Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 26, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/456/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814213251
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3814213251.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr.
Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: W. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. C., o zaplatenie 14
731,47 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 12C/98/2015-208

zo dňa 14. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov
dokazovania.

3. Žalovaný uzatvoril dňa 15.06. 2011 s právnym predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. -
úverovú zmluvu, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver 12 000,- eur a ktorý sa zaviazal splácať v
mesačných splátkach od prvého čerpania úveru do 30.06.2011 po 87,79 eur a od 25.07.2011 vo výške

212,29 eur, platiť poplatok za správu úveru 2,99 eur mesačne a zaplatiť spracovateľský poplatok vo
výške 239 eur. V zmluve si strany dohodli fixnú úrokovú sadzbu 15,90 % ročne. Splatnosť prvej splátky
bola dohodnutá na deň 25.07. 2011, počet splátok 119, konečná splatnosť úveru bola určená dňom
25.5. 2021, splátky boli splatné vždy k 25. dňu v mesiaci a úroky v posledný deň kalendárneho mesiaca.
Ročná percentuálna miera nákladov bola stranami úverovej zmluvy dohodnutá na 18,48 % a priemerná
hodnota RPMN 12,52 %. Žalovaný sa zaviazal vrátiť celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 24
758,33 eur. Žalovaný čerpal peňažné prostriedky v celkovej výške 12 000 eur. Splátky neuhrádzal

riadne a včas a s ich plnením sa dostal do omeškania.

4. Dňa 27.06.2013 došlo medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom k uzatvoreniu zmluvy o
postúpení pohľadávok. Podľa údajov uvedených v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva,
že pohľadávku tvorila suma vo výške 15 390,11 eur, ktorá pozostávala z istiny po splatnosti vo výške
11 898,74 eur, úrokov spolu vo výške 3 360 eur (zmluvné úroky a úroky z omeškania) a z poplatkov

vo výške 131,37 eur. V prílohe je uvedený dátum poslednej úhrady žalovaným vo výške 1,26 eur
dňa 25.12.2011 a počet dní omeškania 548. Listom zo dňa 09.07.2013 oznámil právny predchodca
žalobcu žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu. Následne listom zo dňa 17.06.2014 žalobcažalovanému zaslal pokus o zmier, v ktorom žalovaného vyzval na zaplatenie sumy 16.578,81 eur
najneskôr do 20.06.2014, ktorá suma mala pozostávať z neuhradeného úveru 14.731,47 eur, zmluvného
zákonnéhoúroku1.188,70eur,úrokuzomeškania185,17eur,zmluvnéhoúroku342,10euraznákladov

klienta 131,37 eur. Žalobca na výzvu súdu zo dňa 10.05.2016, aby preukázal splnenie podmienok § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ohľadne postúpenia žalovanej pohľadávky (doručenie výzvy
na zaplatenie dlhu zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. adresovanej žalovanému) pred postúpením
pohľadávky, uviedol, že nedisponuje dokladom o doručení výzvy žalovanému pôvodným veriteľom
pred postúpením pohľadávky. Žalobca tvrdil, že to bol sám žalobca, kto ku dňu 11.08.2013 vyhlásil

mimoriadnu splatnosť úveru.

5. Zo žalobcom predloženej výzvy vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému 11.04.2012
oznámila, že splácanie predmetnej pohľadávky je v omeškaní ku dňu 31.3.2012 vo výške 850,60 eur s
príslušenstvom. Súčasne žalovaného vyzvala na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 10 dní od doručenia
tejto výzvy s tým, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy v tejto lehote SLSP pristúpi k vymáhaniu

predmetnej pohľadávky.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1,
§ 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2,8, § 2 písm. d/ zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a konštatoval,

že zmluva o úvere predstavuje spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
zároveň spadá do režimu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

7. Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky uplatnenej v predmetnom konaní, ku ktorému malo dôjsť na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.06.2013 medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom. Aby
pohľadávka podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách mohla byť postúpená z banky na nebankový
subjekt, je potrebné, aby bol klient banky s plnením svojho záväzku v omeškaní aspoň 90 dní, a aby
banka na splnenie záväzku klienta písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, postúpenie
pohľadávky je v priamom rozpore so zákonom. Postúpenie pohľadávky je v takomto prípade neplatné.

