Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 13, 2019

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 10C/74/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310205941
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Gildeinová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2019:8310205941.28

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Ivetou Gildeinovou v právnej veci žalobcov 1) W.. I. Y., bytom

T. XXX, 2) P. Y., bytom T. XXX, žalobcovia v prvom a druhom rade zast. Advokátskou kanceláriou JUDr.
Radomír Bžán, s.r.o., Námestie Ľudovíta Štúra 2, Bratislava, IČO: 36 861 227 proti žalovaným 1) MS
- Atlas, s.r.o., v likvidácii, Šumavská 416/15, Brno, IČO: 27 658 791, zast. Mgr. Vojtechom Budavárym,
advokátom, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, 2) G. K., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, zast. JUDr.
Júliusom Kvetanom, advokátom, Štefánikova 17, Humenné o náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcov proti žalovanému v prvom rade z a m i e t a.

Žalovaný v druhom rade je povinný uhradiť žalobkyni v prvom rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 25
000 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný v druhom rade je povinný uhradiť žalobcovi v druhom rade titulom nemajetkovej ujmy sumu
25 000 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Priznáva žalobcom náhradu trov konania voči žalovanému v druhom rade v rozsahu 100%.

Priznáva žalovanému v prvom rade náhradu trov konania voči žalobcom v prvom a druhom rade v
rozsahu 100%.

Priznáva Slovenskej republike náhradu nákladov za znalecké dokazovanie voči žalobcom v prvom a
druhom rade v rozsahu 50%.

Priznáva Slovenskej republike náhradu nákladov za znalecké dokazovanie voči žalovanému v druhom

rade v rozsahu 50%

O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa svojou žalobou domáhali, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade
zaplatiť im titulom peňažného zadosťučinenia sumu 25.000,- eur od každého z nich pre každého zo
žalobcov a uhradiť im trovy konania. Vo svojej žalobe uviedli, že žalovaný v 2. rade v rámci služobnej

cesty riadil dňa 4.5.2008 v čase o13,45 hod. po ceste č. I/18 v smere do Prešova osobné motorové
vozidlo zn. Volkswagen Transporter, EVČ: J. - XXX G.. Pred stúpaním do kopca Petič neprispôsobil
rýchlosť vozidla ľavotočivej zákrute a mokrej vozovke v dôsledku čoho prešiel do protismeru a narazil
do protiidúceho motorového vozidla značky Daewo Leganza EVČ Y.-XXX S., ktoré riadil I. Y., nar.X.X.XXXX, pričom menovaný utrpel zranenia, ktorým dňa 21.5.2008 podľahol. Žalovaný v 2. rade
bol v čase dopravnej nehody zamestnancom obchodnej spoločnosti Trenkwalder s.r.o., ktorá bola
prevádzkovateľom osobného motorového vozidla Volkswagen Transporter, EVČ: J. - XXX G..

Na základe notárskej zápisnice č. N XXX/XXXX, Nz XXXXX/XXXX zo dňa 14.12.2007 bola schválená
zmena právnej formy spoločnosti na akciovú spoločnosť Trenkwalder a.s.
Žalovaný v 2. rade bol rozsudkom Okresného súdu Prešov dňa 15. júna 2009 uznaný vinným zo
spáchania jednočinného súbehu prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví podľa § 149 ods. 1 a 157 ods.
1 zák. č. 300/2005 Z.z. za čo bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov

s podmienečným odložením trestu v dobe trvania 30 mesiacov a k trestu zákazu činnosti viesť všetky
druhy motorových vozidiel na dobu 3 roky. Konaním žalovaného v 2. rade došlo k smrti manžela a otca
a k ťažkej ujme na zdraví u W.. C. Y. a W.. I. Y. t.j. rodičov žalobkyne v 1. rade.
V čase keď došlo k dopravnej nehode žili žalobcovia spolu so svojím manželom a otcom v spoločnej
domácnosti aj s rodičmi žalobkyne v 1. rade a prarodičmi žalobkyne v 1. rade. Išlo o štvorgeneračnú
domácnosť, kde nebohý I. Y. spolu s navrhovateľkou v 1. rade zabezpečovali v prevažnej miere potreby

domácnosti. Asi rok pred nehodou bolo matke žalobkyne v 1. rade diagnostikovaná Alzheimerova
choroba v druhom štádiu a otec žalobkyne v 1. rade mal v tom čase diagnostikovanú chorobu skleróza
multiplex,pričomviacako35rokovjepripútanýnainvalidnývozík.Žalobkyňav1.radesaspolusosvojím
nebohým manželom I. Y. starali o jej rodičov. Túto starostlivosť vykonávali stále osobne bez akejkoľvek
inej formy pomoci zo strany tretích osôb a nikdy nemali žiadnu snahu o to, aby tieto osoby umiestnili

do ústavnej starostlivosti. Následkom dopravnej nehody sa žalobkyni v 1. rade zhoršil zdravotný stav.
Vzhľadom na to, že nebohý I. Y. sa podieľal na finančnom zabezpečení potrieb domácnosti a zároveň
sa osobne staral aj o členov domácnosti odkázaných na jeho starostlivosť a pomoc, v dôsledku jeho
úmrtia prešla táto časť jeho záväzku na žalobkyňu v 1. rade, ktorá sa stala živiteľkou rodiny a okrem
toho musela zabezpečiť aj starostlivosť o svojho otca, ktorý sa v dôsledku nehody stal nevládnym a

neschopným postarať sa sám o seba. Po smrti otca žalobkyne v 1. rade sa zhoršil aj zdravotný stav jej
matky a aj pre ňu bolo potrebné zabezpečiť starostlivosť aj počas pracovného týždňa. V čase úmrtia I. Y.
žalobkyňa v 1. rade spolu s ním čerpali hypotekárny úver, ktorý ku dňu úmrtia bol vo výške 26.950,14,-
eur a povinnosť splácať tento úver ostal len na žalobkyni v 1. rade, ktorá sa stará aj o žalobcu v 2.
rade, ktorý je nezaopatreným dieťaťom. Medzi žalobcami a ostatnými členmi rodiny na jednej strane

a zosnulým I. Y. na strane druhej existovali ničím nenahraditeľné rodinné vzťahy, ktoré boli úmrtím
zosnulého I. Y. definitívne a nenapraviteľne zničené. Žalobcovia v čase jeho smrti tvorili plnohodnotnú
fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Nebohý I. Y. bol živiteľom rodiny
a vo významnej miere sa teda podieľal na finančnom zabezpečení rodiny a dlhodobo sa staral aj o
svojich rodičov, ktorých pravidelne navštevoval a pomáhal im. Trestným činom žalovaného v 2. rade

teda došlo k závažnému zásahu do práva na súkromie žalobcov, ktoré garantujú ustanovenia § 11
Občianskeho zákonníka. Taktiež žalobcovia poukazujú aj na ustanovenia čl. 19 ods. 2 zák. č. 460/1992
Zb., Ústava Slovenskej republiky, podľa ktorej má každý právo na ochranu pred neoprávneným zásahom
do súkromného a rodinného práva.
Žalovaný v 1. rade bol v čase dopravnej nehody zamestnávateľom žalovaného v 2. rade a z toho dôvodu

v súlade s ustanoveniami § 427 až 431 Občianskeho zákonníka má objektívnu zodpovednosť na škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku t.j. motorového vozidla zn. Volkswagen Transporter
EVČ: J. - XXX G..
Následkom protiprávneho konania utrpeli žalobcovia materiálnu ale i nemateriálnu ujmu. Žalobkyňa v 1.
rade si v súlade so zákonom uplatnila úspešne nárok na náhradu vzniknutej škody. Vzhľadom k trvalým

a neodstrániteľným následkom, ktoré zapríčinil žalovaný v 2. rade si touto žalobou žalobcovia uplatňujú
u žalovaného v 1. rade, ktorý bol v tom čase prevádzkovateľom motorového vozidla, ako aj u žalovaného
v 2. rade, ktorý spáchaním uvedeného protiprávneho konania závažne zasiahol do práva žalobcov na
súkromie primerané zadosťučinenie a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovení § 13
Občianskeho zákonníka. Žalobcovia zároveň poukazujú aj na skutočnosť, že uplatňovaný nárok nie je

možné vnímať ako istú formu satisfakcie vzhľadom k trvalým a nezvratným dôsledkom, ale skôr ako
gesto spravodlivosti a úcty k ľudskému životu a aspoň čiastočné zmiernenie nezhojiteľných životných
následkov, ktorým musia čeliť žalobcovia po strate manžela a otca.

2. Spolu so žalobou predložili žalobcovia aj znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný MUDr. I. J.

zadávateľa W.. I. Y., z ktorého záverov vyplýva ohodnotenie bolestného na 220 bodov a ohodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia ohodnotenie trvalých následkov na 400 bodov. Celkový počet bodov
za bolestné bol zvýšený na 330 bodov. Taktiež boli predložené prepúšťacie správy Ing. Y. z Vranovskej
nemocnice zo dňa 30.5.2008 a zo dňa 26.06.2008. Ďalej bol predložený znalecký posudok č. X/XXXXMUDr. I. J. pre zadávateľku W.. C. Y., pričom zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva, že bolestné
u menovanej bolo ohodnotené na 125 bodov a trvalé následky na 200 bodov. Takisto bola aj predložená
prepúšťacia správa zo dňa 6.5.2008. Ďalej bol predložený rozsudok Okresného súdu Prešov č. 1T

44/2009 zo dňa 15.06.2009, z ktorého vyplýva, že pri predmetnej dopravnej nehode dňa 4.5.2008 utrpel
I. Y. zranenia, ktorým dňa 21.5.2008 podľahol, pričom pri dopravnej nehode boli zranené aj ďalšie osoby
a to W.. C. Y. a B. C..

3. Žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18.8.2010 k veci uviedol, že zodpovednosť

žalovanéhov1.radezazásahdoprávanaochranuosobnostižalobcoviupravenývustanoveniach§11a
nasledujúcich Občianskeho zákonníka nemožno posudzovať podľa právneho inštitútu zodpovednosti za
škoduupravenúvustanovení§420anasledujúcichObčianskehozákonníka.Zodpovednosťžalovaného
v 1. rade ako prevádzkovateľa motorového vozidla je daná ustanoveniami § 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka ako osobitný druh zodpovednosti za škodu. Rozsah nárokov v prípade tejto zodpovednosti je
upravený ustanoveniami § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka a tieto nároky žalobcov boli uspokojené z

povinného zmluvného poistenia odporcu v 1. rade. Ďalej žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení uviedol,
že tvrdenia žalobcov, že žalovaný v 2. rade bol zamestnancom žalovaného v 1. rade sa nezakladá na
pravde, pretože v čase dopravnej nehody bol žalovaný v 2. rade zamestnancom obchodnej spoločnosti
MS - ATLAS s.r.o. so sídlom Šumavská 416/15 Brno, ktorá mala motorové vozidlo v užívaní na základe
zmluvy o výpožičke uzavretej s žalovaný v 1. rade. Konanie žalovaného v 2. rade preto nie je možné

považovať pre účely vyvodenia zodpovednosti za zásah do práva žalobcov na ochranu osobnosti ani
za konanie žalovaného v 1. rade ako právnickej osoby podľa ustanovení § 20 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný v 1. rade neuznáva svoju zodpovednosť za zásah do práva na súkromie žalobcovi z vyššie
uvedených dôvodov. Podľa ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k

porušeniu práva došlo. Práve toto hľadisko vyjadruje mieru zavinenia, ktoré má význam pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovia si uplatňujú rovnakú sumu od obidvoch odporcov,
pričom jeden bol uznaný za vinného zo spáchania skutku právoplatným rozsudkom súdu v trestnom
konaní a zodpovednosť druhého odvodzujú žalobcovia iba zo samotnej držby motorového vozidla,
ktorým došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Vzhľadom na zjavný nepomer miery účasti

žalovaných pri spôsobenom zásahu nie je nárok žalobcov na zaplatenie rovnakej sumy od obidvoch
žalovaných ničím odôvodnený. Žalovaný v 1. rade navrhol, aby súd žalobu voči nemu v celom rozsahu
zamietol.

