Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119215275
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6119215275.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Bibiána Ťažiarová a JUDr. Terézia Mecelová, v právnej veci žalobkyne: A. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. Z. XXXX/XX, W., zastúpená: JUDr. Dalibor Pavelka, advokát, Pribinova 46, Hlohovec, proti
žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom
Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený: JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A,
Bratislava, o zaplatenie 373,50 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č.k. 26C/18/2019-60 zo dňa 05.09.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 373,50 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 373,50 EUR od
09.08.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní. Výrokom II. žalobcovi priznal 100% náhrady trov konania
a trov právneho zastúpenia.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 420a ods. 1 až 3, § 788, § 822, § 823, §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1, § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 3 ods. 1
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

3. Vecne súd argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 25.06.2018
viedol X. V. osobné motorové vozidlo žalobcu BMW 530 xd, EČV: GA 678 EY na Hlohoveckej ceste v
obci Pata, kde protiidúce vozidlo VW Golf Variant, EČV: LE 415 BD vedené vodičom Q. E. a na ktoré bolo

jeho vlastníkom v postavení poistníka uzavreté so žalovaným v postavení poisťovateľa povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, predchádzalo ďalšie (z
pohľadu žalobcu) protiidúce vozidlo EČV: GA 178 DP, a to napriek tomu, že vodič predchádzajúceho
vozidla Q. E. nemal pred sebou dostatočný rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná na bezpečné
predchádzanie, čo malo za následok, že sa nedokázal bezpečne zaradiť pred predchádzané vozidlo,
v dôsledku čoho narazil súčasne do predchádzaného vozidla, ako aj do vozidla žalobcu. Obaja vodiči
(vinník nehody a žalobca) spísali na mieste Správu o nehode, v ktorej opísali priebeh nehody a

viditeľné poškodenie vozidiel. Vo vzťahu k preukázaniu priebehu škodovej udalosti, ako aj vo vzťahu k
existencii a rozsahu škody na vozidle žalobcu a k existencii zavinenia škodovej udalosti súd vychádzal
predovšetkým zo žalobcom predloženej Správy o nehode, podpísanej ako žalobcom, tak i vodičom
vozidla, ktoré nehodu spôsobilo, pričom o správnosti uvedeného listinného dôkazného prostriedkusúd nemal dôvod pochybovať (obsah a relevanciu Správy o nehode nespochybnil ani žalovaný v
priebehu konania). Ohľadne výšky poistného plnenia (inak žalovaným nespochybnenej) súd vychádzal
z kalkulácie nákladov na opravu rozpočtom vyhotovenej žalovaným, kde suma nákladov predstavuje

sumu 373,50 eur, t.j. zhodnú so žalovanou istinou. Žalovaný spochybnil príčinnú súvislosť medzi (ním
bližšie nekonkretizovanými) poškodeniami vozidla žalobcu a priebehom nehody, a to vo všeobecnej
rovine, ani v rámci predsúdneho riešenia škodovej udalosti, ani v priebehu súdneho konania neuviedol,
ktoré zo žalobcom tvrdených poškodení podľa jeho názoru nekorešponduje s deklarovaným priebehom
nehody. Súd mal teda za preukázané, vychádzajúc okrem tvrdení žalobcu zo Správy o nehode, ako

aj z výsluchu svedka (vodiča vozidla žalobcu v čase nehody), že v dôsledku nehody došlo na vozidle
žalobcu k poškodeniu ľavého predného blatníka a ľavého spätného zrkadla. Žalovaný z tohto titulu
adresoval žalobcovi kalkuláciu nákladov na opravu rozpočtom 373,50 eur, čo zodpovedá výške nároku
žalobcu. Žalobca si u žalovaného riadne a včas uplatnil nárok na poistné plnenie prostredníctvom
formulára zaslaného mu žalovaným dňa 27.06.2018. Žalovaný reagoval odmietavým stanoviskom
24.07.2018 s poukazom na skutočnosť, že na vozidle žalobcu sa nachádzajú aj poškodenia, kde nie je

