Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. júl 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215211088
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215211088.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členov
senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu LiNi s.r.o., so sídlom
Moravský Svätý Ján 7, Moravský Svätý Ján, IČO: 47 574 101, práv. zast. URBAN STEINECKER
GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: EURO-ŠTUKONZ a.s., so sídlom Podunajská 23, 821 06

Bratislava,IČO:35972297,práv.zast.AdvokátskakanceláriaJUDr.CIMRÁKs.r.o.,Štefánikova7,Nitra,
IČO: 36 868 876, o zaplatenie 8.897,50 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II č.k. 23Cb/161/2015-338 zo dňa 13.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/161/2015-338 zo dňa
13.11.2018 v napadnutej časti výrokov I. a II. z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.806,29 eur, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 617,30 eur od 12.5.2016 do 14.9.2016,
vo výške 9,05% ročne zo sumy 125,80 eur od 16.2.2015 do zaplatenia,
vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.859,70 eur od 16.2.2015 do zaplatenia,

vo výške 9,05% ročne zo sumy 990,65 eur od 16.2.2015 do zaplatenia,
vo výške 9,05% ročne zo sumy 830,14 eur od 16.2.2015 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 1.079,44 eur od 12.5.2015 do 14.9.2016,
vo výške 9% ročne zo sumy 3.394,47 eur od 12.5.2015 do 14.9.2016,
paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- eur a žalobcovi priznal
právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. Konanie v časti istiny v sume 5.091,21

eur zastavil.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.4.2015 domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 8.897,05 eur s
príslušenstvom a na náhradu trov konania titulom zádržného na podklade čl. I. bod I.1 a bod I.2 a článku
III. 4.1 Dohody o urovnaní.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že so žalobou žalobcu nesúhlasí a žiada ju
zamietnuť. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca vykonal dodávku a montáž elektroinštalácií, elektrickej
prípojky a osvetlenia parkoviska, slaboprúdu, vnútroareálového rozvodu elektriny, telekomunikačnej
prípojky a osvetlenia parkoviska v zmysle objednávky č. MM/53/2012 zo dňa 24.4.2015, v znení Dodatku
č. 1 zo dňa 11.6.2014 a montáž elektroinštalácií, slaboprúdov a prípojky NN v zmysle objednávky č.

MM/416/2013 zo dňa 15.8.2013, ktoré boli uzatvorené s pôvodným zhotoviteľom spoločnosťou EMOP
V.J. s.r.o. Dňa 17.12.2013 došlo dohodou o postúpení práv a povinností k prechodu osoby zhotoviteľana žalobcu. Uvedenú dohodu podpísali všetky zúčastnené spoločnosti vrátane žalobcu. Žalobca si
počas výkonu prác priebežne fakturoval sumy za vykonané práce pričom žalovaný v súlade s bodom
5 objednávky zadržal z každej fakturovanej sumy 10%. Splatnosť zadržanej sumy v zmysle uvedeného

bodu objednávky bola dojednaná najneskôr 15 dní po uplynutí 6 mesiacov od odovzdania a prevzatia
stavby investorom, t.j. Mestom Šaľa a Obcou Divín. K odovzdaniu diela došlo však len v prípade
rekonštrukcie a obnovy NKP kaštieľa v obci Divín. Dňa 24.11.2014 došlo k uzatvoreniu dohody o
urovnaní záväzkovo-právnych vzťahov a vyporiadaní záväzkov (pokonávka). Predmetom pokonávky
boli aj faktúry plynúce z objednávky MM/53/2012 a MM/416/2013. Listom zo dňa 18.5.2015 žalobca

od uvedenej pohľadávky odstúpil v plnom rozsahu. Žalované pohľadávky z faktúr č. 140017, 140076,
140062, 140040, 140018, 140071 a 140028 žalovaný poprel čo do dôvodu aj čo do výšky, nakoľko v
zmysle bodu 3 objednávok č. MM/53/2012 a MM/416/2013 je splatnosť faktúr podmienená ich riadnou
úhradou zo strany investora. Žalovaný nepovažoval pohľadávky za splatné. Za dôvodné žalovaný
nepovažoval ani uplatnenie úrokov z omeškania, nakoľko podľa bodu 5 oboch objednávok, zádržné sa
nepovažuje za plnenie v omeškaní, teda splatnosť jednotlivých pohľadávok nemôže nastať v žalobcom

uplatnenej lehote splatnosti podľa jednotlivých faktúr, ale až v prípade včasnej a úplnej úhrady zo
strany investora najneskôr v 16. deň po uplynutí 6. mesiacov od odovzdania diela. Žalovaný bol toho
názoru,žeuplatňovaniefaktúrsúdnoucestouzavýkonprácnadiele„Domovdôchodcov-Rekonštrukcia
bývalého objektu MŠ s prístavbou na domov dôchodcov“ je neoprávnené nakoľko v tomto prípade
nedošlo k riadnemu odovzdaniu a prevzatiu diela z dôvodu prebiehajúcich stavebných prác. Žalovaný

ďalej vzniesol kompenzačnú pohľadávku voči žalobcovi, ktorá vyplýva zo znenia pokonávky, konkrétne
z čl. I bod I.3. Odstúpením od pokonávky sa pohľadávka v sume 19.716,50 eur, ktorá vznikla na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky stala znovu splatnou.