4. Zo strany žalovaného v 1. rade bola predložená pracovná zmluva uzavretá medzi žalovaným v 2. rade

na strane zamestnanca so zamestnávateľom MS ATLAS s.r.o. Šumavská 15 Brno zo dňa 9.8.2007, ďalej
zrušenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 31.3.2009 medzi zamestnávateľom MS ATLAS s.r.o. a
žalovaným v 2. rade.

5. Podaním doručeným súdu dňa 14.10.2010 požiadali žalobcovia v 1. a 2. rade o zámenu účastníka

na strane žalovaného a to tak, aby namiesto žalovaného v 1. rade vstúpila do konania spoločnosť MS
ATLAS s.r.o. Šumavská 416/15 Brno ČR. Z odôvodnenia tohto návrhu vyplýva, že v čase dopravnej
nehody bol žalovaný v 2. rade zamestnancom obchodnej spoločnosti MS ATLAS s.r.o. zo sídlom
Šumavská 416/15 Brno ČR, pričom táto spoločnosť mala predmetné motorové vozidlo na základe
zmluvy o výpožičke uzavretej so žalovaným v 1. rade v riadnom užívaní. Taktiež bol doložený súhlas

pôvodného žalovaného v 1. rade na zámenu účastníkov konania zo dňa 11.10.2010.

6. Okresný súd v Humennom uznesením č. 10C 74/2010 zo dňa 21.10.2010 pripustil zámenu účastníkov
konania na strane žalovaného v 1. rade v zmysle návrhu žalovaného v 1. rade, kde tento z konania
vystúpil a na jeho miesto ako žalovaný v 1. rade vstúpil MS ATLAS s.r.o. Šumavská 15 Brno.

7. Žalobkyňa v 1.rade vo svojej výpovedi uviedla, že trvá na skutočnostiach uvedených v návrhu a okrem
toho uviedla, že predmetná dopravná nehoda, pri ktorej zahynul jej manžel I. Y. zasiahla do ich rodinných
vzťahov. Spolu s nebohým manželom sa starali o rodičov žalobkyne v 1. rade, pričom jej otec trpel
sklerózou multiplex a 40 rokov bol pripútaný na invalidný vozík. Jej mame diagnostikovali Alzheimerovu

chorobu, takže spolu s manželom sa podieľali na osobnej starostlivosti o oboch rodičov ako aj o
zabezpečovanie ich základných potrieb. V čase keď došlo k dopravnej nehode viezol nebohý manžel
rodičov na rehabilitáciu, pričom aj otec aj mama utrpeli ďalšie závažné zranenia, následkom ktorých
otec zomrel, avšak nebola vykonaná žiadna pitva a ďalej sa už vlastne touto situáciou nezaoberala.Tieto zranenia, ktoré utrpeli pri dopravnej nehode sa podpísali aj na zhoršení ich zdravotného stavu.
Spolu s nebohým manželom mala žalobkyňa v 1. rade vybudovanú súkromnú firmu a takisto trauma bola
spôsobená aj žalobcovi v 2. rade, ktorý v čase keď jeho otec zomrel mal maturitu. Konaním žalovaného

v 2. rade došlo k veľkej ujme týkajúcej sa duševného charakteru, pričom zo strany žalovaného v 2. rade
nikdy nedošlo k žiadnemu ospravedlneniu.

8. Žalobca v 2. rade sa pridržal podanej žaloby a skutočnosti, ktoré vo svojej výpovedi uviedla žalobkyňa
v 1. rade.

9. Žalovaný v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že tento bol v čase
dopravnej nehody zamestnávateľom žalovaného v 2. rade, pričom v tom čase šiel žalovaný v 2.
rade z miesta svojho bydliska z B. do miesta výkonu práce služobným vozidlom so súhlasom a
vedomím zamestnávateľa. Preto má žalovaný v 1. rade zato, že miera zavinenia žalovaného v 2. rade
a žalovaného v 1. rade nie je rovnaká. Pracovný pomer so žalovaným v 2. rade bol ukončený dňa

31.3.2009.
Žalovaný v 1. rade po zámene účastníkov konania vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18.11.2010
uviedol, že cesta do zamestnania a späť nie je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, tak ako
to ustanovujú ustanovenia § 274 ods. 1 Zák. č. 262/2006 Sb. - českého zákonníka práce. K dopravnej
nehode, o ktorú žalobcovia opierajú svoj nárok na zaplatenie peňažného zadosťučinenia došlo dňa

4.5.2008pricestežalovanéhov2.radezmiestasvojhotrvaléhobydliskadomiestavýkonupráce.Takáto
cesta sa v zmysle českého ako aj slovenského zákonníka práce nepovažuje za úkon v priamej súvislosti
s plnením pracovných úloh a preto nemôže byť konanie žalovaného v 2. rade na nej posudzované ako
konanie žalovaného v 1. rade. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že je tu zjavný nepomer miery účasti
žalovaných pri spôsobení zásahu do práva na ochranu osobnosti a preto nárok žalobcov na zaplatenie

rovnakej sumy od oboch žalovaných považuje žalovaný v 1. rade za ničím neodôvodnený.

10. Žalobcovia v 1. a 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 5.8.2011 uviedli, že
žalobcovia sa s argumentáciou žalovaného v 1. rade ohľadom ustanovení českého zákonníka práce
nestotožňujú a opierajú sa v tejto súvislosti o zápisnicu o výsluchu obvineného G. K., teda žalovaného v

2.radezodňa10.10.2008,kdeuviedol:„Uvedenéhodňasomišielnaslužobnommotorovomvozidle.....,
bola to služobná jazda, pričom od zamestnávateľa mám vyslovené povolenie na jazdy po celom území
SR a ČR.“ Preto z toho vyplýva, že preukázateľne sa jednalo o služobnú jazdu, ktorá sa nevyhnutne
považuje za výkon pracovných úloh zamestnanca. Ďalej žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom
vyjadrení uviedol, že žalobcovia opomínajú zohľadnenie miery zavinenia a od obidvoch žalovaných si

uplatňujú rovnakú sumu. S tvrdením žalovaného v 1. rade sa žalobcovia nestotožňujú vzhľadom na
objektívnu povahu zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv, keďže podľa ich názoru
je vo vzťahu k intervencii do práva na súkromie fyzickej osoby a k následnému vzniku oprávnenia na
strane pozostalého, je zavinenie zodpovednej osoby právne irelevantné. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je aj právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe obsahuje tiež právo na spolužitie s ďalšími

osobami predovšetkým s členmi rodiny. Pre vznik občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu
spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka musí
byť ako predpoklad vzniku zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého
vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej
fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený a musí tu byť zistená existencia príčinnej

súvislosti medzi takýmto zásahom a neoprávnenosťou na zásahu. Vzhľadom na to, žalobcovia majú za
to, že v predmetnom prípade existuje ich nepopierateľné právo domáhať sa práva na ochranu osobnosti
a náhrady nemajetkovej ujmy a jej výška tak, ako to vyčíslili vzhľadom na intenzitu zásahu do ich práva
je primeraná a plne odôvodnená.

11. Hore uvedeným podaním žalobcovia zároveň požiadali súd o zmenu žalobného petitu, pričom súd
túto zmenu pripustil na pojednávaní dňa 26.8.2011, pričom na základe tohto zmeneného petitu sa
žalobcovia v prvom a druhom rade domáhajú, aby žalovaný v 1. rade zaplatil žalobkyni v 1. rade ako aj
žalobcovi v 2. rade sumu 50.000,- eur každému z nich a tak isto žalovaný v 2. rade, aby zaplatil žalobcovi
v 1. rade a žalobcovi v 2. rade sumu 50.000,- eur každému z nich a uhradil trovy konania.

12. Spolu s týmto vyjadrením predložili žalobcovia aj zápisnicu o výsluchu žalovaného v 2. rade zo dňa
10.10.2008 s poukazom na vyjadrenie žalovaného v 1. rade tak ako to uviedli v tomto svojom písomnom
vyjadrení.13. Žalovaný v 2. rade v svojej výpovedi na pojednávaní dňa 26.8.2011 uviedol, že v podstate uznáva
nárok žalobcov v 1. a 2. rade, avšak nie vo výške v akej si ho uplatňujú. Každému z nich je ochotný

vyplatiť po 5.000,- eur, ale vzhľadom na svoje finančné možnosti iba v splátkach. Ďalej taktiež uviedol,
že nie je pravdou, žeby sa so žalobcami nekontaktoval. So žalobkyňou viedol asi 7-hodinový rozhovor,
avšak ona nechcela, aby kontaktoval jej rodinu. Sama uviedla, že všetky nároky si bude kompenzovať
prostredníctvom poisťovne a nebude ho do takýchto konaní zaťahovať. Jeho jazda bola braná ako
služobná cesta, pričom išlo o cestu z bydliska žalovaného v 2. rade do miesta výkonu práce, čo je asi

780 km.

14. Podaním doručeným súdu dňa 8.9.2011 predložil žalovaný v 1. rade výpis z knihy jázd motorového
vozidla, podľa ktorého jazda uvedeným motorovým vozidlom bola uskutočnená dňa 9.5.2008 bola
vykázaná ako služobná jazda. Žalovaný v 1. rade však naďalej zotrváva na svojich vyjadreniach a
poukazuje na zjavný nepomer miery účasti žalovaných pri spôsobení zásahu do práva na ochranu

osobnosti, pričom žalovaný v 2. rade žiadnym priamym alebo nepriamym spôsobom neparticipoval na
dopravnej nehode, následky ktorej sú dôvodom pre podanie tohto návrhu na začatie konania.
Na pojednávaní dňa 26.10.2011 žalovaný v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol,
že napriek tomu, že sa na deji, ktorý viedol k dopravnej nehode osobne nepodieľal, navrhuje priznať
nemajetkovú ujmu navrhovateľom v 1. a 2. rade tak, že žalobkyni v 1. rade sumu 3.000,- eur a žalobcovi

v 2. rade sumu 2.000,- eur.

