Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/71/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113217813
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3113217813.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek

Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobkyne S. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. - U. XXX, štátnej občianky SR, zastúpenej JUDr. Jozefom Kováčikom, advokátom so sídlom
Legionárska 2, Trenčín proti žalovanému Ministerstvo obrany SR, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava,
o zaplatenie 59.851,50 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 08.
decembra 2017, č.k. 9C/22/2013-154, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku III. ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti
zamietol a výroku IV. o trovách konania, p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 3.959,20,-
eur zastavil. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9.851,50 eur brutto spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.03.2011 do 09.04.2014, zo sumy
582,50 eur od 11.04.2011 do 09.04.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.05.2011
do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.06.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.07.2011
do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.08.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.09.2011

do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.10.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.11.2011
do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.12.2011 do 09.04.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 582,50
eur od 11.01.2012 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.02.2012 do 09.04.2014, zo sumy 582,50
eur od 11.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od
11.05.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo
sumy 598 eur od 11.07.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2012 do zaplatenia, zo sumy
598 eur od 11.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 598

eur od 11.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od
11.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.03.2013
do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 598 eur od
11.05.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.07.2013
do 07.11.2014, zo sumy 318,98 eur od 11.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2013
do 07.11.2014, zo sumy 598 eur od 11.09.2013 do 07.11.2014 a zo sumy 598 eur od 11.10.2013 do
07.11.2014,atodo3dníodprávoplatnostitohtorozsudku.VýrokomIII.vozvyšnejčasti žalobuzamietol.

Žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou domáhala od
žalovanéhozaplateniasumy619,50eurspolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy619,50eur od 11.03.2011 do zaplatenia titulom náhrady mzdy a sumu 50.000 eur titulom nemajetkovej ujmy
za jej diskrimináciu. Od 01.10.1997 je zamestnankyňou žalovaného. Žalovaný jej v októbri 2010 doručil
výpoveď, ktorú odôvodnil zrušením Správy prevádzky a údržby Trenčín s účinnosťou od 01.02.2011 a

konštatovaním, že nemá možnosť jej ďalšieho zamestnávania vo svojej organizačnej štruktúre. Potom
začal žalovaný riešiť jej ďalšie zamestnávanie ako aj zamestnávanie ďalších pracovníkov dovtedy
pracujúcich na zrušovanej organizačnej zložke. Dňa 17.12.2010 uzavrel riaditeľ SAPaÚ s veliteľom
VÚ 7742 medziútvarovú dohodu o zmene pracovného pomeru, na základe ktorej mala byť preradená
dňom 01.01.2011 zo SAPaÚ Trenčín na VÚ 7742. Dňa 22.12.2010 sa zúčastnila personálneho pohovoru

na VÚ 7742 Nemšová, po ktorom jej bolo ponúknuté miesto referent - pracovisko administratívnej
bezpečnosti s nástupom od 01.01.2011. Na základe toho požiadala žalovaného dňa 23.12.2010 o
zrušenie výpovede. Žalovaný v ten deň s jej žiadosťou súhlasil. Ďalej poznamenala, že dňa 30.12.2010
jej riaditeľ SAPaÚ oznámil, že od generálneho riaditeľa dostal príkaz okamžite zrušiť medzi útvarové
dohody, pretože tento si nepraje, aby zamestnanci SAPaÚ boli prijímaní na voľné miesta v rezorte. Túto
informáciužiadalapodaťajpísomne.Keďžepísomnévysvetlenieneobdržala,požiadalažalovanéhodňa

07.01.2011 o informáciu, prečo jej nie je umožnené pracovať. Z vyjadrenia žalovaného len vyplynulo,
že medzi útvarová dohoda o jej prevode bola zrušená, ale bližšie podrobnosti žalovaný neuviedol.
Prevody zamestnancov p. V. a L.. S. boli realizované a na jej miesto nastúpila p. F. z podriadenej
súčasti SAPaÚ, a to konkrétne z posádkovej správy budov Trenčín. Potvrdilo sa, že generálny riaditeľ
zakázal prijímať zamestnancov zo zrušovanej organizačnej zložky SAPaÚ na iné voľné miesta v rámci

