Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/78/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815200279
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3815200279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu Ing. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V. nad G. č. XXX, v konaní právne zastúpený advokátom B.. T. W., AK so sídlom K. R. 7, O. proti
žalovanému L. spolok E., so sídlom J. C., T.: XXXXXXXX, právne zastúpený advokátom B.. M. R.,
AK so sídlom E. 4, K., o určenie právnych vzťahov, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Prievidza zo dňa 14. decembra 2017, č. k. 7C/11/2015-540, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie výrokom 1. rozhodol tak, že určil, že žalobca je členom výboru Loveckého spolku
E. so sídlom J. C.. Výrokom 2. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom 3. žiadnej zo strán náhradu trov
konania nepriznal. Výrokom IV. nepriznal svedkovi V. Z. náhradu svedočného. Právne svoje rozhodnutie

odôvodnil ust. § 32 ods. 1 písm. a) až d), ods. 2, § 33 ods. 1, 2, § 37 ods. 1 až 3, zák. č. 274/2009 Z. z., §
80písm.c)OSP,§137,§470,§151,§228ods.1CSPa§39Obč.zák.VzmysleuzneseniaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2017 sp. zn. 1Ko 33/2017 ustálil, že v danom prípade je
vecne príslušným na konanie okresný súd. Mal za to, že v správnom súdnictve nemôže rozhodnúť súd
o určovacej žalobe, ani o žalobe o neplatnosť rozhodnutia. Poukázal na to, že podľa stanov platných k
01.01.2010 v písmene f v ods. 2 c) sa uvádza, že členskej schôdzi sa predkladá voľba členov výboru.

Mal za to, že o voľbe členov výboru rozhoduje členská schôdza. V prípade, pokiaľ by výbor L. rozhodoval
sám o sebe, takéto ustanovenie by nebolo v súlade s dobrými mravmi. Čo sa týka voľby členov výboru
členskou schôdzou, táto skutočnosť vyplýva aj zo stanov zaevidovaných na Okresnom úrade Prievidza
zo dňa 08.01.2014, z ktorých vyplýva, že proti disciplinárnemu opatreniu je možné podať odvolanie
cestou výboru L. na členskú schôdzu, ktorá o podanom odvolaní po prerokovaní na členskej schôdzi
uznesením rozhodne a rozhodnutie členskej schôdze je konečné. Z uvedenej formulácie stanov mal za
to,žečlenskáschôdzajenadriadenýmorgánom,kompetentnýmrozhodovaťoodvolanívočirozhodnutiu

výboru. V predmetných stanovách nie je určené, kto volí členov výboru. Avšak súd prvej
inštancie mal výpoveďou N. E. preukázané, že zmeny vo výbore schvaľuje členská schôdza, nakoľko
v konaní svedok uviedol tú skutočnosť, že členská schôdza odobruje aj tú otázku, že výbor L. má 10
hlasov a ostatní po jednom, pričom následne on ako zástupca úradu takéto skutočnosti nepreskúmava.
Stanovy z roku 2010 určovali, že výbor je volený členskou schôdzou. Pôvodný výbor L. a stanovy zvolila
riadnym spôsobom členská schôdza tak ako to v tom čase upravovali stanovy v písmene f) ods. 2.

Predmetné stanovy neboli zrušené žiadnym normatívnym právnym aktom. Súd mal preukázané, že
nový výbor v roku 2014 nebol volený členskou schôdzou tak, ako to predpokladali pôvodné stanovy.
Predmetné skutočnosti súdu vo svojej výpovedi potvrdili svedkovia M. C., V. M.. A. J. Z. v konaní uviedol,že zmeny vo výbore schvaľoval výbor. Svedok Z. C. uviedol, že k zmene členov výboru môže dôjsť
podľa toho ako členovia výboru sa dohodnú po nadobudnutí väčšiny hlasov. Svedok L. pred súdom
uviedol, že čo sa týka zmeny členov vo výbore, tak o zmene členov vo výbore rozhodoval samotný

