Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/273/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203846
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203846.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova
ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom: Ministerstva spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o
zaplatenie sumy 620,- eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11.
februára 2014, č. k. 19C/129/2013-165, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa a odporkyni
nepriznalnáhradutrovkonania.Zodôvodneniarozsudkuvyplynulo,ženavrhovateľsanávrhomdomáhal
určenia, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere č. 2180729 dlžníčkou ( povinnou) O. N., kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie

súdny exekútor pridelil exekučnej veci sp. zn. EX 6754/2010 v stanovenej lehote a žiadal určiť odporkyni
povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy 495,- eur. Právne
súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9
ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,4, § 17 ods. 1,2 zák. č. 514/2013 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c), d) zák. č. 233/1995 Z.z.
Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011. Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za
nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej

15-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. Navrhovateľ tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac
ako 9 mesiacov. Súd zistil, že súdny exekútor dňa 15.07.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, súd uznesením č. k. 3Er/547/2010-10 zo dňa 02.12.2010 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti zmenkového úroku 0,25 %
denne zo sumy 583,51 eur od 25.05.2009 do zaplatenia (právoplatné dňa 19.01.2011). Dňa 06.12.2010

vydal poverenie na vymoženie povinnosti 583,51 eur s príslušenstvom voči povinnej O. N.. Okresný
súd Senica uznesením zo dňa 10.08.2012, č. k. 3Er/547/2010-18 exekučné konanie zastavil, voči
ktorému uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením, č. k. 6CoE/56/2013-41
zastavenie exekučného konania potvrdil. Súd má za to, že v danom prípade neplatila 15-dňová zákonnálehota na vydanie poverenia, keď návrh na vydanie poverenia bol doručený súdu dňa 15.07.2010 a súd
iba čiastočne vyhovel žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Podľa skutkových okolností
uvedených v žalobe tak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Navrhovateľ,

ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepresadzoval
zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal, žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by počas tejto doby bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda a nepreukázal, že doba od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia o jej zamietnutí viedla k strate jeho legitímnych očakávaní,
že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.

V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, konal riadne a bez prieťahov,
preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Takže absentuje prvotná
podmienka pre vznik zodpovednosti štátu a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý
v konaní nebol preukázaný, z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľa považoval za neopodstatnený.
Údaje navrhovateľa sú nesprávne, zavádzajúce. Predmetné exekučné konanie toho času je právoplatne
skončené a poverenie bolo vydané včas, keď súd skúmal dôvody na vydanie poverenia a rozhodol

tak, že iba čiastočne vyhovel návrhu na vydanie poverenia. Exekučným titulom v exekučnej veci bol
rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol
stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na
navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenie. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne
popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie
zákonnejlehotynavydanierozhodnutiasnárokompriznanýmústavnýmsúdomSRzaprieťahyvkonaní.
Nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal a keďže mal za to, že k vzniku škody
ani nedošlo. Tiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou
a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný

tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady,
ktoré bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie. Podľa názoru súdu sa navrhovateľovi nepodarilo
vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla
akákoľvek škoda, či ujma. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v
prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na uvedené dôvody. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím
v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu.

Súd prvého stupňa tak v prvom rade mal za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by
aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval nepreukázal nedodržanie zákonnej lehoty
na vydanie poverenia a teda ani príčinnú súvislosť, ani to, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak.
Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu
k zániku subjektu, pričom zákony v takom prípade umožňujú uplatnenie si pohľadávky v dedičskom,

konkurznom a inom konaní. Odporca vzniesol v konaní námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti o vydanie poverenia pred dňom 23.04.2009. O takýto prípad v
prejednávanej veci nešlo a preto súd sa námietkou premlčania nezaoberal. Súd prvého stupňa preto
návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
a úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, pretože si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ.
Uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle

ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom
štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho
rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaníviazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej

retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu

podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 19C/129/2013 je návrh navrhovateľa,

ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo
výške 495,- eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací

súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie

správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody v celkovej výške 125,- eur. Táto škoda predstavuje podľa navrhovateľa náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia vynaložil v
tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur.
Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratudôvery v právo a vyvolanie rizík ohrozujúcich končené vymoženie pohľadávky v sume 495,- eur za 9
celých mesiacov. Výpočet nároku uskutočnil alikvótnym pomerom 55,- eur za každý mesiac z omeškania
v činnosti exekučného súdu, pričom vychádzal z aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej, pokiaľ

ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa za každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia vo výške 660,- eur.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd uznesením zo dňa 01. decembra 2010, č. k.
3Er/547/2010-10zamietolžiadosťsúdnehoexekútorazaslanúsúdudňa15.07.2010včastizmenkového

úroku 0,25 % denne zo sumy 583,51 eur od 25.05.2009 do zaplatenie a následne dňa 06.12.2010 vo
zvyšnej časti poveril súdneho exekútora, teda na vymoženie povinnosti istiny 583,51 eur so 6 % úrokom
z uvedenej sumy od 10.08.2009. Následne uznesením zo dňa 10. augusta 2012 exekúcie zastavil
a to z dôvodu, že v exekučnom konaní skúmal platnosť rozhodcovskej doložky a keďže právomoc
rozhodcovského súdu v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd
preskúmaním exekučného titulu dospel k záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto exekučné

konania zastavil.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v exekučnej veci nemalo význam, že rozhodnutie o žiadosti
na vydanie poverenia bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, nakoľko exekučný
poriadok ustanoví lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom o aký prípad tu nešlo.

Vo veci vedenej v exekučnej veci sp. zn. 3Er/547/2010 nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní
konštatoval. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol,
že sa riadi priamo aplikáciou § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z., ale okolnosti špecifikované v tomto

zákonnom ustanovení v novelizovanom znení uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal
v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď poverenie vydal po uplynutí 15 dní.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej vecí nedošlo k sťažnostiam na prieťahy
v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v
konaní konštatoval.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §

45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom

rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil

a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,

nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúduprvéhostupňavplnomrozsahustotožňuje,pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil, ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.