Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1VCdo/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205015
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z
predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Daniely Švecovej, JUDr. Ivana Machyniaka,
JUDr. Oľgy Trnkovej, JUDr. Jána Šikutu, PhD., JUDr. Martina Vladika, a JUDr. Viery Petríkovej, vo
veci žalobcu U., bývajúceho v Z., zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., so sídlom
v Košiciach, Cimborkova 13, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Matej Kukura, PhD.,

proti žalovanému U. narodenému X. XX. XXXX, bývajúcemu v V., zastúpenému ORLIK advokátska
kancelária, s. r. o., so sídlom v Jablonovom 722, v mene ktorej koná ako konateľka advokátka JUDr.
Martina Orlíková, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod
sp. zn. 45 C 80/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2016
sp. zn. 6 Co 425/2015, takto

r o z h o d o l :

Vec v r a c i a na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z
22. januára 2015, č. k. 45 C 80/2014-104, určil, že darovacia zmluva z 11. marca 2010, doplnená
dodatkom z 27. januára 2011, uzavretá medzi C. F. (ako darcom) a žalovaným (ako obdarovaným), ktorej
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra pre hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava pod číslom X. dňa 21. februára 2011, o prevode vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX., D. obec V., katastrálne územie Vinohrady,
a to: bytu č. X, číslo vchodu XX/C,. nebytového priestoru číslo X - G.X, nebytového priestoru číslo
XX - K, nebytového priestoru XX - K.X, záhrady vo výmere XXX mX, zastavané plochy a nádvoria
(všetky podrobne identifikované vo výrokovej časti rozsudku prvoinštančného súdu), je voči žalobcovi
neúčinná a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 99,50€ do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že žaloba je dôvodná, keď výsledkami vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že boli splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho
úkonu, vyplývajúce z ustanovenia § 42a ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), vrátane podmienky existencie
vymáhateľnej pohľadávky, interpretujúc tento pojem v súlade s jeho vymedzením v rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 23. decembra
1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3/2001 pod č. 44 (R 44/2001) (ďalej len „rozhodnutie R 44/2001“),
t. j. tak, že za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať žalovateľnú pohľadávku.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného zhora označeným

rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný
má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Na rozdiel od prvoinštančnéhosúdu dospel k záveru, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu v konaní o odporovacej žalobe, pretože
v čase rozhodovania nemal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. takú pohľadávku, ktorej
splnenie možno vynútiť exekúciou. V súvislosti s tým uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom

vyjadreným v rozhodnutí R 44/2001, v zmysle ktorého je vymáhateľnou pohľadávkou žalovateľná
(dospelá) pohľadávka. Za správny považuje názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu zo 17.
decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, podľa ktorého vymáhateľnou pohľadávkou je vykonateľná
pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na
základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke výkladu zákonného pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“. Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého pojmu
vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá vykonateľná

pohľadávka. Uviedol, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od zjednotenej judikatúry
predstavovanej rozhodnutím R 44/2001, v zmysle ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Tým je
splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Pokiaľ by sa malo vychádzať z toho, že predmetná otázka

je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, pretože najvyšší súd v neskorších
rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 188/2010 vyložil pojem vymáhateľná pohľadávka inak, a
to tak, že mu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, no v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo
69/2012 zotrval na názore vyjadrenom v rozhodnutí R 44/2001, potom je daná prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. Vo svojej právnej argumentácii uvedenej v dovolaní

považoval za správny právny názor vyslovený v rozhodnutí R 44/2001.

5. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok pre neprípustnosť
odmietnuť, resp. ho ako neopodstatnený zamietnuť.

6. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou
osobou, a že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích
dôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.

7. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava najzávažnejších
procesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho významu a
zjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a to proti
rozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam zásadnej
právnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody, a to

dovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v
nesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p.