výbor. Svedok J. C. súdu uviedol, že keď sa rozširoval výbor z 5 na 8 členov, tak členovia výboru boli
prijímaní tak, že doterajší výbor odhlasoval nových členov, pretože v starých stanovách bolo, že o tom
rozhodoval výbor. Súd prvej inštancie mal preukázané, že zmeny vo výbore týkajúce sa aj vylúčenia
žalobcu vo výbore neboli prijaté kompetentným orgánom, a to členskou schôdzou, tak ako to upravovali
stanovy z 01.01.2010 v písmene f) v odseku 2 c), podľa ktorých členskej schôdzi sa predkladá voľba

členov výboru. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol vylúčený z výboru na základe
uznesenia zo zasadnutia výboru L. z 02.06.2014, kde sa uvádza, že sa schvaľuje vylúčenie žalobcu
z funkcie člena výboru a odvolanie z funkcie štatutárneho zástupcu a funkcie poľovného hospodára,
avšak k takémuto uzneseniu chýba akýkoľvek listinný dôkaz s uvedením mien, ktoré hlasovali, ako
hlasovali a ich podpisy. Na základe tvrdení žalovaného, že všetky ním súdu predložené originály
listinných dôkazov, uznesení spolu so zápisnicami zo zasadnutí výboru sú kompletné mal súd za to, že

žalovaný relevantným spôsobom nepreukázal súdu vylúčenie žalobcu z členstva vo výbore, nakoľko k
uzneseniu zo zasadnutia výboru 02.06.2014 nebola priložená zápisnica. Z dokazovania súdu vyplynulo,
že o predmetnej otázke rozhodoval výbor, ktorý nebol zvolený členskou schôdzou v zmysle stanov
platných v čase voľby. Čo sa týka námietky žalovaného, že členstvo žalobcu vo výbore zaniklo tým, že
žalobca prestal byť členom L., nakoľko mu členstvo zaniklo nepodpísaním stanov v lehote 30 dní od ich

schválenia dňom 19.04.2015, mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovi takýmto spôsobom nemohlo
zaniknúť jeho členstvo v L.. Preskúmaním predložených stanov zistil, že ustanovenie, kedy by členstvo
malo automaticky zaniknúť nepodpísaním stanov v lehote 30 dní sa nenachádza v žiadnych stanovách.
Preskúmaním stanov z 06.02.2015 v čl. 4 ods. 2 mal súd prvej inštancie za preukázané, že „každý prijatý
člen LS musí podpísať stanovy LS na znak súhlasu s jeho obsahom do 30 dní od jeho prijatia do LS.

V prípade nepodpísania stanov LS je hlasovanie o prijatí za člena neplatné“. Výkladom predmetného
ustanovenia mal za to, že daná formulácia stanov sa vzťahuje na prijímanie nových členov do spolku,
nakoľko na podpísanie stanov sa vzťahuje lehota, ktorá sa odvíja a plynie od prijatia za člena spolku a
nie od prijatia nového znenia stanov. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané,
že žalobcovi vzniklo členstvo podpísaním stanov 01.01.2010 a toto členstvo trvá. Nič nemení na

tom skutočnosť, že žalobca nesúhlasil s formuláciou nových stanov, ktoré nepodpísal, nakoľko vyššie
uvádzaná formulácia o zániku členstva v osobe žalobcu tak ako je formulovaná nespôsobuje jeho
zánik. Navyše takúto skutočnosť a podmienku zániku členstva neupravoval ani žiadny domáci poriadok,
ktorý by v takom prípade bol v priamom rozpore so stanovami. Čo sa týka námietky žalovaného,
že členstvo žalobcu zaniklo nezaplatením členského poplatku, mal za to, že úprava zániku členstva

nezaplatením poplatku bola upravená až v stanovách z roku 2015, ktoré neboli prijaté riadne kreovaným
výborom ako to súd vyššie opísal. Pokiaľ sa týka jednotlivých úprav stanov, stanovy v roku 2014 neboli
schválené členskou schôdzou. Skutočnosť, že členská schôdza schvaľuje stanovy súdu, vyplýva aj z
registrovaných stanov dňa 08.01.2014, kde sa uvádza, že výbor predkladá stanovy a domáci poriadok
členskej schôdzi na schválenie. Zo stanov evidovaných Okresným úradom Prievidza dňa 17.06.2014, t.j.

