akt neprihliadal.

4. Po preskúmaní obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere č. 2470051 zo dňa 29.10.2008 mal súd za to,
že zmluva neobsahuje základné náležitosti vyžadované v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
v čase uzavretia zmluvy o úvere, pre ktoré nedostatky zákonodarca sankcionuje zmluvu bezúročnosťou

a bezpoplatkovosťou pri absencii aj len jednej náležitosti ako napr. ročnú úrokovú sadzbu, výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov.

5. Žalobkyňa sa domáhala určenia absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere pre jej rozpor s dobrými
mravmi. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy
podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich
vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a

vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti
všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti
dobrým mravom. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách.
Jedným z najdôležitejších faktorov pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy je, či je zmluva transparentná.Transparentnosť zahŕňa, či je napísaná jasným a zrozumiteľným jazykom, či je systematická, či je
napísaná dostatočne veľkým a čitateľným písmom. Transparentnosť však neznamená iba jasnosť a
zrozumiteľnosť, zahŕňa v sebe aj určitú povinnosť podnikateľa upozorniť na rôzne zmluvné dojednania.

Zásada transparentnosti a poctivosti dopadá i na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok. Treba
teda uviesť, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné Všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak
takáto aplikácia má nielen formálne obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Je treba zdôrazniť, že
obchodnépodmienkyvspotrebiteľskýchzmluváchnarozdielnapríkladodobchodnýchzmlúvmajúslúžiť
predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického

a vysvetľujúceho charakteru, naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložite
formulovanej a malým písmenom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú. Pokiaľ tak i napriek
tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať
právnu ochranu. Súdy vyššej inštancie (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/13/2016,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011 z 26.04.2012, ktorý je aplikovateľný na danú

právnu vec, lebo poplatok za poskytnutie úveru v danom prípade plní funkciu úrokov) ustálili, že pri
dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje
primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej.
V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez
ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie

požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie
je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o
úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška

úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Uvedený záver o neprijateľnosti odplaty je použiteľný
aj na prípad, keď úver je poskytnutý nebankovým subjektom, lebo kategória dobrých mravov má
všeobecný charakter, podnikateľské subjekty nevynímajúc. Žalobkyni bol dňa 29.10.2008 poskytnutý

úver vo výške 464,21 eur, ktorý sa zaviazala žalobkyňa vrátiť spolu s poplatkom vo výške 443,47
eur v 12tich mesačných splátkach po 75,68 eur, pričom 1/3 poplatku predstavuje v zmysle článku 13
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere so všetkou administratívou. Pri takto dojednanej zmluve predstavuje RPMN 297,57 %! Výška
odplaty tak niekoľkonásobne prevyšuje priemerné úrokové miery obdobných úverových produktov v

rozhodnom čase, či už ide o bankové alebo nebankové subjekty. Čo sa týka administratívneho poplatku
vo výške 2/3 z poplatku ako nákladu za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, súdy judikatúrou ustálili, že takáto podmienka nemôže
byť platne dojednanou a to už len tým, že je nejasná a neurčitá. Nevyplýva z nej, za čo má spotrebiteľ
zaplatiťtakýtopoplatok,zaakéadministratívneúkonybyhomalplatiť.Jehovýška,66,67%zistinyúveru

je neúmerne vysoká, čo z istiny poskytnutého úveru 464,21 eur predstavuje sumu 309,47 eur a to bez
bližšejšpecifikáciejehovýškyaúčelnosti.TakétoznenieVšeobecnýchpodmienokjevrozporesdobrými
mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Súdy opakovane vyslovili, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú
podmienku,keďideodojednaniespôsobujúcehrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Preto uvedené dojednanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v

zmysle generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu
dobrých mravov (napr. rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/134/2016). Zhodnotením zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutého úveru, najmä s prihliadnutím na výšku poskytnutého
úveru a výšku odplaty za poskytnutý úver a jej rozpor s dobrými mravmi, ako aj na dojednania týkajúce sa
udeleniaplnomocenstievspotrebiteľomadvokátoviMgr.Žlnayovivoprednaspísanienotárskejzápisnice

ako exekučného titulu na uznanie záväzku zo zmluvy o úvere, na uzatvorenie záložnej zmluvy v
mene spotrebiteľa k nehnuteľnostiam, ktoré spotrebiteľ vlastní, vzhľadom na ustanovenia „dojednanej"
zmluvnej pokuty vo Všeobecných podmienkach pre prípad omeškania, dojednaného úroku z omeškania
vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, neplatnej dojednanej rozhodcovskej doložky, rozhodol súd, že
zmluva ako celok je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi; a absolútne neplatne dojednaným

právam sa neposkytuje právna ochrana, pretože by to bolo v rozpore so zákonom.

6. Žalobkyňa sa po pripustení zmeny žalobného návrhu domáhala voči žalovanému 1/ vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 2.046,59 eur a voči žalovanému 2/ vydania bezdôvodnéhoobohatenia v sume 1.529,65 eur, ktorú sumu vymohol súdny exekútor prostredníctvom zrážok z
dôchodku žalobkyne v prospech žalovaného 2/. Doloženými potvrdeniami - poštovými poukazmi -
mal súd preukázané, že žalobkyňa uhradila od 09.12.2008 do 18.03.2009 na účet žalovaného 2/,

POHOTOVOSŤ, s. r. o., súhrnne 312,72 eur a od 10.08.2010 do 06.04.2011 na účet súdneho exekútora,
ktorý viedol nútený výkon v prospech POHOTOVOSŤ, s. r. o. súhrnne 200,-eur. Týmito úhradami
žalobkyňa vrátila žalovanému 2/ to, čo podľa súdom vyhlásenej absolútne neplatnej zmluvy dostala
od žalovaného 2/. Preto plnenie vo výške 1.529,65 eur, ktoré bolo od žalovanej vymožené zrážkami z
dôchodku v Sociálnej poisťovni v prospech žalovaného 2/ v období od 02.01.2012 do 01.09.2013, súd

vyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie žalovaného 2/, ktoré je povinný žalobkyni vrátiť.

7. Žalovaný 1/ v rámci procesnej obrany uvádzal, že nie je pasívne legitimovaným subjektom a preto
je potrebné žalobu voči nemu zamietnuť, keď od žalobkyne nedostal žiadne plnenie, teda sa na úkor
žalobkyne neobohatil, pretože žalobkyňa peniaze v súčte vo výške 2.046,59 eur, dobrovoľne poukázala
na účet vedený v prospech majiteľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., ako vyplynulo aj z dokazovania konkr.

z oznámenia R. U., a. s. Účet č. XXXXXXXXXX/XXXX žalovanému 1/ nepatrí. „Skrátený názov Platiť
sa oplatí" v oznámení R. U. zo dňa 26.11.2013 neznamená, že šlo o účet patriaci žalovanému 1/,
iba odzrkadľuje dohodu medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/. Súd mal z predložených kópií poštových
poukazov preukázaný vklad hotovosti žalobkyňou na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX dňa 22.05.2012
vo výške 1.369,55 eur a dňa 21.06.2012 vo výške 677,04 eur, pričom z predloženého Oznámenia o

postúpení pohľadávky zo dňa 10.05.2012 vyplýva, že postupníkom a teda veriteľom, na ktorého prešla
pohľadávka zo zmluvy o úvere č. 2470051 a všetky práva s ňou súvisiace, je spoločnosť Platiť sa oplatí
s. r. o. Postupca, POHOTOVOSŤ, s. r. o. dlžníčke oznámil, že od okamihu doručenia tohto oznámenia je
povinná plniť výlučne postupníkovi v prospech účtu č. XXXXXXXX/XXXX. V záhlaví oznámenia vyčíslil
postupca POHOTOVOSŤ, s. r. o. celkovú sumu pohľadávky na 2.733,30 eur a denný úrok 1,16 eur.

Následne bolo preukázané, že dňa 01.11.2012 Platiť sa oplatí s. r. o. postúpila „pohľadávku" voči
žalobkyni zo zmluvy o úvere č. 2470051 v prospech postupníka, POHOTOVOSŤ, s. r. o. Teda v období
od 10.05.2012 do 01.11.2012 bol veriteľom postúpenej pohľadávky, príslušenstva pohľadávky a práv s
ňou spojenými, žalovaný 1/, Platiť sa oplatí s. r. o. Z postúpenia sú vylúčené iba také práva, ktoré nie sú
spojené s pohľadávkou ako takou, ale so záväzkovým vzťahom ako celkom. Dôsledkom neexistencie

pohľadávky v čase uzavretia zmluvy o jej postúpení nie je neplatnosť postupnej zmluvy, ale len zákonná
zodpovednosť postupcu voči postupníkovi podľa § 527 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, ak sa
dojednalo odplatné postúpenie pohľadávky (súdu nebola predložená zmluva o postúpení pohľadávky
z postupcu POHOTOVOSŤ, s. r. o. v prospech postupníka Platiť sa oplatí s. r. o. Zmluva o postúpení
pohľadávky v Platiť sa oplatí s. r. o. v prospech POHOTOVOSŤ, s. r. o. bola súdu predložená a vyplýva

z nej bezodplatné postúpenie pohľadávky, príslušenstva a práv s ňou spojených).