rezortu. Motívom tohto konania bolo podozrenie, že na SAPaÚ Trenčín dochádzalo v minulosti k
protiprávnej činnosti niektorých zamestnancov, ktorí aj začali byť trestne stíhaní. Má za to, že žalovaný
neodôvodnene a diskriminačne zasiahol do procesu ďalšieho zamestnávania zamestnancov zrušovanej
organizačnej zložky SAPaÚ Trenčín. Konal na základe porušenia zásady prezumpcie neviny a na
základe zakázanej aplikácie kolektívnej viny. Pritom doposiaľ nebol nikto zo zamestnancov SAPaÚ

právoplatne odsúdený v súvislosti s výkonom jeho práce. Aj v prípade, ak by k odsúdeniu došlo,
neznamená to, že iní spoluzamestnanci majú niesť spoluzodpovednosť a má s nimi byť zaobchádzané
inakšie, než s inými zamestnancami žalovaného, a to len preto, že boli zamestnaní v zložke, kde sa
mali údajne manipulovať a ovplyvňovať výsledky výberových konaní. Dôvody správania sa žalovaného
sú voči nej zjavne diskriminačné v rozpore s ustanovením § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Žalovaného

vyzvala na odstránenie diskriminácie s tým, že žiadala, aby ju naďalej zamestnával a prestal jej brániť
v zamestnaní z dôvodu, že pracovala na SAPaÚ. Žalovaný od diskriminačného konania neupustil a
neodstránil ani jeho následky. Vzhľadom na neprijateľnosť motívu konania žalovaného, ako aj zásah
do jej práva na súkromie, občianskej cti a práva na prácu, na pretrvávajúcu diskrimináciu požaduje aj
náhradu nemajetkovej ujmy. Strata zamestnania sa prejavila aj v jej súkromí. S manželom vychovávajú 4

deti. Bývajú v rodinnom dome, ktorý priebežne dokončujú. Rodine a svojim známym musela vysvetľovať,
prečo prišla o zamestnanie a že to nebolo jej vinou. Cíti poníženie, stres a nervozitu, čo sa prenáša do
jej rodinného života. Keďže jej pracovný pomer neskončil, tento trvá naďalej, žalovaný jej neumožňuje
pracovať, čím jej vytvára prekážku v práci a je povinný jej nahradiť mzdu za obdobie od 01.02.2011
do času, kým jej umožní znovu pracovať. Nesúhlasila s aplikáciou ustanovenia § 79 Zákonníka

práce, nakoľko k skončeniu pracovného pomeru nedošlo, pretože výpoveď jej daná bola stiahnutá. Po
opätovnom nástupe do zamestnania jej žalovaný vyplácal mzdy o 200 eur nižšiu, pretože jej nezapočítal
predchádzajúcu prax. Tento stav trval 1,5 roka, pričom v súčasnosti je jej vyplácaná mzda ako pred PN.
Žalobkyňa ďalej uviedla, že po tom, ako ukončila dňa 01.07.2015 PN, nastúpila na správu prevádzky
a údržby s tým, že jej bol predložený pracovný výmer, na základe ktorého dostala nižšiu mzdu. Nikto

jej k tomu nič nepovedal a ona ho neprevzala. Od 01.10.2015 mala nastúpiť na VÚ, preto sa tam
dostavila. Zástupca veliteľa ju privítal a telefonicky si preveril, kam ju má zaradiť. Na to dostala telefonát
od riaditeľky personálneho úradu, ktorá na ňu kričala, že odkiaľ sa dozvedela o tomto zaradení, že o tom
nemala vedieť. Následne ju vyviedli z budovy von. Bolo to pre ňu veľmi ponižujúce. Pred budovou stála
až do konca pracovnej doby. Na druhý deň prišla na správu budov, kde už nemala svoje veci; tieto už boli

prenesené na VÚ, preto celý deň presedela u kolegyne. Riadne jej bolo miesto pridelené k 15.10.2015.
Po zaradení na toto miesto jej žalovaný neuznal žiadnu prax a odpracované roky.

