Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/58/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223085
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116223085.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v
Trnave, Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00 175 480, zastúpeného splnomocnencom
UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Mliekarenská 2, Bratislava, IČO: 36 662 291,
proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenému
splnomocnencom SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o
zaplatenie 142,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo
dňa 7. septembra 2018, č.k. 33Csp/168/2017-303, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu pôvodne žalobcov 1/ až 34/
(vlastníkov bytov) v zastúpení Bytovým družstvom so sídlom v Trnave, o zaplatenie sumy 142,09 eur s
príslušenstvom.Zožalobyvyplynulo,žežalobcoviasadomáhalivydaniabezdôvodnéhoobohatenia,keď
žalobu odôvodnili tým, že 14.8.2006 uzavreli so žalovaným zmluvu o termínovanom úvere č. 06/036/06.
Dňa 8.6.2011 adresoval žalovaný žalobcovi potvrdenie o zvýšení úrokového rozpätia realizovaného

dňom 1.7.2011 na 2,5% p.a. a nepodložil toto svoje oznámenie žiadnym vysvetlením. Žalobcovia
odoslali prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť na postup a žiadosť o preskúmanie
postupu žalovaného pri výkone bankových činností adresovanú NBS, ktorá právnemu zástupcovi
žalobcov doručila stanovisko, s ktorým sa žalobcovia v plnom rozsahu stotožňujú a majú za to, že
postup žalovaného, ktorým zmenil úrokovú sadzbu v dôsledku údajnej zmeny miery rizika klienta je
v rozpore s právnymi predpismi. Ustanovenie bodu 5.5 a 12.1.1.1. zmluvy predstavujú neprijateľné
podmienky a preto sú neplatné. Žalovaný sa zvýšením úrokovej sadzby bezdôvodne obohatil o rozdiel,

ktorý by žalobcovia zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokového rozpätia, t.j. sumou 227,78 eur a
sumou, ktorú pôvodní žalobcovia žalovanému skutočne zaplatili po jej zvýšení, teda 369,87 eur do
dňa 28.11.2011, takže rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného v sume 142,09 eur.
Žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti, mal za to, že prejednávaný prípad nie je sporom
zo spotrebiteľskej zmluvy, keď zmluvu uzavrel správca bytového domu, ktorý sa špecializuje výhradne
na správu bytových domov, preto nemožno hovoriť o slabšej strane. Následne poukázal na nedostatok
plnomocenstva na zastupovanie v konaní, keďže žalobcami sú jednotliví vlastníci, ktorí prostredníctvom

správcu udelili splnomocnenie správcovi a ten splnomocnil advokáta na zastupovanie v konaní. Mal
za to, že je nevyhnutné, aby každý z pôvodných žalobcov udelil advokátovi riadne splnomocnenie na
zastupovanie v konaní. Nakoniec poukázal na nedostatok právomoci súdu SR, keďže žalovaný ponúkol
správcovi v bode 15 zmluvy neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a správca tentonávrh prijal. Tiež žalovaný vzniesol námietku premlčania, keď pôvodní žalobcovia si uplatnili nárok na
zaplatenie peňažnej sumy inkasovanej žalovaným v období od 1.7.2011 do 4.10.2014, teda po uplynutí
subjektívnej dvojročnej doby na vydanie plnenia, keď žaloba bola súdu doručená dňa 30.6.2016. Súd

prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných
dôkazov a zistil zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/036/06 zo dňa 14.8.2006, že túto uzavrelo
Bytové družstvo so sídlom v Trnave s označením klient a žalovaný Prima banka Slovensko, a.s. s
označením ako banka na účel výmena existujúcich okien za plastové na celom bytovom dome vo
výške 1.200.000,- Sk. Z oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 8.6.2011 súd zistil, že veriteľ

na základe predchádzajúcich spoločných rokovaní k problematike zvýšenia úrokového rozpätia podľa
bodu 5.5 úverovej zmluvy oznamuje, že dňom 01.07.2011 sa mení úrokové rozpätie úverov na 2,5%
p.a.. Celková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 6 mesačného euriboru + 2,50% p.a.. Zo
žiadosti o predčasné splatenie úveru zo dňa 20.9.2011 vyplynulo jej podanie Bytovým družstvom v
Trnave v mene vlastníkov bytov v bytovom dome na ulici M. XX, H., k úveru č. 06/036/06, pričom
z vyjadrenia banky vyplynulo, že vlastníci bytov čerpajú dva úvery a banka zrealizuje predčasnú

splátku do 5 pracovných dní od doručenia žiadosti klienta. Z odpovede NBS zo dňa 28.4.2016 k
žiadosti o preskúmanie postupu žalovaného vyplýva okrem iného záver, že či už sa jedná o zmluvy
uzavreté priamo so správcom alebo vlastníkmi bytov, vlastníci bytov uzatvorili s Bytovým družstvom
v zmysle ustanovenia § 8a zákona č. 182/93 Z.z. o v vlastníctve bytov zmluvu o výkon správy.
Podľa § 9 zákona právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a spoločných

zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo a ak sa spoločenstvo nezriaďuje
zaväzujú všetkých vlastníkov bytov. Uzatvorením úverovej zmluvy preto práva a povinnosti z právneho
úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov. Spotrebiteľská ochrana vrátane ochrany pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami v zmysle ustanovenia § 53 OZ sa vzťahovala aj na Bytové družstvo. NBS
bližšie tiež zdôvodnila svoje podozrenie na neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v bode

12.1.1 jednotlivých zmlúv, ktorá znie: v prípade ak klient poruší ľubovoľnú povinnosť vyplývajúcu z
úverovej zmluvy, banka je oprávnená zvýšiť úrokovú sadzbu až do obnovenia dodržiavania povinnosti
klienta v rozpätí stanovenom v jednotlivých zmluvách, pričom toto zvýšenie sa nedotýka ustanovení o
sankčných úrokoch. Predmetná zmluvná podmienka je podľa názoru NBS vo viacerých svojich častiach
neurčitá. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 879j OZ účinného od 1.1.2008, podľa § 52,

§ 53, § 54, § 451 ods. 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 OZ, podľa § 1 ods. 3 písm. r) zákona č.
129/2010, podľa § 24a zákona o SÚ. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pôvodní
žalobcovia ako nútené nerozlučné spoločenstvo vlastníkov bytov prostredníctvom správcu Bytového
družstva so sídlom v Trnave uzavreli zmluvu o termínovanom úvere č. 06/036/06 dňa 14.6.2006. V
čase uzatvorenia zmluvy pod obchodným menom Dexia banka Slovensko, a.s. Zmluvu uzavrel správca

z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho zo znenia § 8b ods. 1 ZVB, ako aj zo znenia článku III.
bod 5 Splnomocnenia Zmluvy o výkone správy č. 36 pre bytový dom M. č. XX v H.. Rovnako mal
súd za to, že je nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov na M. ulici XX
v H., tak, ako to vyplýva aj z toho času účinného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch,
zatiaľ čo správca je ich zákonný zástupca, v tom čase konajúci vo svojom mene a na účet vlastníkov.

Žalobu podali vlastníci bytov v zastúpení zákonným zástupcom, Bytovým družstvom so sídlom v Trnave.
Nakoľko zákonný zástupca v žalobe riadne označil jednotlivých vlastníkov bytov, súd rozhodol o zmene
na strane žalobcov, ku ktorej došlo v dôsledku prevodu vlastníckeho práva k niektorému z bytov na
M. XX v H.. Vzťah založený zmluvou o termínovanom úvere posúdil súd ako spotrebiteľský vzťah.
Nakoľko zmluvnou stranou zmluvy o termínovanom úvere je správca, v tomto prípade právnická osoba,

zákonom predvídaná ako jedna z dvoch foriem správy domu, čomu zodpovedajú aj predmety činnosti
zapísané v obchodnom registri Bytového družstva so sídlom v Trnave vrátane odbornej spôsobilosti
s vydaným živnostenským oprávnením v predmete činnosti správa a údržba bytového fondu, nie
je táto zmluva podriadená priamo zvýšenej hmotnoprávnej ochrane priznanej zákonom č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale má osobitné ustanovenie, § 24a, na ktoré sa vzťahujú vybrané

ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, pri poskytovaní úveru vlastníkom bytov a nebytových
domov, t.j. dlžníkom, na opravu, rekonštrukciu, modernizáciu spoločných častí, spoločných zariadení
a príslušenstva domu. Keďže zákonný zástupca koná v čase podania žaloby ex lege ako aj zo
Zmluvy o výkone správy v mene zastúpeného, nepovažoval súd za nedostatok konania neexistenciu
plnomocenstiev vlastnoručne podpísaných jednotlivými vlastníkmi bytov, keď títo sa schválením, resp.