15. Okresný súd Humenné vo veci rozhodol rozsudkom č. 10C 74/2010 zo dňa 16.11.2011, ktorým
zaviazal žalovaného v druhom rade uhradiť žalobkyni v prvom rade sumu 20 000 eur, a žalobcovi v
druhom rade sumu 20 000 eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcov zamietol.

Krajský súd v Prešove uznesením č. 10Co 38/2012, 10Co 39/2012, 10Co 40/2012 zo dňa 27.6.2013
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení hore
uvedeného uznesenia uviedol, že v priebehu odvolacieho konania musel sa vysporiadať s petitom
žaloby. V dôvodoch rozsudku prvostupňový súd uvádza, že na pojednávaní dňa 26. 8. 2011 žalobcovia
navrhli zmeniť petit žaloby tak, že sa domáhali, aby žalovaný v 1. rade zaplatil žalobkyni v 1. rade,

ako aj žalobcovi v 2. rade sumu 50.000,- eur každému z nich a takisto žalovaný v 2. rade, aby zaplatil
žalobkyni v 1. rade a žalobcovi v 2. rade sumu 50.000,- eur každému z nich a uhradil trovy konania.
Z návrhu na zmenu žaloby vyplýva, že žalobcovia navrhli zmeniť žalobu tak, aby žalovaný v 1. rade
zaplatil žalobcom v 1. aj v 2. rade po 50.000,- eur a odporca v 2. rade zaplatil žalobcom v 1. a 2.
rade po 50.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a trovy konania. Splnením povinnosti

jedného zaniká povinnosť druhého. Zároveň žalobcovia uviedli, že v danom prípade nejde o solidárnu
zodpovednosť, pretože každý zodpovedá z inej skutočnosti. Súd vyhodnotil petit návrhu tak, že mal za
to, že každý zo žalovaných je povinný zaplatiť každému zo žalobcov po 50.000,- eur a toto rozhodnutie
v tomto zmysle bolo napadnuté odvolaním proti uzneseniu o zaplatenie súdneho poplatku zo strany
žalobcov. Žalobcovia uvádzajú, že oni si neuplatnili 200.000,- eur, ale len spolu obaja 100.000,- eur.

Potom prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil, ak vychádzal z toho, že v danom prípade ide o
zodpovednosť každého zo žalovaných pre každého o žalobcov. Z dôvodu nejasného petitu návrhu nie je
možnévovecirozhodovať.Jepovinnosťousúduprvéhostupňaodstrániťvadupodanéhonávrhupodľa§
42ods.3O.s.p..Jepotrebnésiujasniťkoľkoavakomrozsahumajúplniťžalovanívovzťahukžalobcom.
S poukazom na uvedené odvolací súd nemal zákonnú možnosť na odstraňovanie vád podania návrhu

uplatneného pred súdom prvého stupňa. Ďalším dôvodom pre zrušenie rozhodnutia je aj tá skutočnosť,
že súd prvého stupňa v nedostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie. Z obsahu spisu odvolací súd
zisťuje,žeúčastnícikonaniabolipoučeníosvojejpovinnostipredkladaťnávrhynavykonávaniedôkazov.
Z navrhovaných a vykonaných dôkazov nevyplýva závažnosť zásahu do osobnosti a v akom rozsahu
došlo k zásahu do osobnej sféry žalobcov spôsobeným zásahom, t.j. haváriou motorového vozidla

s následkom úmrtia manžela a otca navrhovateľov. Aby súd mohol posúdiť závažnosť a následne
vyhodnotiť mieru postihu a priznať výšku náhrady nemajetkovej ujmy, je potrebné vykonávať v takomto
rozsahu aj dokazovanie. Zdôvodnený postih hmotného rázu, tak ako uvádza zástupca žalobcov pred
súdom prvého stupňa, že prepočítal roky do dôchodkového veku a životné minimum a z toho dôvodu
sa uplatňuje nárok na nemajetkovú ujmu, takéto posúdenie nie je opodstatnené. Zo strany účastníkov

konania podľa § 120 O.s.p. je povinnosťou v smere zásahu do osobnosti navrhnúť vykonanie dôkazov.
Je potrebné dôkazy preukázať, preukázať emocionálny postih, v akom rozsahu došlo k postihu a
oprávnenosť nároku na nemajetkovú ujmu z vykonaného dokazovania. Dôkazy je potrebné vykonať
nie na postih majetkový, ale na zásah do osobnosti žalobcov - fyzických osôb. Závažnosť zásahudo osobnosti fyzických osôb, čiže žalobcov v tomto konaní nebola preukázaná. Nestačí zdôvodniť
závažnosť zásahu v tom smere, že usmrtený sa staral o rodičov žalobkyne v 1. rade, ale je potrebné
preukázať, ako z emocionálneho, duševného hľadiska došlo ku zásahu do duševnej sféry žalobkyne,

aký postih bol v tomto smere vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade a taktiež aj vo vzťahu k žalobcovi v
2. rade. Nebolo preukázané, že tento závažný zásah do súkromia bol rovnakej intenzity vo vzťahu k
žalobkyni v 1. rade aj vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade. Nedá sa to spaušalizovať a zrovnať bez vykonania
patričných dôkazov závažnosť zásahu. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude opätovne vyhodnotiť
skutočnosti týkajúce sa vykonávania služobnej cesty. Služobnú cestu nie je možné stotožňovať s cestou

do práce a späť. V danom prípade žalovaný v 2. rade vykonával služobné cesty v Českej republike
aj v Slovenskej republike. Pre zamestnávateľa vykonával určité pracovné činnosti v rámci republiky, to
neznamená,ževčasenehodyišieldopráce,pretožebolnaslužobnejcesteatýmtomotorovýmvozidlom
vykonával určitú činnosť pre zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené povinnosťou súdu prvého stupňa
bude opätovne sa vysporiadať s ust. § 427 a § 429 Občianskeho zákonníka vo vzťahu zamestnanca
ku zamestnávateľovi a ohľadom jeho zodpovednosti ohľadom následkov za spôsobenú haváriu jeho

zamestnancom.Prvostupňovýsúdbeztoho,abyzistil,akýmzásahomdošlokpostihužalobcov,abyzistil
mieru závažnosti zodpovednosti, bez poznania a vyhodnotenia závažnosti zásahu, vo veci rozhodol bez
toho, aby odôvodnil, z akého dôvodu priznal 20.000,- eur pre každého žalobcu vo vzťahu k žalovanému
v 2. rade. Prečo priznal 20.000,- eur, prečo nepriznal viacej alebo nepriznal menej. Prvostupňový súd
musí odôvodniť, akou úvahou dospel k tomu, že finančné ohodnotenie neoprávneného majetkového

prospechu ako zásahu do súkromia žalobcov, je oceniteľné práve sumou 20.000,- eur pre každého
žalobcu.

16. Na základe rozhodnutia odvolacieho súdu uznesením zo dňa 24.9.2013 č. 10C 74/2010 súd vyzval
žalobcov na upresnenie petitu žaloby. Na základe tohto uznesenia žalobcovia podaním doručenom súdu

dňa15.10.2013upresnilivýrokžalobytak,žežalovanývprvomradejepovinnýuhradiťžalobkynivprvom
rade a žalobcovi v druhom rade každému sumu 25 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
žalovaný v druhom rade je povinný uhradiť žalobcovi v prvom rade a žalobcovi v druhom rade každému
po 25 000 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a taktiež, aby oboch žalovaných zaviazal
uhradiť im trovy konania.

Uznesením č. 10C 74/2010 zo dňa 4.11.2013 súd pripustil zmenu žaloby v časti petitu tak ako to žiadali
žalobcovia v prvom a druhom rade podaním doručeným súdu dňa 24.9.2013.

17. Žalovaní v prvom a druhom rade vo svojom písomnom vyjadrení uviedli, že žalobcovia tvorili s
nebohým funkčnú rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. V dôsledku nečakanej

smrti zosnulého došlo k ich nenávratnej deštrukcii a teda k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv
žalobcov, pri ktorom morálna satisfakcia nie je postačujúca a preto boli splnené podmienky pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sociálna štruktúra rodiny tvorená prababkou žalobcu v prvom
rade,rodičmižalobcuvprvomrade,žalobcomvdruhomradeakoajsamotnýmzosnulýmbolavdôsledku
jeho smrti zničená.

Okrem skutočností už uvedených v žalobe a v priebehu predchádzajúceho konania, žalobcovia k otázke
služobnej cesty uviedli, že žalovaný v druhom rade na pojednávaní dňa 26.8.2011 uviedol, že jeho jazda
osobným motorovým vozidlom bola braná ako služobná cesta. Skutočnosť, že sa jednalo o služobnú
cestu potvrdzuje aj písomné vyjadrenie žalovaného v prvom rade zo dňa 5.9.2011, kde sa na strane
2 uvádza: „V prílohe podania zasielam súdu výpis z knihy jázd motorového vozidla VW Transporter,

EVČ: J.-XXX G., podľa ktorého jazda uvedeným vozidlom uskutočnená dňa 9.5.2008 bola vykázaná
ako služobná jazda.“ Právny zástupca žalovaného v prvom rade následne netrval na výsluchu riaditeľa
žalovaného W.. Š. D., pretože uvedenú skutočnosť považoval za nespornú a dostatočne preukázanú.
Žalobcovia a žalovaní sa teda v konaní pred súdom zhodli na tom, že predmetná jazda motorovým
vozidlom bola služobná jazda. Až po rozhodnutí súdu prvej inštancie, zmenil žalovaný v prvom rade svoj

názor a priklonil sa k právnemu názoru súdu.
K zdôvodneniu výšky nemajetkovej ujmy žalobcovia uviedli, že výška peňažnej náhrady je predmetom
voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo
a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah
spôsobil, aby bola tak zabezpečená požiadavka účinného a primeraného zadosťučinenia za vzniknutú

nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné
obohacovanie. V tomto prípade išlo o štvorgeneračnú rodinu, žijúcu v spoločnej domácnosti. Žalobkyňa
v prvom rade spolu s nebohým manželom zabezpečovali v prevažnej miere potreby celej domácnosti.
Medzi žalobcami a ostatnými členmi rodiny existovali ničím nenahraditeľné rodinné väzby, ktoré boliúmrtím I. Y. definitívne a nenapraviteľne zničené. I. Y. v prevažnej miere finančne zabezpečoval rodinu,
navštevoval svojich rodičov a pomáhal im.