po ukončení funkcie štatutárneho zástupcu Ing. Z. a na jeho miesto nastúpení nového štatutára Ing. L.
predložených súdu žalovaným ako originál súd prvej inštancie mal preukázané, že predmetné stanovy
neboli odsúhlasené podpismi členov spolku, nebola k ním priložená zápisnica, ktorou sa tieto stanovy
prijali a súd takéto stanovy nepovažoval za riadne schválené. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
mal súd prvej inštancie za to, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení prvej časti petitu a to

v tom smere, že konaním výboru L. došlo k zásahu do nerušeného výkonu práv poľovníctva žalobcu
a k nezákonnému zásahu konkrétnymi rozhodnutiami výboru a členskej schôdze do práv žalobcu ako
člena spolku a člena výboru L.. Pokiaľ sa žalobca domáhal deklarovania neplatnosti všetkých právnych
úkonov žalovaného, nakoľko tieto vykonávali neplatne zvolení členovia orgánov, resp. vôbec nezvolení,
a tým by sa jednalo o absolútnu neplatnosť všetkých právnych úkonov voči všetkým, súd prvej inštancie

uviedol, že vo vyjadrení zo dňa 30.11.2017 sám žalobca uznal, že sa jedná o neštandardný petit, ktorý
podľa názoru súdu nezohľadňuje súdnu ekonómiu. Pokiaľ sa žalobca dožaduje súdnej ekonómie, súd
má za to, že nič mu nebránilo špecifikovať petit tak, aby sa sporné otázky vyriešili v danom konaní bez
potreby vyvolávania ďalších sporov. Podľa názoru súdu naliehavosť právneho záujmu musí spočívať v
tom, že sa vyriešia všetky sporné otázky medzi stranami a vytvoril by sa tak pevný základ pre budúce

právne vzťahy, k čomu by nedošlo v zmysle formulácie petitu žalobcom v jeho druhej časti. Mal za to, že
za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale by
viedla len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov, kedy dotknuté práva tretích osôb, ktoré vstupovali do
právnych vzťahov zo L. by sa mohli stať neistými a prípadne žalovateľnými na súde. Poukázal na to, žesám žalobca na poslednom pojednávaní pripustil, že žalobný návrh bolo možné formulovať tak, že by sa
vypísali všetky právne úkony, ktoré sú mu známe, a ktoré by sa jednotlivo žalovali o určenie neplatnosti.
Ajnapriektomuvdanomprípadežalobcanepožadovalzneplatneniekonkrétnehoprávnehoúkonualebo

úkonov týkajúceho sa jeho osoby s konkrétnym právnym obsahom a pasívne legitimovanými subjektmi.
Sám žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že pokiaľ by z rozhodnutia bolo zrejmé, že výbor ani výborom
nie je, ale vo výroku by neboli výslovne vymenované všetky rozhodnutia, pravdepodobne by sa musel
domáhať nových konaní o uznanie jednotlivých úkonov ako úkonov neplatných, pričom momentálne to
tak neurobil, nakoľko nemá záujem na mnohoročných a mnohopočetných konaniach. Z uvedeného je