jednoznačne daná príčinná súvislosť s nehodou. Žalobca sa odvolal dňa 12.09.2018, kde uviedol, že
obhliadka vozidla, od ktorej žalovaný odvodil svoje zamietavé stanovisko, sa odohrala na inom mieste,
ako bolo miesto nehody, z ktorého dôvodu neboli žalovaným zohľadnené faktory ako sklon vozovky,
prípadné nerovnosti vozovky, v dôsledku čoho sú závery žalovaného neopodstatnené. Žalovaný zaslal
žalobcovi list zo dňa 13.09.2018 označený ako riešenie škodovej udalosti, kde uviedol, že na zamietnutí

plnenia trvá. Žalobca sa odvolal dňa 02.10.2018, na čo reagoval žalovaný listom z 17.10.2018, kde
uviedol, že nebolo preukázané, že poškodenie vozidla žalobcu bolo spôsobené vozidlom poisteného a
neboli doložené žiadne ďalšie dôkazy preukazujúce zavinenie poisteného. Vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca žalobou uplatnený nárok preukázal, a teda dôkazné bremeno v konaní ho zaťažujúce uniesol,
súd žalobe vyhovel v časti istiny 373,50 eur. Uplatnený úrok z omeškania odôvodnil tým, že žalovaný

ukončil prešetrovanie poistnej udalosti dňa 24.07.2018 a dňa 08.08.2018 mu uplynula 15-dňová lehota
na poskytnutie poistného plnenia podľa ust. § 11 ods. 6, 7 a 8 ZoPZP, s výškou úroku z omeškania
5,00%. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil správne od 08.08.2018, a to vzhľadom na to, že žalobca
dňom24.07.2018ukončilšetreniepoistnejudalosti,dňa08.08.2018uplynula15-dňoválehotanapoistné
plnenie (§ 11 ods. 7 z.č. 381/2001 Z.z.), teda dňom 09.08.2018 sa žalovaný dostal s plnením poistného

do omeškania. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel aj v časti úroku z omeškania, a to v zákonnej
výške 5,00% ročne zo sumy 373,50 eur od 09.08.2018 do zaplatenia. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, kde žalobca ako plne procesne úspešná strana sporu má právo
na 100% náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho advokáta, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého rozsudku a jeho vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalovaný považuje Rozsudok
prvoinštančného súdu za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Podľa názoru Žalovaného
je Rozsudok výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou

nepreskúmateľnosťou. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam. Prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa
so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe
nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych

noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv
a slobôd. Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie
súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je

inherentná každému jurisdikčnému aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny. (viď napríklad judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van
de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko, mutatis mutandis rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/01 a mnohé ďalšie). Rovnako sa Ústavný súd
SlovenskejrepublikyvyjadrilkpovinnostisúdovriadneodôvodniťsvojerozhodnutieajvNálezesp.zn.III.

ÚS 119/03-30. Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (viď rozhodnutie Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03). Pritom podľa ustanovenia § 220 ods. 2 tretia veta CSP
súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

5. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal
s argumentáciou Žalovaného poukazujúcou na skutočnosť, že Žalobca dôvodnosť uplatneného nároku
vo vedenom spore relevantne nepreukázal, pričom práve na Žalobcovi dôkazné bremeno spočívalo.
Žalobca vo vedenom konaní poukázal na skutočnosť, že dňa 25.06.2018 došlo k poškodeniu jeho
motorového vozidla BMW 530xd EČV: GA678EY (ďalej len ,,MV“), pričom škodovú udalosť spôsobil

vodičinéhomotorovéhovozidla,ktoréhovlastníkmalvčaseškodovejudalostiuzavretépovinnézmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u Žalovaného (ďalej
len ,,Poistná udalosť “). Žalobca si uplatnil u Žalovaného nárok na poistné plnenie prostredníctvom
formulára, a to dňa 27.06.2018. Prostredníctvom Oznámenia o riešení škodovej udalosti zo dňa
24.07.2018 (ďalej len „Oznámenie“) bolo Žalobcovi oznámené zamietavé stanovisko s poukazom na
skutočnosť, že na MV sa nachádzajú poškodenia, kde nie je jednoznačne daná príčinná súvislosť s