4. Žalobca namietol neexistenciu pohľadávky žalovaného v sume 19.716,50 eur, ktorá bola prevedená

zo strany spoločnosti EURO-BUILDING, a.s. na žalovaného, ktorú si následne žalovaný započítal voči
žalobcovi v rozsahu žalovaného zádržného v sume 8.897,50 eur. Penalizačná faktúra na zaplatenie
sumy 37.050,- eur bola spoločnosťou EURO-BUILDING, a.s. účelovo vystavená, pričom nikdy reálne
na stavbe „Detského domova Skalica - Rekonštrukcia a nadstavba“ k omeškaniu žalobcu nemohlo
dôjsť, keďže samotná spoločnosť EURO-BUILDING, a.s. bola v omeškaní so stavebnou činnosťou, ako

zhotoviteľ neodovzdala žalobcovi ako subdodávateľovi stavbu v stavebnej pripravenosti. Preto žalobca
nemohol byť v omeškaní s elektroinštalačnými prácami. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že
žalovaný a spoločnosť EURO-BUILDING, a.s. sú navzájom majetkovo a personálne prepojené.

5. Súd prvej inštancie konanie v časti istiny v sume 5.091,21 eur z dôvodu späťvzatia v súlade s § 145

a nasl. CSP zastavil. Uvedená suma predstavovala zádržné za zákazku v Šali, ktoré bolo zo strany
žalovaného uhradené.

6. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že spoločnosť EMOP V.J., s.r.o.
akceptovala objednávku žalovaného č. MM/416/2013 a MM/53/2012, čím došlo k uzatvoreniu zmlúv

o dielo, ktorých predmetom bola dodávka a montáž elektroinštalácie, elektrickej prípojky, slaboprúdu,
vnútroaerálového rozvodu elektriny, telekomunikačnej prípojky a osvetlenia parkoviska pre stavbu
„Rekonštrukcia a obnova NKP kaštieľa v obci Divín“ a dodávka a montáž elektroinštalácie, slaboprúdu
a prípojky NN pre stavbu „Dom dôchodcov - Rekonštrukcia bývalého objektu MŠ s prístavbou na
DomovdôchodcovŠaľa“.NáslednedošlomedzispoločnosťouEMOPV.J.,s.r.o.,žalobcomažalovaným,

k uzatvoreniu dohody o postúpení práv a povinností, ktorou došlo k zmene osobe zhotoviteľa v
zmluvách o dielo uzatvorených na základe objednávok MM/53/2012, NS/136/2012, MM/416/2013 s
NS/738/2013. Všetky práva a povinnosti v zmysle uzatvorených objednávok, objednávku sa touto
dohodou postúpili na nového zhotoviteľa. Žalobca sa svojou žalobou domáhal úhrady faktúr č. 140017,
140076, 140062, 140040, 140018, 140071, 140028 v časti tzv. zádržného. Týmito faktúrami žalobca

fakturoval žalovanému práce vykonané na základe objednávok č. MM/416/2013 a MM/53/2012.
Žalovaný žalobou uplatnený nárok neuznával, pričom uviedol, že išlo o úhradu časti zádržného za
zákazku v Šali, ktorej splatnosť nastala dňa 18.9.2016, pričom v tejto lehote bolo zádržné aj uhradené.
Pokiaľ ide o zvyšnú časť zádržného v sume 3.806,29 eur viažucu sa k zákazke v Divíne, táto podľa
žalovaného nie je splatná, nakoľko investor diela Obec Divín reklamovala vady tohto diela, pričom

poukázal na skutočnosť, že žalobca tieto vady uznal listom zo dňa 12.2.2015, pričom do dnešného
dňa neinformoval žalovaného o tom, že by vady boli odstránené. Dohoda o urovnaní upravovala
aj rozsah a lehoty nárokov na úhradu zádržného, pričom žalovaný v rámci svojej obrany v rámci
kompenzačnej námietky uviedol, že je vlastníkom pohľadávky v sume 19.716,50 eur, ktorá vyplýva zoznenia pokonávky, konkrétne z čl. I bod I.3. Odstúpením od pokonávky sa pohľadávka v sume 19.716,50
eur, ktorá vznikla na základe zmluvy o postúpení pohľadávky sa táto podľa žalovaného stala znovu
splatnou.