8. Nakoľko veriteľom z postúpenej pohľadávky v čase dobrovoľného plnenia žalobkyňou bol žalovaný
1/, Platiť sa oplatí, s. r. o. a z Oznámenia zo dňa 10.05.2012 doručeného žalobkyni vyplýva, že je
povinná plniť žalovanému 1/ na účet uvedený žalovaným 2/, má súd za to, že žalobkyňa bola v

rozhodnom období vo vzťahu so žalovaným 1/, voči ktorému si dôvodne uplatnila právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Súd vykonávajúci výklad právneho úkonu musí postupovať podľa § 35 od. 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom. Žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ nespochybnili to, že ich vôľou prejavenou

uzavretou zmluvou o postúpení zo dňa 10.05.2012 bolo postúpenie pohľadávky. Výslovný prejav vôle
treba vykladať predovšetkým podľa použitého slovného vyjadrenia. Podmienkou na prihliadanie na vôľu
účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výklad obsahu
právneho úkonu nemôže nahrádzať alebo meniť už urobené prejavy vôle. Použitie výkladových pravidiel
môže smerovať len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadrený slovami bol vyložený so stavom, ktorý

existoval v dobe urobenia právneho úkonu. Žalobkyňa plnila v zmysle doručeného Oznámenia postupcu
zo dňa 10.05.2012 postupníkovi na účet, ktorý bol postupcom uvedený v oznámení na výlučné plnenie
postupníkovi s poučením, že postupca nie je s postupníkom majetkovo alebo personálne prepojený a
forma a spôsob vymáhania pohľadávky je v kompetencii postupníka.

9. Bezdôvodné obohatenie vzniká predovšetkým tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o
nové majetkové hodnoty. Povinným na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa bezdôvodne
obohatil.Oprávnenýmsubjektom,t.j.vprospechktoréhosavydanietakéhotoobohateniamáuskutočniť,
je ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. K vzniku bezdôvodného obohatenia je potrebnésplnenie podmienok: a) získanie bezdôvodného obohatenia, b) protiprávnosť získania bezdôvodného
obohatenia, majetková ujma iného subjektu, c) príčinná súvislosť medzi bezdôvodným obohatením
a majetkovou ujmou, za ich súčasného splnenia. Žalobkyňa dobromyseľne plnila na účet uvedený v

Oznámení postupcom v prospech postupníka, ktorý v tom čase disponoval všetkými právami vlastníka
postúpenej pohľadávky zo zmluvy o úvere, o čom nemala žalobkyňa dôvod pochybovať. Skutočnosť,
že plnila na účet postupcu, POHOTOVOSŤ, s. r. o., a nie na účet postupníka Platiť sa oplatí, s. r.
o., nemôže byť pričítaná na ťarchu žalobkyne, koho žalovať o vydanie bezdôvodného obohatenia,
ak žalobkyňa plnila na úhradu postúpenej pohľadávky voči nej z absolútne neplatnej zmluvy o úvere

dobromyseľne podľa zrozumiteľného a určitého jazykového vyjadrenia postupcu, ktorého prejavená vôľa
v časti označenia účtu, na ktorý má plniť, bola v rozpore s jazykovo prejavenou vôľou o povinnosti
plniť postupníkovi, pričom vôľou postupcu bolo postúpenie pohľadávky v prospech postupníka. Súd
len podotýka, že v tomto konaní nešlo o prípad predvídaný zákonom v zmysle § 530 Občianskeho
zákonníka. Ak by súd prijal obranu žalovaného 1/, že sa bezdôvodne neobohatil na úkor spotrebiteľa
a preto nie je pasívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd by akceptoval nekalú

obchodnú praktiku žalovaného 1/ a žalovaného 2/, ktorá by požívala súdnu ochranu, keď by súd žiadal
od spotrebiteľa, aby dokazoval napriek svojej dobromyseľnosti, kto sa na jeho úkor skutočne obohatil
hoci bol v tom, že plní veriteľovi svojej pohľadávky a teda, kto uje pasívne legitimovaným na vydanie
bezdôvodného obohatenia pri plnení spotrebiteľa z neplatnej zmluvy príp. zo zmluvy sankcionovanej
bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou. Preto súd zaviazal žalovaného 1/ vrátiť bezdôvodné obohatenie

poukazované žalobkyňou v jeho prospech.

10. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený
čas splnenia, je treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že dlžník
je povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Ak

nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom
zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe však nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale
deň po doručení tejto žaloby žalovanému. Žalobkyňa si úrok z omeškania z vydania bezdôvodného
obohatenia žalobou neuplatnila, preto súd o ňom nerozhodoval a uložil žalovaným plniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, keď úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči obom žalovaným spoločne a nerozdielne. O konkrétnej výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

12. Proti rozsudku súdu I. inštancie voči výroku I. podal odvolanie žalovaný 1/ podľa § 365 ods. 1 písm.
d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Uviedol, že žalobkyňa uzatvorila dňa 29.10.2008 so žalovaným
2/ Zmluvu o úvere č. 2470051 na základe ktorej poskytla spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. žalobkyni
úver vo výške 14.000,-Sk (464,71 eur), ktorý bola žalobkyňa veriteľovi zaviazaná vrátiť v 12 mesačných

splátkach po 75,68 eur (celková suma ktorú bola žalobkyňa povinná vrátiť bola 908,19 eur).

13. Pohľadávka bola žalovanému 2/ uhradená až dňa 12.02.2013 ako to vyplýva z listu žalovaného 2/
zo dňa 14.02.2013 žalobkyni a aj správy exekútorského úradu zo dňa 06.02.2013 zaslanej žalobkyni.

14. Na základe Zmluvy o podmienenom postúpení pohľadávok zo dňa 10.05.2012 bola vyššie označená
pohľadávka žalovaného 2/ postúpená na žalovaného 1/, čo bolo žalobkyni oznámené listom spoločnosti
žalovaného 2/ zo dňa 10.05.2012. V oznámení o postúpení bola žalobkyňa požiadaná, aby v súlade
s dohodou žalovaných uhrádzala platby za účelom úhrady pohľadávky na bankový účet spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., č. ú. XXXXXXXX/XXXX v R. U., a.s. Ako bolo preukázané v rámci dokazovania

vykonaného prvostupňovým súdom a to na základe vyjadrenia R. U., a.s. zo dňa 26.11.2013, patrí a
vždy patril uvedený bankový účet spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. a nie žalovanému 1/.

15. Podľa dôkazov predložených prvostupňovému súdu uhrádzala žalobkyňa v čase od r. 2008 do r.
2012 platby iba na účet žalovaného 2/ alebo na účet exekútorského úradu JUDr. Rudolfa Krutého v

celkovej výške 2.251,69 eur.

16.Podľazmluvyopostúpenípohľadávkyuzatvorenejmedzižalovanýmipostúpilžalovaný1/predmetnú
pohľadávku späť na žalovaného 2/, pričom platby na úhradu pohľadávky boli poukazované žalobkyňouna účet žalovaného 2/ a podľa dohody žalovaných patrili všetky platby poukázané na úhradu pohľadávky
žalovanému 2/.

17. Spätné postúpenie pohľadávky bolo žalobkyni oznámené listom žalovaného 1/ zo dňa 14.01.2013
doručeným žalobkyni dňa 23.01.2013 (oznámenie o postúpení spolu s poštovou doručenkou zo dňa
23.01.2013 založené v súdnom spise s podaním žalovaného 1/ zo dňa 22.01.2013). V tomto oznámení
bola navrhovateľka informovaná, že novým veriteľom pohľadávky sa stal žalovaný 2/ a že má plniť tejto
spoločnosti. Z tejto skutočnosti je zrejmé, že najneskôr dňa 23.01.2013 sa žalobkyňa mohla dozvedieť,

že to bol žalovaný 2/, kto získal od nej plnenie a mohol sa prípadne na jej úkor obohatiť.

18. Podľa jeho názoru, prima facie dôvody nesprávnosti argumentácie súdu I. inštancie, ktorá
nezohľadňuje skutočnosť, že podľa určenia samotného súdu I. inštancie je predmetná zmluva o úvere
absolútne neplatná. Bez ohľadu na posúdenie platnosti alebo neplatnosti následných zmlúv o postúpení
pohľadávky je následne možné prijať iba záver v tom zmysle, že žalovaný 1/ nezískal od žalovaného 2/

žiadnu pohľadávku a nemohol sa stať účastníkom žiadneho právneho vzťahu so žalobkyňou. Rovnako
aj všetky oznámenia o postúpení pohľadávky je možné považovať za bezpredmetné, resp. neplatné
právne úkony. Má za to, že takéto úkony nemôžu mať vplyv na otázku vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného 1/ a skúmať ich vôľovú stránku z hľadiska civilnoprávneho posúdenia vzniku
bezdôvodného obohatenia a jeho subjektu nemá právny význam a to aj z nižšie uvedených dôvodov.

Ak by však aj prijal ich právnu relevantnosť, nie je pochopiteľné, prečo súd I. inštancie neprisúdil
rovnaký význam oznámeniu o spätnom postúpení žalovaného 1/ preukázateľne doručeného žalobkyni,
ako prisúdil oznámeniu o postúpení žalovaného 2/ doručeného žalobkyni. Ak podľa prvého oznámenia
žalobkyňa správne plnila žalovanému 1/, ako dôvodí súd I. inštancie, tak podľa následného oznámenia
a tiež vyjadrenia k žalobe ktoré jej bolo doručené, mohla správne identifikovať pasívne legitimovaný

subjekt svojej žaloby ako žalovaného 2/.