3. Súd prvej inštancie v zmysle § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") konanie v
časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 3.959,20 eur pre späťvzatie návrhu , zastavil. Z vykonaného

dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 19C/62/2013-96
zo dňa 21.08.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/367/2012-119 zo dňa
02.05.2013, právoplatným dňa 17.06.2013 súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným
založený pracovnou zmluvou č. 3/2-45 zo dňa 29.09.1997 v znení zmien a doplnkov trvá. Znaleckýmposudkom č. 13/2015 znalkyne JUDr. Ing. Edity Lukáčikovej bola určená výška funkčného platu
žalobkynezaobdobieod01.02.2011do06.10.2013vcelkovejsume19.038,51eur.Dňa17.12.2010bola
podpísaná medzi útvarová dohoda o zmene pracovného pomeru, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že

od 01.01.2011 bude žalobkyňa preradená so SAPaÚ Trenčín na VÚ XXXX D.. VÚ XXXX D. uzatvorí so
žalobkyňou dohodu o zmene pracovnej zmluvy od 01.01.2011 na pracovné miesto referent. Z vystúpenia
riaditeľa SAPaÚ zo dňa 20.01.2011 vyplynula žiadosť riaditeľa SAPaÚ Trenčín a zaslanie písomného
zákazu uzatvárať medzi útvarové dohody o prevode zamestnancov zo SAPaÚ Trenčín k iným subjektom
na všetky subjekty MO SR z dôvodu, že realizácia medzi útvarových dohôd mu bola ústne zastavená

a dodnes neobdržal ani on, ani iné subjekty rezortu MO SR, že je zakázané naberať zamestnancov
SAPaÚ Trenčín na voľné miesta v rámci rezortu MO SR. Z odpovede na žiadosť o podanie informácie zo
dňa 13.01.2011 je zrejmé, že dňa 30.12.2010 telefonoval L.. O. S. riaditeľovi SAPaÚ a oznámil mu, aby
okamžite zrušil medzi útvarové dohody o prevode zamestnancov S. N. a S. S. z dôvodu, že si nepraje
realizáciu týchto prevodov. Na základe týchto skutočností zrušil medzi útvarovú dohodu o prevode S.
S., ktorá bola podpísaná oboma stranami. Dohoda o prevode S. N. nebola podpísaná, iba pripravená

k podpisu. Následne dňa 30.12.2010 o zrušení medziútvarovej dohody informoval S. S. a S. N.. Ďalej
sa uvádza, že v období od 01.10.2010 do 07.01.2011 boli zo SAPaÚ Trenčín realizované 2 prevody, a
to Z. V. na VÚ 5728 Trenčín od 01.12.2010 a L.. S. na VSVaP Trenčín od 01.01.2011. V tomto období
o prevod zo SAPaÚ Trenčín požiadali 3 zamestnanci. Z celkového počtu zamestnancov, ktorí požiadali
o prevod, boli realizované 2 žiadosti.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 1 ods. 2 písm. a) , ods. 4 zákona
č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 1 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 , ods. 3 prvá
veta , ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme , § 29 ods. 2 zákona, § 142 ods. 3 Zákonníka práce, § 13 ods. 1, 2 Zákonníka

práce, § 2 ods. 1, 2 , § 6 ods. 1,2 , § 9 ods. 1,2 , § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákon (antidiskriminačný zákon), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka , § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. .

5. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne v
časti náhrady mzdy je dôvodná. Základnou povinnosťou zamestnávateľa počas trvania pracovného
pomeru je prideľovať zamestnancovi prácu a za túto mu poskytnúť mzdu (plat). Ak teda v danom prípade
pracovný pomer trval, bol žalovaný povinný prideľovať žalobkyni prácu. Pokiaľ tak však nerobil, či už
preto, že pracovné miesto žalobkyne bolo zrušené (hoci pracovný pomer naďalej trval) alebo z iných

dôvodov,možnokonštatovať,žesajednáoprekážkuvprácinastranežalovaného,zaktorúaležalobkyni
ako zamestnankyni v pracovnom pomere, ktorej nebolo umožnené prácu vykonávať, patrí náhrada jej
funkčnéhoplatu,atozaceléobdobietrvaniatejtoprekážky,t.j.zaobdobieod01.02.2011do06.10.2013.
Podľa znaleckého posudku č. 13/2015 znalkyne JUDr. Ing. Edity Lukáčikovej bola výška funkčného
platu za celé uvedené obdobie určená v sume 19.038,51 eur. Zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že

žalovaný uhradil žalobkyni funkčný plat za obdobie od 01.02.2011 do 31.01.2012 vo výške 6.990 eur
brutto a za obdobie od 17.06.2013 do 06.10.2013 vo výške 2.197,01 eur brutto. Celkom teda žalobkyni
vyplatil sumu 9.187,01 eur brutto. Keďže žalovaný žalobkyni nevyplatil funkčný plat za celé obdobie, za
ktoré jej prináležal, uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni zvyšok funkčného platu vo výške
9.851,50 eur (19.038,51 eur - 9.187,01 eur = 9.851,50 eur). Žalovaný sa proti tejto povinnosti v konaní

bránil poukazom na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, kedy súd nemusí priznať náhradu mzdy
(platu) za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. Podľa názoru súdu však toto ustanovenie Zákonníka práce
nie je na danú situáciu aplikovateľné. Dotknuté ustanovenie treba vykladať v súvislosti s odsekom 1,
ktorý výslovne označuje situácie, kedy možno o postupe podľa odseku 2 uvažovať. Ide o prípady, kedy
dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne okamžite skončil pracovný

pomer alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe. V danom prípade však nebolo
ani zo strany súdu určené, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru z niektorých vyššie
uvedených dôvodov, práve naopak, súd určil, že pracovný pomer trvá, keď výpoveď (inak platná) bola
oprávnenou osobou odvolaná. Za tohto skutkového stavu potom bol žalovaný povinný po celú dobu
žalobkyni prácu prideľovať a pokiaľ tak nečinil, je povinný jej vyplatiť náhradu funkčného platu.

6. Keďže žalovaný žalobkyni náhradu mzdy riadne a včas vo výplatnom termíne nevyplatil, dostal sa
do omeškania, v dôsledku vznikol žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ktorý jej súd v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia priznal vo výške 9 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.03.2011 do09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.04.2011 do 09.04.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 582,50
eur od 11.05.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.06.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50
eur od 11.07.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.08.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50

eur od 11.09.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.10.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50
eur od 11.11.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.12.2011 do 09.04.2014, vo výške 9 % ročne
zo sumy 582,50 eur od 11.01.2012 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.02.2012 do 09.04.2014, zo
sumy 582,50 eur od 11.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2012 do zaplatenia, zo sumy
598 eur od 11.05.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 %

ročne zo sumy 598 eur od 11.07.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2012 do zaplatenia, zo
sumy 598 eur od 11.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 598
eur od 11.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od
11.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.03.2013
do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 598 eur od
11.05.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.07.2013

do 07.11.2014, zo sumy 318,98 eur od 11.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2013
do 07.11.2014, zo sumy 598 eur od 11.09.2013 do 07.11.2014 a zo sumy 598 eur od 11.10.2013 do
07.11.2014, pričom deň, od ktorého je žalovaný úroky z omeškania platiť, je vždy dňom nasledujúcim po
dni splatnosti mzdy za ten ktorý mesiac. Súd tiež poznamenáva, že úrok z omeškania, ktorý si žalobkyňa
vyčíslila, vyjadril vo výroku rozsudku nie pevnou sumou, ale sadzbou, sumou a obdobím, za ktoré jej

úrok z omeškania patrí.

7. Žalobkyňa si ďalej uplatnila i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, ktorá jej
mala byť spôsobená diskriminačným konaním žalovaného, keď na príkaz generálneho riaditeľa bola
zrušená medzi útvarová dohoda, na základe ktorej mala byť preložená na VÚ 7742 Nemšová. Motívom

tohto konania malo byť podozrenie žalovaného, že na SAPaÚ dochádzalo v minulosti k protiprávnej
činnosti niektorých jeho zamestnancov, a preto generálny riaditeľ zakázal prijímať zamestnancov zo
zrušovanej organizačnej zložky SAPaÚ na iné voľné miesta v rámci rezortu žalovaného. Súd preto
skúmal, či k takémuto diskriminačnému konaniu zo strany žalovaného skutočne došlo. Hoci dôkazné
bremeno spočíva na žalovanom, žalobkyňa sama predložila súdu listinné dôkazy (zrušenie medzi

