Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/22/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116201560
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116201560.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu V. Č., D.. XX.XX.XXXX, N.
M. - O. XXX, právne zastúpený advokátom JUDr. Igor Šafranko, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o
bezdôvodnéobohatenie191,20,-Euraourčenieneprijateľnejzmluvnejpodmienky,oodvolanížalobcua

odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 15C/23/2016-42 zo dňa 01. decembra
2016, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 191,20,- Eur s úrokom z omeškania vo

výške 8,05% ročne splatným odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému z a m i e t a.

II. U r č u j e, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. 8650485 z 21.10.2008, uvedená vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 13) o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú
dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou, je n e p r i j a t e ľ n á.

III. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100% vyplývajúci z
rozhodnutia súdu vo výroku I.

IV. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100% vyplývajúci z
rozhodnutia súdu vo výroku II.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 39, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6, § 107 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca v postavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa uzavreli
Zmluvu o úvere č. 8650485 dňa 21.10.2008 v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,

predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru dlžníkovi vo výške 6.000,- Sk a povinnosť dlžníka zaplatiť
veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok 5.760,- Sk, teda spolu 11.760,- Sk v 12-tich splátkach po 980,-
Sk. V zmluve je uvedené prehlásenie, že finančné prostriedky sú ponúknuté na výkon povolania. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetná zmluva spĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy,
avšak neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Z dokazovania vyplynulo, že tretina poplatku, ktorý bol v zmluve dohodnutý vo výške 191,20,-

Eur (5.760,- Sk) predstavujú 2/3 administratívny poplatok, čo predstavuje 96% navýšenie. Z pohľadu
súdu sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto dojednanie o administratívnom poplatku jevágnym ustanovením, preto bolo dôvodné žalobe v časti o vyhlásenie neprijateľnej zmluvnej podmienky
vyhovieť. Vo vzťahu k námietke žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 191,20 Eur,- sa
súd prvej inštancie stotožnil s námietkou žalovaného, že nárok je premlčaný uplynutím tak subjektívnej,

ako aj objektívnej premlčacej lehoty dňa 23.11.2012 aplikujúc premlčanie podľa zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“ resp. „Občiansky zákonník“), a preto žalobu v tejto časti zamietol
pre nepreukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti I. a III. výroku. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Podané odvolanie odôvodnil nesprávnosťou zisteného skutkového stavu veci a nesprávnym právnym
posúdením veci. Uviedol, že spotrebiteľské zákony nepoznal a ani ich nepozná a zásada neznalosť
zákona neospravedlňuje by bola na mieste, ak by ona spôsobila niekomu ujmu, resp. porušila jeho práva
a právom chránené záujmy. Vo vzťahu k objektívnej 10-ročnej premlčacej doby uviedol, že konanie
subjektu,ktorýdlhodoboaopakovaneposkytujespotrebiteľskéúverysanedáoznačiťinakakoúmyselné

konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu a je vylúčené, aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní
úverovnepoznalspotrebiteľsképrávo.Vovzťahuksubjektívnejpremlčacejlehoteuviedol,žejepotrebné
vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že
na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. O skutočnosti, že žalovaný
od neho prijíma platby v rozpore so zákonom a že mu predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú

zmluvu, ktorá je v rozpore so zákonom sa dozvedel až od združenia na ochranu spotrebiteľov, preto až
od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba.

5. Proti rozsudku podal včas odvolanie aj žalovaný, a to proti II. a IV. výroku rozsudku. Navrhol aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolanie

právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/215 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že zmluva, ktorú uzatvoril so žalobcom nie je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, teda ide o obchodnoprávny
vzťah. Poukázal na to, že v prípade postavenia žalovaného treba akcentovať na jeho dobrú vieru, s
ktorou do právneho vzťahu vstupoval. Vzhľadom na uvedené preto nie je možné posudzovať zmluvu

o úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a preto je aj
toho názoru, že uvedená zmluva nemusí obsahovať údaj o RPMN, preto nie je dôvod považovať úver
za bezúročný a bez poplatkov. Zdôraznil, že žalobca podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpil
do zmluvných vzťahov za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon povolania, čo potvrdil
svojim podpisom a žalovaný toto vyhlásenie akceptoval. Uviedol, že výška úrokov podľa ustanovení