19. Ako uvádza právna doktrína k otázke podstaty inštitútu bezdôvodného obohatenia, vzniká
bezdôvodné obohatenie na základe objektívnej skutočnosti, a to získaním bezdôvodného obohatenia
na úkor iného. Na vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa preto

nevyžaduje existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu (bezdôvodné obohatenie vznikne
na základe objektívnej skutočnosti uvedenej v zákone). Zavinenie obohateného má právny význam
iba z hľadiska rozsahu vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 458 odsek 2 Občianskeho
zákonníka.Základnýmpredpokladomvznikubezdôvodnéhoobohateniajevznikobjektívnemerateľného
majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom.

Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane postihnutého musí ponúknuť postihnutý, ktorý
žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia.

20. Napr. podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 33 Cdo 973/1998: "Pre vznik
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 odsek 1 OZ je rozhodujúce, že došlo k obohateniu určitej osoby

na úkor iného a pre toto obohatenie nebol právom uznaný dôvod, t.j. išlo o bezdôvodné obohatenie a
nie je významné, či skutočnosť, na základe ktorej došlo k obohateniu, zavinil obohatený alebo k jeho
obohateniu došlo napr. nesprávnym postupom banky, t.j. inej osoby.

21. Subjekt bezdôvodne obohatený je tá osoba, ktorej majetok sa na úkor postihnutého zväčšil, prípadne

sa znížili pasíva jeho majetku. Súd I. inštancie preukázal, že k zväčšeniu majetku došlo u žalovaného
2/ a prípadnú otázku zníženia pasív žalovaného 1/ vôbec neriešil.

22. Ako bolo prvostupňovým súdom jednoznačne preukázané, platby žalobkyne boli poukázané na
účet žalovaného 2/ a jediným možným subjektom bezdôvodného obohatenia je iba žalovaný 2/ a nie

žalovaný 1/. To analogicky potvrdzuje napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo 52/2005
podľa ktorého " ... o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide
v prípade užívania nebytových priestorov bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu, oprávňujúceho
tieto priestory užívať. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie prijíma
bez právneho dôvodu,..."

23. Ak teda súd I. inštancie mal za preukázané, že na strane žalovaného 1/ nedošlo k získaniu
majetkového prospechu tak z toho vyplýva, že jedinými dôvodmi, ktoré súd I. inštancie zhodnotil ako
právnedôvodyvznikubezdôvodnéhoobohatenianastranežalovaného1/bolaskutočnosť,žežalobkyňamala byť žalovaným 1/ uvedená do omylu ohľadne toho komu plní a že uvedené konanie "zhodnotil"
súd ako nekalú obchodnú praktiku. Žiadna z uvedených skutočností však nepredstavuje zákonný dôvod
vzniku zodpovednosti za vydanie bezdôvodného obohatenia.

24. Vzhľadom na to, že súd I. inštancie určil predmetnú zmluvu za absolútne neplatnú, je potrebné
považovaťvšetkyplneniažalobkyňouposkytnuténajejzákladezabezdôvodnéobohatenieichpríjemcu.

25. Podľa záverov právnej vedy je v rozhodovacej praxi súdov ustálený názor, podľa ktorého ak

bezdôvodné obohatenie spočíva v plnení na základe neplatnej kúpnej zmluvy, sú vo vzájomnom
právnom vzťahu iba jej účastníci. Vecná legitimácia (či už aktívna alebo pasívna) na vrátenie vzájomných
plnení je teda daná len na strane účastníkov zmluvy. Podľa názoru žalovaného 1/ je vyššie uvedený
právny názor možné v plnej miere analogicky aplikovať na prípad, keď je neplatnou zmluva o úvere
na základe ktorej veriteľ poskytol plnenie dlžníkovi a dlžník poskytol plnenie veriteľovi, ako to bolo
v prejednávanom prípade. To má za následok, že žalovaný 1/ nemôže byť povinný vrátiť plnenie

poskytnuté žalobkyňou, keďže žalovaný 1/ nebol účastníkom (zmluvnou stranou) neplatnej zmluvy o
úvere. Vyššie uvedenému záveru svedčí napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
spis. zn. 33 Cdo 1632/2017.

26. Ak je predmetná zmluva o úvere neplatná, nemohol súd I. inštancie odôvodniť svoje rozhodnutie

prípadne ani tým, že by žalobkyňa plnila za žalovaného 1/ žalovanému 2/ to, čo mal žalovaný 1/ sám plniť
žalovanému 2/, nakoľko na žalovaného 1/ nebola postúpená žiadna pohľadávka a žalovaný 1/ nebol
tak žalovanému 2/ povinný nič plniť. Vzhľadom na to, že platby žalobkyne boli poukazované priamo
na účet žalovaného 2/ nevznikla žalovanému 1/ ani povinnosť vyrovnať sa so žalovaným 2/ z dôvodu
poukázania získaných platieb na účet žalovaného 2/. Ako uvádza sám súd I. inštancie, je potrebné

právneúkonyvykladaťvsúladesvôľounazákladektorejboliurobenéažalobkyňanemalavôľuuhrádzať
akýkoľvek záväzok za žalovaného 1/, keďže si podľa mienky súdu myslela, že uhrádza svoj záväzok
voči žalovanému 1/ na účet žalovaného 1/.

27. Zaviazanie žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré nezískal, z dôvodov ktoré súd

zhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, predstavuje v konečnom dôsledku uloženie sankcie súdom
žalovanému 1/ za použitie nekalej obchodnej praktiky. Žalovaný 1/ však má za to, že sa žiadneho
nekaléhokonanianedopustilasúdI.inštancieaninemáprávomocotejtootázkerozhodovaťanevykonal
v tomto smere (ani nemohol) dokazovanie v súlade so zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

28. Žalovaný 1/ nespadá pod ani jednu z osôb uvedených vo vtedy platnom § 2 písm. b) zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 250/2007 Z. z. nespája s porušením uvedených noriem
tie právne následky, aké mu prisúdil súd I. inštancie. Súd nemá právomoc určiť že bol porušený zákon
č. 250/2007 Z. z. Žalovaný 1/ má tiež za to, že súd I. inštancie neaplikoval správne nasledovné právne
normy:

29. Podľa čl. 2 písm. c) Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa za predajcu alebo dodávateľa považuje akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách
podliehajúcichtejtosmernicikonáscieľomvzťahujúcimsakjehoobchodom,podnikaniualebopovolaniu
bezohľadunatočimáverejnúalebosúkromnúformuvlastníctva.Zdôrazňujemeslová"konávzmluvách

podliehajúcich tejto smernici". Predmetnej smernici podliehajú spotrebiteľské zmluvy, t.j. zmluvy, ako
vyplývaajz.čl.1uvedenejsmernicepodľaktorejtátoupravujevzťahyvyplývajúceznekalýchpodmienok
v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ako aj z § 52 odsek
l OZ. Žalovaný 1/ však neuzatvoril žiadnu zmluvu so žalobcom a zmluvy o postúpení pohľadávok boli
uzatvorenémedzižalovanýminavzájomaniemedzižalobcomažalovaným1/atietozmluvyopostúpení

pohľadávky teda nie sú spotrebiteľskými zmluvami na ktoré sa vzťahuje či už § 52 odsek 1 OZ alebo
smernica Rady č. 93/13/EHS. Žalovaný 1/ teda nemá prečo byť pasívne legitimovaný v spore o určenie
neprijateľných (nekalých) podmienok v zmluve uzatvorenej tretími subjektmi.

30. K tomuto záveru možno dôjsť aj výkladom záverov rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie č.

C-167/00voveciVereinfiirKonsumenteninformationprotiKarlHeinzHenkelaC-89/91voveciShearson
Lehman Hutton Inc. proti TVB Treuhandgesellschaft fiir Vermägensverwaltung und Beteiligungen mbH
podl'a ktorých sa právnická osoba ktorá získala pohľadávku od spotrebiteľa na základe zmluvy o
postúpení nepovažuje za spotrebiteľa požívajúca ochranu spotrebiteľského práva. Výkladom a contrariomožno tvrdiť, že ani osoba ktorá získala pohľadávku vyplývajúcu zo spotrebiteľskej zmluvy sa nestáva
osobou konajúcou v rámci spotrebiteľskej zmluvy podľa čl. 2 písm. c) Smernice Rady č. 93/13 EHS.

31. Účelom inštitútu určovania neprijateľných zmluvných podmienok ako neplatných zmluvných
podmienok je zabrániť dodávateľom využívať neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách (zmluvných
dokumentoch) právnou cestou tým, že následkom určenia neplatnosti príslušných častí zmlúv budú
zamietnuté žaloby dodávateľov na plnenie so základom v takýchto za neplatné určených podmienok,
resp. vyhovenie žalobám spotrebiteľov požadujúcich vrátenie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu

škody od dodávateľov. Bez uvedených právnych následkov nemá určovanie neplatnosti samo osebe
právny zmysel. To potvrdzuje napr. aj komentár k § 53a Občianskeho zákonníka- Fekete, I.: Občiansky
zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011. str. 474: "

Určovanie neplatnosti právneho úkonu a to aj zmluvy a bez ohľadu na dôvod určenia absolútnej
neplatnosti právneho úkonu, ktoré je požadované, zostáva však stále určovaním neplatnosti právneho

úkonu, ktoré je upravené v § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku a musí spĺňať podmienky
vyplývajúce z tohto zákona a z právnej doktríny. Na základe vyššie uvedeného môžu byť účastníkmi
súdneho konania o určenie neplatnosti časti zmluvy, bez ohľadu na dôvody takéhoto určeniam, iba a
výlučne účastníci zmluvy, ktorí zmluvu uzatvorili.

32. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku musí žalobca v konaní o určení neplatnosti
právneho úkonu preukázať, že má naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Žalobkyňa podala
žalobu o plnenie voči žalovaným z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia. Právna doktrína i
judikatúraustálili,že"naliehavýprávnyzáujembudedanýspravidlavtedy,akbybezdanéhourčeniabolo
žalobcovo právo ohrozené alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie

neistým. Z toho vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená (čo do naliehavého
právneho záujmu) v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti." To vyplýva aj z §
298 Civilného sporového poriadku ktorý implicitne predpokladá, že spotrebitelia budú najmä žalovať
dodávateľov o plnenie a preto sa zákonom ustanovila povinnosť súdu aj bez návrhu uviesť neplatnú
zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia, nakoľko bez tejto povinnosti by súd v prípade, ak bola

podaná žaloba iba na plnenie, nemohol, v súlade s viazanosťou súdu návrhom v sporových veciach, vo
výroku uviesť neplatnú zmluvnú podmienku.

33. Súd I. inštancie nevysvetlil, v čom by bola znížená ochrana žalobkyne, keď jej súd mohol priznať plnú
náhradu od žalovaného 2/ a aj v teoretickom prípade, ktorý však nenastal, uplatňovania náhrady trov

konania alebo uplatnenia námietky premlčania žalovaným 2/, mohol súd rozhodnúť v súlade s ochranou
spotrebiteľa a posúdiť uvedené nároky ako nároky v rozpore s dobrými mravmi, čo koniec koncov
výslovne zdôrazňovalo aj uznesenie nadriadeného súdu, ktoré však bolo nebolo súdom I. inštancie
zohľadnené. Na druhej strane, ochrana spotrebiteľa nespočíva v zmene zákonných hmotnoprávnych
predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia alebo v prenášaní dôkazného bremena ktoré nemá

oporu v zákone. Právna ochrana spotrebiteľa nemôže byť poskytovaná za cenu narúšania základných
princípov právneho štátu, deľbu moci, nestrannosti a rovnosti pred zákonom, ktoré sú záväzné pre každý
konajúci súd bez ohľadu na to aká osoba stojí pred súdom.

34. Ochrana spotrebiteľa v súdnom konaní je zabezpečená ustanoveniami § 290 až § 300 Civilného

sporového poriadku spolu s ustanoveniami § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka ako aj ďalšími
osobitnými predpismi a európskym právom, ktoré v predmetnom konaní aj boli aplikované. Žiadne z
citovaných právnych noriem však neodobruje zvýhodňovanie spotrebiteľa prisudzovaním povinnosti
ktoré nevyplývajú zo zákona alebo rozhodovaním súdu vo veci ktorá mu podľa zákona neprináleží.

35.UznesenímKrajskéhosúduvTrnavezodňa04.08.2015,č.k.10Co164/2014-102akonadriadeného
súdu v predmetnej veci, ktorým odvolací súd zrušil skorší rozsudok súdu I. inštancie č. k. 17
C/97/2012-68 zo dňa 12.12.2013, uviedol Krajský súd v Trnave v odôvodnení zrušujúceho uznesenia
okrem iného nasledovné:

str. 5 „Odvolací súd však so zreteľom k okolnostiam tejto konkrétnej veci nezdieľa (nech aj nie celkom z
dôvodov uvádzaných v odvolaní) ani ten názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého to mala byť žalovaná,
ktosanaúkoržalobkynebezdôvodneobohatil(čipresnejšietakýtonázornejdepovažovaťzadostatočne
podložený výsledkami dosiaľ vykonaného dokazovania)" - Žiadne nové skutočnosti neboli v dokazovanísúdom I. inštancie okrem upresnenia výšky a počtu platieb v konaní od zrušenia prvého rozsudku vo
veci preukázané.

„ ... že z vykonaného dokazovania nemohli byť absolútne žiadne pochybnosti o plnení žalobkyňou
celkom v prospech troch účtov... V prvom prípade tak vyplývalo z povahy veci že nemohlo ísť o účet
žalovanej (nakoľko tá v tom čase ešte ani neexistovala) a to isté platilo u účtu druhého aj tretieho
(patriacich v jednom prípade exekútorovi a v druhom Pohotovosti)." - Tieto skutkové zistenia neboli v
ďalšom konaní ničím zmenené alebo vyvrátené.

„ ... Za opísanej situácie tak ale doslova v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania bol záver,
podľa ktorého osobou bezdôvodne sa obohativšou na žalobkyni bola žalovaná .... "

„ ... Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa
§ 226 O.s.p. viazaný,...

„ .. Ak sa pritom účastníčkou konania v tejto veci stane Pohotovosť a hodlala by sa brániť námietkou
premlčaniažalobouuplatnenéhopráva,budetupotrebnémaťnazreteli,žeajprávonamietaťpremlčanie
je právo podliehajúce prieskumu súladnosti jeho výkonu s dobrými mravmi (§ 3ods. 1 O.z. ....) "

36. Žalovaný 1/ má za to, že súd I. inštancie sa dôsledne neriadil právnym názorom odvolacieho súdu
vyslovenýmvtejtoveci.Argumentáciasúdunapojednávanídňa06.06.2018otom,žepresúdI.inštancie
je záväzný iba výrok zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu popiera zmysel § 391 odsek 2 CSP,
nakoľko v žiadnom výroku odvolacieho súdu sa zo zákona neuvádza právne odôvodnenie a názor
odvolacieho súdu.

37. Má za to, že následkom vyššie uvedeného nesprávneho procesného postupu súdu I. inštancie bolo
nesprávne rozhodnutie vo veci samej a dovolí si so všetkou úctou tvrdiť, že ak by sa súd I. inštancie
riadil názorom odvolacieho súdu, bol by podľa jeho názoru rozhodol správne a zákonne.

38.Nazákladevyššieuvedenéhožalovaný1/žiada,abyodvolacísúdnapadnutérozhodnutiezmeniltak,
že žalobu zamieta a priznal žalovanému 1/ náhradu trov oboch odvolacích konaní v rozsahu zaplatených
súdnych poplatkov za odvolanie.

39. Proti rozsudku súdu I. inštancie voči výroku II., III. a IV. podal odvolanie žalovaný 2/ z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že Žalobca v postavení dlžníka uzatvoril so Žalovaným
2/ dňa 29.10.2008 zmluvu o úvere č. 2470051, na základe ktorej bol Žalobcovi poskytnutý úver vo
výške 14.000,- Sk (464,71 eur, ktoré sa Žalobca zaviazal Žalovanému 2/ vrátiť späť spolu s príslušným
poplatkom vo výške 13.360,- Sk (443,47 eur), t.j. vrátiť späť celkom sumu vo výške 27.360,- Sk (908,19
eur), a to v 12. Pravidelných mesačných splátkach po 2.280,- Sk (75,68 eur) počnúc dňom 08.12.2008

(ďalej len "Zmluva").

40. Žalobca uhradil pred splatnosťou dlhu zo Zmluvy len tri splátky a následne na výzvy a upomienky
Žalovaného 2/ nereagoval v dôsledku čoho sa dlh zo Zmluvy stal splatným dňa 13.03.2009. Žalovaný
2/ uplatnil svoje nároky vyplývajúce zo Zmluvy v zmysle rozhodcovskej doložky, ktorá bola dojednaná

v čl. 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy
(ďalej len „Rozhodcovská doložka") pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom: Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, Slovenská republika,
identifikačné číslo: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava l, v
oddiele: Sro, vo vložke číslo: 3530/B (ďalej len "Rozhodcovský súd"), ktorý rozhodol rozsudkom sp.

zn. SR 12151/09 zo dňa 16.07.2009, ktorý sa stal právoplatným dňa 03.08.2009 a vykonateľným dňa
06.08.2009 (ďalej len "Exekučný titul"), že žalovaný (Povinný) je povinný zaplatiť žalobcovi (Žalovanému
2/) sumu vo výške 962,19 eur s príslušenstvom. Dňa 26.08.2009 sa začalo exekučné konanie sp. zn.:
EX 9035/09 o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 962,19 eur s príslušenstvom na podklade
Exekučného titulu (ďalej len "Exekučné konanie").