7. Žalobca považoval predmetnú dohodu za absolútne neplatný právny úkon, a to z dôvodu vady vôle
štatutárov žalobcu, konkrétne z dôvodu absencie slobody vôle konateľov žalobcu pri jej uzatváraní. Táto
vôľa mala byť ovplyvnená donútením, resp. bezprávnou vyhrážkou zo strany žalovaného, ktorý im dal
ultimátum,podľaktoréhovprípadeneuzatvoreniadohodyžalovanýžalobcovineuhradížiadnyzosvojich

záväzkov, a to ani v časti. Uvedené skutočnosti tak mali podľa žalujúcej strany spôsobovať absolútnu
neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Z výpovedí konateľov žalobcu P.
Y. a C. Y. vyplývalo, že hlavným dôvodom, pre ktorý s uzatvorením dohody o urovnaní súhlasili bola
právefinančnásituáciažalobcuakospoločnosti.Motivácioupreuzatvoreniedohodybolozískanieaspoň
časti nevyplatených peňažných prostriedkov, čo by umožnilo riešiť základné financovanie podnikateľskej
činnosti,pričomvprípade,akbysatietookolnostiužalobcunevyskytovali,dohoduzadanýchpodmienok

by nikdy neuzatvorili.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dohoda o urovnaní
bola uzatvorená v rozpore so zákonom, morálkou, resp. s pravidlami slušnosti, pričom žalobca bol do
tohto úkonu nútený. Už zo samotnej dohody o urovnaní bolo zrejmé, že žalovaný neuhradil žalobcovi

faktúry vystavené za vykonané práce v celkovej výške 133.957,79 eur. Z tejto sumy malo zádržné, teda
časť ceny diela, ktorej splatnosť v čase uzatvorenia dohody o urovnaní podľa žalovaného nenastala
predstavovať sumu 11.163,13 eur. Žalovaný v priebehu konania nespochybnil samotné vykonanie prác
fakturovaných faktúrami uvedeným čl. I.1. dohody o urovnaní. Žalovaný nikdy nespochybnil ani ich
cenu a rozsah. Nároky, ktoré si pred uzatvorením dohody žalovaný uplatňoval voči žalobcovi v zmysle

dohody o urovnaní predstavovali sumu 26.619,15 eur, pričom malo ísť o zmluvnú pokutu v zmysle
objednávky MM/53/2013 v sume 6.502,65 eur za nedodržanie termínu dodávky, ktorá bola žalovaným
fakturovaná faktúrou č. 200400091. Žalovaný i ďalej voči žalobcom uplatňoval nárok na zaplatenie
pohľadávkyvsume19.716,50eur,ktorúmalnadobudnúťodspoločnostiEURO-BUILDING,a.s.zmluvou
o postúpení pohľadávok č. 1/2014. Spolu si tak žalovaný uplatňoval 26.219,15 eur. Aj pri akceptácii

všetkých pohľadávok uplatnených žalovaným voči žalobcovi a zohľadnení zádržného neexistoval žiaden
právny dôvod pre nevyplatenie sumy 115.658,37 eur, pričom ani sám žalovaný v priebehu konania
neuhradenie svojich záväzkov v uvedenej výške nijako nezdôvodnil.

9. Z výšky neuhradených pohľadávok 126.821,59 eur bolo zase zrejmé, že táto nemohla nezanechať

vplyv na ekonomickú situáciu žalobcu. Žalobca sa dostal do situácie, keď nemal dostatok peňažných
prostriedkov na prevádzkové náklady súvisiace s jeho podnikaním a ani úhradu svojich záväzkov voči
tretím osobám. S ohľadom na charakter dohodnutých prác v jednotlivých zmluvách o dielo uzatvorených
medzi žalobcom a žalovaným bolo navyše s použitím elementárnej logiky zrejmé, že žalobca musel
sám pre splnenie dohodnutých diel vynaložiť značné náklady spočívajúce v nákladoch na zadováženie

elektroinštalačného materiálu ako aj na úhradu nákladov na prácu potrebnú na zhotovenie samotnej
elektroinštalácie a to bez ohľadu na to, či túto vykonával sám alebo prostredníctvom tretích osôb.
Žalovanému muselo byť zrejmé, že neuhradením platieb za tieto práce spôsobí žalobcovi druhotnú
platobnú neschopnosť, napriek uvedenému platby neuhrádzal a uhradenie faktúr, teda splnenie si
svojej povinnosti, ktorá mu ako objednávateľovi zo zmlúv o dielo uzatvorených so žalobcom vyplývala,

podmieňoval uzatvorením dohody o urovnaní.

10. Podľa súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že žalobca zmluvnú
pokutu uplatnenú pôvodne spoločnosťou EUROBUILDING , a.s. neuznával. Napriek tomu spoločnosť
EURO-BUILDING, a.s. uzatvorila so žalovaným zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorou na žalovaného

mala prejsť tato pohľadávka v sume 19.716,50 eur, teda vo výške zodpovedajúcej faktúre č. 140020
na sumu 19.716,50 eur. Následne však v dohode o urovnaní súhlasil s jej započítaním, a to práve z
dôvodu, že týmto započítaním podmieňoval žalovaný vyplatenie akejkoľvek platby ba čo viac, žalobca
vystavil žalovanému dobropis k faktúre č. 140028 na sumu 10.648,25 eur, a to bez toho, aby na
to existoval akýkoľvek právny dôvod, resp. bez toho aby žalovaný rozsah a cenu prác účtovaných