18. Na pojednávaní dňa 21.1.2014 zástupca žalobcov uviedol rovnaké skutočnosti, ktoré boli uvedené v
hore citovanom písomnom vyjadrení. Zástupca žalovaného v prvom rade, okrem iného uviedol k otázke
služobnej cesty žalovaného v druhom rade, že skutočnosť, že v priebehu konania bolo spomenuté,
že išlo o služobnú cestu a cesta bola evidovaná aj v knihe jázd žalovaného v prvom rade sú len
hovorovým pomenovaní jazdy služobným motorovým vozidlom resp. formálnou internou evidenciou

jázd. Je nesporné, že účelom cesty bola cesta z miesta bydliska do miesta pracoviska žalovaného v
druhom rade.
Natomistompojednávanínavrholzástupcažalovanéhovdruhomradeznaleckédokazovaniezaúčelom
zistenia, v akom rozsahu z emocionálneho a duševného hľadiska došlo k zásahu do duševnej sféry
žalobcov a zároveň navrhol, aby súd ako vedľajšieho účastníka pribral do konania poisťovňu Allianz.
Žalobca v druhom rade vo svojej výpovedi uviedol, že jeho rodičia žili v usporiadanom manželstve,

kde zodpovedne pristupovali k jeho výchove. Otec bol veľkou fyzickou, psychickou, osobnostnou ako aj
finančnou podporou. Podporoval ho nielen pri plnení školských povinností, ale aj v rozvíjaní športových
aktivít, spoznávaní prírody a pod.. V dôsledku smrti jeho otca došlo k nenávratnej deštrukcii rodiny.
Dopravná nehoda sa stala v čase, keď sa mal pripravovať na maturitné skúšky a prežívať posledné dni
na strednej škole. Otec zomrel v deň jeho maturitnej skúšky. Otec s ním každú stredu chodil do Košíc

kde sa pripravoval na maturitné skúšky a na prijímacie pohovory na vysokú školu sa nedožil radosti keď
jeho syn zmaturoval a on mu nemohol vyjadriť vďačnosť za jeho podporu. Na vysokú školu bol prijatý,
ale jeho štúdium bolo ovplyvnené starostlivosťou o členov rodiny, následne úmrtím dedka, ktorý zomrel
dva roky po dopravnej nehode. Mama sa stala jedinou živiteľkou rodiny, starostlivosť počas jej práce
bola zabezpečená opatrovateľkou a po zvyšný čas sa členov rodiny starali oni dvaja. Žalovaný v druhom

rade ich nikdy neprišiel navštíviť, nemal odvahu sa ani ospravedlniť za svoj čin, nikdy sa nespýtal, či
nejako nemôže pomôcť.

19. Podaním doručeným súdu dňa 9.4.2014 Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. oznámila súdu, že nemá
právny záujem na výsledku tohto konania a preto nevstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane

žalovaných.
Uznesením č. 10C 74/2010 zo dňa 29.4.2015 súd pripustil vstup vedľajšieho účastníka Allianz -
Slovenská poisťovňa a.s. do konania na strane žalovaných v prvom a druhom rade.
Uznesením č. 21 Co 212/2015 zo dňa 30.9.2015 Krajský súd v Prešove potvrdil hore uvedené uznesenie
Okresného súdu Humenné.

Dňa 22.12.2015 bolo proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove podané dovolanie. Na základe
dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 7Cdo 71/2017 zo dňa 28.6.2017 obe hore
uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.
Podaním doručeným súdu dňa 19.3.2018 Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. oznámila súdu v súvislosti
novou právnou úpravou, že nevstupuje ako intervenient do tohto konania.

20. Podaním doručeným súdu dňa 15.8.2014 zástupca žalovaného v druhom rade uviedol, že žalovaný
v druhom rade okamžite po dopravnej nehode, keď si uvedomil jej následky a po poskytnutí prvej pomoci
postihnutým,bolpotompocelýčasvbezprostrednomstykusožalobcami.Samažalobkyňavprvomrade
uviedla, že nechcela, aby kontaktoval jej rodinu. Potvrdzuje to skutočnosť, že žalovaný v druhom rade so

žalobkyňou v prvom rade viedol 7 hodinový rozhovor v jej kancelárii. K dopravnej nehode došlo zrážkou
dvoch vozidiel, pričom on vzal na seba v celom rozsahu mieru zavinenia, pričom v skutočnosti tomu tak
nebolo. Účastníkom dopravnej nehody bol aj ďalší vodič C. T., ktorý išiel po rovnakej komunikácii svojim
vozidlom. On išiel neprimeranou rýchlosťou, chcel prejsť medzi havarovanými vozidlami, pričom narazil
do už stojaceho vozidla, kde sa nachádzal I. Y., spôsobil tak určite narazením do tohto vozidla zranenia I.

Y.. V tom čase sa nachádzal v zlom psychickom rozpoložení a pokiaľ by následne zmenil svoju výpoveď,
policajti by mu neverili. Ohľadom vedľajšieho účastníka žalovaný v druhom rade poukázal na rozsudok
Súdneho dvora v prípade T.L. Y. proti O. G., J. Y., kde Súdny dvor v spore o veci samej rozhodol tak,
že podľa vnútroštátneho súdu sa v rámci náhrady škody spôsobenej na zdraví nahrádza nemajetková
ujma, ako aj bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Pojem škoda, ktorú kryje poistná zmluva teda

zahŕňa aj nemajetkovú ujmu. V bode 28 uvedený súd navyše zastáva názor, že členské štáty sú povinné
prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených osôb a obetí nehôd a abyakékoľvek škody a ujmy krytia povinným zmluvným poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali
neuhradené.

21. Na pojednávaní dňa 24.9.2014 bol ako svedok vypočutý I.. I. E., ktorý uviedol, že je so žalobcami v
priateľskom vzťahu a žalobkyňu pozná od roku 1990. Uviedol, že pozná všetky podrobnosti dopravnej
nehody a potvrdil, že žalobkyňa so svojim manželom mala veľmi úprimný vzťah, pričom ich vzájomný
manželský vzťah ako rodinné vzťahy by mohli byť vzorom pre ostatné rodiny. Otec žalobkyne
bol dlhodobo chorý, pripútaný na invalidný vozík a matke žalobkyne niekoľko rokov predtým zistili

Alzhaimerovu chorobu. Obaja rodičia žalobkyne boli odkázaní na celodennú starostlivosť príbuzných.
Žalobkyňa pracovala vo vlastnej audítorskej firme, pričom jej nebohý manžel, aby sa mohol podieľať na
starostlivosti o jej rodičov, zanechal vlastné podnikanie a pomáhal manželke v jej audítorskej firme, takže
mali podelené práce týkajúce sa práce v spoločnosti, ako aj v oblasti starostlivosti o rodičov žalobkyne.
Svedkyňa C.. C. Č. vo svojej výpovedi uviedla, že žalobkyňa je jej sesternicou a takmer celý život bývajú
blízko seba. Jej manžel pôsobil veľmi pozitívne na ľudí okolo seba. Nikdy nikomu neodmietol pomôcť a

bol žalobkyni oporou. Manžel jej pomáhal v každodennej starostlivosti o otca a popri tom pracoval. Keď
ochorela aj matka žalobkynem, jej manžel zanechal svoje podnikanie, aby mohol žalobkyni pomáhať
s jej podnikaním ako aj so starostlivosťou o jej rodičov. Po smrti manžela všetka starostlivosť ostala
na žalobkyni, aj keď sa jej syn snažil pomáhať, ale vtedy už študoval na vysokej škole, preto musela
žalobkyňazabezpečiťpresvojichrodičovopatrovateľku.Vzťahmedzižalobcomaotcombolveľmidobrý.

Otec sa mu venoval, chodili spolu hrať tenis, chodili na výlety do prírody, v rámci domácnosti ho zaúčal
do domácich prác, vzťah medzi nimi bol veľmi dobrý.
Svedok C.. Ľ. G. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že vzťah medzi žalobkyňou a jej manželom bol
veľmi dobrý, rozumeli si a nikdy nepočul, že by o sebe rozprávali nejako nepriaznivo. Poznal ich skôr zo
svojej pracovnej stránky, pretože v tom čase bol správcom farnosti na K.. Vzťah medzi žalobkyňou a jej

manželom považoval za veľmi dobrý. Aj po predmetnej nehode chodil k ním do domácnosti z dôvodu,
že otec žalobkyne bol na invalidnom vozíku a bavili sa aj o takých veciach ako prekonať nepriaznivú
situáciu, ktorá nastala po smrti manžela. G. Y. bol hrdý na svojho syna a pokiaľ svedok vie, vzťah medzi
synom a otcom bol dobrý. Po jeho smrti matka a syn držali spolu a žalobkyni ostala starostlivosť o svojich
rodičov, pričom predtým si túto starostlivosť delili s manželom.

Žalobkyňa vo svojej výpovedi, ktorú si pripravila písomne a ktorú na pojednávaní prečítal na jej žiadosť
súd uviedla, že ich vzájomný vzťah bol založený na vzájomnom porozumení. Starali sa jeden o druhého,
stáli pri sebe v úspechoch aj neúspechoch a boli na seba pyšní keď sa im darilo. Vzájomne prechovávali
úctu, dôveru a vernosť. Obaja začali podnikať, manžel v drevovýrobe a ona v audítorskej praxi. Žili v
harmonickom manželstve. Okrem bežných povinností mali povinnosti aj voči jej rodičom, pretože otec

bol od roku 1974 bezvládny z dôvodu choroby skleróza multiplex a mame diagnostikovali Alzhaimerovu
chorobu. Obaja boli odkázaní na jej pomoc ako jedinej dcéry a pomoc jej rodiny. Aj napriek chorobám v
jej rodine prevládala radosť zo života. Vzájomná úcta, dôvera a podpora všetkých členov rodiny vytvárali
nádherné, láskyplné citové vzťahy v rámci štvorgeneračnej rodiny, ktorá žila pod jednou strechou. Po
dopravnej nehode sa dozvedela, že jej manžela previezli do T., otca do E. L. P. a mamu do G.. Pre

ňu nastalo peklo, kedy dennodenne všetkých navštevovala. Matku po troch dňoch zobrala domov z
dôvodu nedostatočnej zdravotnej starostlivosti. To všetko s ňou prežíval aj syn, ktorý mal práve prežívať
posledné dni na strednej škole. Manžel zomrel práve v deň maturitnej skúšky syna. Netreba nikomu
hovoriť, akú traumu obaja v ten deň prežili. V deň keď sa mali tešiť z úspechu syna, riešili pohreb jeho
otca. Vo veku 38 rokov sa stala vdovou. Došlo k nenávratnej a definitívnej deštrukcii jej rodiny. Veľkosť

smútku a zúfalstva vie pochopiť len človek, ktorý niečo také zažil. Doma jej chýbal manžel, na pracovisku
jej chýbal manžel. Musela sa postarať o ďalší vývoj dieťaťa, zabezpečiť chod domácnosti, zdravotnú
a sociálnu starostlivosť doráňaných rodičov, živobytie všetkých členov domácnosti, splatiť hypotéku.
Do dvoch rokov zomrel jej otec, následkom prežitej havária. Mama prestala komunikovať a jej stav sa
rapídne zhoršil. Stala sa ležiacou pacientkou. Syn úspešne ukončil vysokoškolské štúdium, avšak jeho

štúdium bolo ovplyvnené pomocou v domácnosti aj na pracovisku.
Právna zástupkyňa žalovaného v prvom rade poukázala na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného
v prvom rade, kedy žalovaný v druhom rade bol zamestnancom žalovaného v prvom rade, ale žalovaný v
prvom rade nebol prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla. Toto vozidlo mal zapožičané od
inej spoločnosti na základe zmluvy. Ďalej žalovaný v prvom rade uviedol, že nie je zrejmé, či žalobcami

uplatňovaný nárok voči žalovanému v prvom rade je titulom toho, že bol zamestnávateľom žalovaného
v druhom rade, alebo v súvislosti s jeho zodpovednosťou ako prevádzkovateľa osobného motorového
vozidla. Žalovaný v prvom rade nebol prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla, bol iba jeho
držiteľom. Ďalej poukázal na to, že žalovaný v druhom rade v čase dopravnej nehody cestoval z miestasvojho bydliska do miesta pracoviska v T., čo bolo miestom jeho výkonu práce. V tejto súvislosti poukázal
na ustanovenia § 220 a 221 Zákonníka práce, kedy sa za plnenie pracovných povinností nepovažuje
cesta z miesta bydliska do miesta pracoviska. V konaní bolo preukázané, že cestoval z miesta bydliska

do miesta pracoviska a to, že používal služobné motorové vozidlo, bolo akýmsi benefitom.