41. Žalovaný 2/ poukazuje na skutočnosť, že príslušný exekučný súd bol oprávnený a zároveň povinný
skúmať okolnosti, a teda či nie je daný dôvod na zastavenie Exekučného konania. Nakoľko taký dôvod
neexistoval Exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky.42. Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len "Obchodný zákonník"). V zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného

zákonníka majú obe Zmluvy povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právne vzťahy medzi Žalobcom a Žalovaným 2/, s prihliadnutím na
charakter Zmluvy, nespadá pod spotrebiteľskú právnu úpravu zakotvenú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Žalovaný 2/ má za to, že skutočnosť, že Zmluva má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy
ešte samo o sebe nevytvára predpoklad, že Zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Pod

pojmom formulárová zmluva je potrebné rozumieť zmluvu, ktorú používa dodávateľ, resp. podnikateľ
v dvoch a viacerých prípadoch a zväčša je vopred pripravená. Uvedený postup je súčasťou bežnej
podnikateľskej praxe a má za účel zjednodušiť kontraktačný proces, a to aj pri uzavieraní zmlúv medzi
podnikateľmi navzájom. Z uvedeného vyplýva, že formulárová zmluva môže byť právnym dôvodom
vzniku absolútneho obchodu (zmluvy o úvere).

43. V prípade postavenia Žalovaného 2/ je treba akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho
vzťahu so Žalobcom vstupoval. Argumentácia Žalovaného v tomto smere je napokon v plnom súlade
s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu
spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá
strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD,

C-464/0l, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, 1., Spáčil, J., Škárová,
M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník l. § 1 až 459. Komentár. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009,
s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie
dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako
obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože

dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR
91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentár. 1. svazek. §
1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck 2008, s. 54).

44. V tejto súvislosti Žalovaný 2/ poukazuje aj na konštantnú judikatúru týkajúcu sa predmetnej
problematiky:

„Nietsporuotom,žezmluvnévzťahyuzatváranémedzidodávateľomafyzickouosobounepodnikateľom
spĺňajú požiadavku spotrebiteľského vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý

úver (v prejednávanej veci úver na účel povolania) a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu
nespochybnil, potom vzhľadom na § 2 písm. a) ZoSÚ, nejde o spotrebiteľský úver, a na tieto
zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný právny predpis aplikovať. Úvery poskytnuté na
účel zamestnania, povolania. podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru upraveného zák. č.
258/2001 Z. z. (neskôr zák. č. 129/2010 Z. z. ) a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom

vylúčení zabezpečenia zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (obdobne NS SR 5Cdo
415/2012). Aplikácia ZoSÚ preto v prejednávanej veci nie je možná. (Uznesenie Krajského súdu v
Bratislave, sp. zn.: 18CoE/313/2016-47 zo dňa 31.05.2017).

45. Poukazuje na Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.2.2017, sp. zn. 14Co/975/20l5,

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/469/2016-53.

46. Žalovaný 2/ nijakým spôsobom nepopiera potrebu aplikácie ustanovení na ochranu spotrebiteľa
avšak ani táto nie je bezbrehá. Žalovaný 2/ má za to, že princíp contra proferentem upravený v ust. §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je vhodné aplikovať na daný prípad.

47. Výkladovým princípom contra proferentem, ako princípom všeobecne platným argumentuje aj
Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa 19.08.2008, sp. zn.: I ÚS 243/07-25 "Ak sú v zmluve
použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne. javí sa byť spravodlivým vykladať ich v
neprospech toho. kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v

zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti
tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany." V prípade, ak tvorca zmluvy argumentuje
neurčitým ustanovením, ktoré sám v zmluve naformuloval, mal by podľa uvedeného rozhodnutia "sámpreukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy
tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy. "

48. Žalovaný 2/ má za to, že príslušný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Konajúci súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať
chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012) v prípade ak je rozsudok právoplatný
a vykonateľný. Žalovaný 2/ má ďalej za to, že dojednaná rozhodcovská doložka bola platne uzatvorená

nakoľko Žalobca sa voči Exekučnému konaniu nijakým spôsobom nebránil, napr. podaním žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, námietok proti exekúcii alebo návrhom na zastavenie a odklad
exekúcie.

49. Ustanovenie § 369 ods. l Obchodného zákonníka v platnom znení v čase uzatvorenia predmetnej
zmluvy o úvere malo dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravovala predovšetkým

dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nebola zmluvne dohodnutá, nastupovala výška úrokov
ustanovená zákonom, t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platila
zmluvnávoľnosť.Žalovaný2/poukazujenaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprávnychpredpisov
v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere nebolo možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa

16.05.1996, sp. zn. 3 Obdo 3/96).

50. V súvislosti s uvedeným chce Žalovaný 2/ poukázať aj na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 20/2003 a na stanovisko Najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 3/2002,
v ktorom sa uvádza, že "ustanovenie § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania
s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch upravených Obchodným zákonníkom."

51. Podľa ustálenej súdnej judikatúry pre posúdenie primeranosti výšky úroku z omeškania nie je možné
vychádzať len z jednej číselnej výšky (a prípadného porovnania so zákonnou výškou), ale je potrebné

aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu (napr. Rozsudok NS ČR, sp. zn. 23 Cdo
1458/2007 zo dňa 31.03.2009 publikovaný na B. pod č. 56735; Rozsudok NS ČR, sp. zn. 32 Odo
468/2003 zo dňa 27.11.2003 publikovaný na B. pod č. 36309, Rozsudok NS ČR zo dňa 30.10.2009,
sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, publikovaný na B. pod č. 60 II O). V konaní pred Vrchným súdom v Prahe
bolo dokonca judikované: "dohodnutý úrok z omeškania vo výške l % denne z dlžnej čiastky nie je v

rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej
ochrany" (Rozhodnutie vrchného súdu v Prahe sp. zn. 7 Cmdo 13/94).

52. V súvislosti s vyššie uvedeným Žalovaný 2/ poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.
k. l Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004; ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad

Rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2005, Č. k. 20bdo 26/2004, Rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2005, č.
k. 20bdo 28/2004) kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska
otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov
na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka
mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať

záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade
riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej
výške. Žalovaný 2/ by chcel opätovne zdôrazniť, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje
dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň chce Žalovaný 2/
poukázať na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže,

vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní.

53. Súd v exekučnom konaní a ani v ďalšom základnom konaní nemôže skúmať okolnosti, ktoré by
spôsobovalivznik,zánik,výšku,zmenualebopovahuuloženejpovinnosti,tedaokolnosti,skutkovýalebo
právny základ za akých došlo k vydaniu exekučného titulu, resp. časti právne záväzného výroku. Súd

preto nemôže opätovne skúmať z čoho pozostáva istina priznanej pohľadávky alebo jej príslušenstvo,
nakoľko by tým spochybnil právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Žalovaný 2/ na tomto mieste
pripomína, že dňom nadobudnutia právoplatnosti exekučného titulu bola pre Žalobcu judikovaná novápovinnosť, preto akékoľvek ďalšie preskúmanie takéhoto výroku právoplatného exekučného titulu je pre
súd neprípustné.

54. Exekučný poriadok v § 50 ods. 1 jednoznačne určuje okamih, od ktorého môže povinný v exekučnom
konaní namietať skutočnosti, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná (t.j. ak tieto okolnosti nastali "po
vzniku exekučného titulu").

55. Podobný záver vyslovil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení z 03.05.2011, č. k. III. ÚS 41/2011-31.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a
boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná

právna norma (IV. ÚS 77/02).

56. V záujme dodržania práv každého účastníka na spravodlivý proces zaručený mu Ústavou Slovenskej
republiky v článku 46 ods. 1, ako aj z dôvodu reálnej súdnej ochrany odvolací súd vec prejednal, keďže
by takýmto nesprávnym procesným postupom okresného súdu boli odňaté účastníkovi jeho práva na

prejednanie veci súdom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, v ktorom ústavný súd konštatoval, že "obsah práva na spravodlivý súdny proces
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Obsahom tohto práva je aj relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy" (sp. zn. II. ÚS

85/06 zo dňa 22.11.2006).

57. Obdobne vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 18CoE/325/2016-76 zo
dňa 31.07.2017, keď v odseku 9. konštatoval nasledovné: "Tieto požiadavky odvolaním napadnuté
uznesenie vo vzťahu k l. výroku nespĺňa záver súdu I. inštancie o výkone exekučného titulu v rozpore

s vereným poriadkom v časti plnenia úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne z istiny je podľa
odvolaciehosúduneodôvodnený.Vodôvodneníuzneseniaúplneabsentujúpodstatnéúvahysúdu,ktoré
ho viedli k rozhodnutiu o zastavení exekúcie ... "

58. Podobný záver vyslovil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení z 03.05.2011, č. k. III. ÚS 41/2011-31.

59. Poukazuje na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na
ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. O platnosti Zmluvy už bolo rozhodnuté
Exekučným titulom, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a poukazuje na ust.§ 161 CSP. Z
uvedenéhovyplýva,žeaksavkonanívyskytnúneodstrániteľnénedostatkykonania,súdnemôževoveci

konať a rozhodnúť, ale musí konanie zastaviť v akomkoľvek štádiu konania. Teda uvedené ustanovenie
súdu ukladá skúmať podmienky konania v trvaní celého konania. Medzi neodstrániteľné nedostatky v
konaní sa okrem iného považuje aj res iudicata.