zrejmé, že žalobca si je vedomý, že v prípade určenia neplatnosti úkonov, by takéto pre prípad úspechu
musel jednotlivo špecifikovať, čo momentálne neurobil s odôvodnením časovo dlhšieho vedenia sporu.
Určením neplatnosti ako požaduje žalobca by do právnych vzťahov medzi stranami a takisto vo vzťahu
k tretím subjektom nebola vnesená právna istota, nepredišlo by sa tak ďalším sporom, práve naopak
mal súd za to, že takýto neurčitý petit by práve mohol vyvolať ďalšie spory. Takisto mal súd za to, že
vyhovením druhej časti petitu by nebola isto a dostatočne vyriešená otázka, ktorými konkrétnymi úkonmi

došlo k porušeniu práv žalobcu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyzval žalobcu uznesením
č. k. 7C/11/2015-452 na špecifikáciu petitu, aby dostatočne špecifikoval formuláciu, že „právne úkony
žalovaného vykonané od 03.01.2014 sú neplatné“. Zároveň súd žalobcu poučil, že ak pri nešpecifikácií
petitu pre uvedený nedostatok nebude možné v konaní pokračovať, súd jeho podanie odmietne a v
prípade ak bude možné pokračovať v konaní bez odstránenia uvedeného nedostatku, súd môže v

rozhodnutí vo veci samej nárok žalobcu v danej časti zamietnuť. Aj napriek tejto skutočnosti právny
zástupca zotrval na petite. Uviedol, že požaduje určiť, že „všetky právne úkony Loveckého spolku E. so
sídlom J. C. a jeho orgánov od 01.03.2014 až do vyhlásenia rozsudku sú neplatné“. Súd prvej inštancie
mal potom za to, že žalobca dostatočne zrozumiteľným spôsobom nešpecifikuje petit. Poukázal aj na
skutočnosť, že samotný žalobca si uvedomil, že pokiaľ má právny záujem na neplatnosti právnych

úkonov, ktoré sa dotýkajú jeho osoby, tie musí súdu špecifikovať, čo žalobca urobil vo svojom podaní
zo dňa 24.10.2017, aj napriek zotrvaní jeho právneho zástupcu na formulácii, že „všetky právne úkony“
sú neplatné. Predmetný rozpor odstránil na poslednom pojednávaní, kde žalobca definitívne zotrval na
svojej požiadavke zneplatnenia všetkých úkonov L. a jeho orgánov od 03.01.2014 až do vyhlásenia
rozsudku. Vzhľadom na zachovávanie nadobudnutia práv tretích osôb v dobrej viere a nepreukázania

naliehavého právneho záujmu v druhej časti petitu, súd považoval nárok žalobcu za nedôvodný. Súd
prvej inštancie konštatoval, že o splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné uvažovať
iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom
vymedzenéhovzťahu,čologickypredpokladá,žebudezáväznýprevšetkyjehosubjekty.Taktomumôže
byť zásadne iba vtedy, ak všetky tieto subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho konania, keďže

výrok právoplatného rozsudku, je záväzný iba pre strany konania. Súd má potom za to, že žalobca má
naliehavý právny záujem iba na určení svojho právneho vzťahu k žalovanému a nie k určeniu neplatnosti
právnych úkonov netýkajúcich sa osoby žalobcu, ale ktoré sú aj vo vzťahu L. a tretích subjektov, ktoré
do takýchto vzťahov vstupovali. Pokiaľ žalobca žaluje neplatnosť právnych úkonov musia sa konania či
už ako žalobcovia alebo žalovaní zúčastniť všetci, ktorí takéto právne úkony uzavreli. Pokiaľ žalobca

vo svojom podaní zo dňa 07.11.2017 uvádza, že sa domáha neplatnosti všetkých úkonov, aj jemu
neznámych, súd má za to, že takáto konštrukcia nemá oporu v práve. Žalobca uvádza, že „všetky
úkony“ zahŕňajú aj jemu neznáme úkony. Súd má potom za to, že žalobca nepreukazuje naliehavosť
právneho záujmu na zneplatnení úkonov, ktoré by sa mali dotýkať bezprostredne porušenia jeho práv,
nakoľko žalobca do skupiny všetkých právnych úkonov zahŕňa aj úkony jemu neznáme. Z uvedeného