predmetnou faktúrou pred uzatvorením dohody o urovnaní akokoľvek spochybnil. Podľa dohody o
urovnaní sa tak síce žalovaný ním tvrdeného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 6.502,65
eur vzdal, napriek tomu bola cena diel, ktorú boli povinný žalobcovi uhradiť znížená zo sumy 126.821,59
eur na sumu 96.456,84 eur. V čl. IV sa navyše žalobca zriekol akýchkoľvek práv, ktoré by mumohli vyplývať zo zmlúv o dielo uzatvorených na základe objednávok uvedených v tabuľke v čl. I
dohody, teda aj práv, ktoré mu v čase uzatvorenia dohody neboli známe. Vôľa žalobcu (resp. jeho
konateľov) uzatvoriť túto dohodu tak bola motivovaná výlučne protiprávnym konaním žalovaného, čo

vyplývalo nielen zo skutkových tvrdení žalobcu, ale najmä z vykonaného dokazovania, a to z obsahu
zápisníc o pojednávaní obsahujúcich výpovede svedkov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný
svoje záväzky voči žalobcovi riadne neuhrádzal, žalobca (resp. jeho konatelia) boli nútený rozličným
spôsobom (úvermi, zmenkami) zaobstarávať peňažné prostriedky na svoju podnikateľskú činnosť.
Zároveň bolo preukázané, že žalobca zmluvné sankcie uplatňované žalovaným neuznával. Zo všetkých

týchto skutočností preto nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že žalovaný zneužil svoju ekonomickú
prevahu, ktorú mal nad žalobcom a ktorú získal v dôsledku toho, že žalobca si svoje povinnosti
zhotoviteľa splnil, avšak protiplnenie mu zo strany žalovaného mu poskytnuté nebolo.

11. Žalobca uzavrel dohodu podľa pokynov žalovaného, ktorú by nebyť dôvodného strachu o jeho
obchodnézáujmyvdôsledkuneuhradeniafaktúrzavykonanépráce,zanormálnychpomerovneuzavrel.

S ohľadom na subjektívne pomery žalobcu, ktorý sa dostával do druhotnej platobnej neschopnosti, ktorú
jeho konateľ riešil rôznymi úvermi od svojich obchodných partnerov, bolo treba na žalobcu hľadieť ako
na osobu konajúcu v ohrození. Konanie žalovaného tak vyvolávalo v žalobcovi odôvodnený strach z
protiprávnej hrozby. V posudzovanom prípade sa vôľa konateľov žalobcu (a teda aj žalobcu) utvárala
pod psychickým nátlakom žalovaného, ktorá v dôsledku druhu a intenzity bezprávnej vyhrážky v dobe

uskutočnenia právneho úkonu, t.j. v dobe uzatvorenia dohody konali neslobodne. Z vyššie uvedeného
vyplývala aj príčinná súvislosť medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom žalobcu. Práve konanie
žalovaného sa stalo pohnútkou pre prejav vôle žalobcu tak, že jednal ku svojmu neprospechu. Právnym
úkonom urobeným v stave tiesne, sa podľa ustálenej judikatúry rozumie nielen objektívny hospodársky
alebo sociálny stav, ale aj psychický stav (napr. rozrušenie, obavy, a pod.) Rozdiel medzi stavom

psychického donútenia konajúceho a stavom tiesne plynúcim z psychického stavu konajúceho je
predovšetkým v ich intenzite a v tom, že psychické donútenie predpokladá psychické pôsobenie ďalšej
osoby (kontrahenta alebo tretej osoby). Pôvodcom psychického donútenia (nátlaku), resp. bezprávnej
vyhrážky, ktorá ovplyvnila slobodu vôľu žalobcu, bol druhý účastník dohody - žalovaný.

12. Žalobca sa v dohode o urovnaní zriekol akýchkoľvek práv, ktoré by mu mohli vyplývať zo zmlúv
o dielo uzatvorených na základe objednávok uvedených v tabuľke v čl. I dohody, teda aj práv, ktoré
mu v čase uzatvorenia dohody neboli známe. Občiansky zákonník v § 585 vymedzuje rozsah úpravy
vzájomnýchprávmedzijejúčastníkmi,takžedohodaourovnanínemôževzťahovaťnapráva,naktoréjej
účastník v čase uzatvorenia dohody nemohol pomýšľať. To znamená, že predmetom dohody o urovnaní

nemôžu byť prípadné budúce nároky, ktoré v čase jej uzatvorenia ešte neexistovali a zároveň sa nemôže
vzťahovať ani na práva v čase uzatvorenia dohody neznáme. Žalovaný, ktorý je autorom znenia dohody
aktorýnedovoliljejakékoľvekúpravy,takvymedzilrozsahurovnaniavpriamomrozporesustanovením§
585ods.1Občianskehozákonníka,čímzaložilďalšídôvodjejneplatnosti.Nazákladetýchtoskutočností
súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda označená ako dohoda o urovnaní záväzkovo-právnych

vzťahov bola absolútne neplatná, a to pre jej rozpor s ustanoveniami § 37 a 39 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 1 ods. 2, a 261 ods. 9, Obchodného zákonníka, a to v dôsledku nedostatku slobody vôle
žalobcu túto dohodu uzatvoriť, jej rozporu s dobrými mravmi, ako aj pre rozpor jej obsahu s ustanovením
§ 585 ods. 1, Obchodného zákonníka.