Obchodného zákonníka nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, podstatnou náležitosťou je
len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky. Zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a
nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého bola stanovená maximálna
prípustná výška úrokov, poplatku za poskytnutie peňažných prostriedkov, preto možno vychádzať len z
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, platného v čase uzavretia zmluvy. Uviedol, že dôkazné

bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný, a ten musí preukázať, že v čase
v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o neprimeranú odplatu.

6. K podaným odvolaniam sa v stanovenej lehote nevyjadril ani žalobca a ani žalovaný.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

je dôvodné.

8. Podľa ustanovenia § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci
vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier,
zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

9. Podľa ustanovenia § 391 ods. 2 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.10. Podľa ustanovenia § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti
mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má
súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli dňa 21.10.2008
Zmluvu o úvere č. 8650593. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 6.000 ,- Sk (199,16,-
Eur). Dlžník sa zaviazal zaplatiť uvedenú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 5.760,- Eur
(191,20,- Eur), tzn. Že celkovo mal zaplatiť čiastku 11.760,- Sk (390,36,- Eur), a to v 12 mesačných

splátkachpo180,-Sk(32,53,-Eur)počnúcdňom20.12.2008.Súčasťouzmluvyboloprehláseniedlžníka,
že poskytnuté finančné prostriedky použije na výkon povolania. Zo splátkového kalendára vyplýva, že
žalobca mal svoj dlh splatiť dňa 20.11.2009. Žalobca zaplatil poslednú splátku úveru vo výške 28,30,-
Eur dňa 18.11.2015 (č.l. 7), čím zároveň žalovanému uhradil celú požadovanú sumu. Z prehlásenia
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „Združenie“) zo dňa 01.12.2015 (č.l.
21) vyplýva, že žalobca sa na nich obrátil so žiadosťou, že potrebuje poradiť s úvermi, ktoré má

od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.. Združenie telefonicky kontaktoval v mesiaci november 2015 a
dohodol si stretnutie v sídle Združenia dňa 30.11.2015, kde doložil potrebné podklady pre posúdenie
úveru. Žalobcu informovali o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, neprimeraných odplatách, úrokoch
za úvery, rozhodnutiach súdov a súdneho dvora a o Smernici 92/13/EHS.

12. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie sa zdá, že súd priznal na účely začiatku plynutia
subjektívnej doby relevanciu pravidlu, že každý má poznať právo a že aj žalobca už v čase, keď plnil,
mal poznať, že plniť nemá a navyše, keď už v tom čase mal sám pochybnosti.

13. Ak sa súd v spore so slabšou zmluvnou stranou nevyrovná s inými právoplatnými súdnymi

rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie vedie v
zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci, súd tým znemožní stranám sporu procesné
prostriedkyútokučiobrany.Otakýtoprípadidenepochybneajvtedy,aksakonajúcisúdvôbecnevenoval
možnému úžerníckemu charakteru skúmanej spotrebiteľskej zmluvy.

14.Vpredmetnejveciideonárokzporušeniaprávazúverovejzmluvyazaobdobnéspoločenskévzťahy
tak možno považovať úverové vzťahy a prirodzene aj úroky, o ktorých vrátenie ide aj v predmetnej veci
(52%).

15. Súdy vrátane najvyšších súdnych inštancií všeobecného a ústavného súdnictva sa otázkou úžernej

ceny úverového právneho úkonu už v minulosti zaoberali. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že
v demokratickej spoločnosti sú úžernícke úroky v úverových vzťahoch absolútne netolerovateľné a že
odporujú dobrým mravom (porov. „Nemohou být žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřeně vysoké úroky
sjednané při peněžité půjčce jsou považovaný za odporující obecně uznávaným pravidlům chování“ NS
ČR 21Cdo1484/04)“. Za určitých okolností dokonca problém nadobúda trestnoprávny rozmer (porov.