60. Súd neraz rozhodoval o námietke veci rozhodnutej až dospel k nasledujúcim záverom:

• Žalovaný 2/ poukazuje aj na Uznesenie Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 29Cdo 2254/2011 zo dňa
27.06.2013, v ktorom sa uvádza, že "pravomocný rozhodči nález má účinky pravomocného soudního
rozhodnutí a vytvárí tudiž prekážku veci pravomocné rozhodnuté (rei iudicatae). Okolnost, že rozhodči
nález je prípadne vecne nesprávný (ba dokonce zmatečný), mu účinky pravomocného soudního
rozhodnutí vytvárejíciho prekážku veci pravomocné rozhodnuté neodnímá. "

61. V súvislosti s vyššie uvedeným žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
28.5.2002, sp. zn. 3 Cdo 100/01. Obdobný názor zaujal Najvyšší súd SR aj vo svojom Uznesení sp. zn.
3 Cdo 42/2006, poukazuje tiež na Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. decembra 2011,
sp. zn. 1Co/79/2011, v inom konaní, v ktorom taktiež na strane žalovanej vystupoval žalovaný, rozhodol

Uznesením Krajský súd v Košiciach zo dňa 03.05.2012, 5Co/43/2012-207. Rovnaký názor zaujal aj
Okresný súd Bratislava l, ktorý Uznesením vedeným pod sp. zn. 17C/35/20 14 zo dňa 03.06.2014
zastavil konanie.62. Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stala aj predmetom aktuálnej judikatúry
Najvyššieho súdu SR,
• Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. septembra 2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010

- ide o súdne rozhodnutie vo veci, v ktorej na strane oprávneného vystupoval žalovaný; R 46/2012;
• Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011,
• Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011; všetky rozhodnutia
sú publikované na webovskej stránke). Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa res iudicata podporuje aj
komunitárne a medzinárodné právo.

• Ako vyplýva z rozhodnutia ESO vo veci Asturcom (ktoré sa dotýka výkonu rozhodcovského
rozhodnutia), smernica č. 93/131EHS nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa o veci rozhodlo, žiadne osobitné právo. Ani európske právo nenúti súd členského štátu, aby
pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť
presadenie sa európskeho práva, čo súdny dvor potvrdil aj v samotnom rozhodnutí Asturcom. Podľa

tohto rozhodnutia sa pri posudzovaní, či je vecná kontrola rozhodcovských rozhodnutí exekučným
súdom potrebná alebo nie, má aplikovať vnútroštátna úprava pri zohľadnení tzv. zásady procedurálnej
autonómie členských štátov. Rozhodnutia rozhodcovských súdov s účinkami právoplatných rozsudkov
sa tak podľa súdneho dvora majú kontrolovať iba v tom rozsahu, v akom to pripúšťa vnútroštátne právo.
Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/131EHS nezakladá právo spotrebiteľa na to, aby exekučný súd

podrobil rozhodcovský rozsudok kontrole vecnej správnosti.

• Podľa rozhodnutia ESO Č. C-2/08 vo veci Amministrarione delľEconomia a delle Finanre právo
Spoločenstvaneprikazujevnútroštátnemusúdu,abyneuplatnilvnútroštátneprocesnénormy,nazáklade
ktorých rozhodnutie získava právoplatnosť (a teda stáva sa res iudicatai, aj keby to umožnilo napraviť

porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Žalovaný podotýka, že zásada res iudicata je
jednou zo základných zásad akéhokoľvek procesného práva (v trestnom práve ide o zásadu ne bis in
idem) v celoeurópskom meradle. Táto zásada nie je v slovenskom procesnom práve uplatňovaná tak
vo vzťahu k akémukoľvek prípadu (nedochádza teda k odlišnému prístupu v závislosti na prípade) a ani
nesťažuje uplatnenie práva Spoločenstva, keď žalovaný v rozhodcovskom konaní predsa môže použiť

prostriedky obrany v exekučnom konaní.

63. Z Rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil Zmluvu ako platný a
odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti
treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť Rozhodcovského rozsudku

irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje.

64. S poukazom na uvedené, je žalovaný toho názoru, že ak procesné podmienky nie sú splnené,
konanie vykazuje nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto
rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými

účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v
rozsudku na plnenie a preto by súd mal konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania.

65. Žalovaný 2/ poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13.04.2011 č. k. III.
ÚS 322/20 l 0-37 podľa ktorého „Ústavný súd zdôrazňuje, že záruky nezávislosti majú aj psychologickú

povahu. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť aj v očiach strán. Táto zásada
sa vzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú aj niektoré právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv. teóriu
zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, ak keď neexistuje dôvod na
subjektívnu zaujatosť."

66. Podľa ust. § 220 ods. 2 druhá veta CSP "Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, Z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil ... "

67. Vzhľadom na uvedené je napadnutý Rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo
v konaní pred súdom I. inštancie k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ust. § 380 ods.
2 CSP prihliada z úradnej povinnosti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí
medzi vady konania v zmysle ust. § 389 ods. l písm. b) CSP, pretože znemožňuje strany brániť sa protipríslušnému rozhodnutiu. Takto je odňatá postupom súdu možnosť konať pred súdom, čo je dôvodom
zrušenia rozhodnutia podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

68. V odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil
a ako vec právne posúdil. Zároveň mal súd dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé.
Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa.

69. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija cla Španielsko z 09. decembra
1994,sériaA,č.303-A),Komisie(napr.stanoviskovoveciE.R.T.claŠpanielskozroku1993,sťažnost'Č.
18390/91)aÚstavnéhosúduSR(nálezz12.mája2004,sp.zn.lÚS226/03)trebazaporušenieprávana
spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými

námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov.

70. V zmysle § 451 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným
obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením Z neplatného
právneho úkonu alebo plnením Z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov.

71. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná
zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie
z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy apod.) a
majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.

72.VprospechtvrdenížalovanéhosvedčínapríkladajrozsudokUznesenieKrajskéhosúduvPrešovezo
dňa 20.12.2011, č. k. l Co/79/20 11-93, podľa ktorého: .Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, dobrovoľné
plnenie žalobcu, na čo bol zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozsudkom nie je bezdôvodným
obohatením žalovaného, nakoľko nešlo o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. "

73. Žalovaný 2/ považuje za nevyhnutné poukázať, že finančné prostriedky pripísané k Zmluve
predstavujú zrážky poukazované súdny exekútorom, ktoré vymohol v Exekučnom konaní, pričom
exekútoroviboloOkresnýmsúdomudelenépoverenie.Pokiaľžalobcapožadovanúsumubezdôvodného
obohatenia vyčíslil na podklade súm zrazených mu v exekučnom konaní žalovaný si dovolí poukázať na

ustanovenie § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Exekučný poriadok"
alebo "EP"): "Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní VYLÚČENÉ.

74. Žalovaný 2/ žiada odvolací súd, aby v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s ust. §
391 ods. 1 CSP rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn.: 17C/97/2012-201 zo dňa 06.06.2018 zrušil

a vec vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

75. K odvolaniu žalovaného 1/ a 2/ sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že má zato, že súd I. inštancie
rozhodol spravodlivo a v súlade so zákonom, s Ústavou Slovenskej republiky a úniovým právom.
V konaní súd I. inštancie umožnil stranám, aby uskutočňovala im patriace procesné práva v celom

rozsahu,konanienemážiadnuvadu,súdI.inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovksprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza zo správneho posúdenia veci.

76. Stotožňuje sa s rozhodnutím súdu I. inštancie v celom rozsahu. Po niekoľko ročnom dlhodobom
vykonávaní dôkazov súd správne a spravodlivo rozhodol. Žalobkyni vzniklo právo na plnenia tak ako je

vo výroku rozsudku uvedené, na základe vykonaných dôkazov.

77. Žalovaný 2/ nesprávne interpretuje rozhodujúce skutočnosti v odôvodnení. Medzi stranami ide o
spotrebiteľský spor ako správne ustálil súd I. inštancie. Súd I. inštancie aplikoval príslušné právnenormy, týkajúce sa spotrebiteľského práva, zákon č. 250/2007 Z. z., zákon č.258/2001 Z. z., Občiansky
zákonník, ako i ústavne zákony a judikatúru súdneho dvora EU.

78. Súd I. inštancie preskúmal obligatórne náležitosti zmluvy o úvere a zistil, že zmluva neobsahuje
základné náležitosti vyžadované v § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pre ktoré nedostatky
zákon sankcionuje úver ako bezúročný a bez poplatkov.

79. Poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: l. ÚS 402/2013 z 19.06.2013,

ktorým bolo vyslovené, že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne
konformná a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru. Uzatvorená zmluva
medzi účastníkmi je jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou.

80. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov tak musí ustúpiť špeciálnej
záväznej spotrebiteľskej právne úprave, ktorá má základy smernici Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorý výklad vo svojich rozhodnutiach prináša a upresňuje
Európsky súdny dvor. Dňom 01.05.2004, t.j. dňom vstupu SR do EÚ sa stali na území SR záväznými
právne akty EÚ. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považujú v kontexte kogentnej a špeciálne
spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú.

81. Poukazuje na to, že nemožno hovoriť o dobromyseľnosti žalovaného 2/ ako dodávateľa, pretože za
poskytnutý úver žiadal žalovaný 2/ zaplatiť úrok vo výške 95,43 % p. a. čo nemožno nazvať inak ako
úžeru a konanie v rozpore so zákonom a priečiace sa dobrým mravom. Konaním žalovaného 2/ bola
spotrebiteľka uvedená do omylu s poukazom na ust. § 49a Občianskeho zákonníka a preto má za to,
že išlo o neplatné právne úkony.

82. Navrhuje, aby súd potvrdil rozsudok súdu I. inštancie v celom rozsahu a zaviazal žalovaného 2/ na
úhradu trov konania.

83. Kvyjadreniužalobkynesavyjadrilžalovaný2/.Uviedol,ževzhľadomnauvedenéžalovanýnavrhuje,

aby odvolací súd podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP v platnom znení rozsudok Okresného súdu
Trnava, č. k. 17C/97/2012 zo dňa 6. júna 2018, zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň žalovaný žiada úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho
konania.

84. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými stranami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1
CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367

ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom I. inštancie bez potreby zopakovania
či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ bolo dôvodné.

85. Žalobkyňa sa po zmene žalobného nároku domáhala rozhodnutia, ktorým by súd žalovaného 1/

zaviazal zaplatiť žalobkyni 2.046,59 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalovaného 2/ zaplatiť
žalobkyni 1.529,65 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a určil, že zmluva č. 2470051 uzavretá
medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ zo dňa 29.10.2008 je neplatná.

86. Súd I. inštancie návrhu vyhovel v celom rozsahu s tým, že mal preukázaný nárok žalobkyne. Preto

predmetom prieskumu odvolacieho súdu je preskúmanie správnosti záverov súdu I. inštancie.

87. Ako prvotným bola odvolacia námietka žalovaného 1/ ohľadom svojej pasívnej legitimácie, namietal
tiež nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, nedostatok právomoci súdu a i tým,
že súd I. inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu.

88. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu I. inštancie v tom,
že ide o spotrebiteľskú vec. V plnom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu I. inštancie, ktorý
uviedol, že z vykonaného dokazovania má za to, že zmluva o úvere je formulárovou zmluvou,ktorú žalovaný 2/ bežne používa pri poskytovaní úverov. Text zmluvy je predtlačený, dlžník len
dopĺňa svoje údaje. Pokiaľ ide o vyhlásenie, na aký účel sa úver poskytuje, zmluva obsahuje len 4
políčka - 1. na výkon zamestnania, 2. na výkon povolania, 3. na výkon podnikania alebo 4. na iný

účel. Praktiky žalovaného 2/ sa stali predmetom preskúmavania súdov i správnych orgánov, napr.
Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI). Rozhodnutím Ústredného inšpektorátu SOI zo dňa 27.05.2013,
číslo SK/0755/99/2012, SK/0756/99/2012 mu bola uložená pokuta pre porušenie zákazu nekalých
obchodných praktík v súvislosti so zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho presvedčiť o poskytnutí
úveru na výkon povolania spotrebiteľa. Inšpektorát SOI v rozhodnutí pritom poukazuje na neexistenciu

možnosti pre spotrebiteľa vyznačiť svoju požiadavku, aby mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver.
Žalobkyňa na pojednávaní zo dňa 15.01.2013 uviedla, že si zobrala úver, pretože nemala dostatok
finančnýchprostriedkov,pretožejejzadržovali2/3dôchodku.Jenepochybné,ževčaseuzavretiazmluvy
bola žalobkyňa dôchodkyňou, nevykonávala povolanie, zamestnanie, nepodnikala. Preto súd prijal
záver, že žalovaný 2/ nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď vôbec nezisťoval, aké povolanie by
mala žalobkyňa vykonávať, či vôbec má uzavretie zmluvy nejaký súvis s údajným povolaním. Dôkazné

bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania ťaží toho,
kto tvrdí takúto výnimku, v tomto prípade žalovaného 2/ (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z
23.02.2010, č.k.10CoE/5/2010-46). Zo strany žalovaného 2/ išlo o nekalú obchodnú praktiku, keď chcel
úverovú zmluvu vylúčiť z režimu ochrany spotrebiteľa. Vo vyhlásení určil na výber účelu úveru až 3
variantyzárobkovejčinnosti(zamestnanie,podnikanie,povolanie)anásledneinýúčel.Bežnýspotrebiteľ

ako slabšia strana zmluvy, zväčša nevie na čo sú veriteľovi také údaje (resp. aké následky má takto
označený účel úveru), nevie, čo sa rozumie spotrebiteľským úverom. V dôsledku nekalých obchodných
praktík žalovaného 2/ pri určovaní účelu úveru a skutočnosti, že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy
nevykonávala povolanie, súd uzavrel, že úver bolo potrebné považovať za spotrebiteľský.

89. Ide o intenzívne spomínaný problém v negatívnej rovine dokonca v unijnom rozmere, ktorým je
účelové vyznačovanie účelu úveru zo strany obchodných zástupcov žalovaného 2/ a niet logickejšieho
vysvetlenia ako záveru o snahe žalovaného 2/, aby sa vytvorilo zdanie, že nejde o spotrebiteľský úver
(porov. hrozba infrigementu zo strany únie (list eurokomisárky pre spravodlivosť F.). (vid rozhodnutie KS
Prešov sp. zn. 21 Co 25/2012, ktoré v zásade odobril i Ústavný súd vo svojom rozhodnutí I. ÚS 25/2014)

90. Možno preto konštatovať, že v danom prípade Zmluva o úvere č. 2470051 z 29.10.2008 uzatvorená
medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ je spotrebiteľskou zmluvou a vzťahujú sa ňu ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách a spotrebiteľských úveroch.

91. Súd I. inštancie svojím rozhodnutím určil, že predmetná úverová zmluva č. 2470051 z 29.10.2008
je neplatná. Zo strany žalovaného 1/ bola odvolacia námietka i v tom, že súd I. inštancie neskúmal
naliehavý právny záujem. Žaloba o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, nie je žalobou v zmysle ust. §
137 písm. c), ale v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť
či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§2 ods. 1 OZ). Určenie existencie právnej skutočnosti (napr.

že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav.
Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo
je v prítomnosti. Nová právna úprava Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej
skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Nakoľko
možnosť podať žalobu o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva zo zák. č. 129/2010 Z. z.,

súd I. inštancie správne pristúpil k skúmaniu úverovej zmluvy.

92. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z., Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.

93. Vyššie citované ustanovenie bolo účinné už v čase rozhodnutia súdom I. inštancie. Aj keď
v čase podania žaloby žiadny právny predpis neustanovoval možnosť podania žaloby o určenie
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou (bola podaná za účinnosti OSP), novela zák. č. 129/2010 Z. z., k §

11 ods. 4 k predmetnému neobsahovala prechodné ustanovenia. Pokiaľ novela zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, účinná od 01.01.2018 (umožňujúca podať takúto žalobu v § 11 ods. 4)
neobsahovala prechodné ustanovenia, je možné ju použiť v čase rozhodovania súdom I. inštancie a súd
I. inštancie bol povinný na toto ustanovenie prihliadať.94. Možno preto vyvodiť záver, že súd I. inštancie v čase rozhodnutia nemusel skúmať naliehavý právny
záujem, a pokiaľ súd riešil otázku platnosti zmluvy o úvere, dospel k správneho záveru. Aj keď v

záujme zachovania práv strán pri uzatváraní zmlúv platí zásada, že takému výsledku sa má pristupovať
výnimočne, závery súdu I. inštancie boli správne.

95. Vzhľadom na posúdenie predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, súd I. inštancie správne
podrobil kontrole zmluvné podmienky najmä z pohľadu, či odplata za poskytnutý úver je v súlade so

zákonom a princípom dobrých mravov. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že aj keď najdôležitejšou
normou upravujúcou vzťahy pri spotrebiteľských úveroch je zákon o spotrebiteľských úveroch, tento
nevylučuje aplikáciu kódexových ustanovení o vadnosti právnych úkonov (§ 37 a § 39 Občianskeho
zákonníka).

96. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi je obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 citovaného právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s
dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie,
ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenie
z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu
účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva

najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

97. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami, predovšetkým zdôrazňuje tú skutočnosť, že
súd I. inštancie sa správne vysporiadal s otázkou neprimeranosti odplaty za poskytnutý úver. V danom
prípade bol žalobkyni dňa 29.10.2008 poskytnutý úver vo výške 464,21,- eur s tým, že žalobkyňa ho

mala spolu s poplatkom vo výške 443,47,- eur žalovanému vrátiť v 12 mesačných splátkach po 75,68
eur (celkom 908,19 eur) pričom 1/3 poplatku predstavuje v zmysle článku 13 VOP úrok a 2/3 náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere so všetkou administratívou. Odvolateľ nespochybnil záver
súdu I. inštancie o výške RPMN 297,57 %. Výška odplaty tak niekoľkonásobne prevyšuje priemerné
úrokové miery obdobných úverových produktov v rozhodnom čase.

98. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo 26/2011 z 26.04.2012, ktorý je aplikovateľný na danú právnu vec, lebo poplatok za poskytnutie
úveru v danom prípade plní funkciu úrokov. Cit: "Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v
súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník

uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto
také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa
nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje
voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na
skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často

práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke
úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa
§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri

poskytovaní úverov alebo pôžičiek." Uvedený záver o neprijateľnosti odplaty je použiteľný aj na prípad,
keďúverjeposkytnutýnebankovýmsubjektom,lebokategóriadobrýchmravovmávšeobecnýcharakter,
podnikateľské subjekty nevynímajúc. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu I.
inštancie, že výška odplaty tak ako bola stanovená v úverovej zmluve (odvolací súd zámerne nepoužíva
výraz „dohodnutá", lebo dohoda vyžaduje možnosť oboch zmluvných strán vstupovať do procesu

kontraktácie), je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, keďže niekoľkonásobne prevyšuje priemerné
úrokové miery obdobných úverových produktov v rozhodnom čase, pričom ide o zjavne neprimeranú
výšku odplaty.

