Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. november 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/212/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718203038
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:6718203038.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania,

so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31749542, zastúpený: GARAJ & PARTNERS s.r.o., so
sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35951125, p r o t i žalovaným: 1. E. G., F.. XX.X.XXXX, T. C. Č..
XXX a 2. I. G., S.. H., F.. XX.X.XXXX, T. C. Č.. XXX, obaja zastúpení: JUDr. Matúš Motyka, advokát, so
sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, o zaplatenie 13.988,50 Eur a prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd z a m i e t a návrh na prerušenie konania.

II. Žalovaní v 1. a 2.rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 13.988,50 Eur so

zmluvným úrokom vo výške 3,60% p.a. zo sumy 13.988,50 Eur od 31.5.2016 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 13.988,50 Eur od 31.5.2016 do 3.5.2018 vo výške 475,13 Eur a
vo výške 8% ročne zo sumy 13.988,50 Eur od 4.5.2018 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením
pohľadávky vo výške 394,70 Eur, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobca m á voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo 14.5.2018 podanou na Okresný súd Zvolen domáhal sa voči žalovaným
solidárneho zaplatenia sumy 13.988,50 Eur so zmluvným úrokom 3,60% p.a. z uvedenej sumy od

31.5.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z danej sumy od 31.5.2016, pričom
do 3.5.2018 tento úrok kapitalizoval vo výške 475,13 Eur a žiadal priznať spomínaný úrok z omeškania
z istiny 13.988,50 Eur od 4.5.2018 do zaplatenia a napokon uplatnil aj náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky vo výške 394,70 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanými uzavrel zmluvu
o poskytnutí podpory vo forme úveru vo výške 19.916,35 Eur (pôvodne 600.000 Sk) pri základnej
úrokovej sadzbe 3,60% s dobou splatnosti 30 rokov. Žalovaní úver riadne nesplácali, preto upomienkou
z 25.9.2015 boli vyzvaní na úhradu dlžných splátok 490,45 Eur. Žalovaní dlžné splátky neuhradili,

neskôr v súlade so zmluvnými podmienkami - článkom VIII bodom 8.4 zmluvy žalobca od predmetnej
zmluvy odstúpil podaním z 27.4.2016, čím sa celý dlh stal splatným a predstavoval nesplatenú istinu
13.988,50 Eur, nesplatený zmluvný úrok ku dňu 27.4.2016 vo výške 390,04 Eur, nesplatený úrok z
omeškania z nesplatených splátok splatných pred odstúpením od zmluvy vo výške 56,58 Eur a zmluvnej
pokuty 1.437,85 Eur. Nárok na zaplatenie zmluvných úrokov aj po odstúpení od zmluvy odôvodnil § 506
Obchodného zákonníka a zmluvou a poukázal aj na právny záver vyplývajúci z rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici 43Cob/239/2015, Najvyššieho súdu SR 4Odo/143/1998 a Najvyššieho súdu ČR

33Cdo/2878/2008. Žalobca uplatnil aj zmluvnú pokutu dohodnutú v článku VIII bode 8.4 zmluvy, jej suma
predstavuje 10% zo súčtu zostatku istiny a úroku (13.988,50 + 390,04) x 0,1.2. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na negatívne vymedzenie spotrebiteľského úveru v § 1 ods.
3 písm. p/ zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého sa nejedná o spotrebiteľský úver. Vysvetlil aj svoj
názor o tom, že žalobca nemá postavenie dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka,

pretože jeho činnosť nemožno kvalifikovať ako obchodnú alebo podnikateľskú a preto zmluva uzavretá
so žalovanými nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na posúdenie
nároku je preto potrebné aplikovať Obchodný zákonník s poukazom na § 261 ods. 6 písm. d/, keďže ide
o absolútny obchodný záväzkový vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov, jedná sa totiž o zmluvu o
úvere. Zdôraznil, že ide o kogentné ustanovenie, citoval tiež § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka a časť

odôvodnenia v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 5Cdo/120/2010, 4Obo/115/1999 s tým záverom, že je
neprípustná modifikácia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, ani vylúčenie jeho normatívneho
účinku dohodou zmluvných strán. V závere vysvetli náklady spojené s uplatnením pohľadávky ako
náklad za odstúpenie od zmluvy v zmysle advokátskej tarify a poukázal na § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka.

3. Žalobca napokon konkretizoval jednotlivé úhrady žalovaných po odstúpení od zmluvy - celkovo vo
výške 3.561,65 Eur, ktoré podľa § 330 Obchodného zákonníka započítal na zmluvnú pokutu vo výške
1.437,85 Eur, nesplatený zmluvný úrok 390,04 Eur, nesplatený úrok z omeškania 56,58 Eur a zvyšok vo
výške 1677,18 Eur bol započítaný na úroky z omeškania 8% ročne zo sumy 13.988,50 Eur od 31.5.2016
do 3.5.2018 vo výške 2.152,31 Eur, teda z tohto kapitalizovaného úroku z omeškania ostáva dlh 475,32

Eur.

4. Žalovanému v 1.rade bola doručená žaloba s prílohami a výzvou súdu na vyjadrenie v lehote 15 dní s
upozornením na sudcovskú koncentráciu dňa 11.8.2018. Jeho prvé písomné podanie vo veci bolo však
až z 11.10.2018, ktorým sa však nevyjadril k žalobe, len namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu

Zvolen s tým, že je spotrebiteľ a preto miestne príslušný je súd v obvode jeho bydliska, čo je Okresný
súd Prešov.

5. Následne bola vec postúpená tunajšiemu súdu 5.11.2018, nie však podľa argumentácie žalovaného,
ale podľa jeho trvalého pobytu s poukazom na § 14 CSP.

6. Žalovaná v 2.rade sa k žalobe písomne vyjadrila ešte 27.6.2018 s tým, že splátkový kalendár porušila,
lebo manžel jej na splátky neprispieva, ona je na invalidnom dôchodku a má tri maloleté deti.

7. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovanej v 2.rade replikou doručenou súdu 24.9.2018 s tým, že

súhlasí so splátkami tak, aby dlh bol vyrovnaný do 7 rokov, splátka by činila 191 eur mesačne a trovy
právneho zastúpenia by boli uhradené do 3 rokov s mesačným splátkami 74 Eur.

8. Až 8.4.2019 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie oboch žalovaných spracovaných už ich právnym
zástupcom, v ktorom poukázali na spotrebiteľský charakter sporu a v tej súvislosti citovali článok

2 písm. c/ smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.2013, podľa ktorého na účely tejto smernice predajca
alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich
tejto smernice koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez
ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Žalobca podľa nich napĺňa definíciu
dodávateľa, zdrojom na uskutočňovanie predmetu jeho činnosti sú splátky úrokov poskytnutých z fondu,

sankcie a úroky z prostriedkov fondu uložených v banke. Poukázali na názor uvedený v Občianskom
zákonníku I. komentár, C.. Beck 2015, str. 465, v ktorom je uvedené, že príkladom osoby verejného
práva napr. v súvislosti s finančnými službami môže byť Štátny fond rozvoja bývania, ktorý poskytuje
žiadateľom na základe spotrebiteľských zmlúv osobitný druh úverov na bývanie. Napokon poukázali aj
na totožnú argumentáciu v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove 3Co/151/2016 zo dňa 26.9.2017

a 1Co/35/2018 zo dňa 12.6.2018. Následne vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu uviedli, že
odstúpenie od zmluvy je potrebné posúdiť podľa Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 2), čoho dôsledkom
je zrušenie zmluvy ex tunc v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nástup režimu bezdôvodného
obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Vzniesli preto námietku premlčania, keďže dvojročná
subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť v deň odstúpenia

od zmluvy t.j. 27.4.2016 a teda žaloba bola podaná po jej uplynutí.

9. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaných (2.5.2019) zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii
ohľadom záveru o nespotrebiteľskom charaktere zmluvy, ktorý ešte viac rozvinul, vysvetlil nemožnosťaplikáciesmerniceRadyč.93/13/EHS,nutnosťaplikácieObchodnéhozákonníkasozáverom,žezmluva
sa nezrušila od začiatku a nedochádza k bezdôvodnému obohateniu žalobcu.

10. Podobne aj žalovaní v duplike (24.5.2019) rozvinuli svoj názor o spotrebiteľskom charaktere zmluvy
uzavretej medzi stranami a zdôraznili odplatné poskytovanie finančných prostriedkov zo strany žalobcu s
tým, že nižšia výška úrokov je len atraktívnym stimulom pre žiadateľov o úver a prejavom jeho charakteru
ako osoby verejného práva podporovanej štátom. Citovali aj zo záverov rozhodnutí Krajského súdu v
Trnave 11Co/359/2014 a Krajského súdu v Prešove 19Co/242/2014.

11. Žalobca pred pojednávaním doručil súdu ďalšie písomné vyjadrenie, v ktorom konštatoval
nejednotnosť aplikačnej praxe súdov pri posudzovaní charakteru predmetnej zmluvy, či má
spotrebiteľský charakter a uviedol, že túto nejednotnosť odstránil Najvyšší súd SR uznesením
4Cdo/106/2018 zo dňa 29.4.2019, v ktorom bol prijatý záver, že činnosť žalobcu nemá atribúty
podnikania a preto žalobca nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a

nejedná sa o spotrebiteľskú zmluvu.

12. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán, zmluvou o poskytnutí podpory zo dňa
X.XX.XXXX, upomienkou č. 2 zo dňa 25.9.2015 s doručenkami, odstúpením od úverovej zmluvy zo
dňa 27.4.2016 s doručenkami, výpočtom úrokov z omeškania, históriou pohybov na účte, ako aj ďalším

spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

13. Dňa X.XX.XXXX bola uzavretá písomná zmluva o poskytnutí podpory podľa zákona č. 124/1996 Z.z.
o Štátnom fonde rozvoja bývania pod č. XXX/XXXX/XXXX medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými
ako žiadateľmi. Predmetom zmluvy bol účelový úver na konkrétnu stavbu - prístavbu rodinného domu

vo výške 600.000 Sk pri základnej úrokovej sadzbe 3,6% a dobe splatnosti 30 rokov.

14. V článku IV. bolo dohodnuté splácanie v mesačných splátkach do 15.dňa v mesiaci, prvá až
359.splátka bola vo výške 2.728 Sk a posledná vo výške zostatku dlhu.

15. Sankcie sú upravené v článku VIII. bode 8.4, kde bolo dohodnuté, že ak je dlžník v omeškaní s
úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov je fond oprávnený po doručení výzvy k vyrovnaniu
splátok od zmluvy odstúpiť jednostranne, ak nebudú splnené podmienky uvedené vo výzve, veriteľ môže
od zmluvy odstúpiť jednostranne aj v tých prípadoch, ak dlžník závažným spôsobom poruší zmluvu a to
napr. opakovaným nesplácaním úveru, porušením stavebných predpisov, zmenou stavby bez súhlasu

veriteľa, zriadením záložného práva, zmenou vlastníctva bez súhlasu veriteľa a podobne. Zmluvné
strany sa dohodli, že v prípade naplnenia bodu 8.4 je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške
10% z celej dlžnej sumy t.j. zo súčtu zostatku istiny a úroku a vrátiť na účet veriteľa istinu, zostatok úroku
a ak bol poskytnutý nenávratný príspevok aj ten, v termíne do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi.

16. Žalovaní úver splácali riadne do roku 2008. V roku 2009 mali vykázaný dlh na jednej splátke, ten
vyrovnali v roku 2010. V roku 2011 dlhovali 181,10 Eur, dlh vyrovnali v roku 2012. V roku 2013 neuhradili
splátky vo výške 171,20 Eur, časť tohto dlhu 80,65 Eur uhradili v roku 2014. V roku 2015 však nezaplatili
ďalšie splátky vo výške 271,65 Eur a v roku 2016 nezaplatili splátky v januári až marci 2016.

17. Upomienkou č. 2 zo dňa 25.9.2015 žalobca vyzval žalovaných k úhrade dlžných splátok ku dňu
25.9.2015 vo výške 490,45 Eur v lehote 7 dní od jej doručenia, v opačnom prípade ich upozornil na
odstúpenie od zmluvy a na uplatnenie jednorazového vrátenia celej dlžnej sumy. Obom žalovaným bola
táto upomienka doručená 5.10.2015.

18. Listom zo dňa 27.4.2016 žalobca odstúpil od predmetnej úverovej zmluvy. Konštatoval v ňom
porušenie článku IV., keďže žalovaní sa dostali do omeškania s 9 splátkami, preto žalobca odstúpil
od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka. Dlh vyčíslil na sumu 15.872,97 Eur pozostávajúci z
nesplatenej istiny 13.988,50 Eur, nesplateného úroku 390,04 Eur, nesplateného úroku z omeškania
56,58 Eur a zmluvnej pokuty 1437,85 Eur. Oboch žalovaných vyzval, aby v lehote 30 dní od doručenia

výzvy mu uvedenú sumu zaplatili. Žalovanej v 2.rade bol tento list doručený 29.4.2016 a žalovaný v
1.rade si ho v odbernej lehote na pošte nevyzdvihol, takže 29.4.2016 bola zásielka uložená na pošte.19. Na pojednávaní právny zástupca žalovaných navrhol súdu prerušenie konania s tým, aby súd zvážil
podanie návrhu na prejudiciálne konanie na Súdny dvor EÚ s tým, že dodatočne by predložil súdu
príslušné otázky. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-147/16 zo dňa 17.5.2018,

v ktorom sa posudzovalo postavenie zariadenia vysokoškolského vzdelávania, ktoré študentke poskytlo
bezúročne sumu na vyrovnanie jej dlhu voči škole súvisiacom so študijnými poplatkami a nákladmi na
študijný pobyt. V ňom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že spomínané zariadenie má sa považovať za
predajcu alebo dodávateľa v zmysle článku 2 písm. c/ smernice 93/13.

20. V danom prípade skutkové tvrdenia v žalobe neboli sporné, žalovaní ich v žiadnom smere
nespochybnili a preto platí fikcia o ich nespornosti s poukazom na § 151 ods. 1 CSP. Predmetom sporu
bolo len právne posúdenie uplatneného nároku, predovšetkým či ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v náväznosti na to, či sa uplatnia ustanovenia Obchodného
zákonníka alebo Občianskeho zákonníka pri posúdení odstúpenia od zmluvy a premlčania.

21.Súdnapraxprivyhodnocovanítýchtootázokniejejednotná.Súdvšakzastávavtomtoprípadenázor,
že predmetná zmluva nepredstavuje spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka a že
teda na posúdenie uplatneného nároku sa nepoužije Občiansky zákonník, ale Obchodný zákonník.

22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

23. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých

obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva..

24. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

26. Rozhodujúce bolo posúdenie, či žalobca v danom zmluvnom vzťahu má postavenie dodávateľa
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V tomto kontexte je potrebné vyhodnotiť aj príslušné
ustanovenia zákona č. 124/1996 Z.z., na základe ktorého bola predmetná zmluva uzavretá.

27. Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona správu fondu vykonáva Ministerstvo výstavby a verejných prác
SR.

28. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona na čele fondu je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister
výstavby a verejných prác Slovenskej republiky.

29. Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona minister zriaďuje Radu Štátneho fondu rozvoja bývania ako svoj
poradný orgán na tvorbu a použitie prostriedkov fondu.

30. Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona podrobnosti o organizácii a činnosti fondu, ako aj podrobnosti o

počte členov a o zložení Rady fondu, vymenúvania a odvolávania jej členov a o jej organizácii a činnosti
upraví štatút fondu, ktorý schvaľuje vláda Slovenskej republiky.

31. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona zdroje fondu sú:
a)splátky úverov poskytnutých z fondu,

b)splátky úrokov z úverov poskytnutých z fondu,
c)sankcie za porušenie zmluvných podmienok,
d)výnosyzprostriedkovfonduuloženýchvbankesvýnimkouvýnosovzprostriedkovposkytnutýchfondu
zo štátneho rozpočtu,e)príjmy z výťažku pri výkone exekúcie veci, na ktorú bolo zriadené zmluvné záložné právo,
f)zostatky prostriedkov fondu k 31. decembru predchádzajúceho rozpočtového roka s výnimkou
zostatkov prostriedkov poskytnutých fondu zo štátneho rozpočtu,

g)zostatky nevyčerpanej podpory vrátenej žiadateľom s výnimkou zostatkov vrátenej nevyčerpanej
podpory poskytnutej z prostriedkov štátneho rozpočtu v prechádzajúcom roku,
h)príspevky poskytnuté z Fondu národného majetku Slovenskej republiky za podmienok ustanovených
osobitným predpisom,
i)úvery poskytnuté bankami,

j)dary,
k)dotácie zo štátneho rozpočtu,
l)iné zdroje, ak tak ustanovuje osobitný predpis.

32. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona na poskytnutie úveru fondu bankou je potrebný súhlas ministra.
Fond vedie evidenciu o týchto úveroch.

33. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona o použití prostriedkov fondu rozhoduje minister na základe
odporúčania Rady fondu v súlade so schváleným rozpočtom fondu.

34. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona fond hospodári podľa schváleného rozpočtu.

35. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona rozpočet fondu je zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet
ministerstva.

36. Podľa § 6 ods. 4 citovaného zákona za hospodárenie s prostriedkami fondu zodpovedá minister.

37. Aktuálna právna úprava je daná zákonom č. 150/2013 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2014. Za
dôležité pre posúdenie postavenia žalobcu súd považuje ustanovenie § 2 ods. 1 citovaného zákona,
podľa ktorého správcom fondu je Ministerstvo dopravy a výstavby SR.

38. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona štatutárnym orgánom fondu je generálny riaditeľ, ktorého
vymenúva a odvoláva minister dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len „minister“).

39. Podľa § 3 citovaného zákona príjmami fondu sú
a)splátky istiny úverov poskytnutých z fondu,

b)splátky úrokov z úverov poskytnutých z fondu,
c)výnosy zo sankcií uložených fondom,
d)výnosy z prostriedkov fondu uložených v Štátnej pokladnici okrem výnosov z prostriedkov
poskytnutých fondu zo štátneho rozpočtu,
e)príjmy z výťažku pri výkone exekúcie, príjmy z výťažku pri výkone dobrovoľnej dražby,

f)zostatky prostriedkov fondu k 31. decembru predchádzajúceho rozpočtového roka a zostatky
prostriedkov poskytnutých fondu zo štátneho rozpočtu, ak spĺňajú podmienky podľa osobitného
predpisu,
g)zostatky nevyčerpanej podpory vrátenej žiadateľom o podporu (ďalej len „žiadateľ“) okrem zostatkov
vrátenej nevyčerpanej podpory poskytnutej z prostriedkov štátneho rozpočtu v prechádzajúcich rokoch,

h)výnosy z účtov zriadených fondom pre žiadateľov v banke podľa § 5 ods. 5 na realizáciu finančných operácií okrem výnosov z
prostriedkov poskytnutých fondu zo štátneho rozpočtu,
i)dary,
j)dotácie zo štátneho rozpočtu,

k)finančné prostriedky Európskej únie,
l)iné príjmy, ak tak ustanovuje osobitný predpis.

40. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona o zmenách rozpočtu fondu, ktoré majú vplyv na prebytok
rozpočtu verejnej správy alebo na schodok rozpočtu verejnej správy v súlade s jednotnou metodikou

platnou pre Európsku úniu, rozhoduje minister po predchádzajúcom písomnom súhlase Ministerstva
financií Slovenskej republiky. O ostatných zmenách rozpočtu fondu rozhoduje minister.

41. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona fond hospodári podľa schváleného rozpočtu.42. Podľa § 5 ods. 2 citovaného zákona rozpočet fondu je zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet
ministerstva.

43. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že žalobca je oprávnený použiť
finančné prostriedky na konkrétny účel v súvislosti s financovaním štátnej podpory výstavby bytov
a zveľaďovaní bytového fondu a vyplýva z nich aj skutočnosť, že žalobca nevykonáva obchodnú
resp. podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ktorý by následne prerozdeľoval. Finančné

prostriedky, s ktorými hospodári, sú aj prostriedkami z Európskej únie a dotácie zo štátneho rozpočtu,
ktoré ani na obchodnú a podnikateľskú činnosť nemôžu byť použité. Samotné hospodárenie žalobcu
sa riadi schváleným rozpočtom, ktorý je napojený na rozpočet Ministerstva dopravy, ktoré zároveň
vykonáva aj správu tohto fondu. Za samotné hospodárenie s prostriedkami fondu zodpovedá minister,
pričom zákon v § 9 zákona č. 124/1996 Z.z. striktne stanovuje výšku podpory ako aj obdobie, na ktoré
je možné úver poskytnúť a v § 10 stanovuje prísne podmienky poskytnutia podpory, ktoré musí žiadateľ

preukázať.

44. Žalobca teda bol vytvorený zákonom ako štátny fond a zároveň právnická osoba. Zriadený bol
predovšetkým na plnenie osobitných úloh štátu a to financovanie štátnej bytovej politiky. Plní úlohy a
vykonáva činnosť za presne vopred stanovených podmienok vymedzených zákonom o ŠFRB, resp.

ďalšími právnymi predpismi, prostredníctvom ktorých dochádza k naplňovaniu štátnej bytovej politiky,
ktorú realizuje štát prostredníctvom podpory rozvoja a ktorú vykonáva Štátny fond rozvoja bývania. Aj
keď žalobca je právnickou osobou, svoju činnosť nevykonáva nezávisle a samostatne. Na čele fondu
je riaditeľ, ktorého vymenováva a odvoláva minister dopravy, pričom ministerstvo vykonáva aj samotnú
správu fondu. Samotné použitie prostriedkov fondu prísne upravuje zákon (§ 4), pričom tieto prostriedky

sú vedené na osobitných účtoch v Štátnej pokladnici a kontrolu hospodárenia s prostriedkami fondu
vykonáva Ministerstvo financií SR.

45. Dodávateľ v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka musí vykonávať podnikateľskú činnosť.
Tá je upravená v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka ako sústavná činnosť vykonávaná samostatne

podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel
dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného
sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. Ako už súd uviedol, správu žalobcu podľa zákona
vykonáva v súčasnosti Ministerstvo dopravy, fond hospodári podľa schváleného rozpočtu, ktorý je
napojenýfinančnýmivzťahminarozpočetministerstva,jehoprostriedkyjemožnépoužiťlennadvaúčely

a to na štátnu podporu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a na výdavky súvisiace s činnosťou
fondu, teda nedochádza tu k prerozdeľovaniu zisku ako je to pri iných obchodných spoločnostiach.
Žalobca je viazaný zákonom, ktorý mu určuje na aký účel môže použiť prostriedky fondu. Podporu
pritom je možné poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom ustanovených podmienok,
ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky

na kapitálovom trhu (rozsudok Krajského súdu Nitra 9Co/1/2018 zo dňa 10.1.2019).

46. K totožnému právnemu záveru dospel aj Krajský súd v Trnave v uznesení 10Co/122/2017
zo dňa 24.4.2018. Aj v tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že žalobca nevykonáva svoju
činnosť nezávisle a samostatne v miere typickej pre subjekty vykonávajúce štandardné obchodné a

podnikateľské činnosti, nakoľko ex lege podlieha správe Ministerstva dopravy SR, hospodári podľa
schváleného rozpočtu zapojeného finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva, o zmenách v jeho
rozpočte rozhoduje minister sám alebo po predchádzajúcom písomnom súhlase Ministerstva financií
SR, podlieha kontrole svojej činnosti ministerstvom a jeho základný vnútorný predpis upravujúci
jeho organizáciu a činnosť podlieha schváleniu ministerstva. Preto aj tento súd prijal záver o

obchodnoprávnom vzťahu danej zmluvy tak, ako aj Krajský súd v Trnave v uznesení 10Co/188/2017
zo dňa 7.1.2019.

47. Už spomínaná nejednotnosť pri posudzovaní problematiky charakteru predmetnej zmluvy však
už by mala byť odstránená vzhľadom na právny záver vyplývajúci z unesenia Najvyššieho súdu SR

4Cdo/106/2018 zo dňa 29.4.2019, ktoré navyše je navrhované aj na uverejnenie v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd v ňom zdôraznil, že napriek zmenám právnych noriem
(pôvodne išlo o zákon č. 124/1996 Z.z., potom zákon 607/2003 Z.z.) zostalo postavenie ŠFRB nemenné.
Podľa § 1 ods. 3 aktuálneho zákona č. 150/2013 Z.z. je ŠFRB finančnou inštitúciou slúžiacou naimplementáciu finančných nástrojov podľa osobitných predpisov, ktorými sú nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady č. 1303/13 zo dňa 17.12.2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o
Európskom fonde regionálneho rozvoja. ŠFRB neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti,

ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia mať na území SR trvalý pobyt alebo sídlo. Podpora
sa poskytuje za zvýhodnených podmienok v zákone. ŠFRB je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond.
Znamená to, že prostriedky, ktorými disponuje, sú používané najmä na poskytovanie podpory vo forme
úverov za zvýhodnených podmienok oproti trhovým (§ 3, § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 150/2013 Z.z.).
Prostriedky fondu možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákonnom limitovanom rozsahu (§ 4

ods. 1 písm. b/ citovaného zákona).

48. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom
ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva
o úvere. Jeho činnosť nemá atribúty podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka,
nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky.

49. Najvyšší súd sa zaoberal aj smernicou Rady 93/13/EHS z 5.4.2013 (na ktorú v tomto spore
poukázali aj žalovaní). Uviedol však, že predmetné zmluvy nepodliehajú tejto smernici, čo vyvodil z jej
článku 1 bodu 2, podľa ktorého zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné
ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo

spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. V
prípade týchto zmlúv ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky, fond je povinný s ním zmluvu za
zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok uzavrieť a preto sa smernica na nich nevzťahuje.
Konštatoval, že žalobca je inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu a
nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť v zmysle nášho právneho poriadku. Dospel preto k

záveru, že zmluvy uzavreté so žalobcom nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

50. Uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vzhľadom na princíp právnej istoty s poukazom na
článok 2 ods. 1 CSP by sa už mali riadiť všetky súdy nižšieho stupňa. Ústavný súd SR vo viacerých

svojich rozhodnutiach aj v minulosti vyslovil myšlienku, že aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú charakter precedensu v našom právnom poriadku, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr. IV.ÚS 499/11 z 22.11.2011,
IV. ÚS 49/2006 alebo III. ÚS 300/2006).

51. Súd napokon poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 244/2017, ktorým bol novelizovaný
zákon č. 150/2013 Z.z., konkrétne na bod 19, v ktorom sa konštatuje, že ŠFRB nespĺňa definíciu
dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a preto podpora poskytnutia vo forme úveru nie
je spotrebiteľskou zmluvou.

52. Súd teda v tomto prípade dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi stranami nespĺňa atribúty
spotrebiteľskej zmluvy, žalobca totiž nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a
preto právny vzťah medzi stranami posúdil ako obchodnoprávny s poukazom na § 261 ods. 6 písm. d/
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, ktorá je upravená v § 497 Obchodného zákonníka.

Jedná sa o tzv. absolútny obchod, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov zmluvy, ktorí nemusia byť podnikateľmi.

53. S poukazom na vyššie uvedené dôvody a vysvetlenia obchodnoprávneho záväzkového vzťahu
medzi stranami je preto pre súd neaplikovateľný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 147/2016, v

zmysle ktorého je postavenie strán príslušnej zmluvy úplne iné ako v tomto prípade.

54. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

55. Podľa § 502 ods. 1 Občianskeho zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadovanézaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej
prípustnej výške.

56. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

57. Podľa § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok
alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

58. Podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje

zmluva alebo tento alebo iný zákon.

59. Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s
týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto
dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany.

60. Podľa § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie
premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil.

61. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia

doba štyri roky.

62. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj
záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným
spôsobom.

63. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

64. Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.februárom 2013,

výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po
31.1.2013.

65. Podľa § 3 ods. 1 citovaného vládneho nariadenia v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.1.2013 výška
z úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

66. V danom prípade súd mal za preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu, ktorou žalobca poskytol
žalovanýmúver,žalovanívšaknesplnilisvojupovinnosťriadnehosplácaniapodľazmluvnýchpodmienok
a preto žalobca v súlade so zmluvou, ale aj Obchodným zákonníkom od zmluvy odstúpil. Tým však

nezanikla povinnosť žalovaných zaplatiť aj dohodnuté zmluvné úroky okrem vrátenia istiny úveru.

67. Odstúpením od zmluvy dochádza totiž len k zmene splatnosti záväzku žalovaných, keďže
pohľadávka sa stáva splatnou celá, ako to vyplýva z § 506 Obchodného zákonníka, ktorý je vo vzťahu
k všeobecnej úprave odstúpenia od zmluvy podľa § 344 a násl. Obchodného zákonníka špeciálnou

úpravou.

68. Keďže ide o obchodnoprávny vzťah, aj námietka premlčania musela byť posúdená podľa § 341
ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu bolo platné a účinné
doručením. Žalovanej v 2.rade bolo odstúpenie doručené 29.4.2016, žalovaný v 1.rade síce zásielku

určenú do vlastných rúk na pošte nevyzdvihol, ale doručovaná mu bola na jeho adresu a preto pre
účinky jej doručenia postačuje, ak sa dostala do jeho dispozičnej sféry bez ohľadu na to, či si ju na pošte
vyzdvihol alebo nie.69. Žalovaní výšku žalovanej sumy žiadnym spôsobom nespochybnili, preto platí už spomínaná fikcia
o nespornosti daného skutkového tvrdenia uvedené v žalobe v zmysle § 151 ods. 1 CSP. Navyše aj
z listinných dôkazov a predovšetkým predložených pohybov na ich účte vyplýva dôvodnosť nároku v

uplatnenej výške.

70. Žalovaní sa dostali do omeškania s pohľadávkou žalobcu nasledujúceho dňa po uplynutí 30 dní
od doručenia odstúpenia od zmluvy a preto súd považoval za právne dôvodné vyhovieť aj žalobe o
zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré boli priznané od 31.5.2016 tak, ako je to uvedené v rozsudku.

71. Žalovaní vzniesli námietku premlčania, tú súd posúdil podľa Obchodného zákonníka a keďže platí
štvorročná premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa odstúpenia zmluvy, nepochybne žaloba bola podaná
včas, teda ešte pred uplynutím premlčacej doby a preto námietka premlčania je nedôvodná.

72. Žalobcovi súd priznal aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Konkrétne išlo náklad za poskytnutú právnu službu advokátom, ktorý spracoval odstúpenie
od zmluvy. Vypočítaný bol podľa advokátskej tarify z hodnoty podľa výšky pohľadávky vo výške 320,34
Eur, k čomu bol pripočítaný aj režijný paušál 8,58Eur a 20% DPH vo výške 65,78 Eur. Ani tento náklad
žalovanými spochybnený nebol a preto súd dospel k záveru o dôvodnosti jeho uplatnenia v zmysle §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

73. Pokiaľ ide o procesný návrh žalovaných na prerušenie konania súdu nie je zrejmé na základe akého
ustanovenia uvedený procesný návrh žalovaní podali. Pokiaľ totiž ide o postup v zmysle § 162 CSP,
ktorý upravuje obligatórne prerušenie konania, k tomu by súd musel prikročiť vtedy, ak by podal návrh
na začatie prejudiciálneho konania. Žiaden takýto návrh však súd nepodal a ani nevidí dôvod, aby

navrhované prejudiciálne konanie inicioval. Preto návrh na prerušenie konania ako nedôvodný v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia a pre nesplnenie zákonných podmienok pre postup v zmysle § 163
a 164 CSP zamietol.

74. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca

mal vo veci plný úspech, preto má nárok na plnú náhradu trov konania. Súd totiž nezistil dôvod pre
aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len vo výnimočne. Práve naopak súd zohľadnil tú skutočnosť,
že napriek predbežnému právnemu posúdeniu a ústretovému návrhu žalobcu na uzavretie dohody
(vzdanie sa zmluvných a sankčných úrokov od dohody do budúcna a splátky 96 mesiacov) žalovaní
naďalej zotrvali na svojom negatívnom stanovisku k žalobe, aj keď boli súdom upozornení, že ich

postoj bude zohľadnený pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Navyše žiadnym spôsobom
nepreukázali svoje sociálne pomery a sám právny zástupca žalovaných napriek prítomnosti žalovanej
v 1.rade nežiadal o jej vypočutie.

75. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť
podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.