pristúpením k Zmluve o výkone správy po nadobudnutí vlastníctva k bytu zaviazali v generálnom
splnomocnení zástupcu - správcu - konať za nich pred súdom. K námietke o nedostatku právomoci súdu
mal súd za to, že tu nie je prekážka konania, keď túto rozhodcovskú doložku súd považoval za neplatnú
pre jej nezrozumiteľnosť, v čase vzniku úverového vzťahu rozhodcovský súd s uvedeným názvomneexistoval, ako aj neplatnú pre jej rozpor so zákonom. K dojednaniu rozhodcovskej doložky malo podľa
žalovaného dôjsť nekonaním žalobcov v zmysle zásady „kto mlčí, ten svedčí“. S poukazom na osobitné
ustanovenie týkajúce sa prijatia návrhu pri uzavretí zmluvy, v zmysle ktorého pre uzavretie zmluvy

platí opačná zásada „kto mlčí, o tom nemožno predpokladať, že súhlasí“, mal súd za to, že nedošlo k
prijatiu návrhu rozhodcovskej doložky nekonaním správcu neoznačením políčka, t. j. nečinnosť sama
o sebe neznamená prijatie návrhu. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd došiel po zhodnotení
dôkazov k právnemu záveru, a to aj s prihliadnutím na výsluch svedka Ing. O. W. a prokuristu Bytového
družstva Ing. U. N., v konaní sp. zn. 22Csp/86/2017 zo dňa 08.06.2018 založenom na totožnom

skutkovom stave, že právo žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo, avšak žalobou
uplatnený nárok je premlčaný. Za okamih rozhodný pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby považoval súd doručenie Oznámenia NBS zo dňa 25.8.2016 do dispozičnej sféry správcu.
Objektívna trojročná doba plynula pri jednotlivých splátkach samostatne dňom ich uskutočnenia, pričom
posledná bola vykonaná najneskôr dňa 28.11.2011, ktorým dňom došlo k zániku úverového vzťahu
predčasným splatením zostatku istiny. Preto mal súd za to, že trojročná premlčacia doba začala plynúť

pri poslednej splátke najneskôr dňa 28.11.2011 a uplynula dňa 28.11.2014. Súd nezistil dôvod, pre ktorý
by mal žalobný návrh podrobiť ochrane 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, keď úmysel žalovaného
obohatiť sa z neplatného zvýšenia úrokového rozpätia a tým aj celkovej úrokovej sadzby nemal súd
za preukázaný. Žalovaný uviedol, že k zvýšeniu úrokového rozpätia a tým aj celkovej úrokovej sadzby
došlo po prehodnotení zmeny miery rizika klienta, ku ktorej dospel v rámci interného prehodnotenia

komplexných ukazovateľov návratnosti úveru. Metódy zisťovania miery rizika klienta existujú na začiatku
záväzkovo-právneho vzťahu, ako aj počas jeho trvania, pričom konkrétne metódy posudzovania rizík
klienta predstavujú obchodné tajomstvo, ktoré banka z dôvodu zachovania kompetitívnej výhody na
trhu nezverejňuje, ani nesprístupňuje. Skutočnosti uvádzané zástupcom žalobcov, ako aj svedkom Ing.
W., ohľadne komunikácie a celkového správania sa žalovaného v rokoch 2014-2016, nepreukazujú

podľa názoru súdu priamy ani nepriamy úmysel žalovaného dňa 8.6.2011, resp. v čase bezprostredne
predchádzajúcomkjednostrannémuprávnemuúkonužalovanéhovprejavenejvôlivoformeOznámenia
o zvýšení celkovej úrokovej sadzby. Súd došiel k záveru, že úmysel žalovaného obohatiť sa v plneniach
žalobcov bez právneho dôvodu nebol preukázaný. V čase Oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia
žalovaný nemohol vedieť a ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr posúdi súd dotknutý bod 5.5

Zmluvy za neprijateľnú podmienku a preto neplatnú. Pri posúdení, či ide o úmyselné konanie nie je
možné vychádzať totiž zo súčasného stavu, príp. zo stavu v rokoch 2014-2016, ale zo stavu v čase
uzatvárania úverovej zmluvy (14.8.2006) a v čase Oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia (8.6.2011).
Pre úspešnú vznesenú námietku premlčania, ktorú súd vyhodnotil ako dôvodnú, žalobu v celom rozsahu
zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP a úspešnému žalovanému priznal

nárok na ich náhradu v plnom rozsahu s tým, že o jej výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením súd prvej inštancie.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca.
Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

tvrdeniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasia so
záverom súdu o premlčaní nároku. Poukázali na ustanovenie § 107 ods. 2 OZ, podľa ktorého, ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, premlčí sa právo za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Môže ísť nielen o priamy úmysel, t.j. vedomosť konajúcej osoby, že svojím konaním sa bezdôvodne
obohacuje a že tento následok chce aj spôsobiť, ale aj nepriamy úmysel, t.j. vedomosť konajúceho

o tom, že svojím konaním môže spôsobiť bezdôvodné obohatenie a že bol s týmto následkom aj
uzrozumený. Zákonnú definíciu termínu úmysel obsahujú v slovenskom právnom poriadku len Trestný
zákon a zákon o priestupkoch. Úmysel je potrebné skúmať v čase, kedy prišlo k bezdôvodnému
obohateniu, teda v čase odpísania príslušnej sumy z účtu žalobcov. Pri dokazovaní úmyslu je dôležité
vychádzať aj z motívu a pohnútky, ktorá viedla žalovaného k uskutočneniu jednostranného právneho

