Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, April 1, 2019

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 31Cb/67/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118209493
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2019:7118209493.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Júliusom Tóthom v spore žalobcu: KRESANDA, s.r.o., Seberíniho

1, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 45 402 302, zast.: IB Legal, s. r. o., Sibírska 49, 831
02 Bratislava, IČO: 47 247 967, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042
91 Košice, IČO: 36 599 361, práv. zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32,
811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 16.743,92 € s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 16.743,92 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 16.743,92 € odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému, t.
j. od 9.10.2018 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 16.8.2018 domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 16.743,92 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 16.743,92 € odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia.
Žalobca zároveň požadoval náhradu trov konania. V žalobe okrem iného uviedol, že je výlučným
vlastníkom stavby „Mokrá Lúka - Kresanda“, postavenej na pozemkoch v kat. úz. B. T., obci B. T.,

okreseU.,ocelkovominštalovanomvýkone0,999MW(ďalejlen„Zariadenie“).Dňa19.10.2010uzatvoril
žalobca ako výrobca elektriny na jednej strane so žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy
na strane druhej Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ ZoP/2010/65,
ktorej predmetom bol záväzok žalovaného pripojiť Zariadenie žalobcu do distribučnej sústavy a umožniť
dodávku elektriny do sústavy žalovaného (ďalej len „Zmluva o pripojení“). Dňa 30.07.2013 nadobudla
účinnosť Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorá vo svojom ust. § 23 ods. 26 vo vzťahu
k výrobcom elektriny, ktorí zároveň odoberajú elektrinu z distribučnej sústavy, zaviedla povinnosť tzv.

platby za prístup do distribučnej sústavy a to i napriek tomu, ak takýto výrobca elektriny nemal riadne
a platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V čase prijatia
Vyhlášky a nadobudnutia jej účinnosti, žalobca zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy tak, ako ju
predpokladá Vyhláška, uzatvorenú nemal. Vzhľadom k absencii uzatvorenej zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy medzi žalobcom
a žalovaným, predložil žalovaný v januári roku 2014, teda v mesiaci, v ktorom po prvýkrát došlo
v zmysle Vyhlášky k fakturáciám poplatku za prístup do distribučnej sústavy, žalobcovi návrh na

uzatvorenie Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie
miesto. Vzhľadom k tomu, že povinnosť uhrádzať poplatok za prístup do regionálnej vyplývala zo
samotnej Vyhlášky, bez ohľadu na to, či by žalobca takúto zmluvu o prístupe uzatvoril alebo nie,
pristúpil žalobca v zmysle platnej právnej úpravy dňa 21.01.2014 k uzatvoreniu predloženej zmluvy,t.j. Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto
č. ZPV/2014/221 (ďalej len „Zmluva o prístupe“), ktorej predmetom bol záväzok žalovaného umožniť
žalobcovi prístup Zariadenia do distribučnej sústavy a záväzok žalobcu uhrádzať žalovanému poplatok

fakturovaný žalovaným za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa príslušných platných a
účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov
mesačne. V nadväznosti na t. č. platnú Vyhlášku a uzatvorenú Zmluvu o prístupe, žalovaný fakturoval
žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G - komponent) nasledovnými daňovými, a to
jednotlivými faktúrami špecifikovanými v žalobe. S poukazom na uvedené uhradil žalobca žalovanému

na základe Vyhlášky v období od mesiaca júla 2014 do mesiaca februára 2015 sumu spolu v celkovej
výške 16.743,92 €.
Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Nálezom PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 (ďalej len
„Nález Ústavného súdu“) rozhodol o návrhu na vyslovenie súladu právnych predpisov tak, že ust. §
23 ods. 26 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny“ nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a
čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Ústavný súd teda konštatoval, že právna úprava povinnosti výrobcov elektriny platiť
poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G - komponent), a to aj v prípade, ak výrobca elektriny
nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny, je v rozpore s Ústavou SR. Ústavný súd ďalej vo svojom Náleze uviedol,
že úlohou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak
takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, do súladu s čl. 13 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.

1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 ústavy a v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Ak tak Úrad pre
reguláciu sieťových odvetví neurobí, stratia označené právne normy po uplynutí tejto lehoty účinnosť.
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví reflektoval na Nález Ústavného súdu tak, že povinnosť výrobcov
elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy už v zmysle Vyhlášky č. 260/2016 nie je
platbou, ktorú sú povinní platiť všetci výrobcovia, bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej sústavy

využívajú alebo nie. Povinnosť platby sa Vyhláškou č. 260/2016 zmenila na cenu, teda odplatu za
konkrétnu službu, na základe čoho sú G - komponent povinní na základe Vyhlášky č. 260/2016 platiť
iba tí výrobcovia, ktorí službu prístupu do distribučnej sústavy reálne využívajú na základe zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Z uvedeného preto vyplýva, že Úrad pre
reguláciu sieťových odvetví rešpektoval Nález Ústavného súdu a povinnosť platiť poplatok za prístup

do distribučnej sústavy aj bez platne uzatvorenej zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny zmenil tak, že
tento nie sú povinní platiť všetci výrobcovia elektriny, ale výlučne tí, ktorí uzatvorili s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Dňa
10.02.2017 bola zverejnená najnovšia Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017
Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike a niektoré podmienky vykonávania

regulovaných činností v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška č. 18/2017“), ktorou bola s účinnosťou
od 10.02.2017 zrušená Vyhláška č. 260/2016. Uvedená Vyhláška č. 18/2017 opätovne zmenila právnu
úpravu povinnosti platenia poplatku za prístup do distribučnej sústavy tak, že sa vrátila k pôvodnému
zneniu ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky s tým, že toto nové znenie už neobsahuje časť, ktorá bola Nálezom
Ústavného súdu označená ako protiústavná. Napriek tomu, že uvedené ustanovenie bolo od tejto doby

opätovne zmenené, v jeho aktuálnom znení povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať poplatok za prístup
do distribučnej sústavy v prípade, ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy
platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, absentuje.
Na základe vyššie popísaného skutkového stavu a Nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky preto platí, že :

(i) povinnosť výrobcov elektriny, ktorí nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, platiť platbu
za prístup do distribučnej sústavy, nemá právny základ a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy
nie je oprávnený od takýchto výrobcov elektriny platbu za prístup do
distribučnej sústavy požadovať;

(ii) uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je právom, nie
povinnosťou výrobcu elektriny;
(iii) podľa zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006 má
rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu účinky ex tunc (spätne do minulosti), nazáklade čoho platby, ktoré výrobcovia elektriny bez platne uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny už uhradili, boli v zmysle uvedeného zjednocujúceho stanoviska Ústavného
súduvykonanébezprávnehodôvodu,čimdošlonastraneregionálnychdistribučnýchsústav,vprospech

ktorých sa platby uhrádzali, k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré sú podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky títo prevádzkovatelia povinní vrátiť.
V nadväznosti na uvedené má žalobca za to, že úhradou vyššie uvedených platieb spočívajúcich v
úhrade poplatkov za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponentu), došlo na strane žalovaného
k vzniku bezdôvodného obohatenia a to v celom rozsahu vykonaných úhrad, t.j. v sume vo výške

16.743,92 €. Ako vyplýva z Nálezu Ústavného súdu uvedeného vyššie v tejto žalobe, výrobcovia
elektriny, ktorí nemajú s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú oslobodení od povinnosti platiť platbu za prístup do
distribučnej sústavy, tzv. G-komponent, keď plénum Ústavného súdu posúdilo takúto formu platby,
za ktorú výrobca elektriny nedostáva adekvátnu protislužbu, ako protiústavnú. Inak povedané, pokiaľ
výrobca elektriny neuzatvoril s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny, a reálne ani nevyužíva prístup a s tým spojenú distribúciu elektriny v rámci
vedení distribučnej sústavy, nie je povinný platiť poplatok
za prístup do distribučnej sústavy, ku ktorého úhrade bol počnúc mesiacom január 2014 až do
vydania Nálezu Ústavného súdu povinný v zmysle ust. § 23 ods. 26 Vyhlášky. S poukazom na ust.
§ 23 ods. 26 Vyhlášky platného v čase vykonania úhrad, a ďalej s poukazom na ostatné ustanovenia

Vyhlášky ako aj Zákona o energetike a s ohľadom na Nález Ústavného súdu máme za to, že nárok na
zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalobcom, žalovanému nevznikol, a to napriek
tomu, že so žalobcom uzatvoril Zmluvu o prístupe.
Žalovaný vystavenými daňovými dokladmi fakturoval žalobcovi poplatky za „prístup do sústavy“, teda
tzv. G-komponent. Uvedené v konečnom dôsledku samotný žalovaný uvádza v jednotlivých daňových

dokladoch v ich časti názov fakturovanej položky. Má za to, že aj keď žalovaný uzatvoril so žalobcom
Zmluvu o prístupe, nejedná sa o zmluvu o prístupe, ktorú má na mysli ust. § 23 ods. 26 Vyhlášky,
ako ani príslušné ustanovenia Zákona o energetike. Žalovaný navyše ani napriek vykonaným úhradám
neposkytoval žalobcovi protiplnenie tak, ako má na mysli Zákon o energetike. Opätovne poukázal,
že je potrebné vychádzať z Nálezu Ústavného súdu, podľa ktorého je časť ust. § 23 ods. 26

Vyhlášky upravujúca povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy
aj vtedy, keď títo nemajú s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, v rozpore s Ústavou SR. Žalobca však so žalovaným
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nikdy neuzatvoril. Pod prístupom do
distribučnej sústavy je potrebné rozumieť faktické využívanie distribučnej sústavy výrobcom elektriny a

teda využívanie v tom zmysle, že výrobcovi elektriny je zriadený prístup do sústavy a výrobca elektriny
zároveň do vedení distribučnej sústavy „vpúšťa“ vyrobenú elektrinu, ktorá bude následne prepravená
jednotlivým odberateľom. Za takto poskytnutý prístup je výrobca elektriny povinný uhradiť zmluvne
dojednanú odplatu, t.j. G-komponent alebo poplatok za prístup. Žalobca však prístup do distribučnej
sústavy tak, ako predpokladá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nikdy

nevyužíval a ani využívať nemohol, nakoľko celý objem vyrobenej elektriny dodával priamo samotnému
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, teda žalovanému.
S poukazom na uvedené má za to, že povinnosť uhrádzať poplatok za prístup do
distribučnej sústavy môže vzniknúť jedine vtedy, ak výrobca elektriny reálne využíva distribučnú sústavu
na distribúciu elektriny. Právo prístupu do distribučnej sústavy a samotnú distribúciu od seba navzájom

nie je možné oddeľovať. Prístup do distribučnej sústavy je nerozlučne spojený so samotnou distribúciou
vyrobenej a dodanej elektriny v rámci sústavy, k čomu v prípade žalobcu v žiadnom prípade nedošlo a
ani dôjsť nemohlo, pretože nikdy so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny neuzatvoril a pokiaľ by takúto zmluvu aj uzatvoril, nikdy by distribúciu elektriny prostredníctvom
vedení distribučnej sústavy nemohol využívať, nakoľko takéto využívanie by bolo v rozpore s t. č.