13. Záverom súd uviedol, že i keď otázka platnosti, resp. neplatnosti dohody o urovnaní uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným tvorila zásadnú prejudiciálnu otázku pre rozhodnutie o žalobcom
uplatnených nárokoch, zo samotnej neplatnosti tejto dohody oprávnenosť žalobcom uplatnených
nárokov nemožno dovodiť. Z neplatnosti dohody o urovnaní vyplývala iba tá skutočnosť, že žalobcom
uplatnený nárok nezanikol jeho nováciou, keďže na dohodu o urovnaní sa hľadí tak, ako keby k

jej uzatvoreniu nikdy nedošlo. V konaní však bolo potrebné skúmať, či a kedy nastala splatnosť
ním uplatnených nárokov a zároveň posúdiť aj kompenzačnú námietku žalovaného. Žalovaný svoju
argumentáciu o termínoch splatnosti zádržného odvodzoval najmä od ustanovenia bodu 5 objednávok,
podľa ktorých splatnosť zádržného nastáva, až v prípade včasnej a úplnej úhrady zo strany
investora najneskôr v 16. deň po uplynutí 6. mesiacov od odovzdania diela. V zmysle bodu 5

uvedenej objednávky malo 10% z fakturovaných súm predstavovať tzv. zádržné, ktoré malo slúžiť
na zabezpečenie odstránenia prípadných vád a nedorobkov diela. Zádržné malo byť žalovaným
ako objednávateľom uhradené najneskôr do 15 dní po uplynutí šiestich mesiacov od odovzdania a
prevzatia stavby investorom objednávateľa a to za podmienky odstránenia všetkých vád a nedorobkovzo strany zhotoviteľa diela. Objednávky predkladal žalovaný, ktorý do nich zapracoval aj odkladaciu
podmienku splatnosti faktúr, v zmysle ktorej malo byť zádržné uhradené do 15 dní po uplynutí 6
mesiacov od odovzdania a prevzatia stavby investorom objednávateľa. Podľa súdu prvej inštancie

zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný ako objednávateľ nebol s investorom v žiadnom
zmluvnom vzťahu. Nebol teda povinný dielo odovzdať a investor nebol povinný od neho vykonané
dielo prevziať a čokoľvek za vykonanie diela žalovanému hradiť. Túto skutočnosť zrejme žalovaný
pri vystavovaní objednávky opomenul. Ku splneniu odkladacej podmienky tak nemohlo nikdy prísť,
nakoľko objednávateľ (žalovaný) mohol dielo odovzdať iba spoločnosti EURO-BUILDING, a.s., ktorá ale

nebola investorom diela, ale vo vzťahu k investorovi mala opäť iba postavenie zhotoviteľa. Rovnako
tak povinnosť zaplatiť dohodnutú cenu diela malo Mesto Šaľa, resp. Obec Divín iba voči spoločnosti
EURO-BUILDING, a.s. Obdobne Obci Divín ani v prípade vadného plnenia zo strany žalobcu nemohlo
vzniknúť právo, čokoľvek si u žalobcu uplatňovať, nakoľko vzájomne neboli v pozícii objednávateľa a
zhotoviteľa. Tento nárok mohol vzniknúť iba žalovanému, pričom z vykonaného dokazovania vôbec
nevyplýva,žebysiakékoľveknárokyzvádvočižalobcoviuplatnil.Napodmienky,zaktorýchmalanastať

splatnosť tzv. zádržného sa preto ako na nemožné neprihliada. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že
splnenie týchto podmienok by žalobca prakticky nebol schopný preukázať, nakoľko s investorom nebol v
žiadnom právnom vzťahu, t.j. dielo žalobcovi neodovzdával a nepodpisoval s ním ani prípadný protokol
o odstránení vád. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že splatnosť zádržného nenastala v dôsledku existencie
vád na stavbe v Divíne, bol povinný predložiť dôkazy na preukázanie týchto skutkových tvrdení, čo však

neurobil.

14. Pokiaľ ide o nárok žalovaného, ktorý v rámci kompenzačnej námietky uviedol, že je vlastníkom
pohľadávky v sume 19.716,50 eur, ktorá vyplýva zo znenia pokonávky, konkrétne z čl. I bod I.3., tento
súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelový nemajúci oporu v zákone. Touto pohľadávkou mala byť

pohľadávka, ktorej právnym základom mal byť nárok na zmluvnú pokutu vzniknutá omeškaním žalobcu
s dodávkou a montážou elektroinštalácie na stavbe „Detský domov Skalica Rekonštrukcia a nadstavba“,
konajúcisúdkonštatoval,žeexistenciutejtopokutyžalobcavpriebehukonaniaopakovanepoprelatočo
do dôvodu, ako aj čo do jej výšky. Žalobca v priebehu konania opakovane uviedol, že považuje zmluvné
pokuty uplatnené žalovaným za umelo vykonštruované, ktorých cieľom bolo zníženie dohodnutej ceny