99. Samotná zmluva o úvere obsahovala aj ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky, na ktoré poukázal

aj súd I. inštancie, preto je možné dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
žalobkyňou a žalovaným 2/. Žalobkyňa poukazovala aj na to, že nebola posudzovaná odplata v zmysle
nar.vládyč.87/1995Z.z.VzhľadomalenazáverysúduI.inštancie,ktorýrozhodoloneplatnostizmluvyo
úvere, pričom posudzoval neprijateľné zmluvné podmienky, je uvedeným už nadbytočným sa zaoberať.100. V záveroch rozhodnutia odvolacieho súdu pod č. k. 10 Co 164/2014-102 zo 4. augusta 2015 bola
tá skutočnosť, že súd I. inštancie vo svojom rozhodnutí z 12. decembra 2013 v rozpore s výsledkami

vykonanéhodokazovaniavyslovilzáver,podľaktoréhoosoboubezdôvodnesaobohativšounažalobkyni
bola žalovaná a úplne nepodloženým príslovečným varením z vody ďalší záver o neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky z 10. mája 2012, ktorú súd I. inštancie k dispozícii vôbec nemal. Opomenutie
trvať aj na doložení takejto listiny pritom spôsobilo aj nedostatok dostatočne analytického posúdenia,
či tu vôbec malo ísť o postúpenie pohľadávky v zmysle ust. § 524 a nasl. OZ a nielen o pokus takto

označeným úkonom zastrieť iný.

101. Nesporným je tá skutočnosť, že vo veci bola predložená Zmluva o postúpení pohľadávky
uzatvorená medzi žalovaným 1/ ako postupcom a žalovaným 2/ ako postupníkom. Rovnako tiež tá
skutočnosť, že žalobkyňa plnila v prospech troch účtov, z ktorých dva patrili žalovanému 2/ a jeden
súdnemu exekútorovi.

102. Od posledného rozhodnutia odvolacieho súdu neboli navrhnuté a vykonané také dôkazy, ktoré
by vyššie uvedené skutočnosti vyvrátili, napokon ani Zmluva o postúpení pohľadávky z 10. mája 2012
uzatvorená medzi žalovaným 1/ a 2/.

103. Odvolaciemu súdu potom nie je zrejmé, akým spôsobom dospel súd I. inštancie k záveru o
pasívnej legitimácii žalovaného 1/. Doteraz vykonané dokazovanie nesvedčí v prospech týchto záverov
a napokon je i v rozpore s právnym názorom vysloveným už odvolacím súdom.

104. Odvolací súd poukazuje i na to, že pokiaľ súd dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, vecná legitimácia je daná iba medzi účastníkmi zmluvy. Najvyšší súd Českej
republiky v uznesení sp. zn. 28Cdo/569/2014 z 15. 07. 2014 konštatoval, že dôsledkom plnenia z
neplatnej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko, čo plnením zo zmluvy
nadobudli, ako to výslovne ustanovuje § 457 Občianskeho zákonníka. Z neho súčasne vyplýva, že ak
spočíva bezdôvodné obohatenie v plnení na základe neplatnej zmluvy, sú vo vzájomnom vzťahu len jej

účastníci. To platí bez ohľadu na to, či sa v súvislosti s plnením z neplatnej zmluvy obohatil aj niekto
iný, alebo či v súvislosti s plnením z tejto zmluvy došlo k bezdôvodnému obohateniu aj na úkor niekoho
iného. Vecná legitimácia (či už aktívna alebo pasívna) je teda daná len na strane účastníkov zmluvy.
Obdobne viď NS ČR sp. zn. 33 1632/2017.

105. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že záver súdu I. inštancie o pasívnej legitimácii
žalovaného 1/ je nesprávny a odvolacia námietka žalovaného 1/ tak bola dôvodná.

106. Žalovaný 2/ okrem iného poukazoval aj na to, že všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu a ani rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka bola

dojednaná platne a exekučný titul rozhodcovského súdu zakladá res iudicata. Tiež poukazoval na tú
skutočnosť, že pokiaľ súdny exekútor vymohol dlh od žalovanej, navrátenie do pôvodného stavu je
vylúčené (§ 61 EP).

107. Vyššie uvedenému posúdeniu práv a povinností účastníkov nebráni ustanovenie § 61 Exekučného

poriadku, ktoré svojou úpravou zákazu restitutio in integrum v exekučnom konaní sleduje iný účel
a priorizuje zásadne ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže sa dotýkať
hmotnoprávnych vzťahov vzniknutých z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez významu,
či bolo plnené dobrovoľne alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia. (viď napr. 7 Cdo 85/2013)

108.Odvolacianámietkažalovaného2/týkajúcasa§61Exekučnéhoporiadku,podľaktoréhonavrátenie
do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, je teda neopodstatnená. Uvedená zásada
znamená, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu
byť exekúciou dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za podmienok stanovených zákonom
nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávností rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich

sa výlučne účastníkov exekučného konania, ako tomu bolo v prejednávanej veci (R 48/2009). Účelom
uvedeného ustanovenia je ochrana práv nadobudnutých v exekučnom konaní (napr. vlastnícke právo
tretích osôb), avšak nevylučuje prípadné zodpovednostné nároky ako bezdôvodné obohatenie, alebonáhradu škody. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia a uvedenému
nebráni ust. § 61 Exekučného poriadku. (viď napr. i Uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo 127/2015)

109. Odvolateľ ďalej namietal, že v danom prípade nie je splnená jedna z podmienok vzniku
bezdôvodného obohatenia, keďže nedošlo k zrušeniu, resp. zániku exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 30 Cdo/3810/2007, v ktorom konštatuje, že bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe
vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. V zmysle tohto rozhodnutia: „Zrušením rozhodnutia,

na základe ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod
tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť
neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva
bezdôvodným obohatením". V danom prípade síce nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, avšak
rozhodcovský rozsudok v dôsledku neplatného dojednania rozhodcovskej doložky (vzhľadom k záveru o
neplatnosti úverovej zmluvy) vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, a preto predmetný rozhodcovský

rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia.
Od žalobkyni vymožené peňažné prostriedky nemajú základ v hmotnom práve, a preto vychádzajúc z
konštatovanej nespôsobilosti exekučného titulu, boli naplnené podmienky na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Pokiaľ ide o neúčinnosť exekučného titulu, odvolací súd poukazuje aj na závery súdu I.
inštancie a preto závery žalovaného 2/ o res iudicata sú nesprávne.

110. Bolo preukázané, že nad rozsah poskytnutého úveru (keďže v danom prípade išlo o vydanie
bezdôvodného obohatenia) plnila žalobkyňa 3.576,24 eur v prospech žalovaného 2/ (keďže dva účty,
na ktoré žalobkyňa plnila patrili žalovanému 2/ a jeden súdnemu exekútorovi, ktorý vymáhal plnenie v
prospech žalovaného 2/), z ktorých si od žalovaného 2/ uplatnila sumu 1.529,65 eur. Nakoľko i odvolací

súd dospel k záveru, že úverová zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ je neplatná,
žalobkyňa mala vrátiť iba skutočne jej poskytnutú sumu, pričom nad tento rozsah plnila 3.576,24 eur.
Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že nárok žalobkyne voči žalovanému 2/ je dôvodný,
preto odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu I. inštancie pokiaľ ide o
rozhodnutie, kde zaviazal žalovaného 2/ o vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnako tak správny bol

i záver súdu I. inštancie, kde vyhovel žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o úvere a jeho rozhodnutie je
v týchto častiach jasné, zrozumiteľné a v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

111. Vzhľadom k nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 1/, rozsudok súdu I. inštancie v tejto
napadnutej časti (výrok I.) v zmysle ust. § 388 CSP odvolací súd zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.

Pokiaľ ide o napadnuté výroky II. a III. tieto vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd v zmysle
ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

112. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného 2/, že rozsudok súdu I. inštancie je nezrozumiteľný a
nepreskúmateľný. Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalovaného, nemožno

považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje
pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

113. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusídať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu I. inštancie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

114. V súlade s § 396 ods. 2 CSP vznikla odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu
trov konania na súde I. inštancie voči žalovanému 1/. Vzhľadom na to, že žalovaný 1/ bol v konaní v

celom rozsahu úspešný, má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, avšak nakoľko si ich výslovne
neuplatnil, odvolací súd mu náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. Odvolací súd zmenil i
výrok o náhrade trov konania voči žalovanému 2/, avšak iba pokiaľ ide o spôsob ich náhrady, tak ako
je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

115. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému 1/ voči žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov

odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v odvolaní neúspešnej
žalobkyni v plnom rozsahu, avšak nakoľko si výslovne trovy odvolacieho konania neuplatnil, súd
žalovanému 1/ náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného 2/,
tento bol v odvolacom konaní neúspešný, preto žalobkyňa má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie.

116. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).