Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, August 20, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/196/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316208234
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316208234.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.
Kataríny Arnouldovej a JUDr. Evy Behranovej, v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a. s., Štúrova 5,
Bratislava, IČO: 31 318 916, zastúpeného splnomocnencom: Roman Kvasnica a partneri, s. r. o., Sad
A. Kmeťa 24, Piešťany, proti žalovanému: Z. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX, o zaplatenie 378,16
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 25. januára

2018, č.k. 30C/206/2016-77, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním konanie v časti o zaplatenie sumy 6,55 eur
zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia

rozsudkuvyplynulo,žežalobcasanažalovanomdomáhalzaplateniasumy378,16eurspríslušenstvom.
Súd prvej inštancie vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 297 písm. b) CSP a
verejne vyhlásil rozsudok v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP. Žalobca v časti o zaplatenie sumy 6,55
eur vzal žalobu späť pre nesprávne kvantifikovanie úrokov. Žalovaný sa k podanej žalobe a listinným
dôkazom nevyjadril. Súd zistil, že strany sporu uzavreli dňa 6.5.2011 zmluvu o rýchlom spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 427

eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť úver spolu s príslušenstvom v celkovej výške 1.196,40 eur formou
mesačných splátok po 13,85 eur s konečnou splatnosťou úveru dňa 6.5.2018. RPMN bola dohodnutá
na 47,33%, priemerná hodnota RPMN na 26,49% a úroková sadzba bola dohodnutá ako pohyblivá, ku
dňu uzatvorenia zmluvy predstavovala 28% ročne. Žalovaný z titulu splácania úveru uhradil žalobcovi
sumu 399,65 eur. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, ods. 2
písm. c) a k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa § 52 a § 54 OZ, § 145

ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP. Vzhľadom na späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 6,55 eur, ku
ktorému späťvzatiu došlo pred otvorením pojednávania, teda nevyžaduje sa súhlas žalovaného, súd v
tejto časti konanie zastavil. Po čiastočnom zastavení zostal nárok žalobcu o zaplatenie sumy 371,61
eur s príslušenstvom. Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je zmluvným vzťahom
medzi spotrebiteľom a dodávateľom, a zmluva medzi nimi uzavretá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere.
Tento právny vzťah sa preto spravuje ustanoveniami OZ a právnych predpisov, ktoré upravujú právne

vzťahy spotrebiteľského charakteru. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu
neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, i
keď v zmluve je uvedená adresa žalobcu v jej záhlaví, zo žiadneho ustanovenia zmluvy, prípadne
VOP, nevyplýva, že adresa žalobcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť. Z obsahu zmluvy ďalej mal súd tiež preukázané, že žalobca ako veriteľ určil výšku mesačnej
splátky len jednou sumou z 13,85 eur bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá

na istinu, na úroky a iné poplatky, keď žalobca takýmto postupom obchádzal jednotlivé ustanovenia
ZoSÚ. Účelu zákonnej úpravy, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana slabšieho účastníkaprávneho vzťahu, zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k), ktorý viaže každý z
údajov tam uvedených, jednak k istine, ako i k úrokom, resp. k poplatku. Vzhľadom na to, že úver
pre absenciu uvedených náležitostí je bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi vzniklo právo na vrátenie

rozdielu medzi poskytnutými a vrátenými finančnými prostriedkami. Základnou zákonnou povinnosťou
žalobcu v civilnom sporovom konaní je opísať rozhodujúce skutočnosti svojho nároku, ktoré následne
vykonaním dokazovania dôkazmi označenými alebo predloženými žalobcom budú potvrdené alebo
vyvrátené. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej

povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného z
dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je strana, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca v konaní síce preukázal existenciu zmluvy
o úvere, avšak na preukázanie skutkových tvrdení o splnení svojho záväzku poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd v konaní vykonať a na základe ktorých
by bolo možné posúdiť, v akej výške bol úver žalovanému skutočne poskytnutý a akú sumu žalovaný

celkovo uhradil. Nie je zrejmé, či žalobca skutočne poskytol žalovanému sumu 427 eur alebo sumu
394 eur poníženú o poplatok za poskytnutie úveru v sume 33 eur. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že
žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu 399,65 eur vrátane spracovateľského poplatku, toto zostalo
v konaní nepreukázané. Okrem toho jednorazový poplatok za poskytnutie úveru bol dojednaný v zmluve,
predstavuje odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v poskytnutí úveru v sume 33 eur. Samotná