22. Uznesením Okresného súdu Humenné č. 10C 74/2010 zo dňa 6.10.2014 súd pribral do konania
znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a vypracovaním znaleckého posudku poveril znalca
C.. S. G.. Úlohou znalca bolo posúdiť, aký vplyv malo úmrtie I. Y. na psychický stav žalobcov

bezprostredne po smrti menovaného a v súčasnosti, či spôsobilo trvalé následky na psychike žalobcov,
ale prechodného charakteru a aké.
Znalec dňa 4.2.2015 predložil súdu znalecký posudok č. XX/XXXX, že odpovede na položenú otázku
u žalobkyne v prvom rade boli sťažené tým, že menovaná nikdy nebola doposiaľ psychiatricky
vyšetrovaná. Anamnesticky u menovanej zistil prejavy ťažkej reaktívnej depresie, ktorá presiahla rámec
bežnejsmútkovejreakcie,predovšetkýmzdôvodunáhlej,neočakávanejtragickejstraty,otovýraznejšie,

že jej manželstvo bolo vyrovnané a harmonické. Aktuálne máva ľahšie krátkodobejšie reziduálne
depresívne prejavy situačného rázu (napr. keď je nejaké výročie spojené s jej manželom), kedy pociťuje
krátkodobé depresívne prejavy napr. plač, smútok, tieto ťažkosti nemajú charakter poruchy ako takej a
nemajú dopad na obmedzenie vo fungovaní v praktickom živote, trvalé následky nepozoruje. U žalobcu
v druhom rade znalec uviedol, že strata otca zasiahla menovaného vo veľmi citlivom období, kedy jeho

osobnosť bola vo vývoji a o to ťažšie sa vyrovnával so stratou opory, ktorou mu otec bol. Po úmrtí
otca sa u neho rozvinuli prejavy Adaptačnej poruchy s protrahovanou depresívnou symptomatológiou,
ktorá sa rozvinula na báze osobnosti, ktorá je senzitívna, s nižšou frustračnou toleranciou, s intenzívnym
vnútorným prežívaním, s predĺženou adaptačnou fázou. Najintenzívnejšie prejavy vnímal menovaný asi
do septembra 2008, potom nastúpil na vysokú školu, kde nebol vystavený následkom, ktoré súviseli s

úmrtím otca a riešením nejakých problémov s tým spojených. Jej reziduálne prejavy v miernej forme
sú prítomné aj v súčasnosti, sú zvýraznené pri expozícií záťaží, situačne a reaktívne pri zmienkach o
nebohom otcovi, nemajú však dopad na obmedzenia vo fungovaní v praktickom živote, trvalé následky
nepozoruje.

23. Na pojednávaní dňa 26.11.2014 bol vypočutý ako svedok I. K., ktorý uviedol, že žalovaný v druhom
rade je jeho synom a so žalobcami prišiel do kontaktu bezprostredne po dopravnej nehode. V čase keď
dorazil na miesto nehody bola tam prítomná žalobkyňa a vtedy ju poprosili o prepáčenie, aj keď ešte
prebiehalo vyšetrovanie dopravnej nehody a nebol známy vinník dopravnej nehody. Potom žalobkyňu
evidoval na pojednávaniach, kde chodil namiesto syna. Za nebohým manželom žalobkyne boli aj v

nemocnici, ale žalobkyňa ich ignorovala a nechcela s nimi komunikovať. Taktiež uviedol, že medzi jeho
synom a žalobkyňou došlo k rokovaniu, pričom on ho na miesto stretnutia odviezol a rokovanie trvalo
6 až 7 hodín. Nevie čo bolo predmetom rokovania, ale syn mu spomínal, že sa dohodli so žalobkyňou,
že všetky náhrady budú uhradené cez poisťovňu a že ona si nebude voči nemu uplatňovať cez súd
ďalšiu náhradu.

Svedkyňa R. K. vo svojej výpovedi uviedla, že žalovaný v druhom rade je jej manželom. Uviedla, že má
vedomosťotom,žesažalovanývdruhomradestretolsožalobkyňouvjejkanceláriivY..Vtomčasebola
priateľkou žalovaného v druhom rade. Po tomto stretnutí jej žalovaný v druhom rade uviedol, že je rád,
že sa porozprával so žalobkyňou. Táto mu uviedla, že nechce, aby sa stretával aj s jej synom, pretože
tento to veľmi ťažko nesie a že mu povedala, že si voči nemu nebude uplatňovať žiadne nároky. Taktiež

uviedla, že žalovaný v druhom rade bol z tejto dopravnej nehody nešťastný, ťažko to niesol, vôbec o
tom nechcel rozprávať s odôvodnením, že ju tým nechce zaťažovať. Až po niekoľkých mesiacoch o
tom prvýkrát hovoril, pričom ho vtedy prvýkrát videla plakať a uviedol, že prečo radšej pri tej dopravnej
nehode nezomrel on.

24. Žalovaný v prvom rade vo svojom podaní doručenom súdu dňa 13.2.2018 uviedol, že predmetom
konania je nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a nie nárok na náhradu škody, nemajú
sa na daný vzťah aplikovať ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka o zodpovednosti za škodu a vyvodzovať' zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa
žalovaného v druhom rade v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný nemôže zodpovedať za zásah do ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka, a to
ani odvodene od konania žalovaného v druhom rade. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný v prvom rade
necíti byť pasívne legitimovaný vo vzťahu uplatňovania práv žalobcov na ochranu osobnosti. Samotný
zásah do práva na ochranu osobnosti bol spôsobený výlučne žalovaným v druhom rade a preto by súdmal na úhradu požadovaných nárokov výlučne zaviazať žalovaného v druhom rade. V tomto kontexte
žalovaný v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v prvom rade bol len zamestnávateľom
žalovaného v druhom rade a nie prevádzkovateľom motorového vozidla a ani jeho vlastníkom vo vzťahu

k povinnému zmluvnému poisteniu. Z uvedeného dôvodu by žalovaný v prvom rade nebol pasívne
legitimovaný ani v prípade uplatnenia zodpovednosti podľa § 427 až 429 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ by súd pripustil možnosť, že za zásah do práva na ochranu osobnosti alebo za spôsobenú
škodu je zodpovedný žalovaný v prvom rade ako zamestnávateľ, vznáša žalovaný námietku, že sa tak
stalo v dôsledku trestného činu a ide teda o vybočenie z medzí plnenia úloh zamestnávateľa alebo

zamestnanca a takéto konanie zamestnanca nemôže zaväzovať zamestnávateľa. Súd prvej inštancie
správne vyhodnotil, že žalovaný nebol prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla. Žalovaný
v prvom rade uviedol, že z plnenie zo zákonného zmluvného poistenia bolo spoločnosti Trenkwalder
a.s., vyplatené v plnej výške t.j. 36 766,23 eur.

25. Podaním doručeným súdu dňa 28.3.2018 žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu

uviedli žalovaný v I. rade nesprávne porozumel vyjadreniu žalobcov v právnej veci zo dňa 31. 1. 2017
(„vyjadrenie žalobcov“), v ktorom žalobcovia nezamieňajú právny režim náhrady nemajetkovej ujmy s
právnym režimom zodpovednosti za škodu.
Vo vyjadrení žalobcov v bode 43 je uvedené čo sa rozumie pod pojmom škoda: „rozumie sa ujma,
která nastala (se projevuje) v majetkové sfére poškozeného a je objektívně vyjádřitelná všeobecným

ekvivalentem, tj penězi) (...) spolu s touto škodou se podle československého občanského práva
odškodňují i některé nemajetkové újmy zpusobené zásahem do osobněprávních vztahu poškozeného
(vytrpěné bolesti, ztížení společenského uplatnění záležející v omezení schopnosti vykonávat běžné
životní úkony a zúžení možnosti uspokojovat živnotní a společenské potřeby a plnit společenské úkoly).
(...)“. (Rozsudok Cpj 87/70).

V bode 38 vyjadrenia žalobcov je uvedené: „Žalobcovia by radi poukázali na rozsudok Súdneho dvora
zo dňa 6. 5. 2010 vo veci C-63/09 S. F. proti Q. D., ktorý uvádza: „komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu
(...).“. Všetky závery týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti sa môžu použiť aj v
prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy pri strate príbuzných, pri dopravných nehodách alebo v dôsledku

nesprávne vykonaného zdravotníckeho úkonu.
V ust. § 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov („Zákon č.381/2001”)
uvádza: „Tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „poistenie zodpovednosti“) a zriadenie Slovenskej kancelárie

poisťovateľov (ďalej len „kancelária“)”.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo168/2009 zo dňa 20. 4. 2011
(Uznesenie NS SR“) uvádza: „Podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah
do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia“.