úkonu, k zmene úrokovej sadzby prejavenej vo zvýšení úrokového rozpätia. Pri hodnotení pohnútky
treba vychádzať aj zo subjektívnych okolností jednotlivého prípadu, ako aj z objektívnych okolností na
medzibankovom trhu a dôvodov, ktoré mohli viesť žalovaného k uskutočneniu jednostranného právneho
úkonu. Úmysel je psychologickou kategóriou a jeho existencia sa nedá vzhľadom k svojmu charakteru
preukázať priamo, je možné len z okolností a konania dotknutých osôb nepriamo ustáliť, či úmysel bol,

či nebol daný. Ak sa má dokázať úmysel pri bezdôvodnom obohatení banky, postačí podľa OZ, ak sa
bude dokazovať nepriamy úmysel v zmysle noriem Trestného zákona a zákona o priestupkoch, teda
konkrétne vedomosť konajúceho o tom, že svojim konaním môže spôsobiť bezdôvodné obohatenie a
uzrozumenie s týmto následkom, že ho získa. Žalovaný je podnikateľským subjektom, ktorého hlavnýmpredmetom činnosti je poskytovanie úverov, pričom koná s odbornou starostlivosťou. V rozhodnom čase
neboli pôvodní žalobcovia v omeškaní ani s jednou splátkou a riadne hradili všetky splátky úverov.
Žalovaný mal a má presnú vedomosť o výške finančných rezerv na účtoch žalobcov. Vychádzajúc

z názoru NBS nedošlo k zmene miery rizika žalobcov a je veľmi nepravdepodobné, že by došlo v
krátkom časovom období k zmene miery rizika v 49-tich prípadoch úverových zmlúv vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, v rôznom štádiu splatenia úverov. Teda došlo plošne k zmene miery rizika
klientov u všetkých úverových zmlúv uzatvorených so žalovaným, pričom žalovaný neuviedol žiadny
dôvod, ktorý ho viedol k zmene miery rizika. V rozhodnom čase poklesla základná úroková sadzba

euribor o viac ako jedno percento, za ktorú si žalobca zaobstarával finančné zdroje na medzibankovom
trhu, došlo k poklesu obstarávacej ceny finančných zdrojov na finančnom trhu, tým pádom sa znížilo
aj riziko žalovaného vo vzťahu k úverovej zmluve uzatvorenej so žalobcami. Táto skutočnosť sa však
úplne opačne prejavila v konkrétnych úverových vzťahoch žalovaného s vlastníkmi bytov. Práve tento
pokles úrokovej sadzby euribor bol dôvodom na dorovnanie splátok, nakoľko v absolútnych číslach teda
v jednotlivých mesačných splátkach si to spotrebitelia aj pri vynaložení akejkoľvek odbornej starostlivosti

nemohli všimnúť, že žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohacuje, pretože aj napriek zvýšeniu
úrokovej sadzby celkové mesačné splátky úveru mierne poklesli. V rozhodnom čase prebiehal predaj a
akvizícia Dexia banky Slovensko, ktorá bola zavŕšená dňa 31.12.2011 zmenou obchodného mena na
Prima banka. Preto navýšenie úrokov a zisku banky pripisuje žalobca skôr tejto skutočnosti. Konanie
bankysavovzťahukjednostrannémuzvýšeniuúrokovejsadzbyprejavilonajmä:a)formulovanieobsahu

príslušného ustanovenia článku 5 ods. 5.5 zmluvy, b) aplikácia takto naformulovanej zmluvnej úpravy,
c) konanie po aplikácii predmetnej zmluvnej úpravy. Ak banka, ktorá v zmysle zákona o bankách je
úverovou inštitúciou podľa osobitného predpisu vykonávajúcou svoju činnosť pod osobitným dohľadom
NBS v styku so svojím klientom, prípadná neznalosť je u banky vykonávajúcej svoju činnosť na
základeosobitnéhopovoleniazrejmýmprejavomzámerusledujúcehoinýcieľakoprofesionálneodborné

poskytnutie služby spotrebiteľovi. Nemožno považovať za dôveryhodnú argumentáciu, že žalovaný
už pri koncipovaní textu ustanovenia a pri začatí jeho používania vo svojich formulárových zmluvách
nevedel, že ustanovenie neobsahuje taxatívny výpočet objektívnych skutočností, ktoré môžu mať vplyv
na zmenu miery rizika, jediná takáto okolnosť uvedená v zmluve neexistuje, zmluva neobsahuje spôsob
výpočtu zmeny sadzby v prípade naplnenia tam uvedených dôvodov a teda aj v tomto umožňuje