platným ust. § 4 ods. 10 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o podpore
obnoviteľných zdrojov“), podľa ktorého bol žalobca povinný dodať celý objem vyrobenej elektriny
práve prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, t.j. žalovanému. S uvedeným tvrdením sa vo svojom
rozsudku v konaní 18Cb/187/2014 stotožnil aj Okresný súd Žilina v obdobnej veci vedenej proti inému

prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Vzhľadom k tomu, že žalobca je výrobcom elektriny s právom
na podporu v zmysle citovaného ust. § 4 ods. 10 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov, dodával
celý objem vyrobenej elektriny práve žalovanému a teda túto nemohol distribuovať iným odberateľom
elektriny. Okrem uvedeného poukazuje navyše na to, že Zmluva o prístupe, ktorú žalobca uzatvoril sožalovaným, nie je právnym poriadkom Slovenskej republiky upravená a jedná sa o akýsi iný žalovaným
vytvorený typ zmluvy, pod ktorý žalovaný subsumoval povinnosť žalobcu uhrádzať platbu za prístup
do distribučnej sústavy napriek tomu, že žalobca takýto prístup nie je oprávnený využívať, nepotrebuje

ho využívať a ani nevyužíva. Ako je naznačené vyššie, žalobca dodáva do sústavy vyrobenú elektrinu
cez distribučné miesto, a túto dodanú elektrinu žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej za
cenu tzv. elektriny na straty odoberá. Žalobca teda vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy
na hranici distribučnej sústavy, avšak od tohto okamihu už samotné distribuovanie v rámci distribučných
vedení žiadnym spôsobom nevyužíva, toto využíva výlučne žalovaný, a preto je v tejto súvislosti

potrebné akýkoľvek poplatok za prístup do sústavy, považovať za neoprávnený.
Zrejmá je navyše aj tá skutočnosť a považujeme za nepochybné, že účelom uzatvorenia Zmluvy o
prístupe zo strany žalovaného bolo najmä odstránenie absencie zmluvy o prístupe medzi žalobcom
a žalovaným, a to aj napriek tomu, že žalobca takúto zmluvu uzatvoriť nemusel a nepotreboval. O
uvedenom svedčí aj fakt, že žalobca napriek tomu, že prvotnú zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy
uzatvoril so žalovaným už v roku 2010, nemal až do januára 2014 potrebu a ani úmysel uzatvoriť so

žalovaným aj Zmluvu o prístupe. Je zrejmé, že k jej uzatvoreniu došlo až v čase nadobudnutia účinnosti
a aplikácie Vyhlášky, a teda od 01.01.2014.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že medzi žalovaným a žalobcom nikdy nedošlo
k uzatvoreniu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, na základe ktorej by bol
žalovaný oprávnený fakturovať žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Zmluva o prístupe

uzatvorená medzi žalovaným a žalobcom je zmluvou,
ktorá nie je upravená právnym poriadkom Slovenskej republiky a jedná sa o zmluvný typ vytvorený
žalovaným, z ktorého nie je zrejmé, za poskytovanie akých služieb má žalobca uhrádzať tzv. G-
komponent. Súčasne poukazuje na to, že predmetná Zmluva o prístupe navyše ani nedefinuje výšku
poplatkov, ktoré mal žalobca žalovanému uhrádzať, pričom vo svojom čl. II Platobné podmienky iba

veľmi nejasne odkazuje na rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzné
právne predpisy, ktoré však už bližšie nešpecifikuje. Daná Zmluva o prístupe, ktorú žalobca uzatvoril so
žalovaným, nie je právnym poriadkom Slovenskej republiky upravená a preto nemôže zakladať nárok
žalovaného na úhrady poplatku za prístup do distribučnej sústavy v zmysle ust. § 23 ods. 27 Vyhlášky,
teda nárok na úhradu tzv. G-komponentu.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 18.10.2018 žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol,
že žalobcom uplatnené nároky neuznáva v plnom rozsahu. Žalobca sa snaží navodiť nesprávny dojem,
že právnym titulom žalovaným vystavovaných faktúr a žalobcom realizovaných platieb bolo ustanovenie
§ 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej

len „vyhláška o cenovej regulácii“) so súčasným poukazom na skutočnosť, že dotknuté ustanovenie
vyhlášky o cenovej regulácii bolo nálezom Ústavného súdu SR, sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 zo dňa
22.06.2016. Takéto tvrdenia žalobcu považuje žalovaný za čisto účelové a zavádzajúce v snahe navodiť
u tunajšieho súdu dojem o neoprávnenosti žalobcom uhrádzaných platieb. Predmetné ustanovenie
vyhlášky o cenovej regulácii slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky

žalovaným žalobcovi fakturovanej sumy za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom. V
súvislosti s uvedeným si dovoľuje zdôrazniť, že mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy
obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ako ani jej výška, neboli zo strany
Ústavného súdu SR spochybnené. Podkladom pre výber a účtovanie odplaty za užívanie distribučnej
sústavy vo forme prístupu do sústavy je v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutého

v jeho náleze sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 práve dohoda zmluvných strán ako prejav ich slobodnej vôle.
Účelom právneho názoru Ústavného súdu SR obsiahnutého v jeho náleze sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 pri
posudzovaní oprávnenosti platby za prístup do distribučnej sústavy bol záver, že titulom pre výber platby
zaprístupdosústavy(akoajakéhokoľvekinéhoplnenia),nesmiebyťsamotnávyhláškaakopodzákonný
právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny dôvod, za ktorý Ústavný súd SR

sám považuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon zachytávajúci prejavy vôle oboch zmluvných strán.
Názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho náleze sp. zn.: PL. ÚS 17/2014 o osvedčení zmluvného
dojednania strán ako spôsobilého právneho titulu určitej platby však musí platiť a byť aplikovateľný bez
ohľadunaskutočnosť,čisajednáozmluvupomenovanú(vzmysle§26ods.5zákonaoenergetikealebo
§ 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike), alebo zmluvu nepomenovanú, pretože v oboch prípadoch

je titulom a podkladom pre účtovanie a výber odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného
žalobcom práve dohoda zmluvných strán, a teda v oboch prípadoch predstavuje ustanovenie § 26
ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii len spôsob výpočtu výšky poplatku, tak ako to stanovuje Ústavnýsúd SR v citovanom náleze sp. zn.: PL. ÚS 17/2014, ku ktorého úhrade sa zmluvná strana zaviazala
uzatvorením zmluvy ako prejavu svojej slobodnej autonómnej vôle.
Žalovaný má za to, že o zmluvu uzatvorenú v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike sa jedná aj

v prípade, ak táto v zmysle dojednania zmluvných strán obsahuje niektoré z podstatných náležitostí
obsiahnutých v § 26 ods. 5 zákona o energetike. Každá so zákonom predpokladaných zložiek zmluvy
o prístupe je samostatná a tieto nemusia byť v zmluvnom dojednaní zmluvných strán naplnené všetky
kumulatívne, ale v závislosti od toho, ktoré zo zákonom uvedených zložiek sú zo strany žalovaného
reálne poskytované a zo strany žalobcu reálne využívané, a teda v závislosti od reálneho skutkového

stavu. Nie je možné požadovať ako podstatnú náležitosť zmluvy o prístupe prepravu elektriny resp.
distribúciu vo vzťahoch, kedy táto nie je realizovaná, resp. jej realizácia je objektíve nemožná. Distribúcia
ako obligatórna náležitosť zmluvy o prístupe môže byť požadovaná v prípade užívateľov distribučnej
sústavy v pozícii odberateľov elektriny zo sústavy, nie však v prípade výrobcov ako dodávateľov elektriny
do sústavy.
V prípade vzájomného vzťahu medzi výrobcom ako dodávateľom vyrobenej elektriny do sústavy

a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy je potrebné konštatovať záver o možnosti
uzatvoriť zmluvu o prístupe v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike aj bez prepravy elektriny ako
jej podstatnej náležitosti, ak túto výrobca v pozícii dodávateľa do sústavy reálne nevyužíva. Zároveň si
dovoľuje zdôrazniť tiež skutočnosť, že ak by aj tunajší súd posudzoval predmetnú zmluvu ako zmluvu
o prístupe v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike len v prípade kumulatívneho splnenia všetkých

zákonompredpokladanýchnáležitostí,nesplneniektorejkoľvekzozákonompredpokladanýchnáležitostí
zmluvy o prístupe, nie je sankcionované neplatnosťou zmluvy. Neplatnosťou preto z uvedeného
dôvodu nemôže sankcionovať uzatvorenú zmluvu o prístupe medzi stranami sporu ani tunajší súd.
Názor žalobcu, že účastníci na trhu s elektrinou nemôžu uzatvárať iné typy zmlúv než tie, ktoré sú
upravené v zákone o energetike, nepovažujeme za správne a právne súladné. Zákon o energetike ako

špeciálny právny predpis stanovuje určité konkrétne práva a povinnosti, čím určitým spôsobom limituje a
predurčuje charakter a obsah zmluvných vzťahov, avšak tento nevylučuje zmluvnú slobodu účastníkov
na trhu s elektrinou. Úvahy žalobcu o nemožnosti uzatvoriť akýkoľvek iný zmluvný typ než je obsiahnutý
v ustanoveniach § 26 zákona o energetike preto považujeme za bezpredmetné a striktne formalistické.
Takýmto úvahám nezodpovedá znenie samotného textu zákona o energetike, dôvodovej správy k nemu,

rovnako ani právny názor Ústavného súdu SR, ktorý si žalobca účelovo vykladá vo svoj prospech.
Uzatvorenie zmluvy o prístupe obsahujúcej len niektoré z ustanovením § 26 ods. 5 zákona o energetike
stanovených náležitostí, preto nemôže byť sankcionované neplatnosťou takejto uzatvorenej zmluvy.
Vzhľadom k uvedenému má za to, že argumentácia žalobcu o neplatnosti zmluvy o prístupe je výlučne
účelová s cieľom v rozpore so zásadou „pacta sunt servanda“ sa vyhnúť plneniu svojich zmluvných

povinností. Zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe a distribúcii (§ 26 ods. 5 zákona o
energetike), ale aj samotnú zmluvu o prístupe (§ 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike). V súvislosti
s uvedeným poukázal na ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike, ktoré obsahuje právo
výrobcu uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické a obchodné podmienky prístupu
do sústavy, v súvislosti s čím si zároveň dovoľujeme dať do pozornosti tunajšieho súdu právny názor

Krajského súdu v Bratislave obsiahnutý vo vyššie už citovanom uznesení, sp.zn.: 4 Cob/181/2017, že:
„...z ust. 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. je tiež zrejmé, že citovaný zákon upravuje nielen
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5), ale aj zmluvu o prístupe
do sústavy.“
Žalobca má v zmysle legálnej definície § 3 písm. b) ods. 15 zákona o energetike postavenie užívateľa

sústavy. Užívateľom sústavy sa v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia rozumie osoba, ktorá (i)
elektrinu dodáva, alebo (ii) elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy,
alebo (iii) má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah. Z uvedeného
je zrejmé, že citované zákonné ustanovenie taktiež nepredpokladá ako jedinú možnú zmluvu, ktorou je
možné udeliť ako aj nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného, výlučne zmluvu o

prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so všetkými náležitosťami v zmysle § 26 ods. 5
zákona o energetike.
Strany sporu ako subjekty súkromnoprávnych vzťahov sú oprávnené slobodne si určovať obsah
právnychvzťahov,najmävrámcizmluvnejslobody.Konkrétnesitedamôžuvybraťzmluvnýtypupravený
v určitom právnom predpise, ale zároveň môžu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka uzatvárať

aj zmluvy nepomenované (inominátne), čím je súkromnoprávnym subjektom ponechaná možnosť
uspokojovať svoje rozličné záujmy, na ktoré zákonodarca pri tvorbe právnych predpisov nepamätal.
Pri posudzovaní povahy záväzkovo-právneho vzťahu procesných strán a platnosti zmluvy o prístupe,
je potrebné vziať do úvahy súkromnoprávnu povahu strán sporu. Tak žalobca ako aj žalovanýpredstavujú samostatné právnické osoby podnikateľov, keď žalobca má postavenie výrobcu elektriny
a žalovaný postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Predmetný záväzkovo-právny
vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom súkromnoprávnym, čo v konečnom dôsledku

nepopiera ani samotný žalobca, pričom v tomto žalovaný nevystupuje ako reprezentant štátu, ktorým
by zakladal akékoľvek práva a povinnosti žalobcu.
Právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym
vzťahom založeným zmluvou o prístupe do sústavy, uzatvorenou medzi stranami sporu ako dvomi
podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre obe zmluvné strany určité práva a povinnosti a v

rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu
úplne absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi
orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy
priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických, alebo právnických
osôb.
Základnou podmienkou platnosti inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka

je dostatočné určenie predmetu záväzku. Z posudzovanej zmluvy o prístupe je zrejmé, že sa jedná
o synalagmatický zmluvný vzťah, kde sa žalovaný zaväzuje umožniť žalobcovi prístup do regionálnej
distribučnej sústavy a žalobca sa zaväzuje zaplatiť žalovanému platbu za takýto umožnený prístup.
Z uvedeného je zrejmé, že povinnosti oboch zmluvných strán sú určené jasne a zrozumiteľne, a teda
že predmet záväzku je určený dostatočne. Nepomenovaná zmluva je takisto záväzná ako zmluva

pomenovaná, ak je uzavretá v súlade s právnym predpisom.
Ak by teda tunajší súd dospel k záveru, že posudzovaná zmluva o prístupe nie je zmluvným typom
uzatvoreným v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, posudzovanú zmluvu by bolo nevyhnutné
považovať za zmluvu o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike, alebo ako
zmluvu nepomenovanú uzatvorenú v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo však za žiadnych

okolností nemá a ani nemôže mať za následok jej neplatnosť ako ani neplatnosť práv a povinností v nej
dojednaných. Z bodu 1. článku I. posudzovanej zmluvy o prístupe je zrejmé, že žalovaný sa zaväzuje
umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu rezervovanej distribučnej
kapacityvyjadrenejhodnotoudohodnutejmaximálnejrezervovanejkapacityvrozsahu999kWazároveň
je z bodu 2. článku I. posudzovanej zmluvy zrejmé, že žalobca sa zaviazal žalovanému platiť platbu

za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, pričom jej výška bola dohodou zmluvných strán určená
odkazom na príslušné ustanovenia cenovej vyhlášky a cenové rozhodnutia ÚRSO.
V súvislosti s uvedeným žalovaný uviedol, že cena za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu
elektriny pozostáva z dvoch zložiek, a to:
a) cena za prístup do distribučnej sústavy

b) cena za distribúciu elektriny
Uvedené potvrdzujú aj samotné rozhodnutia ÚRSO, ktoré vydalo ÚRSO pre žalovaného za účelom
účtovania taríf za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre odberateľov elektriny v
žalovanom období, ako aj aktuálne účinné rozhodnutie ÚRSO 010/2018/URSO. Z ich obsahu (napríklad
bod II. citovaného rozhodnutia) jednoznačne vyplýva, že ÚRSO určuje obe položky jednotlivo a v

konkrétnej výške, a takisto z podmienok uplatnenia týchto taríf jednoznačne vyplýva, že ich možno
účtovať oddelene a najmä prístup možno účtovať nezávisle na tarife za distribúciu elektriny.
Cena za prístup do distribučnej sústavy predstavuje pevnú zložku ceny, a táto zohľadňuje náklady
prevádzkovateľa distribučnej sústavy spojené so zabezpečením rezervovanej kapacity v distribučnej
sústave pre užívateľa sústavy. Výška pevnej zložky je nezávislá od množstva dodanej elektrickej energie

užívateľom distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste.
V prípade odovzdávacích miest výrobcov ako dodávateľov do sústavy sa výška tejto zložky vypočítava
ako 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na
výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, ktorá maximálna rezervovaná kapacita žalobcu je
v zmluve o pripojení a rovnako tak v zmluve o prístupe dohodnutá na hodnotu vo výške 3940 kW.

Z uvedeného je zrejmé, že nie je prakticky možné, aby ÚRSO určilo maximálnu cenu a tarifu za prístup
do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny bez toho, aby určilo osobitne maximálnu cenu a tarifu za
prístup do distribučnej sústavy a maximálnu cenu a tarifu za distribúciu elektriny. K tomu si dovoľujeme
opätovne analogicky poukázať napríklad na rozhodnutie číslo 010/2018/URSO. V nadväznosti na
uvedené je teda v zmysle cenových rozhodnutí ÚRSO ako aj samotnej cenovej vyhlášky určený presný

výpočet na určenie výšky ceny za prístup do sústavy, pričom východiskom na jej určenie je v prípade
napäťovej úrovne výška tarify za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny, alebo tarify za
prístup do distribučnej sústavy pre dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenovéhorozhodnutia ÚRSO za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa
regionálnej distribučnej sústavy.
Tarifa za prístup do sústavy pre výrobcu elektriny ako aj tarifa za prístup do sústavy pre dvanásťmesačnú

rezervovanú kapacitu je vo všetkých dotknutých cenových rozhodnutiach stanovená na rovnakú sumu
vo výške 5,8726 EUR/kW/mesiac. Hodnota 5,8726 EUR/kW/mesiac predstavuje hodnotu tarify za
prístup do distribučnej sústavy ako pevnej jednotkovej ceny stanovenej pre účely výpočtu mesačnej
ceny za prístup do sústavy, viažucej sa na 1 kW rezervovanej kapacity resp. maximálne rezervovanej
kapacity dohodnutej konkrétnym výrobcom v zmluve o pripojení. V zmysle časti A. Tarify za prístup do

distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre užívateľov distribučnej sústavy s výnimkou odberateľov
v domácnostiach, článku II bod 1 každého z cenových rozhodnutí ÚRSO je presne definovaný presný
spôsob výpočtu konkrétnej výšky platby za prístup do sústavy pre konkrétneho výrobcu, a to tak,
že: „Výška pevnej mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy sa vypočíta ako súčin tarify za
prístup do distribučnej sústavy a rezervovanej kapacity.“ V prípade výrobcov sa rezervovaná kapacita
nedojednáva a pre účely výpočtu sa použije ustanovením § 26 ods. 23 cenovej vyhlášky určená

premenná zodpovedajúca 30% maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení.
V prípade žalobcu bola dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita vo výške 990 kW, z ktorej hodnoty
30% predstavuje 297 kW. Platba za prístup do sústavy sa v prípade žalobcu teda určuje ako násobok
hodnoty 297 kW (predstavujúcej 30% z MRK) a hodnoty 5,8726 EUR/kW/mesiac (predstavujúcej tarifu
za prístup do sústavy stanovenú pre výrobcu elektriny cenovým rozhodnutím ÚRSO) a predstavuje

sumu vo výške 1.744,16 EUR bez DPH a po pripočítaní DPH v zmysle platných právnych predpisov
sumu vo výške 2.092,99 EUR, ktorá bola žalovaným žalobcovi fakturovaná a žalobcom žalovanému
každomesačne až do momentu zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn.: PL. ÚS 17/2014
dobrovoľne uhrádzaná. Cena za distribúciu elektriny predstavuje na rozdiel od ceny za prístup variabilnú
zložku, a táto je vo svojej podstate vyjadrením miery využitia distribučnej sústavy pre účely distribúcie

elektriny zo zariadenia výrobcu konkrétnym koncovým odberateľom a jej konkrétna výška závisí od
skutočného množstva dodanej elektriny na konkrétnom odovzdávacom mieste výrobného zariadenia.
Táto však žalovaným žalobcovi nikdy nebola fakturovaná a rovnako zo strany žalobcu žalovanému ani
uhrádzaná a teda táto nie je predmetom tohto sporu.
Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výpočtu ceny je jasný a jednoznačne určiteľný a tento medzi stranami

sporu ani nebol nikdy spochybnený, ktorá skutočnosť je medzi stranami sporu nesporná. Vzhľadom k
uvedenému má za to, že spôsob určenia ceny v uzatvorenej zmluve o prístupe je dostatočne určitý a
medzi stranami sporu nesporný. Počas celého trvania zmluvného vzťahu nevznikli na strane žalovaného
a rovnako ani na strane žalobcu žiadne pochybnosti o výške fakturácie alebo výške realizovaných úhrad.
Z uvedeného je zrejmé, že prístup do sústavy a s tým spojené právo využívať distribučnú sústavu v

rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity v zmysle legálnej definície obsiahnutej v § 2 písm. a)
ods. 12.2 zákona o energetike bol medzi stranami sporu jednoznačne, jasne a zrozumiteľne dohodnutý
a rovnako jednoznačne, jasne a zrozumiteľne bol medzi stranami sporu dohodnutý aj záväzok žalobcu
uhrádzať žalovanému platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorej vrátenia sa tohto času domáha
prostredníctvom tohto súdneho konania.

V súvislosti so žalobcom namietanou údajnou neplatnosťou zmluvy si dovoľujeme zdôrazniť, že súdy
sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť (napr. nález Ústavného súdu
ČR zo dňa 14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03, ktorý bol prevzatý súdnou praxou všeobecnými súdmi
Českej republiky). Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu Českej republiky základným princípom
výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý

neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia
zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou.
Žalovaný taktiež uviedol, že výrobca má v zmysle § 13 zákona o energetike možnosť prepojiť zariadenie
výrobcu s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez

využitia distribučnej sústavy žalovaného, a teda aj bez prístupu do nej. Voľba pripojiť svoje zariadenie
do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba využívať prístup do distribučnej sústavy žalovaného a
dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému prostredníctvom jeho distribučnej sústavy, bola dobrovoľným
rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú z dvoch zákonom
ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomicky výhodnejšiu. V

súvislosti s argumentáciou žalobcu o jeho nemožnosti dodávať vyrobenú elektrinu inému subjektu
ako žalovanému alebo ním poverenému subjektu, si dovoľujeme zdôrazniť, že žalobca ako vlastník
zariadenia na výrobu elektriny má a rovnako aj v minulosti mal v zmysle § 13 zákona o energetike
možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobenáelektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného. Žalobca ako
výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie mal a naďalej má možnosť vyrábať elektrinu a
realizovať svoju podnikateľskú činnosť bez využitia distribučnej sústavy žalovaného prostredníctvom

vyššie spomínaného priameho vedenia, kedy by jeho zariadenie bolo elektricky a mechanicky oddelené
od distribučnej sústavy žalovaného.
Žalovaný ďalej uviedol, že nie je dôvodné ani právne súladné, aby bol akýkoľvek subjekt oslobodený od
plneniaakýchkoľveksvojichpovinnostíprostýmodkazomnaúdajnúneexistenciupísomnéhodojednania
niektorých náležitostí existujúceho zmluvného vzťahu, obzvlášť v prípade, ak nedodržanie ktorejkoľvek

zo zákonom definovaných podstatných náležitostí nie je sankcionované neplatnosťou predmetného
zmluvného vzťahu a za súčasnej skutočnosti, že pre takýto zmluvný vzťah nie je zákonom požadovaná
písomná forma, a to bez ohľadu na to, či reálne plnenia od druhého subjektu prijíma a požíva oprávnenia
zo vzájomného vzťahu s druhým subjektom vyplývajúce, alebo dokonca napriek tomu, že reálne
plnenia od druhého subjektu prijíma a požíva oprávnenia zo vzájomného vzťahu s druhým subjektom
vyplývajúce. Aplikáciou predmetného spôsobu výkladu právnych noriem by sa vytvoril stav, kedy by

jednému subjektu boli priznané práva, avšak tento by bol zároveň „oslobodený“ od naň nadväzujúcich
povinností.
Základnou podstatou sporu je posúdenie, či zo strany žalobcu dochádza k užívaniu distribučnej sústavy
žalovaného v podobe prístupu do distribučnej sústavy a prijímaniu služieb s tým súvisiacich, či k
takémuto užívaniu dochádza oprávnene na podklade existujúceho platného základu, ktorého existenciu

žalobca počas celého konania popiera, a s tým neoddeliteľne súvisiaca otázka oprávnenosti nároku
žalovaného na žalobcom poskytované platby ako odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného
a prijímanie služieb s tým súvisiacich, ktoré otázky sú zodpovedateľné a nepochybne preukázateľné
práve dôkazmi predloženými zo strany žalovaného. Bez faktického prístupu do sústavy žalobca nemôže
vyrobenú elektrinu dodávať. Ak by žalobca nechcel využívať prístup do sústavy, musel by mať iného

odberateľa, s ktorým by ho spájalo priame vedenie a ktorému by vyrobenú elektrinu dodával, alebo ak
by takéhoto vlastného odberateľa nemal, musel by vyrobenú elektrinu sám spotrebovať, t.j. musel by
vyrobiť len také množstvo elektriny, aké sám spotrebuje. Ak žalobca nemá vlastného odberateľa a chce
vyrábať viac elektriny ako je potrebné pre jeho vlastnú spotrebu, čo žalobca aj reálne vyrába, ktorá
skutočnosť medzi stranami nie je sporná, musí vyrobenú elektrinu dodávať do sústavy, keďže elektrina

ako komodita nie je skladovateľná, a teda pristupovať do sústavy žalovaného.
Žalovaný zdôraznil, že právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad v žalovanom období existoval a
naďalej existuje a týmto je záväzkovo-právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej
sústavy žalovaného a služieb s tým spojených, a to bez ohľadu, či tento bude zo strany všeobecných
súdov posúdený ako zmluvný vzťah v zmysle písomnej/ konkludentnej zmluvy o prístupe a distribúcii

v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, zmluvy o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 zákona o
energetike, inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, alebo ako vzťah
bezdôvodného obohatenia sa žalobcu na úkor žalovaného. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch v
zmysle predchádzajúceho odseku tohto vyjadrenia vzniká žalovanému oprávnený nárok na protiplnenie
za užívanie distribučnej sústavy žalobcom vrátane služieb s tým súvisiacich.

