Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 14, 2017

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 10C/92/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111211284
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Rohárik
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2017:6111211284.12

Rozhodnutie

Okresný súd Banská Bystrica, rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom, vo veci žalobcu D.. F.
F., Z.. XX. G. XXXX, XXX XX X., X. XXX, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, advokátom,
974 01 Banská Bystrica, Rudlovská 2, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, 813 11 Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná j e p o v i n n á uhradiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 7 715,76 Eur a titulom náhrady

nemajetkovej ujmy sumu 21 750 Eur, všetko v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcažiadaluložiťžalovanejpovinnosťnahradiťmutitulomnáhradyškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci sumu 531 263,50 Eur (s úrokom z omeškania a náhradou trov
konania) pozostávajúcu z náhrady skutočnej škody vo forme trov obhajoby v trestnom konaní advokátmi
P.. Ľ. O. (9 166,63 Eur) a P.. F. A. (8 298,48 Eur) spolu sume 17 465,11 Eur, náhrady straty na zárobku
počas väzby (3 368,39 Eur) a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 510 430 Eur, ktorú právny zástupca
žalobcu „pracovne pre ilustráciu“ rozdelil na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 10 430 Eur

(110 Eur / deň väzby) a náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie ako celok v sume 500 000 Eur.

2. Okresný súd rozsudkom č. k. 10C/92/2011 - 173 zo dňa 21. októbra 2014 uložil žalovanej povinnosť
nahradiť žalobcovi škodu v sume 20 833,50 Eur (trovy obhajoby a strata na zárobku) i nemajetkovú ujmu
v sume 17 600 Eur vyčíslenú v zmysle § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.

z.“). Uviedol, že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy sa necítil byť viazaný „pracovným“
rozdelením uplatnenej náhrady na „väzobnú“ a „všeobecnú“.

3. Na odvolanie žalovanej odvolací súd rozsudkom č. k. 16Co/1540/2014-213 zo dňa 14. apríla 2016
rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi škodu v sume
12 535,02 Eur (náhrada trov obhajoby P.. O. a straty na zárobku počas väzby) potvrdil, a v časti, v

ktorej súd priznal žalobcovi náhradu trov obhajoby P.. A. a nemajetkovej ujmy, zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvádza, že žalobca má konkretizovať úkony
P.. A. a súd posúdiť, či trovy jeho obhajoby boli vynaložené účelne a hospodárne. V prípade náhrady
nemajetkovej ujmy má súd zisťovať a posudzovať len skutočnosti, ktoré majú význam pre posúdenie
nemajetkovej ujmy v dôsledku väzobného stíhania žalobcu, priznané plnenie odôvodniť nezákonnou
väzbou a vychádzať z § 17 ods. 2 - 4 zákona č. 514/2003 Z. z. pri rešpektovaní v akej výške žalobca

nárok uplatnil.4. Žalobca zotrval na svojom stanovisku. S poukazom na § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb tvrdil, že výška zmluvnej odmeny
nemôže odporovať dobrým mravom. Hospodárnosť a účelnosť obhajoby dvomi obhajcami odôvodnil

charakterom a závažnosťou trestnej veci, i vzdialenosťou medzi jeho bydliskom (X., H. I.), miestom
výkonu väzby ( Z.) a sídlom súdov, ktoré rozhodovali ( B. B.). Podotkol, že P.. A., ktorého poveril
obhajobou už v čase vznesenia obvinenia, sa zúčastňoval všetkých úkonov v prípravnom konaní i
hlavnýchpojednávanía boljehoplnohodnotnýmobhajcom.Účelnosťduplicitnejobhajobypodľažalobcu
napokon potvrdilo oslobodenie spod obžaloby, V reakcii na tvrdenie žalovanej, že nemožno uplatniť

náhradu škody vo výške dohodnutej paušálnej odmeny, vyčíslil právny zástupca žalobcu na základe
trestného spisu výšku tarifnej odmeny s náhradou straty času a hotových výdavkov, ktorá by inak
obhajcovi patrila,v celkovej sume 7 715,76 Eur. Ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy vyslovil právny
zástupca žalobcu názor, že došlo k nepochopeniu zo strany odvolacieho súdu, lebo sumu nemajetkovej
ujmyuplatniljednousumou,ktorúlenpreväčšiučitateľnosťrozčlenilnanáhraduzaväzbuvsume10430
Euravozvyškuzatrestnéstíhanie.Argumentovaltiež,žežiadnyprávnypredpisnelimitujepoškodeného

uplatniť v súdnom konaní inú výšku náhrady škody ako v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody.