dôvodu súdu nie je zrejmé, o aké úkony sa jedná, aký by mal byť obsah takýchto úkonov, kto by mal
byť účastníkom daných právnych úkonov, a teda žalobca nepreukazuje naliehavosť právneho záujmu
na zneplatnení en block všetkých známych a neznámych právnych úkonov. S ohľadom na vyššie
opísané skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že petit tak ako ho navrhuje žalobca je v danej časti
neurčitý, žalobca nemá naliehavý právny záujem na takomto určení, a preto žalobu v danej časti

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán náhradu trov
konania nepriznal s odôvodnením, že obidve strany boli v konaní úspešné v rozsahu 50 %, keď žalobca
bol úspešný v prvej časti petitu určovacej žaloby a žalovaný bol úspešný v druhej časti určovacieho
petitu. Podľa § 258 ods. 3 CSP, súd prvej inštancie rozhodoval aj o svedočnom tak, že svedkovi V. Z.
náhradu svedočného nepriznal s odôvodnením, že svedok si svedočné uplatnil, avšak v zákonnej lehote

svedočné nešpecifikoval ani nevyčíslil.

2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá (výrok 2.), podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštanciev napadnutej časti zmenil a žalobnému návrhu vyhovel, resp. tento zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods.
1 písm. h) CSP). Súdu prvej inštancie vytýkal, že nedošlo k pochopeniu princípov, na základe ktorých

sa domáhal vynesenia navrhovaného rozhodnutia. Mal za to, že vzniknutá situácia sa dala riešiť jedine
žalobným petitom, aký bol uplatnený v konaní s tým, že samotný žalobný petit deklaruje právny následok
vyhlásenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov a tieto následky potom vyplývajú z hmotného práva.
Pokiaľ sa týka postavenia tretích osôb, ktoré by mali byť dotknuté rozhodnutím, uviedol, že výrok
rozhodnutia súdu je záväzný len pre strany sporu. Navrhovaným rozhodnutím by sa práve zabránilo

ďalším sporom, nakoľko aktívne uplatnenie práv by vychádzalo právo z tohto rozhodnutia. Poukázal na
to, že počas celého konania uvádzal, že zneplatnenie konkrétnych právnych úkonov žalovaného a jeho
orgánov, týkajúce sa osoby žalobcu by spočívalo v tom, že by musel napadnúť priame úkony týkajúce
sa žalobcu, to znamená jeho vylúčenie z výboru, vylúčenie/zánik členstva v L., zrušenie a odvolanie
ako štatutára žalovaného a vyporiadanie jeho majetkového podielu u žalovaného, čo znamená de
facto rozhodnutie o určení podielov členov združenia. Uvedený stav by nedostatočne napravil situáciu

žalobcu a nezodpovedal by hmotnému právu, preto by musel napadnúť aj ďalšie právne úkony, ktoré
síce nepriamo ale podstatným spôsobom ovplyvňujú jeho postavenie. Mal za to, že nie je možné tak
hovoriť o ekonomike sporu, lebo už len z uvedených úkonov, ktoré by musel napadnúť je zrejmé, že sa
jedná o niekoľko desiatok právnych úkonov, čo by bolo finančne, časovo a personálne veľmi náročné.
Mal za to, že v druhom žalobnom petite sa domáha vyslovenia len toho, čo už súd vlastne deklaroval

vo svojom odôvodnení. Ak mal súd za to, že vyhovením druhej časti petitu by nebola isto a dostatočne
vyriešená otázka, ktorými konkrétnymi úkonmi došlo k porušeniu práv žalobcu, poukázal na to, že práva
je treba ponímať v širšom zmysle slova, ako napríklad právo (spolu) rozhodovať o svojich záležitostiach.
Rozhodnutie sa má týkať len vzťahov medzi žalobcom a žalovaným a tým pádom by nebola vnesená
právna neistota voči tretím osobám. Tá by spočívala len v tom že by bol deklarovaný názor súdu, že