banke uplatniť svojvôľu a teda, že ustanovenie pripúšťa rôzny výklad je neurčité, netransparentné,
neprimerane zvýhodňuje z neho oprávnený subjekt banku na úkor spotrebiteľa, teda je aj v rozpore s
dobrými mravmi. Ak banka mala vedomosť o tom, že ustanovenie je neplatné, musela mať automaticky
vedomosť aj o tom, že akékoľvek peňažné prostriedky, ktoré nadobudne v dôsledku aplikácie takéhoto
ustanovenia, budú získané neoprávnene. Už toto konanie odôvodňuje záver, že banka si bola vedomá

protiprávnosti svojho konania a súčasne, že konanie banky smerovalo k zatajeniu zvýšenia úrokovej
sadzby splátok, resp. k oddialeniu zistenia klienta, že sa tak stalo. Banka do dnešného dňa neuviedla
klientovi aké konkrétne skutočnosti mali vplyv na údajnú zmenu miery rizika klienta, čo odôvodňuje
predpoklad, že žiaden takýto dôvod nebol daný a žiadne takéto okolnosti nenastali a zvýšenie sadzby
bolo účelové a svojvoľné. Ak teda je riadne plnenie zmluvných povinností spotrebiteľom spočiatku iba

ohrozené, a teda spotrebiteľ ešte zmluvu neporušuje, aplikáciou ustanovenia banka bez akéhokoľvek
racionálneho dôvodu zabezpečí, aby k delikvencii spotrebiteľa pri splácaní úveru skutočne došlo. Banka
aplikáciou ustanovenia teda z vlastnej iniciatívy napomáha tomu, aby jej dlžník nebol schopný riadne
a včas plniť svoje povinnosti voči banke, ako svojmu veriteľovi. Jediným logickým motívom banky ako
podnikateľa snažiaceho sa maximalizovať svoj zisk, môže byť v tejto súvislosti snaha o umelé zvýšenie

svojich príjmov. Tu poukázal žalobca na to, že žalovaný má svoje pohľadávky na vrátenie úveru s
príslušenstvom dvojnásobne zabezpečené a to záložným právom na bytových domoch a finančnými
prostriedkami tvorenými na fonde služieb a fonde prevádzky údržby a opráv, ktoré finančné prostriedky
niekoľkonásobne prevyšujú istinu úverov. Sú vo všetkých prípadoch vedené na účtoch žalovaného, ktorý
je oprávnený vykonávať si jednostranné inkasá úveru z týchto účtov. Žalovaný dokonca aj v týchto dňoch

sústavne vykonáva inkaso a jednostranne si zráža finančné prostriedky od spotrebiteľov aj so zvýšeným
úrokovým rozpätím. Z tohto jasne badať úmysel žalovaného tieto peňažné prostriedky si v čo najširšom
rozsahu ponechať napriek vedomiu, že mu nepatria. Poukázal na rozsudok KS v Prešove, sp.zn. 7C
84/2011, zároveň na skutočnosť, že v konaní nebolo riadne preukázané, či vôbec došlo k doručeniu
jednostranného právneho úkonu oznámenia o zmene úrokového rozpätia žalovaného banky žalobcom.

Pokiaľ sa týka náhrady trov konania, odvolateľ navrhol, aby súd aplikoval ustanovenie § 257 CSP,
keď uviedol, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodnúť o náhrade trov konania podľa výsledku
sporu ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti, majúce podstatný vplyv na priznanie
alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Takýmito okolnosťami môžu byť aj konaniavo veciach ochrany spotrebiteľa, resp. v sporoch s ochranou slabšej strany, v ktorých sú uplatňované
pohľadávky zo spotrebiteľských zmlúv, pri ktorých je spotrebiteľ vylúčený z možnosti dohodnúť zmluvu
s iným obsahom, ako je to v danom prípade.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pokiaľ sa týka premlčania nároku, súd prvej
inštancie tento správne posúdil ako premlčaný a správne vyslovil, že bezdôvodné obohatenie nemožno
považovať za získané úmyselne. Odvolateľ tvrdí, že žalovaný mal v čase uzatvárania zmluvy vedieť, že
sporné ustanovenie článku 5.5 zmluvy o úvere bude neprijateľnou zmluvnou podmienkou a neplatné.