Odplatu za prístup do sústavy a jej užívanie je povinný platiť každý užívateľ distribučnej sústavy, teda
aj subjekt v postavení odberateľa elektriny zo sústavy, ale aj subjekt v postavení dodávateľa elektriny
do sústavy. Nie je možné, aby sa jedna skupina užívateľov svojej povinnosti zbavila na úkor inej
skupiny užívateľov distribučnej sústavy, ako sa to snaží prezentovať žalobca. Výnimka je ustanovená
len pre prípad, ak totožný výrobca vystupuje aj v pozícii odberateľa aj v pozícii dodávateľa, kde je

umožnené, aby takíto výrobcovia neuhrádzali platby za prístup duplicitne, preto ich platba adekvátne
zodpovedá tomu z prístupov, ktorý je väčšieho rozsahu. V nadväznosti na čo Ústavný súd SR dospel k
záveru, že odplata uhrádzaná výrobcami za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu
do distribučnej sústavy je nediskriminačná. Priznaním relevantnosti tvrdenia žalobcu o bezodplatnosti
užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii výrobcu elektriny, t.j. dodávateľa elektriny

do sústavy, by tunajší súd vo svojej podstate bezdôvodne preniesol povinnosť znášať všetky náklady
súvisiace s udržiavaním stability distribučnej sústavy a jej užívaním výlučne na jednu skupinu jej
užívateľov, a to na koncových odberateľov, ktorí sú najslabšou a najzraniteľnejšou skupinou užívateľov
distribučnej sústavy. Takýmto postupom sú odberatelia elektriny zo sústavy nútení uhrádzať náklady za
niekoho, kto prístup do sústavy využíva na výkon svojej podnikateľskej činnosti, a vo svojej podstate by

sa tak títo skladajú na žalobcom a ostatnými výrobcami pri ich podnikateľskej činnosti dosahovaný zisk.
Prístup do sústavy je teda v súlade s výkladom Ústavného súdu SR potrebné chápať ako vstupnú
bránu do distribučnej sústavy žalovaného zabezpečujúcu funkcionalitu samotného fyzického pripojenia
zariadenia na výrobu elektriny do sústavy, t.j. vstupnú bránu umožňujúcu vstup vyrobenej elektrinyzo zariadenia žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup ako využívanie
sústavy je však od pripojenia potrebné odlíšiť, pretože prístupom sa rozumie to, čo nasleduje po
samotnom fyzickom úkone montéra, ktorý vodivo spojí elektrické rozvody výrobného zariadenia žalobcu

s distribučnou sústavou žalovaného, a je to kontinuálne využívanie sústavy (popísané v bode 1
odborného vyjadrenia) ako opakovaná kontinuálna činnosť výrobcu. Z uvedeného je teda zrejmé, že
bez prístupu je pripojenie, samo o sebe bezúčelné, prístup neznamená len prechod elektriny určeným
meradlom.
Ak žalovaný rezervuje distribučnú kapacitu, znamená to že v mieste pripojenia garantuje určitú

mieru odolnosti distribučnej sústavy na vplyvy generátora výrobcu v mieste pripojenia. Žalovaný pre
žalobcu prostredníctvom prístupu zabezpečuje, aby jeho generátor jeho výrobného zariadenia fungoval
synchrónne s ostatnými generátormi pripojenými do distribučnej sústavy, pretože všetky generátory,
vrátane generátora zariadenia výrobcu, ktoré majú elektrinu vyrábať a dodávať od distribučnej sústavy
žalovaného, sa musia točiť úplne rovnakými otáčkami - rovnakou frekvenciou - musia pracovať
synchrónne. Synchronizačná frekvencia by bola pre výrobcu nedostupnou, ak by výrobca nemal prístup

do sústavy.
Ministerstvo hospodárstva SR vo svojom vyššie uvedenom stanovisku k žiadosti zo dňa 20.04.2018
jednoznačne poukazuje na skutočnosť, že: „...je potrebné ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike
používajúce pojem prístup vykladať v súlade s legálnou definíciou obsiahnutou v ustanovení § 2 písm.
a) bod 12.2 zákona o energetike, nie naopak.“ Z uvedeného je zrejmé, že žalobcom aplikovaný výklad

ustanovenia § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike cez ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike
je výkladom výlučne účelovým nesledujúcim vôľu zákonodarcu, ktorý je navyše v priamom rozpore s
vôľouzákonodarcuavýkladomaplikovanýmMinisterstvomhospodárstvaSR.Ministerstvohospodárstva
SR vo svojom vyššie uvedenom stanovisku k žiadosti zo dňa 20.04.2018 jednoznačne pripúšťa
možnosť iného využívania distribučnej sústavy ako je samotné prepravenie elektriny odberateľovi a

jednoznačne zastáva právny názor, že pod využívanie distribučnej sústavy spadajú aj iné činnosti ako
je samotná preprava elektriny, z čoho je jednoznačne zrejmé, že preprava elektriny nie je nevyhnutným
predpokladom na to, aby sa jednalo o prístup do sústavy v zmysle legálnej definície § 2 písm. a) ods.
12.2 zákona o energetike.
V prípade, ak by napriek všetkým uvedeným skutočnostiam tunajší súd priznal relevanciu argumentácii

žalobcu o neexistencii akéhokoľvek platného zmluvného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu,
a teda neexistencii akéhokoľvek právneho titulu, ktorý by žalobcovi zo strany žalovaného umožňoval
užívanie distribučnej sústavy žalovaného, bolo by zrejmé, že užívanie distribučnej sústavy žalovaného
realizoval žalobca v žalovanom období a tohto času stále realizuje, bez právneho dôvodu, čím
dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle §

451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu svojho
vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený
predmet svojho vlastníctva držať, užívať a požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Jednou zo zmlúv,
prostredníctvom ktorých by žalobca mohol od žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú
sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom výškou dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity za

určitú dohodnutú odplatu, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej existenciu v akejkoľvek, či už písomnej
alebo konkludentnej forme, žalobca popiera, čím teda popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by
ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného.
Vzhľadom ku skutočnosti, že zo strany žalobcu počas celého žalovaného obdobia dochádzalo a rovnako
aj tohto času dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného, máme za to, že žalovaný mal na

fakturovanésumy,ktorýchvráteniasažalobcavtomtokonanídomáha,oprávnenýnárok,atobezohľadu
na to, či tunajší súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej
odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcom na podklade dohody strán
sporu alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním
distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu.

Za nesprávny považuje tiež právny názor žalobcu o účinkoch nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.: PL.
ÚS 17/2014 ex tunc, t.j. spätne do minulosti k momentu vzniku dotknutej právnej normy. Ústavný súd
SR vo svojom vyššie uvedenom uznesení sp.zn.: PL. ÚS 4/2018 poukazuje na skutočnosť, že v teórii
ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje princíp tzv. prezumpcie ústavnosti
právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na

súladnú dovtedy, kým Ústavný súd SR predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. V súvislosti s
uvedeným Ústavný súd SR výslovne zdôrazňuje skutočnosť, že: „...právne účinky derogačného nálezu
ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc),“
k čomu ďalej dodáva, že: „Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikts požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu (§ 41b zákona o ústavnom súde).“ Vzhľadom k
odlišnosti dotknutého prípadu a predovšetkým vzájomného postavenia dotknutých subjektov, máme z
nižšie uvedených dôvodov za to, že aplikácia zjednocujúceho stanoviska sp. zn.: PLz. ÚS 1/06-4 nie

je zo strany žalobcu správna. Pre posúdenie hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu SR je
nevyhnutné posudzovať prioritne povahu právneho vzťahu, ktorý je predmetným nálezom Ústavného
súdu SR dotknutý. Žalovaný ďalej uviedol, že postavenie subjektov, ktorých sa napadnuté zákonné
ustanovenia a následné posudzovanie hmotnoprávnych účinkov s tým súvisiacich, týkali, nebolo v
prípade nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn.: PL. ÚS 38/03-89 ani naň nadväzujúceho zjednocujúceho

stanoviska obsiahnutého v uznesení sp. zn.: PLz. ÚS 1/06-4 rovnocenné, ako je to v prípade sporu,
ktorý je predmetom tohto konania vo veci samej, ale práve naopak, na jednej strane vystupovala
zdravotná poisťovňa ako subjekt verejnej správy, t.j. subjekt vystupujúci v postavení nadradenosti voči
druhému dotknutému subjektu. Na rozdiel od vyššie posudzovaného prípadu týkajúceho sa vzťahu
medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami, v prípade, ktorý je predmetom tohto
sporu tak žalobca ako aj žalovaný predstavujú samostatné právnické osoby podnikateľov, keď žalobca

má postavenie výrobcu elektriny a žalovaný postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej
sústavy. Predmetný záväzkovo-právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom
súkromnoprávnym, čo v konečnom dôsledku nepopiera ani samotný žalobca, pričom v tomto žalovaný
nevystupuje ako reprezentant štátu, ktorým by zakladal akékoľvek práva a povinnosti žalobcu. Právna
úprava zákona o energetike ani zákona o OZE nezveruje žalovanému žiadne rozhodovacie právomoci

ako právnickej osobe a na rozdiel od zdravotných poisťovní, nezakladá postavenie žalovaného ako
orgánu verejnej správy. V danom prípade je nepochybné, že sa pri predmetnom vzťahu medzi
stranami sporu jedná o reguláciu vzťahov medzi subjektmi súkromného práva, čo podľa konštatovania
Ústavného súdu SR zásadným spôsobom predurčuje z ústavného hľadiska kritériá posudzovania a
hodnotenia jednotlivých výhrad uplatnených proti súvisiacim ustanoveniam zákona o energetike ako aj

súvisiacich podzákonných predpisov. Uvedené kritérium odlišnosti posudzovania vzájomného vzťahu
ako aj povahy a účinkov právnych noriem s tým súvisiacich je nevyhnutné aplikovať aj na účinky nálezu
Ústavného súdu sp. zn.: PL. ÚS 17/2014. Vzhľadom na už vyššie rozoberanú súkromnoprávnu povahu
vzťahu medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi distribučných sústav je aj pri výklade
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.: PL. ÚS 17/2014 a posudzovaní jeho hmotnoprávnych účinkov,

potrebné zohľadniť súkromnoprávnu povahu predmetného vzťahu a výkladové princípy s tým súvisiace.
Aplikáciu záverov predmetného zjednocujúceho stanoviska sp. zn.: PLz. ÚS 1/06-4 pri vyhodnocovaní
hmotnoprávnych účinkov nálezu sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu
medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi, však nepovažuje za správne.
Má za to, že takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov

súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva.
Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že okrem vyslovenia nesúladu právneho predpisu s Ústavou
SR je Ústavný súd oprávnený v prípade zistenia nesúladu účinnosť napadnutého právneho predpisu
pozastaviť až do rozhodnutia o súlade resp. nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou
SR, čo však v danom prípade neurobil. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má

žalovaný nepochybne za to, že od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia po
jeho uverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky až do momentu jeho novelizácie vyhláškou č.
260/2016 Z.z. riadnou súčasť právneho poriadku a do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu
SR o jeho nesúlade s Ústavou SR, bolo napadnuté ustanovenie účinné a spolu so všetkými následkami
predmetným ustanovením predpokladanými, pre všetkých účastníkov na trhu s elektrinou ako aj pre

všetkyorgányštátnejmocizáväzné,atedaprávnevzťahymedzijednotlivýmisubjektmivrátanevšetkých
práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného
medziobdobia musia byť napadnutému zákonnému ustanoveniu, ktoré bolo v danom čase platné a
účinné, podriadené.