výška poplatku presahuje o 19,15 eur výšku jednej mesačnej splátky úveru, ktorá bola dojednaná v sume
13,85 eur. Pokiaľ ide o samotnú odplatu za poskytnutie úveru, v danom prípade žalovanému nebola
reálne poskytnutá žiadna služba. Žalobca nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za
ktoré má zaplatiť poplatok 33 eur. Dá sa iba predpokladať, že uvedený poplatok je za uzavretie zmluvy
a teda asi za napísanie zmluvy a za posúdenie bonity záujemcu o úver. Aj keby sa pripustil takýto

vedľajší predmet plnenia, súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok
za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa.
Poukázal tu na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe, č.k. AZ17U 192/2010. Žalobca
teda k žalobe v rozpore s § 132 ods. 3 CSP nepredložil relevantné dôkazy nevyhnutné k posúdeniu
dôvodnostižalobouuplatnenéhonároku,atedapodľanázorusúduneuniesoldôkaznébremenoohľadne

skutočností tvrdených v žalobnom návrhu, a preto súd pre neunesenie dôkazného bremena žalobu vo
zvyšnej časti zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods.
1, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP nárok na ich náhradu v plnej výške, keďže bol v konaní
v celom rozsahu úspešný.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca, a to
voči výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.
Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ako aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f)
CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).

Žalobca je názoru, že zmluva o rýchlom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo zo dňa 6.5.2011, č.
0260 3003 11RSU obsahuje všetky náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. K náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. c), a to adrese predávajúceho,
na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, uvádza, že zmluva bola uzavretá dňa 6.5.2011, kedy
vtedajšia platná právna úprava vyžadovala uviesť v zmluve len adresu predávajúceho, teda nie veriteľa,

ako to vyžaduje súčasná platná právna úprava, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť a táto požiadavka sa týkala len zmlúv o viazanom spotrebiteľskom úvere. Predmetná zmluva o
úvere nemá povahu zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere, a preto sa uvedené ustanovenie na ňu v
tom čase nevzťahovalo. Zároveň adresa na podanie reklamácie a sťažnosti je v prípade žalobcu rovnaká
ako adresa jeho sídla, teda je uvedená v záhlaví zmluvy o úvere. Ak by sa odvolací súd stotožnil so

záverom súdu prvej inštancie, že uvedená náležitosť absentuje, dáva do pozornosti rozsudok Súdneho
dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit vs. Bíróová. K náležitosti uvedenej v ust. § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ uvádza, že zákon nestanovuje povinnosť uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny,
splátok úrokov a splátok poplatkov samostatne a nielen explicitne, ale k takémuto výkladu nemožno
dospieť ani výkladom predmetného ustanovenia. Žalobca má za to, že výška, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov sú riadne uvedené v čl. IV. bod 1 zmluvy o úvere, a to konkrétne
informácia o výške splátok je uvedená v druhom stĺpci tabuľky v čl. IV. bod 1 zmluvy o úvere, informácia
o počte splátok je uvedená v prvom stĺpci tabuľky v čl. IV. bod 1 zmluvy o úvere, a informácia o
termíne splátok je uvedená v treťom stĺpci tabuľky v čl. IV. bod 1 zmluvy o úvere. Žalobca nemalvôbec povinnosť do zmluvy o úvere samostatne uviesť, aká časť každej splátky bude započítaná na
istinu a aká na úroky, resp. poplatky. Poukázal opäť na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home
Credit vs. Bíróová. Rovnaký záver o neexistencii povinnosti veriteľa uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom

úvere amortizačnú tabuľku vyplýva aj zo systematického výkladu zákona ako celku, kedy zákon v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy upravuje v § 9 ods. 2 písm. l) ako obligatórnu náležitosť zmluvy právo
spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ak sa amortizuje istina na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezodplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania
zmluvy. Okrem toho, že amortizačná tabuľka nie je ani nemôže byť obligatórnou náležitosťou zmluvy o

spotrebiteľskom úvere v dôsledku kogentnosti príslušných ustanovení smernice, nejde ani o okolnosť,
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Trvá na tom,
že povinnosť uvedenia amortizačnej tabuľky, t.j. rozpis každej splátky zvlášť na istinu, zvlášť na úroky a
zvlášť na poplatky, v zmluve o úvere nevyplýva ani priamo z textu ust. § 9 ods. 2 písm. k), ani k takejto
povinnosti nemožno dospieť nepriamo výkladom tohto ustanovenia. Poukázal tu aj na uznesenie NS
SR, sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Má tak za to, že právny záver súdu o absencii náležitosti v zmysle ust. §

9 ods. 2 písm. c), ako aj ust. § 9 ods. 2 písm. k), v zmluve predstavuje nesprávne právne posúdenie
veci. Žalobca tiež nesúhlasí s názorom súdu o neunesení dôkazného bremena v žalobe a následne vo
vyjadrení zo dňa 12.1.2018, splnil všetky zákonom stanovené náležitosti uvedené v ust. § 132 CSP. Zo
znenia žaloby žalobcu a jeho následného vyjadrenia, ako aj z pripojených dôkazov je zjavné, že žalobca
vzmyslečl.I.bod1zmluvyoúvereposkytolžalovanémubezúčelovýspotrebiteľskýúvervsume427eur.

Pohľadávku z úveru vedie žalobca na úverovom účte, ktorý je vnútorným (technickým) účtom žalobcu.
Výpis z úverového účtu za obdobie od poskytnutia úveru do 8.11.2017 bol prílohou vyjadrenia žalobcu
zo dňa 12.1.2018. Z tohto účtu jasne vyplýva, že úver bol žalovanému poskytnutý dňa 6.5.2011 v sume
427 eur. Z uvedeného vyplýva, že dňa 6.5.2011 bola v prospech bežného účtu žalovaného vedeného u
žalobcu poukázaná suma vo výške 427 eur. Žalovaný z poskytnutej istiny úveru vo výške 427 eur spolu

uhradil v prospech istiny úveru sumu 46,08 eur, rozdiel predstavuje sumu 380,92 eur, čo je celková
neuhradená istina. Žalobca si však v žalobe uplatnil istinu v sume 378,16 eur, rozdiel v sume 2,76 eur
vznikol z dôvodu premlčania neuhradenej splátky žalovaného, ktoré si žalobca voči žalovanému žalobou
neuplatnil a požaduje len nepremlčanú istinu a to vo výške 378,16 eur. Na danom výpise z úverového
účtu sú zobrazené úhrady pohľadávky, ktoré boli realizované inkasom z bežného účtu žalovaného č.

XXXXXXXX/XXXX vedeného u žalobcu. Na výpise z úverového účtu sú zaznamenané úhrady vždy
k určitému dátumu, pričom z úhrady vyplýva aká suma bola žalovaným uhradená a aká časť úhrady
sa použila na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatok, napr. z výpisu z úverového účtu vyplýva, že
6.6.2011 bola zaúčtovaná úhrada 13,85 eur z účtu žalovaného, pričom suma 1,69 eur bola použitá na
úhradu istiny pohľadávky 9,96 eur na úhradu úrokov a 2,20 na úhradu poplatkov. Takže žalobca má za

to, že zreteľne preukázal výšku poskytnutého úveru, výšku všetkých úhrad zrealizovaných žalovaným
ako aj opodstatnenosť výšky pohľadávky žalobcu uplatnenej žalobou. Poukázal na ust. § 151 ods. 1
CSP, v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za
nesporné. Keďže samotná výška pohľadávky uplatnenej žalobou nebola protistranou popretá, v zmysle
daného ustanovenia sa považuje za nespornú. S ohľadom na uvedené sa žalobca domnieva, že

súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Čo sa týka poplatku
za spracovanie úveru, tento predstavuje dohodu zmluvných strán o cene hlavného predmetu plnenia,
ktorá spĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 53 ods. 1 veta druhá OZ, a preto nepredstavuje
neprijateľnú podmienku. V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch je možné v prípade poskytnutia
spotrebiteľského úveru od spotrebiteľa požadovať zaplatenie poplatkov, pokiaľ sú tieto jednoznačne a

zreteľne definované v zmluve o úvere, pričom táto požiadavka v prípade poplatku za spracovanie úveru
vo výške 33 eur bola splnená. Navyše zmluva o úvere je absolútnym obchodom, poukázal na znenie
ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky, možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom
podnikania veriteľa. Poplatok za spracovanie úveru je odplatou za poskytnutie úveru v zmysle § 499

Obchodného zákonníka a preto teóriu skutočného protiplnenia v zmysle súdom uvedenej európskej
judikatúry na prípad poplatku za spracovanie úveru nie je možné aplikovať. Navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť vo výroku II. a žalovanému určiť povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 378,16 eur, úrok
vo výške 320,01 eur za obdobie do 28.4.2016, úroky z omeškania vo výške 7,52 eur za obdobie do
28.4.2016, poplatky vo výške 55 eur, úroky vo výške 28% ročne zo sumy 378,16 eur od 29.4.2016 do

zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 378,16 eur od 29.4.2016 do zaplatenia a
priznať mu tiež náhradu trov konania.3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363

CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 CSP), postupom bez na riadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 30C/206/2016 je určenie povinnosti

žalovanému zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 378,16 eur, úroky vo výške 326,56 eur za obdobie od
28.4.2016, úroky z omeškania vo výške 7,52 eur za obdobie od 28.4.2016, poplatky vo výške 55 eur,
úroky vo výške 28% ročne zo sumy 378,16 eur od 29.4.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške
1% ročne zo sumy 378,16 eur od 29.4.2016 do zaplatenia ako aj nahradiť žalobcovi trovy konania a to
titulom nedoplatku zo zmluvy o rýchlom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0260 3003 11 RSU
zo dňa 6.5.2011.

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým súd po tom, ako z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti o zaplatenie sumy 6,55
eur zastavil, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

6. Podstatná časť odvolateľových námietok je založená na tvrdení, že súd dospel k nesprávnemu
právnemu záveru, keď pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. k) a c) v spojení s § 11 ods. 1 psím.
a) zákona č. 129/2010 Z.z. ustálil, že predmetný úver je pre chýbajúcu obligatórnu náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, z ktorého dôvodu žalobu
v tejto časti zamietol a tiež tvrdení o tom, že súd nesprávne právne posúdil poplatok za spracovanie

úveru vo výške 33 eur ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a tiež skutočnosť, že súd zamietol žalobu
pre neunesenie dôkazného bremena napriek tomu, že samotná výška pohľadávky uplatnenej žalobou
nebola protistranou popretá, takže v súlade s § 151 ods. 1 CSP, sa považuje za nespornú.

7. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v

článku 46 ods. 1 Ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje Ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Spravodlivým prejednaním veci je také súdne
konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných
ľudských práv a slobôd. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu. Civilný proces je ovládaný zásadou ústnosti a bezprostrednosti

konania, vyjadrením tejto zásady je nevyhnutnosť nariadenia pojednávania pri rozhodovaní vo veci
samej, ktorá je zakotvená jednak v článku 12 základných princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový
poriadok a potom v jeho § 177 CSP, v určitých prípadoch je však táto zásada zákonom prelomená a
pojednávanie nie je potrebné nariaďovať. V danom prípade ide o nároky zo spotrebiteľských vzťahov
a možnosť rozhodnutia súdu v takejto veci bez nariadenia pojednávania upravuje § 297 písm. b) CSP.

Zákon nedefinuje, čo treba rozumieť jednoduchým právnym posúdením, posudzujúcim subjektom tu
je konajúci súd. Splnenie druhého kritéria spočívajúceho v tom, že tvrdenia strany nie sú sporné,
celkom závisí od procesných úkonov žalovaného. Nespornosť tvrdení je skôr pojmom dôležitým pre
hodnotenie vykonaného dokazovania a zistenia skutkového stavu. Zavedenie tohto pojmu ako kritéria
pre nenariadenie pojednávania je na hrane prípustného odchýlenia sa od zásady bezprostrednosti a

ústnosti, keďže jediným možným výkladom tohto pojmu možno dospieť k záveru, že skutkové tvrdenia
možno považovať za nie sporné v tom prípade, ak sa žalovaný v lehote stanovenej súdom podľa § 167
ods. 2 CSP k žalobe nevyjadril, resp. vyjadril takým spôsobom, že skutkové tvrdenia žalobcu žiadnym
spôsobom nespochybnil. Posledným kritériom je hodnota sporu, ktorá nesmie presahovať 1.000 eur.

8. Odvolací súd bol názoru, že súd prvej inštancie svojím postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pochybenie súdu spočíva v tom, že žalobu zamietol bez pojednávania, hoci žalobca nemal
žiadnuvedomosť,žebyniektoréskutkovétvrdeniamedzistranami bolisporné,pretoževdanomprípade
sa žalovaný k veci vôbec nevyjadril a súd svoj názor v konaní pred vydaním rozhodnutia neprezentoval

ani v rámci prípadného predbežného prejednania sporu a ani vo veci nevytýčil pojednávanie, na
ktorom by umožnil žalobcovi právne argumentovať a rozhodnutie súdu ovplyvniť. Žalobca v konaní
pred súdom prvej inštancie nemal žiadnu možnosť spoznať názor súdu a prípadné jeho pochybnosti
ohľadom presvedčivosti žaloby, v dôsledku čoho nemohol účinne realizovať procesné práva, ktoré mupodľazákonaprislúchajú.Nemalmožnosťaanižiadnydôvodprípadnénejasnostisúduvysvetliťanemal
možnosť ani žiadny dôvod produkovať žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktoré nepovažoval za
sporné a preto rozhodnutie súdu o zamietnutí jeho žaloby pre neunesenie dôkazného bremena môže

byť pre neho prekvapivé.

9.Spoukazomnavyššieuvedenéskutočnosti,nesprávnyprocesnýpostupsúduprvejinštancieodvolací
súd musel rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v napadnutej
zamietajúcej časti zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Odvolací súd k ďalším odvolacím námietkam dodáva, že pokiaľ súd prvej inštancie považoval úver
za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu absencie náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. c) a k ), tak
odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Pokiaľ sa týka náležitosti podľa písm. c), tak odvolací
súd sa tu stotožňuje s argumentáciou odvolateľa v odvolaní s tým, že navyše v osobe žalobcu sa jedná

o veriteľa a o bankový subjekt, pričom odvolací súd mal za to, že trvanie na tom, aby u banky bola
uvedená adresa, na ktorej možno reklamovať, je čistým formalizmom.

11. Pokiaľ sa týka chýbajúcej náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k), tu odvolací súd poukazuje na
ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý sa nastolenou otázkou opakovane zaoberal

(rozhodnutia NS SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018, sp.zn. 3 Cdo 56/2018 zo dňa
17.4.2018, sp.zn. 4 Cdo 211/2017 zo dňa 23.4.2018, sp.zn. 4 Cdo 187/2017 zo dňa 23.4.2018 a
pod.) pričom odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v týchto rozhodnutiach.
Smernica ako špecifický prameň práva EÚ vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicouprijatímtranspozičnýchopatrenívosvojomprávnomporiadku.Členskýštátmusítranspozíciu

smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia
byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala
ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice
v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým
zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný

výklad zákon nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, v opačnom prípade by išlo o výklad contra lege.
To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii
vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou
(smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008).

12. Rozsudok ESD C-42/15 konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva
článok 10 ods. 2 smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov SR vyskytujú pochybnosti
o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok
spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným

zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h) smernice)
obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere... musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia“. Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti

dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. bolo transponovať smernicu v celom rozsahu. Zámerom
zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novoprijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, t.j. skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ
vnútroštátny súd pri aplikácii tohto ustanovenia.

13. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale aj potrebný, je potrebné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 psím. k) uvádza pojmy výška alebo počet či termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len
spresňuje, čo splátky úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade
nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby toto ustanovenie sprísnilo požiadavku zakotvenú
v smernici teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorýzahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu zohľadňujúceho účel zákona,
ktorý je vyjadrený v dôvodov správe ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) neupravuje požiadavku odlišnú
od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) smernice. Zákonom č. 279/2017 Z.z. ktorým

sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a ktorým sa mení a dopĺňajú niektoré zákony,
došlo k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že sa v ňom s
účinnosťou od 1.5.2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami
„frekvencia splátok“. V dôvodovej správe k tomu zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné so zreteľom na závery vyjadrené v citovanom rozsudku

Súdneho dvora. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť
rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné preklenúť už podľa doterajšej právne
úpravy jeho eurokonformným výkladom.

14. S poukazom na uvedené právne a teoretické východiská s odkazom na aktuálnu judikatúru podľa
názoru odvolacieho súdu potom predmetná úverová zmluva obsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle

§ 9 ods. 2 písm. k) a záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný úver sa považuje v dôsledku
absencie tohto údaju za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 psím. a) citovaného zákona, nie
je opodstatnený a dôvodný.

15. Pokiaľ sa týka poplatku za spracovanie úveru vo výške 33 eur, tak odvolací súd má za to, že táto

nie je predmetom konania, keď žalobca si uplatňuje poplatky vo výške 55 eur, ktorá suma pozostáva z
poplatkov za upomienky 2x po 25 eur a poplatky za vedenie účtu za mesiace máj a jún 2013 po 2,50
eur, ako to vyplýva z podania žalobcu zo dňa 12.1.2018.

16. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia sa potom súd prvej inštancie nezaoberal právnou

a vecnou dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných nárokov ( úroky, úroky z omeškania a poplatky) zo
spotrebiteľskej zmluvy.

17. Vzhľadom na uvedené bolo nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti zrušil aj s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP, keď súd prvej inštancie

v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal potrebné dôkazy, pričom vzhľadom na
rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť toto pred odvolacím súdom.

18. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
vecnou a právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov na istinu, úroky a

poplatky, za tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky komplexne
vyhodnotiť a posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení, následne vo veci opätovne
rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí súd prvej
inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov konania vrátane odvolacieho (§ 396 ods. 1 a 3 CSP).

19. Uvedené uznesenie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).