Vo vyjadrení žalobcov je uvedené, že žalobcovia sú v zmysle platnej judikatúry oprávnení požadovať
náhradu nemajetkovej ujmy od poisťovne Alianz ako intervenienta a je odôvodniteľné, že takáto
náhrada musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia žalovaného v 1. rade v zmysle ust.
§ 4 ods. (2) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z dôvodu, že

motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda patrilo do obchodného majetku spoločnosti
Trenkwalder (právny predchodca žalovaného v 1. rade).
„Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej
náhrada na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje

vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“.
Ust. § 427 až ust. § 431 OZ upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov. Ust. § 427 ods. (1) OZ uvádza: „Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.”.
Vyjadrenie žalobcov poukazuje na to, že spoločnosť Allianz ako intervenient je povinná uhradiť škodu

(nemajetkovú ujmu) žalobcom, a to z titulu povinného zmluvného poistenia žalovaného v 1. rade.
Žalovaný v 1. rade uvádza, že nie je pasívne vecne legitimovaný (pasívne vecne legitimovaný je nositeľ
subjektívnej povinnosti, ktorým je v spore žalovaný v 2. rade). Žalovaný v 1. rade uvádza nesprávnu
právnu terminológiu, pričom má podľa všetkého na mysli, že nie je objektívne zodpovedný za konaniežalovaného v 2. rade. Nie je pravdou, že na náhradu nemajetkovej ujmy má byť zaviazaný len žalovaný
v 2. rade lebo neoprávnený zásah v spore bol spôsobený výlučne jeho zavinením. Uvedený názor
žalovaného v 1. rade sa nezakladá na pravde, nakoľko pri objektívnej zodpovednosti sa splnenie

požiadavky (preukázania) zavinenia nevyžaduje a zodpovedný subjekt zodpovedá aj v prípadoch kedy
svojím konaním (alebo opomenutím) škodu nezavinil (žalovaný v 2. rade bol v čase spáchania dopravnej
nehody zamestnancom žalovaného v 1. rade). Žalovaný v 1. rade v čase dopravnej nehody riadil
služobné motorové vozidlo značky VW Transporter, EČV: J. - XXX G. a jednalo sa o služobnú cestu. Na
základe vyššie uvedeného je zjavné, že žalovaný v I. rade je ako zamestnávateľ objektívne zodpovedný

na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom v spore.
Skutkové tvrdenia strán sporu uvedené v písomných podaniach, prednesy na pojednávaniach ako aj
výsluchy svedkov, lekárske posudky, znalecký posudok č. XXX/XXXX vo veci: psychiatrické vyšetrenie
vo veci náhrady nemajetkovej ujmy vypracovaným znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie - odvetvie
psychiatria C.. S. G. („Znalecký posudok“) ako aj ďalšie vykonané dôkazné prostriedky prispeli k
náležitému objasneniu veci. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať

a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené silnými citovými väzbami. Žalobcom bola smrťou ich
otca a manžela spôsobená citová (emocionálna) ujma, ktorá im bráni napĺňať ich citové potreby. Navyše
bola žalobcom smrťou zosnulého spôsobená strata, ktorú pocítili vo forme šoku, smútku jeho straty
ako veľmi blízkej osoby a ich vzťahu s ním, pričom sa doposiaľ nevysporiadali s jeho smrťou. V
doposiaľ predložených písomných podaniach a prednesoch na pojednávaniach žalobcovia dostatočným

spôsobom preukázali závažnosť zásahu a mieru zásahu do ich práva na súkromie, konkrétne do práva
na rodinný život spôsobeného smrťou zosnulého. Tvrdenia žalovaného v 2. rade, že je potrebné skúmať
majetkové pomery žalobcov pokladajú žalobcovia za nezmyselné, nakoľko skúmanie majetkových
pomerov nemá nič spoločné s predmetom sporu. Je dôležité uvedomiť si, že žalobkyňa v 1. rade zostala
po smrti manžela na starostlivosť o žalobcu v 2. rade, zabezpečovanie finančných prostriedkov pre

rodinu, splácanie hypotéky ako aj iné každodenné problémy sama a aj to, že žalobca v 2. rade (v tom
čase maloleté dieťa) nemal smrťou otca možnosť vyrastať v plnohodnotnej rodine.

26. Podaním doručeným súdu dňa 18.6.2018 žalovaný v prvom rade uviedol, že zotrváva na svojich
vyjadreniach Predmetom konania je žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ide o osobitný nárok, ktorý má súd
možnosť priznať v konaniach o ochranu osobnosti, ak sa mu javí upustenie od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu osobnosti a odstránenie následkov týchto zásahov za nepostačujúce.
Podľa odôvodnenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.06.2013, spis. zn. 10Co/38/2012
znavrhovanýchavykonanýchdôkazovnemalanevyplývaťzávažnosťzásahudoosobnejsféryžalobcov.

Podľa názoru súdu je potrebné preukázať nie na postih majetkový, ale na zásah do osobnosti žalobcov.
Nestačí zdôvodniť závažnosť zásahu v tom smere, že usmrtený sa staral o rodičov navrhovateľky v l .
rade. žalovaný nepopiera, že smrť manžela a otca predstavoval zásah do ich osobného života, avšak
výška nemajetkovej ujmy musí zodpovedať tomuto zásahu.
Podľa názoru žalovaného v l. rade nie je výška uplatňovaného nároku primeraná uvedenému zásahu.

Preto bude práve na úvahe súdu a jej zdôvodnení, akým spôsobom sa dopracuje k výške tejto
náhrady. Ako už žalovaný skôr poukázal, v žalobe a následných vyjadreniach žalobcov nesprávne
miešajú a kombinujú dva rozličné právne režimy. Jedným je ochrana osobnosti, zásah do súkromia a
nemajetková ujma. Druhým je náhrada škody vo forme osobitnej zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravných prostriedkov podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia poukazujú na

objektívnu zodpovednosť žalovaného v l. rade, ktorú najprv odvodzujú od toho, že bol zamestnávateľom
žalovaného v 2. rade, následne poukazujú, že ide o prevádzkovú zodpovednosť, ktorá mala byť krytá
z povinného zmluvného poistenia, hoci žalovaný v l. rade nebol nikdy prevádzkovateľom predmetného
motorového vozidla. Ani v poslednom vyjadrení zo dňa 28.03.2018 žalobcovia nevyriešili tento rozpor.
Podľa názoru žalovaného v l. rade sa žalobcovia domáhali podanou žalobou ochrany osobnosti, a nie

náhrady škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu žalovaný následne
ani nemôže objektívne zodpovedať za konanie žalovaného v 2. rade v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Túto skutočnosť umocňuje už len samotný fakt, že žalobcovia uplatňujú svoj nárok aj od
žalovaného v 2. rade, a podľa petitu ich žaloby, čo do výšky žalovanej sumy, by mala byť zodpovednosť
obochžalovanýchvyjadrenávpomere50:50.Rovnakožalovanýv1.radenemôžezodpovedať zazásah

do ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka, a to ani odvodene od konania žalovaného
v 2. rade, pretože zákon takúto odvodenú zodpovednosť' v prípade ochrany osobnosti neurčuje. Preto
navrhol, aby súd žalobu žalobcu zamietol.27. Zástupca žalobcov vo svojej záverečnej reči uviedol, že má za to, že tak žalobcovi v 1. rade ako
aj žalobcovi v 2. rade bolo zasiahnuté do ich práva na ochranu osobnosti a že majú nárok na náhradu
škody ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, že pasívne legitimovaný v tomto spore je tak žalovaný

v 1. rade ako aj žalovaný v 2. rade s poukazom na ust. § 13 o zásahu do osobnostných práv ako
aj od objektívnej zodpovednosti za prevádzku mot. vozidla. Zároveň poukázal opätovne na judikatúru
európskych súdov ako aj NS, ako aj na Nález ÚS sp. zn. III. ÚS 666/2016-36 o tom, že pod pojem
škoda spadá aj nemajetková ujma spôsobená osobám, ktorým bolo zasiahnuté do ich práv na ochranu
osobnosti. Výška, ktorá sa požaduje je v tomto prípade primeraná, čo bolo preukázané výpoveďami

žalobcov a tiež znaleckým posudkom a preto navrhol, aby súd žalobe vyhovel.
Zástupca žalovaného v prvom rade vo svojej záverečnej reči uviedol, že zotrváva na stanovisku,
že v tomto konaní nie je pasívne vecne legitimovaný. Žalovanému je samozrejme nie ľahostajná
trauma spôsobená žalobcom stratou manžela a otca a z hľadiska ľudskej stránky je mu to úprimne
ľúto, avšak treba podotknúť, že nároky, akých sa žalobcovia domáhajú, sa obvyklej rozhodovacej
praxe súdov v súlade s eurokonformným výkonom zaradili do zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla spadajúcu pod právnu úpravu zák. č. 381/2001 Zb. o povinnom
zmluvnom poistení v znení neskorších predpisov, pretože však žalovaný nebol nikdy prevádzkovateľom
tohto vozidla ani účastníkom poistného vzťahu PZP podľa uvedeného zákona, nemôže byť preto ani
pasívne vecne legitimovaný. Obdobne za nemajetkovú ujmu nezodpovedá ani z titulu svojho postavenia
ako zamestnávateľa, pretože by to bolo v rozpore s ust. § 217 ods. 1 Zákonníka práce. Vo vzťahu k

posúdeniu, či sa v uvedenom prípade jednalo o služobnú, resp. pracovnú cestu alebo nie, o tejto otázke
už raz súd rozhodol, pričom nedošlo k takej zmene dôkaznej situácie, ktorá by odôvodňovala iný záver.
S poukazom na § 220 ods. 1 Zákonníka práce sa za pracovnú cestu nepovažuje cesta z miesta bydliska
do miesta výkonu práce. Súd vzhľadom na vykonané dôkazy vyhodnotil, že žalovaný mal ísť z bydliska
a smeroval do ČR kde mal miesto výkonu práce. Posúdenie tejto otázky však nezávisí od vôle subjektov

alebo ich vyjadrení ale predstavuje objektívnu kategóriu, ktorá nastala v uvedenom čase objektívne
posúdiť záver o jeho intenzite a rovnako tento znalecký posudok by podľa vtedy platných ustanovení
OSP mohli považovať za listinný dôkaz. Preto navrhol žalobu voči nemu zamietnuť.
Zást. žalovaného v druhom rade uviedol, že vychádzajúc z ustanovení § 420 - 427 Občianskeho
zákonníka v rámci posúdenia zodpovednosti zamestnávateľa, teda právnickej osoby je zrejmé a

nesporné, že žalovaný G. K. vykonával kritického dňa služobnú cestu do Českej republiky, pri ktorej
došlo k dopravnej nehode z nedbanlivosti, pri ktorej došlo k stretu vozidiel, pri ktorom I. Y. utrpel zranenia,
ktorým dňa XX.XX.XXXX podľahol. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov majú právnické osoby vykonávajúce dopravu a zodpovednosť podľa zákonných ustanovení
je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, teda bez zreteľa na zavinenie. Čiže je povinnosťou

zamestnávateľa nahradiť škodu. Pravdou je, že žalovaný na základe rozsudku OS Prešov zo dňa 15.
júna 2009 sp. zn. 1T 44/09 bol uznaný za vinného a odsúdený, bol mu uložený trest 15 mesiacov so
skúšobnou dobou na 30 mesiacov. G. K. sa za svoju účasť na dopravnej nehode bol osobne žalobcom
ospravedlniť. Je mu úprimne ľúto, že nehoda spôsobila smrť p. Y.. Osobne navštívil pani Y. za účelom
riešenia škodovej udalosti, kde sa menovaná vyjadrila, že nežiada žiadnu náhradu škody. Jednanie u

p. Y. trvalo niekoľko hodín. Neskôr sa rozhodla inak a podala žalobu na Okresný súd Humenné, kde si
uplatnila nárok na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o veci dokazovania, pred
súdom prvej inštancie boli vypočutí svedkovia, ktorí vypovedali v prospech žalobcov. Žalovaný v druhom
rade považuje tieto výpovede svedkov za účelové. Vychádzajúc zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX
znalca C.. G. vo veci psychiatrického vyšetrenia vo veci náhrady nemajetkovej ujmy, znalec uviedol k

psychiatrickýmzáverom,žemenovanížalobcovianebolidoposiaľpsychiatrickyvyšetrovaníaaniliečení.
Závery v zisteniach znalca sú také, že u oboch žalobcov ťažkosti nemajú charakter poruchy ako takej,
neboli prítomné ani pri samotnom znaleckom vyšetrení. Rovnako nemajú dopad na obmedzenie vo
fungovaní v praktickom živote a neboli pozorované trvalé následky. Žalovaný v druhom rade navrhol
žalobu voči nemu zamietnuť.