3. Žalobca v následných podaniach okrem iného uviedol, že z Nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne
vyplýva, že zrušená časť ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky zaväzovala výrobcov elektriny bez uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy platiť platby za prístup do distribučnej sústavy, čo je v zmysle
Nálezu protiústavné. Ústavný súd SR v Náleze konštatuje, že zrušil protiústavnú časť ust. § 26 ods. 23
Vyhlášky, pričom zvyšná časť tohto ustanovenia obsahuje predovšetkým matematický výpočet platby

za prístup do distribučnej sústavy. Avšak predmetná zrušená časť ustanovenia samozrejme obsahovala
zavedenie povinnosti platiť platbu za prístup do sústavy aj pre tých výrobcov, ktorí nemali uzatvorenú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Teda tvrdenie žalovaného, že ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky
obsahovalo len matematický výpočet poplatku za prístup do sústavy je vyvrátené už v samotnomNáleze Ústavného súdu. Z Nálezu taktiež jednoznačne vyplýva, že ak žalobca nemal uzatvorenú zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy so žalovaným, teda „keď reálne samotný prístup do regionálnej
distribučnej sústavy (t. j. právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely

jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu) nemá zmluvne dohodnutý,“ tak jednoducho
podľa ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky bol povinný túto platbu uhrádzať žalovanému. Avšak v dôsledku
zrušenia časti ust. 26 ods. 23 Vyhlášky Nálezom Ústavného súdu SR platí, že sa jednalo o bezdôvodné
obohatenie žalovaného, pretože odpadol právny dôvod na platenie týchto platieb a neexistuje žiaden
právny titul, prečo by tieto platby mali byť uhrádzané žalovanému. K tvrdeniu žalovaného, že zmluva o

prístupeužívateľasústavydoregionálnejdistribučnejsústavypreodovzdávaciemiestoč.ZPV/2014/221
uzatvorená dňa 21.01.2014 medzi žalobcom a žalovaným (ďalej len „Zmluva o prístupe“) je zmluvou o
prístupe o distribúcii elektriny v zmysle ust. § 23 ods. 26 Vyhlášky okrem iného žalobca uviedol, že aj
z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 je nesporné,
že platba za prístup do distribučnej sústavy je poplatok, ktorý je povinný platiť užívateľ distribučnej
sústavy za prístup do distribučnej sústavy, teda za zaplatenie tohto poplatku musí byť prevádzkovateľom

distribučnej sústavy poskytnuté protiplnenie, ktorým je umožnenie prístupu do distribučnej sústavy
užívateľovi. Ústavný súd v Náleze Ústavného súdu rozhodol, že je protiústavné žiadať zaplatenie
tohto poplatku od výrobcov elektriny, ktoré nemajú s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pretože je na slobodnom rozhodnutí
výrobcov, či si u prevádzkovateľa distribučnej sústavy objednajú služby prístupu a distribúcie elektriny a

či potom uzatvoria s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny tak ako to predpokladá ust. § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike, nakoľko
jedná sa len o právo výrobcu elektriny. Logicky potom platí, že ak žalobca so žalovaným uzatvoril akúsi
nejasnú Zmluvu o prístupe, ktorá nemá zákonné obsahové náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike a na základe ktorej žalovaný neposkytoval a

ani nemohol poskytovať prístup do distribučnej sústavy ani distribúciu elektriny, tak nie možné tvrdiť, že
sú splnené podmienky v zmysle Nálezu Ústavného súdu na platenie platby za prístup žalovanému a že
uhradené platby nepredstavujú bezdôvodné obohatenie žalovaného. Je pravda, že žalobca a žalovaný
si môžu medzi sebou uzatvoriť akúkoľvek zmluvu, ako tvrdí žalovaný vo Vyjadrení, avšak požadovať
od žalobcu zaplatenie platby za prístup do distribučnej sústavy podľa ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky môže

žalovaný od žalobcu požadovať len v prípade, ak má s ním uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej
sústave a distribúcii elektriny, ktorej obsah určuje kogentné ust. § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Len
ak takúto zmluvu výrobca elektriny dobrovoľne uzatvorí a u prevádzkovateľa distribučnej sústavy si
objedná služby prístupu a distribúcie elektriny, tak potom môže prevádzkovateľ distribučnej sústavy od
výrobcu požadovať zaplatenie platby za prístup do distribučnej sústavy ako poplatok za poskytnutú

službu prístupu do distribučnej sústavy a to vo výške stavenej ÚRSO.
Žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu takúto zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny. V Zmluve o prístupe podpísanej medzi žalobcom a žalovaným úplne absentuje
záväzok žalovaného rezervovať nejakú distribučnú kapacitu, záväzok žalovaného prepraviť pre žalobcu
akékoľvek množstvo elektriny. V podpísanej Zmluve o prístupe sa uvádza len záväzok umožniť prístup

do distribučnej sústavy, čo je ale bez záväzku rezervovať distribučnú kapacitu a prepraviť pre žalobcu
akékoľvek množstvo elektriny nezmyselné s poukazom na ust. § 2, písm. a), ods. 12, bod 12.2 Zákona
o energetike. Bez dohody o rozsahu distribučnej kapacity pre žalobcu je teda nezmyselné tvrdiť, že
by žalobca mal dohodnuté právo prístupu do distribučnej sústavy! Elementárnou podstatou prístupu
totiž je umožnenie užívateľovi distribučnej sústavy v rámci dohodnutej distribučnej kapacity užívať

túto distribučnú sústavu. Z vyššie uvedených dôvodov je Zmluva o prístupe absolútne neurčitá a
nezrozumiteľná a jej interpretáciou vlastne ani nie je možné dôjsť k záveru, čo konkrétne mal na základe
tejto Zmluvy žalovaný poskytovať žalobcovi, teda celý predmet zmluvy ako taký je neurčitý. Žalovaný
stále tvrdí, že na základe Zmluvy o prístupe poskytoval žalobcovi „prístup“ do jeho distribučnej sústavy,
ale z vyššie citovaných ust. Zákona o energetike jednoznačne vyplýva, že prístup do distribučnej sústavy

je možný len v rozsahu zmluvnej dohodnutej distribučnej kapacity, pričom v takto určenom rozsahu môže
užívateľ distribučnej sústavy užívať distribučnú sústavu na prepravu elektriny. Takáto dohoda v Zmluve
o prístupe kompletne absentuje. Žalobca má za to, že tvrdenia žalovaného prezentované vo Vyjadrení
ohľadne využívania distribučnej sústavy žalobcom, sú účelovými a tendenčnými tvrdeniami, ktorými sa
žalovaný snaží navodiť dojem, že žalobca už len tým, že je pripojený k distribučnej sústave, stáva sa

tiež jej užívateľom v tom zmysle, že prostredníctvom DS distribuuje vyrobenú elektrinu. Uvedený záver
však vzhľadom k vyššie uvedenému nemôže obstáť v konaní.
K tvrdeniu žalovaného, že žalobca dobrovoľne platby za prístup do distribučnej sústavy uhrádzal a že
teda sa nejedná o bezdôvodné obohatenie , žalobca nesúhlasí. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,že povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy predsa vyplývala z ust. § 23 ods. 26 Vyhlášky
a žalobca nemohol tento všeobecne záväzný právny predpis ignorovať, pretože ak by to aj spravil, tak
by si žalovaný zaplatenie platby mohol vynútiť či už súdnou cestou alebo zápočtom s pohľadávkami

žalovaného voči žalobcovi. Tieto skutočnosti sú žalovanému veľmi dobre známe a napriek tomu zavádza
súd a tvrdí, že žalobca s platbami súhlasil. Tvrdenie žalovaného o súhlase žalobcu s platbami za prístup
do sústavy a o uznaní záväzku zo strany žalobcu sú nepravdivé a účelové.
. K novele zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o energetike“) účinnej od 1.1.2019 žalobca uviedol, že táto

mení právny stav s účinnosťou od 1.1.2019 a z pohľadu tohto sporu medzi žalobcom a žalovaným
sú novela a ňou zavedené právne domnienky o existencii zmluvy o prístupe irelevantné. Okrem toho
ale žalovaný vo Vyjadrení zamlčal, že od 1.1.2019 sa nezaviedla len právna domnienka uzatvorenia
zmluvy o prístupe ale čo je najpodstatnejšie, zmenila sa aj definícia „prístupu do sústavy,“ ktorá je podľa
ust. § 2 písm. a) bod. 12.2 Zákona o energetike v znení účinnom od 1.1.2019 definovaný nasledovne:
„pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu

zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy
sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy.“ Táto legislatívna zmena zase
len potvrdzuje tvrdenia žalobcu a síce že do 1.1.2019 jednoducho žalobca ako výrobca elektriny žiaden
prístup do distribučnej sústavy žalovaného nevyužíval, tak ako to uvádza vyššie v tomto vyjadrení.
Vzhľadom k tomu, že žalovaný v tejto súvislosti namieta spätnú pôsobnosť účinkov Nálezu Ústavného

súdu SR, opätovne uvádzame, že podľa Zjednocujúceho stanoviska má rozhodnutie Ústavného súdu
SR o nesúlade právneho predpisu účinky ex tunc (spätne do minulosti), na základe čoho platby, ktoré
výrobcovia elektriny bez platne uzatvorenej Zmluvy o prístupe už uhradili, boli v zmysle uvedeného
Zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR vykonané bez právneho dôvodu, čim došlo na strane
prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, v prospech ktorých sa platby uhrádzali, k vzniku

bezdôvodného obohatenia, ktoré sú podľa právneho poriadku SR títo prevádzkovatelia povinní vrátiť.
Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom
Ústavným súdom SR označená ako v rozpore s Ústavou SR. Nález Ústavného súdu nie je preto
možné aplikovať iba na situácie po jeho publikácií v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje
neústavnosť predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od momentu jeho

platnosti. Nález Ústavného súdu je preto nutné aplikovať tiež na situácie, ktoré predchádzali jeho
vydaniu. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu SR o ústavnosti alebo neústavnosti
právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný
súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené závery vychádzajú práve zo Zjednocujúceho stanoviska.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že Zjednocujúce stanovisko sa vzťahuje na inú situáciu a preto je v tomto prípade

neaplikovateľné, s týmto tvrdením vzhľadom k vyššie uvedenému nemožno súhlasiť a takéto tvrdenie
je potrebné považovať za účelové.
Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca konštatuje, že:
- Zákon o energetike ako aj Zákon o podpore OZE dôrazne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do
distribučnej sústavy, čo žalovaný opomenul;

- žalobca vyrobenú elektrinu dodáva ako dodávateľ do distribučnej sústavy žalovaného, a takto dodanú
elektrinu odoberá priamo žalovaný na straty v odovzdávacom mieste;
- odovzdávacie miesto je miesto fyzického napojenia výrobného zariadenia žalobcu na distribučnú
sústavu žalovaného, nachádzajúce sa na hranici distribučnej sústavy;
- vytvorenie fyzického pripojenia sa uskutočňuje na základe Zmluvy o pripojení a žalobca za toto

pripojenie zaplatil jednorazový poplatok;
- žalobca dodáva celý objem vyrobenej elektriny žalovanému, do jeho distribučnej sústavy, pričom túto
odovzdáva na hranici distribučnej sústavy, a od tohto okamihu s dodanou elektrinou v celom rozsahu
podľa potreby nakladá žalovaný;
- po odovzdaní elektriny ju žalobca nevyužíva, nakoľko táto prejde do dispozície žalovaného, ktorý s

ňou nakladá podľa vlastného uváženia;
- žalobca distribučnú sústavu nevyužíva, prostredníctvom nej nedodáva vyrobenú elektrinu inému
odberateľovi,pričomvzhľadomktomu,žepoberápodporuvzmysleZákonaopodporeOZE,distribuovať
vyrobenú elektrinu inému odberateľovi nemôže a ani nesmie;
- žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny

predpokladanú v ust. § 23 ods. 26 Vyhlášky, teda zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny podľa z t. č. účinného § 26 ods. 5 Zákona o energetike.
Navyše, Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie
miesto č. ZPV/2014/221 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.1.2014 nielenže:a) nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny predpokladanou v ust. § 23
ods. 26 Vyhlášky, teda zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa z t. č.
účinného § 26 ods. 5 Zákona o energetike, ale

b) je neplatná z dôvodov uvedených v žalobe a tomto vyjadrení.

4. Žalovaný v následných vyjadreniach okrem iného uviedol, že v danom prípade zmluva o prístupe
medzi stranami sporu bola platne a účinne uzatvorená, a preto má za to, že tunajší súd je pre
vyhodnotenie oprávnenosti resp. neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku povinný prioritne

ako predbežnú otázku posúdiť otázku platnosti medzi stranami sporu uzatvorenej zmluvy o prístupe.
Predmetná zmluva je platná a účinná a predstavuje synalagmatický záväzok oboch zmluvných
strán. Základom pre rozhodnutie tunajšieho súdu je teda nevyhnutne posúdenie platnosti a účinnosti
uzatvorenej písomnej zmluvy o prístupe uzatvorenej medzi stranami sporu. Žalovaný od začiatku tvrdí,
že právnym dôvodom úhrad platieb za prístup do sústavy je práve zmluva o prístupe do sústavy a túto
zmluvu žalovaný považuje za zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, napriek skutočnosti, že

medzi stranami sporu nebola dojednaná distribúcia elektriny. Distribúcia nebola dojednaná z dôvodu,
že k tejto nedochádza a z uvedeného dôvodu táto nie je ani žalovaným žalobcovi fakturovaná a
rovnako ani zo strany žalobcu žalovanému uhrádzaná, a teda táto nie je ani predmetom tohto sporu.
Obdobne je potrebné nahliadať tiež na právo žalobcu na prístup do distribučnej sústavy a jeho právo na
uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Nie je možné rozdeľovať právo žalobcu na prístup

do sústavy a právo žalobcu na uzatvorenie zmluvy o prístupe na dve samostatné práva. Pri priznaní
relevancie argumentácie žalobcu by teda bolo potrebné dospieť k záveru o znemožnení uzatvorenia
zmluvy o prístupe všetkým výrobcom a v súvislosti s tým teda aj o znemožnení realizácie ich práva na
prístup do distribučnej sústavy priamo samotnou činnosťou zákonodarcu. Argumentácia žalobcu teda
vytvára patovú situáciu pochybenia zákonodarcu a vylúčenia regulovaných subjektov v pozícii výrobcov

z realizácie ním zákonom priznaného práva na prístup do distribučnej sústavy.
Žalovaný zároveň poukázal na novelu zákona o energetike č. 309/2018 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a
dopĺňajúniektorézákony(parlamentnátlač1068)(ďalejlen„novela“),ktorápriamoodstraňujevýkladové

rozpory pojmu prístup do sústavy a spresňuje samotnú legálnu definíciu pojmu prístup do sústavy
obsiahnutej v § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike (bod 2. článku III. schválenej novely), v
zmysle ktorej: ...prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v
rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej
sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy. Je teda zrejmé, že práve

žalovaným predostretý výklad pojmu prístup do sústavy, je výkladom správnym, súladným s vôľou
zákonodarcu.Vprípadeúpravylegálnejdefiníciepojmuprístupdosústavy,sanejednáoúpravunovú,ale
len o spresnenie a precizovanie aktuálnej právnej úpravy z dôvodu odstránenia existujúcich výkladových
rozporov a nezrovnalostí spôsobujúcich vznik práve takého druhu sporov, aký je predmetom konania
vo veci samej. Skutočnosť, že sa nejedná o žiadnu novú právnu úpravu a že rovnakým spôsobom

mala byť vykladaná aj doterajšia právna úprava vyplýva zo samotnej dôvodovej správy k citovanému
zákonnémuustanoveniu,ktoráozrejmujeúčelschválenejúpravytak,že:„Spresňujesadefiníciaprístupu
do sústavy z dôvodu doterajšieho rôzneho výkladu tejto definície. Spresnenie sa týka výroby elektriny
vo vzťahu k jej dodávaniu do sústavy tak, že dodávanie elektriny do sústavy sa viaže na prístup do
sústavy.“ V súvislosti s uvedeným považuje žalovaný za potrebné poukázať na skutočnosť, že práve

výklad predostretý žalovaným, podporený tiež stanoviskom Ministerstva hospodárstva SR založeným v
súdnom spise, kopíruje vôľu zákonodarcu, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj novela a jej dôvodová správa.
V prípade, ak by napriek jednoznačne prejavenej vôli zákonodarcu, tunajší súd vyhodnotil písomnú
zmluvu o prístupe uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným ako neplatnú, žalovaný poukázal na
prechodné ustanovenie § 96f ods. 2 zákona o energetike (bod 70. článok III. schválenej novely)

zakotvujúce právnu domnienku, že: Pre výrobcov elektriny, ktorí využívajú prístup do prenosovej sústavy
alebo distribučnej sústavy a k 1. januáru 2019 nemajú uzatvorenú zmluvu v písomnej forme, ktorej
predmetom je prístup výrobcu elektriny do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy, platí, že majú
prístup do prenosovej sústavy na základe zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy a o prenose elektriny
podľa § 26 ods. 4 alebo prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 a vzťahujú sa na nich primerane práva a povinnosti
vyplývajúce z týchto zmlúv. Pre účely určenia rozsahu rezervovanej kapacity výrobcov elektriny v
takomto prípade platí, že využívajú prístup do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy vo výške
maximálnej rezervovanej kapacity zariadenia na výrobu elektriny. Zo znenia citovaného prechodnéhoustanovenia je zrejmé, že samotný zákon o energetike predpokladá právnu domnienku existencie
konkludentnej zmluvy o prístupe do sústavy. Podmienkou pre to, aby bola predmetná zákonom
stanovená právna domnienka naplnená je, aby výrobca prístup do distribučnej sústavy využíval.

5. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav:

6. Strany sporu na pojednávaní konanom dňa 1.4.2019 uviedli, že nespornou skutočnosťou je
určite právne postavenie žalobcu ako výrobcu elektrickej energie a žalovaného ako prevádzkovateľa

distribučnej sústavy. Ďalšou nespornou skutočnosťou je to, že žalobca je pripojený do distribučnej
sústavy, dodáva elektrickú energiu do distribučnej sústavy. Rovnako nespornou skutočnosťou je úhrada
súm na základe vystavených faktúr žalovaného žalobcovi. A rovnako nespornou skutočnosťou je, že
nedošlo k zaplateniu daných súm na základe vystavených faktúr započítaním, ale došlo k riadnemu
zaplateniu týchto súm žalobcom žalovanému. Sporné bolo medzi stranami to, či je Zmluva o prístupe
užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/221 zo dňa

21.01.2014 platná,ačižalobcovivznikolnároknazaplateniesumy16.743,92€sprísl.vočižalovanému.

7. Zo Zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy číslo zmluvy: MZ ZoP/2010/65 zo
dňa 19.10.2010 mal súd preukázané, že ju uzavreli žalobca ako žiadateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ
distribučnej sústavy. Predmetom zmluvy je záväzok PDS pripojiť zariadenie žiadateľa špecifikované

v čl. V. a VI. tejto zmluvy do distribučnej sústavy a umožniť dodávku elektriny do sústavy PDS pre
maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 999 kW a záväzok žiadateľa uhradiť cenu za
pripojenie uvedenú v čl. III. tejto zmluvy.

8. Zo Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie

miesto číslo zmluvy: ZPV/2014/221 zo dňa 21.01.2014 súd zistil, že ju uzavreli žalobca ako užívateľ
a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (PRDS). Podľa Čl. I sa PRDS zaviazal umožniť
užívateľovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej
kapacity odovzdávacieho miesta podľa Čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve
po splnení technických a obchodných podmienok Prevádzkovateľa PRDS. Užívateľ sa zaviazal zaplatiť

Prevádzkovateľovi RDS platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa tejto zmluvy. Podľa
Čl. II bodu 1. PRDS vystavuje užívateľovi faktúru za prístup do sústavy vo výške podľa príslušných
platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych
predpisov mesačne.

9. Z jednotlivých faktúr predložených žalobcom - čl. 69 až 72 spisu - nepochybne vyplýva, že žalovaný
vystavil žalobcovi za roky 2014 a 2015 na mesačnej báze obdobie 1.7.2014- 31.12.2014, 1.1.2015 -
28.2.2015faktúryzaplatbuzaprístupjednotlivovovýške2.092,99EUR.Spoukazomnavyššieuvedené
tvrdenie strán sporu o nespornosti úhrad nepochybne vyplýva, že sumy uvedené v týchto faktúrach boli
zo strany žalobcu riadne uhradené inak ako započítaním.

10. Z Odborného vyjadrenia doc. Ing. I. I., PhD. č. 39/2018 zo dňa 10.04.2018 okrem iného vyplýva,
že bolo vyhotovené na základe objednávky žalovaného, zaoberá sa technickou analýzou problematiky
pripojenia a prístupu zdrojov k distribučnej sústave, pričom pre právne posúdenie danej problematiky je
nevyhnutné vychádzať z ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z. v platnom znení.

11. Zo stanoviska Ministerstva hospodárstva SR k žiadosti žalovaného (resp. právneho zástupcu
žalovaného), zo dňa 20.04.2018 okrem iného vyplýva, že ministerstvo poukázalo na legálnu definíciu
prístupu do distribučnej sústavy s poukazom na ust. § 2 písm. a) bod 12.2 a § 26 ods. 5 zákona o
energetike. Z ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike vyplýva, že obsahom zmluvy o prístupe

do distribučnej sústavy je (i) rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacitu, (ii) umožnenie využívania
distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a (iii) prepravenie množstva
elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Malo za to, že každá z troch zložiek
obsahu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je samostatná v tom zmysle,
že nemusia byť podľa zákona naplnené súčasne. Predmetom zmluvy môže byť len rezervovanie

distribučnej kapacity bez ďalšieho.

12. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písmeno c) a e) Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v
sieťových odvetviach v znení účinnom do 30.11.2014 (Zákon č. 250/2012 Z.z.), cenovej regulácii velektroenergetike podlieha c) pripojenie do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúcia
elektriny.

13. Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z., Úrad vydá všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý ustanoví a) rozsah cenovej regulácie, b) spôsob vykonávania cenovej regulácie, c)
postup a podmienky uplatňovania cien, d) podmienky vykonávania regulovaných činností, e) rozsah,
štruktúru a výšku ekonomicky oprávnených nákladov a spôsob ich úhrady, f) termín a spôsob zúčtovania
plánovaných a skutočných ekonomicky oprávnených nákladov započítaných do ceny poskytnutých

regulovaných tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností, g) rozsah investícií súvisiacich s
regulovanou činnosťou, h) spôsob určenia výšky primeraného zisku; úrad môže v záujme predchádzania
stavu núdze a odstránenia stavu núdze a vo všeobecnom hospodárskom záujme ustanoviť aj najvyššiu
mieru primeraného zisku, i) podklady návrhu ceny a spôsob predkladania návrhu ceny, j) spôsob
sledovania ekonomicky oprávnených nákladov za regulovanú činnosť podľa §11 ods. 4 písm. a) až
f), k) spôsob určenia ceny a obsah oznámenia obce o cene, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu

alebo verejnej kanalizácie III. kategórie, l) rozsah, spôsob a termíny predkladania skutočných údajov o
tovaroch a s nimi súvisiacich regulovaných činnostiach, m) spôsob a termín zúčtovania nákladov, ktoré
sa nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, n) podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich
so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov.