diela, pričom omeškanie žalobcu s plnením diela nebolo spôsobené žalobcom, ale práve nedostatkom
súčinnosti zo strany žalovaného. Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných
ustanovení konajúci súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a má oporu v zákone (v
zostávajúcej časti zádržného 3.806,29 eur), na ktorú zaviazal žalovaného. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania

podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech, súd priznal žalobcovi
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov I. a II podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že medzi vady konania patrí aj nezákonne

vykonaný dôkaz, a to prehratie nahrávky zabezpečenej žalobcom, pričom súd mal posúdiť, či je nutné
porušiť právo na ochranu osobnosti vo vzťahu k právu na spravodlivý proces. V tomto smere mal súd
posúdiť, či vykonanie nahrávky je jediný možný dôkaz, ktorým by žalobca preukázal svoje tvrdenia. V
neposlednom rade bolo potrebné zdôrazniť, že vypočutím nahrávky bolo zasiahnuté do osobnostných
práv osôb - zamestnancov žalobcu, ktorí nie sú účastníkmi konania. Súd ani žalobca nevykonal žiadne

kroky smerujúce k zaisteniu ich súhlasu a prehratie nahrávky vykonal bez ich vedomia. Tvrdenie, že išlo
o obchodné rokovanie medzi žalobcom a žalovaným, nedáva takémuto dôkazu „zákonnosť“, a to najmä
aj s ohľadom na skutočnosť, že rokovania sa nezúčastnil štatutárny zástupca žalovaného. Žalovaný je
preto názoru, že konanie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie m vo veci.

16. Žalovaný ďalej uviedol, že medzi stranami bola uzatvorená dňa 25.11.2014 Dohoda o urovnaní,
kde si strany vzájomne vysporiadali svoje sporné záväzky. Hlavný argument žalobcu, ktorý si osvojil aj
súd pri neplatnosti predmetnej dohody o urovnaní, bol ten, že žalobca bol k podpisu donútený. O tomto
mala svedčiť nahrávka - podľa súdu nezrozumiteľná, ako aj výpovede konateľov žalobcu, svedkov a
listinné dôkazy. Súd pritom logické rozpory nevysvetlil, ani neuviedol argumenty na podstatné námietky

a tvrdenia žalovaného, pričom všetky dôkazy hodnotil zjavne a prioritne v neprospech žalovaného. Na
tomto mieste žalovaný zdôraznil, že obdobné dohody už súdy vyhodnotili ako platné (napr. OS BA
II 22Cb/281/2015, alebo OS KE I 30Cbi/23/2016), a to pri obdobnej a bežnej argumentácii žalobcov,
že konali „pod nátlakom“. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca ničím nepreukázal, že bol v platobnejneschopnosti, že o tejto situácii žalovaný vedel a že to zneužil pri rokovaní o Dohode o urovnaní.
Žalobca ničím nepreukázal, že aj druhý konateľ konal pod takým tlakom, ktorý by odôvodňoval jeho
súhlas s dohodou. Nie je potrebné zdôrazňovať, že v obchodnej praxi je raritné, ak pri rodinnej firme je

potrebný podpis oboch konateľov - rodinných príslušníkov. Aj z tohto vyplýva, že ohľadom nedostatku
vôle ide o účelové tvrdenie a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Finančná tieseň v podnikaní nezakladá neplatnosť právnych úkonov. Obdobne žalobca ničím
nepreukázal, že v čase spísania dohody mal dlhy alebo bol v druhotnej platobnej neschopnosti. Pôžičky,
ktoré mali byť za týmto účelom poskytnuté, boli na inú spoločnosť (EMOP s.r.o. - zmenka) alebo

boli poskytnuté fyzickej osobe konateľa p. P. Y.. Žalovaný preto konštatuje, že tvrdenie o platobnej
neschopnosti alebo tiesni žalobcu ako právnickej osoby nevyplýva ani z jedného dôkazu, pričom ak by
také niečo existovalo, museli by k tomu byť listinné dôkazy. Okrem toho súd uviedol, že žalovaný neplatil
svoje faktúry včas, čo mal byť nástroj na donútenie žalobcu na podpis dohody. Zo spisu ale nevyplýva
jeden jediný dôkaz, že by žalovaný bol v omeškaní s úhradou faktúr. Dokonca ani tieto faktúry nie sú v
spise. To, že dohoda konštatuje, že faktúry sú neuhradené, neznamená, že boli po splatnosti.

17. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej
časti a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný tiež alternatívne navrhol, aby súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu po vykonanom dokazovaní zamietol.