nehodou alebo vznikli v iných súvislostiach. Žalovaný odmietol vyplatiť Žalobcovi uplatňované poistné
plnenie, pričom Žalobca bol o dôvodoch uvedeného postupu Žalovaného riadne informovaný na základe
Oznámenia, v ktorom bolo uvedené, že ,,v zmysle § 15 ods. 1 z. 381/2001 Z.z. poškodený je oprávnený
uplatniť svoj nárok priamo proti poisťovateľovi a je povinný poisťovateľovi tento nárok preukázať.
Nakoľko likvidácia predmetnej škodovej udalosti bola vykonaná na základe obhliadky vykonanej

zodpovednými pracovníkmi Slovexperty, máme za to, že na vozidle sa nachádzajú poškodenia, kde
nie je jednoznačná daná príčinná súvislosť s nehodou alebo vznikli v iných súvislostiach, resp. za
iných technických podmienok ako pri opisovanom kontakte vozidiel. Z technického hľadiska je pri
deklarovanom priebehu dopravnej nehody rozsah zdokumentovaného poškodenia neprijateľný, preto
nemohol byť predmetom plnenia z Povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla.“ Z uvedeného dôvodu uplatnený nárok Žalobcu vybavil Žalovaný
bez poskytnutia poistného plnenia - náhrady škody. Prvoinštančný súd založil svoj Rozsudok výlučne
na nevierohodnom tvrdení Žalobcu v správe o nehode a výsluchu vodiča MV Žalobcu, že škodu
vzniknutú z Poistnej udalosti mal spôsobiť práve vodič motorového vozidla povinne zmluvne poisteného
u Žalovaného (ďalej len „Poistník“), pričom sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal so

Žalovaným namietanou skutočnosťou, že opisovaný kontakt vozidiel bol z technického hľadiska pri
deklarovanom priebehu dopravnej nehody neprijateľný. Uznanie si viny za spôsobenú škodu zo
strany Poistníka vo vzťahu k povinnosti Žalobcu preukázať Žalovanému nárok na náhradu škody je
nedostatočné a zjavne nemôže slúžiť ako nespochybniteľný dôkaz. Platí to o to viac v okolnostiach
daného prípadu, keď Poistník, vedomý si uplatnenia nároku na náhradu škody zo strany Žalobcu priamo

voči Žalovanému (teda nie Poistníkovi), žiadal Žalovaného, aby Žalobcovi poskytol náhradu škody za
Poistníka. Žalobca v súdnom konaní uplatnený nárok v súlade s § 15 ods. 1 druhá veta zákona č.
381/2001 Z. z. relevantne nepreukázal, v kauzálnom dôsledku čoho neuniesol inter alia ani dôkazné
bremeno.

6. Prvoinštančný súd Rozsudkom priznal Žalobcovi aj úroky z o meškania, a to v rozpore s ustálenou
judikatúrou. V tejto súvislosti odvolateľ poukazuje na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017, ktorý sa ako dovolací súd stotožnil so
záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením
právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody, a žalovaný by sa do omeškania mohol

dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím, zaplatiť
žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Dovolací súd zároveň v rozhodnutí uviedol, že peňažná
sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona o PZP je viazaná na nesplnenie
nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona o PZP, účelom ktorej je ochrana
poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť

v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho advokáta. Rozhodnutie považuje
za vecne správne, dostatočne odôvodnené, navrhuje ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaná v prvom rade poukazuje na ústavnú nekonformnosť napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie, ktorý označuje za nesprávny nezákonný a arbitrárny, ktorý je prejavom svojvôle súdu.
Podľa názoru žalobkyne však napadnutý rozsudok žiaden z uvádzaných atribútov nemá. Nakoniec
ani samotná žalovaná žiadnym spôsobom nešpecifikovala, od čoho ňou prezentované vady rozsudku
súdu prvej inštancie odvodzuje. Žalovaná ďalej uvádza, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťaminevyhnutnými pre právne posúdenie veci a napadnuté rozhodnutie je založené na nepodloženej právnej
konštrukcii. Uvedené len odzrkadľuje doterajšie konanie žalovanej v predsúdnom štádiu veci ako i v
priebehu súdneho konania, kedy spochybňovala nárok žalobkyne a v súčasnosti spochybňuje postup

súdu, bez toho aby presne špecifikovala, na akom konkrétnom základe tak činí. Všetky žalovanou
doposiaľ uplatnené prostriedky procesnej obrany ako i odvolacie námietky sú tak len všeobecnými
deklaráciami bez konkrétnej výpovednej hodnoty, nespôsobilé spochybniť žalobou uplatňovaný nárok
ani rozhodnutie súdu prvej inštancie.