Žalovaný namieta, že toto ustanovenie dodnes nebolo s konečným výsledkom vyhlásené za neprijateľnú
zmluvnúpodmienku,keďževšetkyrozhodnutiaodvolaciehosúdu(právoplatné)napadoldovolaním.Toto
ustanovenie podľa žalovaného nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V roku 2006, keď žalovaný
toto ustanovenie do zmluvy formuloval, nebolo možné vyhlásiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky a ani
nebolo možné predpokladať, že k takémuto následku v budúcnosti dôjde. Obdobne aj v čase zmeny
úrokovéhorozpätianebolototoustanovenievyhlásenézaneprijateľnúpodmienku,niejenatoanidôvod,

keďže postup žalovaného nie je svojvoľný ale vychádza zo zmluvy koncipovanej na základe zaužívanej
bankovej praxe. V bankovej praxi je zaužívané a donedávna takýto postup výslovne upravoval § 75
ZoB, že úrok sa určuje buď v pevne stanovenej výške, alebo sa úroková sadzba mení v závislosti
od trhových podmienok. Takéto sadzby vznikli nepochybne z dôvodu výhodnosti pre dlžníka, pretože
v opačnom prípade by nemenná úroková sadzba nemusela zodpovedať trhovým podmienkam, čo by

bolo pre spotrebiteľa nevýhodnejšie. V danom prípade žalobcovia uzavreli zmluvu s úrokovou sadzbou,
ktorá podlieha zmenám a nie je dohodnutá v pevnej sume počas celej doby trvania úveru. Takúto
možnosť určenia úrokovej sadzby pripúšťa aj smernica Rady 93/13/EHS v bode 2 prílohy, podľa ktorej
má dodávateľ právo zmeniť úrokovú sadzbu jednostranne pokiaľ má spotrebiteľ právo odstúpiť od
zmluvy. Uvedené ustanovenie je súčasťou nášho poriadku ako § 53 ods. 15 písm. a) OZ. Pokiaľ žalobca

v zmluve upravil možnosť zmeny úrokovej sadzby v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS a žalobcovi
v prípade jednostrannej zmeny úrokovej sadzby dáva možnosť bezplatne predčasne ukončiť úverovú
zmluvu, nemožno hovoriť o tom, že žalovaný vedome a zámerne do zmluvy zakotvil ustanovenie, ktoré
by bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, navyše pokiaľ nemohol predpokladať, že by ustanovenie
mohlo byť neplatným, nemôže súd posúdiť bezdôvodné obohatenie ako úmyselné. Žalovaný žalobcu o

zvýšení úrokového rozpätia informoval listom zo dňa 8.6.2011 odoslaným správcovi v súlade s platným
ZoB.Uvedenétvrdenieuvádzalizhodneajpôvodnížalobcoviavpodanejžalobe.Vdanomčasežalovaný
zasielal správcovi oznámenia k viacerým úverom. Doručovanie týchto listín pritom žalovaný realizoval
len doporučenou zásielkou v jednej obálke, v ktorej boli všetky oznámenia. Keďže nešlo o zásielku s
doručenkou inak ako knihou odoslanej pošty, ich zaslanie žalovaný verifikovať nemôže. Skutočnosť,

že došlo k doručeniu oznámení o zvýšení úrokového rozpätia, potvrdili aj svedkovia žalobcu, Ing. N.,
ktorí uviedli, že keď sa o úver so žalovaným začal zaujímať jeden z vlastníkov, nenašli len 10 až
20 oznámení z celkového počtu 50. V spore sa pritom preukázalo, že došlo k doručeniu oznámenia
o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 8.6.2011. Potvrdil to svedok žalobcov, je však sporné, či bolo
doručené oznámenie v prípade tejto konkrétnej zmluvy. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že väčšina

oznámení žalobcom doručená bola a pôvodní žalobcovia, ktorí spochybnili túto skutočnosť, spätne
takmer 2 roky po podaní žaloby relevantne nepreukázali, že oznámenie im doručené nebolo. Navyše,
aj keby žalobcom boli doručené len niektoré oznámenia, správca, ktorý nie je spotrebiteľom a svoju
činnosť je povinný vykonávať s odbornou starostlivosťou, musel vedieť, že má so žalovaným uzavretých
viaceroúverov,naktorésanevzťahujefixnáúrokovásadzbaauvedenézvýšeniesamusítýkaťviacerých

z nich. Pôvodní žalobcovia tvrdia, že uvedenú skutočnosť nemohli zistiť zo zmeny vo výške splátky.
Žalovaný tu pripomína, že žalobcovia dodnes nepredložili žiaden výpis z účtu, z ktorého by bola zrejmá
výška splátky pred zvýšením a po ňom. Okrem toho dodnes dokonca výpismi z účtu nepreukázali, že by
žalovanému poskytli plnenie v nimi uvádzanej výške, ktoré žiadali vydať ako bezdôvodné obohatenie.
Žalovaný rozporuje začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Pôvodní žalobcovia tvrdia, že sa