18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Konštatoval, že vzhľadom na splnenie všetkých tzv. Engel kritérií, a to splnenie testu legality, testu
legitimity a testu proporcionality zo strany súdu pri rozhodovaní o vykonaní zvukového záznamu
ako dôkazného prostriedku, je potrebné konštatovať zákonnosť zvukového záznamu ako dôkazného
prostriedku, s čím je ipso facto spojená aj zákonnosť dôkazov získaných zo strany okresného súdu

vykonanímzvukovéhozáznamu.KneplatnostiDohodyourovnanížalobcauviedol,ževkonanísústavne
namietal a naďalej namieta platnosť dohody, nakoľko ju považuje za absolútne neplatný právny úkon
podľa § 37 OZ v spojení s § 39 OZ pre absenciu slobodnej, určitej vôle a pre absenciu slobodného
prejavu vôle žalobcu, v dôsledku nátlaku zo strany žalovaného, ktorý pre uzatvorenie dohody zneužil
svoju ekonomickú prevahu, čo svojimi výpoveďami na doterajších súdnych pojednávaniach preukázali

vypočúvaní svedkovia, čo preukázal aj zvukový záznam a čo konštatoval aj samotný okresný súd v bode
129 odôvodnenia rozsudku. Taktiež žalobca v konaní riadne preukázal svoj uplatnený nárok, pričom
žalovaný naopak nepreukázal jeho uspokojenie. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný
neuhradil žalobcovi faktúry, na základe ktorých žalobca uplatnil svoj nárok v tomto konaní. Rovnako z
vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca sa v dôsledku neuhradenia predmetných faktúr dostal

do platobnej neschopnosti, pričom vzniknutú situáciu bol nútený riešiť úvermi a zmenkami, a že o tom
žalovaný musel vedieť.

19. Z ohľadom na žalobcom uvedené skutočnosti ako aj podanú právnu argumentáciu žalobca navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi právo

na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Žalovaný vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu k vykonaniu dôkazu - zvukovej nahrávky
uviedol, že vyhotovenie takéhoto záznamu skrytou formou a v kontexte jeho použitia v súdnom
konaní vyvolanom až po zaplatení časti plnení, ktoré boli stranami sporu odsúhlasené na predmetnom

rokovaní, je nutné vykladať ako konanie hrubo porušujúce dobré mravy, profesionálnu etiku a
poctivý obchodný styk. K neplatnosti dohody o urovnaní uviedol, že dohoda je pre toto konanie v
podstate irelevantná, nakoľko dohoda o urovnaní obsahovala ohľadom zádržného totožnú úpravu ako
objednávky, na ktoré aj odkazoval konajúci súd v rozhodnutí (bod č. 133). Žalovaný opätovne poukázal
na skutočnosť, že obdobné dohody už súdy vyhodnotili ako platné. V ostatnom žalovaný zotrval na

svojich predchádzajúcich tvrdeniach.

21. Žalobca vo svojom vyjadrení k stanovisku žalovaného uviedol, že sa pridržiava a v plnom rozsahu
odkazuje na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú ako aj právnu argumentáciu podanú v konaní. K
neplatnostidohodyourovnanížalobcauviedol,že posúdenierelevancieDohodyprepredmetnékonanie

je podstatné, nakoľko vyslovením jej neplatnosti bolo súdom konštatované, že nárok žalobcu uplatnený
v tomto konaní nezanikol jeho nováciou (bod 133 rozsudku).22. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, prejednal
odvolanie podľa § 380 ods. 1, zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) bez
nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi

odvolania žalovaného dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku je dôvodné.

23. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu zistil, že medzi stranami sporu bola dňa 25.11.2014
uzatvorená dohoda o urovnaní, pričom žalobca sa domáhal úhrady istiny vo výške 8.897,05 eur s
príslušenstvom a náhrady trov konania titulom zádržného práve na podklade čl. I. bod I.1 a bod I.2

a článku III. 4.1 Dohody o urovnaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že žaloba bola zo strany žalobcu na
súd prvej inštancie podaná dňa 29.4.2015, ešte pred odstúpením žalobcu od tejto Dohody. Spolu so
žalobou žalobca doložil ako prílohu práve Dohodu o urovnaní záväzkovoprávnych vzťahov a vyporiadaní
záväzkov (pokonávka) zo dňa 25.11.2014. Následne žalovaný v konaní predložil odstúpenie od dohody
o urovnaní zo strany žalobcu zo dňa 18.5.2015 (č.l. 56), v ktorej žalobca ako dôvod odstúpenia
uvádza, že vzhľadom k tomu, že si žalovaný nesplnil riadne a včas svoj záväzok uvedený v čl. III.

4.1 tejto Dohody, žalobca podľa čl. V bod V.1 využíva svoje zmluvné (i zákonné) právo a od Dohody
odstupuje. Až následne v podaní zo dňa 9.5.2016 doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.5.2016 (č.l.
96) žalobca argumentoval, že podpísal Dohodu o urovnaní pod nátlakom a bez existencie slobodnej
vôle, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť v zmysle § 37 Obč. zák. v spojení s § 39 Obč. zák.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o urovnaní bola uzatvorená v rozpore so zákonom,

morálkou, pravidlami slušnosti, pričom žalobca bol do tohto úkonu nútený. Odvolací súd zdôrazňuje,
že tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané. Platnosť dohody o urovnaní bola posudzovaná súdom
prvej inštancie (napr. Okresný súd Bratislava II sp.zn. 22Cb/281/2015), ako aj odvolacím súdom (Krajský
súd v Bratislave sp.zn. 1Cob/187/2018). Krajský súd ako odvolací v rozsudku č.k. 1Cob/187/2018-284
ustálil, že urovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú

spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ho rušia a nahrádzajú ich novým.
Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Urovnaním
tak môžu byť upravené medzi účastníkmi akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať, vrátane
práv premlčaných. Účelom urovnania nie je zistiť, ako sa veci v skutočnosti majú, ale predísť ďalším
nezrovnalostiam alebo sporom tým, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší

a nahradí novým záväzkom. Taktiež uviedol, že nebola preukázaná absencia vôle žalobcu, resp. jej
konateľov pri jej uzatváraní a použitie bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného.