8. Žalovaná v odvolaní tvrdí, že žalobkyňa neuniesla ohľadne jej nároku dôkazné bremeno, čo však
nie je pravdou a takéto tvrdenie nemá oporu v objektívnom skutkovom stave veci. Žalobkyňa si
dovoľujezrekapitulovať,žežalobouuplatňovanýnárokodvodzujeodškodovejudalosti,ktorábolariadne
zadokumentovaná všetkými jej účastníkmi, ktorí jednoznačne deklarovali to, kto je vinníkom (škodcom),
kto poškodeným, aký bol priebeh škodovej udalosti, k akému poškodeniu vozidiel poškodených a v
akom rozsahu pri nej došlo, pričom žalobkyňa preukázala tiež to, aká výška škody jej v dôsledku

škodovej udalosti vznikla. Žalobkyňa si riadne uplatnila svoj nárok na náhradu škody u žalovanej ako
poisťovateľa škodcu, čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady k tomu, aby žalovaná poskytla
žalobkyni požadované poistné plnenie. Žalovaná namiesto toho, aby splnila svoju zákonnú povinnosť,
poprela dôvodnosť nároku žalobkyne s poukazom na všeobecné tvrdenia (opätovne uvedené v bode
11. odvolania), ktoré však nepodporila žiadnym konkrétnym a hmatateľným dôkazným prostriedkom.

Žalobkyňa, ktorej žalovaná odmietla vyplatiť poistné plnenie sa tak do dnešného dňa nedozvedela, ako
a na akom základe dospela žalovaná k záveru, že „opisovaný kontakt vozidiel bol z technického hľadiska
pri deklarovanom priebehu dopravnej nehody neprijateľný“, pričom žalovaná ani v priebehu súdneho
konania žiadnym spôsobom nepreukázala nevierohodnosť alebo nepravdivosť tvrdení uvedených
účastníkmi škodovej udalosti v správe o nehode. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na to, že

správa o nehode spísaná účastníkmi škodovej udalosti je relevantný dôkazný prostriedok, ktorým
poškodený osvedčuje dôvodnosť nároku na vyplatenie poistného plnenia. Ak poisťovňa popiera obsah
takto spísanej správy o nehode, musí svoje tvrdenia aj náležite preukázať, čo žalovaná v tomto prípade
neučinila. Je preto zrejmé, že je to žalovaná, ktorá ohľadne svojich tvrdení neuniesla dôkazné bremeno
a preto súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť inak ako vo veci rozhodol. Vzhľadom k tomu, že nárok

žalobkyne bol riadne preukázaný a konanie žalovanej vo vzťahu k nároku žalobkyne na poskytnutie
poistného plnenia zjavne vykazuje znaky svojvôle a zneužívania jej postavenia, žalobkyňa považuje
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za zákonné a správne, korešpondujúce s ustálenou
rozhodovacou praxou, preto sa s odvolacími námietkami žalovanej nestotožňuje a tieto považuje za
nedôvodné.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného

sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu
prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.11. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu

iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového

poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Žalovaný ako prvé namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne a
nedostatočne odôvodnené.

14. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.

2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie

(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

15. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne

zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a

námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totižzrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je
postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

16. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku.

17. Dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o
veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je
v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 132 ods. 1 a
§ 185 Civilného sporového poriadku. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť
v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom
prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť

stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia
tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v
konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch,

kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť
strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorá z
jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto

skutočností tiež tvrdí.

18. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis
strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký
dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z

dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie preto svojim
postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný
predpis priznáva. Žalovaný nepredložil žiadne návrhy na dokazovanie.

19. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

20. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

21. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia

rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpisa svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

22. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za

konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak

hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

23. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej dôvodne poukázal na to, že všetky žalovanou
doposiaľ uplatnené prostriedky procesnej obrany ako i odvolacie námietky je potrebné považovať len za
všeobecné deklarácie bez konkrétnej výpovednej hodnoty, nespôsobilé spochybniť žalobou uplatňovaný
nárok ani rozhodnutie súdu prvej inštancie.

24. Žalovaná preto v odvolaní nedôvodne tvrdí, že žalobkyňa neuniesla ohľadne jej nároku dôkazné
bremeno, takéto tvrdenie nemá oporu v objektívnom skutkovom stave veci. Z dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobou uplatňovaný nárok žalobkyňa odvodzuje od škodovej
udalosti, ktorá bola riadne zadokumentovaná všetkými jej účastníkmi, ktorí jednoznačne deklarovali to,

kto je vinníkom (škodcom), kto poškodeným, aký bol priebeh škodovej udalosti, k akému poškodeniu
vozidiel poškodených a v akom rozsahu pri nej došlo, pričom žalobkyňa preukázala tiež to, aká výška
škody jej v dôsledku škodovej udalosti vznikla. Žalobkyňa si riadne uplatnila svoj nárok na náhradu
škody u žalovanej ako poisťovateľa škodcu, čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady k tomu,
aby žalovaná poskytla žalobkyni požadované poistné plnenie. Žalovaná namiesto toho, aby splnila

svoju zákonnú povinnosť, poprela dôvodnosť nároku žalobkyne s poukazom na všeobecné tvrdenia,
ktoré však nepodporila žiadnym konkrétnym a hmatateľným dôkazným prostriedkom. Žalobkyňa, ktorej
žalovaná odmietla vyplatiť poistné plnenie sa tak doposiaľ nedozvedela, ako a na akom základe
dospela žalovaná k záveru, že „opisovaný kontakt vozidiel bol z technického hľadiska pri deklarovanom
priebehu dopravnej nehody neprijateľný“, pričom žalovaná ani v priebehu súdneho konania žiadnym

spôsobom nepreukázala nevierohodnosť alebo nepravdivosť tvrdení uvedených účastníkmi škodovej
udalosti v správe o nehode. Správa o nehode spísaná účastníkmi škodovej udalosti je relevantný
dôkazný prostriedok, ktorým poškodený osvedčuje dôvodnosť nároku na vyplatenie poistného plnenia.
Ak poisťovňa popiera obsah takto spísanej správy o nehode, musí svoje tvrdenia aj náležite preukázať,
čo žalovaná v tomto prípade neučinila. Žalovaná nepredložila a ani nenavrhla vykonať žiaden taký

relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý spochybniť a vyvrátiť dôkazy predložené žalobkyňou. Je preto
zrejmé, že je to žalovaná, ktorá ohľadne svojich tvrdení neuniesla dôkazné bremeno a preto súd prvej
inštancie nemohol rozhodnúť inak ako vo veci rozhodol.

25. K odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového

poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne
právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným
odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie
jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledkydôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu
skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 420a a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený

skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa
preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že bol preukázaný vznik škody, pasívna vecná
legitimácia žalovaného je daná titulom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001
Z.z., a preto je povinný zaplatiť žalobcovi skutočnú škodu v preukázanej výške. Napokon polemika
o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery

vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie
je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

26.Rozsudoksúduprvejinštanciedávajasneazrozumiteľneodpovedenaprávneaskutkovorelevantné
otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie vzniknutej škody žalovaným. Súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite
vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom
sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného
skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného žalobcom.

27. K odvolaniu žalovaného o priznaných úrokoch z omeškania odvolací súd udáva:

28. Podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. <., poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15
dníposkončeníprešetrovaniapotrebnéhonazistenierozsahupovinnostipoisťovateľaposkytnúťpoistné
plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z

tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.