o bezdôvodnom obohatení dozvedeli až 28.4.2016, pritom však už dňa 26.5.2015 žiadali o stanovisko
k zvýšeniu úrokovej sadzby a predmetné zvýšenie reklamovali v roku 2014. Okrem toho v údajne
rozhodnom stanovisku sa NBS vyjadrovala k odlišnej skutkovej situácii, teda nie k zvýšeniu úrokovej
sadzby podľa článku 5.5, ale k sankčnému zvýšeniu úrokovej sadzby podľa článku 12.1.1 zmluvy o
termínovanom úvere. Žalobcovia si nepochybne boli vedomí vzniku nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia skôr ako 28.4.2016, pričom pri zachovaní odbornej starostlivosti musel správca vedieť
o zmene úrokového rozpätia už v čase aplikácie zmenenej úrokovej sadzby, teda najneskôr v deň
inkasovania zvýšenej splátky v roku 2011. Námietka pôvodných žalobcov, že žalovaný koná v rozpore
s dobrými mravmi tiež nie je relevantnou. Výška platby do fondu je pevná a pre spotrebiteľa je súčasťoumesačných nákladov na bývanie. Ani v prípade zmeny výšky splátky úveru nemožno zmeniť výšku
úhrady do fondu bez súhlasu kvalifikovanej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom
domeatedaakákoľvekúpravasplátkyúverunijakonezasahujedomajetkovéhopostaveniaspotrebiteľa.

Žalovaný uviedol, že aplikácia § 257 CSP v danom prípade nie je dôvodná, pôvodní žalobcovia nie sú
obyčajné fyzické osoby konajúce vo vlastnom mene, sú to vlastníci bytov zastúpení správcom, ktorý
má navyše vlastného právneho zástupcu. Správca podal proti žalovanému ďalších 49 žalôb, z ktorých
deviatimi žalobami si uplatňuje nárok, ktorý je už v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote premlčaný.
Žalovaný považuje spôsob a rozsah podania žalôb za šikanózny, čo tiež nemôže ostať bez relevancie pri

uplatnení § 257 CSP z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalovaný doložil uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3 Cdo 80/2017 týkajúce sa rozhodcovskej doložky, kde Najvyšší súd skonštatoval, že
rozhodcovská doložka, ktorá je totožná s rozhodcovskou doložkou v predmetnej úverovej zmluve, nemá
znaky neprijateľnej podmienky, nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania, nie je spôsobilá
viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných strán a žalobcovi bola daná možnosť výberu
právomoci. Vzhľadom k tomu sa žalovaný domáha, aby súd konanie v súlade s § 6 ods. 1 CSP zastavil,

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, alternatívne aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené
náležitosti (§ 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 33Csp/168/2017 je určenie
povinnosti žalovanému zaplatiť pôvodným žalobcom vlastníkom bytov v zastúpení Bytovým družstvom
so sídlom v Trnave sumu 142,09 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 17.10.2016 do zaplatenia
titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že žalovaný zvýšil úrokovú sadzbu z 1% na 2,5%
ročne od 1.7.2011 v súlade s článkom 5.5 zmluvy.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu premlčania nároku.

7. V priebehu odvolacieho konania žalobcovia 1/ - 34/(vlastníci bytov) podali návrh na zmenu subjektu

na strane žalobcov, keď žiadali, aby do konania na ich miesto vstúpilo Bytové družstvo so sídlom v
Trnave. Odvolací súd uznesením zo dňa 22.6.2020, č.k. 11Co/58/2019 -387 návrhu žalobcov 1/ až 34/
nazmenusubjektunastranežalobcovvyhovelato súlades§80CSP,§8bods.1ZoVBvzneníúčinnom
ku dňu 31.10.2018, § 9 ods. 7 ZoVB v znení účinnom od 1.11.2018. Takže žalobcom v tomto spore
namiesto pôvodných žalobcov 1/ až 34/ je Bytové družstvo so sídlom v Trnave, Ludvika van Beethovena

26, Trnava.

8. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné

pre posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne
závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne právne ustanovenia s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP a odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvoinštančného súdu odchýliť, navyše ak odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti

spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia.

9. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva nasledovné: Premlčanie nároku posúdil súd prvej
inštancie správne a to tak plynutie objektívnej premlčacej lehoty, jej začiatok, keď objektívna premlčacia
doba, ktorá je určená nezávisle na subjektívnych dôvodoch dotknutých osôb vždy začína plynúť odo

dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Platí, že subjektívna premlčacia doba sa musí zmestiť
do objektívnej premlčacej doby, pričom v tomto prípade ide o splátky, ktorými žalobca ako dlžník
zaplatil žalovanému ako veriteľovi viac, čo bolo najneskôr dňa 28.11.2011 (teda posledná splátka) a
trojročná premlčacia doba uplynula dňa 28.11.2014, žaloba bola podaná na súd až po uplynutí tejtotrojročnej premlčacej lehoty dňa 19.10.2016. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej
inštancie o nemožnosti aplikovať na daný prípad desaťročnú premlčaciu dobu, nakoľko nebolo zo strany
žalovaného preukázané úmyselné bezdôvodné obohatenie. Teda v konaní nebolo ničím preukázané,

že by sa žalovaný na úkor žalobcu obohacoval úmyselne. Dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia
žalovaného bola úverová zmluva uzavretá medzi stranami a to jej dojednanie v bode 5.5, v zmysle
ktorého má banka právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade ak dôjde k zmene
jej refinančných nákladov alebo k zmene miery rizika klienta. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve a takúto zmenu písomne v

primeranej lehote oznámi klientovi. Z uvedeného však nie je možné konštatovať, že žalovaný mal úmysel
sa obohatiť na úkor žalobcu. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie
nestačialenvšeobecnétvrdeniaozaužívanejpraxižalovanéhopriuzatváraníspotrebiteľskýchzmlúvale
je nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať,
že žalovaný v čase uzavretia úverovej zmluvy a prijatia plnenia na základe úverovej zmluvy vedel alebo
bol aspoň uzrozumený, že sa bezdôvodne obohacuje. V roku 2006, keď sa zmluva uzatvárala a žalovaný

ako banka formuloval článok 5.5 nebolo možné vyhlásiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky a ani nebolo
možné predpokladať, že k takémuto následku v budúcnosti dôjde. Postup žalovaného v danom prípade
nebol svojvoľný, vychádzal zo zmluvy koncipovanej na základe zaužívanej bankovej praxe. Žalovaný k
takémuto zvýšeniu úrokovej sadzby pristúpil päť rokov po uzavretí úverovej zmluvy. Žalobca vedel, že
má dohodnutý úver s nefixnou, teda nie pevne stanovenou výškou úrokovej sadzby, že táto sa môže

v priebehu úverového vzťahu meniť. Nebolo vylúčené, že sa mohli meniť aj v prospech spotrebiteľa,
takže pri takomto koncipovaní zmluvy nie je možné posúdiť úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť
na úkor žalobcu. Navyše zmenu úrokovej sadzby predpokladala aj smernica Rady 93/13/EHS. Takže
nie je možné skonštatovať, že by žalovaný vedomie a zámerne do zmluvy zakotvil ustanovenie, z
ktorého by bolo možné vyvodiť jeho úmysel v budúcnosti sa bezdôvodne obohatiť. Žalovaný žalobcu o

zvýšení úrokového rozpätia informoval listom zo dňa 8.6.2011 odoslaným správcovi. Správne súd prvej
inštancie skonštatoval, že oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia žalovaný preukázal výpisom z knihy
odoslanej pošty žalovaného zo dňa 8.6.2011, pričom písomné podanie adresované druhej zmluvnej
strane v súlade so zmluvou sa považuje za riadne podané a včas uskutočnené ak bude doručené
osobne, kuriérskou poštou alebo doporučenou poštou, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak. Tieto sa

však v prípade doručovania oznámenia o zmene úrokovej sadzby v súlade s bodom 5.5 inak nedohodli.
Žalovaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali, že by im uvedená zásielka nebola doručená.
Odvolací súd tak mal za to, že nie je možné aplikácia desaťročnej premlčacej lehoty a nárok žalobcu
je v súlade s ust. § 107 ods. 1 OZ premlčaný.

10. Žalovaný namietal právomoc súdu počas celého konania. Súd prvej inštancie však mal za to, že má
právomoc na konanie. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil, pričom poukazuje na skutočnosť, že v
zmysle rozhodnutia NS SR, sp.zn. 3Cdo 80/2017 je predmetná rozhodcovská doložka nachádzajúca sa
vúverovejzmluveplatná,avšakodvolacísúdmázato,žežalobcasprávnepostupoval,keďžalobupodal
na všeobecný súd, nakoľko v čase podania žaloby na súd, teda dňa 19.10.2016 Stály rozhodcovský

súd asociácie bánk, ktorý bol uvedený v rozhodcovskej doložke, neexistoval, k tomuto dňu existoval
Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, teda súd s iným názvom, ako bol uvedený v
rozhodcovskej doložke. Takže spotrebiteľ, ktorý sa riadil rozhodcovskou doložkou, bol oprávnený podať
žalobu na všeobecný súd. Navyše v súčasnosti už neexistuje ani Stály rozhodcovský súd Slovenskej
bankovej asociácie, ktorý bol ku dňu 1.1.2019 zrušený.

11. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, nakoľko súd prvej inštancie
správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď žalobcom požadovanú aplikáciu ust. §
257 nepovažoval za dôvodnú, keď v danom prípade nebola preukázaná existencia dôvodov hodných

osobitného zreteľa oprávňujúca náhradu trov nepriznať.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal ich
náhradu v celom rozsahu, keď nevidel žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by opodstatňovali

aplikáciu ust. § 257 CSP.

13. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).