24. Žalobca v konaní tvrdil, že Dohoda o urovnaní je neplatná z dôvodu vady vôle štatutárnych zástupcov
žalobcu, konkrétne z dôvodu absencie slobody vôle konateľov žalobcu pri jej uzatváraní. Žalovaný

dosiahol uzatvorenie Dohody o urovnaní použitím bezprávnej vyhrážky (nie tieseň). S tvrdením žalobcu
však nemožno súhlasiť. Tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané. Nebola preukázaná absencia
vôle žalobcu, resp. jej konateľov pri jej uzatváraní a použitie bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného.

25. Bezprávnou vyhrážkou je vyhrážka, ktorou je vynucované niečo, čo nesmie byť vynucované. Môže

spočívať v tom, že je vyhrážané niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený vykonať, alebo čo síce
oprávnený vykonať je, ale nesmie tým hroziť tak, aby niekoho primäl k určitému právnemu úkonu, nie
je potrebné aby cieľ, ktorý je sledovaný použitím bezprávnej vyhrážky, bol sám protiprávny. Musí ďalej
ísť o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u toho,
voči komu bola použitá, vzbudila dôvodnú obavu, a vyhrážka musí byť adresovaná tomu, ktorého právny

úkon sa vynucuje, alebo osobám jemu blízkym. Medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom musí
byť príčinná súvislosť (NS ČR sp.zn. 22Cdo/2016/2001).

26. Posúdenie platnosti predmetnej dohody o urovnaní je zásadná prejudiciálna otázka ktorou sa súd
prvej inštancie musí zaoberať pre posúdenie dôvodnosti samotného nároku uplatneného žalobou. Z

doteraz vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne konštatovať tak, ako uviedol súd prvej
inštancie, že predmetná Dohoda o urovnaní bola uzatvorená v rozpore so zákonom, morálkou, resp. s
pravidlami slušnosti, pričom žalobca mal byť do tohto úkonu nútený. V nadväznosti na vyššie uvedené
odvolací súd uvádza, že pri vyhodnotení platnosti Dohody o urovnaní bude úlohou súdu prvej inštancie
opätovne sa zaoberať otázkou platnosti Dohody v nadväznosti na právny názor odvolacieho súdu

prezentovaný v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp.zn. 1Cob/187/2018.

27. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na mätúce konanie žalobcu, ktorý sa domáhal úhrady
istiny vo výške 8.897,05 eur s príslušenstvom titulom zádržného na podklade čl. I. bod I.1 a bod I.2a článku III. 4.1 Dohody o urovnaní. Podaním zo dňa 18.5.2015 odstúpil od Dohody o urovnaní s tým,
že ako dôvod odstúpenia žalobca uviedol nesplnenie si povinnosti žalovaným riadne a včas uhradiť
záväzok uvedený v čl. III. 4.1 tejto Dohody. Až následne v podaní zo dňa 9.5.2016 doručeným súdu

prvej inštancie dňa 11.5.2016 žalobca argumentoval, že podpísal Dohodu o urovnaní pod nátlakom a
bez existencie slobodnej vôle, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť v zmysle § 37 Obč. zák. v spojení
s § 39 Obč. zák.

28. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že Dohoda o urovnaní je pre toto konanie

irelevantná. Tak ako uviedol aj súd prvej inštancie, Dohoda upravovala aj rozsah a lehoty nárokov na
úhradu zádržného, upravovala vzájomné vzťahy sporových strán a vysporiadanie všetkých pohľadávok
a záväzkov medzi stranami, preto nie je možné na ňu neprihliadať. Dohoda o urovnaní nahrádzala
predchádzajúce dojednania sporových strán. Vyslovením neplatnosti dohody urovnaní súdom prvej
inštancie bolo konštatované, že žalobcom uplatnený nárok nezanikol jeho nováciou. Preto súd prvej
inštancie ustálil, že je potrebné skúmať, či a kedy nastala splatnosť žalobcom uplatnených nárokov v

konaní a zároveň posúdiť aj kompenzačnú námietku žalovaného. V nadväznosti na vyššie uvedené je
preto potrebné v konaní ako prejudiciálnu otázku skúmať platnosť Dohody o urovnaní.

29. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude na základe skutkového stavu veci zisteného z
vykonaného dokazovania opätovne posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, v nadväznosti na
právny názor odvolacieho súdu prezentovaný v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp.zn.
1Cob/187/2018.

30. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania podľa § 396
ods. 3 CSP.

31. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).