uvedenéprávne úkonysúneplatné.Vzťahmedzidvomaosobamiavýsledokrozhodnutiakonaniamedzi
dvoma účastníkmi konania sa nevzťahuje a priori na osoby tretie. Mal za to, že petit je dostatočne určitý a
zrozumiteľný, lebo určuje, kto právne úkony vykonal a určuje časové rozpätie vykonania týchto právnych
úkonov. Pripustil, že súd nemá právomoc ovplyvniť či žalobcu niekto v budúcnosti platne vylúči alebo
zabrániť tomu, aby žalobcu v budúcnosti nemohol niekto platne vylúčiť. Poukázal na to, že potrebuje

reštituovať situáciu k 03.01.2014 tak, ako existovala s tým, že ak orgány L. vykonajú proti nemu kroky
v zmysle Stanov, bude sa môcť brániť len v zmysle týchto ustanovení Stanov. V prípade, ak by nedošlo
k plnej reštitúcii, rozhodovali by opäť orgány protiprávne kreované. Uvedený žalobný petit uplatnil z
dôvodu hospodárnosti konania. Záverom uviedol, že v priebehu dokazovania muselo byť a bolo súdu
známe, že v konaní sa domáha najmä neplatnosti všetkých uznesení výboru poľovníckeho združenia od

03.01.2014, ako aj uznesení členských schôdzí L., pretože tieto odporovali a odporujú platným právnym
predpisom.

3. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené (výrok 1.) a v súvisiacom výroku o trovách
konania (výrok 3.) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil, žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov
konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové a právne
závery). Dôvodil, že zo zápisu zo zasadnutia výboru žalovaného zo dňa 02.06.2014 vyplýva, že žalobca
bol odvolaný ako člen výboru. Ak by aj vychádzal zo záveru súdu prvej inštancie, že v tom čase mali
byť platné stanovy ku dňu 10.01.2010, rozhodovanie o vylúčení člena výboru nebolo výslovne zverené

inému orgánu žalovaného, takže jediným príslušným na rozhodovanie o vylúčení člena výboru spadalo
do kompetencie výboru. Predmetné rozhodnutie žalovaného nebolo napadnuté zákonom stanoveným
postupom a v zákonnej lehote v správnom súdnictve, nebolo určené za neplatné a teda sa má za to,
že je platné. Poukázal na to, že v zmysle Stanov a Domáceho poriadku, jednak nepodpísaním Stanov
a jednak neuhradením členského príspevku zaniká členstvo v Loveckom spolku E.. Členom výboru

potom nemôže byť nečlen žalovaného. Členstvo žalobcu u žalovaného zaniklo nepodpísaným Stanov
a jednak nezaplatením členského podielu. Obe skutočnosti, a to nezaplatenie členského príspevku,
ani nepodpísanie Stanov neboli medzi stranami sporu sporné. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa
nedomáhal v správnom konaní preskúmania zákonnosti žiadnych zo Stanov, ktoré predložil žalovaný a
ani iného postupu žalovaného alebo jeho orgánov. V súčasnosti sú platné Stanovy zo dňa 16.01.2015,

ktoré žalobca odmietol podpísať. Všetky Stanovy, najmä však ostatné Stanovy zo dňa 16.01.2015 sú v
súlade so zákonom, vrátane spôsobu ich prijatia. Boli schválené zákonom predpísaným spôsobom a
z uvedených dôvodov aj schválené príslušným okresným úradom, keďže tento ich v zmysle ust. § 37
ods. 3 zákona o poľovníctve zobral na vedomie, nezistil ani nepresnosť, neúplnosť, či iné nedostatkypredložených stanov. Žalovaný mal za to, že v celom konaní nebol preukázaný ani naliehavý právny
záujem žalobcu na určení, že je členom výboru žalovaného. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že
bolo zasiahnuté do jeho práv na výkon práva poľovníctva, žalobca už nie je členom žalovaného a teda

nemôže byť zasiahnuté do jeho práv. Žalobca oproti ostatným členom nepodpísal Stanovy a nezaplatil
členský podiel a teda sám sa rozhodol nebyť ďalej členom žalovaného. Nedomáha sa určenia, že je
členom žalovaného a bez takéhoto určenia nemôže byť daný naliehavý právny záujem na určení, že
je členom výboru žalovaného.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval odvolanie žalovaného za
nedôvodné. Uplatnil si trovy odvolacieho konania . Poukázal na to, že základom rozhodnutia súdu prvej
inštancie bol v zásade záver, že posledné platne prijaté Stanovy boli tie zo dňa 10.01.2010 a orgány
žalovaného (v roku 2014), ktoré sa prezentovali ako jeho orgánmi nimi neboli, lebo neboli zvolené v
zmysle platných Stanov. Z uvedeného dôvodu i prípadné ich rozhodnutia v mene žalovaného boli nulitné.
Poukazoval na to, že žalovaný sa nezaoberal preukázaním skutkového stavu, že výbor žalovaného

nebol riadne kreovaný, čo znamená, že sa jedná o nulitný orgán. Z tohto dôvodu akékoľvek úvahy, čo
si mysleli členovia orgánu, ktorý riadne nevznikol a teda právne ani neexistoval v zložení, v akom sa tí
ľudia zišli, nemali žiadnu váhu. Žalovaný sa zaoberá stanovami zo dňa 06.03.2015, kde popisuje, akým
spôsobom tieto boli prijaté, pričom vôbec sa nezaoberal argumentami súdu, že výbor, ktorý zasadal
nebol výborom v zmysle Stanov z 10.01.2010 a tak isto členská schôdza nebola členskou schôdzou v

zmysle predmetných Stanov, nakoľko jej personálne obsadenie ovplyvnil nezvolený výbor svojvoľným
prijímaním a vylučovaním členov tak, ako to vyhovovalo jeho preferenciám. Pokiaľ sa jedná o názor,
že všetky Stanovy, najmä však Stanovy zo dňa 16.01.2015 sú v súlade so zákonom a že uvedenú
skutočnosť potvrdil príslušný okresný úrad, uviedol, že toto nezodpovedá skutočnosti. Okresný úrad
skúmal súladnosť Stanov so zákonom o poľovníctve. Neskúmal okolnosti, za akých boli Stanovy prijaté

a či o nich rozhodli riadne prijatí členovia prijatí riadnym orgánom, čiže riadnym výborom združenia.
Čo sa týka žaloby proti rozhodnutiu správneho konania, v konaní bolo dokazované, či má predmetnú
vec rozhodovať súd v správnom súdnictve. Vzhľadom k tomu, že združenie malo charakter súkromno-
právny a nerozhodovalo o veciach, na ktoré bola delegovaná právomoc štátu, nejedná sa o konania
s príslušnosťou správneho súdnictva. I keby sa jednať vo všeobecnosti malo, tak v prípade, ak by

nerozhodoval „správny orgán“ alebo len kvázi správny orgán (svojvoľne kreovaný), žaloba by bola
prípustná len v rovine občianskoprávnej. Nemožno sa domáhať žalobou v správnom súdnictve zrušenia
rozhodnutia nevydaného správnym orgánom, alebo obdobným orgánom v zmysle zákona (Správny
súdny poriadok). Trval na tom, že orgány, ktoré rozhodovali od 03.01.2014 neboli orgánmi združenia;
členmi týchto orgánov boli iné osoby ako riadne zvolené. Uviedol, že naliehavý právny záujem spočíval