29. Z citovaného ustanovenia vyplýva nepochybne povinnosť poisťovateľa plniť v stanovenej lehote,
teda do 15 dní po skončení šetrenia škodovej udalosti. Uplynutím tejto lehoty sa poisťovateľ dostane
do omeškania splniť povinnosť riadne a včas a keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,

má poškodený právo požadovať od poisťovateľa popri plnení aj úroky z omeškania (§ 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 11 ods. 8 Zákona č.
381/2001 Z.z. má povahu sankcie za nesplnenie povinnosti uvedenej v § 11 ods. 3 citovaného zákona
poisťovateľom a má pôsobiť aj preventívne na to, aby poisťovateľ prešetril škodovú udalosť a oznámil
poškodenému výsledok tohto šetrenia a rozsah poistného plnenia v určenej lehote. Pokiaľ poisťovateľ

oznámil v zákonnej lehote, že nebude plniť, prípadne že bude plniť len čiastočne, nezbavuje ho to
povinnosti - v prípade úspechu poškodeného v súdnom konaní, zaplatiť poškodenému aj úroky z
omeškania, lebo svoju povinnosť riadne prešetriť škodovú udalosť a plniť v zákonnej lehote, t.j. v lehote
15 dní po skončení prešetrenia škodovej udalosti, nesplnil.

30. Nárok na úrok z omeškania z náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla
voči poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je potrebné
posudzovať komplexne s prihliadnutím na to, aké právne povinnosti má poisťovateľ voči poškodenému
a kedy sa s plnením týchto povinností dostane do omeškania. Pritom je potrebné mať na zreteli, že
každému právu jedného subjektu zväčša zodpovedá právna povinnosť iného subjektu. Poistený má v

zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení právo na to, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody. Z tohto ustanovenia je zrejmé,
že nároky na náhradu škody platí poisťovateľ priamo poškodenému. Uvedenému právu poisteného
zodpovedá právna povinnosť poisťovateľa plniť mu preukázané nároky na náhradu škody. Taktiež v
zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení má poškodený právo uplatniť

nárok na náhradu za škodu priamo voči poisťovateľovi. Aj tomuto právu zodpovedá právna povinnosť
poisťovateľa plniť preukázané nároky na náhradu škody poškodenému. Uvedená právna povinnosť
poisťovateľa je základnou a najpodstatnejšou jeho právnou povinnosťou. Poisťovateľ teda nie je v
zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom zmluvnom poistení povinný len začať
prešetrovanie poistenej udalosti, skončiť ho v lehote troch mesiacov a oznámiť výsledky prešetrenia

poškodenému, ale poisťovateľ je predovšetkým povinný poškodenému jeho oprávnené a preukázané
nároky reálne plniť v rozsahu, v akom mu tieto nároky reálne patria. Keďže v zmysle § 442 ods. 3
Občianskeho zákonníka sa škoda uhrádza v peniazoch, ide o peňažnú povinnosť poisťovateľa. Uvedená
peňažná povinnosť poisťovateľa je takou právnou povinnosťou, pri ktorej má poisťovateľ postaveniedlžníka a poškodený postavenie veriteľa. Uvedené plnenie náhrady škody musí byť zaplatené riadne a
včas tak, ako to ukladá ustanovenie § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ poisťovateľ nesplní
svoju peňažnú povinnosť voči poškodenému a neposkytne mu plnenie náhrady škody, ktorá mu reálne

patrí, riadne a včas, dostáva sa v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania.

31. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že poisťovateľ sa s plnením konkrétnej peňažnej povinnosti
v prípade jej neplnenia riadne a včas dostane do omeškania bez ohľadu na to, či zašle alebo
nezašle oznámenie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom zmluvnom

poistení. Právna povinnosť poskytnúť peňažné plnenie poškodenému zodpovedajúce náhrade škody
nie je totožná s právnou povinnosťou poisťovateľa skončiť prešetrovanie poistnej udalosti a zaslať
poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch neplnenia. Ide o dve odlišné právne povinnosti
poisťovateľa, ktoré síce spolu súvisia, ale sú to relatívne dve samostatné právne povinnosti. Splnením
povinnosti poisťovateľa skončiť prešetrenie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení,
resp. o dôvodoch neplnenia, nezaniká povinnosť poisťovateľa poškodenému plniť náhradu škody, ktorá

mu oprávnene patrí, a túto náhradu plniť riadne a včas.

32. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení upravuje nárok poškodeného na
úrok z omeškania len v súvislosti s porušením povinností poisťovateľa v zmysle § 11 ods. 6, teda
porušením povinností poisťovateľa súvisiacich s včasným a riadnym prešetrením poistnej udalosti. Toto

ustanovenie sa však nijakým spôsobom nezaoberá dôsledkami omeškania poisťovateľa v súvislosti s
omeškaním pri jeho povinnosti plniť samotnú náhradu. Dôsledky omeškania v súvislosti so samotnou
povinnosťou poisťovateľa plniť nie sú riešené ustanovením § 11 ods. 8 (tu sa riešia len dôsledky
omeškania poisťovateľa v súvislosti s jeho povinnosťou začať a včas ukončiť šetrenie poistnej udalosti),
ale ani iným ustanovením zákona o povinnom zmluvnom poistení. Preto je nevyhnutné na dôsledky

omeškania poisťovateľa s plnením jeho hlavnej právnej povinnosti plniť samotnú náhradu škody
aplikovať všeobecný právny predpis, ktorým je ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa
tohto ustanovenia ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ od dlžníka právo popri
plnení požadovať aj úroky z omeškania. Ak teda poisťovateľ nesplní právnu povinnosť plniť oprávnenú
náhradu škody poškodenému riadne a včas, dostáva sa s plnením tejto povinnosti do omeškania a

poškodenému vzniká nárok uplatňovať si voči poisťovateľovi aj úroky z omeškania v zmysle § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či poisťovateľ riadne a včas splnil aj inú svoju
právnu povinnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení (začať včas
prešetrovanie poistnej udalosti a toto prešetrovanie aj včas ukončiť).

33. Identický právny názor zaujal pri obdobnej právnej úprave aj Najvyšší súd Českej republiky,
ktorý v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 895/2008 zo 17. decembra 2009 uviedol, že námietku dovolateľky
týkajúcu sa výšky úrokov z omeškania, resp. aplikácie nariadenia vlády č. 142/1994 Sb., nepovažoval
za opodstatnenú, lebo ustanovenie § 9 ods. 4 zákona č. 168/1999 Sb. upravuje úrok z omeškania
výlučne ako sankciu za nesplnenie povinnosti uloženej poisťovateľovi v odseku 3 tohto ustanovenia, t. j.

povinnosti vykonať v stanovenej lehote prešetrenie škodovej udalosti. O tento prípad však v danej veci
nejde; predmetom sporu je nárok na výplatu poistného plnenia, pri ktorom omeškanie poistiteľa nastáva
uplynutím 15. dňa od ukončenia prešetrenia škodovej udalosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 168/1999 Sb.),
a pretože zákon č. 168/1999 Sb. neobsahuje špeciálnu úpravu pre prípad omeškania s poskytnutím
poistného plnenia, neprichádza do úvahy iný spôsob určenia výšky úrokov z omeškania než aplikácia

ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 142/1994 Sb.

34.OdvolacísúdsapretonestotožňujesozávermiuvedenýmivrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky z 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania
vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody, a žalovaný by sa do

omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným
rozhodnutím, zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody, keď peňažná sankcia v podobe úrokov
z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona o PZP je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti
vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona o PZP, účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby
poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov

poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Podľa odvolacieho súdu ustanovenie § 11 ods.
8 zákona o PZP nemá byť interpretované tak, že poškodený má nárok na úrok z omeškania jedine
v prípade uvedenom v tomto ustanovení. Toto ustanovenie sa totiž zaoberá len prípadom omeškania
poisťovateľa s plnením jeho povinnosti riadne a včas začať a skončiť prešetrovanie poistnej udalostia jeho výsledky riadne poškodenému oznámiť. Avšak toto ustanovenie sa už nezaoberá omeškaním
poisťovateľa so splnením jeho inej, podstatnejšej právnej povinnosti, teda riadne a včas poskytnúť
poškodenému plnenie náhrady preukázanej škody. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o PZP nevylučuje

vznik nároku poškodeného na úrok z omeškania pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného
plnenia ako náhrady škody zo strany poisťovateľa, a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia v
takomto prípade nárok na úrok z omeškania u poškodeného vylúčiť. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva,
že poškodený má nárok na úrok z omeškania len v prípade v ňom uvedenom.

35. Odvolací súd preto v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným
nie sú naplnené.

36. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.

ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva

odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný
žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu
prvej inštancie, vychádzajúceho zo zásady o úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd
nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

38. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa ustanovenia § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.

1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

40. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).