28. Podľa ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti
najmä života a zdravia občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov
osobnej povahy.

29. Podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za
ktorých k porušeniu práva došlo.

30. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu,
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

31. § 220 ods. 1, 2 Zákonníka práce plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností
vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá
je predmetom pracovnej cesty.
V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce
zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie je cesta do

zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne
a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri
prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

32. Žalobcovia v prvom a druhom rade sa podanou žalobou, po doplnení žaloby domáhali, aby súd

rozhodol, že žalovaný v prvom rade je povinný uhradiť žalobkyni v prvom rade a žalobcovi v druhom
rade každému sumu 25 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaný v druhom rade je
povinný uhradiť žalobcovi v prvom rade a žalobcovi v druhom rade každému po 25 000 eur do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku a taktiež aby oboch žalovaných zaviazal uhradiť im trovy konania.

33. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný v 2. rade riadil dňa
X.X.XXXX v čase o 13,45 hod. po ceste č. W. v smere do Prešova osobné motorové vozidlo zn.
Volkswagen Transporter EVČ: J. XXX G.. Pred stúpaním do kopca Petič neprispôsobil rýchlosť vozidla
ľavotočivej zákrute a mokrej vozovke, v dôsledku čoho prešiel do protismeru, narazil do protiidúceho
motorového vozidla zn. Daewo Leganza EVČ: Y. XXX S., ktoré riadil I. Y. nar. X.X.XXXX, pričom I. Y.

utrpel zranenia, ktorým dňa XX.X.XXXX podľahol. Za tento svoj čin bol rozsudkom Okresného súdu
Prešov zo dňa 15.6.2009 uznaný vinným zo spáchania jednočinného súbehu prečinu usmrtenia a
ublíženia na zdraví podľa § 149 ods. 1 a 157 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z. trestného zákona a bol
odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov s podmienečným odložením trestu
v dobe trvania 30 mesiacov a k trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na dobu

3 rokov.
Žalobcovia v 1. a 2. rade žalovali ako žalovaného v 1. rade spoločnosť Trenkwalder a.s., pričom
súd pripustil uznesením č. 10C 74/2010 zo dňa 21.10.2010 zámenu účastníkov konania na strane
žalovaného v 1. rade a ako žalovaný v 1. rade v konaní ďalej vystupovala spoločnosť MS - ATLAS
s.r.o. Šumavská 15 Brno, ktorý bol v čase dopravnej nehody zamestnávateľom žalovaného v druhom

rade. Skutočnosť, že žalovaný v 2. rade bol zamestnancom spoločnosti MS - ATLAS s.r.o. preukazuje
pracovná zmluva uzavretá medzi žalovaným v 2. rade a spoločnosťou MS - ATLAS s.r.o. zo dňa
9.8.2007, ako aj zrušenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 31.3.2009 medzi týmito istými stranami
sporu. Z toho je nepochybné, že v čase dopravnej nehody bol žalovaný v 2. rade zamestnancom
spoločnosti MS - ATLAS s.r.o.. Vlastníkom motorového vozidla, ktoré spôsobilo predmetnú dopravnú

nehodu bola spoločnosť Trenkwalder a.s., ako to vyplýva z jej vyjadrení a z vyjadrení spoločnosti MS
- ATLAS s.r.o., pričom predmetné motorové vozidlo mala zapožičaná spoločnosť MS - ATLAS s.r.o.
na základe riadnej zmluvy.
Vyššie uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné.

34. Žalovaný v prvom rade poukázal na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v prvom rade, kedy
žalovaný v druhom rade bol zamestnancom žalovaného v prvom rade, ale žalovaný v prvom rade nebol
prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla. Toto vozidlo mal zapožičané od inej spoločnosti
na základe zmluvy. Ďalej žalovaný v prvom rade uviedol, že nie je zrejmé, či žalobcami uplatňovaný
nárokvočižalovanémuvprvomradejetitulomtoho,žebolzamestnávateľomžalovanéhovdruhomrade,

alebo v súvislosti s jeho zodpovednosťou ako prevádzkovateľa osobného motorového vozidla. Žalovaný
v prvom rade nebol prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla, bol iba jeho držiteľom. Ďalej
poukázal na to, že žalovaný v druhom rade v čase dopravnej nehody cestoval z miesta svojho bydliska
do miesta pracoviska v T., čo bolo miestom jeho výkonu práce. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia§ 220 a 221 Zákonníka práce, kedy sa za plnenie pracovných povinností nepovažuje cesta z miesta
bydliska do miesta pracoviska. V konaní bolo preukázané, že cestoval z miesta bydliska do miesta
pracoviska a to že používal služobné motorové vozidlo, bolo akýmsi benefitom.

V súvislosti s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného v prvom rade súd poukazuje na ustanovenia
§ 2, ods. j) zákona č. 381/2001 Z.z. podľa ktorého prevádzkovateľom motorového vozidla je fyzická
alebo právnická osoba, ktorá má právnu a faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom a na
ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. podľa ktorého povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri
tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla,

alebotenktojevdokladochvozidlazapísanýakoosoby,naktorúsadržbamotorovéhovozidlapreviedla.
V konaní nebolo sporné, že vlastníkom motorového vozidla, ktorým žalovaný v druhom rade spôsobil
dopravnú nehodu bola spoločnosť Trenkwalder, a.s., Námestie 1. mája 18, Bratislava a teda v čase
dopravnej nehody mal jednoznačne on právnu moc nad vozidlom a tak spĺňal i status prevádzkovateľ,
tak ako to definuje § 2 písm. 1 hore citovaného zákona. Preukázané to bolo aj tým, že motorové vozidlo
poskytoltretejosobnet.j.žalovanémuvprvomrade. Pokiaľžalobcoviaopierajúsvojnárokoustanovenia

§ 427 Občianskeho zákonníka tak z vyššie uvedených dôvodov, nie je žalovaný pasívne legitimovaný.
Žalobcovia v prvom a druhom rade zároveň ako dôvod, pre ktorý žalujú žalovaného v prvom rade uviedli
skutočnosť, že žalovaný v prvom rade bol v čase dopravnej nehody zamestnávateľom žalovaného v
druhom rade. Z výsluchu žalovaného v 2. rade na pojednávaní dňa 26.8.2011 je nepochybné, že cesta
z jeho miesta bydliska do miesta pracoviska bola braná ako služobná cesta, pričom dĺžka tejto cesty

bolo okolo 780 km. Túto skutočnosť potvrdzuje aj žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení
zo dňa 5.9.2011. Zároveň predložil výpis z knihy jázd, kde jazda predmetným motorovým vozidlom
bola braná ako služobná jazda. V priebehu konania však žalovaný v prvom rade uviedol, že cestu
žalovaného v druhom rade z miesta bydliska do miesta pracoviska nie je možné brať ako služobnú cestu.
V konaní skutočnosť, že v deň dopravnej nehody cestoval žalovaný v druhom rade z miesta svojho

bydliska do miesta výkonu práce. Podľa ustanovení českého zákonníka práce a to § 274 ods. 1 zákona
č. 262/2006 Sb., ako aj z ustanovení slovenského zákonníka konkrétne § 220 vyplýva skutočnosť,
že cesta do zamestnania a späť nie je pracovnou cestou. Nejde teda za úkon v priamej súvislosti s
plnením pracovných úloh a preto nemôže byť konanie žalovaného v 2. rade posudzované ako konanie
žalovaného v 1. rade. Z vyššie uvedeného nevyplýva, ani zodpovednosť žalovaného v prvom rade za

konanie žalovaného v druhom rade, pretože v čase dopravnej nehody žalovaný v druhom rade si neplnil
pracovné povinnosti, nebol na služobnej ceste. Preto súd žalobu žalobcov proti žalovanému v prvom
rade zamietol.

35. V ďalšom sa súd zaberal výškou nemajetkovej ujmy ktorú si v tomto konaní žalobcovia uplatnili voči

žalovanému v druhom rade v sume 25 000,- eur každý z nich, nakoľko je toho názoru, že žalobkyni vo
vzťahu k žalovaným vzniklo právo na priznanie nemajetkovej ujmy.
Do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie
zahŕňajúce širokú oblasť súkromnej fyzickej osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej
sféry, vnútorného myšlienkového, citového života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života

v rodine a v manželských, partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov. Občianskoprávna
ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne
uvedené v zákone. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka poukazuje na demonštratívny výpočet
chránených zložiek osobnosti obsiahnutých v tomto ustanovení, popri práve na ochranu života, zdravia,
občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť aj právo na ochranu osobnej

slobody, osobného súkromia. Súčasťou súkromného života je aj život rodinný zahŕňajúci sociálne,
morálne, kultúrne vzťahy medzi najbližšími príbuznými.
Ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného zásahu došlo k usmrteniu osoby, majú
osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka možnosť požadovať náhradu za nemajetkovú ujmu z
titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Je zároveň nepochybné,

že takýmto neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného prípadne
rodinného života a preto môžu požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich
osobnostných práv.
Predpokladom zodpovednosti a vzniku občiansko-právnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú
zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka je existencia neoprávneného

zásahu objektívne spôsobilého nemajetkovú ujmu vyvolať a v príčinnej súvislosti medzi takýmto
zásahom a jeho protiprávnosťou. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú
stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo a teda samotnázávažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej
výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom
súd musí prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to jednak vo vzťahu k

postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Aby tak bola
zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj
požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku. Súd pri určení výšky peňažnej náhrady prihliadol
na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrti manžela a na okolnosti za ktorých došlo k
usmrteniu.