Postupca je povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj
splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je
tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta /
dlžníka/ písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku, pričom musí preukázať, že klient si výzvu aj
prevzal, a zároveň, že klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením, svojho záväzku aspoň 90

dní. Navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie vyššie uvedených
podmienok, ktoré vyžaduje zákon o bankách v súvislosti s postúpením pohľadávok, pričom zákon
vyžaduje na ich splnenie písomnú formu. Žalobca v konaní nepreukázal, že jeho právny predchodca
písomne vyzval žalovaného na úhradu peňažného záväzku s tým, že je v omeškaní nepretržite 90 dní.
Na základe uvedeného žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie

žalobcu v konaní.

8. V tejto súvislosti uviedol, že vo VOP, v bode 7.6.1, sú upravené prípady porušenia zmluvných
povinností klientom, ktorý ak je v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá
viac ako 10 dní, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie

pohľadávkysozmluvyoúvereaklientjepovinnýsplatiťpohľadávkuzozmluvyoúverevlehote,ktorúurčí
v oznámení o mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedené zmluvné dojednanie súd prvej inštancie považoval
za neplatné zmluvné dojednanie podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pretože oprávňuje veriteľa
už pri omeškaní s jednou splátkou, ktoré omeškanie trvá viac ako 10 dní, žiadať vrátenie celého
úveru s príslušenstvom v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Ide o mimoriadne krátku

dobu omeškania, ktorá v neprospech spotrebiteľa ho zaväzuje pri využití dojednaného práva veriteľa
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k zaplateniu celého úveru, i keď by napríklad išlo o
omeškanie len jednej splátky a napríklad len po dobu 11 dní. Uvedenému názoru zodpovedá § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd má za to, že právny predchodca žalobcu, ako i žalobca nemohol
pristúpiť k mimoriadnej splatnosti úveru a tým zosplatniť všetky splátky tak, ako predpokladá § 565

Občianskeho zákonníka. V prípade, že veriteľ pristúpi k mimoriadnej splatnosti, musí zároveň upozorniť
dlžníka na využitie tohto práva v lehote 15 dní, čo v danej veci právny predchodca navrhovateľa listom zo
dňa 11.04.2012 nerealizoval. Právny úkon, a to vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktorý vykonal
žalobca listom zo dňa 11.08.2013, a od ktorého odvíja splatnosť všetkých splátok nemôže byť platnýmprávnym úkonom aj z dôvodu neurčitosti tohto úkonu. Z uvedeného vyhlásenia vôbec nevyplýva, v
súvislosti s ktorou omeškanou splátkou alebo splátkami veriteľ vyhlasuje mimoriadnu splatnosť, pretože
uvedené má význam pre posúdenie včasnosti využitia tohto práva a nakoniec i pre plynutie premlčacej

doby.

9. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že v priebehu konania podľa § 93 ods. 2 OSP do konania vstúpilo
Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ako vedľajší účastník na podporu práv
žalovaného. Súd následne vyzval intervenienta na splnenie podmienok § 95 ods. 1 CSP a vyžadoval

predloženie súhlasu žalovaného so zastupovaním združenia na obhajobu jeho práv. Intervenient na
výzvy súdu nereagoval, pričom súdom bol upozornený, že ak súhlas v konaní nepredloží a nenaplní
podmienky v zmysle § 95 CSP, súd v konaní bude pokračovať bez jeho účasti. S ohľadom na pasivitu
intervenienta a nesplnenia zákonných podmienok, súd intervenientovi oznámil, že v konaní pokračuje
bez jeho účasti.