v tom, že jeho práva tak ako to vyvetlitl súd v odôvodnení boli porušené. Vznesený argument o tom,
že nemôže byť členom výboru ak nie je členom združenia boli vyvrátené. Poukázal i na skutočnosť, že
nikde v stanovách nie je podmienka byť členom združenia pre člena výboru. Súd sa vysporiadal s týmto
argumentom žalovaého, keď si ako predbežnú otázku vyriešil otázku, že žalobca je platným členom,
nakoľko mu členstvo nezaniklo.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v časti napadnutej žalobcom (výrok 2.) potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že v tejto časti
rozhodnutia sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Považoval za potrebné
uviesť, že v petit je neurčitý a ako taký aj nevykonateľný a žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem

na takomto určení. Ani v podanom odvolaní žalobca neuviedol v čom má spočívať naliehavý právny
záujem na takomto určení.

6. Žalobca k písomnému vyjadreniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel
v celom rozsahu. V písomnom vyjadrení sa zaoberal významom slova neurčitý v zmysle Slovníka

súčasného slovenského jazyka 2006, 2011 a 2015. Uviedol, že v prípade, že v petite nie je uvedené
„všetky úkony“, tak samozrejme, že sa to týka všetkých úkonov v predmetnom časovom rozmedzí.
Tak je to štandardne používané i v iných ustanoveniach zákona, v ktorých sa explicitne nepoužíva
slovíčko každý, všetky, i keď obsah ustanovení sa vzťahu je na každého alebo všetkých. Pokiaľ sa
týka naliehavého právneho záujmu, poukazoval na svoje predchádzajúce podania s tým, že ak budú

vyhlásené právne úkony za neplatné, zmení sa jeho status. Zmení sa celková situácia u žalovaného ,
nakoľko týmto rozhodnutím súd deklaruje, že právny stav týkajúci sa postavenia žalovaného ako jeho
štatutárnych orgánov sa zmení na stav, ktorý bol k u dňu 03.01.2014. Výsledok sporu zásadne ovplyvní
postavenie nielen žalobcu, ale aj postavenie žalovaného.7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP
v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov (vo výrokoch 1., 2., 3.), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

8. Právna úprava umožňuje rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnúť odvolaním len z taxatívne
stanovených dôvodov. Náležitosti odvolania vymedzuje ust. § 363 CSP. Medzi tieto náležitosti odvolania

patrí povinnosť uviesť, z akých dôvodov považuje odvolateľ napádané rozhodnutie za nesprávne s tým,
že taxatívne dôvody odvolania vymedzuje ust. § 365 ods. 1 CSP. V závislosti od toho, aké nedostatky
odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, možno odvolaním napadnúť vady konania a vady rozhodnutia
(skutkové alebo právne). Z obsahu odvolaní je možné vyvodiť, že súdu prvej inštancie odvolatelia,
žalobca, ako aj žalovaný, vytýkali nesprávne skutkové a právne závery (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).

9. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,

pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

10. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

11. Odvolací súd považuje vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, ako aj žalovaného za

neopodstatnené. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dôsledne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi
strán sporu, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec
správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými
závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, a podľa § 387

ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

12. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní, ako aj v konaní pred súdom
prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán
prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá

veta CSP. V súlade so závermi uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, odvolací
súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúma v odvolacom konaní.

13. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku
súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné
len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Uvedený postup

krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 350/09
zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné, odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako
aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania. V súlade so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, pokiaľ

v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

14. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za skutkov a právne správny. Považuje za
potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým

spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaných odvolaní, ktoré dôvody žalobca, ako aj žalovaný
prezentovali už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v odpovedi na vznesené
námietky odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolatelia v odvolaniach proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by indikovali k odlišnému,
v ich prospech vyznievajúcemu rozhodnutiu.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu
aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Odvolateľmi uplatnené odvolacie tvrdenia nemajú vplyv na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v napadnutých výrokoch 1. a 2. a v závislom
výroku o trovách konania - výrok 3. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a
251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že strany sporu boli pomerne úspešné i neúspešné
a preto v zmysle § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho
konania právo.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).