36. V danej právnej veci je nesporné, že smrť manžela žalobkyne v prvom rade a otca žalovaného
v druhom rade spôsobil z nedbanlivosti bez akýchkoľvek pochybností žalovaný v 2. rade, za čo bol
aj právoplatne odsúdený. Žalobkyňa v 1. rade spolu so svojím manželom sa v čase pred dopravnou
nehodou starala aj o svojich rodičov, pričom jej otec bol takmer 40 rokov pripútaný na invalidný vozík
pre diagnostikovanú chorobu skleróza multiplex a matke žalobkyne v 1. rade v čase pred dopravnou

nehodou asi rok diagnostikovali Alzheimerovu chorobu. Keďže žili v spoločnej domácnosti, žalobkyňa v
1. rade za pomoci svojho nebohého manžela I. Y. sa starala osobne ako aj materiálne o svojich rodičov,
čiže predmetnou dopravnou nehodou došlo k veľkému zásahu do rodinného života žalobkyne v prvom
rade, pretože žalobkyňa v prvom rade tak prišla o finančnú ako aj osobnú podporu svojho manžela a
pomoc pri starostlivosti o svojich rodičov. Takisto došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu v 2.

rade, pretože nebohý I. Y. bol jeho otcom a zahynul práve v deň keď mal žalobca v 2. rade maturitu.
Okrem toho žalobkyňa v 1. rade spolu so svojím manželom mali ku dňu jeho smrti hypotekárny úver
vo výške 26.950,14 eur, pričom po smrti manžela zostala celá starostlivosť o rodičov, ako aj o finančné
zabezpečenie rodiny na pleciach žalobkyne v 1. rade.
Žalobca v druhom rade vo svojej výpovedi uviedol, že jeho rodičia žili v usporiadanom manželstve,

kde zodpovedne pristupovali k jeho výchove. Otec bol veľkou fyzickou, psychickou, osobnostnou ako aj
finančnou podporou. Podporoval ho nielen pri plnení školských povinností, ale aj v rozvíjaní športových
aktivít, spoznávaní prírody a pod.. V dôsledku smrti jeho otca došlo k nenávratnej deštrukcii rodiny.
Dopravná nehoda sa stala v čase, keď sa mal pripravovať na maturitné skúšky a prežívať posledné dni
na strednej škole. Otec zomrel v deň jeho maturitnej skúšky. Otec s ním každú stredu chodil do Košíc

kde sa pripravoval na maturitné skúšky a na prijímacie pohovory na vysokú školu sa nedožil radosti keď
jeho syn zmaturoval a on mu nemohol vyjadriť vďačnosť za jeho podporu. Na vysokú školu bol prijatý, ale
jeho štúdium bolo ovplyvnené starostlivosťou o členov rodiny, následne úmrtím dedka, ktorý zomrel dva
roky po dopravnej nehode. Mama sa stala jedinou živiteľkou rodiny, starostlivosť počas jej práce bola
zabezpečená opatrovateľkou a po zvyšný čas sa o členov rodiny starali oni dvaja. Žalovaný v druhom

rade ich nikdy neprišiel navštíviť, nemal odvahu sa ani ospravedlniť za svoj čin, nikdy sa nespýtal, či
nejako nemôže pomôcť.
Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že ich vzájomný vzťah bol založený na vzájomnom porozumení.
Starali sa jeden o druhého, stáli pri sebe v úspechoch aj neúspechoch a boli na seba pyšní keď sa im
darilo. Vzájomne prechovávali úctu, dôveru a vernosť. Obaja začali podnikať, manžel v drevovýrobe

a ona v audítorskej praxi. Žili v harmonickom manželstve. Okrem bežných povinností mali povinnosti
aj voči jej rodičom, pretože otec bol od roku 1974 bezvládny z dôvodu choroby skleróza multiplex a
mame diagnostikovali Alzhaimerovu chorobu. Obaja boli odkázaní na jej pomoc ako jedinej dcéry a
pomoc jej rodiny. Aj napriek chorobám v jej rodine prevládala radosť zo života. Vzájomná úcta, dôvera
a podpora všetkých členov rodiny vytvárali nádherné, láskyplné citové vzťahy v rámci štvorgeneračnej

rodiny, ktorá žila pod jednou strechou. Po dopravnej nehode sa dozvedela, že jej manžela previezli do
T., otca do E. L. P. a mamu do G.S.. Pre ňu nastalo peklo, kedy dennodenne všetkých navštevoval.
Matku po troch dňoch zobrala domov z dôvodu nedostatočnej zdravotnej starostlivosti. To všetko s ňou
prežíval aj syn, ktorý mal práve prežívať posledné dni na strednej škole. Manžel zomrel práve v deň
maturitnej skúšky syna. Netreba nikomu hovoriť, akú traumu obaja v ten deň prežili. V deň keď sa mali

tešiť z úspechu syna, riešili pohreb jeho otca. Vo veku 38 rokov sa stala vdovou. Došlo k nenávratnej
a definitívnej deštrukcii jej rodiny. Veľkosť smútku a zúfalstva vie pochopiť len človek, ktorý niečo také
zažil. Doma jej chýbal manžel, na pracovisku jej chýbal manžel. Musela sa postarať o ďalší vývoj dieťaťa,
zabezpečiť chod domácnosti, zdravotnú a sociálnu starostlivosť doráňaných rodičov, živobytie všetkých
členov domácnosti, splatiť hypotéku. Do dvoch rokov zomrel jej otec, následkom prežitej havária. Mama

prestala komunikovať a jej stav sa rapídne zhoršil. Stala sa ležiacou pacientkou. Syn úspešne ukončil
vysokoškolské štúdium, avšak jeho štúdium bolo ovplyvnené pomocou v domácnosti aj na pracovisku.
Znalec dňa 4.2.2015 predložil súdu znalecký posudok č. XX/XXXX, že odpovede na položenú otázku
u žalobkyne v prvom rade boli sťažené tým, že menovaná nikdy nebola doposiaľ psychiatrickyvyšetrovaná. Anamnesticky u menovanej zistil prejavy ťažkej reaktívnej depresie, ktorá presiahla rámec
bežnejsmútkovejreakcie,predovšetkýmzdôvodunáhlej,neočakávanejtragickejstraty,otovýraznejšie,
že jej manželstvo bolo vyrovnané a harmonické. Aktuálne máva ľahšie krátkodobejšie reziduálne

depresívne prejavy situačného rázu (napr. keď je nejaké výročie spojené s jej manželom), kedy pociťuje
krátkodobé depresívne prejavy napr. plač, smútok, tieto ťažkosti nemajú charakter poruchy ako takej a
nemajú dopad na obmedzenie vo fungovaní v praktickom živote, trvalé následky nepozoruje. U žalobcu
v druhom rade znalec uviedol, že strata otca zasiahla menovaného vo veľmi citlivom období, kedy jeho
osobnosť bola vo vývoji a o to ťažšie sa vyrovnával so stratou opory, ktorou mu otec bol. Po úmrtí

otca sa u neho rozvinuli prejavy Adaptačnej poruchy s protrahovanou depresívnou symptomatológiou,
ktorá sa rozvinula na báze osobnosti, ktorá je senzitívna, s nižšou frustračnou toleranciou, s intenzívnym
vnútorným prežívaním, s predĺženou adaptačnou fázou. Najintenzívnejšie prejavy vnímal menovaný asi
do septembra 2008, potom nastúpil na vysokú školu, kde nebol vystavený následkom, ktoré súviseli s
úmrtím otca a riešením nejakých problémov s tým spojených. Jej reziduálne prejavy v miernej forme
sú prítomné aj v súčasnosti, sú zvýraznené pri expozícii záťaží, situačne a reaktívne pri zmienkach o

nebohom otcovi, nemajú však dopad na obmedzenia vo fungovaní v praktickom živote, trvalé následky
nepozoruje.
Súd má preto za to, že konaním žalovaného v 2. rade došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne
tým, že bol narušený jej rodinný život, kedy dopravnou nehodou bola rodina žalobcov postihnutá jednak
finančne a jednak citovo, osobne, pretože nebohý I. Y. poskytoval svojej manželke, teda žalobkyni v 1.

rade, nevyhnutnú pomoc pri starostlivosti o jej rodičov, ktorí trpeli závažnými zdravotnými ochoreniami.
Súd má za to, že žalovaný v 2. rade zasiahol do osobnostnej sféry oboch žalobcov, pretože žalobca v
2. rade prišiel o svojho otca práve v čase maturít, v čase dospelosti, kedy vlastne najviac potreboval
oporu svojho otca.

37. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá žalobcom vznikla, môže prispieť k zmierneniu
vzniknutého stavu, uvedené je napokon aj jeho zmyslom. Je nepochybné, že nečakaným, šokujúcim
úmrtím manžela žalobkyne v prvom rade a otca žalobcu v druhom rade došlo k závažnému zásahu
do práva na ochranu osobnosti spočívajúcu v obmedzení ich súkromného a rodinného života. Smrťou
manžela a otca žalobcov bola narušená celistvosť rodiny. Následky tohto činu sú trvale neodstrániteľné

a ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Už samotná ujma - smrť sama osebe odôvodňuje
priznanie finančného zadosťučinenia a je nepochybné, že presný finančný ekvivalent za ľudský život nie
je možné určiť. Rovnako možno skonštatovať, že vykonávanie dokazovania ohľadne následkov, ktoré
spôsobili smrť blízkeho a milovaného človeka je nadbytočné, pretože bez akýchkoľvek pochýb, že už
samotným úmrtím došlo k tak závažnému zásahu do práv na ochranu osobnosti život.

Súd opätovne poukazuje, že účasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením §
11 Občianskeho zákonníka, je rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových,
morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie
týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených
osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Toto konštatovanie vyplýva z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rozsudku z 27.10.2010 sp. zn. 1Cdo/77/2009 Najvyšší
súd Slovenskej republiky za správny označil záver súdov nižších stupňov, že do osobnostných práv
oprávnených osôb bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný.
V rozsudku zo 17.02.2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „ak
medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich

súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahudoprávanasúkromiedruhejztýchtoosôb.Takýmtoprotiprávnymzásahomtretejosobydopráva
na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma,
ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca
inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra.

Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo
forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Na
inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti“. Existencia neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný
život, ktorý bol spôsobený usmrtením blízkeho rodinného príslušníka pri dopravnej nehode, konštatoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí z 20.04 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009. V rozsudku
z 27.11.2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky, i keď primárne riešiac otázkupremlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, konštatoval, že zavineným usmrtením
chodcapridopravnejnehodebolozasiahnutédoprávanasúkromiearodinnýživotjehoblízkejpríbuznej.

38. Súd zohliadniac všetky uvedené skutočnosti dospel k záveru, že za takejto situácie žalobcami
požadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške25000,-eurprekaždéhoznichzodpovedázávažnosti
vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Preto súd rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

39. Pokiaľ sa jedná o primeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy, súd poukazuje na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.09.20113, sp. zn.
3Cdo/18/2016 zo dňa 22.06.2016, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/465/2014
zo dňa 30.07.2015, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 9Co/423/2012 zo dňa 25.02.2013.

40. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

41. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

42. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

43. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

44. Súd žalobu voči žalovanému v prvom rade zamietol. V tejto časti bol žalovaný v prvom rade úspešný,
preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %. Voči žalovanému v druhom
rade boli žalobcovia v celom rozsahu úspešní, preto im súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100
% voči žalovanému v druhom rade. V konaní bol vypracovaný znalecký posudok. Podľa pomeru súd
priznal SR náhradu nákladov za znalecké dokazovanie voči žalobcom v prvom a druhom rade v rozsahu

50 % a voči žalovanému v druhom rade v rozsahu 50%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu