Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, June 6, 2016

Súd: Okresný súd Veľký Krtíš
Spisová značka: 8T/8/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6211010017
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavomír Cimerman
ECLI: ECLI:SK:OSVK:2016:6211010017.3

Uznesenie

Okresný súd Veľký Krtíš dňa 06. júna 2016 samosudcom JUDr. Slavomírom Cimermanom v trestnej
veci proti odsúdenému N. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., S. XXX/XX, t. č. v ÚVTOS Banská Bystrica -
Kráľová, pre prečin krádeže formou návodcovstva podľa § 21 ods. 1 k § 212 ods. 1 Tr. zák., o sťažnosti
obhajcu proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom dňa 22. 03. 2016 č. k. 8T/8/2011-214,
o odmene obhajcu takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. postupom podľa § 190 ods. 2 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť obhajcu
JUDr. Vladimíra Zvaru, advokáta z Advokátskej kancelárie SNP 1/A vo Veľkom Krtíši z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš vydaným vyšším súdnym úradníkom dňa 22. 03. 2016 č. k.
8T/8/2011-214 bolo rozhodnuté o odmene obhajcu v rámci trov trestného konania. Uznesenie bolo
obhajcovi doručené 30. 03. 2016.

Obhajca doručil dňa 01. 04. 2016 tunajšiemu súdu sťažnosť, ktorou napadol uznesenie z 22. 03. 2016
č. k. 8T/8/2011-214 vydané vyšším súdnym úradníkom. Dôvody sťažnosti doplnil podaním doručeným
súdu19.04.2016.Vsťažnostiuviedol,žepostupsúduprirozhodovaníojehosťažnostiprotiuzneseniuo
odmene obhajcu bol nesprávny, keďže rozhodoval vyšší súdny úradník spôsobom, že nemienil sťažnosti
vyhovieť, teda mal vec predložiť na rozhodnutie zákonnému sudcovi a v prípade, že by ani tento

sťažnostivyhovieťnemienil,bolopovinnosťouokresnéhosúdupredložiťvecnarozhodnutiepríslušnému
krajskému súdu. Odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 11. 2013 v sp. zn.
5Tdo/62/2013.

Samosudca na základe podanej sťažnosti obhajcom preskúmal správnosť výroku napadnutého
uznesenia ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť obhajcu nie

je dôvodná.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa § 190 ods. 1, 2 písm. c) Tr. por. orgán, proti ktorému uzneseniu sťažnosť smeruje, môže jej
sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Ak

lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa
odseku 1, predloží vec na rozhodnutie vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu
a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie
nadriadeného orgánu.

Samosudca sa stotožnil s výškou priznanej odmeny a náhrady hotových výdavkov ako bola uvedená v

napadnutomuznesenívydanomvyššímsúdnymúradníkomakeďžetentovýpočetpovažovalzasúladnýsustanoveniamiVyhláškyMinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepublikyč.655/2004Z.z.oodmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, sťažnosť obhajcu ako nedôvodnú zamietol.

Na margo veci súd dodáva, že sťažovateľ - obhajca odkazuje na zaužívanú judikačnú prax, konkrétne
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 11. 2013 v sp. zn. 5Tdo/62/2013, ktorým sa
má súd v obdobnej veci riadiť. Žiada sa uviesť nasledovné:

Základným ( nosným ) prameňom trestného práva platného na území Slovenskej republiky sú Ústava,

Trestný zákon, pokiaľ sa jedná o hmotné trestné právo a Trestný poriadok, pokiaľ sa jedná o procesné
trestné právo. Medzi pramene trestného práva nepatrí rozhodovacia činnosť súdov, ktorá je základným
prameňom práva v rámci anglo-saského právneho poriadku. Ako ďalšími prameňmi trestného práva
platnéhonaúzemíSlovenskejrepublikysúajmedzinárodnázmluvy,predovšetkýmdohovorynaochranu
ľudských práv a dohovory zabezpečujúce imunitu, ďalej právne akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie, zákony, rozhodnutia prezidenta o amnestii a nálezy Ústavného súdu.

Medzi, či už základné pramene trestného práva alebo jeho ďalšie pramene nepatria rozhodnutia a
stanoviská Najvyššieho súdu.