5. Žalovaná zotrvala na svojom stanovisku. Argumentovala nehospodárnosťou a neúčelnosťou
duplicitnej obhajoby žalobcu a ohľadne nemajetkovej ujmy tvrdila, že v rozsudku odvolacieho súdu

je právny názor, že pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme už nemožno prekročiť hranicu 10 430 Eur,
lebo o sume 500 000 Eur bolo právoplatne rozhodnuté. Vyslovila názor, že hoci neexistuje konkrétne
ustanovenie právneho predpisu, zo Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
orgánom štátu (ďalej len „zákon č.58/1969 Zb.“) i zákona 514/2003 Z. z. treba dedukovať úmysel
zákonodarcu viazať výšku náhrady škody uplatnenú v súdnom konaní na sumu uplatnenú v návrhu na

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

6. Súd doplnil už vykonané dokazovanie (výsluchom žalobcu a svedkov D.. E. Z., D..F. B., D..F.Z.
U. T. D..L. F., vypočutím zástupcov strán a oboznámením sa s ich písomnými podaniami, spisom
Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 5T/30/2004, uzneseniami oddelenia vyšetrovania odboru

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR ČVS:
SJP-34/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 25. novembra 2003, Krajskej prokuratúry Nitra Kv 105/03 zo dňa
27. novembra 2003, Okresného súdu Nitra 3Tpr/116/03 zo dňa 28. novembra 2003, Krajského súdu v
Nitre 8Tpo/4/04 - 548 zo dňa 4. marca 2003, zmluvou o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 7. júla 2004,
príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 12. júla 2010, vyúčtovaním odmeny a náhrady hotových

výdavkov za poskytnuté právne služby zo dňa 27. augusta 2010, faktúrou č. 5303 zo dňa 30. augusta
2010, príjmovým pokladničným dokladom P-00128 zo dňa 22. septembra 2010, potvrdeniami BBSK,
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody poškodeného v trestnom konaní zo dňa
23. septembra 2010) vypočutím právneho zástupcu žalobcu a zástupcu žalovaného, oboznámením sa
s ich písomnými vyjadreniami, informáciou Ústavu na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody Nitra,

a na tomto základe konštatuje pre rozhodnutie vo veci významné nasledovné:

7. Po rozhodnutí odvolacieho súdu zostala predmetom konania náhrada škody vo forme trov obhajoby
P.. A. uplatnená v sume 8 298,48 Eur (vyplatená paušálna odmena v sume 250 000 Sk) a náhrada
nemajetkovej ujmy. Skutkové okolnosti a právne hodnotenie veci v zásade sporné nie sú, spornou je len

účelnosť a hospodárnosť duplicitnej obhajoby P.. A. a náhrada nemajetkovej ujmy.

8. Podľa informácie ústavu na výkon väzby vyžiadanej na návrh právneho zástupcu žalobcu už nemožno
z dôvodu skartácie dokladov získať prehľad návštev žalobcu obhajcom P.. F. A.Á. počas výkonu väzby.
Na základe porovnania vyčíslenia odmeny a náhrady hotových výdavkov za obhajobu žalobcu P.. A.

písomným vyjadrením právneho zástupcu žalobcu zo dňa 12. decembra 2016 a obsahu trestného spisu
súd konštatuje, že uvedené úkony P.. A. realizoval a sú vyčíslené v súlade s vyhláškami č. 163/2002
Z.z. a č. 655/2004 Z.z. v celkovej sume 7 715,76 Eur.

9. Podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) má každý právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.Podľa Čl. 51 ods. 2 Ústavy domáhať sa práv uvedených v Čl. 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až 46
tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa Čl. 144 Ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní

Ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7, ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa Čl. 154c Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím
účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom,
ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

10. Podľa Čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ Dohovor
“) má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné
uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto,
že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom
predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak
sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku
po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný

orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých
osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby,
aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o
vyhostenie alebo vydanie.
Podľa Čl. 5 ods. 5 Dohovoru má každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s

ustanoveniami tohto článku, nárok na odškodnenie.

11. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o

rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. majú právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím

tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.
Podľa§6ods.1zákonač.58/1969Zb.máprávonanáhraduškodyspôsobenejrozhodnutímotrestevoči

štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby
oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené.
Podľa § 8 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa § 5 a § 6 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

12. Dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika ako člen Rady Európy viazaná
(oznámenie č. 209/1992 Zb.), a prednostnú aplikáciu ktorého (pred vnútroštátnym právom) prikazuje
Ústava (bývalý Čl. 11, súčasný Čl. 154c). Prednostná aplikácia medzinárodnej zmluvy v súdenej veci

znamená, že trestné stíhanie žalobcu muselo byť v súlade nielen s vnútroštátnym právom, ale i
Dohovorom.13. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je aktuálne upravená zákonom
č. 514/2003 Z. z. účinným od 1.júla 2004. Podľa § 27 ods. 2 tohto zákona sa zodpovednosť za
škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím jeho účinnosti, a za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím jeho účinnosti, spravuje doterajšími predpismi.
Pretože uznesenia o začatí trestného stíhania žalobcu a o jeho vzatí do väzby boli vydané 25., resp.
28.novembra 2003, nároky uplatnené žalobcom v tomto konaní treba posudzovať podľa zákona č.
58/1969 Zb.

14. Žalobca uplatnené nároky odôvodňuje negatívnym zásahom spôsobeným trestným stíhaním,
ktoré skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom. Trestné stíhanie voči nemu viedli orgány
štátu, prostredníctvom ktorých sa vykonáva štátna moc. Vykonávať štátnu moc možno len v zákonom
stanovených prípadoch, v medziach zákona a zákonnými spôsobmi. Žaloba smeruje proti Slovenskej
republike, ktorá na svojom území štátnu moc reprezentuje. Preto, zastúpená príslušným ústredným
orgánom štátnej správy, zodpovedá za jeho prípadnú ujmu (podľa § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.

v mene republiky vystupuje ústredný štátny orgán uvedený v § 9 ods. 1, podľa § 9 ods. 1 písm. b/
je ním ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné
rozhodnutie vydané, podľa § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. ministerstvo spravodlivosti je ústredným
orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo).

15. Základ nároku žalobcu nie je v konaní sporný. Primárnou podmienkou zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je samotná existencia rozhodnutia zasahujúceho do práv
žalobcu, sekundárnou jeho nezákonnosť. Zákon (a ani ustálená súdna prax) výslovne nevyžaduje,
aby príslušný orgán nezákonnosť daného rozhodnutia v každom prípade výslovne konštatoval. Podľa
názoru súdu sa štát zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania,

vznesení obvinenia, či vzatí do väzby, nemôže zbaviť v prípade, že sa pôvodný predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným napokon nenaplní. Oslobodzujúci rozsudok súdu v trestnom konaní má
nesporne rovnaké dôsledky ako prípadné zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, vznesení
obvinenia, či vzatí do väzby pre nezákonnosť. Preto formálne zrušenie konkrétneho (nezákonného)
rozhodnutia nemôže byť nevyhnutným predpokladom úspešného uplatňovania nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Je nesporné, že právoplatnosťou oslobodzujúceho
rozsudku sa trestné konanie žalobcu skončilo a žiadny právny predpis nevytvára priestor pre samostatné
formálne rušenie rozhodnutí vydaných počas trestného stíhania, nezákonnosť ktorých je daná faktom,
že po právoplatnom oslobodení spod obžaloby sa na navrhovateľa hľadí ako na nevinného.

16. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody je v prípade trestného stíhania
skončeného oslobodzujúcim rozsudkom daný nielen Čl. 46 ods. 3 Ústavy, ale všeobecne Čl. 1
ods. 1 Ústavy. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát
nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)

interpretácii. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní nesporne je vyšetrovať a stíhať trestnú
činnosť, no štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za ich činnosť, ak sa ukáže ako mylná, zasahujúca do
základných práv človeka. V takej situácii nie je dôležité, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo. Súdna judikatúra dospela k záveru, že ak bol
obžalovaný oslobodený spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať

z toho, že čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Preto sa v takom prípade nárok
na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím, a preto sú nezákonnými rozhodnutiami, ktorými bola žalobcovi spôsobená
škoda uznesenie o vznesení obvinenia (oddelenia vyšetrovania odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej
trestnej činnosti Sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR ČVS: SJP-34/OVOZTČ-BB-2003 zo

dňa 25. novembra 2003) i uznesenie Okresného súdu Nitra 3Tpr/116/03 zo dňa 28. novembra 2003
o vzatí do väzby. Tým je daný základ uplatneného nároku žalobcu, pričom je nesporné i splnenie
podmienok § 9 ods.1 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb.