14. Podľa ustanovenia § 2 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví z 11. júla 2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do
30.6.2014 (Vyhláška č. 221/2013 Z.z.), cenová regulácia v elektroenergetike sa vzťahuje na c) pripojenie
do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny.

15. Podľa ustanovenia § 3 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., cenová regulácia v
elektroenergetike sa vykonáva c) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny za pripojenie do sústavy,
e) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu
elektriny.

16. Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v znení účinnom do 20.7.2016,
platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
výrobcom elektriny pripojením do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej
rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej

distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu
elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu
elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu
podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny
na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do

regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba
za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchá-dzajúcej vety na základe faktúry vystavenej
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá
s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu

neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity
rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To
neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie
podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej
elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s

celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

17. Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 22. a 23. Zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike účinného do
31.8.2012 (Zákon č. 656/2004 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie 22. pripojením do sústavy alebo
do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do

sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do
siete, 23. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do 23.1. prenosovej
sústavy a prenose elektriny, 23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, 23.3. prepravnej siete apreprave plynu, 23.4. distribučnej siete a distribúcii plynu, 23.5. ťažobnej plynovodnej siete a doprave
plynu, 23.6. zásobníka a uskladňovaní plynu.

18. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny má právo
pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave, ak splna technické a obchodné podmienky prístupu
a pripojenia do sústavy.

19. Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny je povinný

uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.

20. Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 11 a 12 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike účinného
od 1.9.2012 (Zákon č. 251/2012 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie všeobecne 11. pripojením
do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a
fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia, alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy

alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 12.
prístupom do sústavy, alebo do siete prístup na základe zmluvy o 12.1. prístupe do prenosovej sústavy
a prenose elektriny, pričom prístupom do prenosovej sústavy sa rozumie právo využívať prenosovú
sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej prenosovej kapacity, 12.2. prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú

sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, 12.3. prístupe do prepravnej siete a
preprave plynu, pričom prístupom do prepravnej siete sa rozumie právo využívať prepravnú sieť v
rozsahu zmluvne dohodnutej prepravnej kapacity, 12.4. prístupe do distribučnej siete a distribúcii plynu,
pričom prístupom do distribučnej siete sa rozumie právo využívať distribučnú sieť v rozsahu zmluvne
dohodnutej distribučnej kapacity, 12.5. prístupe do ťažobnej siete a doprave plynu, pričom prístupom do

ťažobnej siete sa rozumie právo využívať ťažobnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej kapacity, 12.6.
prístupe do zásobníka a uskladňovaní plynu, pričom prístupom do zásobníka sa rozumie právo využívať
zásobník v rozsahu zmluvne dohodnutej uskladňovacej kapacity.

21. Podľa ustanovenia § 2 písmeno b) body 4 a 15 Zákona č. 251/2012 Z.z., na účely tohto zákona sa

rozumie v elektroenergetike 4. distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti
vymedzenéhoúzemianaúčeljejprepravyodberateľomelektriny,15.dodávkouelektrinypredajelektriny.

22. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 Zákona č. 251/2012 Z.z.: (1) Predmetom trhu s elektrinou
a trhu s plynom je dodávka elektriny a plynu, pripojenie do prenosovej sústavy, distribučnej sústavy,

prepravnej siete a distribučnej siete, prístup do prenosovej sústavy a prenos elektriny a prístup do
distribučnej sústavy a distribúcia elektriny na vymedzenom území, prístup do prepravnej siete a
preprava plynu a prístup do distribučnej siete a distribúcia plynu na vymedzenom území, prístup do
zásobníka a uskladňovanie plynu, poskytovanie podporných služieb v elektroenergetike a plynárenstve,
poskytovanie systémových služieb v elektroenergetike, pripojenie a prístup nových výrobcov elektriny

a plynu do sústavy, alebo do siete. (2) Účastníkom trhu s elektrinou je a) výrobca elektriny, b)
prevádzkovateľ prenosovej sústavy, c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy, d) dodávateľ elektriny, e)
odberateľ elektriny, f) organizátor krátkodobého trhu s elektrinou.

23. Podľa ustanovenia § 26 ods. 3, 5 a 9 Zákona č. 251/2012 Z.z.: (3) Zmluvou o pripojení do distribučnej

sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie
v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť
k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť
dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. (5)
Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej

sústavyrezervovaťdohodnutúdistribučnúkapacitu,umožniťprístupdosústavyaprepraviťpreúčastníka
trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane
služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť
cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. (9) Zmluvou o združenej dodávke elektriny
sa zaväzuje dodávateľ elektriny dodávať odberateľovi elektrinu vymedzenú množstvom a časovým

priebehom výkonu, zabezpečiť distribúciu elektriny do odberného miesta odberateľa vrátane súvisiacich
služieb a prevziať za odberateľa zodpovednosť za odchýlku a odberateľ elektriny sa zaväzuje zaplatiť
dodávateľovi elektriny cenu za dodanú elektrinu a za distribúciu elektriny a súvisiace služby.24. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 písmeno a) a b) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny má právo
pripojiť zariadenie na výrobu elektriny do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky
pripojenia do sústavy; tým nie je dotknuté ustanovenie § 28 ods. 1 písm. h), uzatvoriť zmluvu o prístupe

do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy.

25. Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny je povinný
uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy s prevádzkovateľom sústavy.

26. Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c) Zákona č. 251/2012 Z.z., odberateľ elektriny
má právo uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom elektriny; odmietnutie uzatvoriť zmluvu o
dodávkeelektrinymusídodávateľelektrinyodôvodniť,uzatvoriťzmluvuoprístupedoprenosovejsústavy
a prenose elektriny s prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ak tieto služby nezabezpečil
dodávateľ elektriny, na pripojenie do sústavy, ak odberné elektrické zariadenie odberateľa elektriny spĺňa

technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia; tým nie je dotknuté ustanovenie §11 ods. 13
až 15 a § 28 ods. 1 písm. h),

27. Podľa ustanovenia § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 veta prvá a ods. 9 veta druhá zákona
č. 251/2012 Z.z., Zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia

zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv
povinníuviesťdosúladustýmtozákonomdo31.decembra2012.Zmluvyuzatvorenémedzidodávateľmi
elektriny a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany
dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny, ako aj prenosu elektriny alebo distribúcie elektriny
a prevzatie zodpovednosti za odchýlku, sa považujú za zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa

tohto zákona. Zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu
s elektrinou podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany prevádzkovateľa distribučnej
sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, sa považujú za zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa tohto zákona.

28. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a
vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon č. 309/2009 Z.z.),
podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou
kombinovanou výrobou sa zabezpečuje prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do
regionálnej distribučnej sústavy, 4) prístupom do sústavy, 5) prenosom elektriny, distribúciou elektriny a

dodávkou elektriny, 6) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je
zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, doplatkom, prevzatím zodpovednosti
za odchýlku 8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

29. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z., výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky

na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na
prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu
elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny splna technické podmienky
prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť
prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením,

11) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko
účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja
za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, doplatok
podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade
malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko
účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa §
3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje,odber elektriny
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené,

za cenu elektriny na straty v období odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do
konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo
do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku
rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.30. Podľa ust. § 2 písm a/ bod 12.1 a 12.2 zák. č. 251/2012 Z. z. účinného od 1.1.2019 Na účely tohto
zákona sa rozumie a) všeobecne

12.
prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o
12.1.
prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, pričom prístupom do prenosovej sústavy sa rozumie
právovyužívaťprenosovúsústavuvrozsahuzmluvnedohodnutejprenosovejkapacityaakideovýrobcu

elektriny, prístupom do prenosovej sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do prenosovej
sústavy,
12.2. prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa
rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak
ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu
do distribučnej sústavy,

31. Podľa ust. § 26 ods. 4, 5, 6 zák. č. 251/2012 Z.z. (4) Zmluvou o prístupe do prenosovej sústavy a
prenoseelektrinysazaväzujeprevádzkovateľprenosovejsústavyumožniťprístupdosústavyaprepraviť
pre účastníka trhu s elektrinou s výnimkou výrobcu elektriny dodávajúceho elektrinu do prenosovej
sústavy množstvo elektriny vo výške rezervovanej kapacity v prenosovej sústave a účastník trhu s

elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie prenosových a súvisiacich služieb. V zmluve o
prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny sa určí hodnota rezervovanej kapacity. (5) Zmluvou
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy
rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou
iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo

obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy,
a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za prístup a cenu za poskytnutie distribučných
služieb a súvisiacich služieb. (6)Zmluvou o zúčtovaní odchýlky sa zúčtovateľ odchýlok zaväzuje
vyhodnocovať, zúčtovávať a vysporiadavať odchýlky subjektu zúčtovania a subjekt zúčtovania sa
zaväzuje zaplatiť cenu a poplatky za služby poskytnuté zúčtovateľom odchýlok. Uzatvorením zmluvy o

zúčtovaní odchýlky sa osoba, ktorá ju so zúčtovateľom odchýlok uzatvorila, stáva subjektom zúčtovania.

32. Podľa ust. § 96f zák. č. 251/2012 Z. z. účinného od 1.1.2019 - Prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 1. januára 2019 (1) Zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo
prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny do 31. decembra 2018, ktorých predmetom

je umožnenie prístupu výrobcu elektriny do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy, sa považujú
za zmluvy podľa § 26 ods. 4 alebo ods. 5, aj keď neobsahujú záväzok prevádzkovateľa prenosovej
sústavy, alebo distribučnej sústavy prepraviť príslušné množstvo elektriny. Účastníci zmlúv sú povinní
uviesť uzatvorené zmluvy do súladu s týmto zákonom do 31. marca 2019. (2) Pre výrobcov elektriny,
ktorí využívajú prístup do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy a k 1. januáru 2019 nemajú

uzatvorenú zmluvu v písomnej forme, ktorej predmetom je prístup výrobcu elektriny do prenosovej
sústavy alebo distribučnej sústavy, platí, že majú prístup do prenosovej sústavy na základe zmluvy o
prístupe do prenosovej sústavy a o prenose elektriny podľa § 26 ods. 4 alebo prístup do distribučnej
sústavy na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 a
vzťahujú sa na nich primerane práva a povinnosti vyplývajúce z týchto zmlúv. Na účely určenia rozsahu

rezervovanej kapacity výrobcov elektriny v takomto prípade platí, že využívajú prístup do prenosovej
sústavy alebo distribučnej sústavy vo výške maximálnej rezervovanej kapacity zariadenia na výrobu
elektriny. Účastníci zmlúv sú povinní uviesť uzatvorené zmluvy do súladu s týmto zákonom do 31. marca
2019.

33. Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej len Obchodný zákonník), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.
51. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie

podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne
vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť
podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľatýchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva
tento zákon.

34. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

35. Podľa ustanovenia § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa
musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

36. Podľa ustanovenia § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením.

37. Podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia nie je v zmluve určený
je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok
splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

38. Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a
včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne
iným spôsobom.

39. Podľa ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením

peňažnéhozáväzkualebojehočasti,vznikáveriteľovi,ktorýsisplnilsvojezákonnéazmluvnépovinnosti,
právopožadovaťznezaplatenejsumyúrokyzomeškaniavovýškedohodnutejvzmluve,atobezpotreby
osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

40. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe
Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o
deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania
s plnením peňažného záväzku.