útvarovej dohody o prevode žalobkyne, vystúpenie riaditeľa SAPaÚ a poskytnutie informácie zo dňa
13.01.2011), z ktorých jednoznačne vyplynulo, že k zrušeniu medzi útvarovej dohody skutočne došlo
na príkaz Generálneho riaditeľa, pretože on si to nepraje. S predložených listín ďalej vyplynulo, že
v období od 01.10.2010 do 07.01.2011 boli realizované 2 prevody zamestnankýň SAPaÚ Trenčín na
iné pracovné miesta v rámci rezortu (konkrétne Z. V. nastúpila od 01.12.2010 na VÚ 5728 Trenčín a

Ing. S. od 01.01.2011 na VSVaP Trenčín). Z uvedeného teda vyplýva, že v dotknutom období, kedy
malo dôjsť k prevodu žalobkyne zo SAPaÚ Trenčín na VÚ 7742 Nemšová, došlo k prevodom iných
zamestnankýň na iné miesta v rezorte žalovaného, pričom uvedené zamestnankyne boli tiež pôvodne
zaradené na SAPaÚ Trenčín. Možno preto konštatovať, že v konaní nebolo preukázané, že dôvodom
zrušenia medzi útvarovej dohody o prevode bol práve motív tvrdený žalobkyňou, a preto má súd za

to, že z tohto dôvodu k diskriminácii žalobkyne nedošlo. Iný dôvod diskriminácie (napr. vek, pohlavie,
príp. odborová činnosť žalobkyne) žalobkyňa netvrdila. Súd preto dospel k záveru, že žaloba žalobkyne
je v tejto časti nedôvodná, v dôsledku čoho ju zamietol. Záverom súd dodáva, že pokiaľ žalobkyňa
počas konania poukazovala na nevhodné správanie žalovaného (najprv ju na novom pracovisku privítal,
potom ju vyhodil, riaditeľka na ňu v telefonickom rozhovore kričala), toto nijak nesúvisí a nevykazuje

znaky diskriminácie, a preto v prípade ujmy na cti a ľudskej dôstojnosti je na mieste postup podľa iných
zákonných ustanovení.
8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP . V predmetnej veci mala
každá zo strán úspech len čiastočný (žalobkyňa mala plný úspech v časti žaloby o náhradu mzdy a v
časti žaloby o zaplatenie 50.000 eur úspech nemala; žalovaný nemal úspech v časti žaloby o zaplatenie

náhrady mzdy, avšak v časti o zaplatenie 50.000 eur bol v plnom rozsahu úspešný). Keďže každá strana
mala v konaní úspech len čiastočný, pričom neúspech každej strany je približne rovnaký, rozhodol súd
tak, že žiadna strana nemá právo na náhradu trov konania. Lehotu na splnenie povinnosti, 3 dni od
právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku , výroku III. a IV., podala žalobkyňa, prostredníctvom právneho zástupcu, v
zákonnej lehote odvolanie, namietajúc ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Uviedla, že podanou žalobou
sa domáhala ochrany pred diskrimináciou vo forme zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,-
eur poukazom na ust. § 13 ods. 1,2 a 5 ZP v spojení so zákonom č. 365/2004 Z.z. V priebehukonania poukazovala na vtedajších vedúcich pracovníkov žalovaného ako i na spôsob zaobchádzania
so zamestnancami, konkrétne so žalobkyňou. Žalovaný na základe podozrenia z korupčného jednania
spolupracovníka žalobkyne zrušil celé jedno oddelenie a vydal zákaz zamestnancov tohto oddelenia v

jeho rezorte zamestnávať. Takéto konanie orgánov štátnej moci je v právnom štáte neprípustné , štát ako
taký dehonestuje. Žalobkyňa ako matka štyroch detí sa dostala do veľmi zlej finančnej ale aj spoločensky
neúnosnej situácie. Žalovaného vyzvala na odstránenie diskriminácie a v diskriminácii pokračoval.
Vzhľadom na závažnosť ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela a ojedinelosť protiprávneho konania vedúcich
predstaviteľov žalovaného trvá na náhrade nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie

v napadnutej časti dostatočne neodôvodnil, keď žalobkyňa nepreukázala , že by motívom, pre ktorý
žalovaný žalobkyňu nezamestnal , bola skutočnosť, že zamestnanie žalobkyne v rezorte žalovaného
si nepraje generálny riaditeľ. Naopak, bolo preukázané, že ďalšie dve zamestnankyne z pôvodne
zrušeného oddelenia zamestnané boli. Po uzatvorení medzi útvarovej dohody, v rámci ktorej mala
žalobkyňa prejsť pracovať na pracovisko v Nemšovej, sa vedúci pracovníci dozvedeli a preto prinútili z
pozície svojej moci uvedenú medzirezortnú dohodu zrušiť. Žalobkyňa predložila záznam z vystúpenia

riaditeľa SAPaÚ zo dňa 20. januára 2011, z ktorej vyplýva, že realizácia medzi útvarových dohôd
zamestnancov SAPaÚ na iné voľné miesta v rámci rezortu žalovaného je zakázané. Dňa 30.12.2010
telefonoval generálny riaditeľ L.. O. S. riaditeľovi SAPaÚ a oznámil mu, aby okamžite zrušil medzi
útvarové dohody o prevode žalobkyne a S. N. z dôvodu, že si to nepraje. Žalobkyňa považuje tento
postup za zjavne diskriminačný, nakoľko žalobkyňu bez akéhokoľvek dôvodu znevýhodnil v porovnaní

s inými pracovníkmi v možnosti zamestnať sa a pracovať v rezorte žalovaného . Výšku nemajetkovej
ujmy , ak súd zistí diskrimináciu, určí súd, žalobkyňa zotrváva na žalovanej sume 50.000,- eur a žiada
priznať náhradu trov konania.

10. Žalovaný v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa odôvodňuje

odvolanie poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keď listinnými dôkazmi dostatočne preukázala,
že postup žalovaného bol diskriminačný tým, že žalobkyni nebolo umožnené na základe medzi útvarovej
dohody naďalej pracovať, tak ako to bolo umožnené iným zamestnankyniam. Nariadením ministra
obrany SR č. 89/2010 zo dňa 23. septembra 2010 došlo k zrušeniu celej Správy prevádzky a údržby
Trenčín, kde bola žalobkyňa pôvodne zamestnaná a teda s každým zamestnancom bolo jednané úplne

rovnako. Nie je zrejmé, z ktorých dôvodov uvedených v § 13 z.č. 311/2001 Z.z. a v zákone č. 365/2004
Z.z. došlo k nerovnému zaobchádzaniu podľa tvrdení žalobkyne vo vzťahu k ostatným zamestnancom ,
ktorí boli z dôvodu organizačných zmien rovnako ako žalobkyňa prepustení z pracovného pomeru.
Dôvodnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na nerovnaké zaobchádzanie, ktoré sa
podľa žalobkyne dotklo každej sféry jej života s tým, že žalobkyňa sa nedopustila žiadneho previnenia ,

avšak musela znášať následky konania jej nadriadených, sa opiera o existenciu neoprávneného zásahu
alebo porušenia zásady o rovnakom zaobchádzaní, ktoré ale na strane žalovaného chýba. Žalobkyňa v
konanínepredložilatakýdôkaz,ktorýbyjednoznačnekvalifikovalkonaniežalovanéhoakodiskriminačné
podľa z.č. 365/2004 Z.z. . Žalovaný vzhľadom na okolnosti považuje náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch za nenáležitú a z hľadiska zásady subsidiarity porušujúcu antidiskriminačným zákonom

stanovené podmienky. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázala. Európsky
súd pre ľudské práva vyslovil, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť neprimeraná iným finančným
kompenzáciám a to tak, aby nevznikal rozpor s poukazovaním najmä na ľudský život ako najvyššiu
hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27. apríla 2006,keď priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k

bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných
právach. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdil.

11. Žalobkyňa v písomne podanej replike uviedla, že žalovaný vo vyjadrení neuvádza žiadne nové

skutočnosti, vecne nereaguje na dôvody odvolania, kde žalobkyňa opakovane uviedla, ktoré okolnosti
zakladajú diskrimináciu žalobkyne, aký dôsledok táto diskriminácia mala na osobný a rodinný život
žalobkyne a za akých okolností k diskriminácii žalobkyne došlo.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu

prvej inštancie je v napadnutej časti, výroku III. a IV. vecne správny.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne

posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by

sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Pre úplnosť
je potrebné uviesť nasledovné:

14. Podstatou odvolacích dôvodov žalobkyne je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie v napadnutej časti, náhrady nemajetkovej ujmy ako i skutočnosť, že žalobkyňa v konaní

preukázala diskriminačné konanie žalovaného , keď žalobkyňu bez akéhokoľvek dôvodu znevýhodnil v
porovnaní s inými pracovníkmi v možnosti pracovať v rezorte žalovaného.

15. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne,
keďže podstatné tvrdenia z odvolania žalobkyňa uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie.

K odvolacej námietke žalobkyne poukazom na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolací súd
uvádza nasledovné:

16. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces,
pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
opravných prostriedkov.

17. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia
požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29.

mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny
proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,
oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V posudzovanej veci súd prvej inštancie

v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie
rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom skutočnosť, že žalobkyňa sa
s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), dodržiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania
alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,
sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného

zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

19. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), každý je povinný
dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnychvzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo
vzdelávaní.

20. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch
s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

21. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), zásada rovnakého

zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými
zákonmi najmä v oblastiach a) Prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo
funkcii ( ďalej len „zamestnanie“ ) vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a
spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) Výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce
v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, c) Prístupu k
odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení

na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnanca a zmenu zamestnania alebo
d) Členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách
združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom
poskytujú.

22. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), každý má podľa tohto zákona
právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

23. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), každý sa môže domáhať
svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať,
aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné,
napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

24. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), ak by primerané

zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania
bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie
poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a
všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

25. Podľa § 11 ods. 1 ,2 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), konanie vo veciach
súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že
jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je
povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania ( ďalej len

„žalovaný“). Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca
oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo.

26. Podľa § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch

povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou
pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon). V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia,
manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého

zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva,
politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

27. Antidiskriminačné spory predstavujú osobitnú množinu sporov. Aby bolo možné hovoriť o
porušení zásady rovnakého zaobchádzania, musí existovať dôvodný záver o porušení zákazu
diskriminácie .Tento zákaz nie je vyjadrený len v antidiskriminačnom zákone, ale možno ho nájsť v
ustanoveniach iných právnych predpisov. Zákon na žalobcu nekladie povinnosť vecného odôvodnenianávrhu vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania , avšak samotná žaloba musí spĺňať
kvalitatívnu podmienku porušenia tejto zásady prima facie. Uvedené však nezbavuje žalobcu dôkaznej
povinnosti automaticky . Ak má žalobca objektívne možnosť získať dôkazné prostriedky za účelom

preukázania svojich tvrdení, je v jeho záujme, aby tieto dôkazné prostriedky v žalobe uviedol.

28. Špecifikom antidiskriminačných sporov je tzv. obrátené dôkazné bremeno v spore. V prípade
antidiskriminačných sporov v zmysle cit. ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona platí, že žalobca
nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod diskriminácie, ale postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z

ktorých možno dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania ( napr. rasa, pohlavie,
vek a pod., § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce v prípade tvrdenej
diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch ). Preukazovať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania, je povinný žalovaný. Posun v dôkaznom bremene ale nie je automatický - nenastáva
okamžite, ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Nastáva len vtedy, ak žalobca predloží skutočnosti,
na základe ktorých možno usudzovať, že k diskriminácii skutočne došlo. Žalobca musí preukázať, že

došlo k rozdielu v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou ( ktorá je alebo môže byť na tej istej
pozícii ako žalobca, len u neho absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie ). Je tiež dôležité
označiť dôvod, kvôli ktorému k tvrdenej diskriminácii došlo a z ktorého je diskriminácia zakázaná ( §
2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce ). Medzi dôvodom diskriminácie a
medzi vzniknutou nevýhodou ( nerovnováhou ) musí existovať príčinná súvislosť.