17. Zákon č. 58/1969 Zb. samotný rozsah náhrady škody neupravuje. V § 20 však odkazuje v prípade,

že nie je (týmto zákonom) ustanovené inak, na Občiansky zákonník.18. Podľa § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada, a ak je to možné a
účelné uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

19. V časti náhrady škody zostáva rozhodnúť o náhrade trov obhajoby P.. A. v trestnom konaní v
žalobcom uplatnenej výške dohodnutej paušálnej odmeny v sume 250 000 Sk (8 298,48 Eur). Účelnosť a
hospodárnosť obhajoby žalobcu dvomi obhajcami vidí súd nielen v konečnom oslobodení žalobcu spod
obžaloby a jeho z Trestného poriadku vyplývajúcom práve zvoliť si obhajcu v trestnom konaní (navyše

keď sám právnické vzdelanie nemá), ale i v závažnosti skutku, z ktorého bol obvinený, a trestu, ktorý mu
hrozil. Žalobca si splnomocnil svojou obhajobou P.. A. už v čase začatia trestného stíhania, a tento sa
zúčastňoval úkonov v prípravnom konaní i na hlavných pojednávaniach. Aj vzdialenosť bydliska žalobcu
(X.), miesta výkonu väzby (Z.) a sídla súdov, ktoré vo veci rozhodovali (B. B.) vyžadovala z dôvodu
flexibility a dostupnosti dvoch obhajcov. Z týchto dôvodov považuje súd duplicitnú obhajobu žalobcu
v trestnom konaní za účelnú a hospodárnu a priznal mu i náhradu skutočnej škody, ktorá mu vznikla

úhradou trov obhajoby P.. A.. Z dôvodu vyššej transparentnosti vynaložených nákladov obhajoby však
súd priznal žalobcovi len náhradu trov vyčíslenú podľa príslušných právnych predpisov v písomnom
podaní právneho zástupcu žalobcu zo dňa 12. decembra 2016 a vo zvyšku (582,72 Eur) jeho žalobu
v tejto časti zamietol.

20. Súd sa stotožňuje s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že žiadny právny predpis neobmedzuje v
súdnom konaní uplatnenú výšku náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci výškou, ktorú poškodený uplatnil v predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
v trestnom konaní.
21. Žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v sume 510 430 Eur, ktorú (podľa jeho právneho

zástupcu na pojednávaní dňa 30. septembra 2014, č.l. 171 spisu ) „pracovne pre ilustráciu“ rozdelil na
náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 10 430 Eur (110 Eur/deň väzby) a náhradu nemajetkovej
ujmy za samotné trestné stíhanie ako celok v sume 500 000 Eur (právny zástupca navrhovateľa vyslovil
presvedčenie, že Čl. 5 Dohovoru možno uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy nielen za väzbu, ale i za
celé trestné stíhanie).

22. Nárok na odškodnenie žalobcu vznikol podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý inštitút nemajetkovej
ujmy nepozná. Súdna judikatúra ustálila, že v takom prípade treba nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy posudzovať podľa Čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru. Dohovor umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej
ujmy, preto má jeho aplikácia v tejto časti prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Vychádza sa pritom z

toho, že pôvodne zákonná väzba, neporušujúca Čl. 5 ods.1 Dohovoru, sa oslobodením spod obžaloby
stala nezákonnou. Čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru tak umožňuje náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné
obmedzenie alebo pozbavenie osobnej slobody (zatknutím alebo zadržaním), t.j. s väzbou.

23. Podľa § 17 ods. 1, 2, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých

k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

24. Výkon väzby je nepochybne vážnym zásahom do osobnej slobody jednotlivca a má negatívny
vplyv na jeho osobný život. Zasahuje do súkromného života, cti a dobrej povesti zadržaného. Je
spôsobilý, okrem porušenia práva na osobnú slobodu, obmedziť, či porušiť aj právo na rešpektovanie
a ochranu súkromného rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Nemajetková ujma
vyjadrujespravidlanajmänáhraduzautrpenýstres,pocityfrustrácie,neistoty,nespravodlivosti,prípadné

zdravotné problémy a pod. Súd určuje ich výšku na základe kritérií a spravodlivosti. Vychádza z intenzity
závažnosti, rozsahu zverejnenia, dĺžky a trvania väzby.25. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vychádzal súd z presvedčenia (podloženého logikou
veci i dokazovaním vykonaným najmä výsluchom svedkov, o pravdivosti výpovedí ktorých nemá dôvod
pochybovať), že väzba trvajúca viac ako tri mesiace zasiahla negatívne do osobnostných práv žalobcu.

Žalobca bol v strese a neistote, hrozil mu vysoký trest. Rozsiahla medializácia prípadu narušila jeho
dobré meno, povesť, dôstojnosť, česť i vážnosť v očiach na verejnosti. Vážnosť žalobcu v zamestnaní
klesla, utrpelo jeho podnikanie. Trestné stíhanie a obmedzenie slobody zasiahlo citeľne nielen žalobcu,
ale jeho celú rodinu, vážne narušilo zdravotný stav jeho blízkych príbuzných.

26. Podľa názoru súdu má žalobca právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, lebo iné satisfakčné
prostriedky (oslobodenie spod obžaloby a jeho prípadná medializácia, menej rozsiahla ako medializácia
samotného trestného obvinenia a vzatia do väzby) nie sú postačujúcim zadosťučinením vzhľadom
na spôsobenú ujmu. Súd považuje za významné, že z výpovedí samotného vyšetrovateľa F.. D.. V. i
policajného agenta O. v trestnom konaní pred súdom vyplýva, že postup orgánov činných v trestnom
konaní bol extra legem. Preto nemožno vylúčiť úmysel štátneho orgánu žalobcu trestným konaním

poškodiť. Pri hodnotení závažnosti vzniknutej ujmy s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k nim došlo,
súd konštatuje, že samotné trestné stíhanie, vznesenie obvinenia (ku ktorému vôbec nemalo dôjsť),
vzatie do väzby, ktorú si žalobca nezavinil (nešlo o útekovú väzbu), dĺžku väzby i trestného konania,
došlo následkom nezákonných rozhodnutí k vážnemu poškodeniu žalobcu v súkromnom, pracovnom
i verejnom živote.

27. Súd opakovane zdôrazňuje, že vzhľadom k už uvedenému sa pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy necítil byť viazaný „pracovným“ rozdelením uplatnenej náhrady na nemajetkovú ujmu
na „väzobnú v sume 10 430 Eur“ a „všeobecnú v sume 500 000 Eur“. Právny zástupca žalobcu v ďalšom
konaní potvrdil, že došlo k nedorozumeniu a sumu náhrady nemajetkovej ujmy rozdelil len pre ilustráciu.

Súd sa však cítil byť viazaný platným a účinným § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý sa aplikuje
v prípadoch rovnakého porušenia práva po 1. júli 2004. Ak článok 5 Dohovoru „premosťuje“ zákon č.
58/1969 Zb. (do režimu ktorého patrí súdená vec, a ktorý nemajetkovú ujmu nepozná) a zákon č.
514/2003 Z. z., potom je logické, že náhradu a výšku priznanej nemajetkovej ujmy treba posudzovať
podľa tohto zákona lex specialis pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, a

nie podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka .

28. Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodnení osôb poškodených násilnými trestnými činmi,
celková škoda odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej
mzdy.

29. MinimálnamzdavSlovenskejrepublikepredstavujevčaseaktuálnehorozhodovaniasúdusumu435
Eur. 50-násobok tejto sumy predstavuje sumu 21 750 Eur, ktorú súd vzhľadom k uvedenému považuje
nie za maximálny morálny, ale za maximálny zákonný limit možnej priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorá žalobcovi vzhľadom k uvedeným okolnostiam a konštatovanie ujmy patrí.

30. Zuvedenýchdôvodovpriznalsúdokremužprávoplatnepriznanejnáhradyškodyžalobcoviináhradu
skutočnej škody vo forme trov obhajoby P.. A. v celkovej sume 7 715,76 Eur (a vo zvyšku v tejto časti
žalobu zamietol) a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 21 750 Eur.

31. S prihliadnutím na administratívnu náročnosť realizácie úhrady určil súd žalovanej v zmysle druhej
vety § 232 ods. 3 CSP primeranú lehotu na plnenie.

32. Pretože ani jedna strana nebola v konaní plne úspešná, súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP nepriznal
žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia, písomne
dvojmo prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, čo sa ním sleduje, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje zanesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť podpísané.
Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s
prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby realizovala jej procesné práva tak, že

bolo porušené právo na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla zaviniť nesprávne rozhodnutie,
e) súd nevykonal dôkazy navrhnuté na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd dospel na základe dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, lebo sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.