8. V preskúmavanej veci, ako už bolo uvedené, dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania ustanovením
§ 421 ods. 1 písm. a), resp. písm. c) C. s. p. Vec prejednávajúci senát 6 C (ďalej len „vec prejednávajúci

senát“ alebo „senát 6 C“) dovolacieho súdu preto pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu, a to nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

9. Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej
správnosť riešenia namietal dovolateľ, bola otázka správneho výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“, a to, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka.
Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru vysloveného v rozhodnutí R 44/2001,
majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskejrepublikycharakterustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu.Uvedenýcharaktervšak
toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach

najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v
uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013 bol pojem vymáhateľná
pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30.októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím R 44/2001, t. j. ako žalovateľná
pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto splnený predpoklad prípustnosti
dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním namietaná právna otázka je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Po konštatovaní prípustnosti dovolania chcel senát 6 C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním
napadnutého rozhodnutia v dovolaním namietanej otázke správneho výkladu pojmu vymáhateľná
pohľadávka, použitého v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pretože pri svojom

rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí
R44/2001,akoajvrozhodnutiachsp.zn. 4Cdo198/2010a2Obdo69/2012,dospelkzáveru,
že mu v zmysle § 48 ods. 1 C. s. p. vznikla povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu, a
preto uznesením z 26. júna 2019, sp. zn. 6 Cdo 237/2017 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

11. V tomto postupujúcom uznesení senát 6 C vyslovil, že sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého
zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní (žalovateľná pohľadávka), ale naopak, zastáva názor, že
tomuto pojmu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu,

pričom svoj názor odôvodnil argumentáciou uvedenou v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo
253/2012 zo 17. decembra 2013, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil, a ktorú pre prehľadnosť
považoval za potrebné zopakovať, keď zdôraznil, že: „Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa
spočívajúcavmožnostidosiahnuťrozhodnutiesúdu,ktorýmbybolourčené,žedlžníkomurobenýprávny
úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom

predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi,
domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny
úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré

odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo
výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného
účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a
ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou,
t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa

ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa
nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“
či splatnú, teda žalovateľnú.“

12. Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu v Slovenskej republike s
právnou úpravou tohto inštitútu v Českej republike do 31. decembra 2013 z komparatívneho hľadiska
senát 6 C poukázal na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod R 12/1998, R 12/2003 a R
5/2007).

13. Vyššie uvedenú argumentáciu vec prejednávajúci senát podporil aj historickým výkladom
vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Poukázal
na to, že tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51 ustanovoval, že ak si
veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, že urobí

oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť, nebeží potom
lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za
vymáhateľnú pohľadávku sa nepovažovala pohľadávka „žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka
priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná.
Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“

pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky
konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).14. Vec prejednávajúci senát ďalej zdôraznil, že názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou
treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky
zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív,

Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava 2005, str.
101 - 102). Jeho neudržateľnosť podoprel aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia
vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž
pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,
potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných

dôvodovpohľadávkaveriteľanenadobudlakvalituvykonateľnejpohľadávky.Išlobytaklenoakademické
(teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických
rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.

15. Uviedol, že už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo
možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie

odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie
odporovacej žaloby. Keďže platný Občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému
dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v
zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť využitím procesného inštitútu prerušenia konania. S prihliadnutím
na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa

sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu),
prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť
vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda
v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je
vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie

konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

16. Vec prejednávajúci senát dodal, že výklad, podľa ktorého pojmu „vymáhateľná pohľadávka“
zodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe
ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu, označil za ústavne konformný Ústavný súd

Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. júla 2015. Z uvedeného výkladu
aktuálne vychádza aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 109/2018 z 28. marca 2019, ktoré
inak riešilo otázku existencie vymáhateľnej pohľadávky na náhradu trov konania, vychádzajúc pritom z
názoru, že takáto pohľadávka ako pohľadávka sui generis v podobe dospelej či splatnej pohľadávky ani
neexistuje, ale možno o nej hovoriť, až keď je o náhrade trov právoplatne rozhodnuté.

17. So zreteľom na uvedené senát 6 C postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 ods. 1 C. s. p.), pričom v tomto uznesení (vyššie
uvedeným spôsobom) odôvodnil svoj názor, odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí R
44/2001 ako aj v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012.

18. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) si po postúpení
veci senátom 6 C v súlade s § 48 ods. 4 C. s. p. vyžiadal stanoviská ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v
Bratislave a Trnavskej univerzity v Trnave. Všetky oslovené inštitúcie sa v otázke interpretácie slovnej

väzby „vykonateľná pohľadávka“ zhodne priklonili k názoru, že to môže byť aj pohľadávka, ktorú ešte
nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie.

19. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyslovilo názor, že ak je z procesného hľadiska
možné, aby súd v rámci konania o neúčinnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou

deklaroval, že existuje nesplatená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, potom je v takomto konaní možné
priznať veriteľovi ochranu aj v prípade, ak pohľadávku, ktorú má veriteľ voči dlžníkovi, ešte nemožno
vymáhať prostredníctvom exekúcie. Poukázalo na historické súvislosti - cez tzv. odporový poriadok z
roku 1931 (zákon č. 64/1931 Sb. konkurzný, odporovací a vyrovnací poriadok), rakúsku právnu úpravu,
tzv. stredný Občiansky zákonník z roku 1950, Občiansky zákonník až po jeho novelizáciu zákonom

č. 509/1991 Zb. a uviedol, že nemožno vyvodiť, že platná právna úprava sleduje rovnaký cieľ ako tá
historická, a preto „vymáhateľnosť“ treba interpretovať ako „vykonateľnosť“. Denotáty „vymáhateľný“ a
„vykonateľný“ sú lingvisticky rozdielne. Zatiaľ čo „vykonateľnosť“ odkazuje na exekučný titul po uplynutí
paričnej lehoty na dobrovoľné plnenie, naopak „vymáhateľnosť“ odkazuje na existenciu právneho nárokuv spojení s predpokladom úspešnej žalovateľnosti. Vymáhateľnosť často predchádza vykonateľnosť.
Automatické zamieňanie slovnej väzby „vymáhateľná pohľadávka“ za „vykonateľnú pohľadávku“ pri
interpretácii § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať za nesprávne. Poukázal aj na

rozdielne názory vyskytujúce sa v rámci akademickej obce na nastolený problém.

20. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa nestotožnil s interpretáciou vec prejednávajúceho
senátu a argumentoval, že obsah slovného spojenia „vymáhateľná pohľadávka“ (§ 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka) musí byť rovnaký ako obsah jazykovo identických výrazov uvedených v iných

ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na nevymáhateľnosť výhry (§ 845 ods. 1, § 45
ods. 1 Občianskeho zákonníka), na skutočnosť, že „vykonateľná pohľadávka“ (osvedčená exekučným
titulom) nezodpovedá pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ (inak aj „žalovateľná pohľadávka“ alebo
„pohľadávka uplatniteľná na súde“), a že „vymáhateľná pohľadávka“ a „splatná (zročná) pohľadávka“
nie sú synonymá. Splatná pohľadávka totiž nemusí byť vymáhateľnou, pokiaľ ide o naturálnu obligáciu.
V zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka veriteľova pohľadávka nemusí byť osvedčená

exekučným titulom v čase podania odporovacej žaloby. Výklad prezentovaný senátom 6C znemožňuje
účinné uplatnenie práv veriteľa, keď veriteľ nevie objektívne zabezpečiť získanie exekučného titulu
najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odporovacej žaloby; je nútený podať odporovaciu žalobu
najneskôr v lehote troch rokov aj vtedy, ak v čase podania odporovacej žaloby ešte nie je skončené
konanie o žalobe na plnenie voči dlžníkovi. Ak by bol exekučný titul voči dlžníkovi podmienkou pre

vyhovenie odporovacej žalobe, musel by súd konajúci o odporovacej žalobe konanie (obligatórne)
prerušiť, hoci takáto povinnosť mu z ustanovení C. s. p. nevyplýva. Zaoberal sa aj ďalšími úvahami
- či veriteľ nevyhnutne potrebuje exekučný titul, či bude na majetok dlžníka viesť exekučné konanie,
záväznosťou súdnych rozhodnutí (§ 228 C. s. p.), logickou súdržnosťou pri výklade právnych noriem
súkromného práva a trestného práva postihujúcich konania v rámci majetkových vzťahov (§ 240

zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov), a napokon aj právnou úpravu
konkurzu,zktorejjejednoznačné,žepovyhláseníkonkurzuniejeodporovanieprávnymúkonomdlžníka
podmienené tým, že ukrátení veritelia majú svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom voči
dlžníkovi. V závere jeho vyjadrenia uviedol, že slovné spojenie „ak ukracujú uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba vykladať tak, že pohľadávka nemusí byť v

čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe už vykonateľná (osvedčená exekučným titulom).

21. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave vyslovila názor, podľa ktorého je legitímne
interpretovať pojem „vymáhateľná pohľadávka“ použitý v ustanovení § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka v duchu rozhodnutia R 44/2001. Pojem vymáhateľnosť treba vnímať v zmysle

súdnej žalovateľnosti pohľadávky. Vymáhateľnosť ako vlastnosť pohľadávky nastupuje ešte pred jej
vykonateľnosťou. Tento názor vyslovila na základe gramatického, ako aj teleologického výkladu.

22. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave uviedla, že argumenty vec prejednávajúceho senátu
nie sú natoľko jednoznačné, aby sa ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladalo tak, že

vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Vyslovila, že z jazykového výkladu vyplýva, že
má ísť o pohľadávku žalovateľnú, pričom ani účel zákona, ani systematické súvislosti, a ani požiadavka
ústavne súladného výkladu si odklon od doslovného znenia zákona nevyžadujú.

23. Veľký senát predovšetkým skúmal, či postup senátu 6C bol v súlade s ustanovením § 48 C. s. p.,

ale aj to, či boli splnené podmienky pre postúpenie veci veľkému senátu.

24. Podľa § 48 ods.1 C. s. p., ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu
názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu
najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení

veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

25. Zo znenia ustanovenia § 48 C. s. p. a jeho teoretického výkladu vyplývajú dve podmienky pre
postúpenieveciveľkémusenátu,atopodmienka,žesenátdospelkprávnemunázoru,ktorýjeodlišnýod
právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí senátu najvyššieho súdu, resp. že sa chce odchýliť

od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, a podmienka, že v uznesení o postúpení
veci svoj odlišný právny názor odôvodní.26. Z dôvodovej správy k C. s. p. vyplýva, že veľký senát bol zavedený z dôvodu inštitucionálneho
zabezpečenia princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 C. s. p. a za účelom normatívneho pokrytia
prípadov, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť od konštantnej judikatúrnej línie súdov Slovenskej

republiky.

27. Povinnosť dovolacieho senátu predložiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a
kompetencia veľkého senátu vzniká len vtedy, ak existuje judikatórny odklon. O judikatórny odklon
(rozpor) ide vtedy, ak existujú dva rozporné právne názory vyslovené v rozhodnutiach najvyššieho

súdu a existuje vôľa trojčlenného dovolacieho senátu odchýliť sa od právneho názoru vysloveného v
predchádzajúcom rozhodnutí. V odbornej literatúre bol zdôraznený názor, že judikatórnym rozporom
je len spor o interpretáciu právnej normy (normatívny rozpor). Nie je ním teda rozpor hodnotový ani
principiálny(Kuhn,Z.Konzistencejudikaturyjakoproblémprávníkultury,Praha.EurolexBohemia2006).

28. S povinnosťou senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu z dôvodu nejednotnosti

rozhodovacej praxe sa najvyšší súd vysporiadal v rozhodnutí z 10. novembra 2016 sp. zn. 3
Cdo 174/2016 , v ktorom vyslovil
názor, podľa ktorého ak trojčlenný senát zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý
vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve možnosti, buď sa stotožní so starším právnym názorom (už
ustáleným v praxi na základe publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého

senátu) a svoje rozhodnutie založí na tomto názore, alebo vec postúpi veľkému senátu. Pokiaľ ešte v
určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo
vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát
najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia iného senátu
najvyššieho súdu.

29. Osobitne treba zdôrazniť, že zmyslom a účelom ustanovenia § 48 C. s. p. nie je odstránenie rozporov
v aplikačnej a interpretačnej nejednotnosti, ktorá sa v rozhodovacej činnosti vyskytla pred účinnosťou C.
s. p., teda pred 1. júlom 2016 (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2016 sp. zn. 3 Cdo 136/2016).