10.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§ 255ods.1CSP,keďúspešnémužalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si v konaní náhradu neuplatnil a súdu zo spisu
nevyplýva, že žalovanému trovy konania vznikli.

11. Proti tomuto rozsudku žalobca podal včas odvolanie. V odvolaní namietal nesprávne skutkové

zisteniasúduprvejinštancie(§365ods.1písm.f/CSP)anesprávneprávneposúdenieveci(§365ods.1
písm. h/ CSP). Uviedol, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je potrebné
splniť, aby sa banka voči klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Konkrétne vyžaduje,
aby bol dlžník pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku nepretržite po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní ( čo bolo v danom prípade preukázané

prílohou č.1 zmluva o postúpení pohľadávok, predloženou výzvou zo strany postupcu zo dňa 11. 4. 2012
a platobnou históriou úveru) a aby bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie
aspoň časti svojho peňažného záväzku (výzva zo dňa 11.04.2012). Ak sú tieto podmienky splnené,
postúpením pohľadávky zo strany banky na inú osobu nedôjde k porušeniu bankového tajomstva.
Spomenuté skutkové tvrdenie neboli protistranou rozporované, teda ich možno považovať za tzv.

nesporné skutkové tvrdenia ( §151 ods. 1 CSP). V konaní bolo nespornými skutkovými tvrdeniami a
predloženými listinami preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej
výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ďalej poukázal na čl. I bod 10 zmluvy o splátkovom úvere,
podľa ktorého ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, je banka oprávnená postúpiť pohľadávku

s tým, že klient v bode 19.16 VOP súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi. Ust. § 92 ods. 8 v zákona o bankách
nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, k čomu došlo v prejednávanej veci. V tomto smere
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp.zn.
9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016, sp.zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017. Ďalej uviedol, že ust. § 92

ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Zosystematickéhozaradeniatohtozákonnéhoustanoveniajezrejmé,žejehoúčelomjeúpravavýnimiek
z bankového tajomstva, ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba
o podmienkach za splnenia, ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Norma obsiahnutá
v tomto zákonnom ustanovení nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky,

ale administratívnu zodpovednosť voči Národnej banke Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky
dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
To znamená, že, ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá
to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle ust. § 524 Občianskeho zákonníka. Napriek
vyššie uvedenému, žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 548 dní, teda

súčet omeškania žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol 1 rok. Právny predchodca by potom konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách aj
vtedy, ak by písomnú výzvu žalovanému nezaslal. Ďalej poukázal na to, že zmluvné strany si zmluva
o splátkovom úvere dojednali možnosť pristúpenia veriteľa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Právny
predchodca žalobcu toto svoje právo nevyužil, mimoriadna splatnosť vyhlásil až žalobca, listom zo

dňa 22.07.2013. Postúpením pohľadávky sa žalobca stal veriteľom pohľadávky, pričom jeho základným
právom je právo na plnenie od dlžníka. Zosplatenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie možné zo
strany dlžníka zaplatiť v splátkach. Táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu
dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca zastávanázor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluvné dojednanie v bode 7. 6. 1
VOP je neplatným zmluvným dojednaním. V tomto smere mal rozhodnutie súdu prvej inštancie za

nepreskúmateľné. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Zároveň si uplatnil
trovy odvolacieho konania.

12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

13. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania
a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470
ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného
predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle
uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania
žalobcu nariaďovať pojednávanie. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok okresného
súdu je vo veci samej je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o

konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

16. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

18. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových
záveroch súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a v nesprávnom právnom závere (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP).

20. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

21. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Po preskúmaní veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho

zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na podrobné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej, v ktorom sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní,s ktorým odôvodnením v týchto častiach, sa odvolací súd v plnom rozsahu identifikuje (§ 387 ods.
2 CSP).

23. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím
na rozsah odvolania žalobcu, uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti.

24. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o
nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné

postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu ( § 92 ods. 8 zákona o bankách).

25. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo
pasívnej,existenciatvrdenejpovinnostinastranežalovaného,jeimanentnousúčasťousúdnehokonania

(viď rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009.

26. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme
medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi
pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo

bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom, nadobúda pohľadávku (s príslušenstvom a právami
s ňou spojenými). Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami
s ňou spojenými. Nie je ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.

27. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť.

Okrem toho môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne
postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok.

28. Takýmto prípadom je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinnom v čase
cesie (postúpenia) pohľadávky.

29. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej
časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.)
omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

30. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky,
ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
6Co/119/2013). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa
vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná
možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

31. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525, alebo podľa špeciálnych
predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39).
Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie
podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex

tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť.

32. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva
veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.

33. Je bez významu, že podmienky platnosti postúpenia pohľadávky sú uvedené v zákonom predpise,
ktorý je predpisom verejného práva. Zmluva o postúpení je súkromnoprávnou zmluvou, ktorú upravuje
Občiansky zákonník. Táto charakteristika zmluvy nevylučuje možnosť upraviť osobitné podmienky
jej platnosti pre špecifický okruh pohľadávok (bankové pohľadávky) v osobitnom zákone v zásade
verejnoprávnej povahy (zákon o bankách). Pre aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka

je rozhodujúce zistenie, že právny úkon je v rozpore so zákonom. Ust. § 39 Občianskeho zákonníka
nerozlišuje, o akú triedu právnej normy ide (normu verejného alebo súkromného práva).34. Písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi alebo ručiteľovi; klientom v zmysle § 5 písm. h/ zákona
o bankách je osoba, s ktorou má banka alebo pobočka zahraničnej banky v rámci výkonu bankových
činností uzavretý obchod, ktorým je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a

klientom), je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu. Žalobca
v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepreukázal zaslanie či doručenie takejto
výzvy banky klientovi, žalovanému. Preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal prvú podmienku
kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 zákona č 483/2001 Z. z..

35. Písomné oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky nie je výzvou, ako má na mysli citované
ustanovenie, a ani ju nenahrádza. K tomu je potrebné dodať, že dôvodom, pre ktorý je možné skúmať
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky napriek inak dostatočnému oznámeniu o postúpení pohľadávky
zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod č. R 119/2003, je
spotrebiteľská povaha sporu.

36. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaný s postúpením pohľadávky bankou na tretiu osobu súhlasil,
ktorý súhlas je obsiahnutý v čl. 19.6 Všeobecných obchodných podmienok, odvolací súd konštatoval,
že takýto prípadný súhlas dlžníka v prípade spotrebiteľského právneho vzťahu nemôže byť obsiahnutý
len vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú zo svojej podstaty stanovené všeobecne vo
vzťahu k neurčitému počtu spotrebiteľov a nie individuálne pre daný prípad, ale v zmluve samotnej.

37. Vo všeobecnosti platí, že si zmluvné strany môžu dohodnúť obsah práv a povinností, ktorými sa budú
riadiť. Tieto bývajú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, čím ale nie je vylúčená aplikácia všeobecných
či iných obchodných podmienok, na ktoré zmluva môže odkazovať. Uplatnenie obchodných podmienok
ale nie je neobmedzené, naopak právna úprava stanovuje základné limity. Pre spotrebiteľské zmluvy

napríklad platí, že nesmú pred hrozbou absolútnej neplatnosti obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Samotná ochrana spotrebiteľa sa však nepohybuje len na úrovni
podústavného práva, ale má dopad aj do ústavnej roviny. Konkrétne ochranu spotrebiteľa možno
podradiť pod ústavný princíp rovnosti (čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý sa premieta aj do

súkromného práva. Princíp autonómie vôle zmluvných strán a princíp rovnosti sú zároveň doplňované
princípom equity či spravodlivosti. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom
postavení ako spotrebiteľ, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby
poskytuje. Ochrana spotrebiteľa spadá medzi jednu z politík Európskej únie, a preto posudzujúc vec z
hľadiska unijného práva, systém ochrany spotrebiteľa, zavedený predovšetkým smernicou Rady č. 93/

13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza
z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi
( viď napr. rozsudok zo dňa 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Efitores, C-240v /98 až
C-244/98). Z tohto dôvodu, okrem obmedzení vyplývajúcich z ústavnoprávneho princípu rovnosti,
možno od dodávateľa očakávať a vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať poctivo.

Zásada poctivostí sa prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logický usporiadaný. Táto zásada nepochybne dopadá aj
na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako uviedol Ústavný súd Českej republiky v náleze
zo dňa 11.11.2013 sp.zn. I. ÚS 3512/2011, treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách - na rozdiel od obchodných zmlúv - majú slúžiť predovšetkým tomu, aby nebolo nevyhnutné

do každej zmluvy predpisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú
slúžiť tomu, aby do nich, v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme,
skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa uniknú. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto
konaniu nemožno priznať právnu ochranu.

38. Je pravdou, že v čl. I bod 10 zmluvy o úvere sa uvádza, že ak dôjde k akémukoľvek prípadu
porušenia, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, je banka oprávnená postupovať
v súlade s úverovými podmienkami, VOP a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je
oprávnená o.i. postúpiť pohľadávku tak, ako namieta žalobca v odvolaní. Z dikcie tohto zmluvného

dojednania však nepochybne vyplýva, že k postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu síce môže dôjsť,
avšak banka je povinná postupovať v súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi, k čomu v
prejednávanej veci nedošlo.39. Žalobca v danom prípade tvrdiac, že pohľadávku nadobudol postúpením od banky, má riadne
preukázať splnenie podmienok platného postúpenia, čo predpokladá preukázanie jeho aktívnej vecnej
legitimácie. Rozsah dôkazných povinností je v sporovom konaní zásadne určovaný rozsahom povinnosti

tvrdiť skutočnosti, pretože na to, aby mohol účastník nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť.
V tomto zmysle právna teória hovorí o bremena tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, že počas konania netvrdil všetky rozhodné skutočnosti, významné pre
rozhodnutie, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie o veci samej v jeho neprospech. Dôkazná
povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť a predložiť dôkazy.

Ak predložené dôkazy preukážu skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, účastník uniesol dôkazné
bremeno ohľadom svojich tvrdení. Nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje bremeno v týchto smeroch neuniesol.
Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaný jeho tvrdenia nerozporoval, a preto ich je nutné považovať za
tzv. nesporné (§ 151 ods. 1 CSP), odvolací súd v uvedenom smere zdôrazňuje, že ust. § 151 ods.
1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za

nesporné, je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania.
Povaha spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa ako objektívne a prirodzene slabšej strany
právneho aj procesnoprávneho vzťahu však vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie
konania typickej pre všeobecné sporové konania a ust. § 296 CSP priamo stanovuje, že ustanovenia
o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa v spotrebiteľských sporoch

nepoužijú.

40. V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval krajský
súd poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia iných súdov, týkajúcich sa iných, avšak skutkovo a
právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský

súd v Trenčíne viazaný nie je.

41. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom požadovaných
predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávky, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná a
postupca (banka) zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy vôbec

neprešla. Na základe uvedeného je potom argumentácia žalobcu, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka došlo z jeho strany, nie zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s.,
irelevantná.

42. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania v tomto smere proti rozsudku súdu prvej inštancie vo veci

samej, potom nebolo možné považovať za opodstatnené.

43. Z vyššie uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v potvrdil.

44. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP. Nárok na ich náhradu, vychádzajúc zo zásady úspechu v odvolacom konaní, by patril žalovanému,
ktorý si však trovy odvolacieho konania neuplatnil a preukázateľne mu ani žiadne trovy nevznikli, a preto
mu odvolací súd nárok nepriznal.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).