41. Podľa ust. § 37 Občianskeho zákonníka: (1) Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný. (2) Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.
(3) Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

42.Podľaust.§39Občianskehozákonníkaneplatnýjeprávnyúkon,ktorýsvojímobsahomaleboúčelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

43. Podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v
omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol

právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný,
ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

44. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj Ústavný súd SR, príp. Ústavný súd) Nálezom sp. zn.
PL.ÚS 17/2014-132 z 22. júna 2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016

(ďalej aj len „Nález"), právoplatným 28.09.2016 rozhodol, že: Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to
aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.

2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd". Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovel. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľomregionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová
regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, dňom vyhlásenia tohto Nálezu v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Úrad pre reguláciu sieťových odvetví neuvedie túto
časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a dodatkovým
protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od
vyhlásenia tohto Nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia
Ústavného súdu SR vyplývajú tieto skutočnosti a závery: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať

určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27
ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej
sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona
o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej

sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ „21.6
(...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na
vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený
ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade,

že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej
sústavy.“ 21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom
elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak
nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej
distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny

v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad
rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii
upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ „21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení
§ 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za
prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej

distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť
ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia
poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny
za prístup do distribučných sústav“. „21.8 Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 ústavy,

keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23
vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich
medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov
elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona
o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii
navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality
vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods.
1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu

o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného
práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ „22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky
o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii,
ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých

základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ „22.1 (...) Pre výrobcov elektriny,
ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23
vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého
sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike naopak, pre výrobcov elektriny,

ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný
súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnostiplatiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v
zákone o energetike, alebo inom zákone.“

45. Podľa ustanovenia § 41 Zákona c. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slo-venskej republiky
okonaníprednímaopostaveníjehosudcov(ďalejlenZákonč.38/1993Z.z.):(1)Ústavnýsúdrozhoduje
vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom konania. Predseda Ústavného súdu môže
rozhodnúť, že nález sa doručí aj ďalším osobám. (2) Nález ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov
s právnym predpisom vyššej právnej sily, alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom

ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke
zákonov.

46. Podľa ustanovenia § 41a ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 38/1993 Z. z.: (1) Právny predpis, jeho časti
alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke
zákonov. (2) Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy

Je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu. (3) Stratou účinnosti, prípadne
platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych
predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis
v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

47. Podľa Článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,
že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné
do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s
ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a

ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v
odseku1písm.d),ajsnariadeniamivládyasovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismiministerstieva
ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia
strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

48. Podľa ustanovenia § 41b Zákona č. 38/1993 Z.z.: (1) Ak súd v trestnom konaní vydal na základe
právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol
právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo
niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. (2) Ostatné
právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho

predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté;
povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

49. Na základe vykonaného dokazovania má súd nepochybne za to, že nárok žalobcu tak, ako je
uvedený v I. výroku tohto rozsudku je dôvodný.

50.Spornýmboloposúdeniepojmuprístupudodistribučnejsústavy.Zákonč.251/2012Z.z.oenergetike
rozlišuje medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy.

51. Žalobca ako výrobca elektriny, vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovaného

ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej
sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. To sa uskutočňuje na základe zmluvy o
pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom. Výrobca elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy na odovzdávacom mieste. K odovzdaniu elektriny dochádza na
hranici s distribučnou sústavou a výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu nevyužíva. Využívaním

prístupu výrobca si zabezpečuje prepravu vyrobenej elektriny k iným účastníkom trhu. Z uvedeného
vyplýva, že v zmysle vyššie citovaného zákona o energetike zákon záväzne definuje pojem prístup,
ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy. Zákon o energetike vyžaduje, aby prístup bol dohodnutý na
základe Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

52. Podľa názoru súdu je právnym základom pre platbu za prístup len Zmluva o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny uzatvorená podľa § 26 ods.5 zákona o energetike. Súd bol preto povinný
ako predbežnú otázku riešiť, či uzavretá Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej
sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/221 zo dňa 21.01.2014 je platná a účinná a ktorú posúdilako je aj vyššie uvedené, že je neplatná z dôvodu rozporu so zákonom resp. jeho obchádzaním. Je
pravdou, že strany sporu môžu uzavrieť aj zmluvu podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ale v
tejto zmluve však nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena - „platba za prístup do regionálnej

distribučnej sústavy“. Podľa Čl. II zmluvy žalovaný mal vystaviť faktúru za prístup vo výške podľa
platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych
predpisov. Cena za takýto prístup však nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím
Úraduprereguláciusieťovýchodvetví,anižiadnymvšeobecnezáväznýmprávnympredpisom.Vyhláška
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (č. 221/2013 Z.z.) stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona

o energetike, nakoľko aj z ust. § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu
ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný
nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej
sústavy na základe vyhlášky. Teda vychádzajúc aj zo stanoviska Ústavného súdu SR prezentovaného
v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 týkajúceho sa zmluvy o prístupe v zmysle zákona o
energetike zmluva (o prístupe) uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.01.2014 je v rozpore so

zákonomč.251/2012Z.z.,resp.hoobchádza,tedajeneplatná.Vkonaníneboložalovanýmpreukázané,
žeby medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o prístupe v zmysle ustanovení zákona č.
251/2012 Z.z. a v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016.
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že aj platby za prístup sa plnila na základe neplatného právneho
úkonu, keďže nebola riadne uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ani nemôže elektrinu distribuovať a
dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, lebo v opačnom prípade by prišiel
o zákonnú podporu podľa z.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby (zákon o podpore OZE).

53. Ako vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.6.2016, „21.5
Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v
zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od

zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle
§ 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien
za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na
základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne
upravené.“

54. Súd vychádzal pri posudzovaní hmotno-právnych účinkov Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 zo záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4
zo dňa 11.10.2006, prijatého vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného
súdu SR, v ktorom sa Ústavný súd SR priklonil k právnemu názoru prvého senátu ústavného súdu

vyslovenému v Uznesení č.k. I. ÚS 51/06-26 z 8. júna 2006, podľa ktorého „(...) Z pohľadu ústavného
súdu treba konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na
jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním
ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa

prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do
opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej
moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať
jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom
právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu

ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré
boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené
(judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov
právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné
ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením

konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre
všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných
právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončenýchprávoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu
zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty".

55. K obsahu uznesenia Ústavného súdu SR PL.ÚS 4/2018 súd uvádza, že sa jedná o úplne odlišný
skutkový a právny stav. Udeleniu štátnych cien v zmysle zák. č. 261/2017 Z.z. ich vydaniu predchádza
rozhodovací proces najvyšších ústavných orgánov, výsledkom ktorého je individuálny akt aplikácie
práva, a to rozhodnutie ústavného orgánu sui generis vydané na základe tohto zákona. Jeho vydanie
právoplatne zakladá nárok ocenenej osoby byť nositeľom štátnej ceny ako aj nárok na finančnú

odmenu. Vo vzťahu k platbám za prístup do distribučnej sústavy však nedošlo k vydaniu žiadneho
rozhodnutia, ktorým by bol žalobca viazaný.

56. V danej veci je potrebné taktiež uviesť, že okrem vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska
nevydal Ústavný súd SR žiadne iné zjednocujúce stanovisko, v ktorom by záväzným spôsobom riešil
otázkuhmotnoprávnychúčinkovderogačnéhonálezu.Všeobecnýsúdjepovinnýdodržaťprincípprávnej

istoty tým, že rešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. K danej riešenej otázke
existuje iba jedno záväzné zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu, ktoré nebolo iným zjednocujúcim
stanoviskom pléna Ústavného súdu SR prekonané. Zároveň súd poznamenáva, že Ústavný súd SR
sa v danom zjednocujúcom stanovisku zaoberal všeobecniu otázkou účinkov nálezov. Súd zároveň
poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR , v ktorých bolo vyslovené, že nález Ústavného

súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou má účinky ex tunc, a to I.ÚS 51/06 zo dňa 8. júna 2006,
II. ÚS 72/06 zo dňa 14. júna 2006.

57. K žalobcom uplatnenému príslušenstvu je potrebné uviesť, že v danom type uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dohodnutý, nevyplýva z

právneho predpisu, preto súd rozhodol podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka tak,
že žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo
bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. Žalobca si uplatnil príslušenstvo odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žaloby žalovanému. Zo spisu nepochybne vyplýva doručenie žaloby žalovanému 8.10.2018,
teda žalobcom uplatnené príslušenstvo je od 9.10.2018 do zaplatenia Na základe vyššie uvedeného má

tedasúdnepochybnezapreukázané,ženárokžalobcunazaplatenie16.743,92€,úrokuzomeškaniavo
výške 9% ročne zo sumy 16.743,92 € od 9.10.2018 do zaplatenia je čo do dôvodu a výšky nepochybne
preukázaný, skutkovo a právne dôvodný.

58. Čo sa týka uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2017

súd mal za to, že Krajský súd v Bratislave nezohľadnil v ňom v plnom rozsahu právny názor Ústavného
súdu SR vyjadrený v Náleze zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ktorý sa vzťahuje na posúdenie
možnosti uzavretia zmluvy o prístupe v zmysle zák. č. 251/2012 Z.z. v platnom znení, podľa ktorého
takouto zmluvou je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

59. Žalovaný predložil Odborné vyjadrenie doc. Ing. I. I., PhD. č. 39/2018 zo dňa 10.04.2018, ktorým sa
usiloval preukázať, že dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy,
k čomu je nevyhnutný prístup žalobcu do nej. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické
a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Jediným právnym základom pre
uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu Ústavného

súduSRzodňa22.06.2016,sp.zn.PL.ÚS17/2014,platneuzatvorenázmluvaoprístupedodistribučnej
sústavy a distribúcii elektriny.

60. K žalovaným predloženému výkladu ministerstva hospodárstva súd uvádza, že výklad ministerstva
hospodárstva nie je ani správnym, ani súdnym konaním a navyše nie je pre súd ani právne záväzným.

61. Súd zároveň nepovažoval za potrebné vykonať výsluch žalovaným navrhnutých svedkov, nakoľko
títo by sa vedeli vyjadriť len k technickej otázke pripojenia a prístupu, pričom pre konanie je rozhodujúce
posúdenie právnej otázky - či bola oprávnená platba za prístup, alebo nie. Rovnako upustil aj od
vykonania ďalšieho - stranami sporu navrhovaného dokazovania.

62. K žalovaným poukazovanej novele zák. č. 251/2012 Z. z. s odkazom na spresnenie jednotlivých
pojmov zákonodarcom a poukazom na ust. § 96f cit. zák. súd uvádza, že k definujúcim znakom
právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukouochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na
ktorých je budovaný právny štát. V teórii aako aj praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť
(retroaktivita) právnych predpisov. Pravá retroaktivita sa pritom v zásade odmieta ako nezlučiteľná s

obsahom princípu štátu, zatiaľ čo nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie
ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca
uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku
určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv

(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr
prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa pritom považuje, pokiaľ nová právna úprava
- uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu- zavádza do budúcna
nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za
skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom

dôsledku teda nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej
a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. V danej veci súd
pritom riešil právne vzťahy, ktoré vznikli medzi stranami sporu pred 1.1.2019.

63. Na základe vyššie uvedeného má teda súd nepochybne za preukázané, že nárok žalobcu je čo

do dôvodu a výšky nepochybne preukázaný a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

64. Podľa ust. § 255 CSP: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

65. Podľa ust. § 262 CSP: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

66. Žalobca bol úspešný v celom rozsahu. S poukazom na uvedené má preto súd za to, že žalobca má
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

67. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom súde. ( § 362 ods. 1, 2 CSP)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Na základe tohto právoplatného rozsudku bude môcť žalobca ako oprávnený viesť exekúciu na majetok
žalovaného ako povinného.