29. V prejednávanej právnej veci žalobkyňa počas celého konania neuviedla, čo vlastne malo byť
pohnútkou diskriminačného konania zo strany žalovaného podľa § 2 ods. 1 diskriminačného zákona
( tiež § 13 ods. 2 Zák. práce ), t.j. či bol dôvodom jej tvrdenej diskriminácie jej vek, alebo pohlavie,
či iný dôvod ( a aký ). Hoci dôvod diskriminácie býva spravidla zrejmý aj bez dokazovania, v súdenej

právnej veci dôvod diskriminácie sám osebe zrejmý nebol. Napriek tomu, že žalobkyňa v konaní nijako
neoznačila, čo vlastne malo byť dôvodom tvrdeného diskriminačného konania zo strany žalovaného
zamestnávateľa voči nej, podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v konaní produkoval také dôkazy, z
ktorých je nutné vyvodiť záver, že k diskriminačnému konaniu žalovaného voči žalobkyni nedošlo.

30. Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca
oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo. Aby bolo možné hovoriť o porušení zásady rovnakého zaobchádzania , musí
samotná žaloba spĺňať kvalitatívnu podmienku porušenia tejto zásady prima facie. Uvedené však
nezbavuje žalobcu dôkaznej povinnosti automaticky. Ak má žalobca objektívne možnosť získať dôkazné

prostriedky za účelom preukázania svojich tvrdení, je v jeho záujme, aby tieto dôkazné prostriedky
v žalobe uviedol. Ak súd k takémuto záveru nedospeje, vystavuje sa žalobca riziku procesného
následku nesplnenia dôkaznej povinnosti. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca
musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo

k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby . Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také
dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa, etnická príslušnosť,
vek, politické či iné zmýšľanie, pohlavie, náboženské vyznanie, zdravotné postihnutie, príslušnosť k
národnosti alebo etnickej skupine , sexuálna orientácia, manželský stav alebo rodinný stav, farba pleti,

jazyka, národný alebo sociálny pôvod, majetok a pod. Výpočet diskriminačných dôvodov je relatívne
otvorený, nakoľko sú situácie, ktoré nie sú výslovne uvedené v týchto dôvodoch .Až následne sa presúva
dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu
rovnakého zaobchádzania/ uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 zo dňa 30.04.2009/.

31. Žalobkyňasvojetvrdenieoúdajnejdiskrimináciisvojímzamestnávateľomvidelav-podľajejnázoru-
konaní žalovaného, keď na príkaz generálneho riaditeľa bola zrušená medzi útvarová dohoda z dôvodu,
že si to nepraje , na základe ktorej mala byť preložená na VÚ 7742 Nemšová. V období od 01.10.2010
do 07.01.2011 boli realizované 2 prevody zamestnankýň SAPaÚ Trenčín na iné pracovné miesta v
rámci rezortu. V dotknutom období , kedy malo dôjsť k prevodu žalobkyne zo SAPaÚ Trenčína na

VÚ 7742 D. , došlo k prevodom ďalších dvoch zamestnankýň na iné miesta v rámci rezortu. Odvolací
súd zdôrazňuje, že i keď došlo k zrušeniu medzi útvarovej dohody o prevode a zamestnaní iných
zamestnankýň v rámci rezortu, žalobkyňa neuviedla v tomto smere dôvod diskriminačného konania
žalovaného. Musí tvrdiť, že znevýhodnené zaobchádzanie bolo motivované diskrimináciou. Poukazomna ust. § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce žalobkyňa neuviedla, z akého konkrétneho dôvodu sa žalovaný
dopustil diskriminačného konania. Možno uzavrieť, že subjektívny názor žalobkyne na diskrimináciu jej
osoby bez ďalšieho nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo dôjsť k diskriminačnému

postupu žalovaným. Žalobkyňa v priebehu konania netvrdila a nepredložila také dôkazy, z ktorých je
dôvodne možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Rovnako netvrdila, že
aká pohnútka diskriminačného konania žalovaného má pôvod v diskriminačnom konaní žalovaného .
Odvolací súd už vyššie uviedol poukázal na zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na ten- ktorý dôvod
diskriminácie, tento však žalobkyňa netvrdila, resp. konanie žalovaného odporujúce zásade rovnakého

zaobchádzania.

32. Odvolací súd preto záver súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo dokazovaním preukázané
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyni, vyhodnotil ako správny; tým nebol
splnený základný predpoklad pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, uplatňovanej žalobkyňou vo
výške 50.000 €.

33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, výroku III. a IV., v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

34. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešný a žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešná . O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).