30. I keď C. s. p. výslovne neupravuje postup a spôsob rozhodnutia veľkého senátu po tom, čo mu vec
bola predložená podľa § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., veľký senát má právo i povinnosť posúdiť, či
sú splnené zákonné podmienky na to, aby mu vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda
či je daná jeho príslušnosť. K takémuto záveru dospel veľký senát už v uznesení z 18. decembra 2017
sp. zn. 1 VCdo 4/2017. Zo znenia ustanovenia § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., vyjadreného slovami

„...postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu“ možno gramatickým výkladom vyvodiť, že
veľký senát je oprávnený rozhodnúť ako v merite veci, tak v prípade, pokiaľ neboli splnené podmienky
pre postúpenie veci, tiež o tom, že sa vec vracia na prejednanie a rozhodnutie senátu, ktorý ju postúpil
veľkému senátu bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky. Veľký senát je teda oprávnený urobiť
nielen rozhodnutie vo veci samej (meritórne rozhodnutie), ale tiež príslušné procesné rozhodnutie, ktoré

prichádzadoúvahy,t.j.vrátanerozhodnutiaovrátenívecisenátu,aknebolisplnenézákonnépodmienky
pre jej predloženie veľkému senátu. Tomuto záveru nasvedčuje aj teleologický výklad. Zmyslom a
účelomzákonnéhokonštituovaniaveľkýchsenátovkolégiínajvyššiehosúdujezabezpečeniejednotnosti
vlastnej judikatúry ako základného predpokladu pre zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov nižších
stupňov, ktoré je najvýznamnejšou úlohou najvyššieho súdu ako vrcholného orgánu všeobecného

súdnictva (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Veľké senáty majú rozhodovať iba v prípadoch, ak skutočne hrozí nejednotnosť v rozhodovacej činnosti
senátov najvyššieho súdu. Oprávnenie veľkého senátu vrátiť vec senátu, ktorý mu ju postúpil, ak pre
postúpenie neboli splnené zákonné podmienky, možno odôvodniť aj analogickým použitím ustanovenia
§ 466 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v spojení s čl. 4 C. s. p.

31.Pre splnenie podmienky predloženia veci veľkému senátu je však rozhodujúca existencia právneho
názoru trojčlenného senátu (vysloveného v uznesení o postúpení veci veľkému senátu), ktorý je odlišný
od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ by
existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššieho súdu, vyjadrujúce odlišný právny názor už
vyslovený iným alebo totožným trojčlenným senátom, nie je splnená zákonná podmienky uvedená

v ustanovení § 48 ods. 1CSP. V takomto prípade je naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia §
421 odsa.1 písm. c/ CSP, a riešenie právnej otázky, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne
a rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senátu najvyššieho súdu. Existencia publikovaného
rozhodnutie najvyššieho súdu resp. stanoviska veľkého senátu nie je zákonnou podmienkou.32.Záver o práve i povinnosti veľkého senátu skúmať, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby
mu vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, a z ich prípadného nesplnenia vyvodiť príslušný

procesný dôsledok, je aj ústavne súladný, pretože rešpektuje základné právo na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak zákon stanovil príslušnosť veľkého senátu a sudcov v ňom
zasadajúcich len za splnenia podmienok uvedených v § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., potom za situácie,
kedy nie sú splnené tieto podmienky, nemožno považovať sudcov veľkého senátu za zákonných sudcov
v zmysle uvedeného základného práva. Logicky na základe argumentácie a contrario rovnaký záver

musí platiť aj v prípade, ak by vec prejednal a rozhodol veľký senát, hoci by na to zjavne neboli splnené
zákonné podmienky.

33.V predmetnej veci senát 6C predložil vec veľkému senátu z dôvodu rozdielneho výkladu zákonného
pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ za účelom zodpovedania otázky, či sa ňou má rozumieť žalovateľná
pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru

vysloveného v rozhodnutí R 44/2001, majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Uvedený charakter však toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho
riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5
Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17.

decembra 2013 bol pojem vymáhateľná pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ
čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím
R 44/2001, t. j. ako žalovateľná pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto
splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním

namietaná právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

34.Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že už pred postúpením veci veľkému senátu existovali
na nastolenú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na
jednej strane predstavovalo uverejnené rozhodnutie R 44/2001, a v súlade s ním aj ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra
2013, a na druhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a
sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013. Ide teda o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a kedy je daná
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. V takomto prípade vec prejednávajúci senát

nemá inú možnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené vo vyššie
uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu; inú možnosť nemá.

35.Veľký senát dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky na postúpenie veci
veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 C. s. p., a preto vec (bez rozhodnutia) vrátil na prejednanie a

rozhodnutie senátu 6 C.

36.Z uvedených dôvodov rozhodol veľký senát tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

37.Toto rozhodnutie prijal veľký senát pomerom hlasov 5 : 2.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.