Teória práva považuje súdne rozhodnutia (precedensy) za hlavný prameň práva v systéme common

law, ktorý je zaužívaný predovšetkým na americkom kontinente a v krajinách britského spoločenstva.
Tento systém je vyjadrený v právnom princípe stare decisis, podľa ktorého sudca je povinný rešpektovať
právne precedensy vytvorené skoršími súdnymi rozhodnutiami. Všeobecne platí, že sudca je povinný
vyhľadať, či podobný prípad už bol riešený a ak áno, je povinný sa riadiť skorším rozhodnutím súdu toho
istého stupňa alebo súdu vyššieho stupňa.

Oproti tomu v právnych systémoch kontinentálnych, do ktorých patrí aj právny poriadok Slovenskej
republiky, aj v súčasnej dobe prevláda názor a ktorý nie je prelomený ani transpozíciou právnych noriem
európskej judikatúry, že súdne rozhodnutia tvoria prameň práva vychádzajúc predovšetkým zo zásady
dôsledného oddelenia moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, v rámci ktorého súdnej moci prináleží iba

aplikácia a interpretácia práva. Táto činnosť nachádza vyjadrenie v súdnom rozhodnutí, ktoré zaväzuje
iba účastníkov konania v konkrétnej veci, pôsobí teda inter partes.

Napriek tomuto všeobecnému názoru sa však v odbornej literatúre v poslednom čase venuje značná
pozornosť otázkam, aké je postavenie súdnej judikatúry v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

či je možné uvažovať o všeobecnej záväznosti judikatúry súdov Slovenskej republiky. Je potrebné vziať
do úvahy aj výrazný vplyv rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a predovšetkým
judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktorý svojou rozhodovacou činnosťou významne
dotvára komunitárne právo.

Pri zamyslení o úlohe súdnej judikatúry je potrebné rozlíšiť, či v konkrétnom prípade súdne rozhodnutie
„iba“ interpretuje relevantné ustanovenia hmotného práva na konkrétny prípad (výklad práva) alebo či sa
rozhodnutím „dotvára“ právo nad rámec bežného výkladu pri absencii práva, napríklad vo forme použitia
analógie.

V prípade absencie práva, teda v prípade existencie medzery v právnom poriadku sudca nemôže
odmietnuť vo veci rozhodnúť pre neexistenciu zákonného ustanovenia, ktoré by sa vzťahovalo na
prejednávanú vec, došlo by tým k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio justitiae), preto je povinný vo
svojom rozhodnutí chýbajúce právo dotvoriť a v takomto prípade nepochybne je možné hovoriť o tvorbe
práva. V takomto prípade súd pri rozhodovaní nemá možnosť oprieť sa o konkrétne ustanovenie zákona,

ale môže použiť ustanovenia upravujúce vzťahy obsahom a účelom najbližšie (analogia legis), prípadne
dokonca zásady, na ktorých spočíva zákon (analogia iuris). Aj takéto uplatňovanie zákona však musí
byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

Iná je situácia, ak súdne rozhodnutie nevyplňuje chýbajúce miesta v právnom poriadku, ale interpretuje

(vykladá) právo existujúce v normatívnej podobe.

Práve o takýto prípad sa jedná v prejednávanej veci, keď trestný poriadok v ustanovení § 190 ods. 2
písm.c)Tr.por.striktneupravujepostup,akonaložiťsopravnýmprostriedkomprotirozhodnutiuvyššiehosúdneho úradníka. Nejde teda o situáciu, keď by bolo nutné vyplniť chýbajúce miesto v Trestnom
poriadku výkladom práva.

Žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti
právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť viazaný stanoviskom
Najvyššieho súdu SR uverejneným v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky.

Napriek tomu, však v odôvodneniach rozhodnutí súdov všetkých stupňov nájdeme pomerne bežne
odcitované časti z odôvodnení rôznych publikovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, či iných súdov,
prípadne priamo odcitované tzv. právne vety z uverejnených rozhodnutí. To však v žiadnom prípade
neznamená, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nadobúdajú povahu precedensov alebo sa stávajú
tzv. sudcovským právom.

Práve o takýto prípad sa jedná vo veci prejednávanej sťažnosti podanej obhajcom, ktorou sa domáha,
aby súd v prípade, že sťažnosti nevyhovie, vec postúpil na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej
Bystrici. Súd takto neučinil s odkazom na vyššie uvedený popis právnej úpravy.

Samosudca považoval napadnuté uznesenie vyššieho úradníka sťažnosťou obhajcu za vecne a právne
správne, preto sťažnosť obhajcu ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.