NS ČR sp. zn. 3 Tdo 225/2012).

16. Rovnako by nemali existovať pochybnosti o tom, že na absolútnu neplatnosť úžerného právneho
úkonu alebo v časti úžerného plnenia sa pre rozpor s dobrými mravmi prihliada aj bez návrhu (porov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/09 pri úrokoch 60% ,,Dohoda o výške úrokov musí

byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný.“).

17. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 5Cdo26/11 už pri úrokoch 48% uviedol,
že: ,,Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda

nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný.“

18. Pre zmenu z českého právneho prostredia Ústavný súd Českej republiky vo veci US ČR I.ÚS
3308/16 uviedol, že: ,,Při posuzování, zda v tom kterém případě došlo k nepřípustné lichvě, musí civilní
soudy do svého rozhodování promítnout ústavní principy spravedlnosti, přiměřenosti a ochrany slabší

smluvní strany. V projednávané věci však Ústavní soud konstatuje, že závěry, k nimž okresní a krajský
soud v napadených rozhodnutích dospěly, navíc bez náležitého vysvětlení, tyto principy neodrážejí a
neposkytují stěžovatelce ochranu před společensky nebezpečnou lichvou.19. Napriek tomu, že výška úrokov pri poskytnutí úveru nie je stanovená a úroky sú predmetom voľného
zmluvného dojednania medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, táto skutočnosť neznamená, že možno
dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39

Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Otázky neprimeraných úrokov sa
dotýkajú aj právoplatné rozsudky vo veciach tunajšieho súdu (porov. rozsudok vo veci 16Co 97/2016
alebo 3Co/151/2013, v ktorom súd konštatoval cit. ,,Pri nebankových spoločnostiach sa dajú akceptovať
vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100% oproti priemeru bánk").

20. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo26/2011 (48 %), 1MCdo
1/09 (60 %), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25 %). Nemecký BGH v rozsudku z 13.03.1990
AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 % percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre
obdobný úver za nemravný.
21. Žalovaným požadovaný poplatok z predmetného úveru 96% je neprimeraný a v demokratickej
spoločnosti neakceptovateľný. Takéto poplatky mali viesť súd k správnemu vedeniu procesu a

adekvátnemu právnemu posúdeniu skutku. Žalobkyňa sa domáhala vrátenia bezdôvodného obohatenia
aj pre ich neprimeranosť, k významu celého obsahu podania účastníka z pohľadu toho, ,,čoho sa
domáha" porov. NS SR 3Cdo 219/2007).

22. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody považuje úverovú zmluvu najmenej v časti

o poplatkoch za predmetný úver (§ 53 ods.1 OZ), odporujúcu dobrým mravom, a preto podľa § 39 OZ
za absolútne neplatnú a právo na vydanie úrokov z dôvodu bezdôvodného obohatenia za existujúce.
Dôležité bude opätovné posúdenie premlčania. Otázka, či ide o neplatnosť celého úverového právneho
úkonu, závisí od skutočnosti, či POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytol úver za 96%-né úroky za súčasného
(kumulatívneho) využitia nadvlády nad žalobkyňou pod vplyvom niektorého kvalifikačného kritéria,

napríklad tiesne (de lege lata sú kritéria uvedené v 39a OZ, pred účinnosťou tie isté podľa § 39 OZ),
(porov. OGH vo veci 7Ob636/56 ,,Stav núdze je daný, keď zmluvný partner stojí pred voľbou vstúpiť
do zmluvného vzťahu alebo utrpieť ujmu, ktorá podľa rozumného uváženia je ťažšia ako hospodárska
strata, ktorú má zmluva za následok“).

23. V tomto smere môže mať relevanciu otázka, či nešlo o zneužitie finančnej tiesne žalobcu, keďže v
spise sa spomínajú viaceré úvery. To, že je človek nebonitný, v tiesni a kedy mu bankový dom môže
odmietnuť poskytnúť úver, neoprávňuje nebankové subjekty k zneužívaniu takejto ťaživej situácie a k
neprimeraným podmienkam (porov. NS ČR 21Cdo 1484/2004, tiež rozsudok tunajšieho súdu vo veci
16 Co 97/2016).

K premlčaniu

24. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho ustanovenia § 107 OZ, na ktoré odvolací súd odkazuje a
pri objektívnej dobe aj správne stanovil jej začiatok od momentu, kedy došlo k plneniu zo strany žalobcu.

25. Pokiaľ však ide o otázku úmyslu obohatiť sa na neprimeraných úrokoch, rozsudok s jednovetovým
odôvodnením objektívnej premlčacej doby zo strany súdu prvej inštancie (,,Súd sa stotožnil s
námietkou žalovaného...“) po predchádzajúcej citácii viacerých rozsudkov ,,pre a proti“ a všetko
založené na neudržateľnej argumentácii na bezúročnosti pre neuvedenie náležitosti zmluvy, je na úkor

preskúmateľnosti.

26. Ani táto časť rozsudku neprispela k posilneniu spravodlivého procesu (nepreskúmateľnosť).
Rozsudok by mal dať presvedčivú odpoveď na otázku, ako je možné ,,len z nedbanlivosti" poskytovať
úžerné úroky 96% (úžerníčime ale len z nedbanlivosti). Rozsudku nesmie chýbať zdravý logicky úsudok

a v tomto smere sa súd musí vyrovnať s požiadavkou podnikania s odbornou starostlivosťou vo
finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú veľmi časté. Je
dôležité zohľadniť názor mienky odbornej i laickej verejnosti k takejto výške úrokov z hľadiska dobrých
mravov, ktorými sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a sú súčasťou
fundamentálneho hodnotového poriadku (porov. pre zmenu aj rozhodnutie KS v Ostrave vo veci Profi

Credit 16Cm 944/2010, cit. ,,Řízením bylo jednoznačně prokázáno, že smlouva o revolvingovém úvěru
č. xxxxxxxxxxxx ze dne 19. 10. 2009 uzavřená mezi žalobcem a žalovaným č. 2 jakožto dlužníkem je
absolutně neplatná pro rozpor s dobrými mravy podle § 39 občanského zákoníku. Soud ze zákona a z
úřední povinnosti ( ex officio et ex lege) hodnotí platnost právních úkonů. Příčinou rozporu s dobrýmimravy je skutečnost, že výše roční procentní sazby nákladů (RPSN) u této smlouvy o úvěru činí 96,31%,
jde tak o nepřiměřeně vysoké, nebo-li lichvářské úroky. Soudu je z jeho činnosti známo, že nejvyšší
bankovní úroky u srovnatelných úvěrů činí maximálně 20 % ročně, sjednaný úrok v projednávané věci

je však téměř 5x vyšší, podle setrvalé judikatury nejvyššího soudu ČR je čtyřnásobek maximálního
bankovního úroku považováno za odůvodnění právního závěru, že jde o ujednání, které je v rozporu
s dobrými mravy a tedy absolutně neplatné podle § 39 občanského zákoníku (srovnej např. rozsudek
nejvyššího soudu ČR z 15.12.2004 sp. zn. 21 Cdo1484/2004)". Alebo aj závery tunajšieho súdu, napr.
vo veci 6Co 150/2015 a iné.

27. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo strany
žalobcu) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude
dôležité zistenie, kedy sa žalobkyňa dozvie o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil a
v akej výške.

28. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z neprijateľnej zmluvnej podmienky
(96%-né úroky). Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii
nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej
podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite
natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v

čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké
nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať
právo a v pochybnostiach, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie použil paradoxne v neprospech
žalobkyne.

29. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť
nemajú.Niesúvšakchráneníneobmedzenúdobu,alelenkýmimneuplynieobjektívnapremlčaciadoba,
ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na
ich úkor obohatil. Súd prvej inštancie preto nedôvodne vyjadruje obavu o obranu žalovaného, pretože
objektívna doba plynie nezávisle na vôli žalobkyne.

30. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase,
kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba (arg.
slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe; § 107 ods. 2 OZ). Názor, že žalobcovi
začala plynúť subjektívna doba dňom, keď zaplatená čiastka presiahla čiastku poskytnutú žalobcovi, je

problematický aj z dôvodu, že subjektívna doba by tak začala plynúť skôr, ako vôbec k obohateniu o
úroky došlo. Žalobca platil podľa rozpisu v splátkach istinu a úroky (nie najprv istinu a po jej splatení
úroky).

31. Súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení na rozhodnutia úmyslu pri bezdôvodnom obohatení,

avšak ani jedno rozhodnutie však na ochranu morálky či dobrých mravov, s ktorými sú tak vysoké úroky
v rozpore. Pritom sú známe aj súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi.
Právo sa premlčaním len oslabuje a posúva sa do režimu naturálnej obligácie.

32. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy

spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá
o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať
právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.
33. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla

s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje
v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

34. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie“ sa, potiera rozdiel
medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade

rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle.(OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť.“)35. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj
keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.

36. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz
zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca mal viacero úverov, že mal pochybnosti o korektnosti
úveru a že s odstupom času po tom ako zaplatil sporné úroky mu Združenie na podklade jeho žiadosti
poskytlo informácie o náležitostiach takýchto zmlúv a o rozhodnutiach súdov.

37. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale
okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k
porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach

bezdôvodného obohatenia.

38. Ak z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, zdá sa, že žalobca sa dozvedel o tom, že plniť nemal
až s odstupom času, a do úvahy prichádza podanie informácii Združením. Z rozsudku nie je celkom
jasno, či pochybnosti na strane žalobcu už v čase plnenia považoval súd prvej inštancie za rozhodujúce

pre začiatok plynutia subjektívnej doby. Bez ohľadu na to, odvolací súd tento názor nezdieľa.

39. V doterajšom konaní sa súd nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných
spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho
právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol aj

dôvod pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods.1 písm.
b) C.s.p.).

40. Úlohou súdu prvej inštancie bude:
• priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní

soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem
ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit.
Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou
spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov.
např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS

3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS
562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je
nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské
unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím
evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie

a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic.
• považovať úroky 96 % za úžerné plnenie, odporujúce dobrým mravom a v spojení s čl. 13 všeobecných
podmienok za neprijateľnú zmluvnú podmienku (čl. 13 umožňuje okamžitú splatnosť aj predmetných
úžerných úrokov),
• zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobcu predmetné úžerné úroky (vedel,

že dojednáva spoločensky neprijateľné úroky a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený) aj
vo svetle rozhodnutí súdov k neprimeranosti úrokov, a teda vytvoriť najmä pre žalovaného priestor na
procesnú obranu,
• umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo
posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných skutkových

okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda o
všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (neprijateľnosť klauzuly o úrokoch, výšku do
úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť) tak, aby mohla podať žalobu
(napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn.
25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004). Teda nielen o pochybnostiach

o tom, čo žalobca tušil, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o skutku z porušenia práva.
Bude dôležitý výsluch žalobcu na tvrdenie o čase, kedy sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného
obohatenia dozvedel. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa upozornenie združenia
antidatovalo, pričom relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnomobohatení. Bude preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu
žalobcu a predloženým dôkazom,
• súd prvej inštancie vykoná výsluch obchodného zástupcu, ktorý dojednával predmetnú zmluvu. V

prípade zistenia, že pri uzatváraní zmluvy žalobca konal v tiesni a v rámci kontraktácie o úžerné
protiplnenie 96%, obchodný zástupca alebo iná osoba konajúca za žalovaného poznali túto tieseň, súd
prvej inštancie posúdi neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi (§39
OZ),
• ak právo nie je premlčané, súd vo výroku určí klauzulu o úrokovej sadzbe 96% v spojení s čl. 13

Všeobecných obchodných podmienok za neprijateľnú (§ 298 ods. 1 a 2 C.s.p., čl. 13 Všeobecných
obchodných podmienok umožňuje okamžitú splatnosť úrokov),
• súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 C.s.p.).
41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).